Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmenené, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 4, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/420/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412204203
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4412204203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov

JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcov: 1. V. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom P. XXX/XX, U., občan SR, 2. G. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, G., občan SR, 3. T. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, F., občan SR, právne zastúpení: advokát T.. V. Erdélyi, sídlo P. Blahu
7/A, Nové Zámky, IČO: 42 122 171, proti žalobcovi: C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, F.,
občan SR, právne zatupený: JUDr. Vladimír Vágó, advokát so sídlom kpt. Nálepku 724/7, Galanta, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 1. marca 2016 č. k. 5C/54/2012-185, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému po 4.094,41 eura a to všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

V časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia, ako aj v časti výroku o

povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému náhradu za zmarené pojednávanie
vo výške 15 eur na účet právneho zástupcu žalobcov, napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e .

V časti týkajúcej sa výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade náhradu za
zmarené pojednávanie vo výške 100 eur napadnutý rozsudok z r u š u j e .

Žalobcom v 1. až 3. rade vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 1. marca 2016 č. k. 5C/54/2012-185
(napadnutý rozsudok) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému po 4.094,56
eura, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade trovy konania vo výške 355,32 eura a žalobcom v 1., 2.
a 3. rade trovy právneho zastúpenia vo výške 1.475,98 eura, a to všetko na účet právneho zástupcu
žalobcov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3.
rade každému náhradu za zmarené pojednávanie vo výške 15 eur a 100 eur na účet právneho zástupcu

žalobcov do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou dňa 24.02.2012 sa
žalobcovia domáhali, aby im žalovaný zaplatil každému po 5223,86 eura a trovy konania pozostávajúcezo zaplateného súdneho poplatku. Žalobu odôvodnili tým že žalobcovia a žalovaný sú súrodenci. Počas
života ich matky Y. P., rod. L., narodenej X.X.XXXX ich mama uzatvorila kúpnu zmluvu, ktorou previedla
ich rodičovský dom kupujúcemu A. Y.. Z obsahu tejto zmluvy, konkrétne z článku II. vyplýva, že kupujúci

vyplatil kúpnu cenu vo výške 24.895,44 eura pred podpísaním zmluvy. Uvedená kúpna cena bola
vyplatená na účet brata C. P. - žalovaného, o tom svedčí výpis z účtu. Jedná sa o výpis z účtovného
obdobia 1.1.- 31.1.2009, pričom na tomto účte je zaznamenané, že kupujúci A. Y. previedol na tento
účet kúpnu cenu 24.895,44 eura. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy boli účastníci konania - súrodenci ako
aj ich vtedy žijúca matka dohodnutí tak, že kúpna cena za prevod rodičovského domu pôjde na účet

brata C. P. - žalovaného, ktorý bude z týchto peňazí uhrádzať náklady súvisiace s pobytom matky v
ústave W., ktorá tam bola od 1.5.2008 umiestnená. Konkrétne bola taká dohoda, že z kúpnej ceny za
predaj rodinného domu, sa mali uhrádzať tie náklady, ktoré vznikli od dátumu predaja tejto nehnuteľnosti,
teda od 09.01.2009. Matka účastníkov konania zomrela dňa 12.12.2009. Potvrdili, že z kúpnej ceny za
predanú nehnuteľnosť dostal každý z nich od žalovaného po 1.000 eur a žalovaný uhradil časť nákladov
súvisiacich s pobytom matky v W. vo výške približne 1.000 eur. Po úhrade nákladov, ktoré súviseli s

ubytovaním matky v ústave a po odpočítaní toho, čo im žalovaný vyplatil, by im mal žalovaný vyplatiť
každému ešte po 5.223,86 eura (výpočet požadovanej platby 24.895,44 eura - 4.000 eur = 20.895,44
eura : 4 = 5.223,86 eura. Žalovaný im uvedené sumy nevyplatil, nedodržal dohodu o rozdelení peňazí z
predaja rodinného domu, a peniaze, ktoré im mal vyplatiť použil pre vlastné potreby. O tejto skutočnosti
sa dozvedeli rok po úmrtí matky, a to koncom roku 2010. Po predložení výpisov z účtu zistili, že peniaze

z predaja nehnuteľností - rodičovského domu boli hotovostnými výbermi ich brata - žalovaného vybrané.
Konanie žalovaného považujú za nepoctivé konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, podľa ich
názoru sa žalovaný bezdôvodne obohatil na ich úkor.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vo veci vydal dňa 28.06.2012 platobný rozkaz, ktorým žalobe

vyhovel v plnom rozsahu. Žalovaný podal voči platobnému rozkazu dňa 27.07.2012 odpor v ktorom
uviedol, že skutočnosti uvádzané žalobcami nie sú pravdivé, medzi účastníkmi nebola uzavretá dohoda,
na ktorú sa odvolávajú. On sa na úkor žalobcov bezdôvodne neobohatil, nakoľko jednak od nich žiadne
plnenie neprijal ako i nie sú naplnené znaky v zmysle § 451 ods. 2) zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky
zákonník - v znení neskorších predpisov, keďže nedošlo k majetkového prospechu získaného plnením

bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol ani k majetkovému prospechu získaného z nepoctivých zdrojov. Namietal aktívnu legitimáciu
žalobcov na podanie žaloby. Pokiaľ by aj došlo k bezdôvodnému obohateniu, namietal premlčanie práva
žalobcov na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.

4. Žalobca v 1. rade v priebehu konania k veci uviedol, že pokiaľ ide o predaj matkinho domu, boli
dohodnutí tak, že z peňazí, ktoré sa predajom získajú sa bude financovať pobyt matky v sociálnom
zariadení W., zvyšné peniaze sa mali po smrti matky rozdeliť rovným dielom. Dohoda bola uzavretá
ústne v P. v rodičovskom dome. Peniaze mali byt' poukázané na účet matky, ktorý sa mal osobitne
otvoriť na tento účel. O tom, že mama nemá žiadne peniaze sa dozvedeli u notára R. na dedičskom

konaní. Potom im brat na ich naliehanie ukázal účet zo Slovenskej sporiteľne, tam zistili, že peniaze
sú povyberané každý mesiac, pokiaľ bol na účte halier. Nie je pravdou, že by mama bratovi peniaze
darovala. Za mamou chodil do poslednej chvíle, mama medzi nimi rozdiely nerobila.

5. Žalobca v 2. rade v priebehu konania k veci uviedol, že s predajom domu to bolo tak, ako povedal

brat V.. Všetci štyria bratia sa dohodli, že z peňazí za dom sa bude financovať pobyt v W., potom čo sa
minú peniaze, ktoré mala mama po otcovej smrti. Zvyšné peniaze sa mali medzi nich rozdeliť rovným
dielom. Dohoda bola uzavretá medzi nimi - štyrmi bratmi v P. v rodičovskom dome. Nemal vedomosť o
tom, že by mala mama darovať peniaze žalovanému. Keď mal finančné problémy, mamu prosil, aby mu
finančne pomohla. Odkázala ho na C. (žalovaného), že mu má dať z peňazí, ktoré boli po otcovi. Brat

však povedal, že peniaze sú na osobitnom účte a že sa nemôžu použiť na iný účel ako na zaplatenie
pobytu matky v zariadení. O tom, že brat použil peniaze pre seba sa dozvedel v dedičskom konaní u
notára v S.. Brat mu po smrti matky nevyplatil 1.000 eur, tieto peniaze dostal už predtým, ešte za života
matky. Dal mu ich žalovaný osobne. Peniaze za predaj domu patrili matke, jedna čiastka aj im štyrom
bratom pretože po otcovej smrti sa majetok nedelil. Matka mu povedala, že peniaze sú u C. a má si ich

od neho pýtať. Poprel, že by matka peniaze žalovanému darovala.

6. Žalovaný v 3. rade v priebehu konania uviedol, že dohoda medzi štyrmi bratmi bola taká, že predajú
dom, s tým predajom naliehal C.. Nakoniec sa predsa len dohodli, cena za dom mala slúžiť výlučnena starostlivosť o matku, kým bude žiť. Boli sme dohodnutí, že zvyšok peňazí bude po smrti matky
rozdelený rovným dielom. Vedel o tom, že peniaze budú poukázané na bratov účet. Bol to návrh od C.,
že to bude praktickejšie a jednoduchšie, možno že to navrhla sporiteľňa, papierové veci všetko vybavil

C.. O tom, že peniaze nie sú, sa dozvedel na dedičskom konaní. Bola taká dohoda, že pre tie peniaze
mali vybaviť osobitný účet, s C. o tom pár krát hovorili. On na neho naliehal, že je to tak lepšie, načo
platiť zvlášť ďalší účet. Podľa neho je vylúčené, že by mama C. darovala peniaze. Každého brata mala
rovnako rada. Brat im neskôr ukázal výpisy z účtov, tam bolo vidno, že peniaze boli vybraté, pýtali sa
ho na čo peniaze použil, povedal, že to nevie.

7. Žalovaný v priebehu konania k veci uviedol, že dom matka mala v P., bola vlastníčkou cele]
domovejnehnuteľnosti,bývalatamsamavpredmetnejnehnuteľnosti,matkasarozhodlapredaťdomovú
nehnuteľnosť z toho dôvodu, že mala 77 rokov bola po prvej porážke. On často chodieval za matkou a
keď nemohol tak zabezpečil pána T. M. zo P. ktorý jej chodil pomáhať. Tento pán však zomrel, asi pred
dvoma rokmi. Keďže matka nevedela vyjsť z izby tak všetko v dome opatril a takisto v záhrade. Potom

zase matka sa dostala asi rok pred kúpou do nemocnice pretože dostala menšiu porážku a z nemocnice
ju doniesol domov. Začal potom vybavovať papiere okolo domu, pretože matka po otcovi teda manželovi
dedila len ornú pôdu, keďže síce ani otec nemal predmetný dom na mene , musel na katastri vybavovať
papiere. Matka bývala u neho asi pol roka, potom zobral matku brat V., taktiež bola u neho pol roka a
bratia G. a T. nesúhlasili s tým, aby matka bola u nich, pokiaľ matka bola u V. tak vybavoval papiere aby

matka bola prijatá do ústavu sociálnych služieb v F.. Matka to hovorila aj pred bratom V. a má vedomosť
o tom, že brat G. skúšal vybavovať matke sociálny ústav. Keď dostali matku do ústavu, matka svojim
synom povedala, aby hľadali kupca na dom. V jeden deň prišiel za ním A. Y., že má záujem o kúpu
domu. Povedal mu, že mal ísť za matkou, ktorá bola vtom čase v ústave sociálnych služieb. O cene
domovej nehnuteľnosti jednal on a mama, súrodenci tam neboli. Keď už bola s kupujúcim dohodnutá

definitívna kúpna cena za nehnuteľnosť, tak povedal svojim súrodencom, že o akú sumu sa jedná, teda
za akú sumu predáva matka nehnuteľnosť. Vzhľadom na to, že už vtom čase bolo veľa nepredajných
domov v P. súrodenci nenamietali výšku kúpnej ceny, za ktorú matka predala nehnuteľnosť. Kupujúci
mal ďalej podmienku aby sa vyprázdnil dom tento sa začal aj vyprázdňovať trvalo to pol roka. Bol tam
keď sa vyprázdňovala nehnuteľnosť aj brat V., ktorý potom povedal, že toho má dosť, bol tam párkrát

aj brat G. a T.. Pri podpisovaní kúpnej zmluvy na Mestskom úrade v F. dal kupujúci matke 50.000,- Sk
ako zálohu, na zvyšok kúpnej ceny si kupujúci bral pôžičku, pôžičku dostal vo výške asi 24 tisíc eur,
tieto peniaze sa previedli na jeho účet z dôvodu, že som sa o matku staral. Keďže matka mala malý
dôchodok, z peňazí ktoré mu darovala, mal pokryť všetky jej výdavky v ústave. Domová nehnuteľnosť
sa predala v roku 2009 asi v januári, matka ešte žila skoro rok v decembri zomrela, počas pobytu matky

chodil za ňou do ústavu. To že mu daruje časť kúpnej ceny mu matka povedala v ústave, nebol tam
nikto iný prítomný okrem neho, povedala to iba pred ním, pretože brat V. veľmi málo krát bol za ňou, lebo
je z U. a T. a G. tiež chodili iba sporadicky za ňou. Po prevode peňazí povedal súrodencom že matka sa
takto rozhodla, že peniaze resp. ich časť teda časť kúpnej ceny sa prevedie na jeho účet. Všetci traja
súrodenci mu povedali, aby peniaze previedol na nový účet, on im povedal aby našli takú banku ktorá

vynáša peniaze, lebo v tom čase nebol v takom zdravotnom stave aby mohol takéto niečo vybaviť.
Mama mu povedala, že bol za ňou brat G., aby mu pomohla s peniazmi ale matka mu povedala, že keď
bude on súhlasiť, aby mu dal peniaze. Daroval mu tisíc eur, potom už za ním nebol. Ani V. ani T. neboli
pýtať od neho peniaze. Po matkinej smrti sa rozhodol, že keď daroval tisíc eur G., daruje aj T. a V. po
tisícke. Zabezpečoval pohreb matky stálo to asi 800 alebo 900 eur a pomník 1500. Pred podaním žaloby

boli za ním súrodenci a pýtali od neho peniaze, povedali mu, že sumu 24 tisíc eur treba vydeliť štyrmi,
on sa iba smial. Nevedel povedať, čo urobil s 22.000 eurami, po porážke tieto roky mu úplne vypadli,
Pri dedičskom konaní nepovedal, že matka peniaze minula povedal, že sa minuli peniaze. Uviedol, že
dôkazom, že mu matka darovala peniaze je to, že prešli na jeho účet a nie na jej. So súrodencami bola
dohoda, že peniaze budú používať pre starostlivosť o mamu, o tom, že sa budú deliť, dohoda nebola.

8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že svedok Y. uviedol, že predávajúca mu oznámila číslo účtu, na
ktorý boli poukázané finančné prostriedky.

9. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal preukázané, že matka účastníkov

konania bola umiestnená v domove sociálnych služieb od 01.03.2008. Žalobcovia súhlasili s predajom
domu vo vlastníctve ich matky, dohoda medzi bratmi bola taká, že z peňazí získaných z predaja domu
sa budú v prvom rade vyplácať náklady matky za pobyt v domove sociálnych služieb, na ktoré nebude
postačovať jej dôchodok, po smrti matky sa mali tieto náklady zo sumy získanej za dom odpočítať azvyšné peniaze sa mali rozdeliť medzi žalobcov a žalovaného rovným dielom. Matka účastníkov Y. P.
dňa 9.1.2009 uzavrela kúpnu zmluvu ako predávajúca s A. Y. a jeho manželkou ako kupujúcimi, ktorou
im odpredala nehnuteľnosti uvedené v zmluve - teda aj rodinný dom - za cenu 24.895,44 eura. Podľa

článku II ods.2 citovanej zmluvy bola dohodnutá kúpna cena vyplatená pred podpísaním kúpnej zmluvy
a predávajúca podpisom zmluvy potvrdila prevzatie celej kúpnej ceny. Podpis predávajúcej bol overený
09.01.2009 na Mestskom úrade F.. Z výpovede sporových strán bolo preukázané, že Y. P. zomrela dňa
XX.XX.XXXX.

10.ZvýpisuzúčtužalovanéhovedenéhovSlovenskejsporiteľnia.s.malsúdprvejinštanciepreukázané,
že na jeho účet bola dňa 09.01.2009 bezhotovostne poukázaná suma 24.895,44 eura. V čase od
30.01.2009 do 25.11.2009 žalovaný z uvedeného účtu v hotovosti vybral 23.195 eura, čo žalovaný
nepoprel.

11. Zo zápisnice z dedičského konania zo dňa 20.04.2010 číslo 16D 1830/2009 napísanej na notárskom

úrade L.. U. R. vyplýva, že dedičského konania po nebohej Y. P. sa zúčastnili všetci traja žalobcovia i
žalovaný. V priebehu dedičského konania žalovaný vypovedal, že finančné prostriedky z predaja domu
neboli v čase smrti poručiteľky v jej vlastníctve, keďže ich pred smrťou minula.

12. Z oznámenia humanitného združenia A. P. zo dňa 03.10.2013 vyplýva, že Y. P. bola klientkou tohto

združenia od 01.03.2008 do 11.12.2009. Rozdiel medzi príjmom klientky a poskytovanými sociálnymi
službami sa zaviazal doplácať žalovaný. Celková výška doplatku za obdobie Y. P. v tomto zariadení bola
2415,12 eura. Skutočnosť, že doplatok za pobyt platil žalovaný bola preukázaná aj príjmovými dokladmi
DSS.

13. Z listinných dokladov nachádzajúcich sa v spise mal súd prvej inštancie preukázané, že celkové
náklady na pohreb Y. P. boli 602,68 eura - účastníci konania potvrdili, že tieto náklady zaplatil žalovaný.
Výšku nákladov na pomník preukázaná nebola, v spise sa nachádza len objednávka zo dňa 21.05.2012
- žalobcovia však potvrdili, že žalovaný pomník zaplatil a že hodnota pomníka bola 1.500 eur.

14.Súdprvejinštanciekonštatoval,žezlekárskejsprávyL..T.T.zodňa15.04.2015vyplýva,žežalovaný
bol 18.03.2015 vyšetrený, dňa 19.03.2015 mu bola podaná injekcia, okamžitá akútna hospitalizácia
mu nebola navrhnutá. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 19.05.2015 vyplýva, že žalovaný mal
pred pojednávaním dňa 19.03.2015 telefonovať svojmu právnemu zástupcovi, že sa pojednávania dňa
19.03.2015 nemôže zúčastniť preto, že lekár navrhol jeho okamžitú hospitalizáciu. Svedkyňa V. K. Y.

(dcéra G. P.) narodená XX.XX.XXXX vypovedala, že 18.03.2015 pracovala v F. na terase v krčme , tam,
kde býva ujo C., teda žalovaný a v ten deň ráno o pol deviatej ho videla ako tlačil bicykel k činžiaku
kde býva.

15. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods.1, § 51, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 628

ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania teda
medzi troma žalobcami a žalovaným vznikol v súlade s § 51 Občianskeho zákonníka nepomenovaný
zmluvný vzťah. Účastníci konania sa dohodli, že peniaze získané z predaja nehnuteľností vo vlastníctve
ich matky sa v prvom rade použijú na hradenie nákladov matky v domove sociálnych služieb a po
smrti matky sa zvyšné peniaze mali rozdeliť rovným dielom medzi všetkých štyroch bratov. Nebolo

dohodnuté, že peniaze budú vložené na účet žalovaného, mali byť vložené na osobitný účet založený
na tento účel. Uzavretie takejto nepomenovanej zmluvy potvrdili všetci traja žalobcovia a popieral ju iba
žalovaný. Zásada zmluvnej voľnosti je vyjadrená v prísloví „čo nie je výslovne zákonom zakázané, je
dovolené“ (quod lege non prohibitum, lucitum est). Realizácia zásady zmluvnej autonómie znamená,
že subjekt občianskeho práva sa môže samostatne rozhodnúť, či urobí alebo neurobí právny úkon (napr.

či uzavrie alebo neuzavrie zmluvu, zriadi alebo nezriadi závet, nadobudne zmluvou vlastníctvo k určitej
veci alebo nie), slobodne vyberá adresáta právneho úkonu (možnosť slobodnej voľby druhej zmluvnej
strany), sám môže zvoliť formu (možnosť výberu zmluvného typu alebo uzavretie nepomenovanej
zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka) . Zmluva uzavretá medzi navrhovateľmi a odporcom bola
uzavretá v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti. Súd prvej inštancie teda mal preukázanú aktívnu

legitimáciu žalobcov na podanie žaloby. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že nemal preukázané, žeby
matka žalovaného darovala finančné prostriedky žalovanému tak, ako žalovaný tvrdil. Nebol preukázaný
priamy úmysel matky poskytnúť žalovanému dar. Skutočnosť, že matka mala žalovanému darovať
finančné prostriedky, žalovaný prvýkrát uviedol až na pojednávaní dňa 18.6.2013, neuviedol ju ani vpriebehu dedičského konania, ani pri podaní odporu proti platobnému rozkazu v uvedenej veci. Žalovaný
tvrdil, že finančné prostriedky z predaja domu mu mala matka darovať po návrate z mestského úradu,
kde bola kúpna zmluva na predaj nehnuteľností podpisovaná. V článku II odsek 1 kúpnej zmluvy je

však uvedené, že finančné prostriedky boli vyplatené kupujúcej - teda matke už pred podpísaním
kúpnej zmluvy. Podľa výpisov z účtu žalovaného boli finančné prostriedky však na jeho účet poukázané
dňa 9.1.2009 teda v deň podpisu kúpnej zmluvy. Medzi článkom II ods.1 kúpnej zmluvy, tvrdením
žalovaného a skutočným zaplatením kúpnej ceny je teda preukázateľný rozpor. Ani žalobca v 3.
rade, ktorý bol prítomný pri podpise kúpnej zmluvy nepotvrdil, že by mala matka finančné prostriedky

žalovanému darovať. Svedkovia vypočutí v priebehu konania potvrdili, že matka mala rada rovnako
všetkých svojich synov - nemala preto žiaden relevantný dôvod uprednostniť jedného z nich. Tvrdenie
žalovaného o darovaní finančných prostriedkov matkou preto súd prvej inštancie považoval za účelové
a nepreukázané.

16. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovaného voči žalobcom došlo

k bezdôvodnému obohateniu. Finančné prostriedky, ktoré žalovaný nadobudol, nenadobudol na základe
darovacej zmluvy tak, ako bolo vyššie uvedené. Podľa nepomenovanej zmluvy, ktorú so žalobcami
uzatvoril, mali byť po smrti matky zvyšné finančné prostriedky z predaja domu rozdelené medzi
žalovaného a žalobcov rovným dielom. Žalobca však túto svoju povinnosť nesplnil, teda nadobudol
majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu.

17. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú zo strany právneho zástupcu žalovaného, súd prvej
inštancie poukázal na to, že žalobcovia sa preukázateľne dozvedeli o vzniku bezdôvodného obohatenia
zo strany žalovaného najskôr dňa 20.4.2010, teda v pri spísaní zápisnice o dedičskom konaní. Návrh
na začatie konania bol podaný dňa 24.2.2012, dvojročná subjektívna lehota na podanie návrhu podľa

§ 107 odsek 1 Občianskeho zákonníka teda zachovaná bola. Podľa názoru súdu prvej inštancie došlo
zo strany žalovaného k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, žalovaný začal finančné prostriedky
vyberať od 30.1.2009 a vyberal ich až do 25.11.2009, preto bola zachovaná aj objektívna desaťročná
premlčacia lehota podľa § 107 odsek 2 Občianskeho zákonníka.

18. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný pri používaní finančných prostriedkov, ktoré získal
pri predaji matkinho domu nepostupoval v súlade s dobrými mravmi, nielenže nedodržal dohodu so
žalobcami, ale finančné prostriedky získané z predaja domu začal vyberať a používať pre vlastnú
potrebu ešte za života matky. Nevedel žiadnym spôsobom preukázať ako boli tieto finančné prostriedky
použité. Jeho tvrdenie, že si to už nepamätá kvôli mozgovej príhode považoval súd prvej inštancie za

účelové. Poukázal na to, že žalovaný na jednej strane tvrdil, že si pamätá skutočnosť, že mu matka
finančné prostriedky darovala, na druhej strane si však nepamätá na čo boli tieto finančné prostriedky
použité - takéto selektívne pamätanie si vecí nepridáva tvrdeniam žalobcu na dôveryhodnosti. Naviac
v zápisnici o dedičskom konaní dňa 20.4.2010 žalovaný tvrdil, že finančné prostriedky nemôžu byť
predmetom dedičského konania, pretože ich mala matka pred smrťou minúť. Žalovaný však vyberal

finančné prostriedky získané z predaja domu od 9.1.2009 do 25.11.2009, teda už v dedičskom konaní
vedel, že tieto finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu a už pri dedičskom konaní nehovoril
pravdu. Preto, že žalovaný minul finančné prostriedky získané z predaja domu ešte pred smrťou matky
nebolo možné uplatniť určovacou žalobou, že tieto finančné prostriedky do dedičstva patria tak, ako to
tvrdil právny zástupca žalovaného.

19. Vzhľadom k tomu, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného vydať žalobcom finančné prostriedky,
ktoré na ich úkor nadobudol. Pri výpočte súd prvej inštancie vychádzal z čiastky, ktorá bola získaná
predajom domu, teda zo sumy 24.895,44 eura, odpočítal sumu 507,75 eura a 94,93 eura, ktorú žalovaný
preukázateľne použil na úhradu výdavkov spojených s pohrebom matky a sumu 2.415,12 eura, ktorú

žalovaný preukázateľne zaplatil v prospech domova sociálnych služieb v čase, keď tak matka bývala.,
ďalej sumu 1500 eur za pomník a výslednú sumu 20.378,24 eura podelil štyrmi = 5.094,56 eura, ktorú
by mal dostať podľa nepomenovanej zmluvy každý z účastníkov konania. Žalovaný však každému
žalobcovi preukázateľne vyplatil po 1.000 eur, výslednú sumu, teda 4094,56 eura je žalovaný povinný
zaplatiť každému zo žalobcov. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

20. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p., teda v zmysle zásady
úspechu. Žalobcovia v 1., 2. a. 3. rade si návrhom na začatie konania voči žalovanému uplatnili právo
na zaplatenie sumy každému po 5.223,86 eura. Súd im priznal nárok na zaplatenie sumy každémupo 4.609,41 eura. Úspech žalobcov v konaní tak predstavoval v percentuálnom vyjadrení 78,38 % z
čoho vyplýva, že žalovaný bol v konaní úspešný v rozsahu 21,62 %. Žalobcovia mali čistý úspech v
konaní v percentuálnom vyjadrení 56,76 % (78,38% - 21,61% = 56,76 %), preto súd prvej inštancie

uložil žalovanému i povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku
za návrh vo výške 355,32 eura (nárok uplatnený v rozsahu 626 eur za súdny poplatok teda 56,76% zo
sumy 626 eur je čiastka 355,32 eura) a titulom trov právneho zastúpenia vo výške 1.475,98 eura za
5 úkonov právnej služby (prevzatie veci a porada s klientom T.. B. M. dňa 21.08.2013, pojednávanie
vo veci dňa 16.09.2013 a dňa 12.05.2014 T.. B. M., prevzatie veci a porada s klientom JUDr. V.

dňa 10.09.2014, pojednávanie vo veci dňa 01.03.2016; 1 úkon právnej služby á 287,14 Eur + 2x režijný
paušál za rok 2013 po 7,81 Eur, 2x režijný paušál za rok 2014 po 8,04 Eur, 1x režijný paušál za rok
2016 za 8,58 Eur).

21. O povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom sumy 15 eur a 100 eur za zmarené pojednávania
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 147a ods. 1, 2 O.s.p.. Pretože žalovaný zavinil odročenie

pojednávania vo veci dňa 19.03.2015 súd prvej inštancie priznal na základe uplatneného si nároku
doručeného súdu dňa 24.03.2015, v zachovanej zákonnej lehote 15 dní odo dňa keď sa malo
pojednávanie konať, podľa § 147a ods. 1 O.s.p. žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému náhradu po 15
eur, čo predstavuje spolu sumu 45 eur. Taktiež priznal žalobcom v 1., 2. a 3. rade podľa § 147a ods. 2
O.s.p. náhradu spolu vo výške 100 eur za zmarené pojednávanie, pričom tento priznaný nárok žalobcov

v 1., 2. a 3. rade priznal v zmysle § 149 ods.1 O.s.p. na účet právneho zástupcu žalobcov v 1., 2. a 3.
rade a to v lehote podľa § 160 O.s.p..

22. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti, v časti výroku o náhrade trov konania a trov právneho
zastúpenia, v časti výroku o náhrade za zmarené pojednávanie vo výške 15 eur a v časti výroku o

náhrade za zmarené pojednávanie vo výške 100 eur podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný,
žiadajúc odvolací súd, aby v napadnutej časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu
žalobcov v 1, 2. a 3. rade v celom rozsahu zamieta. Zároveň si voči žalobcom uplatnil všetky trovy
konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za odpor, zo zaplateného súdneho poplatku
za odvolanie a z trov právneho zastúpenia v prvoinštančnom konaní vo výške 2 363,45 eura s DPH a

z trov odvolacieho konania vo výške 394,70 eura.

23. Žalovaný v odvolaní poukázal na § 123 OZ a § 603 ods. 2 OZ s tým, že strany sporu nemohli platne
uzatvoriť údajnú nepomenovanú zmluvu v zmysle § 51 OZ, pretože nakladali s vecou, ktorá v tom čase
nebola ich vlastníctvom. Vykonaným dokazovaním je zrejmé, že sporné finančné prostriedky získané za

predaj nehnuteľností patrili v okamihu predaja nehnuteľností matke žalobcov a žalovaného. Žalobcovia
vo vzťahu k týmto finančným prostriedkom nemajú žiadny právny vzťah, pretože neboli účastníkmi
právneho úkonu v súvislosti s týmito finančnými prostriedkami, teda neboli oprávnení s nimi nakladať a
uzatvárať akékoľvek zmluvy. Matka oznámila číslo účtu, na ktorý boli poukázané peňažné prostriedky
ako kúpna cena. S poukazom na uvedené je zrejmé, že matka žalovanému tieto finančné prostriedky

z predaja domu darovala za to, že sa o ňu staral a hradil všetky náklady súvisiace s jej pobytom v
domove sociálnych služieb od jej umiestnenia (01. 03. 2008) až do smrti. To, že žalovaný tieto náklady
hradil nebolo v konaní sporné. Prvoinštančný súd vychádzal z tvrdení žalobcov, že medzi stranami
bola uzavretá nepomenovaná zmluva a nevzal do úvahy skutočnosť, že matka finančné prostriedky
darovala len žalovanému. Zdôraznil, že skutočnosť, že matka mala dobrý vzťah k všetkým svojim deťom

nevylučuje možnosť, že by darovala sporné finančné prostriedky len jednému z nich. Poznamenal, že
žalobcov je viac, a teda sa vedia na svojich tvrdeniach dohodnúť, čo jeho ako žalovaného dostáva
do nevýhody. Ďalej poznamenal, že všetci dedičia v dedičskom konaní po nebohej matke, vedenom
na Notárskom úrade so sídlom v M. S. Mgr. Dancziho nenamietali, súpis aktív a pasív dedičstva, ale
uzavreli dohodu, ktorú všetci podpísali. Ak by teda údajná dohoda o rozdelení finančných prostriedkov

existovala, žiaden zo žalobcov nenamietal, aby táto suma bola zahrnutá do dedičstva. Až neskôr, podľa
zápisnice z 20.04.2010 žalobca v 2. rade sa dopytoval na finančné prostriedky z predaja rodinného
domu. Ak by údajná dohoda medzi súrodencami existovala, uvedené by namietali v dedičskom konaní
všetci žalobcovia. Všetci účastníci dedičského konania boli poučení o možnosti domáhať sa svojho
práva žalobou mimo konania o dedičstve v zmysle § 175 ods. 1 OSP. túto možnosť nevyužili a nepodali

žalobu o určenie, že sporné finančné prostriedky patria do dedičstva. Žalobcovia namiesto toho podali
žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Opätovne zdôraznil, že finančné prostriedky z predaja
domu nezískal plnením bez právneho dôvodu, ale na základe darovacej zmluvy, t. j. záväzkového vzťahu
medzi ním a matkou. Pokiaľ ide o sumu, ktorú má zaplatiť každému zo žalobcov, poukázal na chybyv počítaní pri výpočte tejto sumy. Namietal, že výsledná suma má byť 20377,64 eura a nie 20378,24
eura, vychádzajúc pritom z výpočtu 24895,44 eura - (507,75 eura + 94,93 eura + 2415,12 eura + 1500
eur. V súvislosti s rozhodnutím súdu o trovách konania uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal

aplikáciou § 142 ods. 2 OSP. Ďalším výrokom mu súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v 1, 2. a 3. rade,
každému náhradu za zamerané pojednávanie vo výške 15 eur, ako aj povinnosť zaplatiť im náhradu
za zmarené pojednávanie vo výške 100 eur. Uvedené náhrady súd priznal žalobcom za pojednávanie,
ktoré sa malo uskutočniť dňa 19. 03. 2015, a to vo výške 15 eur (každému z nich) a zároveň aj sumu
100 eur za to isté pojednávanie. Poukázal na to, že nie je v súlade so zákonom, aby súd žalobcom

priznal túto náhradu aj vo výške 15 eur aj vo výške 100 eur a poukázal na znenie § 147 ods. 1 - 3 OSP.
V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že odročenie pojednávania zavinil
on a preto aj dôvod odročenia pojednávania vznikol na jeho strane, nie na strane právneho zástupcu
žalovaného. Poukazujúc na uvedené teda súd v uvedenej časti rozhodol nesprávne. Záverom si uplatnil
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

24. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobcovia uviedli, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštanciepovažujúzazákonnýavecneprávny.Žalovanývodvolaníopätovnelenopakujesvojetvrdenia,
ktoré uvádzal v priebehu celého konania. Poznamenali, že podstatou celej veci bola tá skutočnosť, že po
smrti svojej matky bezvýhradne dôverovali bratovi, že sa spravodlivo rozdelí so zostatkom finančných
prostriedkov z predaja rodinného domu, ktoré mu dala matka do dispozície. Nikdy však medzi matkou

a žalovaným nebola uzavretá darovacia zmluva, a to ani ústna ani písomná. Súd správne vyhodnotil,
že ide len o sumu, ktorá bola žalovanému zverená do dispozície počas života matky. Žalovaný zneužil
dôverčivosť svojich bratov ohľadom zostatku sporných peňazí, pričom ich výška po odpočítaní všetkých
nákladov predstavovala pre každého zo súrodencov sumu 4 094,56 eura. rovnako tak za zákonné
rozhodnutie súdu považovali odôvodnenie rozhodnutia ohľadom náhrady za zmarené pojednávanie

a výklad žalovaného ohľadom aplikácie ust. § 147 OSP nepovažujú za správny. Záverom si uplatnili
náhradu trov odvolacieho konania.

25. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej

lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti je potrebné podľa § 388 CSP
zmeniť z dôvodu nesprávneho výpočtu priznaných súm, v časti výrokov o náhrade trov konania a trov
právneho zastúpenia rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v časti týkajúcej sa

výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade náhradu za zmarené pojednávanie
vo výške 100 eur napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP zrušil, pretože neboli dôvody
na vydanie takého výroku.

26. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci použitím Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do

30.06.2016. Následne bol prijatý nový procesný predpis - Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý
zákonom č. 160/2015 Z.z., a ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a vychádza z princípu aplikácie
procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom
jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

27. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

28. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

29. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne
vec posúdil po právnej stránke, odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie ohľadne

právneho posúdenia bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcov, súd prvej
inštancie sa vyporiadal so všetkými pre vec relevantnými skutočnosťami správne, svoje rozhodnutie
kvalifikovane zdôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP, napadnutý rozsudok je v merite veci vecne správny,avšak odvolací súd musel rozsudok v napadnutej časti priznanej istiny každému zo žalobcov zmeniť iba
z dôvodu matematickej chyby súdu prvej inštancie pri výpočte priznaných súm.

30. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zistil, že napadnutý rozsudok je v rovine odôvodnenia
koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou súdom prvej inštancie na
zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia
vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky

kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci
odvolaciehokonania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného. Odvolací súd zvýrazňuje,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo
na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,tedaabybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkamiaprávnyminázormi.Doobsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Odvolací súd k tomu
poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom sporovom súdnom konaní potrebné (od

01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný).

31. Odvolací súd poukazuje na to, že je právne irelevantné, že súd prvej inštancie sa zaoberal
nepomenovanou zmluvou, ktorú sporové strany mali uzavrieť, keďže v konečnom dôsledku dospel
právny vzťah medzi sporovými stranami posúdil ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného na

úkor žalobcov v zmysle § 451 ods. 1 OZ titulom plnenia bez právneho dôvodu.

32. Teória procesného práva podmieňuje sporovú stranu v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Sporové strany majú v konaní dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť

dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách.
Sporová strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že

dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníkov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako
procesnúzodpovednosťsporovejstranyzavýsledokkonania,pokiaľjeurčovanývýsledkomvykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd
ho nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie. Aby sporová strana mohla splniť

svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia.
Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti sporovou stranou, tzv. bremeno tvrdenia.
Medzipovinnosťoutvrdeniaadôkaznoupovinnosťoujeúzkavzájomnáväzba.Aksporovástrananesplní
svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani
nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia

má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní
najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnúť podľa hmotného
práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre sporovú stranu väčšinou
za následok nepriaznivé rozhodnutie. Zákon sporovým stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebnéskutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer sporových strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah
dôkazného bremena, t. j. okruh skutočnosti, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa

dôkazného bremena.

33. V danej veci žalobca tvrdil, že mu finančné prostriedky získané za predaj nehnuteľnosti jeho
matka darovala. Svoje tvrdenie však nepreukázal hodnoverne žiadnym dôkazom a teda v tomto smere
neuniesol dôkazné bremeno. Naviac darovanie spočíva v určitom úkone presne špecifikovanom, ktorý

musí byť určitý pokiaľ ide o predmet darovania (výška sumy) a nemôže byť podmienený. V danom
prípade žalovaný tvrdil, že mu matka darovala peniaze za predaj domu s tým, že bude z nich platiť
náklady za jej pobyt v ústave. Potom nie je zrejmé akú sumu mu vlastne darovala a išlo by o úkon
darovania podmienený platením jej nákladov v ústave a taký právny úkon darovania by bol neplatný.

34. Bolo nesporne preukázané i tvrdeniami oboch sporových strán, že finančné prostriedky mali ísť

pre matku na novozriadený účet, avšak nakoniec sa dohodli, že budú vyplatené na účet žalovaného.
Finančné prostriedky boli na účet žalovaného pripísané v deň podpísania kúpnej zmluvy. Jeho matka
mohla úkon darovania urobiť až po tom čo jej bola vyplatená kúpna cena. Poukázanie finančných
prostriedkov na účet žalovaného priamo od kupujúcich, nie je úkonom darovania od jeho matky. Ak
by matka darovala peniaze žalovanému následne, musel by žalovaný taký právny úkon preukázať

relevantným dôkazom, ktorým by bola písomná darovacia zmluva. Pokiaľ by došlo k darovaniu ústnou
formou,taktiežbybolodôkaznébremenonažalovanom.Bremenotvrdeniamusíbyťdoplnenéunesením
bremena dôkazného. Je logické, že ak by mu matka darovalo peniaze, v dedičskom konaní na
pojednávaní by túto skutočnosť uviedol a bolo by nepodstatné či v čase smrti matky mal tieto finančné
prostriedky ešte k dispozícii, alebo ich minul.

35. Keďže žalovaný darovanie finančných prostriedkov od jeho matky v konaní nepreukázal, potom mali
patriť do dedičstva po jeho matke, boli jej vlastníctvom bez ohľadu na to na akom účte sa nachádzali a
mali byť predmetom prejednania majetku po matke žalovaného a žalobcov. Keďže žalovaný predmetné
finančné prostriedky minul, žalobcovia už nemali možnosť domáhať sa žalobou určenia, že predmetné

finančné prostriedky patria do dedičstva po ich matke.

36. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si ponechal finančné prostriedky patriace matke sporových strán
výlučne pre svoju potrebu, pričom mali byť predmetom dedenia a žalobcovia mali právny nárok zdediť
z nich ich zákonný podiel, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu na úkor jeho bratov -

žalobcov, ktoré je povinný im vydať.

37. Súd prvej inštancie teda rozhodol vecne správne. Pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia sa
však dopustil drobnej matematickej chyby. Správne vychádzal zo sumy 24895,44 eura (kúpna cena),
správneodpočítalnákladyžalovanéhonapohrebmatkyvsume507,75euraa94,93eura,sumu2415,12

eura ako úhradu za pobyt matky účastníkov v ústave a sumu 1500 eur za pomník. Výsledná suma, ktorá
potom žalovanému ostala bola vo výške 20377,64 eura a nie v sume 20378,24 eura ako vypočítal súd
prvej inštancie. Sumu 20377,64 treba rozdeliť na 4 diely, keďže by z dedičstva každému z bratov patril
rovnaký diel, teda každému by patrila suma 5094,41 eura. Keďže každému zo žalobcov žalovaný už
vyplatil sumu 1000 eur, dlhuje každému sumu 4094,41 eura, čo je výška jeho bezdôvodného obohatenia

na úkor každého zo žalobcov. Rozdiel oproti výpočtu súdu prvej inštancie je len 0,15 eura u každého zo
žalobcov, avšak odvolací súd musel i túto drobnú chybu odstrániť a rozsudok v napadnutej časti zmeniť
tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť každému zo žalobcov sumu 4094,41 eura a vo zvyšku napadnutej
vyhovujúcej časti ohľadne sumy 0,15 eura u každého zo žalobcov žalobu zamietol.

38. V časti trov konania a trov právneho zastúpenia odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil. Odvolací súd konštatuje, že právny zástupca si trovy právneho zastúpenia
uplatnil ako za zastupovanie jednej osoby napriek tomu, že zastupoval všetkých žalobcov, avšak súd mu
nemôžepriznaťvyššiusumutrovprávnehozastúpeniaakosiuplatnil,ikeďbymalnároknasumuvyššiu.

39. V časti týkajúcej sa výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade
náhradu za zmarené pojednávanie vo výške 100 eur napadnutý rozsudok odvolací súd zrušil,
pretože ide o nemeritórne rozhodnutie a neexistovali dôvody pre jeho vydanie. Z obsahu spisu
vyplýva, že pojednávanie stanovené na deň 19.03.2015 bolo zmarené zavinením žalovaného, pre jehoneprítomnosť a nie zavinením jeho právneho zástupcu, preto neboli naplnené dôvody pre postup súdu
podľa § 147a ods. 2 OSP.

40. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP a v odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. a 3. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne uznesením súd prvej inštancie.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).