Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/578/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210220851
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1210220851.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcov: 1. I.. L. B.,
nar. XX.XX.XXXX, S. 8, XXX XX Q., 2. L.. C. B., nar. XX.XX.XXXX, Q. XX, XXX XX P. T., obaja zast.
SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava proti žalovaným: 1. L. K., nar.
XX.XX.XXXX, L. P. T. XXX, zast. T.. Y. S., advokátka, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ZELEMOVÁ &
STANKOVIANSKA, Heydukova 16, 811 08 Bratislava, 2. L. K., nar. XX.XX.XXXX, S. 8, XXX XX Q., v
konaní o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, na odvolanie žalovaných 1. a 2. rade, proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, zo dňa 12.2.2014, č.k. 8C/181/2010-181,

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, zo dňa 12.02.2014, č.k.
8C/181/2010-181 p o t v r d z u j e .
Žalobcovia v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že dôvody vydedenia detí poručiteľa doc. T.. T. B.,
K.., a to syna I.. L. B. a dcéry L.. C. B., rod. B., uvedené v listine o vydedení , spísanej vo forme notárskej
zápisnice dňa 06.08.2003 na notárskom úrade JUDr. Kataríny Valovej, Moyzesovej 3 , Bratislave pod č.
N 116/2003, Nz 67672/2003 nie sú dané. Zároveň súd zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcom náhradu
trov prvostupňového konania, vo výške 99,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1928,70 eur.

2. Žalobcovia sa žalobou podanou na Okresnom súdu Bratislava II v Bratislave súde dňa 22.09.2010
domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že dôvody vydedenia detí poručiteľa doc. T.. T. B., K..,
t.j. žalobcov, uvedené v závete poručiteľa a v listine o vydedení spísanej vo forme notárskej zápisnice
dňa 06.08.2003 notárkou JUDr. Katarínou Valovou, na Notárskom úrade JUDr. Kataríny Valovej na
Moyzesovej 3 v Bratislave pod č. N 116/2003, Nz 67672/2003 nie sú dané. Žalobcovia si zároveň
uplatňovali náhradu trov konania.

3. Žalobcovia v žalobe uviedli, že otec žalobcov zomrel dňa 22.04.2010. Dňa 23.06.2010 bolo žalobcom
notárkou, ako poverenou súdnou komisárkou, JUDr. Janou Mikušovou oznámené, že poručiteľ zanechal
závet a listinu o vydedení, ktorá bola spísaná formou notárskej zápisnice notárkou JUDr. Katarínou
Valovou pod č. N 116/2003, Nz 67672/2003. Poručiteľ zanechal všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný
majetok svojej druhej manželke L. B.. Ak by sa manželka nedožila jeho smrti, alebo ak by z iného
dôvodu nededila, ustanovil náhradných dedičov, a to deti jeho manželky, t.j. žalovaných v 1. a 2. rade.

Uvedenou listinou vydedil žalobcov v 1. a 2. rade z dôvodu uvedeného v § 469a písm. b) Občianskeho
zákonníka, t.j. neprejavenie skutočného záujmu o poručiteľa. Poručiteľ v listine uviedol, že do roku 1993
žil v spoločnej domácnosti s manželkou J. B. a deťmi, žalobcami v 1. a 2. rade. So žalobkyňou v 2.
rade sa naposledy stretol v roku 1994, odvtedy sa vyhýbala stretnutiam s ním, neoznámila mu termínmaturitnej skúšky, svadby, narodenie dieťaťa ani meno dieťaťa. Žalobca v 1. rade býval s poručiteľom
a jeho druhou manželkou a jej deťmi v spoločnej domácnosti po dobu asi šesť mesiacov v rozhraní
rokov 1998/1999, následne sa bez uvedenia dôvodov odsťahoval a odvtedy sa neohlásil, vyhýbal sa

osobným stretnutiam a nezaujíma sa o poručiteľa. Na základe uvedeného bol poručiteľ presvedčený, že
žalobcovia o neho trvalo neprejavovali skutočný záujem, ktorý by deti mali o neho prejavovať a žiadal,
aby sa dôsledky vydedenia vzťahovali aj na potomkov žalobcov.

4. Žalobcovia uviedli, že nie je pravdou, že by o poručiteľa neprejavovali skutočný záujem. Boli

presvedčení, že poručiteľ konal pod nátlakom svojej druhej manželky a jej synov. Žalobcovia nesúhlasili
so závetom a s listinou o vydedení, ktoré považovali za neplatné a mali zato, že dôvody vydedenia
nie sú dané.

5. Žalovaný v 1. rade k vyjadreniu k žalobe uviedol, že žalobu žiada zamietnuť, keď tvrdenia žalobcov
uvedené v žalobe považoval len za všeobecné vyhlásenia a na druhej strane považuje "dôkaz" o tom,

čo sa dialo po poručiteľovej smrti, už pre poručiteľom vyslovené dôvody vydedenia žalobcov za právne
irelevantný.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 460 OZ, a ust. § 461 ods. 1, v spojení s ust. §
469a, písm. b) OZ, a § 476 ods. 1 a § 476 d), ods. 1 OZ. Po vykonaní dokazovania výsluchom strán

sporu, a svedkov JUDr. L. B. - brata poručiteľa, svedkyni T.. J. B. - prvej manželky poručiteľa, svedka
T.. U. D. - spolužiaka poručiteľa, a zároveň i brata poručiteľovej druhej manželky L. K., svedka T.. I.
L.- spolužiaka poručiteľa a neskôr jeho kolegu a priateľa, oboznámil sa s čestnými prehláseniami D. Y.
( sused poručiteľa v L. P. T.)., a jeho priateľa a T. Q., všeobecného lekára a priateľa poručiteľa, svedka T.
Y. - priateľa poručiteľa , svedka T. U. - priateľa poručiteľa a po oboznámení sa s listinou o vydedení vo

forme notárskej zápisnice zo dňa 06.08.2003, a vyhodnotení výpovedí strán sporu a svedkov vypočutých
v priebehu prvostupňového konania ustálil skutkový stav tak, že: poručiteľ žil so žalobcami a bývalou
manželkou, matkou žalobcov, v spoločnej domácnosti do roku 1993, pričom manželstvo bolo rozvedené
v roku 1996. Z výpovede svedkyne JUDr. J. B., bývalej manželky poručiteľa, zo dňa 29.10.2012 vyplýva,
že ona sama by návrh na rozvod nepodala, poručiteľ sa rozhodol opustiť ju. V roku 1993, kedy poručiteľ

opustil spoločnú domácnosť, mal žalobca v 1. rade približne 11 rokov a žalobkyňa v 2. rade 15 rokov.
Žalobcovia neboli v uvedenom čase ešte plnoletí a ich rozumová vyspelosť a životné skúsenosti nemohli
byť na takej úrovni, aby vedeli dostatočne posúdiť dôsledky svojho správania voči poručiteľovi. Naopak
v prípade, že by poručiteľ pociťoval, že sa žalobkyňa od roku 1994 vyhýba kontaktu s ním, mohol on
sám prejaviť iniciatívu a záujem o bližší kontakt so žalobkyňou. Ako vyplýva zo svedeckých výpovedí

a rovnako z listiny o vydedení, je nesporné, že v období rokov 1998/1999 žalobca žil po dobu asi
šiestich mesiacov v spoločnej domácnosti s poručiteľom, s jeho druhou manželkou a žalovanými.
Podľa vyjadrenia žalobcu v 1. rade, poručiteľovu domácnosť sa rozhodol opustiť z dôvodu nadmerného
požívania alkoholických nápojov poručiteľa a jeho druhej manželky, následných hádok medzi nimi a z
toho vyplývajúceho zanedbávania starostlivosti o neho. Podľa svedka T.. U. D. sa mu poručiteľ zveril,

že so žalobcom sa už nedalo vydržať, mal neúnosné finančné požiadavky na stretnutia s kamarátmi a
značkové oblečenie. Z uvedeného vyplýva, že počas života v spoločnej domácnosti dochádzalo medzi
poručiteľom a žalobcom k nezhodám, čo vyústilo do odchodu žalobcu z poručiteľovej domácnosti,
avšak túto skutočnosť nemožno považovať za jeden z dôvodov, ktorý by zakladal dôvod vydedenia
podľa § 469a písm. b) Občianskeho zákonníka. Ako uviedla žalobkyňa vo svojej výpovedi, ich vzťahy

považovala za štandardné, aké bývajú medzi rodičmi a deťmi v rozvedenom manželstve. V takomto
prípade nemožno očakávať, že kontakty medzi deťmi a rodičom, ktorý opustil spoločnú domácnosť,
budú rovnako intenzívne ako v čase, kedy žili spoločne. Navyše poručiteľ sa druhýkrát oženil, pričom v
spoločnej domácnosti žil aj s deťmi svojej manželky, t.j. žalovanými. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo,
že vzťahy medzi poručiteľovou pôvodnou a novou rodinou neboli na takej úrovni, ktorá by umožňovala

kontakt medzi poručiteľom a žalobcami založený na každodennej báze. Ku kontaktom medzi žalobcami
a poručiteľom dochádzalo v neprítomnosti a bez vedomia druhej manželky poručiteľa a žalovaných. Aj
napriek tomu, že kontakty medzi žalobcami a poručiteľom boli sporadickejšie, nedošlo k ich úplnému
prerušeniu tak, ako to predpokladá § 469a písm. b) Občianskeho zákonníka.

7. Z výpovedí žalobcov, svedkov T.. L. B., T.. J. B., T.. I. L. mal súd prvej inštancie za preukázané, že
žalobcovia s poručiteľom kontakt neprerušili, ich vzťah bol štandardný, aký je medzi deťmi a rodičom a
stretávali sa až do poručiteľovej smrti. Žalobca chodieval s poručiteľom na futbalové, hokejové zápasy,
rovnako sa zúčastnil pohrebu poručiteľovej druhej manželky spoločne aj so svedkom T.. L. B.. Podľavýpovede svedka sa žalobca a poručiteľ stretávali za posledných desať rokov tak 4 - 5-krát do roka, do
roku 1999 sa stretávali pravidelne počas letných prázdnin u poručiteľovej matky najmenej na 10 - 14
dní plus ešte asi 2-krát do roka. Po tom, ako sa poručiteľova matka presťahovala do Košíc, poručiteľ ju

navštevoval spolu so žalobcom 3-krát, niekedy 4-krát do roka. Žalobkyňa sa rovnako za účasti svedka
stretávala s poručiteľom až do roku 2005, neskôr stretnutia trochu ochladli. Svedok ďalej uviedol, že
od svojho brata, t.j. poručiteľa a netere, žalobkyne vedel, že od roku 2005 boli už iba v pravidelnom
telefonickom kontakte. Žalobkyňa sa s poručiteľom stretla v roku 2007 a 2008, kedy poručiteľ navštívil
svoju matku v Košiciach. Rovnako svedok T.. I. L. potvrdil, že poručiteľ sa stretával so žalobcami 3

- 4-krát ročne, išlo o prípady, ktoré mal možnosť vidieť alebo o nich počul od poručiteľa, pričom s
deťmi sa stretával v podstate až do svojej smrti. Poručiteľ sa mu rád pochválil, čo majú jeho deti
nové, nikdy sa nesťažoval, že by mu žalobkyňa neoznámila narodenie dieťaťa. Uvedené skutočnosti
potvrdila aj svedkyňa T.. J. B., keď uviedla, že žalobcovia neprerušili kontakt s poručiteľom ani s jeho
rodinou, dôkazom čoho sú najmä návštevy žalobcu na východe u poručiteľovej matky alebo kontakt s
poručiteľovým bratom. Poručiteľ bol informovaný o všetkých dôležitých udalostiach v živote žalobcov,

žalobkyňa sa s ním radila o ďalšom štúdiu, spolu s poručiteľom boli na venčeku žalobkyne, bol pozvaný
na svadbu žalobkyne, avšak neprišiel. Poručiteľ bol tiež informovaný o maturitnej skúške žalobkyne a
o narodení jej dieťaťa, a to oznámeniami a fotografiami zaslanými na adresu bytu na Zimnej ulici, kde
poručiteľ býval. Na základe uvedených skutočností má súd za preukázané, že v rozhodnom období, t.j.
pred dňom 06.08.2003, dochádzalo k pravidelným kontaktom medzi žalobcami a poručiteľom. Nemohlo

tak dôjsť k naplneniu dôvodu vydedenia uvedeného v § 469a písm. b) Občianskeho zákonníka, ktorý
predpokladá neprejavovanie skutočného záujmu o poručiteľa zo strany žalobcov.

8. Súd v konaní vypočul aj svedkov navrhnutých žalovanými, a to T.. U. D., T. U. a T. Y., rovnako sa
oboznámil s čestnými vyhláseniami D. Y. a T. Q.. P. T.. U. D. uviedol, že o vzťahu žalobcov a poručiteľa

vie z rozprávania poručiteľa a žalovaných. Poručiteľ sa v roku 2003 alebo 2004 svedkovi zveril, že má
problémy s bývalou manželkou, deťmi, sťažoval sa, že na neho zanevreli, nekomunikujú s ním, dcéra
mu neoznámila narodenie svojho dieťaťa ani meno dieťaťa. Poručiteľ bol rovnako zronený, že žalobca
nejaví o neho žiaden záujem. Túto výpoveď súd považuje len za sprostredkovanú, keďže ako svedok
sámuviedol,žeovzťahužalobcovaporučiteľavielenzrozprávaniaporučiteľaažalovaných.Sámnemal

možnosť osobne vnímať vzťah medzi žalobcami a poručiteľom, a preto nemôže poskytnúť objektívny
pohľad na skutočnosti významné pre rozhodnutie súdu. D. Y. sa vyjadril, že počas života poručiteľa
nebol svedkom prítomnosti žalobcov na chalupe, kde žije od roku 2000. Poručiteľ príležitostne spomínal
svoje deti, ale nikdy sa nevyjadril, že by o neho javili záujem, skôr žalovaných považoval za svojich
synov. Toto tvrdenie je veľmi všeobecné a súd si na jeho základe nemohol vytvoriť predstavu o tom, či

žalobcovia skutočne neprejavovali o poručiteľa opravdivý záujem. Navyše rozhodné obdobie, v ktorom
by svedok mohol vnímať vzťah medzi žalobcami a poručiteľom, t.j. od roku 2000 do roku 2003, je príliš
krátke na to, aby ich vzťah dokázal objektívne zhodnotiť ako trvalý. Rovnako vyjadrenie T. Q. neobsahuje
žiadne významné skutočnosti, ktoré by preukazovali, že žalobcovia neprejavovali o poručiteľa opravdivý
záujem pred rokom 2003. Svedok T. Y. sa bližšie s poručiteľom spriatelil až v roku 2000. Poručiteľ pred

ním spomenul svoje deti iba dvakrát. Skutočnosť, že poručiteľ pred svedkom nehovoril o svojich deťoch
však automaticky nepreukazuje, či deti o neho neprejavovali záujem, alebo išlo skôr o pasívne správanie
zo strany poručiteľa. Ako už súd uviedol, rozhodné obdobie od roku 2000, kedy sa svedok spriatelil s
poručiteľom do roku 2003, kedy došlo k spísaniu listiny o vydedení, je príliš krátke na to, aby svedok
dokázal dostatočne zhodnotiť, či boli dané dôvody vydedenia alebo nie. P. Ján U. takisto uviedol, že

poručiteľ sa téme ohľadom svojich detí vyhýbal a odbočoval. U. ako v prípade svedka T. Y., pasívne
správanie zo strany poručiteľa, t.j. skutočnosť, že o svojich deťoch nehovoril, ešte neznamená, že by sa
žalobcovia vyhýbali akémukoľvek kontaktu s ním. Svedok ďalej uviedol, že poručiteľ potreboval pomoc
svojich detí po smrti svojej manželky, pričom mu ju žalobcovia odmietli poskytnúť. K tejto skutočnosti
súd uvádza, že poručiteľova manželka zomrela v roku 2009 a pre súd je smerodajné obdobie pred

06.08.2003. Z uvedeného dôvodu je správanie žalobcov voči poručiteľovi v čase po úmrtí jeho manželky
pre toto konanie irelevantné.

9. Podľa súdu prvej inštancie rozhodujúcim okamihom pre posúdenie, či sú dané dôvody vydedenia,
je deň, kedy došlo k tomuto jednostrannému prejavu vôle zo strany poručiteľa. Na základe výsledkov

súdnej praxe sa skutkové okolnosti vydedenia musia vykladať reštriktívne bez zreteľa na vôľu poručiteľa.

10. Súd mal zato, že ak poručiteľ chce vydediť svojich potomkov, prípadne aj ich potomkov, je
nevyhnutné,abydôvodnavydedenieboluvedenýtak,abybolvprípadnomsporeprocesnedokázateľný.Z uvedeného dôvodu súd prihliadal na okolnosti, ktoré poručiteľ skutkovo vymedzil v listine o vydedení a
tieboliprimárnympredmetomdokazovaniavtomtokonaní.Žalovaníďalejuviedli,žespoločnéstretnutia,
o ktorých vypovedal svedok JUDr. L. B., nie sú dôkazom dobrého a citového vzťahu medzi žalobcami a

poručiteľom a nie sú dôkazom toho, že tieto stretnutia sa uskutočňovali a pravidelne pokračovali aj bez
prítomnosti svedka. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, či žalobcovia navonok prejavovali, , resp.
neprejavovali o poručiteľa opravdivý záujem, t.j. či zo strany žalobcov absentoval akýkoľvek vonkajší
prejav záujmu voči poručiteľovi s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti, ktoré poručiteľ uviedol
v listine o vydedení.

11. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že nemajú vedomosť o poskytovaní pomoci poručiteľovi so strany žalobcov
vo forme liekov, prípadne zaplatenia nedoplatkov a do smrti poručiteľa sa o neho osobne staral len
žalovaný v 2.rade, súd prevej inštancie mal zato, že takého tvrdenie žalovaných nemôže mať vplyv na
rozhodnutie súdu, keďže žalovaný 2.rade sa nasťahoval k poručiteľovi do domu v L. až v roku 2008 t.j.
päť rokov po tom, ako bola spísaná listina o vydedení. Navyše neposkytnutie pomoci v chorobe, starobe

alebo iných závažných prípadoch zakladá ďalší dôvod vydedenia podľa § 469a písm. a) Občianskeho
zákonníka, ktorý však poručiteľ v listine o vydedení neuviedol.

12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení zo dňa

06.08.2003, spísanej vo forme notárskej zápisnice pod č. N 116/2003, Nz 67672/2003 nie sú dané.
Žalobcoviavkonaníunieslidôkaznébremeno,keďnazákladevýpovedísvedkovnavrhnutýchžalobcami
bolo v konaní preukázané, že žalobcovia sa s poručiteľom stretávali a udržiavali s ním pravidelný kontakt
až do jeho smrti. Svedkovia navrhnutí žalobcami boli osobami, ktoré prichádzali do osobného kontaktu
so žalobcami aj poručiteľom, a preto dokázali objektívne zhodnotiť vzťah medzi žalobcami a poručiteľom

a ich tvrdenia boli dostatočným podkladom pre rozhodnutie súdu. Naproti tomu svedkovia navrhnutí
žalovanými boli s výnimkou T.. U. D. susedmi a priateľmi poručiteľa, ktorých spoznal v roku 2000,
resp. koncom 90-tych rokov. Svedkovia nikdy neprišli do kontaktu so žalobcami, o vzťahu medzi nimi
a poručiteľom vedeli iba sprostredkovane od poručiteľa, poprípade žalovaných. Poručiteľ sa navyše v
ich prítomnosti o žalobcoch v podstate nevyjadroval, nespomínal ich, na základe čoho si svedkovia

nemohli vytvoriť objektívnu predstavu o skutočnom vzťahu medzi žalobcami a poručiteľom. Na základe
uvedených skutočností súd vyhovel návrhu žalobcov.

13. O trovách prvostupňového konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. , a keďže žalobcovia
mali v konaní plný úspech, súd im priznal proti neúspešným žalovaným plnú náhradu trov konania, s

titulu zaplateného súdneho poplatku v sume 99,50 EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v celovej
sume 1.928,70 EUR.

14. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní v 1.a 2.rade, a
žiadali aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu

zamietne, a prizná žalovaným náhradu trov konania alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie .

15. Žalovaní mali zato, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keď rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny z dôvodu viacerých pochybení

a v postupe súdu v procese vyhodnotenia vykonaného dokazovania. Mali zato, že súdom vykonané
dôkazy nepreukázali jednoznačný záver súdu o tom, že skutkovo a právne vymedzený dôvod vydedenia
podľa ust. § 469a ods. 1 písm .b) OZ nebol daný. Namietali jednostranné hodnotenie dôkazov súdom,
a to preferovaním dôkazom, ktoré boli navrhnuté zo strany žalobcov. Podľa žalovaných žalobcovia
neuniesli dôkazné bremeno na preukázane svojich tvrdení o skutočnosti, ktoré boli predmetom listiny

o vydedení. Pri posúdený materiálnej stránky vydedenia boli žalobcovia povinní uniesť nielen bremeno
tvrdenia, ale aj uniesť dôkazné bremeno a bez akýchkoľvek pochybnosti preukázať opravdivý záujem
o poručiteľa svojho otca, preukázať reálny záujem sa s poručiteľom stretávať, kontaktovať a pomáhať
mu a preukázať, že nezáujem žalobcov o porušiteľa bol evokovaný, či spôsobený jeho osobou a že,
tento im neumožnil, aby sa s ním kontaktovali. To znamená preukázať, že žalobcovia kvalifikovaný

nezáujem o poručiteľa nezavinili. Bez takéhoto preukázania týchto skutočnosti nie je možné usúdiť
nepravdepodobnosť uplatnenia vydedenia, t.j. nie je možné spochybniť poslednú vôľu poručiteľa, ale
je potrebné ju rešpektovať. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že medzi žalobcami a
poručiteľa išlo o taký vzájomný vzťah, ktorý by sa mohol charakterizovať ako skutočný vnútorný ( citový)vzťah. Predmetom posúdenia dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm.b) OZ, bolo posúdiť vzájomný
vzťah poručiteľa jeho potomkov v období pred 6.8.2003. podľa žalovaných súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil vykonané dôkazy, a preto dospel k viacerým nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k

celkovému nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Namietali, že žalobca približne šesť mesiacov v období
v rokoch 1998 až 1999 žil v domácnosti s poručiteľom, jeho druhou manželkou a žalovanými. Pri
obchode z tejto domácnosti bol už takmer plnoletý, mal 17 rokov a preto dôsledky jeho správania
voči poručiteľovi žalobca v 1.rade posúdiť vedel a mohol. Pokiaľ sa týka žalobkyne v 2.rade, žalovaní
poukázali na vyhlásenie poručiteľa v listine o vydedení, podľa ktorého vzťah žalobkyne v 2.rade s

poručiteľom absentoval od roku 1994. V tom čase mala žalobkyňa tiež 17 rokov, a v tom čase bola
mladistvou, a teda nešlo o takú osobu ktorá nevie dôsledky svojho správania voči poručiteľovi posúdiť.
V konaní nebolo žalobcami preukázané, že ,,zlyhanie´´ vzťahu medzi nimi a poručiteľom bol zapríčinený
osobou poručiteľa. Nemožno vzťah a poručiteľa vnímať z hľadiska vzťahu rozvedených manželov aj detí
absolútne, a nie je dôvodné nedostatok intenzity vzťahu a opravdivého záujmu o rodiča zdôvodňovať
rozvodom, prípadne novým vzťahom a novou rodinou. Tiež žalovaní nesúhlasia s tvrdením súdu, že

v takomto prípade by mali byť vzájomné vzťahy rozvedených rodičov a detí ,, automaticky´´ menej
intenzívne, obmedzené novou rodinou. Súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil svoje tvrdenie, že so
svedeckých výpovedí malo vyplynúť, že vzťahy poručiteľa s pôvodnou a novou rodinou neboli na
takej úrovni, ktorá by umožňovala kontakt na každodennej báze. Žalovaní zároveň namietali, že z
výpovede žalobcov a nimi uvedených svedkov nebolo preukázané, že sa s poručiteľom žalobcovia

stretávali pravidelné až po jeho smrti, naopak od roku 2005 sa najmä žalobkyňa v 2.rade s poručiteľom
nestretávala, vzťahy medzi nimi ochabli boli iba na telefonickej báze. Zdôraznili, že výpoveď svedka T..
L. B. bola len vyjadrením jeho subjektívnych názorov a postojov životu poručiteľa, ako aj k vzájomnému
vzťahu žalobcov k poručiteľovi. Tvrdenie svedka L. B. o spoločných stretnutiach poručiteľa so žalobcami
nie sú dostatočným dôkazom opravdivého záujmu dieťaťa o svojho rodiča, nemožno z nich vyvodiť

výslovný prejav záujmu, žalobcov o poručiteľa. Svedok sa navyše vyjadruje prevažne k stretnutiam
žalobcu v 1.rade u babky na východe, čím sa prejavuje vzťah medzi nimi, a nie medzi žalobcom v
1.rade a poručiteľom a to prevažne do roku 1999, ktoré nie je rozhodným obdobím, pretože do toho času
býval žalobca v 1.rade spolu s poručiteľom. Vzťahu poručiteľa so žalobkyňou v 2.rade sa tento svedok
zmieňuje len veľmi všeobecne. Väčšina tvrdení svedka je založených na jeho subjektívnom vnímaní,

pocitov, navyše nebol priamym svedkom. Svedkyňa T.. J. B., nebola priamym svedkom stretnutia
kontaktov žalobcov s poručiteľom o stretnutiach žalobcu v 1.rade s otcom na športové podujatia, vedela
len sprostredkovanie, osobne s nimi nebola. Žalovaní zároveň namietali výpoveď svedkyne, keďže ide o
matkužalobcovaztohodôvodujeunejpredpoklad,žemázáujemnavýsledkudanéhosporuvprospech
žalobcov. O svedkovi T.. I. L. uviedli, že výpoveď tohto svedka je neurčitá tak pokiaľ sa týka udalostí

ohľade svadby dcéry poručiteľa a narodenia vnuka poručiteľa, ale i v častiach výpovedi, v ktorých mal
byť svedok T.. I. L. svedok stretnutí žalobcov s poručiteľom v priemere 3 - 4 krát ročne. Takéto vyjadrenia
svedka o spoločných stretnutiach 4 až 5 krát do roka nie sú dostatočným dôkazom opravdivého záujmu
dieťaťa o svojho rodiča.

16. Naopak pokiaľ sa týka svedeckých výpovedí navrhnutých žalovaným a to: T.. U. D., T. Y. a T. U., súd
savýpoveďamitýchtosvedkovdostatočnenezaoberalnapriektomu,žeT..U.D.celkomkonkrétneajkeď
sprostredkovane vypovedal ako vnímal vzťahy medzi žalobcami a poručiteľom. Svedok T. U. vypovedal,
že poručiteľ pozval žalobcov na oslavu svojej 50-tky, avšak žalobcovia neprišli. I keď objektívne a
pochopiteľne títo svedkovia nemohli byť svedkami stretnutí medzi žalobcami a poručiteľom, avšak boli

svedkami,žežalobcoviasanezúčastnilidovolenkyvChorvátskuaoslavyživotnéhoľubilejaporučiteľa.K
čestnému prehláseniu svedkov T. Y. a T. U. nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že títo svedkovia
prichádzali do kontaktu s poručiteľom pomerne krátke obdobie, na to, aby si vytvorili objektívny názor
na tieto vzťahy.

XX. Súd prvej inštancie neskúmal, či vzťah žalobcov a poručiteľa mal charakter skutočného vnútorného
vzťahu, a nie len vzťahu predstieraného.

18. Žalovaní zároveň namietali nesprávny právny výklad ust. § 469a ods. 1 písm.b) OZ, keď súd prvej
inštancie túto právnu normu interpretuje tak, že citované ustanovenie predpokladá to, že so strany

potomkov absentuje akýkoľvek vonkajší prejav záujmu, alebo, že dôjde k úplnému prerušeniu vzťahov
medzi potomkami a poručiteľom. Mali zato, že predmetná právna norma nepredpokladá úplne zlyhanie
vzájomných vzťahov poručiteľa a potomkov, stačí, že tieto vzťahy možno charakterizovať ako negatívne
správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie použil v konaní len tie dôkazy ačasti, ktoré svedčia v prospech žalobcov, a preto súd pri hodnotení dôkazov len eklekticky vybral dôkazy,
smerujúce k jednostranným záverom. Mali zato, že rozsudok súdu prvej inštancie v rozpore s Listinou
práv a základných spôsob článku 36 ods. 1, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je nezrozumiteľný a

pre nedostatok dôvod aj nepreskúmateľný.

19. K odvolaniu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrili žalobcovia v 1.a 2 rade písomne
podaním zo dňa 4.júla 2014, a žiadali aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil, a zároveň aby uložiť žalovanému v 1.rade povinnosť nahradiť žalobcom trovy odvolacieho

konania.

20. Žalobcovia zdôraznili, že podľa ustálenej judikatúry je rozhodnutím obdobím pre zisťovanie
existencie dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ, výlučne obdobie do spísania listiny o
vydedení. Poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo 17.12.2012, sp.zn. 21Cdo/2860/2011. Mali
zato, že všetky zákonne dôvody vydedenia predpokladajú negatívne správanie inak neopomenuteľných

dedičov, resp. správanie, ktoré trvalo prekračuje hranice spoločenskej slušnosti, či už vo vzťahu k
poručiteľovi,alebovovzťahukspoločnosti.Zákonv§469aods.1písm.b)OZsíceexplicitnenepožaduje
posúdiť správanie sa vydedeného dediča z hľadiska porušenia dobrých mravov, avšak zohľadnenie tejto
kategórie vyplýva formulácie tohto ustanovenia (,,opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať
mal´´). Preto správanie potomka je potrebné vyhodnotiť aj na základe skúmania rodinnej situácie, či

záujmu poručiteľa na udržiavanie rodinných vzťahov s potomkami podľa nálezu Ústavného súdu ČR
zo 07.11.2012, sp.zn. I ÚS/295/10. Dôvod vydedenia musí byť nevyhnuté skúmaný z hľadiska všetkých
okolností konkrétneho prípadu, správanie žalobcov nesmie byť hodnotene izolovane ale v kontexte celej
rodinnej situácie a za súčasnosti zohľadnenia postojov a správania sa samotného poručiteľa. Zdôraznili,
že poručiteľ odišiel od svojich detí v roku 1993. t.j. v čase keď mali žalobcovia 11 a 17 rokov, boli v

adolescentnom veku a možnosť formovania plnohodnotného vzťahu bola v dôsledku rozvodu značne
znížená. Takáto špecifická rodinná situácia preto objektívne musela intenzitu vzťahu medzi otcom a
deťmi nevyhnutne narušiť. Žalovaní namietajú, že v dôsledku rozvodu sa vzťah dieťaťa rodiča viac utuží
a zvýši sa potreba vzájomného upevňovania vzťahov. Z výpovedi brata poručiteľa jeho prvej manželky
však vyplýva, že poručiteľova druhá manželka nebola priaznivo naklonená tomu, aby poručiteľ udržiaval

rodinné vzťahy so žalobcami. Väčšina stretnutí so žalobcami preto prebiehala tajne, a to bez prítomnosti
druhej rodiny poručiteľa. Je preto zrejmé (nakoľko si tak želal i poručiteľ), že žalovaní ani nimi navrhnutí
svedkovia nemali informáciu o tom, že poručiteľ sa so svojimi deťmi stretával. Naopak poručiteľovi nič
nebránilo v tom, aby pravidelne kontaktoval svoje deti, nadviazal bližší vzťah so žalobkyňou v 2.rade,
a zaujímal sa o svoje vnúča. O to viac sa mal snažiť za situácie, keď odchodom od žalobcov a od

svojej prvej manželky spôsobil prerušenie dovtedajšieho bezprostredného kontaktu so žalobcami. Bolo
nevyhnuté skúmať, či žalobcovia mali vytvorenú možnosť a príležitosť prejaviť o poručiteľa opravdivý
záujem, t.j. či samotný poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stál, a mal záujem so svojimi sa
deťmi stretávať. Z výpovedi svedkov, ktorých navrhli žalovaní v 1.a 2. rade vyplýva, že poručiteľ sa o
deťoch nezmieňoval, tiež, že nemali možnosť vidieť poručiteľa so žalobcami. Tak tiež nevyplynulo, že by

samotný poručiteľ prejavil snahu pravidelné kontaktovať svoje deti a rozvíjať s nimi bežné príbuzenské
vzťahy. Prípadne ľahostajnosť poručiteľa neiincinuje kroky k tomu, aby sa takýto stav zmenil, a toto
nemôže byť na ťarchu žalobcov.

21. Napriek uvedenému z výpovede svedkov, ktorí navrhli žalobcovia vplynulo, že poručiteľ sa so

žalobcami pravidelné stretával a udržiaval vzájomný kontakt a tiež, že žalobcovia prejavovali záujem
o poručiteľa a poručiteľa kontaktovali najmä podľa jeho možnosti, zaujmi sa o poručiteľov zdravotný
stav pripravovali spoločné stretnutia počas sviatkov, avšak tajne. Svedok T.. I. L. - priateľ poručiteľa
podal totožný rovnaký obraz o živote poručiteľa, a o kvalite a intenzite vzťahu k jeho deťom ako
ostatní svedkovia, ktorí boli navrhnutí žalobcami. Žalobcovia nesú dôkazné bremeno iba o vzťahu k

preukázaniu, že dôvody vydedenia, tak ako ich formoval poručiteľ neboli dané, čo v konaní jednoznačné
preukázané bolo. P. T.. L. B. o svojej výpovedi uviedol, že poručiteľ nevenoval žalobcom pozornosť a
starostlivosť, ktorú by mal otec venovať vo vzťahu k svojím deťom, zároveň potvrdil, že určitý kontakt
poručiteľa so žalobcom v 1.rade ostal zachovaný, že k stretnutiam nesporne dochádzalo pričom odchod
žalobcu v 1.rade z otcovej druhej domácnosti nemožno charakterizovať ako stratu záujmu o otca.

Navyše, následne dochádzalo ku kontaktu pri rôznych ďalších príležitostiach. Vo vzťahu k žalobkyni v
2.rade táto bola po rozvode rodičov zverená do starostlivosti matky, a neskôr si založila vlastnú rodinu.
Z jej výpovede vyplýva, že o všetkých životných udalostiach poručiteľa informovala, pozývala ho na
návštevy, ktoré však poručiteľ odmietal. Svedok T.. L. B. uviedol, že bol osobne prítomný pri stretnutíporučiteľa so žalobkyňou v 2.rade po narodení jej prvého dieťaťa, pri ktorom poručiteľ naznačil pre pokoj
v rodine bude lepšie, ak sa bude akýkoľvek kontakt realizovať mimo jeho domova z dôvodu, že jeho
druhá manželka L. so stretnutím nesúhlasí, a preto sa budú stretávať len niekde na boku, nie však

za prítomnosti jeho druhej manželky L.. Navyše napriek pozvaniu nebol poručiteľ prítomný na svadbe
vlastnej dcéry.

22. Pokiaľ žalovaní namietali, že súd pri hodnotení dôkazov postupoval svojvoľne a zohľadnil výlučne
dôkazy predložené žalobcami , žalobcovia mali zato, že naopak súd riadne vyhodnotil všetky dôkazy

predložené žalobcami, ale aj žalovanými. Nositeľom dôkazného bremena sú výlučne žalobcovia, ktorí
preukázali, že dôvody vydedenia neboli dané. Žalovaní sa navrhnutými dôkazmi snažili preukázať, že
poručiteľ sa so žalobcami nestretával, a že neboli spolu v žiadnom kontakte, a že sa o poručiteľa
nezaujímali. Žalovaní teda produkovali výlučne dôkazy, ktorými mali byť preukázané tzv. negatívne
skutočnosti, čo vzhľadom na charakter predmetu dokazovania nie je možné. Je nevyhnuté rešpektovať
tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia niečoho, majúca trvajúci charakter sa

zásadne nepreukazuje. ( viď uznesene NSSR z 31.5.2010, sp.zn. 6Cdo/81/2010). V takom prípade
zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcov, ktorí preukázali, že všetky domnelé dôvody vydedenia neboli
dané. Ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ predpokladá trvalý nezáujem potomka o poručiteľa. V danom
prípade, však nemožno konštatovať, že stav nezáujmu mal trvalý charakter. Rozvod má nepochybne
negatívny vplyv na ďalšie fungovanie rodiny, kedy jeden z rodičov stráca možnosť byť v každodennom

bezprostrednom kontakte so svojimi deťmi, a vytvárať tak s nimi plnohodnotné väzby. Nemožno preto
očakávať, že vzťahy budú po rozvode rovnako intenzívne ako predtým. O to viac, ak mal poručiteľ
záujme na budovaní blízkych vzťahov s novou rodinou - žalovanými.

23. K vyjadreniu žalobcov k odvolaniu sa písomne vyjadril, prostredníctvom svojho zástupcu žalovaný

v 1.rade, podaním z 31.07.2015, pričom nesúhlasil s tvrdeniami žalobcov vo vyjadrení zo 07.07.2014,
ani s právnym záverom súdu prvej inštancie, keď zdôraznil, že súd vychádzal pri hodnotení výpovedí
svedkov v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania, keď súd neprípustne prihliadal len na
skutočnosti a tvrdenia uvádzané žalobcami, pričom na skutočnosti a tvrdenia žalovaných a svedkov
nimi navrhnutých neprihliadal. Výpovede svedkov súd nehodnotil komplexne, ale len niektoré ich časti

vytrhnuté z kontextu , nezaoberal sa tým, aký mal vzťah poručiteľ k jednotlivým svedkom, ako s
nimi vychádzal, ako si boli blízki. V konaní nebolo preukázané, že žalobcovia neprerušili ich vzťah s
poručiteľom a že ich vzťah bol štandardný. Žalobca v 1.rade nepredložil žiaden dôkaz, žeby po odchode
so spoločnej domácnosti poručiteľa bol naďalej v kontakte s poručiteľom, že pokusy o telefonický kontakt
zlyhávali z dôvodu, že telefón dvíhala L. - druhá manželka poručiteľa, že sa s otcom stretával po jeho

škole, čo malo pokračovať až do smrti poručiteľa, že poručiteľ navštevoval so žalobcami ich rodinu 2
až 3 krát do roka a, že spolu so žalobcom poručiteľ absolvoval futbalové, hokejové zápasy. Ide len o
nepreukázané tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný v 1.rade považoval za všeobecné tvrdenia a fabulácie.
Žalobcovia nepreukázali tvrdenia žalobcu, že poručiteľova manželka L. viac pila a bola nedôveryhodnou
osobou, či sa po L. smrti mal ozvať poručiteľ žalobcovi, že mu mal hovoriť, že by chceli aby po ňom

dediližalobcovia,žebyporučiteľovipočasživotaposkytovalipomockvôlipôžičke,zaplatenínedoplatkov,
liekov keď o tom nepredložili žiadne dôkazy a, že poručiteľov vzťah k žalovaným mal byt naštrbený,
že bolo manipulované s jeho účtami. Nebolo v konaní preukázané, že poručiteľ mal byť informovaný
o životných krokoch žalobkyne v 2.rade ako bolo venček, maturita, promócia, narodenie dieťaťa, a že
by bol pozvaný k svadobnému stolu. Stretávanie žalobkyne s poručiteľom v okolí jeho pracoviska nikto

zo svedkov ako priamy svedok nepotvrdil, nebolo preukázane, že by po bratovi žalobcovi posielala
poručiteľovi fotky jej dieťaťa. Žalobca to vo svojej výpovedi nepotvrdil. Svedkovia neboli prítomní pri
údajnom stretávaní sa detí ( žalobcov) s poručiteľom v Bratislave, v blízkosti jeho práce. Tvrdenia svedka
T.. I. L. žalovaní preto považovali za účelové a vykonštruované. V konaní neboli preukázané tvrdenia T..
L. B., že žalobcovia od roku 2005 boli s poručiteľom len v pravidelnom telefonickom kontakte. Zároveň

spochybnili výpoveď svedka T.. I. L., keď v konaní nebolo preukázane, že by svedok aj po roku 1998
mal blízky vzťah s poručiteľom, a že by sa mu zveroval s rodinnými záležitosťami. Výpovede svedkov
T.. L. B. aj T.. I. L. preto žalovaní považovali za nedôveryhodné, žiadali, aby súd na ne pri hodnotení
dôkazov neprihliadal. V konaní neboli predložené dôkazy o tom, že by žalobcovia udržiavali so svojim
otcom štandardné vzťahy až do poručiteľovej smrti.

Za závažný nedostatok napadnutého rozhodnutia žalovaní považovali fakt, že sa súd nevysporiadal
s vyhláseniami uvádzanými samotným poručiteľom vo vydedení, a teda, že súd neprihliadol v prvom
rade na vôľu poručiteľa tam vyjadrenú. Súd prvej inštancie preto porušil právo na spravodlivý proces
žalovaných podľa článku 36 ods. 1 listiny a rovnako aj právo na dedenie majetku podľa článku 11 ods. 1listiny, lebo neuznaním dôvodov vydedenia poručiteľových detí, a teda nerešpektovaným vôle poručiteľa
by nepochybne bol dotknutý rozsah žalovanými nadobudnutého majetku. V ostatnom sa pridržiavali
písomného odvolania zo dňa 06.05.2014.

24. Vyjadrenie žalovaných zo dňa 31.07.2015 bolo doručené zástupcovi žalobcov v 1.a 2. rade,
ktoré zástupca žalobcov prevzal 23.11.2017. k vyjadreniu žalovaných sa žalobcovia prostredníctvom
svojho právneho zástupcu písomne vyjadrili doplnením zo dňa 11.12.2017, pričom sa v celom rozsahu
pridržiavali svojho vyjadrenia k odvolaniu a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdil. Odvolacia duplika bola žalovaným zaslaná dňa 18.01.2018 na vedomie k rukám
ich právneho zástupcu.

25. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu tejto veci po 30. júny 2016, postupoval na základe
úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.
Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 01. 07. 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo
nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania odvolania, teda podľa príslušných
ustanovení OSP, rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júny 2016. Nevyhnutnosť

takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov CSP, a to princípu spravodlivej ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane
naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy
procesného práva (článok II ods. 1 a ods. 2 CSP), vrátane článku III ods. 1 CSP.

26. Odvolacie námietky žalovaných neobstoja a v napadnutom rozsudku sa nimi už dostatočne
vyporiadal súd prvej inštancie. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť len nasledovne:

27. Poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako

potomok mal prejavovať - § 469a, ods. 1 písm. b) OZ. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa,
ktorým tento prejavuje svoju vôľu, aby jeho potomok ako neopomenuteľný dedič nedostal z niektorého
so zákonných dôvodov svoj dedičský podiel. Nevyhnutnom obsahovou náležitosťou tohto prejavu vôle
poručiteľa je výslovné uvedenia dôvodu vydedenia. Vydedenie sa najčastejšie vykonáva spísaním listiny
o vydedení, ktorá môže byť spísaná spolu so závetom v jednej listine. V listine o vydedení môže poručiteľ

okruh vyvedených osôb rozšíriť z priamych potomkov na ďalšie osoby, uvedené v ust. § 473 ods. 2 OZ
( vnuci, pravnuci a prapravnuci poručiteľa). Tieto osoby však nemôžu byť vydedené bez toho, aby bol
súčasne vydedený ich právny predchodca (rodič). Na ne sa totiž môžu len rozšíriť dôsledky vydedenia
potomka poručiteľa, bez ohľadu na to, že či sa aj oni dopustili skutkov uvedených v ust. § 469a ods. 1 OZ.

28. V posudzovanej veci poručiteľ spísal závet a listinu o vydedení vo forme notárskej zápisnice N
116/2003, Nz 67672/2003 zo dňa 6.08.2003, napísanú na notárskom úrade JUDr. Kataríny Valovej
v Bratislave, kde ako dôvod vydedenia žalobcov v 1. a 2.rade uviedol nasledovné: ,, Do roku 1993
som žil spoločne v domácnosti s mojou bývalou manželkou J. B., rod. T. (manželstvo bolo rozvedené
v roku 1996) a s našimi deťmi C. a L.. S mojou dcérou C. som sa naposledy stretol v roku 1994,

nakoľko sa odvtedy vyhýba stretnutiam so mnou. Dcéra C. mi neoznámila ani termín svojej maturitnej
skúšky, ani termín svojej svadby, ani narodenie svojho dieťaťa, ktorého meno mi neoznámila. Od
roku 1994 mi nenapísala, prerušila so mnou akékoľvek kontakty. Z akého dôvodu tak činní, mi nie je
známe. Syn L. býval spoločne so mnou, s mojou súčasnou manželkou a jej deťmi v domácnosti, mieste
môjho súčasného trvalého pobytu približne 6. mesiacov na rozhraní rokov 1998/1999. Následne sa

bez uvedenia dôvodov vysťahoval a odvtedy sa mi neohlásil. Vyhýba sa osobným stretnutiam so mnou
a vôbec sa o mňa nezaujíma. Z akého dôvodu tak činní mi nie je známe, ja som sa snažil niekoľko
krát stretnúť, ale bez úspešne. Na základe uvedeného som presvedčený, že moje deti C. trvale o
mňa neprejavujú skutočný záujem, ktorý by ako moje deti o mňa prejavovať mali. Poručiteľ dôsledky
vydedenia stiahol aj ja osoby uvedené v § 473 ods. 2 OZ, teda aj na potomkov vydedených detí.

29. Z uvedeného vyplýva, že poručiteľ po skutkovej stránke vymedzil dôvod vydedenia svojho syna tak,
že sa bez uvedenia dôvodov na rozhraní rokov 1998/1999 vysťahoval z domácnosti v mieste trvalého
pobytu poručiteľa, a odvtedy sa poručiteľovi neohlásil s tým, že sa podľa poručiteľa má vyhýbať osobnýmstretnutiam s ním, a vôbec sa o neho nezaujíma. Dôvod vydedenia svojej dcéry žalobkyne v 2.rade,
poručiteľ vymedzil tak, že žalobkyňa v 2.rade sa od roku 1994 má vyhýbať stretnutiu s poručiteľom,
keď mu neoznámila termín svojej maturitnej skúšky, termín svojej svadby ani narodenie svojho dieťaťa,

ktorého meno mu taktiež neoznámila. Od roku 1994 mu nenapísala a prerušila s poručiteľom akékoľvek
kontakty. Listina o vydedení obsahuje konkrétne ustanovenie zákona, a teda je zrejmé, že bol uplatnený
dôvod vydedenia podľa § 496a ods. 1 písm. b) OZ.

30. Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v písmene b) tohto ustanovenia, t.j. neprejavovanie

opravdivého záujmu potomka o poručiteľa, treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a
potomkom najmä, či tento vzťah ma charakter skutočného vnútorného vzťahu, a nie len predstieraného,
formálneho.Existenciutakéhotokvalifikovanéhovzťahumožnovyvodiťzrozličnýchvonkajšíchprejavov,
napríklad z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa
a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený,
nemožnoopomenúťanikonkrétnemožnostidedičaprejavovaťtakýtozáujem,atiežokolnosti,zaktorých

vydedeniu došlo. Ide najmä o okolnosti, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa
nebránili objektívne okolnosti, prípade, či so strany potomka nejde o zavinené neprejavenie takéhoto
kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu
bolo potokom zavinené, nestačí len samotná existencia takého stavu. Záujem, ktorý by potomok mal
prejavovať o poručiteľa treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ ide

skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ
neprejavuje záujme o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu
potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa
v zmysle tohto ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bolo v značnej miere vyvolané
samotným poručiteľom ( viď. rozsudok NS SR, sp.zn. 1Cdo/173/96).

31. K odvolacím námietkam žalovaných o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu s
tým, že súd neprihliadol na všetko, čo doteraz vykonaných dôkazov v konaní vyšlo najavo, odvolací
súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať
na základe spravodlivého uváženia zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti

tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko čo všetko vyšlo počas konania najavo. Súd nie je pri hodnotení dôkazov
obmedzovaný právnymi predpismi ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité

obmedzenia pri hodnotení dôkazov ( napr. § 192, §193 C.s.p.). V posudzovanom prípade súd prvej
inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav
veci, a aplikoval naň správny predpis, a svoje rozhodnutie podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti
namietané žalovanými v odvolaní vo vzťahu spôsobu vyhodnotia vykonaných dôkazov ( námietka
o eklektickom a neopodstatnenom výbere dôkazov, smerujúci k jednostranným záverom, prípadne

námietky žalovaných s nevysporiadaným sa s tvrdeniami žalovaných v ich písomných podaniach)
nemajú za následky úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo nato, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, to znamená, aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami, a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať nim navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Právne závery súd prvej inštancie
zodpovedajú skutkovým zisteniam, vyplývajúcim s vykonaného dokazovania. Jeho právny záver, že
nebola preukázaná existencia dôvodu, pre ktorý poručiteľ vydedil žalobcov v 1.a 2.rade je správny.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie tejto skutočnosti v napadnutom
rozsudku, na ktoré odkazuje. Súd prvej inštancie totiž výsledkami vykonaného dokazovania, mal za
preukázane, že to bol práve poručiteľ, ktorý sa nemal záujem so žalobcami stýkať a ani udržiavať s nimi
bežné vzťahy, aké sa predpokladajú medzi otcom a synom a dcérou. Tiež z vykonaného dokazovania
výsluchom svedka JUDr. L. B., ktorý bol bratom poručiteľa mal súd prvej inštancie za preukázané , že

vzťahy medzi žalobcami a poručiteľom boli také, aké majú byť medzi rodičmi a deťmi, s prihliadnutím na
skutočnosť, že poručiteľ uzavrel nové manželstvo a vytvoril si nové rodinné väzby a, že za účasti svedka
sažalobcoviapravidelnepočasletnýchprázdninstretávalisporučiteľomuporučiteľovejmatky,keďpojej
presťahovaní poručiteľ ju navštevoval spolu s žalobcom 3 až 4 krát do roka. Tak isto i žalobkyňa v2.radesa za účasti svedka stretávala s poručiteľom až do roku 2005, keď neskôr stretnutia trochu ochabli
najmä pre poručiteľov zdravotný stav, ale i pre pôsobenie jeho druhej manželky. Sám svedok potvrdil, že
žalobkyňa poručiteľovi oznámila všetky význame životné dni, naopak poručiteľ sa nezachoval slušne,

keď sa nezúčastnil svadby žalobkyne, hoci bol na ňu pozvaný. V tomto smere nemá ani odvolací súd
dôvod neveriť svedeckej výpovedi svedka T.. L. B., ktorý sa mal vyjadriť pred svojím bratom tak, že urobil
hlúposť, že neprišiel na svadbu svojej dcéry, že je slaboch a napriek postoju svojej manželky L. tak urobiť
mal.(č.l.36spisu).Správnyjezáversúduprvejinštancie,ževyjadrenie-čestnéprehláseniesvedkaT.Q.
neobsahujú žiadne významne skutočnosti, ktoré by preukázali , že žalobcovia neprejavovali o poručiteľa

opravdivý záujem pred rokom 2003. Tiež skutočnosť, že poručiteľ pred svedkom T. Y. spomenul svoje
deti z prvého manželstva asi 2 krát a o nich nehovoril nie je dôkazom toho, či deti o neho neprejavovali
záujem. Zo svedeckej výpovede T. U. vyplýva, že poručiteľ sa témam ohľadom svojich detí mal vyhýbať a
odbočoval, o svojich deťoch nehovoril, avšak takéto konanie poručiteľa neznamená, že by sa žalobcovia
vyhýbali akémukoľvek kontaktu s poručiteľom samotným. Z výpovede viacerých svedkov vyplynulo, že
konanie poručiteľa vyvolávalo stav, kedy bolo problematické sa s ním stýkať, prípade udržiavať s ním

bežné príbuzenské vzťahy, keď v roku 1993 poručiteľ opustil spoločnú domácnosť, žalobca v 1.rade
mal vtedy približne 11 rokov a žalobkyňa v 2.rade 15 rokov, správne súd prvej inštancie konštatoval,
že životné skúsenosti žalobcov v tom čase nemohli byť na takej úrovni aby dostatočne vedeli posúdiť
dôsledky svojho správania voči poručiteľovi, naopak ak poručiteľ pociťoval, že sa najmä žalobkyňa
vyhýbalakontaktusním,moholonsámprejaviťiniciatívuazáujemobližšíkontaktsožalobkyňou.Možno

uzavrieť, že ani jeden z dôvodov uvedených v listine o vydedení spísanej formou notárskej zápisnice tak
nebol v konaní preukázaný, resp. žalobcom sa podarilo ich existenciu vyvrátiť. Navyše, ak aj z výsledkov
vykonaného dokazovania vyplynul ,,určitý nezáujem´´ žalobcov o poručiteľa, ktorý nebol tak intenzívny
ako v čase keď poručiteľ žil v spoločnej domácnosti so žalobcami v 1. a 2.rade, takéto správanie sa
žalobcov o poručiteľa podľa odvolacieho súdu bolo v značnej miere vyvolané i samotným poručiteľom,

avšak takýto dôvod vydedenia nemohol ani obstáť. Samotné odvolacie dôvody žalovaných, že v konaní
vypočutí svedkovia boli zaujatí, nakoľko ich vypočutie navrhli výlučne žalobcovia, prípadne, že sa jedná
príbuzenský vzťah (matka - žalobcov), odvolací súd uvádza, že výpoveď svedka je riadnym dôkazom
použiteľným v sporovom súdnom konaní, navyše povaha daného sporu si vyžaduje dokazovanie práve
prostredníctvom navrhovaných svedkov, ktorých výpovede súd vyhodnocuje samostatne a zároveň vo

vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, ktoré sú predložené v priebehu konania. Svedkovia na rozdiel
od strán sporu sú povinní vypovedať pravdu, a nič nezamlčovať, pričom v súdnom konaní vypovedajú
pod následkom krivej svedeckej výpovede. Rovnako tak svedkov treba považovať za dôveryhodných,
pokiaľ sa v konaní nepreukáže opak. V danej veci žalovaní nepreukázali, že by vypočutí svedkovia
boli nedôveryhodní a zaujatí , samotné tvrdenie, že sa jedná o blízkych príbuzných v tomto smere

nepostačuje. Každá zo strán sporu je totiž oprávnená na preukázanie svojich tvrdení navrhovať dôkazy,
vrátane výsluchu svedkov. Rovnaké právo mali i žalovaní. Navyše súdom prvej inštancie vypočutí
svedkovia boli i blízkymi priateľmi samotného poručiteľa ( nie žalobcov).

32. Odvolací súd preto v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvej

inštancie uvedeným v odôvodnení v napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky
požiadavky ust. § 220 ods. 2 C.s.p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,
2 C.s.p. potvrdil, vrátane trov prvostupňového konania.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súdu podľa § 369 ods. 1 C.s.p., v spojení s ust. §

255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcom v 1.a 2. rade, ktorí boli úspešní v odvolacom konaní, priznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).
34. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0
(§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. O súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručeniaopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
(§ 428 CSP).