Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 1, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/181/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211227069
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1211227069.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek

senátuMgr.SoniPekarčíkovejaJUDr.AndreyHaitovejvprávnejvecižalobcu:D.M.Í.,nar.XX.XX.XXXX,
F. XXXX/XX, K., zast.: JUDr. Ladislav Csákó, advokát, Hviezdoslavova 4, Rožňava proti žalovanému:
S Slovensko, spol. s r.o., Tomášikova 17, Bratislava, IČO: 35 812 419, zast.: JUDr. Pavol Erben,
advokát,Mostová2,Bratislavaozrušenierozhodcovskéhorozsudkuaoodvolanížalobcuprotirozsudku
Okresného súdu Bratislava II, č.k. 22Cb/266/2011-52 zo dňa 10.4.2013 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 22Cb/266/2011-52 zo dňa
10.4.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Súčasne uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 9.11.2011
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a
priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V 51/2011 zo dňa 8.9.2011. Ďalej uviedol, že dôvody,

pre ktoré sa žalobca domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, nemožno subsumovať pod žiadne
z ustanovení v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. K námietke žalobcu,
že rozhodcovský súd porušil zásadu rovnosti tým, že mu neumožnil vyjadriť sa k predloženým
dôkazom (stanovisku A.. J. H.) v súvislosti s predajnou cenou odobratého predmetu leasingu, súd
prvej inštancie uviedol, že vyhodnotenie skutkového stavu nemožno považovať za porušenie zásady
rovnosti účastníkov konania. Rozhodcovský súd mal z predložených dôkazov za riadne preukázané,
že hodnota predmetu leasingu bola stanovená v súlade s jeho technickým stavom. Žalobca súdu

právne relevantným spôsobom nepreukázal, že by mu rozhodcovský súd neposkytol rovnakú možnosť
na ochranu jeho práv, ako poskytol žalovanému. Konajúci súd tiež uviedol, že v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nie je možné, aby súd opätovne zasahoval do skutkového a právneho
stavu, ktorý bol ustálený v konaní pred rozhodcovským súdom. K ďalšiemu argumentu žalobcu,
že sú dôvody, pre ktoré možno požiadať o obnovu konania, konkrétne že žalobca bez svojej viny
nemohol použiť, resp. sa nemohol vykonať dôkaz v podobe znaleckého posudku alebo odborného
vyjadrenia, súd prvej inštancie považoval za irelevantný, nakoľko v rozhodcovskom konaní mal žalobca

možnosť minimálne vo svojich dvoch stanoviskách (zo dňa 21.6.2011 a dňa 5.8.2011) vyjadriť sa k
správnosti ceny predaja predmetu leasingu, podložiť svoje tvrdenia dôkazmi, resp. navrhnúť znalecké
dokazovanie. Rozhodcovský súd mal z listinných dôkazov založených v spise preukázanú správnosť
hodnoty predmetu leasingu a skutočnosť, že nenariadil znalecké dokazovanie, či iným spôsobomnevykonal dôkaz, závisela výlučne na vôli a posúdení rozhodcu v predmetnom konaní. Podľa názoru
prvoinštančného súdu neobstojí ako dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku ani tvrdenie žalobcu,
že rozhodca v spore pred rozhodcovským súdom ho neinformoval, že právny zástupca žalobcu

v rozhodcovskom konaní je jedným z rozhodcov Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a
priemyselnej komory v Bratislave a teda rozhodcov kolega. Na vydaní rozhodcovského rozsudku sa
totiž nezúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. vylúčený pre
predpojatosť a ani nenastal prípad, že vylúčenie rozhodcu pre predpojatosť účastník rozhodcovského
konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. Zoznam

rozhodcov rozhodcovského súdu je verejne známy a prístupný širokej verejnosti, pričom aj žalobca
(zastúpený právnym zástupcom) mal možnosť oboznámiť sa s touto skutočnosťou a prípadne ju
namietať. Samotná skutočnosť, že rozhodca neinformoval zmluvné strany o všetkých skutočnostiach,
pre ktoré by mohol byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer
k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti, nie je dôvodom
na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku aplikáciou ustanovenia § 40 ods. 1 písm.

f) zákona č. 244/2002 Z.z. Okrem toho, skutočnosť, že rozhodca (menovaný predovšetkým z radov
advokátov) a právny zástupca účastníka rozhodcovského konania sú kolegovia, sama o sebe zaujatosť
nezakladá, nakoľko rozhodca je zo zákona povinný vykonávať svoju funkciu nestranne a s odbornou
starostlivosťou tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
a aby nedochádzalo k porušovaniu ich práv a právom chránených záujmov a aby sa práva na ich úkor

nezneužívali. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko
mal za to, že neboli naplnené predpoklady ustanovené v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.6.2016).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Mal za to, že súd prvej

inštancie sa svojím rozhodnutím nesprávne vysporiadal so žalobným dôvodom, ktorým sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku spočívajúceho v porušenia zásady rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania. Postup rozhodcovského súdu ohľadom odňatia možnosti sa náležitým
spôsobom vyjadriť k písomnému stanovisku A.. H. týkajúceho sa práve ceny predaja predmetu
leasingu, ako i nevykonania žalobcom navrhovaného dôkazu spočívajúceho vo vyhotovení znaleckého

posudku za účelom objektívneho určenia trhovej ceny predaja predmetu lízingu, považuje žalobca za
hrubé porušenie zásady rovného postavenia účastníkov rozhodcovského konania. Tiež uviedol, že je
neprijateľné, aby sa rozhodcovský súd zaoberal len dôkazmi predloženými, navrhnutými jednou stranou
adruhástranabolaukrátenáomožnosťpreukázaniasvojhotvrdeniatýkajúcehosanesprávnehourčenia
ceny predaja predmetu lízingu napr. návrhom na vypracovanie znaleckého posudku. V rozhodcovskom

konaní výška predajnej ceny predmetu lízingu bola samotnou alfou a omegou celého sporu, pričom
rozhodca rozhodcovského súdu konštatoval, že predmetná cena spĺňa kritérium „ceny bežnej“. Žalobca
má za to, že v rozhodcovskom konaní bolo zo strany jediného rozhodcu na mieste aplikovať ustanovenie
§ 28 zákona o rozhodcovskom konaní za účelom objektívneho zistenia ceny predaja predmetu leasingu,
pričom práve vykonaním tohto dôkazu by sa odstránili všetky pochybnosti v tomto smere. Napriek

tomu rozhodca rozhodcovského súdu tento postup odmietol a nevyhovel návrhu žalobcu v podobe
vypracovania znaleckého posudku. Z takéhoto konania rozhodcu nadobudol žalobca presvedčenie, že
v rozhodcovskom konaní bola druhá strana neprimerane zvýhodňovaná, jeho návrhy a tvrdenia boli
postavené „mimo koľaj“ a tým pádom v rozhodcovskom konaní zásada rovnosti účastníkov konania bola
v značnej miere narušená, a to v žalobcov neprospech. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že vzhľadom

na skutočnosť, že v čase rozhodcovského konania už nemal fyzicky k dispozícii predmet leasingu, tak
mu iná možnosť ako preukázať skutočnú cenu predaja predmetu leasingu resp. cenu, za ktorú sa mal
predmet leasingu predať, než vypracovaním znaleckého posudku, ani nezostala. V prípade, aj keby
žalobca chcel dať vyhotoviť znalecký posudok bez ustanovenia znalca rozhodcovským súdom, znalec
musí vykonať ohliadku predmetu leasingu a žalobcovi by sa túto podmienku nepodarilo zabezpečiť,

keďže už nebol jeho vlastníkom a nemal ani vedomosť, kde sa predmet leasingu nachádza. Mal za
to, že práve na základe uvedeného bola splnená ďalšia podmienka zrušenia žalobou napádaného
rozhodcovského rozsudku spočívajúcej v naplnení dôvodov, pre ktoré možno žiadať obnovu konania.
V súvislosti so žalobným dôvodom v zmysle § 40 ods. 1 písm. f) zákona č. 244/2002 Z.z. mal žalobca
za to, že v tomto smere sa taktiež dôvodne domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku o to viac,

že došlo zo strany rozhodcu rozhodcovského súdu k porušeniu jeho povinnosti informovať zmluvné
strany o samotnej možnosti mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti, tzn. že už aj akákoľvek (menšia, či
väčšia) pochybnosť o jeho nepredpojatosti mu zakladá túto povinnosť, pričom k takémuto informovaniu
zo strany rozhodcu nedošlo. V prípade, ak by nedošlo k porušeniu oznamovacej povinnosti rozhodcu ojeho možnej pochybnosti predpojatosti (so skutočnosťou, ktorou sa mohol včas oboznámiť), tak až týmto
sa mohlo jednoznačne vylúčiť použitie práve žalobcovho žalobného dôvodu. Preto považuje žalobca
za nedostatočné v súvislosti aj s vyššie uvedenými skutočnosťami odôvodnenie rozsudku púhym

konštatovaním povinnosti rozhodcu vykonávať svoju funkciu nestranne a s odbornou starostlivosťou
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana páv a oprávnených záujmov účastníkov. Na základe
uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil ďalšie konanie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 30.5.2013 uviedol, že v prípade porušenia zásady
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ako dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku, musí
ísť výlučne o dôvody procesného charakteru, t.j. musia sa týkať postupu rozhodcovského súdu pri
prejednávaní sporu, nie však správnosti skutkových alebo právnych záverov prijatých súdom. Nesúhlas
účastníka rozhodcovského konania s tým, ako rozhodcovský súd hodnotil vykonané dôkazy a ako
vec následne právne posúdil, nie je a nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozhodnutia

podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Inštitút zrušenia rozhodcovského rozsudku nemôže slúžiť
ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku. Ďalej uviedol, že právo vyjadriť sa vo veci
neznamená zároveň nárok na vykonanie dôkazov navrhnutých účastníkmi v rozhodcovskom konaní.
O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje rozhodcovský súd a nemá zákonnú
povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy. Odňatie možnosti účastníkov konať pred rozhodcovským

súdom nenastane tým, že súd nevykoná účastníkom navrhnutý dôkaz, pokiaľ súd odôvodní, prečo
tak neurobil. Nevykonanie navrhnutého dôkazu teda nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského
rozsudku v súlade s § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Podľa názoru žalovaného jediný rozhodca v záujme
hospodárnosti a účelnosti konania pred rozhodcovským súdom a v snahe predísť zbytočnému a
nedôvodnému zvyšovaniu nákladov konania, správne rozhodol na podklade listinných dôkazov do spisu

založených. Z predložených dôkazov mal za riadne preukázané, že hodnota predmetu leasingu bola
stanovená v súlade s jeho technickým stavom, ktorý vyplýval zo správy agentúry EVOL spol. s r.o. o
nutnosti spojazdniť predmet leasingu pred jeho odobratím a odovzdaním žalovanému, z veku predmetu
leasingu (rok výroby 1998), najazdených motohodín, technológie motora, dopytu v čase jeho predaja a z
komplikácií pri jeho predaji. Nevykonanie znaleckého dokazovania jediný rozhodca vo svojom rozsudku

riadne odôvodnil. Žalovaný poukázal tiež na to, že žalobca cenu predmetu leasingu namietal až v
rozhodcovskom konaní, pričom mu bola zrejmá už od 18.10.2008 z finančného vysporiadania, ktoré mu
bolo zaslané a ktoré riadne prevzal. Súčasne podotkol, že ak bol žalobca názoru, že cena predmetu
leasingu je neadekvátna, mal dať vyhotoviť znalecký posudok resp. dať ohodnotiť predmet leasingu
tretiemu subjektu už v čase, keď mu bol predaj predmetu leasingu oznámený, prípadne si sám svoje

nároky vymáhať v súdnom konaní. Rovnako tak mohol urobiť aj v konaní pre rozhodcovským súdom,
najmä keď na tvrdenia žalovaného reagoval nielen v žalobnej odpovedi (21.6.2011), ale aj druhým
stanoviskom zo dňa 5.8.2011. Informáciu o mieste, kde sa predmet leasingu nachádza si žalobca mohol
od žalovaného kedykoľvek vyžiadať. O uvedené sa ani nepokúsil a aj vo svojom druhom podaní len
vágne namietal nesprávnosť ceny predaja predmetu leasingu, ničím však svoje tvrdenia nepodložil.

K argumentu žalobcu týkajúceho sa dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak sa na vydaní
rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre zaujatosť,
alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku bez
svojho zavinenia nemohol dosiahnuť, žalovaný uviedol, že žalobca mal namietať zaujatosť už pri prvom
úkone vo veci a neurobil tak. Ďalej uviedol, že okolnosť, že zástupcom účastníka v rozhodcovskom

konaní je osoba, ktorá tiež pôsobí ako rozhodca rovnakého rozhodcovského súdu, nie je sama o sebe
relevantná; významnou by mohla byť až konkrétna osobná väzba rozhodcu k takémuto právnemu
zástupcovi, čo však v tomto prípade nie je dané. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v
rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací
súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto
postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa
ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti.5. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny,
keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec
posúdil správne aj po právnej stránke.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

7. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so
žalobným dôvodom, ktorým sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku spočívajúceho v
porušení zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Porušenie zásady rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania malo podľa tvrdenia žalobcu spočívať v odňatí možnosti náležitým spôsobom
sa vyjadriť k písomnému stanovisku A.. H. a tiež v nevykonaní žalobcom navrhnutého dôkazu -
znaleckého dokazovania.

8. V súlade s § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. je dôvodom na uplatnenie si práva na zrušenie

rozhodcovského rozsudku aj porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 40 ods.
1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní). V súlade s citovaným zákonným ustanovením je potrebné
skúmať, či bola s ohľadom na rovné postavenie strán rozhodcovského konania, poskytnutá stranám
možnosť na rozhodcovskom súde vec prejednať, resp. či bola poskytnutá riadna a dostatočná možnosť
k uplatneniu procesných práv účastníkov rozhodcovského konania. Zásadu rovnosti strán je potrebné

skúmať jednak z hľadiska, či boli po formálnej stránke dodržané procesné postupy, ale tiež z hľadiska, či
mali obidve strany dostatočnú možnosť uplatnenia svojich tvrdení, námietok, možnosť navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k navrhnutým dôkazom, tvrdeniam, argumentácii a protiargumentácii druhej strany.

9. Rozhodcovský súd na základe zmluvnými stranami prejavenej vôle vedie konanie a prejednáva vec,

pričom do jeho postupu nie sú ostatní účastníci oprávnení zasahovať a procesný postup súdu v konaní
riadiť a ani v ňom rozhodovať, s čím dopredu vyjadrili v rozhodcovskej zmluve súhlas. Napriek tomu
majú všetci účastníci v rozhodcovskom konaní, priebeh ktorého riadi rozhodcovský súd, rovnaké práva
a povinnosti. Procesná rovnosť strán sporu sa uplatňuje rovnako v súdnom, ako aj v rozhodcovskom
konaní.

10. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil, že obom účastníkom
rozhodcovského konania bola poskytnutá rovnaká možnosť vec pred rozhodcom prejednať a uplatniť
ich procesné práva za primeraného použitia Občianskeho súdneho poriadku, ktorého aplikáciu pripúšťa
§ 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní. Zásadu rovnosti strán zákon o rozhodcovskom konaní

žiadnym spôsobom nekonkretizuje formou práv a povinností účastníkov rozhodcovského konania, preto
je k jej posúdeniu nutné použiť primerane príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V
konaníozrušenierozhodcovskéhorozsudkuniejemožné,abysúdzasahovaldoskutkovéhoaprávneho
stavu ustáleného v rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd je pri preskúmavaní povinný iba posúdiť, či
nedošlo k takému postupu súdu, ktorý by zakladal dôvod uvedený žalobcami v žalobe v zmysle § 40

ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

11. V rozhodcovskom konaní mal rozhodca z predložených dôkazov za preukázané, že hodnota
predmetu leasingu bola stanovená v súlade s jeho technickým stavom, ktorý vyplýval zo správy
agentúry EVOL spol. s r.o. o nutnosti spojazdniť predmet leasingu pred jeho odobratím a odovzdaním

žalovanému,zvekupredmetuleasingu,najazdenýchmotohodín,technológiemotora,dopytuvčasejeho
predaja a z komplikácií pri jeho predaji. Nevykonanie znaleckého dokazovania pritom jediný rozhodca
vo svojom rozsudku riadne odôvodnil.

12. Z posudzovaného rozhodcovského rozsudku možno mať za to, že rozhodcovský súd sa

vysporiadal s podstatnými argumentmi žalobcu, ktoré boli rozhodné pre posúdenie nároku žalovaného
v rozhodcovskom konaní, pričom v odôvodnení svojho rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne
závery a súčasne uviedol ako vec právne posúdil. Rozhodcovský súd sa s námietkami žalobcu
zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že žalobca dostal odpoveď na všetky podstatnéokolnosti prípadu. Samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom rozhodcovského súdu
nestotožňuje a domnieva sa, že jeho práva boli porušené tým, že rozhodcovský súd nerozhodol v súlade
s očakávaním žalobcu, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania

(totožne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 470/2012).

13. V súvislosti s dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. h) zákona
č. 244/2002 Z.z. odvolací súd konštatuje, že tento dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku nie je v
danom prípade naplnený, pretože znalecký posudok nie je novým dôkazom, ktorý nemohol žalobca

použiť v rozhodcovskom konaní.

14. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom konštatuje, že nie je naplnený ani dôvod zrušenia
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. f) zákona č. 244/2002 Z.z., a to že na vydaní
rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre
predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského

rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. Okolnosť, že zástupcom účastníka v rozhodcovskom
konaní je osoba, ktorá tiež pôsobí ako rozhodca rovnakého súdu totiž nie je sama o sebe relevantná,
významnou by mohla byť až konkrétna osobná väzba rozhodcu k takémuto právnemu zástupcovi, avšak
žalobca v neuviedol žiadne takéto skutočnosti. Preto nemožno konštatovať, že v rozhodcovskom konaní
rozhodoval vylúčený sudca.

15. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti považoval odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní za vecne správne, preto ho
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojenís§255ods.1as§262ods.1CSP,takžežalovanémupriznalnároknanáhradutrovodvolacieho
konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

17. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.

757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).