Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 30, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/161/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116229773
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7116229773.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov
senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa D. H. Z. nar.
XX.X.XXXX bývajúceho XXA L. H. O. T. XX A. J. Y. zast. Mgr. Pavlom Kissom advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Štúrovej č. 20 proti odporkyni I. E. nar. X.X.XXXX bývajúcej v U.
na ul. C. č. XX t.č. U. Č.. XX U. - Š. zastúpenej JUDr. Darinou Gombosovou advokátkou Advokátskej

kanceláriesosídlomvKošiciachnaul.Moldavskácestač.6zaúčastimatkyZ.Z.rod.E.nar.X.XX.XXXX
trvalebývajúcejvU.naU.P.t.č.U.J.Y.zastúpenejJUDr.DarinouGombosovouadvokátkouAdvokátskej
kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Moldavská cesta č. 6 za účasti krajského prokurátora v Košiciach
v konaní o návrat maloletého N. Z. nar. X.X.XXXX t.č. bývajúceho u odporkyni zastúpeného kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice do krajiny obvyklého pobytu, o odvolaní
navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 6.2.2017 č.k. 18P 187/2016-89 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa na návrat mal. N. Z. nar.
X.X.XXXX do miesta obvyklého pobytu do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.

Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti všetkým výrokom napadnutého uznesenia podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhovateľ odvolanie a navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej
inštancie zmenil a nariadil návrat mal. N. do krajiny jeho obvyklého pobytu, ktorou je Spojené kráľovstvo
Veľkej Británie a Severného írska a žiadal priznať náhradu trov konania. Konštatoval, že súd prvej

inštancie zamietol návrh na návrat maloletého dieťaťa do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a
Severného írska z dôvodu, že s prihliadnutím na špecifické okolnosti prípadu dospel k záveru, že u mal.
N. vznikol obvyklý pobyt na území Slovenska. Pri rozhodovaní súdu bolo podstatné posúdenie, kde bol
obvyklý pobyt maloletého v čase jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. Riadil sa pri tom
ustanoveniami Haagskeho dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí a
Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Zároveň sa opieral o názory Ústavného súdu SR
v náleze z 23. mája 2014 sp. zn. ÚS 100/2014 a Dohovorom o právach dieťaťa. Súd prvej inštancie
dospel vykonaným dokazovaním k záveru, že je jednoznačné, že záujem maloletého N. zodpovedá
jeho zotrvaniu na území Slovenska, kde má všetko, čo k svojmu detskému životu potrebuje a dieťa v
starostlivosti odporkyne je šťastné a spokojné. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zistený skutkový stav neobstojí, pretože

sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Súd prvej inštancie nesprávne zistil skutočný stav veci a nedostatočne sa vysporiadal so vzájomným
vzťahom Dohovoru, Nariadenia a Dohovoru o právach dieťaťa. Prijatím Dohovoru sa sledovali primáme
dva ciele - prvý preventívny a druhý zabezpečujúci rýchlu integráciu maloletého do svojho obvyklého

prostredia. Podľa Dohovoru dôvody pre nenavrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba
vykladať striktne a odmietnutie návratu treba pokladať za výnimku zo všeobecného pravidla návratu.
Cieľom je rýchly návrat, pretože záujmy dieťaťa sú chránené len vtedy, ak sa prostredníctvom nariadenia
návratuvčonajkratšomčaselimitujúškodlivénásledkyzneoprávnenéhopremiestneniaalebozadržania
maloletého, pričom najlepšie záujmy dieťaťa vie najlepšie zohľadniť príslušný orgán rozhodujúci o

opatrovníckom práve k dieťaťu v mieste jeho obvyklého pobytu (Pérez-Vera: E.:Explanatory Report on
the Hague Convention on the Civil Aspects of International Child Abduction, 1981). Po prijatí Dohovoru
o právach dieťaťa súdy v konaní o návrat museli brať do úvahy dva protichodné ciele: rýchle nariadenie
návratu dieťaťa stálo proti pozitívnym záväzkom štátu na rešpektovanie súkromného a rodinného
života ako aj najlepším záujmom dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa. V snahe unifikovať a
spresniť konanie o návrat bolo prijaté spomínané Nariadenie. Podľa Nariadenia „súd nemôže odmietnuť

nariadenienávratudieťaťapodľačlánku13písm.b)Dohovoru,aksapreukáže,žesavykonaliprimerané
opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate“. Z uvedeného vyplýva, že v rámci EÚ sú
podmienky pre odmietnutie návratu dieťaťa prísnejšie ako v prípade Dohovoru. Súd členského štátu
by mal vždy nariadiť návrat za predpokladu, že v členskom štáte obvyklého pobytu dieťaťa je možné
zabezpečiť jeho ochranu podľa článku 11 ods. 4 Nariadenia. Možno konštatovať, že Nariadenie oproti

Dohovoru ešte väčšmi zúžilo priestor súdu na úvahu o tom, aby prípadne rozhodol o nevrátení dieťaťa.
Z rozsudkov Súdneho dvora vo veci Aguirre Zarraga (rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2010 vo
veci C-491/10 PPU) a Povse (rozsudok Súdneho dvora z 1 júla 2010 vo veci C- 211/10 PPU) je podstatný
najmä záver, že najlepší záujem dieťaťa má posudzovať súd v členskom štáte v mieste obvyklého
pobytu dieťaťa a nie v mieste, kde sa nachádza unesené alebo neoprávnene zadržiavané dieťa. Neskôr

bolo prijaté rozhodnutie ESĽP vo veci Neulinger a Shuruk. Spornou skutočnosťou sa nestalo samotné
zamietavé rozhodnutie Veľkej komory, ale spôsob, akým ESĽP dospel k svojmu záveru a úvahy akými sa
spravoval pri dopracovaní sa k zamietnutiu nariadenia návratu dieťaťa. ESĽP postavil svoje rozhodnutie
na tejto jednoduchej úvahe: 1. do základných ľudských práv a slobôd patrí právo rodičov a detí, aby
rozhodnutie o opatrovníckom práve k dieťaťu bolo založené na najlepšom záujme dieťaťa, 2. členský

štát Dohovoru nesmie postupovať v súlade s Haagskym dohovorom, pokiaľ by jeho rozhodnutie nemalo
byť v súlade s najlepšími záujmami dieťaťa 3. každé rozhodnutie podľa Haagskeho dohovoru vyžaduje,
aby sa vzali do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Rozsudok prezentoval potrebu urobiť pri návratových
konaniach hĺbkovú analýzu rodinnej situácie tak, ako tomu bolo aj v tomto konaní na Okresnom súde
Košice I. Podľa tvorcov Haagskeho dohovoru samotný urýchlený návrat dieťaťa je v najlepšom záujme

dieťaťa, a preto návrat dieťaťa je obsiahnutý v pojme najlepší záujem dieťaťa. Následne k tomuto
rozsudku vydal stanovisko predseda ESĽP, ktorý uviedol, že „Neulinger a Shuruk nepredstavujú zmenu
rozhodovania Štrasburgu vo veciach únosov detí..." K spornej pasáži o hĺbkovej analýze predseda súdu
uviedol: „ Túto pasáž je možné vykladať aj tak, že vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby opustili rýchlu a
krátku návratovú procedúru, ktorú predpokladá Haagsky dohovor a odklonili sa od reštriktívneho výkladu

výnimiek podľa článku 13 v prospech celkového a nezávislého posúdenia okolností prípadu. Avšak
takýto výklad je prehnaný - súd toto vyjadrenie vykonal výslovne v špecifickom kontexte konania o návrat
uneseného dieťaťa. Logika Haagskeho dohovoru je taká, že dieťa, ktoré bolo unesené, sa má vrátiť do
jurisdikcie súdu miesta obvyklého pobytu, ktorý najlepšie dokáže ochrániť záujmy a blaho dieťaťa a je to
preto jediné miesto, kde pomery maloletého majú byť preskúmané v plnom rozsahu. “ V tomto konaní sa

jednalo o nariadenie návratu dieťaťa zo Švajčiarska do krajiny Izrael, teda mimo EÚ, preto sa reštriktívne
ustanovenia Nariadenia (Brusel II) nepoužili. Dôvody, pre ktoré sa na hore uvedený rozsudok zniesla
vlna kritiky možno zhrnúť nasledovne: 1. dôsledkom aplikovania hĺbkovej analýzy rodinných pomerov
v konaní o návrat je znefunkčnenie a obsolentnosť návratového konania podľa Haagskeho dohovoru,
ktoré má byť rýchle a ktoré prenecháva dôsledné skúmanie rodinných pomerov jurisdikcii orgánov v

mieste obvyklého pobytu dieťaťa pred jeho únosom alebo neoprávneným zadržiavaním, 2. poskytuje
obranu únoscovi, ktorá už aj vzhľadom na to, že súdy vo väčšine prípadov nie sú schopné dodržať
šesťtýždňovú návratovú procedúru, je spôsobilá podstatným spôsobom predĺžiť trvanie návratového
konania, 2. zvýhodní únoscu oproti druhému rodičovi tým, že hĺbkovou analýzou sa zmarí preventívny
účinoknávratovéhokonaniapodľaDohovorusohľadomnaprísnejšiuúpravunávratovéhokonaniapodľa

Nariadenia, ktoré má priamu záväznosť v členských štátoch EÚ, ostalo nezodpovedané, ako sa má
hĺbková analýza rodinných pomerov aplikovať v kontexte návratovej procedúry podľa Nariadenia, čo
predstavuje najlepší záujem dieťaťa a kto má túto otázku zodpovedať: je najlepším záujmom dieťaťa
rýchle nariadenie návratu, alebo je najlepší záujem dieťaťa jeho ponechanie v krajine únosu s tým, ževýnimky podľa článku 13 Dohovoru bude súd vykladať oveľa širšie, než tomu bolo doteraz? Rozsudok
Neulinger odsunul procedurálny prístup podľa Dohovoru a Nariadenia do úzadia, a konanie o návrat
transformoval na kvázi konanie o úprave rodičovských práv a povinností. Až rozsudok Veľkej komory

ESĽP vo veci X. proti Lotyšsku (X v. Latvia, no. 27853/09) priniesol odmietnutie hĺbkovej analýzy
rodinných pomerov ako všeobecnej požiadavky návratového konania. V tomto konaní súd najprv prevzal
závery Veľkej komory vo veci Neulinger, kde bola stanovená hĺbková analýza rodinných pomerov ako
povinnosť. Až Veľká komora v tomto prípade vymedzila vzájomný vzťah hore uvedených dohovorov,
keď zopakovala, že povinnosti štátov v oblasti medzinárodných únosov sa musia vykladať vo svetle

požiadaviekHaagskehodohovoruaDohovoruoprávachdieťaťa.Tentoprístupsivyžadujekombinovanú
a harmonickú aplikáciu medzinárodných nástrojov s ohľadom na ich význam a dopad na ochranu
práv detí a rodičov. Súd pri hľadaní toho, čo vlastne predstavuje najlepší záujem dieťaťa potvrdil, že
zabezpečenie jeho rýchleho návratu je v jeho najlepšom záujme. Teda najlepší záujem dieťaťa má byť
jedným z hlavných hľadísk - nie hlavným hľadiskom v konaní o návrat dieťaťa a súčasne rýchly návrat
dieťaťa vrátane preventívnych účinkov Haagskeho dohovoru spadajú do koncepcie najlepších záujmov

dieťaťa a sú s týmito záujmami v súlade. Zároveň, podľa ESĽP musí vnútroštátny súd výnimky podľa
čl. 12 a 13 Haagskeho dohovoru interpretovať striktne a musí posúdiť obhájiteľné tvrdenia o existencii
hrozby vážneho nebezpečenstva v prípade návratu maloletého. Zároveň z veci Phostira Efthymia ,
no. 66775/11 je dôležité odlišné stanovisko niektorých sudcov, ktorí sa odvolali na rozhodnutie Veľkej
komory ESĽP vo veci X. proti Lotyšsku, v ktorom ESĽP poukázal na to, že čl. 13 Haagskeho dohovoru

„presne nevymedzuje povahu vážneho nebezpečenstva, ktoré môže spočívať nie len vo fyzickej alebo
psychickej ujme, ale aj v neznesiteľnej situácii. Avšak v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd ho nie je možné vykladať tak, že je spojené so všetkými nepríjemnosťami súvisiacimi s
návratom. Výnimky v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. b) sa týkajú len situácií, ktoré idú nad rámec toho, čo
možno od dieťaťa rozumne očakávať, aby znieslo. “Podľa disentujúcich sudcov má každý návrat určité

negatívne následky na psychický stav dieťaťa, to však neznamená, že by návrat nemal byť uskutočnený.
Pokiaľ by sme odmietli nariadenie návratu vždy, keď sa psychológ domnieva, že návrat bude mať na
dieťa negatívny dopad, Haagsky dohovor stratí svoj účel a význam. V konaní Blaga proti Rumunsku,
no. 54443/10 ESĽP vytkol rumunským súdom, že sa nezaoberali tým, či v prípade návratu do USA
by sa deti dokázali rýchlo adaptovať na nové prostredie. Rovnako tomu bolo tak aj v tomto konaní.

Súd nevzal do úvahy dôkazy predložené navrhovateľom na poslednom pojednávaní, kde zo správy
z domácej návštevy úradov vyplynulo, že maloletá S., ktorá bola taktiež neoprávnene premiestnená
na Slovensko a s ktorou prišli navrhovateľ aj matka neskôr naspäť do Anglicka, si rýchlo zvykla na
nové prostredie, má dobrú interakciu s otcom, rečou tela dávala otcovi najavo, že sa s ním chce hrať
a pod. To všetko napriek tomu, že bola takmer rok protiprávne zadržiavaná zo strany tety. Vyššie

uvedenú analýzu vývoja rozhodovacej činnosti európskych orgánov považoval za dôležitú vzhľadom
na to, že súd prvej inštancie argumentoval okrem iného aj nálezom Ústavného súdu SR z 23. mája
2014, sp. zn. ÚS 100/2014, ktorý prebral závery sporného rozhodnutia Neulinger, pričom neskoršou
judikatúrou a ďalším vývojom bolo toto rozhodnutie mnohokrát prekonané. Ústavný súd dokonca na
rozhodnutie X. v Lotyšsko aj viackrát v tomto náleze spomína bez toho, aby prebral jeho závery, ktoré sú

podstatné pre ďalší vývoj judikatúry a rozhodovacej činnosti. Ako vyplýva z rozhodnutia vo veci X. proti
Lotyšsku, ESĽP potrebu vykonania hĺbkovej analýzy odmietol ako všeobecnú povinnosť vnútroštátnych
súdov pri aplikácii Haagskeho dohovoru. ESĽP v tomto rozsudku hĺbkovú analýzu nahradil potrebou
harmonického výkladu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Haagskeho dohovoru.
Vyslovil názor, že súd prvej inštancie nesprávne určil obvyklý pobyt maloletého N.. Podľa súdu obvyklým

pobytomjemiesto,ktoréodzrkadľujeistúmieruzačleneniadieťaťadosociálnehoarodinnéhoprostredia.
Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území
členského štátu. Haagsky dohovor nedefinuje pojem „obvyklý pobyt“, avšak v čl. 3 Haagskeho dohovoru
definuje kedy je premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa neoprávnené. Je to vtedy, ak je premiestnenie
alebo zadržanie porušením opatrovníckeho práva, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt

bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. Týmto obvyklým pobytom je nesporne Veľká
Británia. V čl. 12 uvádza Dohovor výnimku, v zmysle ktorej justičný alebo správny orgán nariadi návrat
dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí jedného roka okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa
sa už zžilo s novým prostredím. Takúto výnimku však treba vykladať veľmi striktne. Dĺžka pobytu
na Slovensku v tomto prípade nepostačuje na uplatnenie tejto výnimky obzvlášť, keď je zapríčinená

samotnou dĺžkou tohto konania, ktoré trvá už trvá takmer trištvrte roka, napriek tomu, že Haagsky
dohovor ustanovuje maximálnu dĺžku konania 6 týždňov. Táto výnimka prichádza do úvahy najmä
v prípadoch, ak dieťa už navštevuje školu alebo predškolské zariadenie, má tu vytvorené väzby na
kamarátov, navštevuje krúžky, je zaradené do sociálneho prostredia a nariadením návratu by bolo odtýchto väzieb odtrhnuté a záujem na zachovaní týchto väzieb je silnejší ako nariadenie návratu. V tomto
prípade je však maloleté dieťa v interakcii iba so svojou tetou, býva v záhradnej chatke a neprimeranou
dĺžkou tohto konania, zapríčinenou najmä hĺbkovou analýzou rodinných pomerov a vyžiadaním si správy

od orgánov v Anglicku sa predlžuje neudržateľný stav, keď si maloleté dieťa v útlom veku zvyká na
svoju tetu, namiesto toho, aby si zvykalo a vyrastalo so svojím otcom a súrodencom. Pokiaľ teda bolo
premiestnenie a následne zadržanie na Slovensko neoprávnené, súd mal nariadiť jeho urýchlený návrat.
Ostatné veci ako opatrovnícke právo a rodinnú situáciu už mali posúdiť orgány v Anglicku, čo by bolo v
súlade s európskou judikatúrou a výkladom. Súd prvej inštancie nesprávne vyvodil záver, že nariadením

návratu by sa jednalo o narušenie stability výchovného prostredia maloletého, lebo sa naučilo pár slov
po rómsky a tu začalo rozvíjať svoj detský svet. Je samozrejmé, že prostredie dieťaťa bude narušené
nariadením návratu, avšak v zmysle európskej judikatúry musí dieťa v takomto prípade istý diskomfort
zniesť, (závery z rozhodnutia X. vs Lotyšsko a následná judikatúra). V prípade pripustenia výkladu
Haagskeho dohovoru, došlo by k jeho znefunkčneniu, keďže každý návrat by znamenal narušenie
stability výchovného prostredia. Súčasný stav maloletého je dlhodobo neudržateľný, aby maloletého

zadržiavala jeho teta. Tým dochádza k porušeniu práv otca ako aj práv dieťaťa na život s otcom a
so svojím súrodencom. V priebehu konania sa s cieľom zdiskreditovať ho a umelo predlžovať toto
konanie znieslo na jeho osobu neuveriteľné množstvo nepravdivých údajov a vymyslených faktov, ktoré
musel vždy najmä listinnými dôkazmi odvraciať a preukazovať čisté klamstvá zo strany odporkyne.
Uviedol, že pokiaľ odporkyňa tvrdila všetky tie výmysly, v zmysle istej koncentrácie tohto konania mala

okamžite podložiť svoje tvrdenia nejakými dôkazmi, aby bolo možné jej slová považovať za pravdivé.
Súd prvej inštancie namiesto toho, aby vyvodil z klamstiev rýchlejší záver, zameral sa na hĺbkovú
analýzu rodinných pomerov, čím sa konanie neúmerne predlžovalo, aby potom povedal, že nie je možný
návrat maloletého, lebo je na Slovensku už dva roky, čím došlo k jeho znevýhodneniu v tomto konaní.
Uviedol, že sa zaoberalo tvrdením, že v novembri zakázal žene oslavovať Vianoce z dôvodu, že sú obaja

moslimovia, ona sa potom dostala do nemocnice a z listinných dôkazov predložených na poslednom
pojednávaní je zrejmé, že ženu z nemocnice uniesla rodina odporkyne, doslova tam nechali aj jej veci,
aby ju mohli nepriaznivo ovplyvňovať proti manželovi, vytvárať jej stresové situácie, dôsledkom čoho sú
potom jej zdravotné problémy. Uviedol, že si u zamestnávateľa vybavil neplatené voľno, aby sa mohol o
svoju ženu v čase pobytu v nemocnici starať. Dôkazom je email zamestnávateľa priložený na poslednom

pojednávaní, ktorý si súd môže celý preložiť ustanovením prekladateľa. Predtým však odporkyňa
tvrdila, že on stratil bývanie aj prácu, čo vôbec nebola pravda. K samotnému bývaniu uviedol, že sa
presťahoval do lepších a väčších priestorov, pričom správa o pomeroch z Anglicka túto novú skutočnosť
nereflektovala, naopak, pracovníčka, ktorá mala na starosti ich prípad (N. O.) bola z neho odvolaná, pre
svoj neprofesionálny prístup. S rodinou orgány v Anglicku intenzívne pracujú, majú prehľad o situácii a aj

to je dôvod, prečo sa súd mal zamerať iba na to, či premiestnenie a zadržanie dieťaťa bolo neoprávnené,
o ostatné záležitosti by sa už postarali samotné orgány v Anglicku, čím by bol naplnený jeden z
dôvodov prijatia Haagskeho dohovoru a to zabezpečenie urýchleného návratu dieťaťa a začlenenie sa
do prostredia tam, kde má byť. Pokiaľ súd odmietol návrat pre ustanovenie čl. 13 pís. b) Haagskeho
dohovoru, k tomu uviedol, že vážne nebezpečenstvo pre dieťa sa musí vykladať striktne a reštriktívne.

Istý diskomfort pri nariadení návratu dieťa musí zniesť. Vážne nebezpečenstvo fyzickej ujmy mu nehrozí,
naopak, predložil fotky maloletého s cigaretou v ústach, čo považuje za absolútne neakceptovateľné. K
samotnej duševnej ujme uviedol, že pokiaľ by súd pristúpil urýchlene k nariadeniu návratu, už v tomto
čase mohlo dieťa dávno vyrastať v Anglicku, pričom by bolo šťastné a spokojné presne tak, ako ich
druhé dieťa S., ako to vyplýva zo správy z návštevy doma pracovníkom (health visitor). Pokiaľ súd prvej

inštancieargumentuje,žeživotnépodmienkynastraneotca,akoajnastranematkynezaručujú,žebysa
maloletému dostala taká výchova a starostlivosť ako zabezpečuje odporkyňa, k tomu sa opäť odvoláva
na uvedenú správu. Taktiež práca nie je problémom, podstatné je, že nestratil svoje opatrovnícke
právo a to môže využívať samostatne, alebo s pomocou jeho rodiny, prípadne úradov. Nestojí tu teraz
otázka, kto bude lepšie dieťa vychovávať, či navrhovateľ alebo odporkyňa, ale či bolo dieťa neoprávnene

premiestnené. O ostatných veciach týkajúcich sa výchovy majú rozhodovať úrady v mieste obvyklého
pobytu bezprostredne pred premiestnením, nie na Slovensku, ako sa o to pokúša súd prvej inštancie.
Z uvedených dôvodov má za to, že boli naplnené odvolacie dôvody, že obvyklým pobytom dieťaťa
pred premiestnením alebo zadržaním bola Veľká Británia, premiestnenie bolo neoprávnené, dieťa sa
nezžilo s novým prostredím a v prípade nariadenia návratu mu nehrozí žiadna ujma väčšia ako by dieťa

vzhľadom na svoj vek, potreby a ďalší vývoj mohlo zniesť. Z týchto dôvodov navrhol odvolaciemu súdu,
aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a nariadil urýchlene návrat dieťaťa do Veľkej Británie a
Severného Írska.3. K odvolaniu navrhovateľa podala odporkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrenie,
v ktorom poukázala na to, že navrhovateľ má za to, že súd prvej inštancie podľa jeho názoru
došiel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie má vychádzať podľa jeho mienky
z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nesprávne zistil skutočný stav veci.
Predovšetkým sa súd prvej inštancie mal podľa názoru navrhovateľa dostatočne vysporiadať so
vzájomných vzťahom Dohovoru, Nariadenia a Dohovoru o právach dieťaťa. Na stranách 2 až 4 svojho

odvolania sa navrhovateľ venuje právnej analýze existujúcej európskej judikatúry, ktorá sa vzťahuje
na tzv. návratové konania, pričom sa odvoláva na rozsudok Súdneho dvora vo veci Aguirre Zarraga
(rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2010 vo veci C- 491/10 PPU) a Povse (rozsudok Súdneho
dvora z 1. júla 2010 vo veci 211/10 PPU), potom rozhodnutie ESĽP vo veci Neulinger a Shuruk,
rozsudok Veľkej Komory ESĽP vo veci X proti Lotyšsku (X v. Latvia, no. 27853/09), Phostira Efthymia no.
66775/11, Blaga proti Rumunsku, no. 54443/10 (ESĽP). súlade so starou rímskou zásadou Iura novit

curia (lat. "súd pozná právo"), ktorá je platná dodnes, počas civilného súdneho konania právne predpisy
nie sú predmetom dokazovania, pretože ich súd musí poznať. Dokazovať sa musia len relevantné
skutočnosti v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 12. 2001, sp. zn.
I. US 59/00: "Zásada iura novit curia totiž neznamená len, že súd pozná právo, ale že si je zároveň
vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu

alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv." K právnemu rozboru
judikátov sa nevyjadruje. Do pozornosti súdu dáva odporkyňa v prvom rade skutočnosť, ktorú uviedla
osobne pri svojom výsluchu na prvom pojednávaní v označenej právnej veci a to je fakt, že manželstvo
navrhovateľa a matky maloletého N. Z. bolo uzatvorené za neštandardných okolností - manželia sa pred
uzavretím manželstva nikdy nevideli, písali si len cez sociálnu sieť a po krátkej dobe matka maloletého

N. Z. vycestovala za navrhovateľom do Veľkej Británie a uzavrela s ním manželstvo. V čase uzavretia
manželstva bola matka maloletého N. Z. mladá, neskúsená a aj naivná. Navrhovateľ nie je občanom EÚ
a vzhľadom na okolnosti uzavretia manželstva a ich ďalšie vzájomné spolužitie, kedy matka maloletého
od navrhovateľa opakovane utiekla, pretože sa k nej podľa jej vyjadrení hrubo správal, má dôvodnú
obavu, že jediným motívom, pre ktorý sa rozhodol navrhovateľ podať návrh v tejto právnej veci je zištný

motív plynúci z jeho obavy, že bude musieť územie Veľkej Británie ako občan Bangladéša opustiť.
K skutočnosti, že nemá doposiaľ britské štátne občianstvo a zatiaľ nespĺňa podmienky pre získanie
britského občianstva uviedol navrhovateľ aj osobne pri svojom výsluchu dňa 9.9.2016, že maloletý N.
je na Slovensku od 12. 2. 2015, pričom on nikdy žiaden súhlas na to, aby matka odišla s dieťaťom
na Slovensko nedával. Deti na Slovensko prišli so súhlasom otca, teda navrhovateľa, odovzdané do

starostlivosti odporkyne, ktorá je ich pratetou. Navrhovateľ s týmto odovzdaním plne súhlasil, čoho
dôkazom je aj to, že, odkedy bol maloletý N. (predtým aj spolu s maloletou S. Z.) na území Slovenskej
republiky, navrhovateľ prispel matke Z. Z. finančne mesačne sumou 50 - 60 € a to až do apríla 2016,
čiže s uvedenou situáciou bol uzrozumený a toto jeho správanie možno považovať za konkludentný
súhlas, resp. zmierenia sa s premiestnením maloletého N. Z. a v tom čase i maloletej S. Z. v súlade

s čl. 13 písm. a/ Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
zo dňa 25. 10. 1980. O tejto skutočnosti predložila listinné dôkazy - potvrdenie banky, ktoré tvorilo
prílohu jej písomného vyjadrenia zo dňa 31. 05. 2016. Na otázku prokurátora na pojednávaní dňa
9. 9. 2016, ako by sa postaral navrhovateľ o deti v prípade, ak by deti súd vrátil do Anglicka a ako
by sa o deti postaral bez manželky popri svojom zamestnaní, navrhovateľ uviedol, že má dokonca 2

zamestnania a starostlivosť o deti by zabezpečoval prostredníctvom strýka, ktorý má okolo 60 rokov a
býva neďaleko jeho bydliska alebo by využíval platené služby babysittera. V tejto súvislosti si dovoľuje
poznamenať, že z vyššie uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ podľa svojich vlastných tvrdení nemá
vytvorené materiálne ani osobnostné podmienky na riadnu výchovu maloletého N. Z., ktorého sa týka
toto návratové konanie. Táto skutočnosť bola potvrdená aj inými listinnými dôkazmi, správou oddelenia

sociálnych služieb pre deti v Newham zo dňa 16. 9. 2016 z ktorej jasne vyplýva, že jeho bývanie
pozostáva z 1 izby, nie je to bývanie vhodné pre deti, navrhovateľ má 2 zamestnania, v ktorých trávi čas
od 9.00 do 23.00 večer, opäť sa odvolal na strýka, ale nevedel sociálnej pracovníčke predložiť naňho
ani kontaktné údaje, preto má odporkyňa za to, že navrhovateľ vo Veľkej Británii žiadneho strýka ani
nemá, resp. jeho existenciu v priebehu tohto súdneho konania nepreukázal, hoci mal na to dostatok

času. Oddelenie sociálnych služieb vyjadrilo názor, že navrhovateľ nie je v pozícii poskytnúť pre N. Z. (i
pre mal. S. Z.) celkovú starostlivosť, čo by nepochybne malo dopad na ich emotívny vývoj a ich vzťah,
s čím sa stotožňuje aj odporkyňa a matka maloletého N. Z.. Pokiaľ sa teda na str. 2 svojho odvolania
navrhovateľ odvoláva na čl. 11 Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní avýkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (tzv. Brusel
II), v konaní nebolo preukázané, že by boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany
maloletého N. Z. po jeho návrate do Veľkej Británie. V súlade s čl. 12 Dohovoru, príslušný orgán nariadi

okamžite návrat dieťaťa, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a
v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa
nachádza, ak neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka.
Odporkyňa zdôraznila skutočnosť, že navrhovateľ v tomto konaní nepodal svoj návrh v lehote do 1
roka po premiestnení N. na Slovensko. V prípade, že sa návratové konanie začne po uplynutí jedného

roka, ako tomu bolo aj v tomto prípade, nariadi v súlade s čl. 12 Dohovoru justičný alebo správny
orgán návrat dieťaťa okrem prípadu, že sa dieťa už zžilo s novým prostredím. Odporkyňa a matka
maloletého N. Z. sa stotožňujú s právnym názorom súdu, že u maloletého N. obvyklý pobyt vznikol
na území Slovenska a plne sa aklimatizoval a adaptoval na podmienky na Slovensku a v prípade,
ak by súd mal vyhovieť návrhu navrhovateľa, došlo by k narušeniu stability výchovného prostredia
maloletého. Súd podľa mienky odporkyne pri skúmaní obvyklého pobytu maloletého dieťaťa postupoval

v súlade s právnymi predpismi Európskej únie a európskej judikatúry, kde okrem fyzickej prítomnosti
dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto
prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru
začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie,
pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto

štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj
rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Súd v prípade maloletého N. Z. zvážil
všetky podstatné okolnosti a aspekty prípadu a prihliadajúc na najlepší záujem maloletého dieťaťa
dospel k záveru, že maloletý je emočne úplne naviazaný na odporkyňu, jeho premiestnenie do Veľkej
Británie by mu spôsobilo nenapraviteľnú psychickú traumu, ťažké emočné poškodenie a mohlo by ho

dostať do neznesiteľnej situácie tak, ako to upravuje čl. 13 písm. b/ Dohovoru. Naviac súčasné životné
podmienky na strane otca, ako aj na strane matky nezaručujú, že by sa maloletému dostala taká výchova
a starostlivosť, akú má v súčasnosti zabezpečenú u odporkyne na Slovensku. Čo sa týka navrhovateľom
namietanej dĺžky konania, ktoré má trvať podľa Haagskeho dohovoru maximálne 6 týždňov, súd podľa
mienky odporkyne dostatočne zdôvodnil, prečo nemohol rozhodnúť v stanovenej lehote z dôvodu, že

pre rozhodnutie potreboval správu sociálneho úradu vo Veľkej Británii, ktorá bola doručená až 8. 11.
2016 a následne bolo pojednávanie odročované pre procesné nedostatky na strane matky. Odporkyňa v
konaníposkytovalasúdupotrebnúsúčinnosťažiadnymspôsobomnespôsobovalavkonaníprieťahytak,
ako to tvrdí navrhovateľ. Sám navrhovateľ predkladal v konaní dôkazy, ktoré neboli opatrené úradnou
pečiatkou resp. neboli predložené v podobe, v akej by súd nemal pochybnosť o ich hodnovernosti,

alebo ich predkladal súdu a odporkyni v cudzom jazyku (napr. pracovná zmluva navrhovateľa zo dňa
7.7.2016, pracovná zmluva navrhovateľa zo dňa 7.9.2016, sobášny list atď.). V tejto súvislosti odporkyňa
poukazuje na skutočnosť, že aj v samotnom odvolaní sa navrhovateľ odvoláva na listinný dôkaz - email
zamestnávateľa, priložený na poslednom pojednávaní, ktorý si podľa jeho tvrdení cit.: Súd môže preložiť
ustanovením prekladateľa." Aj v závere pojednávania dňa 9. 9. 2016 právny zástupca navrhovateľa súdu

sám navrhol, aby súd počkal na predloženie originálov tých listín, ktoré došli z Anglicka z prešetrenia
pomerov na strane otca (viď. zápisnica z pojednávania zo dňa 9. 9.2016). Zákonná dĺžka konania bola
v neposlednom rade predĺžená aj z dôvodu vyjadrenia okresného prokurátora na pojednávaní dňa 3.
10. 2016, ktorý predniesol, že je stále toho názoru, že neboli v priebehu tohto konania dostatočne
zistené sociálne a všeobecné, majetkové, bytové pomery otca maloletých detí, teda toho prostredia,

do ktorého by sa dieťa malo navrátiť späť. Preto je toho názoru, že toto konanie ešte tento dôkaz
postráda a je potrebné ho obstarať. (viď. zápisnica z pojednávania zo dňa 3. 10. 2016). Záverom
odporkyňa uviedla, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by boli naplnené ním uvádzané
odvolacie dôvody, nepreukázal skutočnosť, že by obvyklým pobytom dieťaťa mala byť Veľká Británia a
že premiestnenie dieťaťa bolo neoprávnené, nepreukázal, že dieťa sa nezžilo s novým prostredím, ale

doposiaľžiadnymirelevantnýmidôkazminepreukázal,ževprípadenariadenianávratumal.N.Z.nehrozí
žiadna ujma väčšia, ako by toto dieťa vzhľadom na svoj vek, potreby a ďalší vývoj mohlo zniesť, preto
súd prvej inštancie podľa mienky odporkyne rozhodol správne, keď jeho návrh zamietol. Na základe
vyššie uvedených skutočností odporkyňa navrhla napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť.

4.Okresnýprokurátorvovyjadreníkodvolaniunavrhovateľauviedol,ženapadnutéuzneseniesúduprvej
inštancie, ktorým bol návrh navrhovateľa na návrat mal. N. Z. nar. X.X.XXXX do Spojeného kráľovstva
Veľkej Británie a Severného Írska zamietnutý považuje za zákonné a v súlade so záujmami mal. N..Navrhol odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť ako
vecne správne.

5. Navrhovateľ podaním z 22.5.2017 predložil druhú správu o jeho pomeroch a výchove mal. S., z ktorej
vyplýva extrémne pozitívne hodnotenie vzťahu medzi ním a maloletou. Zo správy vyplýva spolupráca s
úradmi a podotkol, že otázkou riešenia nie je fakt, či dokáže maloletého lepšie vychovávať otec alebo
teta, ale to, či bolo alebo nebolo opatrovnícke právo odňaté, pričom on svoje opatrovnícke právo môže
vykonávať sám alebo v spolupráci s ostatnými rodinnými príslušníkmi. Konštatoval, že pôvodná správa

nezodpovedala skutočnému stavu veci, pretože pracovníčka úradu N.P. O. bola zaujatá, bola z prípadu
odvolaná a bolo nutné vyhotoviť novú správu, ktorá zodpovedala skutočným pomerom a vzťahom s
maloletou.Zároveňžiadapriznaťnáhradutrovkonania,pretožehoodporkyňaočierňuje,umelopredlžuje
konanie s cieľom ovplyvniť konanie vo svoj prospech.

6. Okresný prokurátor vo vyjadrení k vyjadreniu odporkyne zotrval na písomnom vyjadrení k odvolaniu,

ako aj na právnom názore prezentovanom v priebehu súdneho konania. Konštatoval, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav veci, na ktorý aplikoval príslušné zákonné
ustanovenia a napadnuté uznesenie považuje za správne a zákonné. Uviedol, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že mal. N. je plne začlenený do rodinného a sociálneho prostredia u svojej tety
I. E. na Slovensku. Maloletý komunikuje rómsky, učí sa rozprávať po slovensky. Anglický jazyk neovláda

vôbec. Súd rozhodol v najlepšom záujme maloletého, pretože otec pre pracovnú zaneprázdnenosť nie
je schopný zabezpečiť synovi náležitú celodennú osobnú starostlivosť.

7. Odporkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu prokurátora sa stotožnila s jeho právnym názorom, že považuje
uznesenie za zákonné a v súlade so záujmom mal. N. Z.. Preto zotrváva na svojom návrhu zhodne s

prokurátorom a navrhla napadnuté uznesenie ako vecne správne v celom rozsahu potvrdiť.

8. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

9. Podľa čl. 1 písm.a/ Dohovoru predmetom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí
neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.

10. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď

spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo
samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na

základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho
poriadku tohto štátu.

11. Podľa čl. 5 písm.a) Dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu
dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

12. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3
a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa
nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka,
nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného
roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým
prostredím.
Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené
na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

13. Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny
orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba,
ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, žec) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

d) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičnýalebosprávnyorgánmôžeodmietnuťnariadiťnávratdieťaťaajvtedy,akzistí,žedieťanesúhlasí
s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie

o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého
pobytu dieťaťa.

14. Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu
podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na
právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu

na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého
účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.

15. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za
rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

16. Podľa čl. 20 Dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali
základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu.

17. Podľa čl. 2 ods. 9 Nariadenia pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s

osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.

18. Podľa ods. 11 citovaného ustanovenia, pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“
znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:
e) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá

má právne účinky, podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a
f) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne
vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k
premiestneniualebozadržaniu.Opatrovníckeprávosapovažujezavykonávanéspoločne,aknazáklade

rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste
pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

19. Podľa čl. 10 Nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy
členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným

premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v
inom členskom štáte a:
g) každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s
premiestnením alebo zadržaním, alebo
h) dieťa malo pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu
dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o
mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do
ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;

ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o vrátenie a do lehoty stanovenej v bode i) sa
nepodala nová žiadosť;
iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným

premiestnenímalebozadržaním,vydalirozsudokoopatrovníckompráve,zktoréhonevyplývapovinnosť
vrátiť dieťaťa.20. Podľa čl. 11 ods. 2 Nariadenia pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980
sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na jeho vek
alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, súd nemôže odmietnuť

vrátiť dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali
primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení.

21. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
podľa § 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP

a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych
ustanovení Zákona o rodine, správne a zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal
s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožnil.

22. Súd prvej inštancie správne aplikoval na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate

maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu Dohovor a Nariadenie (keďže únosové konanie sa
týkalo členských štátov Európskej únie), ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a v niektorých
aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného návratu
detí do miesta obvyklého pobytu. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne
konštatoval, že premiestnenie maloletého dieťaťa na územie Slovenskej republiky bolo neoprávnené

a bolo porušením opatrovníckeho práva otca. Vzhľadom na uvedené ani nebolo potrebné osobitne
dokazovať obvyklý pobyt maloletého dieťaťa pred jeho neoprávneným premiestnením, v konečnom
dôsledku táto skutočnosť medzi účastníkmi konania ani sporná nebola.

23. Ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je potrebné sa zaoberať v rámci rozhodovania o návrate

maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je, či neexistujú skutočnosti, pre ktoré nemusí justičný
orgán dožiadaného štátu nariadiť návrat dieťaťa. Dohovor v čl. 12 rozlišuje dve situácie vyplývajúce z
vety prvej a vety druhej tohto článku, a to situáciu, kedy v deň začatia konania pred justičným alebo
správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, kedy príslušný orgán nariadi návrat dieťaťa

okamžite, ibaže by boli splnené podmienky pre nenavrátenie dieťaťa vyplývajúce z čl. 13, príp. čl. 20
Dohovoruadruhásituácia,aksakonaniezačalopouplynutílehotyjednéhoroka,kedysúdnariadinávrat
dieťaťa, avšak okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Gramatickým a
logickým výkladom možno dospieť k záveru, že dokazovanie okolností vylučujúcich návrat maloletého
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu vyplývajúce z čl. 13, príp. čl. 20 Dohovoru pripadá do úvahy len

v prípade, ak v deň začatia konania o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu od jeho
neoprávneného premiestnenia alebo zadržania neuplynula lehota jedného roka alebo síce táto lehota
uplynula a zároveň nebolo preukázané, že dieťa sa s novým prostredím už zžilo. Lehota jedného roka na
podanie návrhu nie je v žiadnom prípade prekluzívna, avšak ovplyvňuje rozsah dokazovania vo vzťahu
k splneniu podmienok na navrátenie maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. V tejto súvislosti

je ďalej potrebné poukázať na čl. 10 písm.b) pod bodom i) Nariadenia, ktorý rieši právomoc súdu
členského štátu vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu v prípadoch únosu dieťaťa, ktorý
ustanovuje, že súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním si zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne
obvyklý pobyt v inom členskom štáte a dieťa malo pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok

po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela,
alebomohladozvedieť,omiestepobytudieťaťa,dieťasazžilosnovýmprostredímajesplnenánajmenej
jedna z podmienok, v tomto prípade, že do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva
dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na
príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané.

Z uvedeného ustanovenia teda nepochybne vyplýva, že právomoc súdu členského štátu, v ktorom
malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením v prípade nepodania
žiadosti o návrat dieťaťa v lehote jedného roka, odkedy sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo
mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa a dieťa v tomto inom členskom štáte malo pobyt najmenej
jeden rok a s týmto novým prostredím sa dieťa zžilo, zaniká a ďalej je daná právomoc konať vo

veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu súdu toho členského štátu, kde sa dieťa zdržiava. V
tomto prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané a v konečnom dôsledku to nenamieta ani
navrhovateľ, že návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nepodal
v lehote jedného roka. Vzhľadom na znenie čl. 12 Dohovoru v spojení s čl. 10 Nariadenia preto nieje možné považovať postup súdu prvého stupňa za striktne formálny, nerešpektujúci účel Dohovoru a
Nariadenia. Dohovor i Nariadenie totiž zvýrazňujú pri ich aplikácii nie záujmy rodičov, ale najlepší záujem
maloletého dieťaťa.

24. Súd prvej inštancie sa takto správne zaoberal prioritne skutočnosťou, či sa dieťa začlenilo do
terajšieho sociálneho prostredia, a teda či sa s novým prostredím zžilo. Na základe vykonaného
dokazovaniasúdprvejinštanciedospelkodôvodnenémuzáveru,žemaloletýsazžilsnovýmprostredím,
keďže je na Slovensku od 12.2.2015 hovorí plynule po slovensky, čo vyplynulo zo správy kolízneho

opatrovníka o prešetrení rodinných pomerov. V dôsledku týchto skutočností je teda bazálnou osobou,
s ktorou dieťa spája svoj život a existenciu nepochybne teta, ktorá vytvára dieťaťu rodinné zázemie a
uspokojujejehohmotné,akoajemocionálnepotreby.Spokojnosťdieťaťasterajšímprostredímvyplynula
ajzosprávykolíznehoopatrovníka,ktorejspochybňovanienavrhovateľomvodvolanísajavíakoúčelová
obrana, keďže zistenia neboli v súlade s jeho predstavami. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje
za potrebné zdôrazniť, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci,

najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických
osôb, listiny, ohliadka, výsluch účastníkov. Z uvedeného dôvodu teda odvolacia námietka navrhovateľa
k postupu súdu je relevantná a pokiaľ by úplné zistenie skutkového stavu vyžadovalo vykonanie aj
ďalších dôkazov, nie je vylúčené, aby súd ich vykonal. Pokiaľ ide o hodnovernosť dôkazu, odvolací
súd konštatuje, že správa bola vypracovaná na veci nezaujatou osobou, ktorá sprostredkovala svoje

zistenia a dojmy z pozorovania dieťaťa v terajšom prostredí, k väzbám na terajšie prostredie, ako aj
osoby v jeho blízkosti. Navrhovateľ v konaní na súde prvej inštancie ani v odvolacom konaní neuviedol
žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala záver súdu o začlenení sa dieťaťa do terajšieho
prostredia, a teda jeho zžitím s terajším prostredím a pokiaľ poukazuje v doplnení odvolania na novú
správu o šetrení pomerov, táto sa týka vzťahu otca s mal. S. a nie N.. Z vyššie uvedených dôvodov sa

odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že v dôsledku toho, že sa dieťa zžilo s novým
prostredím a návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu pred jeho
neoprávneným premiestnením nebol podaný v lehote jedného roka, obvyklým pobytom dieťaťa sa stala
Slovenská republika, pod jurisdikciu ktorej patrí i prípadné konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté
dieťa v súlade s čl. 10 písm.b) po i) Nariadenia.

25. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že okamžitý návrat mal. N.
do krajiny obvyklého pobytu nie je v súlade s jeho najlepším záujmom, pretože existuje hrozba
nebezpečenstva vzniku duševnej ujmy, ale aj inej neznesiteľnej situácie s poukazom na skutočnosť, že
maloletý od svojich siedmych mesiacov, teda celý svoj život je vo faktickej starostlivosti odporkyne, t.j.

od 12.2.2015, t.j. už dva roky a celý svoj život, ktorý je schopný si pamätať, prežil na Slovensku, kde
začal chodiť, učiť sa, rozprávať, preto po tak dlhom čase, ak by bol vrátený do Veľkej Británie do neistých
pomerov, pretože by sa vrátil do situácie, že otec nie je schopný pre svoje pracovné zaneprázdnenie
zabezpečiť mu celodennú starostlivosť, matka maloletého má zrejme psychické problémy a v konaní
nepreukázala,žebystarostlivosťomaloletéhozabezpečiťvedelaaaninežiadala,abymal.N.savrátilna

územie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a návratom by sa mohla narušiť stabilita
výchovného prostredia maloletého. Maloletý sa aklimatizoval a adaptoval na podmienky na Slovensku,
ovláda iba rómsky jazyk a učí sa po slovensky a angličtinu neovláda vôbec. Maloletý N. je emočne
naviazaný na odporkyňu, preto premiestnenie do Veľkej Británie by mu spôsobilo nenapraviteľnú
psychickú ujmu, ťažké emočné poškodenie a mohlo by ho dostať do neznesiteľnej situácie v zmysle

čl. 13 písm.b/ Dohovoru. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že súčasné
životné podmienky na strane otca aj matky nezaručujú, že by sa maloletému dostala taká výchova a
starostlivosť, ktorú má v súčasnosti u odporkyni a pre rozhodnutie súdu boli významné aj tie závery a
odporúčania, ktoré vyjadrila pre potreby súdu sociálna pracovníčka sociálneho úradu v Anglicku, ktorá
neodporúčala opätovné premiestnenie maloletého do Anglicka vzhľadom na svoje zistenia pri šetrení

pomerov na strane otca a považovala za pozitívne stabilizáciu výchovného prostredia maloletého u
odporkyni, kde má zabezpečené všetko, čo potrebuje. Napokon súd prvej inštancie správne rozhodol aj
o trovách konania podľa § 52 CSP a § 155 ods. 3 CSP, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s
jeho odôvodnením.

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov odvolacieho konania (ust. § 396 CSP v spojení s ust. § 52 CMP), keďže v konaniach podľaCMP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak a
zároveň nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by to bolo spravodlivé (§ 55 CMP).

27. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).