Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/285/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114205333
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4114205333.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.

Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: vendue a.s., so sídlom Neklanova
152/44, 128 00 Praha 2 - Vyšehrad, Česká republika, IČO: 28 062 256, zastúpený JUDr. Milanom
Bobákom, advokát so sídlom Kalinčiakova 25, Bratislava, proti žalovanej: G. G., nar. XX. XX. XXXX,
trvalo bytom R. XXX/X, U., o zaplatenie sumy 14.796,75 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 20. marca 2017 č.k. 10C/560/2015-102, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania
nepriznal s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015
Z.z., ďalej len „CSP“) s odôvodnením, že jej žiadne nevznikli.
1.1 Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobca žalobou požadoval, aby súd
rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť mu žalovanú sumu s príslušenstvom na základe zmluvy o
sporožírovom účte a zmluvy o poskytnutí úveru na sporožírovom účte. Zmluvy boli uzavreté medzi

právnym predchodcom žalobcu, ktorým bola banka so sídlom v Českej republike a žalovanou s
bydliskom v Slovenskej republike. Uplatnená pohľadávka žalobcu pozostávala z istiny 11.673,96 Kč,
úrokov 1,75 Kč a sankčných úrokov za nepovolené prečerpania do postúpenia pohľadávky v sume
3.121,04 Kč a so sankčnými úrokmi 25 % z 11.673,96 Kč od 01. 04. 2011 do zaplatenia. Spomínané
zmluvy posúdil ako spotrebiteľské, keďže boli uzatvorené medzi obchodnou spoločnosťou v rámci
výkonu jej podnikateľskej činnosti a fyzickou osobou nepodnikateľom.
1.2 Z dôvodu, že žalovaná mala v čase uzatvorenia zmlúv a naďalej stále má trvalý pobyt na území

Slovenskej republiky a nepreukázalo sa, že by mala bydlisko v zahraničí, bola v zmysle nariadenia Rady
ES č. 44/2001, kapitola II, oddiel 4, čl. 16, bod 2 daná právomoc Slovenského súdu. Spotrebiteľa možno
žalovať iba na súde v mieste jeho bydliska. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko išlo o
otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán neboli sporné a hodnota sporu
bez príslušenstva neprevyšovala sumu 1.000,- eur.
1.3 Právny predchodca žalobcu, spoločnosť Česká spořitelna, a.s., ktorý je bankou, uzatvoril dňa 14. 05.
2008 v O. so žalovanou zmluvu o sporožírovom účte. Jej súčasťou sú všeobecné zmluvné podmienky.

Podľa ich čl. 41 sa právny vzťah zmluvných strán riadil právnym poriadkom Českej republiky. Na základe
tejto zmluvy zriadila spořitelna pre žalovanú účet č. 2017037183/0800, za čo sa žalovaná zaviazala
právnemu predchodcovi platiť poplatky podľa cenníka, ktorý súdu žalobca nepredložil. Spořitelna
vyzvala žalovanú listom zo dňa 01. 02. 2010 na zaplatenie nepovoleného debetného zostatku v sume1.417,96 Kč do 28. 02. 2010 s tým, že ak tak neurobí, je tento list považovaný za výpoveď zo zmluvy.
Bankalistomzodňa02.03.2010vypovedalazmluvuauviedla,žežalovanájejdlhujesumu11.729,65Kč,
ktorá mala pozostávať z nepovoleného debetného zostatku 11.673,96 Kč a riadnych a sankčných úrokov

v sume 55,69 Kč (pozn. v napadnutom rozsudku je zjavná chyba v písaní, keď v bode 6 odôvodnenia
je nesprávne uvedená suma 55369 Kč). Banka nepreukázala doručenie ani jedného z týchto listov
žalovanej. Dňa 17. 03. 2009 uzavrela banka so žalovanou zmluvu o poskytnutí úveru na sporožírovom
účte (kontokorent) do výšky 10.000,- Kč, z ktorého mala žalovaná platiť banke úroky 17,90 % ročne.
Zmluvné strany sa dohodli, že žalovaná je povinná splatiť úver spolu s úrokmi do jedného roka od prvého

čerpania, na základe čoho jej vznikne oprávnenie čerpať úver opäť. Žalobca v konaní neupreukázal, či
banka umožnila žalovanej čerpať úver a ani koľko žalovaná vrátila, či kedy sa dostala do omeškania.
Banka a žalobca uzavreli dňa 29. 03. 2011 zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej mala byť
predmetná pohľadávka postúpená na žalobcu. Postúpenie malo byť listom oznámené žalovanej.
1.4. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil podľa ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3, § 55 ods. 1, 2, 3, § 56 ods.
1,2,3ObčianskehozákonníkaČeskejrepubliky(zákončíslo40/1964Sb.vzneníneskoršíchpredpisov),

§ 273 ods. 1, § 497, § 503 ods. 1, § 504, § 711, § 715 ods. 3 Obchodného zákonníka Českej republiky
(zákon č. 513/1991 Sb. v znení neskorších predpisov), a § 116 ods. 2, § 297 písm. b) CSP.
1.5. Konštatoval, že nakoľko medzi zmluvnými stranami došlo k voľbe rozhodného práva v rámci
Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, na zistený skutkový
stav aplikoval právne predpisy platné v Českej republike. Z obsahu listín mal súd za preukázané,

že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaou existovali dva záväzkové vzťahy, titulom platne
uzavretej zmluvy o sporožírovom účte a zmluvy o úvere, ktoré sú obe spotrebiteľskými zmluvami.
Pri rozhodovaní o žalobe aplikoval okrem Obchodného zákonníka ako lex generalis aj ustanovenia
Občianskeho zákonníka ako základný právny rámec ochrany spotrebiteľa. Uviedol, že z predložených
listínnevyplývalo,žeprávnypredchodcažalobcuviedolsporožírovýúčetprežalovanú.Nebolozrejmé,či

žalovaná nepovolene vyčerpala peňažné prostriedky právneho predchodcu žalobcu, ktorých zaplatenie
považoval v spore žalobca. Nebolo preukázané, či právny predchodca žalobcu umožnil žalovanej čerpať
úver zo zmluvy o úvere, kedy, v akej výške, a či žalovaná úver právnemu predchodcovi žalobcu, resp.
následne žalobcovi vrátila, prípadne koľko naň zaplatila a kedy sa dostala do omeškania. Žalobca súdu
nepredložil výpis ani z jedného účtu žalovanej, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali. Keďže neuniesol

v spore dôkazné bremeno, súd jeho žalobu zamietol.

2.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť
a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Ak by odvolací súd zvážil, že rozsudok vráti súdu prvej inštancie,
navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd žalobu
zamietol z dôvodu, že uplatnené právo žalobcovi nemožno priznať z dôvodu jeho premlčania. Keďže si
právny predchodca žalobcu a žalovaná v súlade s Rímskym dohovorom a Všeobecnými obchodnými
podmienkami zvolili, že zmluva sa spravuje právnym poriadkom Českej republiky, bolo potrebné na vec

aplikovať aj judikatúru súdov Českej republiky. Tá sa v otázke posudzovania premlčania pri úverovej
zmluve odchýlila od judikatúry súdov Slovenskej republiky. V súvislosti s premlčaním a spotrebiteľskou
zmluvou poukázal na ustanovenia českého Obchodného zákonníka a na judikatúru českých súdov -
rozsudok Nejvyššího soudu České republiky zo dňa 24. 07. 2012 sp.zn. 32 Cdo 3337/2010 a uznesenie
Krajského súdu v Českých Budějoviciach zo dňa 17. 09. 2010 sp.zn. 5 Co 1706/2010. Podľa nich,

ustanovenia českého Občianskeho zákonníka o premlčaní nemožno považovať za ustanovenia na
ochranu spotrebiteľa v zmysle § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka, prvá časť vety. Nárok na vrátenie
úveru poskytnutého nepodnikateľovi sa premlčí v štvorročnej premlčacej lehote podľa Obchodného
zákonníka. Právny predchodca žalobcu, spoločnosť Česká spořitelna, a.s. uzavrela dňa 14. 05. 2008 so
žalovanou Zmluvu o sporožírovom účte. Následne dňa 17. 03. 2009 uzavreli Zmluvu o poskytnutí úveru

na sporožírovom účte. Na základe tejto zmluvy poskytla spořitelna žalovanej úver, ktorý ku dňu podpisu
zmluvy predstavoval sumu 10.000,- Kč. Poukázal na bod 41 Všeobecných obchodných podmienok
České spořitelny, a.s. v znení účinnom od 31. 10. 2009 (ďalej ako „VOP“), v zmysle ktorého sa právne
vzťahy medzi žalobcom a žalovanou upravené VOP riadia právnym poriadkom Českej republiky. Na
riešenie ich právnych vzťahov bolo potrebné použiť ustanovenia § 708 a nasl. českého Obchodného

zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o bežnom účte. Poukázal pritom na viacero uznesení krajských súdov
Slovenskej republiky.

3.Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.4.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania

žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených
v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preto
napadnutý rozsudok vo veci samej, ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa §

387 ods. 2 CSP, keďže sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, na tieto ďalej iba poukazuje.

5.V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol podľa procesných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.
V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní podanom žalobcom proti rozsudku súdu prvej inštancie,
v zmysle ustanovení CSP.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
6.1.Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho

súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v
odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na
zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako

neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na
všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
6.2.Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa. Odvolateľ
v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pri
rozhodovaní o podanom odvolaní môže odvolací súd prihliadať len na dôvody vymedzené v podanom

odvolaní.
6.3 Odvolací súd sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia
vecne správna, objektívna a presvedčivá. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom. Prieskumná činnosť odvolacieho
súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať

nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého
napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku
je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho

súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom
podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi
podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa
prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že
pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

7. Žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie zamietol jeho žalobu z dôvodu premlčania ním
uplatnenéhopráva.Akoodvolaciedôvodyvzmysle§365CSPuviedolnesprávneprávneposúdenievecia nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov. Tvrdil, že rozsudok súdu prvej inštancie
vychádzal z ustanovení § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase
rozhodovaniasúdu(dňa03.09.2014),§52,§55a§517ObčianskehozákonníkaSlovenskejrepublikya

§ 142 ods. 1 spolu s § 173 Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Odvolací súd v súvislosti s uvedeným
konštatuje, že odvolanie žalobcu zjavne nereflektuje napadnutý rozsudok. Nielen, že žalobca uvádza
ako deň vydania rozsudku nesprávny dátum 03. 09. 2014 (správny je pritom dátum 20. 03. 2017), ale
tvrdí, že súd prvej inštancie zamietol jeho žalobu z dôvodu premlčania uplatňovaného nároku aplikujúc
pritom slovenské právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Argumentuje dokonca procesnoprávnym

predpisom (OSP), ktorý bol v čase vydania predmetného rozsudku už dlhší čas neúčinný. Nevedno, z
akého dôvodu dával žalobca do pozornosti odvolacieho súdu rozhodnutia všeobecných súdov Českej
republiky vo vzťahu k premlčaniu nároku, keď napadnutý rozsudok sa v žiadnej svojej časti čo i len vetou
nezmieňuje o premlčaní.
7.1 Ďalej nevedno, prečo žalobca venoval v odvolaní jeho rozsiahlu časť zdôrazňovaniu, že na danú
vec bolo potrebné aplikovať právne predpisy Českej republiky. Ak sa žalobca riadne oboznámil s

odôvodnením napadnutého rozsudku, nemohlo ujsť jeho pozornosti, že súd prvej inštancie aplikoval pri
rozhodovaní vo veci samej výlučne zákony Českej republiky, a to Obchodní zákoník (zákon č. 513/1991
Sb.) a Občanský zákoník (zákon č. 40/1964 Sb.). V kontexte toho pôsobí zvláštne, ak žalobca v odvolaní
naznačuje, že súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko údajne na danú vec neaplikoval Obchodní
zákonník. Toto tvrdenie žalobcu však nie je pravdivé, nakoľko súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo

veci samej aplikoval výlučne zákony Českej republiky, medzi nimi aj spomínaný Obchodní zákoník.
7.2 Odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne relevantné dôvody, ktoré by nadväzovali na odôvodnenie
napadnutého rozsudku.

8. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že v Českej republike bol pod číslom 89/2012 Sb. s účinnosťou

ku dňu 01. 01. 2014 prijatý nový súkromnoprávny kódex (Občanský zákoník), ktorý nahradil dovtedajší
Občanský zákoník a Obchodní zákoník. V zmysle jeho prechodných a záverečných ustanovení sa
podľa § 3028 ods. 1 týmto zákonom riadia práva a povinnosti vzniknuté odo dňa nadobudnutia jeho
účinnosti. Podľa ods. 2, ak nie je ustanovené inak, riadia sa ustanoveniami tohto zákona aj právne
pomery týkajúce sa práv osobných, rodinných a vecných; ich vznik, ako aj práva a povinnosti z nich

vzniknutépredodňomúčinnostitohtozákonasavšakposudzujúpodľadovtedajšíchprávnychpredpisov.
Podľaods.3,akniejeustanovenéinak,riadiasainéprávnepomeryvzniknutépredodňomnadobudnutia
účinnosti tohto zákona, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté, vrátane práva a povinností z porušení
zmlúv uzatvorených pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, dovtedajšími právnymi predpismi.
To nebráni dohodne strán, že sa tieto ich práva a povinnosti budú riadiť týmto zákonom odo dňa

nadobudnutia jeho účinnosti.
8.1 Z citovaných ustanovení nového českého Občanského zákoníka je zrejmé, že súd prvej
inštancie postupoval správne, keď na zmluvné vzťahy vzniknuté medzi právnym predchodcom žalobcu
(spořitelnou) a žalovanou aplikoval ustanovenia staršieho Občanského zákoníka (40/1964 Sb.) a
Obchodného zákoníka (513/1991 Sb.).

9. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetné zmluvy uzatvorené medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanou ako spotrebiteľské. Žalovaná uzatvorila zmluvy ako fyzická osoba nepodnikateľ,
preto jej prináležalo postavenie spotrebiteľa. Keďže išlo o zmluvný vzťah s cezhraničným prvkom, bolo
potrebné vysporiadať sa s právomocou všeobecných súdov Slovenskej republiky danú vec rozhodnúť,
ako aj s rozhodujúcim právnym poriadkom pre právne posúdenie veci samej.

9.1 Podľa čl. 16 ods. 1, 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a
o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, (1) Spotrebiteľ môže žalovať
druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko alebo
na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa. (2) Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len
na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

9.2 Keďže žalovaná mala v čase uzatvorenia predmetných zmlúv s bankou trvalé bydlisko v meste Nitre,
kde ho aj naďalej má, v danej veci bola daná právomoc Okresného súdu Nitra ako súdu prvej inštancie
na rozhodnutie sporu.
9.3 Zmluvné strany sa v zmysle čl. 41 Všeobecných obchodných podmienok dohodli na tom, že ich
vzájomné vzťahy sa riadia právnym poriadkom Českej republiky. Takáto voľba právneho poriadku bola v

súlade s ustanoveniami Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvorený na podpis v Ríme
dňa 19. 06. 1980. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď vec posúdil podľa už spomínaných
zákonov Českej republiky.10. Dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, bola skutočnosť,
že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní ním tvrdených skutočností. Odvolací
súd sa s týmto dôvodom v plnej miere stotožnil. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú

zodpovednosť strany sporu za výsledok konania na základe vykonaného dokazovania. Platí zásada, že
strana sporu, ak chce byť v spore úspešná, musí uniesť dôkazné bremeno. Musí preukázať to, čo tvrdí.
V prípade, ak tak neučiní, neunesie dôkazné bremeno a v spore nebude úspešná.
10.1 Žalobca spolu so žalobou predložil súdu kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 31. 03. 2011,
ktorou malo prísť k prevodu pohľadávky banky voči žalovanej na žalobcu a kópiu zmluvy o sporožírovom

účte zo dňa 14. 05. 2008. Ďalej predložil kópiu zmluvy o poskytnutí úveru na sporožírovom účte. Podľa
jej bodu 1. sa banka zaväzovala za podmienok stanovených zmluvou poskytnúť žalovanej úver do výšky
10.000,- Kč. Žalobca však už nepredložili súdu doklady, ktoré by preukazovali, že k poskytnutiu úveru
žalovanej skutočne došlo. Na základe písomnej výzvy súdu doplnil žalobca dňa 20. 11. 2014 prílohy
žaloby o Všeobecné obchodné podmienky České spořitelny, a.s. v znení účinnom ku dňu 30. 11. 2009.
10.2 Súčasťou súdneho spisu bola ďalej kópia tretej upomienky spořitelne (výzvy k zaplateniu

dlhu) zo dňa 01. 02. 2010, kópia výzvy k zaplateniu pred podaním žaloby zo dňa 02. 03. 2010 a
kópia oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré nie je datované. Napriek tomu, že písomnosti majú v
záhlaví uvedenú poznámku „doporučene“, ani v jednom prípade žalobca súdu nepredložil písomnosť
(poštovú doručenku) preukazujúcu doručenie niektorej z uvedených písomností žalovanej. Ako už
správne konštatoval súd prvej inštancie, nebolo preto preukázané, že sa uvedené písomnosti dostali do

dispozičnej sféry žalovanej, ktorá by následne mala možnosť sa oboznámiť s ich obsahom a prípadné
dlhy voči veriteľovi uspokojiť ešte pred začatím súdneho konania.

11.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

12.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 a § 255 ods. 1
CSP, úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).