Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 15, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoP/38/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116222151
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4116222151.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci
navrhovateľky: X. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XX, I., zast. JUDr. Romanom Juríkom, advokátom,
so sídlom Jazerná 19, Nové Zámky, proti povinnému z vyživovacej povinnosti: R.. G. O., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Z. XXX/XX, I., o určenie vyživovacej povinnosti medzi plnoletými príbuznými, o odvolaní

navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 11. apríla 2017 č. k. 16Pc/6/2016-104 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e .

Vo výroku o trovách konania sa napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec sa mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a povinnému priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100% trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 24 ods. 3, 4, 5, § 25

ods. 4, § 26, § 36 ods. 1, § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods. 1, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o
rodine a z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že účastníci konania sú súrodenci, ktorí
sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných v LV č. XXXX, kat. úz. I., bytu č. X na 5. p., o.
č. XX, každý v podiele 1/4, ako aj spoločných častí a zariadení domu a pozemkov. Tiež sú podielovými
spoluvlastníkmi, každý v 1/4 nehnuteľností v kat. úz. K. O., zapísaných v LV č. XX ako parc. č. 924/142
zast. pl. a nádvoria o výmere 600 m2, parc. č. 924/163 záhrady o výmere 200 m2 a rozostavaného

domu. Ustanovenie § 68 Zákona o rodine upravuje vyživovaciu povinnosť medzi príbuznými v priamom
rade na druhom a ďalšom stupni, t.j. potomkami (descendentmi) a predkami (ascendentmi), s výnimkou
vyživovacej povinnosti medzi rodičmi a deťmi, ktoré sú upravené v ust. § 62 a § 66 Zákona o rodine.
Stupeň príbuzenstva sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna osoba
od druhej (starý otec a vnuk, pravnuk a pod.; povinnosť podľa ustanovenia § 68 ZoR sa vzťahuje
i na príbuzných, medzi ktorými vznikol príbuzenský vzťah na základe osvojenia, § 97 ods. 1 ZoR).
Zároveň platí, že príbuzní bližšieho stupňa majú vyživovaciu povinnosť pred príbuznými vzdialenejšieho

stupňa. Ustanovenie § 70 Zákona o rodine upravuje princíp plnenia vyživovacej povinnosti v prípade
plurality na strane povinných, ak títo vystupujú na jednom stupni príbuzenskej línie. Pri určovaní
miery vyživovacej povinnosti nie je postavenie povinných na jednom stupni solidárne, a teda títo nie
sú povinní plniť vyživovaciu povinnosť rovným dielom. Naopak, súd vychádza z pravidla, že ide o
čiastočné plnenie, pri ktorom každý z príbuzných na rovnakom stupni plní vyživovaciu povinnosť v
rozsahu zodpovedajúcom jeho schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom k schopnostiam,

možnostiam a majetkovým pomerom ostatných príbuzných. Ak teda niektorý z príbuzných nemôže plniť
vyživovaciu povinnosť (napr. je sám odkázaný na výživu), príp. zabezpečuje výživu iným spôsobom
(napr. osobnou starostlivosťou o oprávneného), vyživovacia povinnosť sa mu neuloží. Zákon o rodineupravuje aj ďalšie druhy vyživovacej povinnosti a to medzi manželmi, rozvedenými manželmi a voči
nevydatej matke. Zákon však nepozná vyživovaciu povinnosť medzi súrodencami. Ustanovenie § 70
ZoR nie je možné vykladať ako sa navrhovateľka domnieva oddelene od ust. § 68 ZoR. Ustanovenie

§ 68 ZoR hovorí len o vyživovacej povinnosti medzi predkami a potomkami, pričom ust. § 70 ZoR rieši
pluralitu povinných pri plnení vyživovacej povinnosti v rámci jedného stupňa príbuzenstva. Na základe
hore uvedeného súd návrh zamietol bez toho, aby sa zaoberal schopnosťami a možnosťami povinného,
resp. majetkovými pomermi. O trovách konania rozhodol súd podľa § 55 CMP a priznal nárok na náhradu
trov konania povinnému, ktorý si ich v konaní uplatnil. Súd prihliadol na okolnosti, za ktorých bol návrh

navrhovateľkou podaný. Navrhovateľka je podielovou spoluvlastníčkou dvoch nehnuteľností. Býva v
byte na Z. ulici č. XX v I.. Neuhrádza žiadne náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti, tieto uhrádza
povinný a to aj po tom, ako sa z bytu vysťahoval. Táto situácia pretrváva od úmrtia matky účastníkov
konania v roku 2009. Povinný vedie na tunajšom súde viaceré konania voči navrhovateľke na vydanie
bezdôvodného obohatenia, čo vyplýva jednak z jeho vyjadrení, ako aj z mailovej komunikácie právneho
zástupcunavrhovateľkyspovinným(č.l.70).Navrhovateľkamusíniesťajnejakúzodpovednosťzasvoje

konanie, a nielen poukazovať na svoje sociálne postavenie, zlý zdravotný stav, ktorý jej nedovoľuje sa
zamestnať. Tieto skutočnosti naviac súdu ničím nepreukázala. Pokiaľ navrhovateľka podala voči svojmu
bratovi návrh na plnenie si vyživovacej povinnosti, ktorý súd zamietol, pokladal súd za spravodlivé, aby
niesla aj následky v podobe náhrady trov konania, ktoré povinnému vznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka,
odôvodniac ho tým, že súd vo veci konal, no vecou sa vlastne nezaoberal, súd porušil najmä
ustanovenie čl. 6 CMP z procesného hľadiska a s ohľadom na odkazy CMP na hmotné právo.
Odôvodnenie rozsudku, spočívajúce v podstatnej časti z konštatovania, že súd návrh zamietol bez
toho, aby sa zoberal schopnosťami a možnosťami povinného, dáva viacero odvolacích dôvodov podľa

CMP. Súd návrh zamietol a nezaoberal sa tvrdeniami navrhovateľky o nutnosti interpretovať jednotlivé
ustanovenia Zákona o rodine v kontexte s jeho zásadami. Súd nedal odpoveď na to, ako vykladať čl.
4 Zákona o rodine, podľa ktorého všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať podľa
svojich schopností a možností a zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne rodiny. Dalo by
sa usudzovať, že podľa právneho názoru súdu sa toto ustanovenie nevzťahuje na súrodencov, ale to

možno len nepriamo usudzovať. Výklad Zákona o rodine, ktorý urobil súd prvej inštancie sa nedá nazvať
inak, ako extrémne formalistický. Nezodpovedá dokonca ani len doslovnému výkladu zákona. Pritom
extrémny výklad označil Ústavný súd Slovenskej republiky za neprípustný a navodzujúci porušenie
základných práv. Je dosť nepochopiteľné, že sú uznal vyživovaciu povinnosť aj medzi vzdialenými
príbuznými v priamej línii, ale neuznal ju medzi súrodencami, teda osobami príbuznými síce nie v priamej

línii, ale za to veľmi blízkymi príbuznými. To robí rozsudok nepreskúmateľným. Uviedol, že ak súd
považovalnároknavrhovateľkyzaneopodstatnený,malhoodmietnuťpostupompodľa§129ods.4CSP.
Mohol tiež postupovať podľa § 138. Súd napriek tomu, že vo veci konal, hoci vec meritórne neposúdil,
nezistil dostatočne skutkový stav. Navrhovateľka už v návrhu poukazovala na to, že je predmetom
dlhodobej šikany zo strany svojho brata. Súd tieto tvrdenia nijako neskúmal. Súd dokonca v hrubom

rozpore s § 52 CMP priznal druhému účastníkovi konania náhradu trov konania v plnom rozsahu. Druhý
výrok je v rozpore so zákonom v neprospech druhého účastníka konania. Súd mu priznal náhradu trov
konania, no neuviedol ich výšku, ale len rozsah, aj keď podľa CMP sa o nároku na náhradu a o výške trov
konania rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Povinný k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že sa plne stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie
a odôvodnenie rozsudku považuje za správne. Napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP a § 34 CSP), po preskúmaní napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom
odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
§ 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP ako vecne správny potvrdiť.

5. Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala určenia vyživovacej povinnosti zo strany jej brata.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (§ 379 CSP v
spojení s § 65 CMP), odvolacími dôvodmi nie je viazaný (§ 66 CMP). Odvolateľ v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Na
vady konania pred súdom prvej inštancie prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených navrhovateľkou v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne
posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci
podstatné skutočnosti a to i tie, ktoré navrhovateľka uvádzala v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na
potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní navrhovateľky
odvolací súd uvádza, že druhy vyživovacích povinností a ich rozsah určuje Zákon o rodine a tento
nemožno ani cez základné zásady (články) Zákona o rodine rozširovať. Pokiaľ Zákon o rodine v čl. 4
hovorí o tom, že všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať a podľa svojich schopností

a možností zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne rodiny, pojem členovia rodiny je
potrebné vkladať v spojení s čl. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého rodina založená manželstvom je
základnou bunkou spoločnosti. Teda, ak článok 4 Zákona o rodine hovorí o tom, že členovia rodiny majú
povinnosť vzájomne si pomáhať, ide o manželov a deti, avšak výkladom cez tento článok nemožno
dospieť k rozšíreniu druhov vyživovacích povinností, stanovených Zákonom o rodine. Odvolací súd sa

stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že Zákon o rodine neupravuje vyživovaciu povinnosť medzi
súrodencami, preto potom, ak súd prvej inštancie z tohto dôvodu návrh zamietol, správne postupoval,
keď sa majetkovými pomermi strán nezaoberal, pretože z pohľadu rozhodnutia vo veci by to bolo
nadbytočné a nehospodárne. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo veci samej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP potvrdil.

K ďalším námietkam navrhovateľky odvolací súd dodáva, že v danom prípade bol návrh navrhovateľkou
jasne formulovaný, bolo z neho zrejmé, čoho sa domáha, preto navrhovateľkou navrhovaný postup
podľa § 129 ods. 4 CSP neprichádzal do úvahy, pretože nešlo o podanie vo veci samej, z ktorého by
nebolo zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje alebo o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné. Ak mal
súd prvej inštancie po predbežnom právnom posúdení za to, že žaloba je zjavne nedôvodná, mohol

zvoliť aj postup podľa § 138 CSP (vyzvať navrhovateľku na späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby),
avšak v prípade, ak súd uvedeným spôsobom nepostupoval, keďže zo zákona nevyplýva žiaden
priamy následok nesplnenia tejto povinnosti, nejde o vadu konania, ktorá by odôvodňovala zrušenie
napadnutého rozhodnutia. Neuvedenie predbežného právneho posúdenia nemožno považovať za taký
procesný postup, ktorým by sa strane znemožňovalo uskutočnenie jej procesného práva v takej miere,

že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov sú tieto odvolacie dôvody
navrhovateľky nedôvodné.

10. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

11. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

12. Podľa § 57 CMP o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje

súd len na návrh.

13. Podľa § 58 CMP o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí.14. O trovách konania podľa Civilného mimosporového poriadku súd rozhoduje spravidla podľa § 52
CMPtak,žežiadenzúčastníkovnemánároknanáhradutrovkonania. Výnimočne,akjetosohľadomna

okolnosti prípadu spravodlivé, môže súd rozhodnúť o trovách konania aj podľa § 55 CMP. O povinnosti
nahradiť trovy konania podľa Civilného mimosporového poriadku súd rozhoduje iba na návrh (§ 57
CMP). Ak však súd zvolí postup podľa § 55 CMP, musí podľa § 58 CMP rozhodnúť nielen o nároku,
ale aj o ich výške.

15. Keďže v danej veci súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval, odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátil na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o trovách konania,
avšak nie len o ich nároku, ale aj o ich výške. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom
konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CMP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).