Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 21, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/102/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7605215406
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7605215406.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v právnej veci žalobcu F. V., nar. XX.X.XXXX, bytom
L., N. Č.. XX proti žalovanej Detektívnej informačnej službe, s.r.o., so sídlom v Žiline, Antona Bernoláka
č. 51, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu aj žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 13.8.2009 č.k. 10C/124/2005-264 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho ani dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol nárok žalobcu o náhradu škody vo výške 556,10

eur a o náhradu majetkovej ujmy vo výške 995,82 eur a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na
náhradu trov konania a nepriznal ani náhradu trov konania štátu.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu zamietol nárok žalobcu na náhradu škody ako aj
nanáhradunemajetkovejujmyvdôsledkudiskriminácie.Týchtonárokovsažalobcadomáhalnazáklade
tvrdenia o tom, že žalovaná ako jeho zamestnávateľ sa dopustila diskriminácie a jeho šikanovania
s cieľom znížiť jeho vážnosť na pracovisku, znepríjemniť mu prácu do tej miery, aby sám z vlastnej

iniciatívy skončil pracovný pomer.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žalobca a žalovaná uzavreli pracovnú zmluvu dňa 30.11.2004 na dobu neurčitú s
nástupom do práce dňa 1.12.2004. Žalovaná listom zo dňa 23.2.2005 ukončila so žalobcom pracovný
pomer v skúšobnej dobe bez udania dôvodu. Na základe žaloby žalobcu Okresný súd v Spišskej
Novej Vsi rozsudkom zo dňa 25.5.2005 pod číslom konania 7C 54/2005 vyhovel žalobe žalobcu

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Po skončení práceneschopnosti žalobca dňa
18.7.2005 nastúpil do práce a žalovaný vypracoval na obdobie mesiaca august nový rozpis služieb,
ktorý žalobca označil ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Súd prvého stupňa dospel
k záveru, že rozpis služieb na nasledujúce mesiace možno považovať za dôkaz, z ktorého vyplýva
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, keďže u 7 zamestnancov mali popoludňajšiu 4-hodinovú
smenu iba žalobca a zamestnanec W. a okrem nich mal iba dve popoludňajšie smeny zamestnanec
J.. Ostatní zamestnanci boli zaradení len na denné a nočné 12-hodinové pracovné smeny. V mesiaci

september mal popoludňajšie zmeny žalobca, ako aj W. a v októbri aj novoprijatý zamestnanec M.. Mal
za to, že tvrdenie žalovaného o rovnakom rozpise zmien pre všetkých zamestnancov nepovažoval za
preukázané. S poukazom na smernice ktorých obsahom je pracovná náplň pre jednotlivé smeny, súd
prvého stupňa vyvodil záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania. Pri poobedňajšej smene,ktorú prevažne robil žalobca, bol zrejmý rozdiel, keď v jednej smernici bolo uvedené, že je potrebné
umyť podlahu vodou so saponátom a v druhej smernici táto práca uvedená nie je. V ostatných smenách
umývanie podlahy nebolo uvedené. Žalobca potom čo žalovaný nereagoval na jeho listy podal sťažnosť

na Inšpektorát práce. Z uvedených skutočností súd prvého stupňa súd vyvodil záver o tom, že zo strany
žalovanej takto došlo k diskriminácii žalobcu.

Nárok na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi z tohto dôvodu vzniknúť za obdobie mesiacov júl-október
v celkovej výške 16.753,- Sk nepovažoval za dôvodnú. Mal totiž za preukázané, že žalobcovi bola

vyplatenámzdazamesiacejúl-október2005vplnejvýške,čižemubolavyplatená podľaodpracovaných
hodín v súlade s uzavretou pracovnou zmluvou a v súlade so Zákonníkom práce. Po porovnaní akú
mzdu by dosiahol ak by rozvrh práce bol rovnomerný, ak by žalobca odpracoval v podstate rovnaký
počet ranných, denných, popoludňajších a nočných smien rovnomerne bolo preukázané znaleckým
posudkom, že nebol v podstate zistený rozdiel na mzde, dokonca bolo preukázané, že tomuto bolo
vyplatené viac, a teda mal za to, že žalobcovi škoda nevznikla. S poukazom na právny názor zaujatý

odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení súd prvého stupňa konštatoval, že za žalované obdobie
žalobcovi patrí mzda len za fond pracovného času v zmysle Zákonníka práce, pretože pokiaľ s ním
nebola uzavretá dohoda o nadčasovej práci, príplatok za nadčasy mu nepatrí a z tohto dôvodu ani
nemožno porovnávať jeho mzdu s ostatnými pracovníkmi, ktorí mali uzavretú dohodu práci nadčas.
S poukazom na tieto závery, súd prvého stupňa žalobu o náhradu škody ako nedôvodnú zamietol.

Ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú žalobca zakladal na ust. § 9 ods.
3 zákona č. 365/2004 Z.z. a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa konštatoval,
že takéhoto nároku sa možno domáhať iba výnimočne a to v prípade, ak bola značným spôsobom
znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie. Predpokladom vzniku tohto
práva je preukázanie, že zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti bolo v značnej miere nielen

v bežnej.(rozsudok NS SR 4 Cdo 15/03). K tvrdeniam žalobcu ktorý svoju diskrimináciu videl v tom,
že nemohol v dostatočnej miere pomáhať svojej sestre s opaterou matky a to odvozom k lekárovi,
vybratím liekov, nemohol sa zúčastňovať návštev v rodine, priateľov, spoločenských podujatí, nestihol
urobiť všetky opravy okolo domu. Súd prvého stupňa v tomto smere konštatoval, že poobedňajšie smeny
žalobcovi naopak umožňovali vypomáhať rodine, pretože návštevy lekára a výber liekov sa najčastejšie

vykonávajú v dopoludňajších hodinách. Mal taktiež dostatok času na opravy a návštevy po pracovnej
dobe. S poukazom na to, že išlo o krátke obdobie 2 a pol mesiaca uzavrel, že žalobca nepreukázal svoje
tvrdenia o tom, že ide o taký zásah do jeho práv, ktorý v značnej miere a teda nielen v miere bežnej
znížil jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Na základe toho zamietol súd prvého stupňa žalobu o
náhradu nemajetkovej ujmy.

Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa založil na ust. § 150 O.s.p., keď ako dôvody hodné
osobitného zreteľa videl skutočnosť, že žalobca bol oslobodený od súdnych poplatkov a bolo mu
priznané bezplatné právne zastúpenie advokátom, tento bol dlhodobo práceneschopný a s poukazom
na tieto dôvody súd nepriznal žalovanému náhradu trov konania. Mal za to, že nepriznanie tejto náhrady

nebude pre žalovaného ako obchodnú spoločnosť znamenať finančnú ujmu, ktorá by mu spôsobila
problémy pri výkone jeho podnikateľskej činnosti. S poukazom na § 148 O.s.p. rozhodol, že štát nemá
právo na náhradu trov konania z titulu vyplatenia svedočného a znalečného vzhľadom na to, že žalobca,
ktorý bol v konaní neúspešný je oslobodených od platenia súdnych poplatkov.

Proti rozsudku podali včas odvolanie tak žalobca ako aj žalovaný. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť v jeho zamietavom výroku a jeho žalobe v celej uplatnenej výške vyhovieť. Svoje odvolanie
zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p., teda z dôvodov, že
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. V odvolaní uviedol ohľadne zamietnutého nároku na náhradu škody,

že znalkyňou vyčíslená suma, ktorú dosiahol a ktorú mohol dosiahnuť nezodpovedá skutočnému počtu
odpracovaných hodín, naopak znalkyňa za mesiace august a september 2005 uvádza aj náhradu mzdy
za sviatky, kedy však žalobca podľa rozvrhu pracovných smien mal voľno a teda náhrada mzdy mu
nepatrí a naopak nezohľadnila za mesiac august náhradu mzdy za prekážky v práci z dôvodu návštevy
lekára. Za nesprávny považoval postup znalkyne, ktorá nevyhovela jeho námietke, aby táto vypočítala

mzdu, ktorú dosiahli ostatní zamestnanci a to z dôvodu, že v dosiahnutej mzde mali započítané aj
nadčasy a prémie, pričom jemu prémie neboli vyplatené a aj v tomto smere vidí svoju diskrimináciu.
Mal za to, že neobstojí tvrdenie žalovaného, že on nepodpísal dohodu o nadčasoch, lebo podľa ust. §
97 Zákonníka práce, nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo sjeho súhlasom. Mal teda za to, že bez ohľadu na skutočnosť, či žalobca súhlasil s prácou nadčas, bolo
právom zamestnávateľa nariadiť prácu nadčas v kalendárnom roku v rozsahu 150 hodín.

Ohľadne zamietavého nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že má za to, že v konaní
v dostatočnej miere preukázal, v čom spočívala diskriminácia jeho osoby zo strany žalovanej a
podrobne tieto skutočnosti uviedol na pojednávaní dňa 30.10.2008. Táto diskriminácia sa prejavila
aj dňa 10.8.2005 pri pracovnej porade, kde ho konateľ spoločnosti ponižoval a osočoval, že podal
sťažnosť na Inšpektorát práce v Košiciach vo veci rozvrhu pracovných smien, čím bola znížená jeho

ľudská dôstojnosť. Ako hlavný dôvod diskriminácie uvádzal nerovnomerný rozvrh pracovných smien.
Keďže takéto konanie zo strany žalovanej preukázal, má za to, že dôkazné bremeno sa presúva na
ňu, aby táto preukázala, že takýmto nerovnomerným rozpisom pracovného času neporušila zásadu
rovnakého zaobchádzania a teda že by išlo o prípustné rozdelenie zaobchádzania. Má za to, že súd
prvého stupňa v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie a žalovaná nepredložila žiaden relevantný
dôkaz o tom, že z jej strany nedošlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Ďalej uviedol, že

diskriminácia zo strany žalovanej spočívala v tom, že v mesiaci august 2005 podľa rozvrhu pracovných
smien mal len 10 dní voľna, pričom ostatní zamestnanci mali až 14 dní voľna, v mesiaci september
2005 mal iba 5 dní voľna, pričom ostatní zamestnanci mali 10-14 dní voľna. Takýmto postupom
žalovanej žalobca v skutočnosti odpracoval viac pracovných smien s nižším počtom hodín ako ostatní
zamestnanci. Tým, že musel pracovať iba v popoludňajších smenách mal zvýšené náklady na dopravu

do zamestnania v rozsahu 22-24 dochádzok na pracovisko. Zamestnávateľ mu neposkytoval stravné,
keďžepracovallenštvrťhodinovýchsmenách.Dozamestnaniamuseldochádzaťautobusovoudopravou
a pri štvorhodinovej pracovnej smene z miesta bydliska odchádzal v čase obeda a domov prichádzal
až vo večerných hodinách. Takéto konanie žalovaného mu spôsobovalo problémy v rodinnom živote,
spočívajúce najmä vo vzťahu s manželkou, s ktorou sa stretával až vo večerných hodinách, domácich

prácach okolo domu, na záhrade, pri starostlivosti o chorú matku, ktorá potrebovala neustálu opateru
a zabezpečenie všetkých domácich prác. Bol obmedzený aj v spoločenskom a kultúrnom živote a to
najmä jeho turistické vychádzky s manželkou do Slovenského raja, návštevách príbuzných, priateľov,
návštevách spoločenských podujatí a pod. Za diskrimináciu považuje aj skutočnosť, že musel pracovať
vonku 4 hodiny v celku bez prestávky na osvieženie a odpočinok, pričom išlo o letné mesiace, kedy boli

vysoké teploty a na hlave nemohol mať pokrývku a z tohto dôvodu dostal úpal.

Žalovaná podala odvolanie do výroku o trovách konania. V tejto časti žiadala napadnuté uznesenie
zmeniť a ako úspešnej strane jej priznať náhradu trov konania vo výške 1.744,92 eur na účet právnej
zástupkyne JUDr. Anny Mozolíkovej.

Odvolací súd po zrušení jeho predchádzajúcich rozsudkov uzneseniami Najvyššieho súdu SR zo dňa
27.2.2012 sp.zn. 4Cdo 100/2001, zo dňa 20.1.2015 sp.zn. 4Cdo 463/2013 a 4Cdo 464/2013 opätovne
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. vzhľadom k tomu, že nezistil žiadny z dôvodov

uvedených v ust. § 214 ods. 1 O.s.p., pre ktorý by bolo potrebné nariaďovať vo veci odvolacie
pojednávanie a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani žalovanej nie je dôvodné.

Z predchádzajúceho rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 21.10.2010 č.k. 1Co/185/2009-334 vyplýva, že
týmto rozsudkom bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že žalovaná bola zaviazaná zaplatiť

žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 995,82 eur a z titulu náhrady škody sumu 37,85 eur
so 6% úrokom z omeškania od 1.12.2005 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.
Z takto formulovaného výroku odvolacieho súdu je zrejmá skutočnosť, na ktorú poukázal aj Najvyšší
súd SR vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 27.2.2012, že vzhľadom na uplatnenú výšku nároku
na náhradu škody 556,10 eur a skutočnosť, že zmeňujúcim rozsudkom bola žalobcovi priznaná z tohto

titulu suma 37,85 eur, je treba vyvodiť záver, že v prevyšujúcej časti teda ohľadne sumy 518,25 eur
bol odvolacím súdom potvrdený zamietavý výrok a v tejto časti rozsudok okresného súdu nadobudol
právoplatnosť. Predmetom ďalšieho konania preto už ostal nárok na náhradu škody iba v sume 37,85
eur.

Ohľadne tohto zostávajúceho nároku na náhradu škody odvolací súd rešpektujúc záväzný právny názor
dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení má za to, že závery súdu prvého stupňa o tom, že
znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi nevznikla žiadna škoda, pretože na mzde mu
bola vyplatená vyššia suma, ako by mu patrila pri rovnomernom rozdelení smien, sú správne. Poukazujena to, že znalkyňa vo svojom znaleckom posudku vypracovala dva varianty rozvrhnutia pracovných
smien, pričom do úvahy brala aj príplatky za nočné smeny, pričom v obidvoch prípadoch znalkyňa
dospela k záveru, že žalobcovi bola celkovo vyplatená suma vyššia, než by mu patrila pri rovnomernom

rozvrhu pracovných smien t.j. brala do úvahy aj nočné príplatky. Z tohto dôvodu nemožno považovať za
dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, ktorý práve nevyplatenie príplatkov za nočné smeny považoval
za škodu na jeho strane. Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu v tejto časti za
dôvodné a preto jeho nárok z tohto titulu považoval za nedôvodný a preto zamietavý výrok v tejto časti
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd preskúmal odvolanie žalobcu aj proti zamietavému výroku ohľadne nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy a dospel k záveru, že zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa je vecne
správny. Za vecne správne a výstižné považoval aj dôvody prvostupňového rozsudku, týkajúce sa tohto
nároku a preto v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na tieto dôvody poukazuje a vzhľadom na odvolacie
námietky žalobcu k týmto považuje za potrebné dodať:

Základom pre posúdenie dôvodnosti tohto nároku bol záver o tom, či na základe vykonaného
dokazovania možno uzavrieť, že v pracovnoprávnom vzťahu účastníkov došlo zo strany žalovanej
k diskriminácii žalobcu ako zamestnanca. K právnemu posúdeniu uplatnených nárokov a k záveru,
že v súvislosti s rozpisom služieb na obdobie mesiacov august - október 2005 došlo zo strany

žalovanej k nerovnakému zaobchádzaniu so žalobcom, keďže oproti iným zamestnancom v rovnakom
pracovnom zaradení bol tento znevýhodnený tým, že nebol zaraďovaný na nočné smeny a vo väčšom
rozsahu bol zaraďovaný na poobedňajšie smeny, odvolací súd už zaujal stanovisko, ktoré aj zdôvodnil
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa 10.1.2008 pod číslom konania 1Co/505/2006 na
ktoré v plnom rozsahu poukazuje. Z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa možno

zároveň vyvodiť aj záver o tom, že žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadne dôvodnosti
nerovnakého zaobchádzania so žalovaným, nebolo totiž preukázané jej tvrdenie o tom, že žalobca
porušoval pracovnú disciplínu a z tohto dôvodu ho nezaraďovala pre stratu dôvery na nočné smeny.
Pokiaľ teda porušovanie pracovnej disciplíny preukázané nebolo v takej miere by to bolo možné
považovať za dôvod pre skončenie pracovného pomeru, nemožno ho akceptovať ani ako dôvod pre

nerovnaké zaobchádzanie so žalobcom. Základ nároku, t.j. porušovanie práva žalobcu na rovnaké
zaobchádzanie v pracovnom vzťahu so žalovanou bol teda preukázaný.

Právna ochrana pri porušovaní práva podľa antidiskriminačného zákona je v zásade koncipovaná
obdobne, ako pri ochrane osobnostných práv podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch teda prichádza do úvahy vtedy, ak by iné formy zadosťučinenia nebolo
možné považovať za primerané a to najmä vzhľadom na intenzitu následkov. Uvedenú intenzitu je
potrebné posudzovať a vyhodnocovať s ohľadom na konkrétne okolností prípadu.

Podľa ust. § 13 ods. 1 Obč. zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v
značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolností za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplývajú konkrétne právne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej
osoby spočívajúce v práve na upustenie od neoprávnených zásahov, odstránení následkov takýchto
zásahov a v nároku na primerané zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je zo strany
poškodenej fyzickej osoby preukázaný základ nároku, teda zásah do jeho práva na ochranu osobností,
je na ňom, aby si zvolil primeranú a adekvátnu formu ochrany, čo v konečnom dôsledku môže mať

vplyv aj na jeho úspech resp. neúspech v konaní bez ohľadu na to, že základ nároku z jeho strany
môže byť preukázaný. Zákonná úprava totiž predpokladá v prípade, ak zásah už nepokračuje a nie je
potrebné odstraňovať ani jeho následky za ochranu nárok na zadosťučinenie formou ospravedlnenia
sa. Iba v prípade, ak by sa nezdalo takéto ospravedlnenie postačujúce z dôvodu, že dôstojnosť alebovážnosť fyzickej osoby bola znížená v značnej miere, môže sa táto osoba úspešne domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri tejto úvahe je potrebné predovšetkým prihliadnuť na okolností za
ktorých k tvrdenému zásahu došlo.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že k zásahu zo strany žalovanej došlo
na pracovisku v pomerne úzkom pracovnom kolektíve a teda dôsledky tohto zásahu spočívajúce v
znížení cti a dôstojnosti žalobcu sa mohli prejaviť predovšetkým vo vzťahu k členom tohto kolektívnu.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na skutočnosť, že v konaní boli ako svedkovia vypočutí viacerí

spolupracovníci žalobu. Z ich výpovedí vyplýva, že väčšina z nich (okrem svedka W.) nevnímala postup
zamestnávateľa ako neoprávnený zásah vo vzťahu k žalobcovi. Naopak oni sami mali voči žalobcovi
ako kolegovi výhrady, ktoré aj prejavili podpisom otvoreného listu v ktorom odmietali naďalej s ním
spolupracovať. K obrane žalobcu spočívajúcej v tvrdení, že takáto aktivita jeho spolupracovníkov bola
vyvolaná snahou vyjsť v ústrety žalovanej ako zamestnávateľovi odvolací súd dodáva, že žalobca v
tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Uvedení svedkovia totiž konkretizovali dôvody, prečo vnímali

žalobcu ako problémového pracovníka. Z takto vykonaných dôkazov teda nemožno vyvodiť záver, aby
zásah žalovanej vyvolal u spolupracovníkov žalobcu zníženie vážnosti a dôstojnosti v značnej miere. K
tvrdeniu žalobcu o dôsledkoch konania žalovanej, ktoré sa mali prejaviť v jeho rodinnej sfére, odvolací
súd v zhodne so závermi súdu prvého stupňa udáva, že k tejto otázke žalobca v konaní produkoval iba
svoje tvrdenia, na ktoré však neoznačil dôkazy a preto v tomto smere možno vyvodiť dôvodný záver o

tom, že na tieto tvrdenia žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno.

Za významnú skutočnosť možno považovať aj to, že uvedený zásah trval pomerne krátku dobu od
augusta do októbra 2005 a teda z hľadiska časového nemožno dôvodne predpokladať vyvolanie
žalobcomtvrdenýchzávažnýchdôsledkovvtejtonímuvedenej oblastijehorodinnýchvzťahov.Samotná

skutočnosť, že žalobca pracoval u svojho zamestnávateľa v označenom období v zmenenom rozsahu
bez ďalšieho nepreukazuje jeho väčšie obmedzenie v možnosti realizovať sa v týchto rodinných
vzťahoch.

Samotná skutočnosť, že zásah zo strany žalovanej už netrvá a že došlo aj k výmene členov

pracovného kolektívu však nemôže sama o sebe vyvolať záver o zvýšenej závažnosti následkov, ktoré
by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokiaľ takýto nárok nemá oporu
v zákonom predpokladaných podmienkach. Samotná zmena aktuálnosti na ospravedlnenie totiž sama
o sebe nemôže vyvolať záver o zvýšení miery zásahu do dôstojnosti a vážnosti žalobcu, pokiaľ to
nevyplýva aj z iných skutkových okolností.

S poukazom na uvedené závery sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom,
že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a keďže iný nárok ktorý by bol za daných okolností primeraný žalobca
neuplatnil, správne rozhodol súd prvého stupňa ak jeho nárok v tomto smere zamietol. Odvolací súd

preto rozsudok súdu prvého stupňa v tomto zamietavom výroku ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Za nedôvodné považuje odvolací súd aj odvolanie žalovanej proti výroku o trovách prvostupňového
konania. Nepriznanie trov konania úspešnej žalovanej súd prvého stupňa odôvodnil s poukazom na

ust. § 150 O.s.p., keď prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré považoval predovšetkým
skutočnosť, že žalobca bol v konaní oslobodený od súdnych poplatkov, tento bol práceneschopný
a preto žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Konštatoval, že nepriznanie náhrady trov nebude
žalovanú ako obchodnú spoločnosť znamenať finančnú ujmu, ktorá by spôsobila problémy pri výkone
jej podnikateľskej činnosti.

Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že z obsahu spisu možno vyvodiť
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú mimoriadnu aplikáciu ust. § 150 O.s.p. (v znení
účinnom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa). Za tieto dôvody možno považovať tak ako to
konštatoval súd prvého stupňa, nepriaznivé osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobcu, ktoré

boli dôvodom pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a toto sú skutočnosti hodné osobitného
zreteľa na strane žalobcu. Odvolací súd má za to, že takéto dôvody hodné osobitného zreteľa možno
vyvodiť aj z okolností v danej veci existujúcich v čase začatia konania. Žalobca totiž v čase začatia
konania disponoval výsledkami šetrenia jeho podnetov od Inšpektorátu bezpečnosti práce Košice, akoaj Inšpektorátu práce Žilina z 25.8.2005, resp. 15.6.2006, z obsahu ktorých vyplýva zo strany žalovanej
porušenie viacerých povinností zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancom, ktoré mohli ovplyvniť
žalobcu v jeho postupe spočívajúcom v uplatnení nároku na súde. Za ďalší dôvod hodný osobitného

zreteľa považuje odvolací súd aj svoj záver, ku ktorému dospel v odvolacom konaní a podľa ktorého
žalobca v konaní preukázal určitú mieru jeho diskriminácie, ktorá však nedosahovala takú intenzitu, aby
ju bolo možné odškodniť takým nárokom, aký žalobca v konaní uplatnil.

S poukazom na tieto závery považuje odvolací súd rozhodnutie o trovách konania účastníkov za

správne.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho, ako aj dovolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
Žalobcovi, ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný, náhrada trov odvolacieho ani dovolacieho konania
nepatrí a úspech žalovanej v odvolacom konaní by inak odôvodňoval jej nárok na náhradu trov konania
ako úspešnej strane. Odvolací súd však dospel k záveru, že aj pri rozhodovaní o trovách odvolacieho a

dovolacieho konania je potrebné aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pričom mimoriadna aplikácia tohto
ustanovenia je daná rovnakými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, aké boli dané aj pri rozhodovaní
o trovách prvostupňového konania. Na základe toho odvolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov
odvolacieho ani dovolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.