Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 17, 2017

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 14C/170/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912215996
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Ďurková

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2017:7912215996.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Renatou Ďurkovou v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so

sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., proti
žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.09.2012 domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej
ujmyzdôvodunesprávnehoúradnéhopostupusúdu.Podaniežaloby(zn.ZE-6993-2856)odôvodniltým,

že Okresný súd G. v exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora zo Zmluvy z úvere č. 9081262 s
dlžníkom F. W., nar. XX.XX.XXXX pod č. exekúcie súdneho exekútora EX XX/XXXX nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V dôsledku tohto nesprávneho úradného
postupu si uplatňuje náhradu majetkovej škody v celkovej výške 175 Eur, ktorá predstavuje náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu ako poškodeného uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Zároveň si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch v sume 663,84 Eur za obdobie, kedy bol súd nečinný - podľa žalobcu bol súd nečinný viac ako
368 dní, vychádzajúc z Nálezov Ústavného súdu podľa ktorých pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom
konaní tak je spravodlivé, ak sa na každý rok, poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88
Eur/12 mesiacov v roku =55,32 Eur za mesiac. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15
ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie
jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.

2. Okresný súd Trebišov uznesením č. 14C/138/2012-8 zo dňa 09.10.2012 rozhodol o spojení vecí
špecifikovaných v rozhodnutí na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod č. 14C/138/2012.
Uznesením č. 14C/138/2012-81 zo dňa 08.10.2014 súd rozhodol o vylúčení vecí špecifikovaných v
rozhodnutí na samostatné konanie, z dôvodu, že odpadol dôvod, pre ktoré súd veci spojil na spoločné
konanie; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.10.2014.

3. Žalovaná doručila súdu vyjadrenie k žalobe dňa 18.12.2014, v ktorom žiadala zamietnuť žalobu

z viacerých dôvodov.

V prvom rade namietala procesné pochybenia zo strany žalobcu - v žalobách nie sú splnené
procesné podmienky, pričom konanie vykazuje nedostatky, ktorým je aj zmätočnosť podania, lebo vjednotlivých žalobách, uplatnených hromadne, sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr., že sú zmätočne
označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia. Taktiež nie sú uvedené spisové
značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje, ako

dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa
žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná namietala, že
žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných
exekučných konaní, vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov
uviedol najmä odkazom na exekučné spisy, v skutočnosti však prenáša celú dôkaznú povinnosť na

súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových
značkách namietaných v exekučných konaní sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a
zavadzajúceho tvrdenia, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre
ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných súd
nečinnosťou exekučného súdu príkladmo pod sp. zn. IIÚS211/2012, IVÚS366/2012 a IVÚS374/2012. V

tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca uvádza rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia , ale
zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovaných žalôb nie je
jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto
tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Zároveň

žalovaná poukázala na to, že nie je splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej žalobe
v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po
neúspešnosti ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti
žalobcu. Žalovaná poukazuje na to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde, lebo prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody jej boli doručené dňa 23.04.2012. Vzhľadom

na skutočnosť, že žalobné návrhy spojené do tohto konania boli súdu doručené už dňa 28.09.2012,
je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí šesťmesačnej lehoty, ale skôr, preto žalovaná tvrdí,
že ide o predčasne uplatnený nárok. V súlade s ust. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verenej moci môže
domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie

nároku je zákonom stanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne
konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp. zn. 2Cz38/76 a
preto je toho názoru, že ide o predčasne uplatnený nárok. Žalovaná zdôraznila, že žalobca podal
na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti o predbežné prerokovanie predmetných
nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na

zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach, prípadne oznámiť dátumy, kedy sa žalobca
dozvedel o škode vrátane dokladov preukazujúcich vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočností
podstatné pre prerokovanie nároku. Nakoľko neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní
podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o
čo sám požiadal, nepovažuje tento za predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) zák. č.

514/2003 Z. z.. Čo sa týka splnenia atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného
zákona, je potrebné vychádzať zo znenia exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre posudzovanie
exekučného titulu rozhodcovského rozsudku neplatí stanovená 15-dňová lehota na udelenie poverenia,
prípadne na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ak táto bola na súde podaná po 1.6.2011. Pred
1.6.2011 v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tento znel vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Poukázal na to, že v samotnej dôvodovej správe
k novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladomajNárodnáradaSlovenskejrepublikyakozákonodarnýzborSlovenskejrepubliky.Skutočnosť,
že sa do formulácie vložili slová rozhodnutí rozhodcovských súdov predstavovala len explicitnejšie

ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto zákona. Argumentácia žalobcu
je v interpretácii toho, čo zamýšľa zákonodarca nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred dňom 1.6.2011. Zároveň
žalovaná poukázala na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť
súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Takémuto skúmaniu

môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na
základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované
vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že
vnútroštátny súd má v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR IVÚS60/2011, uznesení NS SR pod sp.
zn. 3Cdo 146/2011, 3Mcdo11/2010 a 5Cdo291/2010 povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Žalovaná okrem
iného poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR IÚS16/2002, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že
pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave

alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky prieťahy v konaní. Pojem zbytočné
prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno pokladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolností veci sa totiž ani v
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy zbytočné s poukazom na vyššie uvedený článok Ústavy.

Zároveň konštatovala, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným
postupom, keď nedošlo k porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, a keďže
nebola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, nemôže ísť v danom prípade
o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobcovi vytýkala, že nepreukázal
podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie

právanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,apretonemôžebyťpreukázanýnesprávnyúradný
postup spočívajúci v existencii prieťahu, ktorý môže konštatovať len Ústavný súd. Poukázala na to,
že žalobca nepreukázal vznik škody v uplatnenej výške, existenciu dlžníka, a ani nevymožiteľnosť
pohľadávky. Podľa žalovanej nie je pravdivé tvrdenie, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka,
ako aj tvrdenie, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť

pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí preukázalo iba nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského
rozsudku byť exekučnými titulom, avšak žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad
podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou
sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta. Ak by aj nastala situácia, že si toto právo uplatnil žalobca
novým návrhom, musel by v prvom rade preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal

nároky dlžníka v sume, ktorú od žalovanej požaduje a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné
v dôsledku pochybenia exekučného súdu, to znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu
súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca
nepreukázal, a ani nepreukáže, a to najmä, a nielen s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by
boli insolventní, niektorí by boli po smrti. Na základe horeuvedených skutočnosti žalovaná nemôže

niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní,
pretože žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody.

4. V súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu
ČR pod sp. zn. 30Cdo675/2011, podľa ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu

spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa
na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Súčasne
konštatovala, že požadovaná náhrada nie je podložená reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
MinisterstvospravodlivostiSRnaostatokpoukázalonapotrebuzohľadneniaust.§3ods.1Občianskeho
zákonníka ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a upriamilo pozornosť na list Európskej komisie generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kbD(2010)1360, v ktorom poukázala na to, že v
súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, resp.
od združení na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj
prostredníctvom návrhu na prejudiciálneho konania podaného Krajským súdom v B.ec C-76/2010.

Zdôraznila, že žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, slabé finančné a
právne vedomie nízkopríjmových osôb a toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík aplikácie,
či využívania právnych inštitútov žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecne
uznávanými spotrebiteľskými právami. Žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal, že by činnosťousúdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcom v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie

poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou a nemajetkovou ujmou. Stav, v
ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou
pri obhajovaní svojich práv, a najmä neodôvodnené a nepreukázané čiastky, preto pre nepreukázanie
základných zákonných podmienok, potrebných pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z.z. navrhol žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

5. Súd vo veci vyhlásil dňa 15.12.2014 rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu
trov konania nepriznal. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalobca.

6. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 6Co/107/2015-59 zo dňa 31.03.2016 zrušil rozsudok a vrátil
vec súdu prvej inštancie.

7. Súd v zmysle pokynov odvolacieho súdu nariadil vo veci pojednávanie, ktorého sa strany sporu
nezúčastnili. Žalobca svoju neprítomnosť ospravedlnil podaním doručeným súdu 13.10.2017, v ktorom
uviedol, že nemá námietky s tým, aby súd otvoril pojednávanie bez jeho účasti, teda nežiada, aby
súd odročil pojednávanie z dôvodu jeho neprítomnosti a zároveň súhlasil, aby súd rozhodol bez jeho

prítomnosti. Rovnako svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila aj žalovaná listom doručeným súdu
06.10.2017.

8. Súd vykonal dokazovanie a to oboznámením sa s obsahom listín nachádzajúcich sa v spise ako aj
oboznámením sa s pripojený spisom Okresného súdu Trebišov sp. zn.: 22Er/1321/2006 a zistil tento

skutkový stav :

9. Žalobca sa podanou žalobou v tomto konaní domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trebišov v exekučnej veci č. exekučného spisu EX
71/2011 - sp. zn. súdu 22Er/1321/2006 spočívajúceho v tom, že konajúci súd nerozhodol o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote na rozhodnutie o tomto návrhu a k rozhodnutiu
o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Žalobu odôvodnil tým, že exekučný
súd napriek tomu, že ním prejednávaná exekučná vec EX 71/2011 nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Podľa žalobcu v tomto prípade neexistovala a
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Poukázal na znenie ustanovenia
§ 44 ods.7 Exekučného poriadku platného od 01.09.2005 ako aj na znenie ustanovenia § 44 ods.8
Exekučného poriadku platného od 01.12.2006, v zmysle ktorých je založená zákonná povinnosť

exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní odo doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Žalobca ďalej uviedol, že o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenia škody, po doručení uznesenia
exekučného súdu dňa 11.10.2010 o zmene exekútora. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu si
uplatňuje náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o náhradu majetkovej

škody, túto si uplatňuje vo výške 175 Eur. Ide o náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s činnosťou žalobcu ako poškodeného uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím
o ňom. Žalobca v tomto období vynaložil - na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 Eur; na udržanie a správu informačného

systému sumu 40 Eur a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom
sumu 50 Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15
Eur. Žalobca uviedol, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri

rozhodnutí o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu. Keďže exekučný súd
ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať
žalobca svojou aktivitou cielene na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečovanie usmerňovaním
exekútora a ďalších účastných orgánov. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, túto si žalobcauplatňuje v sume 663,84 Eur za obdobie nečinnosti exekučného súdu, ktorý bol nečinný viac ako 368 dní
a to za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za
porušovanie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný

zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky. Pri výpočte náhrady vychádzal žalobca z doktríny ústavného súdu, podľa ktorej
pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní tak je spravodlivé, ak sa na každý rok, poznačený
prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 Eur, pri omeškaní súdu po dobu viac ako 368 dní
to predstavuje sumu 663,84 Eur (663,88 Eur/12 mesiacov = 55,32 Eur na mesiac). Žalobca ďalej

uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal
žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však do podania tejto
žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Podľa žalobcu je nutné deklarovať porušenie práva žalobcu na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.2 ústavy SR a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

10. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn.: 22Er/1321/2006 bolo zistené, že Okresnému súdu v
Trebišove bola dňa 19.10.2006 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Renáty Ďurkovej pod č.
EX 613/2006 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku

Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 2093/06 zo dňa 23.06.2006. Podaním zo dňa 08.10.2009
doručeným súdu dňa 20.10.2009 bol súdu doručený návrh spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. na zmenu
súdneho exekútora. Uznesením Okresného súdu Trebišov č. 22Er/1321/2006-19 zo dňa 11.10.2010 súd
rozhodol tak, že vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 03.11.2010.

11.Podľaust.§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ust. §3 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. §4 ods.1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.
Podľa ust. §9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ust. §9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ust. §9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.Podľa ust. §9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných

prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ust.§ 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa ust. § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľaust.§17ods.4zákonač.514/2003Z.z.,výškanáhradynemajetkovejujmypriznanápodľaodseku

2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 19 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
Podľa ust. § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, oprávnený
môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa ust. § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, súd
v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo

k zastaveniu exekúcie.

12. Touto žalobou sa žalobca domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu ním tvrdeným
nesprávnym úradným postupom pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora v
exekučnom konaní č. EX 71/2011.

13. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa vyžaduje, aby boli
kumulatívne splnené tieto podmienky: 1. nesprávny úradný postup, resp. nezákonné rozhodnutie, 2.
vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom resp.
nezákonným rozhodnutím.
14. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, súd uvádza, že ustanovenie §9 ods.2 zákona č. 514/2003

Z. z. účinného v čase posudzovania návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora, kedy ešte neplatilo
súčasné znenie ustanovenia §9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré bolo do zákona zavedené až s
účinnosťou od 01.01.2013 v tomto rozhodnom čase neobsahovalo, ako je zrejme z vyššie uvedenej
citácie tohto znenia, čo možno považovať za nesprávny úradný postup, to však neznamená, že súd
nemôže podporne na výklad tohto pojmu použiť právne významné okolnosti uvedené v ustanovení §9

ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013 a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd
vykonať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu v rámci danom mu ustanovením §9 ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase, keď mal vzniknúť zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi
konania v preskúmanej exekučnej veci. Vychádzajúc z tohto mal súd po vykonanom dokazovaní zato, že nebola preukázaná prvá podmienka zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom a to nesprávny úradný postup súdu. Súd poukazuje na to, že otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované

v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný súd. Vychádzajúc z
vyššie uvedeného po preskúmaní exekučnej veci má súd za to, že žalobca nepreukázal splnenie prvej
podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu a to nesprávny úradný postup. V konaní nebolo
zistené a ani to žalobca nepreukázal súdu, aby v tejto exekučnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy
v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v
konaní konštatoval. Z exekučného spisu je síce zrejmé, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo
rozhodnuté po uplynutí zákonom stanovenej 30 dňovej lehoty (návrh bol súdu doručený dňa 20.10.2009,
rozhodnuté dňa 11.10.2010), avšak po jeho doručení došlo k vykonaniu jednotlivých procesných úkonov,
k vyzvaniu pôvodného exekútora k predloženiu exekučného spisu a k vyúčtovaniu trov exekučného
konania. Súd má za to, že v konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody nesprávnym úradným

postupomniejeoprávnenýposudzovaťnesprávnyúradnýpostupsúduspočívajúcivporušenípovinnosti
vykonaťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomustanovenejlehote.Súdsanatomtomiestestotožňuje
s rozhodnutím Ústavného súdu SR a to s rozhodnutím I. ÚS 16/02, podľa ktorého pri posúdení, či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods.2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v zákone alebo v ústave,

ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
článku 48 ods.2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone. Súd má preto za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom
stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Súd tu poukazuje

aj na to, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora je potrebné vykonať procesné
úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie
o trovách exekúcie), v dôsledku ktorých nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora nie je
možné považovať za zbytočné prieťahy a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup.
Po tomto zhodnotení mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania toho,

že v tomto prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým by mu bola spôsobená škoda.

15. Pokiaľ ide o škodu, žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne výšky škody a
ani výšky nemajetkovej ujmy, ktorá mu podľa jeho tvrdenia vznikla nesprávnym úradným postupom.
Žalobca v tomto konaní vôbec neprodukoval dôkazy, ktoré by vznik škody a jej výšku preukazovali,

škodu uplatnil len paušalizovaním ním tvrdených nákladov. Takisto ani neprodukoval žiadne dôkazy
ohľadne vzniku nemajetkovej ujmy a súd nevidí dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške na
základe aplikácie Nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia
za už predtým v iných veciach konštatované zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Výškou uplatneného
nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú ujmu sa súd z dôvodu hospodárnosti konania ani

nezaoberal, keď žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody. Zároveň súd nevyhovel žiadosti
žalobcu o vykonanie dôkazu znaleckým posudkom, pretože jednak v čase rozhodovania súdu tento
znalecký posudok žalobcu súdu nepredložil (tvrdenia o možnom zabezpečení znaleckého posudku súd
považoval za takejto situácie za irelevantné) a zároveň preto, že sa situácie, keď nebol preukázaný prvý
z atribútov podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a to

nesprávny úradný postup a teda keďže všetky podmienky zodpovednosti za škodu musia byť splnené
súčasne, za takejto situácie by vykonanie dokazovania znaleckým posudkom bolo nehospodárne.

16. Napokon žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik

škody.

17. Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom súd žalobu zamietol.

18. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

19. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. V danom prípade súd žalobu v celom rozsahu zamietol, a žalovanej tak vznikolnárok na priznanie náhrady trov konania v plnom rozsahu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná si trovy
konania neuplatnila, ani zo spisu jej žiadne trov konania nevyplynuli, súd žalovanej nárok na náhradu
trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd
Trebišov (§ 362 ods.1 CSP).

Podľa ust. §-u 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. §-u 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. §-u 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v ods. 1, ak táto vada má vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.