Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 27, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/26/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8411204760
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8411204760.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom
Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného spoločnosťou ADVOKÁTI s.r.o.,
so sídlom Klariská 7, 811 03 Bratislava, IČO: 36 715 638, proti povinnému: C. J., nar. X.X.XXXX, XXX
XX G. XX, štátna občianka SR, o vymoženie 950,71 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
OkresnéhosúduKežmarokč.k.8Er713/2011-36zodňa30.10.2012,zhodouhlasovčlenovsenátu,takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Mgr. Andreja Dembického o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod
sp. zn. Ex 214/2011 MH.

Vychádzal zo zistenia, že oprávnený podal dňa 11.7.2011 na Exekútorskom úrade JUDr. Mgr. Andreja
Dembického so sídlom v Košiciach návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej pre vymoženie
pohľadávky vo výške 950,71 eur s prísl. priznanej právoplatným a vykonateľným rozhodcovským
rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej
a.s. sp. zn. BB0210015 zo dňa 17.1.2011. Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t. j. či
neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom, vychádzal z vnútroštátnych právnym noriem, ako aj z noriem európskeho práva. Zmluvu
o úvere, uzatvorenú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou dňa 8.6.2007, posúdil
exekučný súd ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasťou
vyššie uvedenej zmluvy boli aj obchodné podmienky pôvodného oprávneného, ktoré povinná ovplyvniť
nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Exekučný súd je toho názoru,
že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa

podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom
(rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Uvedené
závery potvrdzujú aj názory Krajského súdu v Prešove vyslovené v podobných prípadoch napr.
v uzneseniach sp. zn. 3CoE/29/2010 zo dňa 5.5.2010 a sp. zn. 4CoE/42/2010 zo dňa 6.10.2010.

Vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, dospel súd
k záveru, že v danom prípade by uznanie a výkon vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku bolo
v rozpore s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa.
Vyššieuvedenározhodcovskádoložkajeneprijateľná,pretoženebolaspotrebiteľomosobitnevyjednaná
a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti exekučný súd podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený. Nesúhlasí s právnym posúdením veci
súdom prvého stupňa. Poukazuje na to, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť exekútora o udelenie
poverenia z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v ustanovení bodu 9.2. všeobecných

obchodných podmienok, ktoré tvoria prílohu zmluvy o úvere uzavretej medzi povinným a Poštovou
bankou a.s. Svoje tvrdenia oprel o ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka a nasl., ustanovenia
Smernice 93/13/EHS a judikatúru Súdneho dvora (ES). Poukazuje na to, že ustanovenie § 54 ods.
4 písm. r/ Občianskeho zákonníka však nadobudlo účinnosť až dňa 1.1.2008. Aj napriek neúčinnosti
ustanovenia § 54 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v čase podpisu Zmluvy o úvere medzi

povinným a Poštovou bankou a.s., dáva odvolaciemu súdu do pozornosti dôvodovú správu Národnej
rady SR k predmetnému ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a uvádza, že podľa
tejto dôvodovej správy je predmetná rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni
dlžníkovi,abysisvojeprávavočiveriteľoviuplatnilnapríslušnomvšeobecnomsúdeazároveňumožňuje
veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle
rozhodcovskej doložky. Zároveň poukazuje aj na ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o

bankách v znení účinnom do 3.11.2009, v zmysle ktorého boli banky a pobočky zahraničných bánk
dokonca povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o
tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Vytýka exekučnému súdu nedostatok
právomoci na preskúmanie exekučného titulu. Tvrdí, že exekučný súd je oprávnený skúmať ex offo

iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu,
nie vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Okresný súd Kežmarok tak nie je
oprávnený v exekučnom konaní skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý má charakter rei iudicatae a predstavuje tak prekážku
veci rozhodnutej. Je toho názoru, že rozhodcovský súd postupoval v rozhodcovskom konaní v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi a pri posudzovaní svojej právomoci vychádzal z právneho
stavu účinného v čase, v ktorom sa povinný a Poštová banka a.s. dohodli na riešení vzájomných
sporov v rozhodcovskom konaní. Pri preskúmavaní žaloby a rozhodovaní vo veci samej rozhodcovský
súd nezistil žiadny rozpor Zmluvy o úvere, obchodných podmienok a ani plnenia, na ktoré sa povinný
zaviazal, s právnymi predpismi a ani s dobrými mravmi. Právoplatný a vykonateľný rozsudok vydaný

rozhodcovským súdom je tak exekučným titulom spôsobilým na vykonanie exekúcie. Z uvedených
dôvodov žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že poverí súdneho exekútora
vykonaním exekúcie tak, ako to žiada v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec daná na vybavenie, podanému

odvolaniu nevyhovel a vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p.
odvolaciemu súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213

ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd
viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať
z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len
vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po
takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného

v konečnom dôsledku nie je opodstatnené. Prvostupňový súd rozhodol vecne správne, aj keď odvolací
súd za opodstatnený považuje len jediný z dôvodov uvedených v preskúmavanom uznesení.

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že
rozhodcovská doložka, uvedená v zmluve o úvere zo dňa 8.6.2007 nebola platne uzavretá a aj v období

od 25.11.2004 do 31.12.2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného
zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom čase platnom.

Zmluva o úvere zo dňa 8.6.2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného
a povinnou, je z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl.

Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje
Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však
účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť
takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskýchúveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa
preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom
o spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období od 25.11.2004 do

31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré
otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona číslo 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa
Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa

osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa majú
primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.

Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve o úvere zo dňa 8.6.2007 sa musí posudzovať tak
podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní
č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v

znení účinnom ku dňu 8.6.2007

V zmluve o úvere zo dňa 8.6.2007 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy, vrátane sporov o jej vplyv, platnosť a výklad, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadenom pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna

a mediačná a.s., rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné.

Ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 8.6.2007 účastníkmi tohto konania neobsahoval ani Zákon o ochrane
spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník
ustanovenia,nazákladektorýchbybolomožnéposudzovaťprimeranosťzmluvnýchdojednaníriešiacich

právomoc subjektu oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou
od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré
špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá
označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo

alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.
Podobne od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava § 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka o
podmienkach individuálneho dojednania zmluvnej podmienky.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii,
sú považované súdy v Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za
súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva
o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná
je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola
spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti
s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice

„Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza:
„neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať

na inej zmluvnej strane.“

Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá
horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existujekomunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil
Európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy
účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A.

proti La Comercial Internationale de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne
uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby
bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.

Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva
národného.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola
individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné

podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v
súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.

Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať

postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom
konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom
spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 51, § 85 ods. 1, § 115 ods. 1 O.s.p.).

Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo

poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na
zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním.
Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálna možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú
zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia
samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho

dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybnosti preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.

Poučovaciu povinnosť veriteľa navrhujúceho uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľovi možno
vyvodiť z ustanovenia § 93b zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, upravujúceho podmienky uzavretia

rozhodcovskej zmluvy.

Ani zo zmluvy o úvere zo dňa 8.6.2007, ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský súd a exekučný
súd k dispozícii nevyplýva, že povinná pred podpisom zmluvy bola oprávneným takto poučená. V
dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka sa

nepovažuje za individuálne dojednanú. Táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej ako spotrebiteľa. Neprijateľnosť tejto
zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu nie je totožné so sídlom všeobecného
súdu spotrebiteľa a už vôbec nejde o sídlo na inom mieste výhodnejšom pre spotrebiteľa.

Naviac odvolací súd aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa
4.6.2009 je toho názoru, že dojednanie právomoci rozhodcovského súdu vzdialeného od miesta
bydliska povinnej viac ako 400 km je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá výrazne zhoršuje
postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami súdneho
konania. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom

spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 84 a 84 ods. 1 O.s.p.).

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa
tvrdeného prekročenia právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6
Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo vecivyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c) zákona
číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov,

znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.