Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 20, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/127/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112223316
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7112223316.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v právnom spore žalobcu: Ing. C. Š., nar. XX.X.XXXX,
bytom T. XXXX/X, K., právne zastúpený: JUDr. Juraj Kus, advokát so sídlom Nám. osloboditeľov 10,
Michalovce, proti žalovanej: I. W., za ktorú koná Z. N. I. W., Š. X, D., o zaplatenie 75.000,- Eur s prísl., o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 22. apríla 2015, č. k. 40C/175/2012-275
v znení opravného uznesenia z 2. februára 2016, č. k. 40C/175/2012-345

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v súvisiacom
výroku o trovách konania.

Žalobcovi proti žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 75.000,- Eur s 9% úrokom z omeškania od 6.2.2012 do zaplatenia
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalšími výrokmi konanie v časti o zaplatenie 648,52 Eur s 9%
úrokom z omeškania od 6.12.2012 do zaplatenia zastavil, v prevyšujúcej časti návrh zamietol, žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal a zároveň rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania.

1.2. Rozhodol tak o návrhu žalobcu, ktorý sa proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 100.648,52 Eur s
9,5% úrokom z omeškania od 6.2.2012 do zaplatenia titulom nezákonného rozhodnutia štátu uznesením
o vznesení obvinenia zo 14. decembra 2005, vydaným odborom Inšpekčnej služby v Košiciach. Žalobca
vzal po podaní návrhu späť návrh v časti 648,52 Eur s príslušenstvom, preto súd prvej inštancie za
súhlasu žalovanej podľa ust. § 96 ods. 1, 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, platného
a účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“) konanie v tejto časti zastavil. Následne súd uznesením
z 19. augusta 2013, č. k. 40C/175/2012-126, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. septembra 2013, po

čiastočnom späťvzatí návrhu žalobcom zastavil konanie aj v časti o zaplatenie 25.000,- Eur s prísl..

1.3.Povykonanomdokazovanísúdpoukázalnaustanovenia§27ods.1,§1,§2,§3ods.1,2,§5ods.1,
§ 6 ods. 1, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, ďalej na ust.
§ 4 ods. 1 písm. a), b), f), § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1. januára 2013,
na ust. § 244, § 245 ods. 1, 2, § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, na ust. § 33 ods. 1 písm. a) a ods. 2, § 60 ods. 1, § 35 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom
zabezpečení policajtov, ďalej na ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá, odsek 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), na ustanovenie § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky
č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnomod 1. januára 2009, pričom predmetom konania je náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca bol v služobnom
pomere príslušníka policajného zboru, výkon štátnej služby vykonával na V., V.. Uznesením zo 14.

decembra 2005 bolo vznesené obvinenie žalobcovi za trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa a prijímanie úplatku a inej náležitej výhody z dôvodu, že dňa 31.10.2005 v čase okolo 5:05
hod. ako verejný činiteľ pri výkone služby na V. C. R. bez zákonného dôvodu prevzal ako úplatok od
nestotožneného občana Ukrajiny neznámy predmet nezistenej hodnoty a tento si ponechal pre svoju
osobnú potrebu, ako verejný činiteľ v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech,

vykonal svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, pre seba prijal úplatok alebo inú nenáležitú
výhodu, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania,
povolania, povolenia alebo funkcie. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť, ktorú
Vojenská obvodná prokuratúra Prešov uznesením z 23. februára 2006 zamietla. Dňa 11.6.2010 podala
Vojenská obvodná prokuratúra Prešov na žalobcu obžalobu pre trestné činy zneužívania právomocí
verejného činiteľa a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody pre skutok uvedený v uznesení o

vznesení obvinenia s tým, že žalobca dňa 31.10.2005 ako verejný činiteľ pri výkone služby na V.
nevykonal prehliadku občana Ukrajiny X. K. vstupujúceho na územie Slovenskej republiky, od ktorého
bez existencie zákonného dôvodu prevzal bankovku nezistenej meny a nominálnej hodnoty za jeho
rýchle a bezproblémové vybavenie a vstup do Slovenskej republiky a túto si ponechal pre osobnú
potrebu. Okresný súd Michalovce rozsudkom z 18. októbra 2010, v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach z 31. januára 2011, č. k. 6To 115/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
31. januára 2011, oslobodil žalobcu spod obžaloby prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov
pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa a trestný čin
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody dňa 31.10.2005, pretože nebolo dokázané, že sa skutok
stal. Žalobca bol personálnym rozkazom ministra vnútra z 22. decembra 2005 podľa ust. § 192 ods.

1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru z
dôvodu, že žalobca 31. októbra 2005 v čase výkonu štátnej služby na V. na pracovisku pasovej kontroly
prevzal od nestotožneného občana Ukrajiny neznámy predmet nezistenej hodnoty, ktorý si ponechal pre
svoju potrebu a umožnil tejto osobe vstup na územie Slovenskej republiky. Uvedený skutok bol zistený
a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy použil najmä výsledky šetrenia odborom boja

proti korupcii a organizovanej kriminalite, úradu inšpekčnej služby PZ MV č. ČTS:UIS-86/KOK/2005.
Proti personálnemu rozkazu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podal žalobca rozklad, ktorý
minister vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím z 28. februára 2006 zamietol a napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Žalobca doručil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky 1. augusta 2011 žiadosť o predbežné
prerokovanie náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená v trestnom konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

uznesením o vznesení obvinenia zo 14. decembra 2005, vzhľadom k tomu, že rozsudkom Okresného
súdu Michalovce z 18. októbra 2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 31. januára
2011, bol oslobodený spod obžaloby. Uplatnil si majetkovú ujmu vo výške 648,52 Eur a nemajetkovú
ujmu vo výške 100.000,- Eur. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom z 3. februára 2012 potvrdilo
doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 5. augusta 2011 a oznámilo

žalobcovi, že neboli splnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, a to existencia nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu.
Z výpovedí žalobcu a svedkov, manželky žalobcu Ing. K. C., Ing. A. J., Ing. K. S., O. J., D. A., S. C., mal
súd preukázané, že žalobca bol 14. decembra 2005 zavolaný v rámci dovolenky na poradu, na ktorej
došlo k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu, bola vykonaná osobná prehliadka, žalobca s ostatnými

17 policajtmi bol vedený spútaný cez odbavujúcu miestnosť pre verejnosť, bol prevezený autobusom do
Košíc, bol umiestnený v cele predbežného zadržania jeden a pol dňa, následne bol prepustený. Žalobca
mal problém sa zamestnať, svedok Ing. A. J. potvrdil, že v roku 2006 ho navštívil žalobca v Bratislave,
či by mu nemohol nájsť prácu, svedok vôbec neprijal jeho žiadosť do zamestnania, keďže vedel, že
žalobca je obvinený a bol vyhodený z práce. Skutočnosť, že mal žalobca problém sa zamestnať v

Michalovciach a v Sobranciach, kde ho všetci poznali, potvrdil svedok D. A. a S. C.. Z výpovedí všetkých
svedkov vyplynulo, že vzhľadom na medializáciu kauzy uverili dôvodom trestného stíhania, od žalobcu
sa odvrátili, nechceli sa s ním stretávať a že trestné stíhanie malo vplyv na psychiku žalobcu. Svedkyňa
Ing. K. C. uviedla, že trestné stíhanie malo negatívny vplyv na ich rodinný život, známi a priatelia s
nimi prerušili kontakty, každý veril dôvodom trestného stíhania, ona sama uverila dôvodom, žalobca do

dnešného dňa pracuje v Bratislave, mimo svojej rodiny.

1.4. Súd ďalej zdôraznil, že základnými predpokladmi existencie zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonnéhorozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Pokiaľ ide o existenciu nezákonného
rozhodnutia, súd má za to, že oslobodzujúci rozsudok má rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o

začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia,
zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu. Aj keď uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, je potrebné uviesť,
že zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku pre skutok,

pre ktoré bolo vznesené obvinenie, je právne bezvýznamné a bezpredmetné a v zmysle ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má oslobodzujúci rozsudok rovnaké účinky ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Preto mal súd za to, že bola splnená prvá podmienka a to
existencia nezákonného rozhodnutia.

1.5. Ďalej súd posudzoval, ktorý orgán v danom prípade má konať v mene štátu. Žalobca podal

žalobný návrh 12. septembra 2012 proti žalovanej I. zastúpenej J., t.j. v znení zákona č. 514/2003
Z.z., účinného do 31. decembra 2012, pričom aj návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody bol podaný na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky a žiadosť prerokovalo Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako orgán príslušný na prejednanie žiadosti. V priebehu konania, s účinnosťou
od 1. januára 2013 došlo k novelizácii ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, v zmysle ktorého

vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu Z. ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu, v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní
alebo v správnom konaní. Ust. § 4 ods. 1 je procesnoprávnym predpisom, ktorý sa na konanie aplikuje
počnúc jeho účinnosťou. Novela citovaného zákona, účinná od 1. januára 2013, neobsahuje prechodné
ustanovenia, ktoré upravujú vzťah novely na konania začaté pred jej účinnosťou, preto je súd povinný

aplikovať ustanovenia novely aj na konania začaté pred účinnosťou novely. Ministerstvo spravodlivosti
nemôže byť v súlade s citovaným zákonným ustanovením orgánom oprávneným konať za štát, keďže
škoda nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu. Ministerstvo vnútra by bolo oprávneným orgánom,
ak by prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a
nepodal by obžalobu. V danom prípade vydal uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľ policajného

zboru, prokurátor však sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a podal
obžalobu. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že orgánom, ktorý je oprávnený konať za štát,
je Z.
1.6. S poukazom na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení zákona č. 412/2012 Z.z. súd zdôraznil, že výška náhrady nemajetkovej

ujmynemôžebyťvyššiaakonáhradaposkytovanáosobámpoškodenýmnásilnýmitrestnýmičinmipodľa
osobitného predpisu. Ust. § 17 ods. 4, účinné od 1. januára 2013, je hmotnoprávny predpis, právna
úprava nemajetkovej ujmy v zmysle citovaného zákona, účinná do 31. decembra 2012, nestanovila pre
výšku nemajetkovej ujmy žiaden limit. V zákone č. 412/2012 Z.z., ktorý novelizoval zákon č. 514/2003
Z.z. od 1. januára 2013, absentujú prechodné ustanovenia, t.j. neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré by

určovalo povinnosť použiť ust. § 17 ods. 4 novely aj na prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutiami vydanými pred účinnosťou tohto zákona, preto platí princíp nepravej retroaktivity, kedy
vznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy a právne nároky,
ktoré z týchto vzťahov vznikli, sa riadia predchádzajúcou právnou úpravou. Tento záver vychádza aj zo
všeobecného prechodného ustanovenia § 27 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého sa celý nárok na

náhradu škody vrátane všetkých súvisiacich otázok, t.j. aj nároku na výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
posudzuje podľa zákona účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia. Nezákonným rozhodnutím
v danej veci bolo uznesenie o vznesení obvinenia zo 14. decembra 2005, ktoré bolo vydané pred
účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z., preto nie je prípustná aplikácia § 17 ods. 4, ktorá stanoví limit
nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku trestného stíhania žalobca utrpel

ujmu v osobnom, rodinnom, pracovnom živote. Z výpovedí žalobcu a svedkov jednoznačne vyplynulo,
že došlo k negatívnemu zásahu do rodinného života a to strata dôvery manželky, strata harmonického
rodinného života, strata priateľov a známych, spoločenská izolácia, verejné odsúdenie, keďže všetci
verili vo vinu žalobcu. Významnou skutočnosťou, ktorá ovplyvnila verejnú mienku, bola medializácia veci
v novinách, v televízii Markíza v hlavných správach, kde bolo konanie opisované ako preukázaná vec,

skorumpovaní policajti v službe brali úplatky, takýto spôsob medializácie prispel k tomu, že verejnosť
vnímala uvádzané informácie ako dôveryhodné a pravdivé. Ujma, ktorú utrpel žalobca, nepretrvávala
len po dobu trestného stíhania, ale pretrváva aj do súčasnosti. Súd zdôraznil, že začatie trestného
stíhania bolo medializované, avšak ukončenie trestného stíhania takýmto spôsobom medializovanénebolo a negatívny vplyv trestného stíhania pretrváva dodnes vo forme verejnej mienky, ako aj ujmy
v rodinnom a spoločenskom živote. Pokiaľ ide o pracovný život, v dôsledku trestného stíhania došlo k
strate zamestnania, k nemožnosti nájsť nové zamestnanie v regióne, kde v zmysle výpovedí svedkov

každý každého poznal. Žalobca mal problém po prepustení zo služobného pomeru sa zamestnať, čo
vyplývazvýpovedežalobcu,výpovedísvedkov,žehoniktoprejehopovesťvdôsledkutrestnéhostíhania
nechcel zamestnať, preto bol nútený zamestnať sa v Bratislave, kde ho nepoznali, pričom v Bratislave
je zamestnaný od roku 2007, od tejto doby je odlúčený od rodiny a domov prichádza po 10 dňoch,
vždy na 4 dni. K prepusteniu zo služobného pomeru došlo z dôvodov, ktoré sú totožné so skutkami

uvedenými v uznesení o vznesení obvinenia a v obžalobe. Z odôvodnenia personálneho rozkazu
vyplýva, že podkladom pre rozhodnutie o prepustení žalobcu boli iba výsledky šetrenia vyplývajúceho
z vyšetrovania, pričom žalobca využil opravný prostriedok proti personálnemu rozkazu ministra, podal
rozklad, ktorý bol zamietnutý. Vydanie oslobodzujúceho rozsudku bolo dôvodom pre podanie návrhu
na obnovu konania podľa ust. § 245 ods. 1. Žalobca bez svojho zavinenia nemohol uplatniť návrh na
obnovu konania proti personálnemu rozkazu ministra, keďže v čase právoplatnosti oslobodzujúceho

rozsudku, ktorý by zakladal dôvod na obnovu konania, už uplynula 3-ročná objektívna lehota na podanie
takéhoto návrhu a nemohol sa týmto spôsobom domáhať nápravy. Prepustením zo služobného pomeru
stratil žalobca nielen pravidelný mesačný príjem, ale aj ďalšie sociálne výhody s výkonom tejto funkcie.
Služobný plat žalobcu činil v čase prepustenia zo služobného pomeru cca 660,- Eur, od roku 2006 za
9 rokov by pri riadnom pokračovaní vo výkone funkcie jeho príjem za toto obdobie činil 71.604 Eur, v

dôsledku prepustenia zo služobného pomeru žalobca stratil nárok v zmysle § 35 ods. 1 písm. a) zákona
č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov, nárok na odchodné a to až 9-násobok priemerného
mesačného platu. Žalobca bol taktiež ukrátený v dôsledku ukončenia služobného pomeru pre porušenie
disciplíny zvlášť hrubým spôsobom na výsluhovom dôchodku. Žalobca sa musel zúčastňovať úkonov v
trestnom konaní po dobu 5 rokov a 2 mesiace, po ktoré trvala hrozba trestu odňatia slobody v rozmedzí 3

až 8 rokov, čo negatívne splývalo na psychický stav žalobcu. Všetky následky trestného stíhania žalobcu
predstavujú nemajetkovú ujmu, ktorá je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže ak by
nezačalo trestné stíhanie, tak by tieto následky nenastali. Pokiaľ ide o personálny rozkaz ministra vnútra
o prepustení zo služobného pomeru, tento súd nehodnotil ako nezákonný, keďže je právoplatný, nebol
zrušený a nebol vyhlásený za nezákonný, súd naň prihliadol len ako na dôsledok začatia trestného

stíhania a jeho následky v osobnom, pracovnom, rodinnom živote žalobcu. Pokiaľ ide o medializáciu
prípadu, žalobca netvrdil, že médiá, ktoré zverejnili trestné stíhanie, by tak urobili v rozpore s tlačovým
zákonom alebo že by pri medializácii boli použité nepravdivé, pravdu skresľujúce skutočnosti, ktoré by
zakladali nárok na ochranu osobnosti voči médiám, naopak je zrejmé, že verejnosti boli oznamované len
informácie, týkajúce sa začatia trestného stíhania, jeho pokračovania, čo je realizáciou práva na slobodu

prejavu a šírenie informácií, ktoré zákon sám o sebe nezakazuje. Ak súd poukazoval na medializáciu
prípadu, tak iba v súvislosti vplyvu tejto medializácie, k hodnoteniu reakcií ľudí z bezprostredného aj
širšiehookolianaosobužalobcu.Kmedializáciivrozsahu,vktoromknejdošlo,uverejnenímobrazového
záznamu zo zadržania obvinených, kto a ako dlho pripravoval zásah, by nedošlo bez informácií, ktoré
boli médiám poskytnuté zo strany polície. S poukazom na dĺžku trestného stíhania, následky na osobný,

rodinný, pracovný a spoločenský život žalobcu a s poukazom na obdobné veci, ktoré boli právoplatne
skončené - rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 14C 112/2002 - priznaná nemajetková
ujma 232.357,43 Eur, rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9C 92/2007 - priznaná nemajetková
ujma 230.000,- Eur, nemajetková ujma priznaná JUDr. Ernestovi Valkovi 1.600.000,- Eur, rozsudok
Okresného súdu Prešov, sp. zn. 7C 66/2011 - Ladislav Bencuľák - priznaná suma 60.000,- Eur, pričom

v danej veci išlo o spoluobvineného žalobcu a trestné stíhanie bolo zastavené už 2. júna 2009 v
prípravnom konaní, trestné stíhanie teda trvalo kratšie 3,5 roka. S poukazom na vyššie uvedené mal
súd za preukázané všetky podmienky zodpovednosti za škodu štátu a to nezákonné rozhodnutie, vznik
škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou, preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 75.000,- Eur. Zároveň súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi úrok z

omeškania od 6.2.2012 do zaplatenia podľa ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995, t.j. 9%. Keďže
žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 9,5%, pričom zákonný úrok z omeškania k prvému dňu
omeškania činil 9%, súd v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania návrh ako nedôvodný zamietol.

1.7. Výrok o trovách konania súd odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 2 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p.. Keďže právny

zástupca žalobcu nevyčíslil trovy konania v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, t.j. do
27. apríla 2015, ale až 5. júna 2015, súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, keďže žalobcovi iné
trovy ako trovy právneho zastúpenia nevznikli. Výrok o trovách štátu súd odôvodnil podľa ust. § 148
ods. 1 O.s.p..2. Rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, napadla včas podaným odvolaním žalovaná,
ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým

bolo žalobe vyhovené, zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol; alternatívne navrhla, aby odvolací
súd rozsudok v napadnutom výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnila
odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

2.2. Žalovaná namieta, že nie je orgánom ktorý by mal konať v mene štátu. Súd prvej inštancie

napriek tomu konal s Z. ako orgánom oprávneným konať v mene C.. V uvedenom smere vec súd
nesprávne posúdil. Poukázala na ustanovenie § 21 ods. 4 O.s.p. a § 4 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003
Z.z., ktorý ustanovuje pôsobnosť orgánov konať v mene I.. Vzhľadom na nejednotnú súdnu prax ostáva
spornou otázka, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak škoda vznikla v dôsledku trestného
stíhania, t.j. ak titulom na vznik nároku na náhradu škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia
o vznesení obvinenia. Napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo formálne zmenené

ani zrušené (t.j. nedalo sa považovať za nezákonné), judikatúra dospela systematickým a logickým
výkladom ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. k záveru, že v prípade, ak dôjde k zastaveniu
trestného stíhania, príp. k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za
nezákonné. Titulom nároku na náhradu škody je potom nezákonné rozhodnutie, ktorým je uznesenie
o vznesení obvinenia. Je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia aj v prípade žalobcu vydal

vyšetrovateľ Odboru inšpekčnej služby v Košiciach. Žalovaná ďalej namieta, že vo väčšine prípadov
vydáva uznesenie o vznesení obvinenia práve vyšetrovateľ, prípadne poverený príslušník Policajného
zboru, proti ktorému je prípustný opravný prostriedok, ktorým je v zmysle ustanovenia § 185 a nasl.
zákona č. 301/2005 Z.z. sťažnosť. O sťažnosti rozhoduje prokurátor (ustanovenie § 190 ods. 2 zákona
č. 301/2005 Z.z.). Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo svojich jednotlivých vyjadreniach v rámci

súdnych konaní o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci v minulosti dôvodilo tým, že v
prípade, ak prokurátor nezamietne sťažnosť obvineného, t.j. potvrdí uznesenie o vznesení obvinenia, v
podstate takýmto postupom odobrí postup vyšetrovateľa, prípadne povereného príslušníka PZ, a teda
sa dá predpokladať, že vyšetrovateľ konal zákonne. Ministerstvo vnútra SR dôvodilo, že v prípade,
ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného, nie je možné dospieť k inému záveru, ako k záveru, že

Ministerstvo vnútra SR nie je v danom prípade orgánom oprávneným konať v mene štátu. Túto premisu
pretaviloMinisterstvovnútraSRajdonovelyzákonač.514/2003Z.z.,atedaMinisterstvovnútraSRbude
konať v mene štátu len vtedy, ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo
povereného príslušníka PZ, keď ďalšou podmienkou pre vznik jeho zodpovednosti je skutočnosť, že
prokurátor nepodal v danej trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Vyššie uvedeným je vysporiadaná

otázka, kedy koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ktoré si svoju pôsobnosť značne oklieštilo a
svoj zámer odôvodnilo ustanoveniami zákona č. 301/2005 Z.z., ako aj zmyslom a účelom tohto zákona.
Otázkou však zostáva, kto má konať v prípade, ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného voči
uzneseniu o vznesení obvinenia a prípadne aj podá obžalobu. Gramatickým výkladom § 4 ods. 1 písm.
f) zákona č. 514/2003 Z.z. [predtým § 4 ods. 1 písm. e)] znie od prijatia novely zákona v nezmenenej

forme, t.j. „Z. koná v mene štátu len ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (rozumej
prokurátor) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní.“ Zdôraznila,
že uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné, a teda právne účinky voči obvinenému
nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu na jeho oznámenie či právoplatnosť. Škoda je teda spôsobená
už jeho vydaním a poškodenému vzniká škoda jeho vydaním, pričom ho vydal vyšetrovateľ, prípadne

poverenýpríslušníkpolicajnéhozboru,anieorgánpodľaosobitnéhopredpisu,t.j.prokurátor.Bezohľadu
na následné konanie prokurátora v rozsahu rozhodnutia o sťažnosti nie je možné bez ďalšieho dospieť k
záveru, že konať v mene štátu má Z., a to z dôvodu, že orgán podľa osobitného predpisu, t.j. prokurátor
nespôsobil škodu, ktorej sa poškodený domáha. Ak teda v danom prípade nie je oprávnené konať ani
Ministerstvo vnútra SR, ani Z., potom sa javí, že je možné aplikovať len ustanovenie § 4 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z., a teda, ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa ods. 1, tak v mene štátu koná
Ministerstvo spravodlivosti SR.

2.3. Ďalej žalovaná v odvolaní namieta, že aj pri aplikácii systematického a logického výkladu dotknutých
ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., je nevyhnutné prihliadať na ustanovenia zákona č. 301/2005 Z.z.,

ktoré upravujú postup orgánov činných v trestnom konaní a ich oprávnenia, z ktorých následne možno
dospieť k záveru, v ktorom štádiu je ktorý orgán zodpovedný za prebiehajúce trestné konanie, a teda aj
oprávnený konať v mene štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Titulom náhrady škody je uznesenie
o vznesení obvinenia, ktoré judikatúra označila za nezákonné rozhodnutie. Zákon č. 514/2003 Z.z.v znení po novele účinnej od 1. januára 2013 ustanovil v § 4 ods. 1 písm. b) dve podmienky, ktoré
vylučujú zodpovednosť Ministerstva vnútra SR na konanie. Prvou je, že prokurátor nezamietne sťažnosť
a druhou podmienkou je, že prokurátor nepodá v danej veci obžalobu. Ministerstvo vnútra SR teda

zodpovedá len za neprávoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo prokurátorom zrušené na základe riadneho
opravného prostriedku. Prípravné konanie sa môže skončiť buď v dôsledku uznesenia prokurátora alebo
podaním obžaloby. Žalovaná poukazuje na to, že v zmysle § 238 ods. 1 a nasl. zákona č. 301/2005 Z.z.
môže nastať viacero alternatív, ako môže postupovať súd po doručení obžaloby. Dá sa však dospieť k
záveru, že ak samosudca preskúma obžalobu, prípadne senát predbežne prejedná obžalobu a následne

nariadi hlavné pojednávanie vo veci, má sa za to, že prípravné konanie, vrátane podania obžaloby, bolo
zákonné. Preto podľa názoru žalovanej konať v mene štátu v prípade, ak za titul považujeme nezákonné
rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia by malo
- Ministerstvo vnútra SR vtedy, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v danej trestnej veci
obžalobu;
- Z. vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v dôsledku rozhodnutia prokurátora,

príp. v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby, príp. senátu pri predbežnom prejednaní
obžaloby, za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného pojednávania, prípadne k vydaniu trestného
rozkazu;
- Ministerstvo spravodlivosti SR vtedy, ak súd príjme obžalobu na konanie, vytýči hlavné pojednávanie,
prípadne vydá trestný rozkaz, a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal/prejednal podanú obžalobu

a preštudoval s ňou súvisiace spisy a uznal zákonnosť prípravného konania v danej trestnej veci,
a teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania na podanie obžaloby. Na podporu tohto
tvrdenia poukazuje žalovaná na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 1. októbra 2009, sp.
zn. 16C/64/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 2010, sp.
zn. 17 Co/11/2010. Obdobne postupoval Krajský súd v Banskej Bystrici aj v konaní vedenom pod sp.

zn. 16Co/121/2011. Zároveň žalovaná zdôraznila, že nárok uplatnený žalobcom nebol so žalovanou
I., zastúpenou Z., predbežne prerokovaný. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bolo
uskutočnené s Ministerstvom vnútra SR, s ktorým mal súd v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm.
m) zákona č. 514/2003 Z.z. v danej veci konať. Vyššie uvedenú nejednotnú prax súdov Slovenskej
republiky žalovaná ilustrovala aj uznesením Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2014, č. k.

6Co/841/014-335.

3. K odvolaniu žalovanej podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 695,17 Eur na účet jeho právneho zástupcu. Žalobca názor žalovanej,

že Z. nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu, nepovažuje za správny. Žalobca poukázal na
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) a f) zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorých vyplýva, že s účinnosťou od
1. januára 2013 v prejednávanej veci orgánom konať pred súdom za štát je Z. keďže neboli naplnené
podmienky podľa § 4 ods. 1 písm. b). Ide pritom o procesné zastúpenie, na ktoré sa aplikuje aktuálna
právna úprava, nakoľko tento zákon neobsahuje prechodné ustanovenia, týkajúce sa tejto procesnej

situácie. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca pôvodne podal žiadosť o predbežné
prerokovanienárokunaMinisterstvevnútraSR,ktorébolovčasepodaniažiadostiorgánomoprávneným
konať za štát. Na podporu svojho tvrdenia poukázal aj na právny záver vyslovený v uznesení Krajského
súdu v Košiciach z 20. marca 2014, č. k. 3Co/377/2013-74 a v uznesení Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo 17. apríla 2014, č. k. 16Co/787/2013-280. Novelizáciou zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom

č. 412/2012 Z.z., účinným od 1. januára 2013, došlo k úprave zastupovania I.. Tento predpis je
procesnoprávnym a súd je povinný aplikovať procesné právo účinné v čase jeho rozhodovania. K
rovnakému právnemu záveru dospel aj Okresný súd Žilina v rozsudku zo 14. februára 2013, č. k.
18C/194/2012-98,ktorýjeprávoplatnýaZ.,ktorákonalazaštát,saprotitomutorozsudkuanineodvolala.
V uvedenej veci Z. vo svojom vyjadrení nenamietala ani miestnu príslušnosť.

3.2. Žalobca sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovanej, že pri gramatickom výklade ustanovení
zákona č. § 514/2003 Z.z. možno dospieť k záveru, že prokurátor v trestnom konaní žiadnu škodu
nespôsobil, a preto je nemožné aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e). Žalobca dáva do pozornosti
ustanovenie § 2 ods. 5 Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z., podľa ktorého prokurátor v trestnom

konaní zastupuje štát. Podľa § 230 ods.1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred
začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Pri výkone tohto dozoru je
prokurátor oprávnený dávať záväzné pokyny vyšetrovateľovi a zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené
rozhodnutie policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, pri uznesení o zastavení trestnéhostíhania atď. Ďalej žalobca poukazuje na to, že v danom prípade je preukázané, že proti nezákonnému
rozhodnutiu, t.j. uzneseniu o vznesení obvinenia, podal žalobca sťažnosť a prokurátor ju uznesením
zamietol. Tiež je preukázané, že prokurátor vyhotovil obžalobu a doručil ju na súd. Pánom situácie v

trestnom konaní je prokurátor. Žalobca poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, predovšetkým
na uznesenie o vznesení obvinenia zo 14. decembra 2005, sp. zn. ČTS: ÚIS-86/KOK-2005, ktoré
neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, ale len všeobecné pojmy, napríklad, že obvinený prijal
bankovkunezistenejmenyahodnotyodnestotožnenejosoby,ďalej,žeprevzalúplatokodnestotožnenej
občianky Ukrajiny, a to peniaze nezistenej meny a hodnoty a tieto si ponechal pre svoju potrebu. Takéto

uznesenie o vznesení obvinenia je vydané v rozpore s § 206 ods. 3 Trestného poriadku. Podľa tohto
ustanovenia zákona uznesenie o vznesení obvinenia musí obsahovať opis skutku s uvedením miesta,
času, príp. iných okolností, za ktorých k nemu došlo, tak, aby skutok nemohol byť zamestnaný s iným
skutkom. Tento nedostatok mal prokurátor odstrániť hneď na začiatku trestného stíhania a to tak, že mal
sťažnosti obvineného vyhovieť a trestné stíhanie zastaviť.

3.3. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukázala na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky vydaných
pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z., t.j. pred 1. januárom 2013, žalobca považuje za nadbytočné
komentovať tieto právne názory, z dôvodu, že až touto novelou došlo k zmene konajúceho orgánu v
mene I.. Žalobca nepovažuje za správny ani názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Bratislave z
18. decembra 2014, č. k. 6Co/841/2014-335, v ktorom je konštatované, že za štát má konať Ministerstvo

vnútra SR z dôvodu, že žaloba bola podaná do 31. decembra 2012, nakoľko ako uviedol vyššie, ide o
procesnoprávny predpis, pričom touto novelou nebolo dané prechodné ustanovenie, preto pre ďalšie
konanie sa aplikuje znenie zavedené novelou. V závere dal žalobca do pozornosti ustanovenie § 212
ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podstatu odvolania
žalovanej tvorí jediná námietka, a to otázka, ktorý orgán má konať v mene štátu. Preto by sa odvolací

súd mal zaoberať len touto otázkou.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj
na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).

5. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v

zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety
CSP, v CSP odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h)] a dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 20. decembra 2017 o
12,50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v
zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

7. Žalovaná v odvolaní namietala odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t.j. že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle CSP ide o odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.
1 písm. f) a h), t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú preukázané.

9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. júna 2016, t.j. v čase rozhodnutia súdu, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia

správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená ani žiadna vada, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.10. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej
inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto jej odvolacie
námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutom výroku.

11. Žalovaná v odvolaní namieta, že nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu. Zároveň podľa jej
názoru vzhľadom na nejednotnú súdnu prax ostáva spornou otázka, ktorý orgán má konať v mene štátu
v prípade, ak škoda vznikla v dôsledku trestného stíhania, t.j. ak titulom na vznik nároku na náhradu
škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia.

12. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
existencia nezákonného rozhodnutia, pričom zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych
opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 1 prvej vety zákona č.
514/2003 Z. z.).

13. Aj keď v preskúmavanej veci uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, súd prvej inštancie
správne uzavrel, že zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia po právoplatnosti oslobodzujúceho
rozsudku pre skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je právne bezvýznamné a bezpredmetné. V
zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má oslobodzujúci rozsudok rovnaké
účinky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Preto, pokiaľ ide o existenciu nezákonného

rozhodnutia, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že oslobodzujúci rozsudok
má rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť.

14. Odvolací súd poukazuje na judikatúru v obdobných veciach, v zmysle ktorej z hľadiska

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
má zastavenie trestného stíhania (ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu - prečinu obvineným), rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (rozhodnutie Ústavného súdu SR zo 7. júla 2016, sp. zn.
I. ÚS 320/2016-49). Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom

konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to,
či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd v tomto Náleze konštatoval, že ak bolo
trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené, je vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.

15. Z ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že na úseku trestného konania vykonáva svoju
pôsobnosť vyšetrovateľ policajného zboru a tiež prokurátor. Vo veciach náhrady škody spôsobenej
v tomto úseku trestného konania preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy buď
Ministerstvo vnútra SR alebo Z. Aj Najvyšší súd SR v súvislosti s uplatňovaním náhrady škody voči štátu

poukázal na precizovanie ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu, že Ministerstvo
vnútra SR bude v mene štátu vystupovať v prípade, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ
alebo poverený príslušník policajného zboru za podmienky, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa alebo povereného príslušníka a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu, alebo vyšetrovateľ alebo poverený príslušník nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora

(rozhodnutie z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/500/2014).

16. Odvolací súd zároveň odkazuje aj na názor, ktorý vyslovil Ústavný súd SR v náleze z 24.
marca 2011, sp. zn. II. ÚS 25/2011-33, kde okrem iného uviedol, že nemožno lipnúť na formálnom
zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je treba splnenie tejto podmienky vykladať

expresívne. Ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako u zrušenia uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť. To znamená že (zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod
obžaloby) zaniknú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenie
takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Výsledky

trestného konania - zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby - totiž ukazujú, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten,
proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má prisplnených zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (okrem
uvedených výnimiek).

17. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú ani odvolaciu námietku spočívajúcu v tom, že žalovaná
nie je orgánom ktorý by mal konať v mene štátu podľa ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z..

18. Predovšetkým odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa zjednotenej súdnej praxe je

to súd, ktorý je povinný postarať sa o to, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenejosobitnýmipredpismialeboprávnickáosoba,ktorájeoprávnenápodľaosobitnéhopredpisu
a konať len s takýmto oprávneným subjektom.

19. Ďalej sa súdna prax zjednotila aj na tom, že označenie správneho štátneho orgánu v žalobe,
ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp.

s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 149/2011).
Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti
vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej
vychádzajúc zo skutkového stavu, zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia, či neexistencia
pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným

označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného
účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania
označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79
ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným
vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O.s.p.. V prípade, že

žalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti
tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani
právnym subjektom, nejde o vadu návrhu, ani o nedostatok podmienky konania. Z ust. § 21 ods. 4 veta
prvá O.s.p. vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť,
aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi,

alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu konať len s takýmto oprávneným
subjektom.

20. V preskúmavanej veci žalobca v priebehu konania označil žalovanú - I., zastúpená Z. -
na pojednávaní konanom 29. októbra 2014. Nebolo preto ani potrebné samostatným uznesením

rozhodovať o zmene žalovanej, keďže Z. koná za I. za štát, pričom nešlo o iný subjekt, pretože Z.
nekonala vo svojom mene, ale v mene štátu - strany sporu, I.
21. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s uvedenou otázkou dôsledne
vysporiadal, keď uviedol, že žalobca podal žalobu 12. septembra 2012 proti žalovanej I. zastúpenej
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, t.j. za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., účinného do 31.

decembra 2012, pričom aj návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol podaný na
Ministerstve vnútra Slovenskej republiky a žiadosť prerokovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
ako orgán príslušný na prejednanie žiadosti. V priebehu konania, s účinnosťou od 1. januára 2013
došlo k novelizácii ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, v zmysle ktorého vo veci náhrady škody,
ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu Z., ak škodu spôsobil štátny orgán

podľa osobitného predpisu, v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní.
Zdôraznil,žeustanovenie§4ods.1jeprocesnoprávnympredpisom,ktorýsanakonanieaplikujepočnúc
jeho účinnosťou.

22. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nakoľko novela zákona č.

514/2003 Z.z., účinná od 1. januára 2013, neobsahuje prechodné ustanovenia, ktoré upravujú vzťah
novely na konania začaté pred jej účinnosťou, je súd povinný aplikovať ustanovenia novely aj na
konania začaté pred jej účinnosťou. Ministerstvo spravodlivosti nemôže byť v súlade s citovaným
zákonným ustanovením orgánom oprávneným konať za štát, keďže škoda nevznikla v súvislosti s
rozhodnutím súdu. Ministerstvo vnútra by bolo oprávneným orgánom, ak by prokurátor nezamietol

sťažnosť obvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a nepodal by obžalobu [§ 4 ods.
1 písm. b) citovaného zákona]. V danom prípade vydal uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľ
policajného zboru, prokurátor však sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvineniazamietol a podal obžalobu. Preto dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že orgánom, ktorý je
oprávnený konať za štát, je Z.
23. Pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy čo do jej výšky, odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v tejto časti nepreskúmaval, nakoľko žalovaná nesprávnosť rozsudku v uvedenej otázke vôbec
nenamietala.

24. Odvolanie žalovanej preto z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za
opodstatnené a z uvedených dôvodov bol rozsudok v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdený

v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP. Vo zvyšku v nadväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje
na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a trovy odvolacieho konania
si uplatnil, preto odvolací súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).