Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, December 18, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/46/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225640
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225640.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: Y. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, Z., proti
odporkyni: N. E., nar. X.X.XXXX, bytom W. XX, Z., zastúpená advokátkou Mgr. Vierou Rišianovou, so
sídlom Borcová 13, Borcová, o rozvod manželstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu II č.k. 59P 223/2012-145 zo dňa 15.6.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 59P 223/2012-166

zo dňa 15. júna 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 59P/223/2012-166 zo dňa 15. júna 2015
rozviedol manželstvo účastníkov konania Y. E., rod. J., nar. XX.XX.XXXX a N. E., rod. M., nar. X.X.XXXX,
uzavreté dňa 15.11.1997, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Bratislava II vo zväzku 39,
ročník 1997, na strane 35 pod poradovým číslom 201. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci

nemajú právo na náhradu trov konania a štátu náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd Bratislava II rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorý bol podaný dňa 4.10.2012
a ktorým žiadal, aby súd rozviedol manželstvo s odporkyňou z dôvodu, že vzťahy medzi manželmi sú
dlhodobo vážne narušené, rozvrat je trvalý a nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
V odôvodnení návrhu navrhovateľ uviedol, že manželstvo bolo určitú dobu harmonické, ale neskôr

vzájomné vzťahy ochladli, a to z dôvodu niekoľkoročných nepretržitých rozporov a názorových rozdielov,
ako aj z dôvodu neustálej žiarlivosti bez adekvátnych dôvodov zo strany odporkyne a jej nezáujem
o domácnosť a rodinu. Odporkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 7.2.2013 uviedla, že navrhovateľ ju
psychicky týra od podania návrhu na rozvod a zámerne neuhradil poplatky za odber plynu a elektriny,
kedy im následne odpojili plyn a dňa 10.1.2013 aj elektrický prúd. Dlhodobo poberal dávky v hmotnej
núdziajnaňu,poberalichonosobneaneposkytovaljejžiadnefinančnéprostriedkynaexistenciuachod

domácnosti. Preto je v situácii, keď si nemôže uvariť ani vodu na čaj, čím ju psychicky týra, pričom je
na pokraji svojich síl. Navrhovateľ sa chodieva domov večer vyspať od svojej frajerky, dvakrát týždenne
chodí relaxovať a cvičiť. Navrhovateľ sa jej vysmieva a tvrdí, že plyn a elektrinu si má uhradiť sama. Ale
to nemôže urobiť, nakoľko plyn aj elektromer sú písané na meno navrhovateľa, a preto podala na neho
trestné oznámenie. Uviedla, že ich manželstvo fungovalo až do času, kým nepodala návrh na rozvod,
ale návrh vzala späť. Odporkyňa sa vyjadrila, že s rozsudkom o rozvode manželstva nesúhlasí.

Okresný súd danú vec právne posúdil podľa § 18, § 19, § 22, § 23 Zákona o rodine a rozhodol v
súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. Súd vychádzal zo zistenia, že účastníci konania v súčasnej
dobe nežijú v spoločnej domácnosti, ich komunikácia je výrazne obmedzená, nehospodária spolu
a citovo sa odcudzili. Nie je možné obnoviť manželské spolužitie, čo je preukázané jednoznačným
postojom navrhovateľa, ktorý vzhľadom na dlhotrvajúci rozvrat manželstva túto možnosť v žiadnom

prípade nepripúšťa. I keď sa odporkyňa vzhľadom na jej permanentnú neprítomnosť na pojednávaniachk rozvodu manželstva nevyjadrila, z jej písomného vyjadrenia zo dňa 7.2.2013 je zrejmé, že komunikácia
a vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené.

Súd dospel k záveru, že vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené, manželstvo
už nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
Manželstvo neplní žiadnu zo svojich funkcií, vyplývajúcich z § 18 Zákona o rodine, a preto súd návrhu
vyhovel a manželstvo účastníkov konania rozviedol.

Súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné vykonanie ďalšieho dokazovania, skutkový stav mal
za náležite preukázaný, a to najmä výpoveďou navrhovateľa a písomným vyjadrením odporkyne.
Odporkyňa v žiadnom písomnom podaní neuviedla dôvody spochybňujúce tvrdenie navrhovateľa a
ani ona a jej právna zástupkyňa nenavrhovali vykonanie dokazovania na preukázanie svojich tvrdení.
Prvostupňový súd opätovne rozhodol v neprítomnosti odporkyne, ako i jej právnej zástupkyne a
prihliadol na to, že v sporovom konaní nie sú účastníci konania (strany sporu) vo výraznej miere

zodpovednosť za jeho výsledok, predovšetkým z hľadiska náležitej formulácie žalobného návrhu,
predkladania, resp. navrhovania dôkazov na podporu svojich tvrdení, rešpektovania sudcovských a
zákonnýchlehôtaďalšieprocesnéaktivityvzáujmeochranysvojichprávaprávomchránenýchzáujmov.
Občiansky súdny poriadok im tiež ukladá procesnú povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania poskytnutím potrebnej súčinnosti súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.).

V predmetnej veci súd nepovažoval za účelné a hospodárne vynucovať súčinnosť odporkyne pomocou
použitia ustanovení zákona o poriadkových opatreniach nakoľko skutkový stav bol náležite preukázaný
a súd mal dostatok podkladov pre rozhodnutie vo veci. O trovách konania štátu súd rozhodol podľa §
148 ods. 1 O.s.p. Podľa § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch je poplatník od poplatku oslobodený

a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca,
ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Súd štátu náhradu trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ
bol od platenia súdnych poplatkov uznesením zo dňa 8.11.2012 oslobodený, rovnako ako i odporkyňa
uznesením zo dňa 16.3.2015. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 144 O.s.p. tak, že účastníci
nemajú právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku podala odvolanie odporkyňa, ktorá nesúhlasila s rozhodnutím súdu a žiadala rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odporkyňa namietala odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom a tiež namietala odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. v dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. V odvolaní odporkyňa poukázala na
uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.11.2014 sp.zn. 20CoP 40/2014 ktorým
bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa o rozvod manželstva účastníkov konania.
V odvolaní odporkyňa uviedla, že zastáva názor, že napriek tomu, že názor odvolacieho súdu bol
pre ďalšie konanie pre súd prvého stupňa záväzný, ale tento ho nerešpektoval. Okresný súd vo veci

znovu konal bez prítomnosti odporkyne na pojednávaní dňa 15.6.2015 napriek tomu, že odvolací súd
jednoznačne zastáva názor, že úlohou súdu v konaní o rozvod je zisťovať príčiny rozvratu manželstva
a viesť účastníkov k ich zmiereniu, ktorú úlohu súd v neprítomnosti niektorého z manželov logicky
nemôže plniť, a teda súd prvého stupňa opäť porušil ustanovenie § 100 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa neprihliadol na to, že odporkyňa o existencii pojednávania vytýčeného vo veci nevedela, právna

zástupkyňa súd na túto skutočnosť upozornila, s odporkyňou sa jej nepodarilo spojiť, predvolanie na
pojednávanie doručené odporkyni nebolo, v čom je podľa názoru odporkyne zjavné upretie jej práva
konať pred súdom. Preto v danom prípade okresný súd rozhodol o rozvode manželstva účastníkov
výlučne na základe vyjadrení navrhovateľa, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil aj napriek tomu, že
odporkyňa opakovane vo svojich podaniach upozorňovala na ich nepravdivosť. Odporkyňa považovala

za potrebné zdôrazniť, že jej názor k existencii rozvratu vzťahov medzi manželmi, k forme manželského
spolužitia súd prvého stupňa do dnešného dňa nepozná, a preto podľa jej názoru pochybil aj pokiaľ sa
jedná o jeho povinnosť skúmať objektívnu existenciu kvalifikovaného rozvratu medzi manželmi. Preto
ak súd prvého stupňa vydanie rozhodnutia bez vyjadrení a účasti odporkyne ospravedlnil s poukazom
na jeho povinnosť podľa § 101 ods. 1 a 2 O.s.p., toto namietanie sa s poukazom jednak na charakter

predmetu konania, kedy je úlohou súdu manželstvo ochraňovať a nie za každú cenu rozhodnúť a
o rozvode manželstva je treba rozhodnúť až ako posledné riešenie konfliktov medzi účastníkmi, ktorý
záver však nebol v konaní zistený a tiež s poukazom na ustálenú judikatúru napr. R13/1977, ktorá
pre použitie ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. stanovila, že súd môže pokračovať v konaní, keďje účastník nečinný, prípadne prejednať vec v jeho neprítomnosti, ak bol riadne predvolaný a ak je
však vypočutie účastníka nevyhnutné, ako dôkazný prostriedok treba jeho vykonanie zabezpečiť podľa
okolností prípadu (R13/1977), a teda vzhľadom k tomu, že v konaní bolo potrebné odporkyňu vypočuť,

nemohol prvostupňový súd rozhodnúť podľa § 101 ods. 2 O.s.p. za neprítomnosti odporkyne. Preto
podľa názoru odporkyne je rozhodnutie nesprávne a žiadala, aby odvolaní súd rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu odporkyne sa vyjadril navrhovateľ písomným podaním zo dňa 27.10.2015 a žiadal rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdiť s tým, že navrhol odvolaciemu súdu, aby skončil rozvodové konanie
potvrdením rozsudku prvostupňového súdu v plnom rozsahu. Vo vyjadrení poukázal na to, že odporkyňa
sústavne sabotovala predvolania okresného súdu, nepreberala poštu, v tom čase žili v spoločnej
domácnosti, on sa každého pojednávania zúčastnil, odporkyňa súdne predvolania ignorovala, účelovo
nepreberala, ale rozhodnutie prevzala. Pokiaľ odvolací súd uznesením zo dňa 18.11.2014 rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že odporkyni nebolo súdom umožnené

zúčastniť sa pojednávania, realizovať jej procesné práva a vyjadriť sa k veci, tak sa navrhovateľ pýta,
ako bolo bránené odporkyni, aby sa zúčastňovala pojednávaní keď vedome nepreberala poštu, aj keď
on ju na termíny upozorňoval. Prečo nechodila na pojednávania, keď vedela, kedy sú a prečo vedome
sabotovala termín a vytvárala neodôvodnené prekážky v rozvodovom konaní. Preto navrhovateľovi
nie je jasné, ako mohol krajský súd rozhodnúť tak ako rozhodol, keď zo spisu bolo zrejmé, že na

pojednávania bez udania vážnych dôvodov odporkyňa nechodí, a teda neprejavila žiadny záujem sa
vo veci vyjadriť. Podľa počtu predvolaní je zrejmé, že má dostatok možností sa k rozvodovému
konaniu vyjadriť. Zároveň navrhovateľ žiadal, aby súd preveril vierohodnosť potvrdenia od ošetrujúcej
lekárky odporkyne, pretože potvrdenie očividne nebolo aktuálne. Okrem toho, ak má odporkyňa právnu
zástupkyňu, prečo sa na pojednávaniach nezúčastňovala, keď mala plnú moc zastupovať odporkyňu.

Prečo odporkyňa a jej právna zástupkyňa naďalej zavádza súd s tým, že nemala možnosť vyjadriť
sa, keď sa vedome a účelovo nezúčastňuje konaní a tým predlžuje konanie. Navrhovateľ tvrdil,
že prvostupňový súd správne a v medziach zákona rozhodol v neprítomnosti odporkyne, ako aj jej
právnej zástupkyne. V rozhodnutí zohľadnil nové okolnosti, a to že v súčasnej dobe nežijú v spoločnej
domácnosti, odporkyňa sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti pred 20 mesiacmi na neznáme miesto

a iba občas si príde prevziať poštu. Nie sú spolu v kontakte a nie je možný zmier, ako to uvádza
právna zástupkyňa odporkyne v odvolaní zo dňa 25.8.2015. Poukázal na to, že konanie trvá už 3 roky
a bolo vytýčených 7 pojednávaní. Podľa jeho názoru ide o vedomé a účelové konanie odporkyne, ktorá
beztrestne predlžuje konanie. Z uvedených dôvodov preto navrhovateľ žiadal rozsudok potvrdiť.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.
Odporkyňa namietala odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
f/ O.s.p., že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a tiež namietala

odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
súdom prvého stupňa.

V odvolaní odporkyňa poukázala na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.11.2014 sp.zn.
20CoP 40/2014, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa o rozvod

manželstva účastníkov konania a napriek tomu, že názor odvolacieho súdu bol pre ďalšie konanie
pre súd prvého stupňa záväzný, okresný súd ho nerešpektoval a vo veci znovu konal bez prítomnosti
odporkyne na pojednávaní dňa 15.6.2015 napriek tomu, že odvolací súd jednoznačne zastáva názor, že
úlohou súdu v konaní o rozvod je zisťovať príčiny rozvratu manželstva a viesť účastníkov k ich zmiereniu,
ktorú úlohu súd v neprítomnosti niektorého z manželov logicky nemôže, a teda súd prvého stupňa opäť

porušil ustanovenie § 100 ods. 2 O.s.p.

Odporkyňa v odvolaní tiež namietala, že súd prvého stupňa neprihliadol na to, že o existencii
pojednávania vytýčeného vo veci nevedela, právna zástupkyňa súd na túto skutočnosť upozornila, s
odporkyňou sa jej nepodarilo spojiť, predvolanie na pojednávanie doručené odporkyni nebolo, v čom je

podľa názoru odporkyne zjavné upretie jej práva konať pred súdom. Preto v danom prípade okresný súd
rozhodol o rozvode manželstva účastníkov výlučne na základe vyjadrení navrhovateľa, s ktorými sa v
celom rozsahu stotožnil aj napriek tomu, že odporkyňa opakovanie vo svojich podaniach upozorňovala
na ich nepravdivosť.V prejednávanej veci odporkyňa v podanom odvolaní namietala, že okresný súd jej svojim postupom
odňal možnosť konať pred súdom a preto žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napr. právo
vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§
115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo

na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)).

Podľačlánku46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,každýmáprávodomáhaťsazákonomustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení

práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú
ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a

použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/06).

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska
c. Švajčiarsko).

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov
predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj

povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane
toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na
základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade
aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú
poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečenáspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 332/09).

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,
môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy.

Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
posudzuje súd podľa konkrétnych okolností. Existenciu dôležitého dôvodu môže preveriť len zo
skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania.
Jej dôvodnosť skúma predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorých žiadateľ vyvodzuje

existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu.

Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti
na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v

každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (Nález Ústavného súdu
Slovenskejrepublikyz13.januára1999,sp.zn.I.ÚS68/1998,rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, sp. zn. 5Cdo 77/2002).

Z obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd dospel k záveru, že vzťahy medzi manželmi sú

vážne narušené a trvalo rozvrátené, manželstvo už nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno
očakávať obnovenie manželského spolužitia. Manželstvo neplní žiadnu zo svojich funkcií, vyplývajúcich
z § 18 Zákona o rodine, a preto súd návrhu vyhovel a manželstvo účastníkov konania rozviedol. Súd
prvého stupňa nepovažoval za potrebné vykonanie ďalšieho dokazovania, skutkový stav mal za náležite
preukázaný, a to najmä výpoveďou navrhovateľa a písomným vyjadrením odporkyne. Odporkyňa v

žiadnom písomnom podaní neuviedla dôvody spochybňujúce tvrdenie navrhovateľa a ani ona a jej
právna zástupkyňa nenavrhovali vykonanie dokazovania na preukázanie svojich tvrdení. Prvostupňový
súd opätovne rozhodol v neprítomnosti odporkyne, ako i jej právnej zástupkyne a prihliadol na to,
že v sporovom konaní nie sú účastníci konania (strany sporu) vo výraznej miere zodpovednosť za
jeho výsledok, predovšetkým z hľadiska náležitej formulácie žalobného návrhu predkladania, resp.

navrhovania dôkazov na podporu svojich tvrdení, rešpektovania sudcovských a zákonných lehôt a
ďalšie procesné aktivity v záujme ochrany svojich práv a právom chránených záujmov. Občiansky súdny
poriadok im tiež ukladá procesnú povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania poskytnutím
potrebnej súčinnosti súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.).

V predmetnej veci súd nepovažoval za účelné a hospodárne vynucovať súčinnosť odporkyne pomocou
použitia ustanovení zákona o poriadkových opatreniach nakoľko skutkový stav bol náležite preukázaný
a súd mal dostatok podkladov pre rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd zastáva názor, že takéto závery súdu prvého stupňa vychádzajú z neúplne zisteného

skutkového stavu, ktorého správnosť záverov odporkyňa svojim odvolaním spochybňuje. V odvolaní
namieta, že jej postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom a boli porušené jej
základnéprávatým,ženebolaprítomnánapojednávaníanemohlasavyjadriťktvrdeniamnavrhovateľa,
s ktorými ako uviedla nesúhlasí.

Každý účastník má právo, aby vec bola prerokovaná na súde v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom (článok 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd).Jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania je zásada ústnosti, podľa ktorej styk súdu
s účastníkmi konania a inými osobami, ktoré majú aktívnu účasť na konaní, sa realizuje ústne.

Zásada ústnosti, ako zásada prejednacia v záujme dosiahnutia účelu sporového súdneho konania je
upravené v ustanovení § 101 O.s.p., ktoré umožňuje súdu pokračovať v konaní, i keď sú účastníci
nečinný a z vážneho dôvodu o odročenie pojednávania nepožiadali. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti zaručené Ústavou Slovenskej republiky treba chápať tak,
aby súd umožnil účastníkovi uplatnenie jeho práv. Účastník konania môže svoje práva a povinnosti v

občianskom súdnom konaní vykonávať sám alebo v zmysle § 24 O.s.p. prostredníctvom zvoleného
zástupcu, ktorému pre konanie udelí plnú moc.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd
rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, pritom vychádza z toho, či navrhovaný dôkaz má pre
vec podstatný význam a bolo tak naplnené právo na spravodlivé konanie.

Odvolací súd v súvislosti s predmetom konania, ktorým je rozvod manželstva poukazuje na ustanovenie
§ 22 Zákona o rodine, podľa ktorého k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v
odôvodnených prípadoch.

Podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak
sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj
účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

V súvislosti s predmetnom konania v danej veci odporkyňa dôvodne poukázala na ustanovenie § 100

ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd v konaní o rozvod vedie manželov k odstráneniu príčin rozvratu a
usiluje sa o ich zmierenie, keď tvrdila, že súd mal prejednať vec v jej prítomnosti, zistiť dostatočne dôvod
rozvodu manželstva a dôvodne tvrdila, že súd je v každom prípade povinný skúmať objektívnu existenciu
kvalifikovaného rozvratu vzťahov medzi manželmi. V § 22 Zákona o rodine je ustanovená zásada, že
rozvod manželstva by mala byť krajná a posledná možnosť riešenia rozvratu vzťahov medzi manželmi,

ku ktorej by mal súd pristúpiť len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 23 Zákona o rodine. V
zmysle ustanovenia § 23 Zákona o rodine, rozvrat vzťahov musí byť kvalifikovaný, nestačí akýkoľvek
rozvrat. Intenzita tohto rozvratu musí byť vysoká a pre konštatovanie vážnosti rozvratu sa tento rozvrat
musí javiť ako nezmeniteľný a nenapraviteľný. Nezhody manželov sa musia týkať podstatných vecí
manželského spolužitia a musia byť vážne narušené citové väzby medzi manželmi. Trvalosť nemožno

chápať len so zreteľom na minulosť teda, že rozvrat vzťahov trvá už dlhší čas, ale aj so zreteľom
na budúcnosť manželského spolužitia, t.z., či rozvrat trvalo vylučuje ďalšie spolužitie manželov. Súd
pri rozhodovaní o rozvode musí prihliadať na príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi
manželmi a zároveň má povinnosť ich zisťovať. Je len vecou súdu, aby starostlivo uvážil, či v danom
prípade nastalo vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov a teda, či ďalšie trvanie manželstva je v rozpore

s jeho účelom, ako aj záujmami manželov.

Odvolací súd po preskúmaní predchádzajúceho rozsudku súdu prvého stupňa na základe podaného
odvolania, vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa vyslovil názor, že súd
nerozhodol v súlade s právnymi predpismi, pretože odporkyni nebolo súdom umožnené zúčastniť sa

pojednávania, realizovať jej procesné práva a vyjadriť sa k veci, ako aj ku skutočnostiam, ktoré tvrdil
navrhovateľvpodanomnávrhu,akodôvodrozvodumanželstva.Súdprvéhostupňavďalšomrozhodnutí
tento názor odvolacieho súdu nerešpektoval, opakovane vo veci rozhodol, bez toho, aby uvedený
nedostatok odstránil.

Vychádzajúc z obsahu odvolania je zrejmé, že námietky odporkyne majú súvis aj so zásadou
rovnosti účastníkov konania. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov
občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez
zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo

procesná pozícia účastníka konania (II. ÚS 35/02). Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní
bližšiecharakterizuje§18O.s.p.,vzmyslektoréhoúčastnícimajúvobčianskomsúdnomkonanírovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sapremieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, vrátane tých ustanovení, ktoré
upravujú vedenie konania a priebeh dokazovania.

Z určujúceho - obsahového - hľadiska je zrejmé, že odporkyňa v odvolaní poukazuje na
nevytvorenie rovnakých procesných možností realizácie jej procesných oprávnení účastníčky konania.
Opodstatnenosť svojej argumentácie vyvodzuje z toho, ako boli vyhodnotené výsledky vykonaného
dokazovania. Podľa nej totiž odvolací súd pripísal vyšší stupeň preukaznosti a presvedčivosti dôkazom
svedčiacim v prospech navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok sa týka odporkyňou uvádzaných nesprávností, ku ktorým malo
podľa jej názoru dôjsť v samotnom procese dokazovania, vyhodnocovania výsledkov vykonaného
dokazovania a prijímania skutkových záverov.

V súvislosti s predmetnom konania v danej veci, odporkyňa dôvodne poukázala na ustanovenie § 100

ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd v konaní o rozvod vedie manželov k odstráneniu príčin rozvratu a
usiluje sa o ich zmierenie, keď tvrdila, že súd mal prejednať vec v jej prítomnosti, zistiť dostatočne dôvod
rozvodu manželstva a dôvodne tvrdila, že súd je v každom prípade povinný skúmať objektívnu existenciu
kvalifikovaného rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Účastník má právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). To však neznamená, že by súd nemohol
konať a rozhodnúť vo veci v jeho neprítomnosti, ak sú inak splnené podmienky uvedené v § 101 ods.
2 O.s.p. Účastníkovi ale musí vždy poskytnúť možnosť, aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti.
Ustanovenie § 115 O.s.p. preto ukladá súdu, aby - ak zákon neustanovuje inak - nariadil

na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť
je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom riadne doručené tak, aby mali dostatok času
na prípravu (najmenej 5 dní). Potom už je len vecou účastníka, či svoje ústavné právo využije alebo
nevyužije a súhlasí s tým, aby sa konalo v jeho neprítomnosti.

Podľa § 115 ods. 1 a 2 O.s.p. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na
prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je
potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Toto ustanovenie vyjadruje zásadu ústnosti súdneho konania. Súd má povinnosť na pojednávanie

predvolať účastníkov a ďalšie osoby, ktorých prítomnosť je na pojednávaní potrebná. Ak je účastník v
konaní zastúpený zástupcom pre celé konanie, doručuje sa predvolanie zástupcovi. Ak však súd mieni
na pojednávaní účastníka vypočuť, doručí predvolanie aj účastníkovi (§ 49 ods. 1 druhá veta).

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vo veci vytýčil pojednávanie na termín 25. mája 2015,

ďalšie pojednávania na termín 15. júna 2015, ktoré boli odročené z dôvodu na strane odporkyne. Zo
zápisnice o pojednávaní, ktoré sa konalo 15. júna 2015 vyplýva, že súd konštatoval neprítomnosť
odporkyne a tiež jej právnej zástupkyne, ktorá svoju neprítomnosť ospravedlnila faxom dňa 15.6.2015 z
dôvodu, že sa pre krátkosť času nemohla pripraviť na pojednávanie v požadovanej kvalite a nepodarilo
sa jej spojiť ani s jej klientkou.

Z obsahu spisu, v súvislosti s vyjadrením zástupkyne odporkyne odvolací súd zistil, že plnú moc právnej
zástupkyni odporkyňa udelila dňa 22.2.2013.

S prihliadnutím na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, na základe podaného odvolania odporkyňou,

je dostatočne jasný namietaný dôvod zo strany odporkyne, a to jej výsluch na pojednávaní k návrhu
navrhovateľa a ním tvrdeným dôvodom návrhu na rozvod manželstva. Odporkyňa v tomto konaní už
opakovanenamietaporušenieprávanaspravodlivýsúdnyprocesaodňatiemožnostikonaťpredsúdom,
pričom však zo strany odporkyne nie je záujem vypovedať na pojednávaní pred súdom a odstrániť
prekážky, ktoré bránia súdu, vzhľadom na námietky zo strany odporkyne, vo veci meritórne rozhodnúť. V

danom prípade však nie je pochybením súdu, že právna zástupkyňa sa nedokázala spojiť s odporkyňou,
čo bolo tiež dôvodom jej neprítomnosti na pojednávaní. Súd prvého stupňa spolu s predvolaním na
pojednávanie, uložil právnej zástupkyni odporkyne zabezpečiť účasť odporkyne na pojednávaní, čo
však zástupkyňa odporkyne neurobila a iba oznámila súdu, že sa nedokázala s odporkyňou spojiť,pričom však návrh na rozvod manželstva bol doručený súdu prvého stupňa dňa 4.10.2012, kedy začalo
predmetné konanie a tak odporkyňa mala dostatok času, aby sa na pojednávanie riadne pripravila aj za
účasti právnej zástupkyne, ktorej ako bolo už uvedené, plnú moc udelila dňa 22.2.2013.

Z obsahu spisu (č.l. 34) vyplýva, že právna zástupkyňa odporkyne žiadala pojednávanie určené na deň
25.2.2013 odročiť z dôvodu, že pre krátkosť času od prevzatia zastupovania odporkyne sa nestihla na
pojednávanie riadne pripraviť. Ten istý dôvod (že právna zástupkyňa pre krátkosť času od doručenia
predvolania dňa 3.6.2015 do termínu pojednávania dňa 15.6.2015, nie je schopná sa pojednávania

zúčastniť a v požadovanej kvalite zastupovať práva jej klientky), právna zástupkyňa uviedla aj vo svojom
ospravedlnení zo dňa 15.6.2015.

Za tohto stavu potom konštatovanie odporkyne, že výlučne súd, svojim nesprávnym postupom jej
odňal možnosť konať pred súdom, nemožno bez pochybností prijať. Ak právna zástupkyňa v podanom
odvolaní odporkyne proti rozsudku súdu prvého stupňa už opakovane, v druhom odvolaní tvrdí, že súd

je povinný odporkyňu vypočuť a umožniť jej účasť na pojednávaní, s prihliadnutím na ustanovenie §
100 ods. 2 O.s.p., malo by byť aj v záujme právnej zástupkyne odporkyne zabezpečiť, aby súd mal
možnosť nedostatok, ktorý odporkyňa v podanom odvolaní opakovane namieta, aj odstrániť a rozhodnúť
i s prihliadnutím na vyjadrenie druhého účastníka, teda odporkyne. V opačnom prípade by odporkyňa
svoje námietky k správnosti rozhodnutia okresného súdu sama spôsobovala najmä tým, že sa na

pojednávanie nedostavila, vo veci sa nevyjadrila, so svojou zástupkyňou nekomunikuje, a preto práve
v záujme odporkyne by malo byť, aby sa pojednávania zúčastnila a odstránila tak stav, ktorý je podľa
jej názoru odvolacím dôvodom.

Aj s prihliadnutím na nedodržanie postupu podľa § 100 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v

súvislosti s predmetnom konania v danej veci, podľa ktorého súd v konaní o rozvod vedie manželov
k odstráneniu príčin rozvratu a usiluje sa o ich zmierenie, keď tvrdila, že súd mal prejednať vec v jej
prítomnosti, zistiť dostatočne dôvod rozvodu manželstva, pretože súd je v každom prípade povinný
skúmať objektívnu existenciu kvalifikovaného rozvratu vzťahov medzi manželmi, bude úlohou súdu
prvého stupňa zabezpečiť odporkyni právo, aby jej vec bola prejednaná v jej prítomnosti (čl. 38 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). To však neznamená, že
by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci v jej neprítomnosti, ak sú inak splnené podmienky uvedené
v § 101 ods. 2 O.s.p. Účastníkovi ale musí vždy poskytnúť možnosť, aby vec bola prejednaná v jeho
prítomnosti. Ustanovenie § 115 O.s.p. preto ukladá súdu, aby - ak zákon neustanovuje inak - nariadil
na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť

je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom riadne doručené tak, aby mali dostatok času
na prípravu (najmenej 5 dní). Potom už je len vecou účastníka, či svoje ústavné právo využije alebo
nevyužije a súhlasí s tým, aby sa konalo v jeho neprítomnosti.

S prihliadnutím na uvedené odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.