Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 22, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/19/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610204665
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1610204665.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci žalobcu: Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, proti
žalovanej: A.. C. H., X.. XX. XX. XXXX, L. Z. N.. Č.. X, R., zastúpená: Consilior Iuris s.r.o., IČO: 47
231 157, Miletičova ul. č. 23, Bratislava, o zaplatenie istiny 530, 97 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 29. septembra 2015, č. k. 6C/31/2012 - 250,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol p o t v r d z u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
žalovanej trovy právneho zastúpenia v sume 598, 88 eur m e n í tak, že žalobca je p o v i n n
ý zaplatiť žalovanej trovy právneho zastúpenia v sume 546, 98 eur na účet jej právneho zástupcu, do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej pôvodne
domáhal zaplatenia istiny 2. 906, 56 eur s príslušenstvom (po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o
zaplatenie sumy 2. 375, 59 eur). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 2 ods. 3, § 37 ods. 1, § 39, §
41, § 663, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1, 2, § 678 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že sa nestotožnil s
námietkou žalovanej o nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie v spore, keď podľa jej názoru mali byť
žalovaní všetci spoluvlastníci stavby na prenajatom pozemku, nakoľko predmetom konania je zaplatenie

bezdôvodného obohatenia v sume 530, 97 eur v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalovanej na stavbe
stojacej na pozemku vo vlastníctve žalobcu a z právneho vzťahu medzi účastníkmi nevyplýva spoločný a
nedielny záväzok, keď nájomné podľa nájomnej zmluvy bolo medzi účastníkmi dojednané ako deliteľný
záväzok, podiely na nájomnom všetkých nájomcov vo vzájomnom pomere neboli rovnaké, ich pomer bol
dohodnutýazodpovedalveľkostispoluvlastníckychpodielovnastavbestojacejnaprenajatompozemku.
Uviedol, že z právneho vzťahu medzi účastníkmi (uplatnenie bezdôvodného obohatenia) nevyplýva, že
by boli zaviazaní spoločne a nerozdielne, naopak každý zo ,spoluvlastníkov (nájomcov pozemku) bol,

resp. je zaviazaný platiť len svoju časť vo výške zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu na
stavbe na pozemku, pričom ani skutočnosť, že ide o nárok uplatnený z mimozmluvného plnenia, nie
je prekážkou uplatnenia nároku do výšky takéhoto podielu proti jednotlivým spoluvlastníkom osobitnou
žalobou. Poukázal na skutočnosť, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaná nehnuteľnosťvo vlastníctve žalobcu užíva v pomere zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu podielu na stavbe na
pozemku, sporná však bola skutočnosť, či žalobcovi patrí za takého užívanie odplata, keď sa s tvrdením
žalovanej, že spoluvlastníkom stavby patrí podľa § 23 ods. 5 a § 24 zák. 182/1993 Z. z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov vecné bremeno (právo stavby), ktoré vzniklo zo zákona, nakoľko zápis
takéhoto vecného bremena do katastra nehnuteľností je deklaratórny nestotožnil, keďže ustanovenie
§ 24 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, sa primerane vzťahuje aj na
budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, nie je možné vykladať extenzívne tak, že v prípade
akejkoľvek stavby na cudzom pozemku ex lege vznikne k pozemku vecné bremeno. Uviedol, že citovaný

zákon nadobudol účinnosť 01. 09. 1993 a upravoval podľa § 1 ods. 1 v čase nadobudnutia účinnosti
spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom dome, práva
a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku, keď bytovým domom sa na účely tohto zákona
rozumie dom, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo
vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia

tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov (§ 2
ods. 2 zákona), z čoho vyplýva, že zákon upravuje vlastníctvo bytov a nebytových priestorov v obytnom
dome, jeho nadobúdanie, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov v takomto
dome, pričom stavba, ktorej spoluvlastníkom je žalovaná, je zapísaná na liste vlastníctva ako „dom
služieb" a extenzívny výklad žalovanej by znamenal, že by sa pod citovanú právnu úpravu subsumoval

vlastnícky režim všetkých stavieb - teda aj tých, ktoré nemajú charakter obytných domov, bez minimálne
prevažujúcej funkcie bývania a v takom prípade by znamenal legalizáciu akýchkoľvek stavieb na cudzom
pozemku v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu. Poukázal na skutočnosť, že medzi účastníkmi ostala sporná právna otázka

výšky protihodnoty, ktorá žalobcovi patrí za užívanie, keď tvrdil, že nájomná zmluva č. X-XX-X-XXX-
X zo dňa 07. 10. 1993 zanikla uplynutím dohodnutej doby, nakoľko sa strany v Čl. 4 dohodli, že po
uplynutí dohodnutej doby užívanie pozemku nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu samo o sebe
a nebol preto povinný podať návrh na súd na vypratanie alebo vydanie veci, z dôvodu ktorého mu patrí
odplata titulom bezdôvodného obohatenia (plnenie prijaté žalovanou bez právneho dôvodu) vo výške

obvykléhonájomného,ktorápodľažalobcupredstavujevýškunájomnéhourčenúPravidlamiprirealizácii
a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 18.
12. 1996 a ich dodatkov. Uviedol, že zásadnou právnou otázkou pre rozhodnutie v merite veci bola
otázka kogentného alebo dispozitívneho charakteru ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
teda otázka, či strany môžu svojou dohodou vylúčiť účinnosť tejto právnej normy na ich vzájomný

zmluvný vzťah s tým, že zmluvná autonómia upravená v § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje
účastníkom občianskoprávnych vzťahov upraviť vzájomné práva a povinnosti dohodou odchýlne od
zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho
nemožno odchýliť a v prípade režimu nájomnej zmluvy občiansky zákonník hranice zmluvnej autonómie
upravuje v § 678, ktorý dáva prednosť dohode strán ohľadom výpovednej doby, vypratania a odovzdania

predmetu nájmu pred úpravou v občianskom zákonníku (tiež ale za predpokladu, že osobitné predpisy
neustanovujú inak). Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že zo systematiky
úpravy nepochybne vyplýva zámer zákonodarcu nezahrnúť do možnosti odchylnej úpravy ustanovenia o
automatickompredĺženínájmu,ktoránastávapriamozozákonaaprenajímateľsajejmôževyhnúťjedine
spôsobom upraveným v § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka podaním návrhu na vypratanie alebo

vydanie veci na príslušný súd, nakoľko zákon nepredkladá možnosť odlišnej úpravy v zmluve, pričom
ani z takto dohodnutého znenia ustanovenia: „po uplynutí dohodnutej doby užívanie pozemku nemá
účinky predĺženia nájomného vzťahu samo o sebe" nevyplýva, že by sa na prenajímateľa nevzťahovala
povinnosť domáhať sa na súde vypratania nehnuteľnosti alebo vydania veci, pokiaľ by chcel obnoveniu
nájmu zabrániť, z dôvodu ktorého dospel k záveru, že ustanovenie Čl. 4 zmluvy veta posledná nájomnej

zmluvy č. X-XX-X-XXX-X zo dňa 07. 10. 1993 v znení „Po uplynutí dohodnutej doby užívanie pozemku
nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu samo o sebe“, je v rozpore s kogentným ustanovením §
676 ods. 2 a s § 678 Občianskeho zákonníka a ide o neplatný právny úkon s tým, že znenie tejto
časti zmluvy je aj v rozpore s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neurčité a nezrozumiteľné, čo je
zároveň dôvodom jeho neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť,

že nájomná zmluva Č.. X-XX-X-XXX-X zo dňa 07. 10. 1993 bola uzatvorená na dobu určitú do 30. 11.
1997 a nakoľko žalovaná užíva nehnuteľnosť i po skončení nájmu a žalobca preukázateľne nepodal
na príslušný súd návrh na vypratanie nehnuteľnosti alebo vydanie veci v kogentne stanovenej lehote
30 dní, a ani doposiaľ, nájomná zmluva sa obnovila na každý ďalší rok za tých istých podmienok, zaakých bola dojednaná pôvodne, a to zo zákona spôsobom predpokladaným § 676 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, keď znenie dojednania Čl. 4 zmluvy nie je možné považovať ani za dohodu strán o skončení
nájmu uplynutím dohodnutej doby podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže pod takouto

dohodou je možné chápať len dohodu o skrátení alebo predĺžení dohodnutej doby nájmu, prípadne
zmenu dohodnutej doby na dobu neurčitú, uzatvorenú pred uplynutím pôvodne dohodnutej doby nájmu,
a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná v žalovanom období od 08. 07. 2008 do 31.
12. 2009 užívala predmet nájmu na základe nájomnej zmluvy Č.. X -XX-X-XXX-X zo dňa 07. 10. 1993,
v súlade s Čl. 3 tejto zmluvy zaplatila za užívanie dohodnuté nájomné vo výške 282, 02 eur ročne,

zodpovedajúcej dohodnutej výške ročného nájomného v roku 2008 a 2009, z dôvodu ktorého žalobu
žalobcu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods.
1, § 151 ods. 8 O. s. p. a vecne plným úspechom žalovanej v konaní, ktorej priznal trovy za zaplatený
súdny poplatok za podaný odpor v sume 31, 50 eur a trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 598,
88 eur, podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť alebo

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku
pripustiť dovolanie v otázkach zásadného významu, či ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka je
ustanovením kogentným, resp., či je možné sa od neho odchýliť a či aplikácia tohto ustanovenia je
prípustná aj v tom prípade, ak je splnenie podmienky vyplývajúceho zo zákona (vypratanie) nemožné.
Uviedol,žesozáveromsúduprvejinštancie,žeust.§676ods.1Občianskehozákonníkajeustanovením

kogentným nesúhlasí, nakoľko ust. § 678 Občianskeho zákonníka priamo určuje dispozitívnosť ust. §
676 ods. 2 s tým, že nájomná zmluva medzi stranami sporu bola uzavretá dňa 07. 10. 1993 na dobu
určitú od 01. 01. 1993 do 30. 11. 1997, keď z Čl. 4 zmluvy vyplýva, že po uplynutí dohodnutej doby
užívanie pozemku nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu samo o sebe a daný článok je platný a
účinný. Uviedol, že zmluvným stranám v čase uzavretia nájomnej zmluvy bola zrejmá situácia (osoba

vlastníka pozemku odlišná od osoby vlastníka budovy na ňom stojacej), že vlastník pozemku sa nemá
ako domáhať vypratania a teda nemôže byť splnená táto podmienka a vylučuje aplikáciu dispozitívneho
ustanovenia§676ods.2Občianskehozákonníka.Žalobcasvojimodvolanímnapadolajvýrokrozsudku,
ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia, keď žalovanej priznal odmenu
za úkon právnej pomoci - súhrnné vyjadrenie na súd dňa 29. 09. 2015 (v sume 51, 90 eur) z dôvodu,

že nejde o úkon právnej pomoci, ktorým by právny zástupca potrebne a účelne bránil právo žalovanej,
keďže toto vyjadrenie nepoukazovalo na žiadne nové skutočnosti, ktoré by právny zástupca v konaní
samom predtým nepredniesol s tým, že súd prvej inštancie trovy právneho zastúpenia aj nesprávne
spočítal a navrhol žalovanej nepriznať trovy konania spočívajúce v rozdiele medzi priznanými trovami
a správnym výpočtom v sume 0, 63 eur.

3.

Žalovaná, resp. jej právny zástupca, ktorému bolo odvolanie žalobcu doručené na vyjadrenie dňa 17.
12. 2015, sa k nemu nevyjadrila.

4.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l CSP
v znení účinnom od 01. 07. 2016 (Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý
verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. decembra 2016 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219
ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia,
upovedomení zákonným spôsobom.

5.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledkyvykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym
skutkovýmaprávnymzáverom,ktorévnapadnutomrozhodnutíajnáležiteodôvodnil(§220ods.2CSP).

6.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne

posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

8.

Predmetom sporu je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanou, s ktorou dňa 07.

10. 1993 uzavrel nájomnú zmluvu Č.. XXXXXX--- -X na dobu určitú od 01. 01. 1993 do 30. 11. 1997,
keď z Čl. 4 Zmluvy vyplýva, že nájom môže byť so súhlasom zmluvných strán predĺžený postupom
stanoveným právnymi predpismi s tým, že po uplynutí dohodnutej doby užívania pozemku nemá účinky
predĺženia nájomného vzťahu samo o sebe (posledná veta Čl. 4 Zmluvy).

9.

Súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku k správnemu právnemu záveru, že citované
ustanovenie je neplatným právnym úkonom, nakoľko je nielen neurčité a nezrozumiteľné, ale najmä v

rozpore s ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje dobu skončenia nájmu, t. j. možnosť
obnovy, resp. predĺženia nájmu na základe nevyvrátiteľnej domnienky konkludentného obnovenia
nájomného vzťahu (relocatio tacita), pričom k obnove nájmu sa len vyžaduje, aby nájomca pokračoval
v užívaní a prenajímateľ tomu nebránil.

10.

Z dikcie ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak nájomca
užívavecajposkončenínájmuaprenajímateľdo30dníprotitomunezakročínasúdepodanímžalobyna
vypratanie (§ 126 Občianskeho zákonníka), alebo návrhom na vykonanie exekúcie (§ 181 Exekučného

poriadku), má sa za to, že nájomná zmluva sa obnovila za pôvodne dojednaných podmienok.

11.

Odvolací súd sa zaoberal aj návrhom žalobcu pripustiť proti svojmu rozhodnutiu, ktorým nevyhovel jeho

odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie dovolanie, a to podľa § 238 ods. 3 O. s. p. (účinným do
30. 06. 2016), ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pripustenie dovolania aj proti rozsudku, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
a dospel k záveru, že nakoľko žalobcom sformulovaná otázka, ktorú by mal dovolací súd ako zásadnú a
doteraz neriešenú judikatúrou zodpovedať, nie je otázkou, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo, ktorá by doposiaľ dovolacím súdom riešená nebola a
rozdielne ním rozhodovaná, a preto dovolanie proti svojmu rozhodnutiu nepripustil.

12.Bolo potrebné sa však stotožniť s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie
rozhodol napadnutým rozsudkom o trovách konania vecne nesprávne, keď žalovanej priznal náhradu

trov právneho zastúpenia spolu v sume 330, 54 eur (bez náhrady za stratu času a za cestovné, výšku
ktorú žalobca svojim odvolaním nenapadol) aj za úkon právnej služby - súhrnné vyjadrenie na súd
zo dňa 29. 09. 2015, nakoľko ako správne uviedol žalobca, nejde o účelne vynaložené trovy, keďže
v uvedený deň sa uskutočnilo aj pojednávanie pred prvoinštančným súdom, na ktorom obsah tohto
vyjadrenia v rámci záverečnej reči predniesol právny zástupca žalovanej a založil ho do spisu, pričom

aj súčet priznaných trov právneho zastúpenia prvoinštančným súdom za šesť úkonov právnej služby
nepredstavuje sumu 330, 54 eur, ale sumu 329, 91 eur (rozdiel 0, 63 eur).

13.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade
trov konania spočívajúcich v trovách, ktoré vznikli na právnom zastúpení žalovanej podľa § 388 CSP
zmenil tak, že žalovanej priznal trovy právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej služby á 34, 86 eur,
prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 21. 03. 2012 (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej do 30. 06. 2013), režijný

paušál v roku 2012 á 7, 63 eur (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej do 30. 06. 2013), 20 % DPH
v sume 8, 50 eur (podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky), účasť na pojednávaní dňa 23. 04. 2013 á 8, 72
eur (§ 14 ods. 5 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej do 30. 06. 2013), režijný paušál v roku 2013 á
7, 81 eur, DPH á 3, 31 eur, za účasť na pojednávaní dňa 07. 05. 2014 á 34, 86 eur (§ 13a ods. 1 písm.
d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej od 01. 07. 2013), režijný paušál v roku 2014 á 8, 04 eur (§ 15 písm. a/

vyhlášky), 20 % DPH á 8, 58 eur, za účasť na pojednávaní dňa 12. 02. 2015 á 34, 86 eur, režijný paušál
v roku 2015 á 8, 39 eur, 20 % DPH á 8, 65 eur, za účasť na pojednávaní dňa 29. 09. 2015 á 34, 86 eur,
režijný paušál v roku 2015 á 8, 39 eur, 20 % DPH á 8, 65 eur, trovy právneho zastúpenia tak predstavujú
sumu 278, 01 eur, náhrada za stratu času 164, 03 eur a za cestovné v sume 104, 94 eur, spolu sú trovy
právneho zastúpenia vo výške 546, 98 eur.

14.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky

ust. § 220 ods. 2 CSP aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok vo výroku, ktorým žalobu
žalobcu zamietol ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

15.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
2 CSP tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaní priznal náhradu trov konania v plnej výške s tým,
že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V
dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).