Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 28, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/10/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715205077
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1715205077.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: U. L., nar. XX.X.XXXX,
S. K. G. XXX, zastúpeného advokátom Mgr. Marekom Hanicom, Majoránová 71, Bratislava, proti
žalovanému:KARIREALSLOVAKIA,a.s.,Nová17,Pezinok,IČO:35785403,zastúpenémuadvokátkou
JUDr. Margitou Medveczkou, Drotárska cesta 68, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k.
39Cpr/1/2015-297, zo dňa 7.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo strany žalovaného zo dňa 18.5.2015 je neplatné a pracovný pomer trvá; zároveň sa domáhal
zaplatenia náhrady mzdy.

3. Podľa súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by preukázal
neexistenciu skutkových dôvodov uvedených žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru.
Práve naopak, žalobca sa skutočne dopustil pri prvej oprave hrubého porušenia pracovnej disciplíny, a to
vtedy,keďzákazníkovižalovaného(svedkoviE.É.)neposkytolpravdivéinformácieotom,akoprebiehala
výmena riadiacej jednotky na vozidle zákazníka a čo bolo jej výsledkom. Bolo totiž povinnosťou žalobcu
v zmysle uzavretej pracovnej zmluvy pravdivo oboznamovať zákazníkov s tým, aké práce, opravy, či

výmeny sa uskutočnili. Ako technik vykonávajúci opravu mal totiž práve žalobca vysvetľovaciu povinnosť
vočizákazníkovi,atonajmäzastavu,keď(akosámžalobcavkonanískutkovotvrdil)sizákazník(svedok
E.) vyžadoval vysvetlenie priamo od žalobcu. Žalobca mal pri prvej oprave vo februári 2015 správne
postupovať tak, že by zákazníka oboznámil s tým, že novú riadiacu jednotku sa nepodarilo zosúladiť s
ostanými bezpečnostnými prvkami vozidla, vo vozidle zostala namontovaná pôvodná riadiaca jednotka,
k odstráneniu závady teda vlastne vôbec neprišlo a odovzdaná mu bola nová riadiaca jednotka, uvedená
vo vystavenej faktúre, pričom o jej spárovanie sa pokúsi v zmysle odporučenia svedka W. neskôr. Ak tak

žalobca pri prvej oprave vo februári 2015 neučinil, jednoznačne uviedol zákazníka E. do omylu. Zákazník
E. nemal v dôsledku zamlčania týchto okolností vôbec dôvod domnievať sa, že jeho riadiacu jednotku,
za ktorú zaplatil, je nutné ešte dodatočne spárovať s ostatnými riadiacimi komponentmi vozidla.4. Tvrdenia žalobcu o tom, že na komunikovanie v systéme DISS nebol dostatočne vyškolený, ako aj
tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca pri prvej oprave vôbec nekomunikoval so systémom DISS, boli
vyvrátené vykonaným dokazovaním. Žalobca bol dostatočne zaškolený na systém DISS, a to aspoň tak,

aby si v prípade problémov vedel vyžiadať pomoc telefonicky. Svedok W. potvrdil, že denne absolvuje
cez systém DISS veľa telefonátov, a preto nemôže potvrdiť, ani vyvrátiť tvrdenie žalobcu, že pri prvej
oprave spolu komunikovali. Voľným hodnotením dôkazov však súd prvej inštancie dospel k záveru,
že pri prvej oprave žalobca skutočne telefonoval svedkovi W. a žiadal ho o pomoc, ako aj k záveru,
že výsledkom operatívnej pomoci svedka W. bolo odporúčanie, aby žalobca do vozidla zákazníka E.

namontoval starú riadiacu jednotku a o spárovanie novej riadiacej jednotky s ostatnými komponentami
vozidla sa pokúsil neskôr.

5. Argumentácia žalobcu o tom, že skutočným dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany žalovaného bolo to, že žalobca odmietol pristúpiť na zníženie svojej mzdy, je celkom zjavne
nenáležitá. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v danom období síce plošne znižoval

svojím zamestnancom mzdy, s ktorým znižovaním žalobca vyjadril nesúhlas, avšak i to, že znižovanie
miezd sa týkalo pohyblivej časti mzdy zamestnancov, a žalobcovi jeho uzavretá pracovná zmluva
garantovala minimálny príjem vo výške 2.000 eur mesačne, teda v skutočnosti sa plošné zníženie miezd
v danom období žalobcu nijako nedotklo.

6. V posudzovanej veci je irelevantné to, že zavádzanie zákazníka bolo vlastne výsledkom spoločného
konania svedka W.Č., svedka H. a žalobcu. Bol to svedok W., ktorý žalobcovi a svedkovi H. vydal príkaz
v tom zmysle, že ak auto zákazníka prišlo do servisu žalovaného pri prvej oprave v pojazdnom stave,
musí servis v pojazdnom stave opustiť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca potom, ako
pri výmene riadiacej jednotky za novú zistil, že auto zákazníka nie je pojazdné, nepostupoval spôsobom

prepísaným pre riešenie vzniknutých problémov cestou elektronickej komunikácie so systémom DISS,
ale túto elektronickú komunikáciu obišiel tak, že priamo telefonoval na technickú podporu importéra
vozidiel značky I.. Pokiaľ aj technická podpora oznámila, že v danej situácii treba na spojazdnenie
auta zákazníka opätovne namontovať pôvodnú riadiacu jednotku a o spárovanie sa novej riadiacej
jednotky s autom pokúsiť neskôr, a žalobca odporúčaný postup aj vykonal, bolo jeho povinnosťou

oznámiť zákazníkovi, že mu vlastne na vozidle nič nevymenili. Na základe príkazu svedka W. však
svedok H. poznajúc skutočný priebeh opravy vykonanej žalobcom vyfakturoval zákazníkovi výmenu
riadiacej jednotky za novú. Nová riadiaca jednotka bola zákazníkovi po fakturácii a zaplatení prvej
opravy aj odovzdaná, avšak s tým, že sa jedná o pôvodnú, starú riadiacu jednotku. Navyše žalobca
po odchode zákazníka zo servisu za zákazníkom vybehol a požiadal ho o to, aby mu domnelo starú

riadiacu jednotku vydal na otestovanie, a po jej vydaní si ju žalobca uskladnil vo svoje osobnej skrinke
v servise žalovaného.

7. V konaní sa preukázala existencia žalovaným vymedzených skutkových dôvodov pre okamžité
skončenie pracovného pomeru žalobcu, čiže porušenie pracovnej disciplíny z jeho strany. Vzhľadom

k osobe žalobcu, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzitu porušenia
konkrétnych pracovných povinností, ako aj situáciu, v ktorej k porušeniu došlo a dôsledky porušenia pre
zamestnávateľa, je nutné konanie žalobcu pri prvej oprave vyhodnotiť ako hrubé porušenie pracovnej
disciplíny, v dôsledku ktorého došlo k oklamaniu zákazníka žalovaného a tým nepochybne aj k ohrozeniu
dobrého mena žalovaného. Skutočnosť, že to bol práve žalobca, ktorý pri prvej oprave pravdivo

neinformoval zákazníka o priebehu a výsledkoch opravy, je nutné vyhodnotiť tak, že žalobca hrubým
spôsobom porušil pracovnú disciplínu. V príčinnej súvislosti s porušením pracovných povinností zo
strany žalobcu bol potom následok v podobe nespokojnosti zákazníka a poškodenia dobrého mena
žalovaného. Pokiaľ by nespokojný zákazník prípad medializoval v tom zmysle, že žalovanému zaplatil
za opravu, ktorá sa vôbec neuskutočnila, mohlo dôjsť aj k poškodeniu dobrého mena žalovaného vo

veľkom rozsahu. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobu s poukazom na § 47, § 68 ods. 1
písm. b) a § 81 Zákonníka práce ako nedôvodnú zamietol.

8. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešnému žalovanému
priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

9. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie, resp. zmeniť a žalobe vyhovieť.10. Namietol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, v spojení so skutočnosťou, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.

V tejto súvislosti uviedol, že na poslednom pojednávaní navrhol „dožiadať importéra o poskytnutie
informácie, či žalobca má, alebo nemá potrebné školenia ku komunikácii prostredníctvom systému
DISS“, nakoľko táto skutočnosť bola v konaní sporná a pre rozhodnutie vo veci nevyhnutná. Súd
prvej inštancie tento navrhovaný dôkaz vo vzťahu k možnosti žalobcu komunikovať prostredníctvom
systému DISS odmietol vykonať; v odôvodnení rozsudku sa však odvoláva na skutočnosť, že žalobca

mal prostredníctvom systému DISS komunikovať s importérom, aby mu bola poskytnutá technická
podpora pri oprave; stotožnil sa tak s názorom žalovaného, že žalobca mal možnosť komunikovať
prostredníctvom systému DISS. Dňa 7.10.2016 (avšak až po pojednávaní vo veci a vyhlásení rozsudku)
bola žalobcovi prostredníctvom iného autorizovaného servisu (značky Škoda, VW a Seat) doručená
priamo od importéra odpoveď, že: „I. V. Š. F. XXXX N. O. N. F. Q.. K. N. N. O. Z. W. Q. N.E. Š. F.
XXXX.“Súdprvejinštanciesitedasodkazomnae-mailovúkomunikáciusimportéromvytvorilnesprávny

skutkový záver, na základe ktorého preukázateľne nesprávne vo veci rozhodol. Vyššie uvedený postup
je v zjavnom rozpore s § 319 a § 320 CSP.

11. Žalobca ďalej namietol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Zopakoval, že súd prvej inštancie sa nesprávne riadil názorom žalovaného

vo vzťahu ku skutočnosti, či žalobca mohol, alebo nemohol komunikovať sám priamo s importérom
prostredníctvomsystémuDISS.Vautorizovanomservisepritomnemôžuzamestnancipoužívaťsystémy
zamestnávateľa, na ktoré neboli vyškolení. Žalobca ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa na jednej
strane odvolával na skutočnosť, že žalobca mal povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu a riadiť sa
pokynmi nadriadeného zamestnanca (p. W.), čo však údajne nedodržal, a na druhej strane súd prvej

inštancie tvrdil, že žalobca tým, že sa preukázateľne riadil pokynmi nadriadeného zamestnanca (p.
W.), dopustil sa v spolupáchateľstve s ním a p. H. trestného prečinu podvodu. Súd prvej inštancie tak
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré sú na viac absolútne
protichodné; na tomto základe je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Ak mal totiž súd prvej inštancie
za to, že žalobca sa riadil pokynmi nadriadeného zamestnanca (p. W.), tak dodržiaval Zákonník práce

a pracovnú disciplínu; ak by žalobca nepostupoval podľa pokynov nadriadeného zamestnanca, porušil
by tým pracovnú disciplínu. Vedúci servisu - svedok W. si musel byť s prihliadnutím na svoju dlhoročnú
prax v odbore vedomý, že ak dá žalobcovi príkaz, aby vozidlo dal do pojazdného stavu, vykoná tak
žalobca len núdzovým neštandardným spôsobom. A bolo to teda rozhodnutie vedúceho servisu a nie
žalobcu, ktoré údajne poškodilo dobré meno žalovaného. Žalobca sa len riadil príkazmi svojho priamo

nadriadeného zamestnanca. Žalobca nemal a ani nemohol mať žiadny osobný záujem na tom, aby
sa vozidlo opravilo bez výmeny riadiacej jednotky za novú. Táto riadiaca jednotka bola určená len pre
konkrétne vozidlo; žalobca z novej riadiacej jednotky použil niektoré jej súčasti, ktoré vymenil v starej,
ktorá ostala vo vozidle. Nová riadiaca jednotka tak nemohla byť už preukázateľne použitá v žiadnom
vozidle ani vrátená dodávateľovi. Navyše to nebol žalobca, ale jemu nadriadený zamestnanec H., ktorý

vyfakturoval novú riadiacu jednotku zákazníkovi, pričom p. H. vedel, že táto nebola vymenená. Žalobca
ani nemal možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť, čo sa zákazníkovi vyfakturovalo (a ani nemohol vedieť,
čo sa mu reálne vyfakturovalo). Riadiaca jednotka pritom nikdy neopustila pracovisko žalovaného. Ak aj
žalobca komunikoval so zákazníkom žalovaného, mohlo to byť len podľa pokynov jemu nadriadeného
zamestnanca žalovaného (p. H., prípadne p. W.), čo aj vyplynulo z výsluchov svedkov, nakoľko žalobcovi

takáto činnosť nevyplývala z jeho pracovného zaradenia; komunikáciu s klientmi mal na starosť p. H.,
prípadne p. W.. Pre naplnenie dôvodov na okamžité skončenie pracovného pomeru je právne významná
skutočnosť, či zamestnanec svojim konaním poškodil zákazníka svojho zamestnávateľa. Nebol to však
žalobca,alejehonadriadenýzamestnanecp.H.,ktorývyfakturovalzákazníkovinovúriadiacujednotkuaj
napriek skutočnosti, že si bol vedomý, že táto nebola do vozidla zákazníka namontovaná. Žalobca nemal

a ani nemohol mať z titulu svojho pracovného zaradenia (na rozdiel od p. H.) akýkoľvek vplyv na to, čo
bolo zákazníkovi vyfakturované. Žalovaný mal preukázateľný záujem znížiť mzdy svojich zamestnancov,
čovyplývaajzpredloženýchdôkazov(zápiszporady,výsluchsvedkov).Žalobcavšaksozníženímmzdy
nesúhlasil a žalovaný si teda len hľadal spôsob, ako s ním ukončiť pracovný pomer. Žalovaný nevysvetlil,
ako chcel dosiahnuť zníženie mzdy u svojich zamestnancov, nakoľko toto je možné len prostredníctvom

dohody medzi jednotlivým zamestnancom a zamestnávateľom. Na túto skutočnosť však súd prvej
inštancie absolútne neprihliadal a aj v tomto prípade odmietol vykonať dôkaz - výsluch p. W., ktorého
cieľom bolo objasniť znižovanie fixných miezd zamestnancov. Žalobca dal do pozornosti skutočnosť, že
žalovaný údajne pred okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom zisťoval všetky potrebnéskutočnosti. Avšak pracovný pomer s p. H. ani s p. W., ktorý reálne najviac pochybili, neukončil. Na
tomto základe došlo k porušeniu rovnakého zaobchádzania medzi zamestnancami a k diskriminácií vo
vzťahu k jednotlivým zamestnancom. P. W. tak aj p. H. boli nadriadenými zamestnancami voči žalobcovi

a z tohto titulu mu ukladali aj pracovné úlohy. Ak teda niekto porušil pracovnú disciplínu, boli to práve
oni, nakoľko žalobca konal výlučne v súlade s ich príkazmi. Na okamžité skončenie pracovného pomeru
sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, ktoré musí dosahovať určitú intenzitu
porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Zamestnávateľ teda môže okamžite skončiť
pracovný pomer so zamestnancom len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti z

pracovného pomeru, ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých okolností intenzitu závažného
porušenia pracovnej disciplíny, čo však nie je predmetný prípad, nakoľko ak aj žalobca porušil nejakým
spôsobom svoje povinnosti, bolo to len na základe pokynu nadriadených zamestnancov (p. H. a p.
W.). Žiaden z dôvodov uvedených v odôvodnení okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa sa teda nezakladal na pravde.

12. Záverom žalobca namietol skutočnosť, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď súd prvej inštancie mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, lebo
nepreukázal neexistenciu dôvodov na okamžité skončenie pracovného pomeru (negatívna dôkazná
teória) a že žalobca v spolupáchateľstve s kolegom H. a nadriadeným zamestnancom W. spáchali v
spolupáchateľstve trestný čin podvodu na zákazníkovi žalovaného (podozrenie pre spáchanie trestného

činu podvodu). V zmysle právnej teórie a ustálenej judikatúry platí, že žiadna zo strán nemôže byť
povinná preukazovať neexistenciu (niečoho). Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal
reálnuneexistenciuurčitejprávnejskutočnosti.Súdprvejinštancievšakvrozporesuvedenýmodôvodnil
napadnutý rozsudok tým, že žalobca v konaní nepreukázal neexistenciu dôvodov na skončenie
pracovného pomeru. Žalobca ako zamestnanec však nemá reálnu šancu preukazovať neexistenciu

dôvodov na okamžité skončenie pracovného pomeru; musí byť na zamestnávateľovi, aby preukázal, že
tieto dôvody naplnené boli. Žalobca ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v predmetnom
konaní postačuje preukázanie dôvodnosti žalovaného nároku prostredníctvom prevahy predložených
dôkazov. Súd prvej inštancie opomenul ďalej dôležitú skutočnosť, že pre spáchanie trestného činu
podvodu voči zákazníkovi žalovaného zo strany žalobcu v spolupáchateľstve so zamestnancami p.

H. a p. W. sa vyžaduje aj obohatenie sa na úkor iného. V predmetnom prípade však k žiadnemu
obohateniu nedošlo, nakoľko riadiaca jednotka je jednak použiteľná výlučne v jednom konkrétnom
osobnom automobile a je teda ďalej nespeňažiteľná a niektoré jej súčasti boli použité a namontované
do pôvodnej riadiacej jednotky a nová riadiaca jednotka bola teda znehodnotená. Nemohlo teda dôjsť
k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu žalobcom a to aj s ohľadom na skutočnosť, že sa

jedná o úmyselný trestný čin. Skončiť pracovný pomer okamžite by bolo možné len v prípade, ak
by bolo spáchanie trestného činu zamestnancom preukázané v trestnom konaní; pred okamžitým
skončením pracovného pomeru so zamestnancom musí mať zamestnávateľ riadne zistený dôvod tohto
okamžitého skončenia, nestačí iba podozrenie, že tento dôvod je daný. Aj v prípade stotožnenia sa
s názorom, že možno v danom prípade použiť analógiu na trestné právo, je nevyhnutné aplikovať v

pracovnoprávnych sporoch zároveň zásadu in dubio pre reo. V opačnom prípade by nastala situácia,
kedy by zamestnávateľovi postačovalo podozrenie, že zamestnanec spáchal akýkoľvek trestný čin, na
základe ktorého by okamžite ukončil pracovný pomer so svojim zamestnancom. Okamžité skončenie
pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. Preto takto možno
postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda úmysel porušiť pracovnú disciplínu, nestačí

zistenie, že napr. nebol dodržaný určitý pracovný postup, či proces tak, ako tomu bolo v tomto prípade
(ak aj došlo k porušeniu postupu žalobcom, došlo k nemu, ako vyplýva z vykonaného dokazovania,
výlučne na základe príkazu nadriadeného zamestnanca).

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Dal do pozornosti nesprávne

citácie žalobcu z odôvodnenia napadnutého rozsudku, napr. vysvetlenie, že žalobca bol dostatočne
vyškolený v systéme DISS, bolo interpretované v rozpore s úmyslom súdu prvej inštancie. Poukázal
na skutočnosť, že žalobca uvádza domnienky, čoho si ktorý svedok mal/musel byť vedomý, resp. čo
vyplynulo „údajne“ z výpovedí svedkov a pod., pričom toto sú len žalobcove hypotézy. Žalobca pritom
nevyužil možnosť opýtať sa na tieto skutočnosti daného svedka, keď ho vypočúval. Žalobca zároveň

manipuluje s faktami, keď napr. H. nebol jeho nadriadeným.

14. K dôkazu, doručenému po vyhlásení napadnutého rozsudku, ktorý má údajne preukazovať, že
žalobca nebol dostatočne vyškolený na prácu so systémom DISS žalovaný uviedol, že 1/ nie je zrejmé,ako tento dôkaz preukazuje žalobcovo nedostatočné zaškolenie na systém DISS a 2/ (ak by to malo
aj nejakú výpovednú hodnotu), prečo takýto dôkaz nepredložil a nezaobstaral už počas konania, ak
mal takú možnosť. Ide len o e-mailovú komunikáciu so zamestnancami servisu BOAT, a.s., v ktorom (v

zmysle výpovede žalobcu zo dňa 13.5.2016) žalobca pracuje; predmetný mail nepreukazuje to, čo tvrdí
žalobca. V zmysle žalobcom doloženej komunikácie p. K. U. chcela od p. A.j potvrdenie, že školenie
F. XXXX D. K. - neproduktívny personál v sebe nezahŕňa školenie DISS komunikácia s importérom a
ani písanie hlásení. P. S. napriek výslovnej žiadosti však toto nepotvrdila; skonštatovala len, že školenie
DISS sa spomína okrajovo, a že existuje samostatné školenie o DISS. Z uvedeného však nevyplýva, že

školenie F. XXXX D. K. je nepostačujúce; navyše ho dala osoba, ktorá nebola objektívna, pretože vopred
vedela, čo má potvrdiť (a napriek kapcióznej otázke ju nepotvrdila) a tiež osoba, ktorá takéto potvrdenie
vydala, nebola osobou kompetentnou na jeho vydanie (p. S. má pri mene uvedené Afler Sales Technika,
teda v žiadnom prípade nie je odborník na školenia). Tvrdenie žalobcu žiadnym spôsobom nevyvracia
konštatovanie súdu prvej inštancie, že je „toho názoru, že žalobca bol dostatočne zaškolený na systém
DISS, a to aspoň tak, aby si v prípade problémov vedel vyžiadať pomoc telefonicky“. Tieto závery súdu

prvej inštancie podporuje aj ten fakt uvedený samotným žalobcom, že priamo kontaktoval telefonicky
importéra. Navyše žalobca nikdy nerozporoval, že obsahom školenia F. XXXX D. K. je aj školenie DISS.
S poukazom na § 151 CSP súd prvej inštancie tento dôkaz nemusel pripustiť, nakoľko táto skutočnosť
nebola medzi stranami sporná. Žalovaný tak mal za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s otázkou,
či žalobca bol dostatočne vyškolený na používanie systému DISS. Uvedené nepriamo potvrdzuje aj

mailová komunikácia doložená žalobcom, z ktorej vyplýva jedna evidentná vec, že žalobca bol školený
na používanie systému DISS. Žalobca síce na jednej strane tvrdí, že nevie pracovať so systémom
DISS, hoci dlhodobo pracuje v značkových servisoch, avšak na strane druhej sa prezentoval ako veľký
odborník s dlhoročnou praxou, s tým, že on jediný dokázal zákazníkovi vysvetliť, v čom spočívala oprava
vozidla. Žalovaný opätovne poukázal na rozpory vo výpovediach žalobcu (ako v podaniach pred súdom

prvej inštancie a v záverečnej reči).

15. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca sa snaží navodiť dojem, že dodržiaval pokyny nadriadeného
zamestnanca, a teda dodržal ustanovenia Zákonníka práce a pracovnú disciplínu. Ide však o tvrdenia
absolútne vytrhnuté z kontextu veci, prípadu a rozhodnutia. Žalobca zrejme opomenul, že jeho

nadriadený mu nedal príkaz na to, aby klamal zákazníkovi, že sa mu v skutočnosti nič neopravilo, nedal
mu príkaz na to, aby vybehol za zákazníkom a vzal mu riadiacu jednotku a aby ju zároveň uložil do
svojej skrinky; na nič z toho žalobca príkaz nemal. Z výpovede žalobcu je zrejmé, že vedúci servisu za
ním prišiel len s tým, či je to možné núdzovo spojazdniť. Bol to žalobca, ktorý mu povedal, že sa to dá.
Z výpovede svedka W. z 15.1.2016 vyplýva, že žalobcovi ako jeho nadriadený pracovník povedal, aby

postupoval v súlade s inštrukciami výrobcu, keď mu nešla riadiaca jednotka naprogramovať.

16. K tvrdeniu žalobcu, že nemal a ani nemohol mať žiadny osobný záujem na tom, aby sa vozidlo
opravilo bez výmeny riadiacej jednotky za novú žalovaný uviedol, že je potom otázne, prečo vybehol
za zákazníkom a vypýtal si od neho novú (nevymenenú) riadiacu jednotku, prečo ju neodovzdal svojmu

nadriadenému, prečo neinformoval zákazníka, že ide o nevymenenú riadiacu jednotku, prečo si túto
nevymenenú novú riadiacu jednotku dal k sebe do skrinky.. Ako uviedol svedok W., v praxi sú ľudia, ktorí
dokážu riadiacu jednotku, ktorá je určená len pre jedno konkrétne vozidlo, použiť aj na iné. Tvrdenie
žalobcu, že nemal v popise činnosti komunikáciu so zákazníkom a ak tak aj robil, bolo to len na základe
pokynu jeho nadriadeného, označil žalovaný za účelové. Z vykonaného dokazovania (aj z výpovede

žalobcu) vyplynulo, že komunikoval so zákazníkom, nakoľko - podľa žalobcovho tvrdenia z 4.9.2015 -
jedine on mu dokázal po technickej stránke vysvetliť opravu.

17. K požadovanému opätovnému výsluchu svedka W. vo vzťahu k znižovaniu miezd žalovaný uviedol,
že z vykonaného dokazovania a výsluchu svedka W. M. G. vyplynulo, že v konkrétnom časovom období

(z dôvodu neuspokojivých výsledkov servisu) žalovaný znižoval plošne len pohyblivú zložku mzdy. K
namietanej diskriminácii žalovaný uviedol, že neporušil rovnaké zaobchádzanie, pretože žalobca naplnil
svojim konaním zákonné náležitosti pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Po tom, ako sa na
pojednávaní dňa 15.1.2016 dozvedel o skutočnostiach týkajúcich sa svedka a zamestnanca H., boli
voči nemu vyvodené dôsledky. Vo vzťahu k p. W. si žalovaný nie je vedomý konkrétneho pochybenia;

menovaný navyše už nie je zamestnancom žalovaného.

18. Žalovaný k odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že
žalobca nemôže očakávať, že na ňom je len podať žalobu bez uvedenia relevantných dôvodov. Jehožaloba o neplatné skončenie pracovného pomeru musí byť odôvodnená. To znamená, že by z nej malo
vyplývať,prečosimyslí,žežalovanýnemaldôvodsnímskončiťpracovnýpomer.Totodôkaznébremeno
žalobca neuniesol. Žalovaný ako zamestnávateľ preukázal existenciu dôvodov okamžitého skončenia

pracovného pomeru. V súvislosti s vyjadrením žalobcu k trestnému konaniu žalovaný uviedol, že
predmetom konania nebola prípadná trestnoprávna stránka konania žalobcu. Nie je však v kompetencii
ani žalobcu, ani žalovaného, ale ani civilného súdu určiť, či bola naplnená prípadná skutková podstata
niektorého trestného činu; je preto bez právneho dôvodu riešiť trestnoprávnu stránku veci, pretože to
ani nebolo dôvodom, prečo žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom.

19. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie zamietol jeho návrh
na doplnenie dokazovania, ktorým malo byť preukázané, že žalobca nikdy neabsolvoval školenie,
po ktorom by bol dostatočne odborne zdatný samostatne komunikovať prostredníctvom systému
DISS. Na pojednávaní dňa 7.10.2016 poukázal na to, že školenie F. XXXX D. K. je nepostačujúce.
Uviedol, že netuší, aký súvis by mala mať jeho dlhoročná odborná prax (na ktorú žalovaný poukazuje)

s jeho spôsobilosťou na používanie systému DISS. Ak totiž počas praxe v odbore neabsolvuje
potrebné školenie na prácu s akýmkoľvek systémom, ktorý vyžaduje absolvovanie školenia, nemôže
byť automaticky považovaný za odborne zdatného obsluhovať takýto systém a to i napriek tomu, že
sa v tomto odbore pohybuje niekoľko rokov. Žalobca môže vykonávať výlučne tie činnosti, na ktoré bol
riadne zaškolený. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca skutočne telefonicky komunikoval

s technickou podporou. Výsledkom operatívnej pomoci bolo odporúčanie, aby namontoval späť starú
riadiacu jednotku a o naprogramovanie novej a jej spárovanie s ostatnými komponentmi sa mal pokúsiť
neskôr. Žalobca tak pri oprave vozidla, aj vzhľadom k jeho odbornej spôsobilosti, postupoval v súlade so
spôsobom predpísaným pre riešenie vzniknutých problémov a tým pádom nemohlo z jeho strany dôjsť k
porušeniu pracovnej disciplíny pri plnení pracovných úloh. Nakoľko žalovaný tvrdil, že jeden z dôvodov,

pre ktorý bol so žalobcom skončený pracovný pomer bolo to, že žalobca nedodržal správny postup
pri oprave vozidla (nekomunikoval s technickou podporou prostredníctvom systému DISS), považoval
žalobca vykonané dokazovanie za nepostačujúce.

20. Žalobca ďalej uviedol, že súd prvej inštancie jednoznačne potvrdil, že konal na príkaz svojich

nadriadených. Z výpovede žalobcu aj z výpovedí svedkov W. a H. navyše vyplynulo, že obaja svedkovia
vedeli o tom, že do vozidla nebola nainštalovaná nová riadiaca jednotka, ale „len“ opravená stará. Z
výpovede žalobcu jednoznačne vyplýva, že konal na príkaz nadriadeného zamestnanca a navyše aj to,
že svedok W. vedel o skutočnom priebehu opravy vozidla. Žalobca postupoval, aj s ohľadom na jeho
odbornú spôsobilosť používať systém DISS, podľa postupu výrobcu; s týmto sa stotožnil aj súd prvej

inštancie. Riadiaca jednotka sa nachádzala po celý čas v dielni a je zjavné, že žalobca nemal ani len v
úmysle ju akokoľvek použiť a ani ju použiť nemohol. To, že reálne komunikoval so zákazníkom, nikdy
nepoprel, no bolo to z dôvodu, že jeho nadriadení zamestnanci nevedeli zákazníkovi odborne vysvetliť
technické detaily ohľadom opravy vozidla. Komunikáciu so zákazníkom, od prebratia vozidla po jeho
reálne odovzdanie, mali na starosti svedkovia H. M. W.. Žalobca komunikoval so zákazníkom len na

príkaz nadriadeného zamestnanca, ktorý tak konal po tom, ako si samotný zákazník túto komunikáciu so
žalobcom vyžiadal, pričom žalobca zákazníkovi uviedol všetky informácie podľa príkazu nadriadeného
W..

21. Žalobca zotrval na tom, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania so zamestnancami,

keď pochybili svedkovia W. M. H., pričom reálne však zamestnávateľ vyvodil zodpovednosť len voči
žalobcovi. Osobou zodpovednou za prevzatie a odovzdanie opravovaného vozidla bol svedok H..
On aj reálne odovzdával zákazníkovi opravené vozidlo, pričom vo výpovedi priznal, že o reálnom
priebehu opravy vedel. Následne na pokyn svedka W. vyfakturoval zákazníkovi výmenu novej riadiacej
jednotky. Žalobca tak len konal v rozsahu príkazov nadriadených zamestnancov; ak mal byť niekto

sankcionovaný zo strany zamestnávateľa, mali to byť svedkovia W. M. H.. Žalovaný sa jednoznačne
správal diskriminačne voči žalobcovi, keď najskôr nedostatočne prešetril celú vzniknutú situáciu,
následne vykonal unáhlený záver o zodpovednej osobe a nakoniec vyvodil zodpovednosť len voči
žalobcovi napriek tomu, že osobami, ktoré boli za vzniknutú situáciu reálne zodpovedné, boli svedkovia
H. M. W..

22. Žalovaný v duplike k replike žalobcu uviedol, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná
komunikácia žalobcu s importérom a znalosť postupov - zasielanie hlásení importérovi - žalobcom.
Žalobca tak bol v dostatočnej a potrebnej miere znalý postupov pri oprave vozidiel a používaní systémuDISS.OtázkaškoleniaDISSvšakniejepodstatnouvkonaní.Dôležitejšiejesprávaniaakonaniežalobcu
pri oprave vozidla, po jeho oprave a najmä poškodenie dobrého mena žalovaného. K tvrdeniu žalobcu
ohľadompostupovaniavzmyslepokynovnadriadenýchžalovanýuviedol,ženadriadenýmunedalpokyn

klamať zákazníkovi. Práve konanie žalobcu, ktorý vybehol za zákazníkom a vypýtal si riadiacu jednotku,
ktorú ponechal vo svojej skrinke, bolo konaním na základe jeho vlastného rozhodnutia a bez pokynu
nadriadeného. Žalovaný zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil, pretože po zistení, že p. H. vedel
o konaní žalobcu, túto situáciu okamžite riešil s ohľadom na mieru zavinenia a na ďalšie skutočnosti.
P. W. uviedol, že nemal vedomosť o namontovaní starej riadiacej jednotky; aj p. H. potvrdil, že p. W. a

ani žalovaný o tomto nevedeli.

23. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v súlade s § 219 ods.
3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP.

24.Okamžitéskončeniepracovnéhopomerujejednostrannýprávnyúkonúčastníkapracovnéhopomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon
pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie
pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené; zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba

dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom (§ 70 Zákonníka práce). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké
sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje
pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod

okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod
nebude možné dodatočne meniť.

25. Vo všeobecnosti možno uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným
povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce)

a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82
Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho
zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník

práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity
(závažným spôsobom), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z
pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b) a § 63 ods. l písm. e) Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek
tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje

a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk
pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny.
Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho
tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností,
spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu

došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi
škodu a pod.

26. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného

ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu,
aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou
súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade
kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto
úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu

iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného
vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako
zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie
svojho zamestnanca.27. Z listiny zo dňa 18.5.2015, označenej ako okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b)

Zákonníka práce, žalovaný uviedol, že „O. X.X.XXXX G. L., Ž. O. XX.X.XXXX N. L. K.. S. E.S. V. O.
M. J. Q. Q. S. I. L.. I. K., K. H. N. S. I. M. J. V. Z. F., H. N. N. K. L. N.. K. Y. P. Č.. XXXX XXXXXX,
L. O. XX.X.XXXX, H. G. Q. I. I. J. O. L. I.. O. X.X.XXXX N. O. N. Q. O. J. L. K.. S. E., M. V. Q. L. O.
XX.X.XXXX, J. S. I. J. J. I.. K. Q. O. G. podľa I. Č. L., Ž. I. I. N. J. K. V. Z. M. J. J., za H. L. L.. K. V.
Z. N. J. za J., H. I. G. I. L. N., K. N. Z. I. I. M. Q. Y. N. N. J. - I.U. L. M. L. - J.. J. - I. V. V. L. K.. E. -

G. I. O. Q., K. H. G. za K. L. I. M. J. J. V. Z.. L. G. J. O. N. V. N. J. M. V. L., Q. J. N. K. N., H. M. L.
O.É. K. I. S.. Na L. I. W. Z. J., Ž. N. L. K. K. O., M. Y. E. K. K., H. I. L. L. K. M. L. I. K. J., H. N. J. K.
H. K. K. K., J. N. K. K. K., K. N. K. V. E. N. L.S. K., Q. N. L., M. M. L., Č. O. H. K. O. S. M. H. L. O. N.
H. N. M..N.. M. J. N. N. H. N.N. L. Š. I. I. XXX D.“. Jednoznačne a bez akejkoľvek pochybnosti je teda
zrejmé, že ide o okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi s tým, že ako jeho
dôvod je uplatnené závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Zo skutkového vymedzenia tohto dôvodu je súčasne zrejmé, v akom konaní žalobcu žalovaný vzhliadol
závažné porušenie pracovnej disciplíny.

28. Žalobca síce aj v odvolaní uviedol, že žiaden z dôvodov uvedených v okamžitom skončení
pracovného pomeru pracovného pomeru sa nezakladá na pravde, avšak odvolací súd sa plne stotožňuje

so záverom súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná existencia žalovaným
vymedzených dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru, čiže závažné porušenie pracovnej
disciplíny. V konaní totiž nebolo sporné, že dňa 27.2.2015 žalobca zákazníkovi p. S. E. realizoval
diagnostiku a následne opravu osobného motorového vozidla zn. I. K., pri ktorej mal vymeniť a
naprogramovať riadiacu jednotku imobilizéra, ktorú prevzal zo skladu. Žalobca nešpecifikoval, čo

nepravdivé je na tejto prvej časti skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru; práve naopak, pravdivosť tejto časti potvrdil samotný žalobca vo svojej výpovedi (str. 4
napadnutého rozsudku, ktorú žalobca v odvolaní nenamietal). Zhodne vypovedali aj svedkovia
W. M. H.. Svedok W. uviedol, že vozidlo bolo pridelené na diagnostiku žalobcovi; následne boli
diely pridelené žalobcovi, ktorý vykonal ich montáž a programovanie riadiacej jednotky. Svedok H.

uviedol, že vozidlo bolo diagnostikované žalobcom, ktorý vymenil zámok tyče a riadiacu jednotku
imobilizéra. Vykonaným dokazovaním bola taktiež preukázaná druhá časť skutkového vymedzenia
dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, že pri opätovnej diagnostike bolo podľa výrobného
číslazistené,ževovozidlesanachádzapôvodnáriadiacajednotkaanienová,zaktorúzákazníkzaplatil;
že žalobca pôvodnú riadiacu jednotku nevymenil za novú, ktorá mu bola vydaná zo skladu, ponechal ju

vo vozidle a o tejto skutočnosti nikoho - vedúceho zamestnanca ani zákazníka - neinformoval; následne
bola vykonaná druhá oprava, pri ktorej bola vymenená a naprogramovaná nová riadiaca jednotka.
Samotný žalobca totiž potvrdil, že do vozidla zákazníka pri prvej oprave namontoval upravenú starú
riadiacu jednotku, že podal vysvetlenie vykonanej opravy pri prebratí vozidla zákazníkovi a že si novú
riadiacu jednotku (vydávajúc ju za starú) vypýtal od zákazníka. Svedok W. ako vedúci zamestnanec

žalobcu uviedol, že nemal informáciu o spätnom namontovaní pôvodnej riadiacej jednotky do vozidla pri
prvej oprave. Rovnako takúto informáciu nemal svedok E. ako zákazník žalovaného.

29. Konanie žalobcu, ktorý dňa 27.2.2015 realizoval zákazníkovi diagnostiku a následne opravu
vozidla, pri ktorej mal vymeniť a naprogramovať riadiacu jednotku imobilizéra, ktorú prevzal zo skladu,

pričom však pôvodnú riadiacu jednotku nevymenil za novú, ktorá mu bola vydaná zo skladu a vo
vozidle ponechal pôvodnú riadiacu jednotku a o tejto skutočnosti nikoho - vedúceho zamestnanca
ani zákazníka - neinformoval, potom súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca ako technik pre diagnostiku mal totiž v popise svojho funkčného

miesta o.i. zisťovanie riešenia technického problému vzniknutého na vozidle, dôslednú diagnostiku
vozidla a prísne dodržiavanie kvality opravy a odstraňovanie poruchy na vozidle. Ak teda žalobca na
tejto pracovnej pozícii a s takouto náplňou práce mal vymeniť pôvodnú riadiacu jednotku za novú, čo
však neurobil a o tejto skutočnosti vedúceho zamestnanca ani zákazníka neinformoval (pričom sám
pred zákazníkom predstieral, že riadiaca jednotka vymenená bola a že má záujem o starú, v skutočnosti

novú, riadiacu jednotku, ktorú si od zákazníka vypýtal), nemožno uvedené konanie žalobcu kvalifikovať
inak ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.30. Odvolacie námietky týkajúce sa systému DISS (či žalobca mohol alebo nemohol sám komunikovať
priamo s importérom prostredníctvom systému DISS, resp. či žalobca mal prostredníctvom systému
DISS komunikovať s importérom, aby mu bola poskytnutá technická podpora pri oprave, resp. či mal

alebo nemal potrebné školenia ku komunikácii prostredníctvom systému DISS) nie sú vo vzťahu k
posúdeniu konkrétneho konania žalobcu špecifikovaného v okamžitom skončení pracovného pomeru
relevantné. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru totiž nebola skutočnosť, či žalobca
mal alebo nemal komunikovať prostredníctvom systému DISS s importérom. Žalobca odovzdal vozidlo
po prvej oprave ako opravené a preto otázka, či komunikoval alebo mohol komunikovať prostredníctvom

systému DISS, nie je podstatná pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny z jeho strany.
Názor súdu prvej inštancie, že žalobca bol dostatočne zaškolený na systém DISS aspoň tak, aby
si v prípade problémov vedel vyžiadať pomoc telefonicky, a jeho záver, že žalobca pri prvej oprave
telefonoval svedkovi W. a žiadal ho o pomoc, preto neboli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. Ak súd
prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie dokazovania dotazom na spoločnosť Škoda Auto Slovensko
na oznámenie, či sa na systém DISS a na komunikáciu v tomto systéme organizuje samostatné školenie,

postupoval v súlade s § 185 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Išlo totiž o dôkaz na preukázanie skutočnosti nepodstatnej pre rozhodnutie vo veci.

31. Žalobca ďalej v odvolaní namietol údajný rozpor medzi poukazom súdu prvej inštancie na povinnosť
dodržiavať pracovnú disciplínu a riadiť sa pokynmi nadriadeného zamestnanca W., čo žalobca nemal

dodržať, na jednej strane a tvrdením o riadení sa pokynmi nadriadeného zamestnanca W., čím mali v
spolupáchateľstve aj s p. H. spáchať trestný čin podvodu, na strane druhej. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že z výpovede svedka W. nevyplýva, že dal žalobcovi pokyn na ponechanie starej riadiacej
jednotky vo vozidle pri prvej oprave a na zamlčanie tejto skutočnosti pred zákazníkom. Práve naopak,
svedok W.Č. uviedol, že žalobca mu oznámil, že riadiaca jednotka nešla naprogramovať, na čo svedok

odporučil postupovať v súlade s inštrukciami od výrobcu; bola mu sprostredkovaná informácia, že
nakoľko naprogramovanie neprebehlo korektne, riadiaca jednotka bude znehodnotená; trval na tom, že
nakoľko vozidlo prišlo v pojazdnom stave, musí sa do pojazdného stavu uviesť. Zdôraznil, že nemal
vedomosť o tom, že do vozidla bola namontovaná pôvodná riadiaca jednotka, mal informáciu o tom,
že vozidlo bolo spojazdnené. Z obsahu výpovede svedka W. nemožno vyvodiť záver žalobcu, že

svedok s prihliadnutím na dlhoročnú prax v odbore si musel byť vedomý toho, že ak dá žalobcovi
príkaz na uvedenie vozidla do pojazdného stavu, vykoná tak žalobca len núdzovým neštandardným
spôsobom. Žalobca v prípade, že sa rozhodol postupovať pri uvedení vozidla do pojazdného stavu tak,
ako postupoval, mal informovať o namontovaní starej riadiacej jednotky svedka W. a aj zákazníka, čo
však neurobil. V konaní tak nebolo preukázané tvrdenie žalobcu v odvolaní, že montáž starej riadiacej

jednotky do vozidla bola vykonaná na základe rozhodnutia vedúceho servisu.

32. Skutočnosť, či žalobca mal alebo nemal osobný záujem na oprave vozidla bez výmeny riadiacej
jednotky za novú, záujem žalovaného na znížení miezd či fakturácia novej riadiacej jednotky p. H.
nemajú z horeuvedených dôvodov vplyv na iné posúdenie porušenie pracovnej disciplíny žalobcom,

ako závažné. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo totiž dané žalobcovi pre špecifikované
porušenie pracovnej disciplíny žalobcom, a nie p. H.; prípadné porušenie pracovnej disciplíny zo
strany p. H. nie je predmetom tohto konania. Tento zamestnanec žalovaného nebol nadriadeným
zamestnancom žalobcu, ako uvádza v odvolaní s tým, že ak aj porušil nejaké povinnosti, tak aj na
základe pokynu p. H.. Priamo nadriadenou funkciou pre žalobcu bol totiž podľa popisu jeho funkčného

miesta vedúci servisných služieb, ktorým bol p. W.. Vo vzťahu k záujmu žalovaného na znížení miezd
žalobca namietol aj nevykonanie výsluchu p. W. na objasnenie znižovania fixných miezd zamestnancov.
Ak však súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie dokazovania doplnením výsluchu p. W.,
postupoval v súlade s § 185 ods. 1 CSP; išlo totiž o dôkaz na preukázanie skutočnosti nepodstatnej
pre rozhodnutie vo veci.

33.Žalobcavzávereodvolanianamietolzáversúduprvejinštancie,ženeuniesoldôkaznébremeno,lebo
nepreukázalneexistenciudôvodovnaokamžitéskončeniepracovnéhopomeruaževspolupáchateľstve
v p. H. a p. W.Q. spáchali trestný čin podvodu na zákazníkovi žalovaného. Súd prvej inštancie v odseku
7 napadnutého rozsudku skutočne uviedol, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno v tom

smere, že by preukázal neexistenciu skutkových dôvodov uvedených žalovaným v okamžitom skončení
pracovného pomeru. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností však leží na tej strane sporu, ktorá z
existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide teda o tú stranu sporu, ktorá
existenciu takýchto skutočností tvrdí. V predmetnom spore pri tvrdení žalovaného, že žalobca závažneporušil pracovnú disciplínu, čo skutkovo špecifikoval v okamžitom skončení pracovného pomeru, ležalo
dôkazné bremeno ohľadom preukázania uvedeného na žalovanom; žalobca pri popieraní pravdivosti
skutkových dôvodov uvedených žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru nemal dôkazné

bremeno na preukázaní ich neexistencie. Napriek uvedenému však ďalej súd prvej inštancie dospel
v odseku 11 napadnutého rozsudku k správnemu záveru o (jednoznačnom) preukázaní existencie
žalovaným vymedzených skutkových dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu,
teda k správnemu záveru o unesení dôkazného bremena žalovaným. Teoretické úvahy súdu prvej
inštancie o možnom spáchaní trestného činu presiahli rámec daného sporu, ktorého predmetom je

určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, jeho trvanie a náhrada mzdy.

34. Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods.
1 CSP potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).