Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 21, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/370/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215201935
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4215201935.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobcu: EOS
KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.
r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: D. N., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom M. K. XXX, o zaplatenie 4.602,70 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno zo dňa 31. júla 2017 č. k. 8C/110/2015-137 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že
žalovaná nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4
písm. b), § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm.
a) a b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase
uzavretia zmluvy o splátkovom úvere, § 92 ods. 8, § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení účinnom k 28. 09. 2011, § 295, § 255 ods. 1, 396 ods. 1 CSP. Uviedol, že dňa 13. 02. 2015

žalobca doručil žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 4.602,70 eura
spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že žalovaná s jeho právnym
predchodcom (Slovenská sporiteľňa, a. s.) uzatvorila dňa 20. 12. 2007 zmluvu o splátkovom úvere č.
212564238, na základe ktorej jej boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazala riadne splatiť.
Žalobcovi bola pohľadávka postúpená pôvodným veriteľom dňa 27. 09. 2012. O podanej žalobe súd
prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 8C/110/2015-74 zo dňa 15. 06. 2016, ktorým žalobu zamietol a
žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. O podanom

odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č. k. 9Co/568/2016-98 zo dňa 06.
04. 2017 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Súd prvej inštancie opätovne vec prejednal a uviedol, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
č. 1175/2012/CE uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a. s. dňa 27. 09.
2012 žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku voči žalovanej titulom zmluvy
o splátkovom úvere, pričom táto bola špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok.
Postúpenie pohľadávky bolo žalovanej oznámené písomným podaním právneho predchodcu žalobcu

zo dňa 16. 10. a 30. 10. 2012, o ktorom doručení sa doklad v spise nenachádza. Ako vyplynulo z
prílohyzmluvyopostúpenípohľadávok,včasepostúpeniapohľadávky(t.j.k27.09.2012)bolažalovaná
v omeškaní s úhradou dlžnej sumy 1225 dní. Žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu dňa
20.12.2007zmluvuosplátkovomúvereč.212564238.Nazákladetejtozmluvybolžalovanejposkytnutýúver vo výške 4.315,21 eura, ktorý sa zaviazala vrátiť veriteľovi v mesačných splátkach po 64,99 eura
v období od 20. 01. 2008 do 20. 12. 2017. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné
podmienky. Ako vyplynulo z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok žalovaná titulom poskytnutého

úveru ku dňu postúpenia pohľadávky dlhovala sumu 7.087,93 eura. Žalobca si v tomto konaní uplatnil
na zaplatenie splátky úveru splatné od 20. 03. 2011 do 20. 12. 2017 v počte 82 a celkovej výške 5.329,18
eura, avšak v zmysle úhrad žalovanej pred podaním žaloby 71 splátok v celkovej výške 4.602,70 eura.
Ako vyplynulo z výzvy k úhrade zo dňa 16. 10. 2012 aj v tomto podaní žalobca konštatoval aj vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru zo strany jeho právneho predchodcu bez uvedenia konkrétneho dňa, kde

zároveň vyčíslil svoju pohľadávku. Doklad o doručení tejto výzvy žalobcom predložený v priebehu
konania nebol. V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním, rešpektujúc rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre a právneho názoru nadriadeného súdu v ňom vyjadrenom dospel k záveru, že v danej veci
bolo potrebné bez ohľadu na štádium konania prioritne sa zaoberať otázkou vecnej legitimácie strán
sporu v tomto konaní. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej mal preukázanú, keďže išlo o dlžníka zo
zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého je predmetom tohto konania (pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej

žalobca preukázal predložením zmluvy o splátkovom úvere, plnenie z ktorej je predmetom sporu).
Pokiaľ však išlo o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní konštatoval, že v zmysle zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, t. j. že spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s. ako veriteľ
pohľadávky písomne vyzval žalovanú ako dlžníka na úhradu dlhu a táto bola napriek výzve v omeškaní

s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom
postúpenia splatnej pohľadávky, resp. jej časti banky voči dlžníkovi na tretiu osobu. Žalobca svoju
aktívnu vecnú legitimáciu v konaní vyvodzoval z výzvy na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 16. 10. 2012
a z dohody obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach v bode 18.15 (pozn. súdu správne
ide o bod 18.14 všeobecných obchodných podmienok). Dospel k záveru, že na prípady postúpenia

pohľadávok bánk je potrebné okrem všeobecného ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka
aplikovať ustanovenia lex specialis, t. j. ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., keďže
zákon o bankách v prípade bankových úverov poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením
ich situácie v záväzkovo-právnom vzťahu z titulu bankového úveru. Banka je v prípade porušenia
zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru

po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere
vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. O tom,
či banka túto možnosť využila, žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz. V pokuse o zmier síce
uviedol, že zo strany Slovenskej sporiteľne, a. s. došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, avšak
bez konkretizácie dátumu takéhoto úkonu a bez predloženia listiny, ktorou malo dôjsť k vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti úveru. Preto súd predčasné ukončenie zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého
je predmetom tohto konania, nemal preukázané. Pokiaľ teda nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť
úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy (prípadne, pokiaľ
takáto skutočnosť nebola preukázaná), nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku
dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením

ktorých bola žalovaná v omeškaní. Mal za to, že v danom prípade žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno
preukázania splnenia podmienok špecifikovaných v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
Nakoľko žalobca dodržanie tohto postupu zo strany právneho predchodcu žalobcu nepreukázal, keď
v priebehu konania za účelom preukázania skutkového tvrdenia v smere, že jeho právny predchodca
vyzval dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy, s úhradou ktorej bol v omeškaní a že dlžník (žalovaná)

bola napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke nepreukázal, keď síce predložil písomnú výzvu vypracovanú
Slovenskou sporiteľňou, a. s. adresovanú žalovanej, ktorou vyzvala dlžníka na splnenie svojho záväzku,
avšak nepreukázal reálne doručenie tejto listiny, bol nútený konštatovať, že žalobca nepreukázal svoje
skutkové tvrdenie o tom, že je na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 09. 2012 právnym

nástupcom obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s. vo vzťahu k pohľadávke zo zmluvy č.
212564238 uzatvorenej so žalovanou dňa 20. 12. 2007, a teda medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalobcom nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, keď zákon
č. 483/2001 Z. z. o bankách treba ohľadom inštitútu postúpenia pohľadávky považovať za lex specialis
vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka (konkrétne § 524 Občianskeho zákonníka). Zmluvu

o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 09. 2012 je preto potrebné považovať za neplatný právny úkon
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom). Keďže súd prvej inštancie nemal za
preukázané súčasné splnenie oboch podmienok predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z., dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok zo 15. 12. 2011 v prospech žalobcu je neplatnás poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor s § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.) v časti pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a. s. voči žalovanej zo
zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 20. 12. 2007 a žalobca v súvislosti s uvedenou

zmluvou nie je veriteľom žalovanej. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal za to, že
skúmanie jednotlivých zmluvných podmienok upravených v zmluve o splátkovom úvere a všeobecných
obchodných podmienkach, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, je nadbytočné a žalobu v celom
rozsahu zamietol.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,
namietajúc nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdil, že žalovaná bola zo strany postupcu vyzvaná na
úhraduomeškanýchsplátokažalobcapreukázalvkonanísvojuaktívnuvecnúlegitimáciuajspoukazom
na ust. § 92 ods. 8 ZoB. V podaní zo dňa 25. 07. 2017 zároveň tvrdil, že žalovaná je v nepretržitom
omeškaní so splácaním úveru od 17. 09. 2011, kedy uhradila poslednú splátku titulom úveru. Keďže tieto
skutkové tvrdenia neboli protistranou rozporované, v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP ich bolo potrebné

považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Považoval za nesporné, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo nespornými
skutkovými tvrdeniami preukázané, že žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky, napriek písomnej
výzve postupcu, v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k

porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. V súvislosti s nedostatkom aktívnej
legitimácie v konaní poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu
žalovanej o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu)
na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd prvej inštancie mal povinnosť z tohto oznámenia vychádzať
bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 06. 2003 sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v
Žiline zo dňa 30. 06. 2016 sp. zn. 5Co/228/2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 08. 2016
sp. zn. 5Co/248/2016, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04. 05. 2016 sp. zn. 1Co/387/2015,
uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 11. 2015 sp. zn. 8Co/564/2015 a uznesenie Krajského
súdu v Nitre zo dňa 27. 06. 2014 sp. zn. 9Co/133/2013. Uzavrel, že súd prvej inštancie pochybil a

vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky skúmal
platnosť zmluvy o postúpení. V súvislosti s platným postúpením pohľadávky taktiež poukázal na bod
18.14 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB
pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie

§ 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku
postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 18.14 všeobecných obchodných podmienok.
Na podporu svojich tvrdení poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Mal za to, že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak posúdil, že pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku
(resp. pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu) predstavuje len splatné splátky úveru a len

tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu žalovanej zo zmluvy o úvere. Považoval
za nesporné, že dlh žalovanej vznikol už splnením záväzku postupcu, t. j. dlh žalovanej vznikol už
poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovanej. Dohoda zmluvných strán
o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá
žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a

závisí výlučne od vôle veriteľa. Na základe uvedeného považoval za absurdné, ak súd prvej inštancie
pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“ rozumie v prípade vracania poskytnutých
peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými.
Pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere podľa jeho názoru predstavuje
zostatok dlhu žalovanej, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovanej, t. j.

takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ
nesplatné splátky úveru. V nadväznosti na uvedené zastal názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Uviedol, že ani zo samotného
znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je už splatná. Poukázal aj na to, že ak by zákonodarca v uvedenom ustanovení mienil

upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by
druhá veta ust. § 92 ods. 2 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak
by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu
vrátane príslušenstva tak, aby už banka nemala čo postupovať, a teda banka by ani nemala aképrávo uplatňovať. Opäť poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov. K vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru uviedol, že postupca toto svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu splatnosť úveru
vyhlásil až on, a to podaním zo dňa 16. 10. 2012 označeným ako výzva k úhrade a oznámenie o

vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Považoval za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou
na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2015 sp. zn. 8Co/163/2015.
Ďalej zastal názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako
postupníka pohľadávky. Aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť

s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá
v § 92 ods. 8 ZoB, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade
žalovanej, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50
ods. 1 ZoB. Z vyššie uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle §
92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred
postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia

pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené
len sankcie vyplývajúce zo ZoB. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v
podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne
zodpovednosť banky v zmysle ust. § 50 ods. 1 ZoB. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že ustanovenie
§ 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Ku dňu

postúpenia pohľadávky bola žalovaná v omeškaní po dobu 1225 dní, teda súčet všetkých omeškaní
žalovanejsosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvočibankepresiaholjedenrok.Zastal
názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z
každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku
aktívnej legitimácie žalobcu - predmetnú skutočnosť preukázal predloženým oznámením o postúpení

pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou
prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. V závere navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným
vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Predmetom konania je žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 4.602,70 eura spolu s úrokom z
omeškania zo splátok za obdobie od 21. 03. 2011 do 23. 09. 2014 vo výške 941,44 eura a ročného
úroku z omeškania 8,75% zo sumy 4.602,70 eura od 24. 09. 2014 do zaplatenia a trov konania.

Návrh odôvodnil tým, že žalovaná s jej právnym predchodcom (Slovenská sporiteľňa, a. s.) uzatvorila
dňa 20. 12. 2007 zmluvu o splátkovom úvere č. 212564238, na základe ktorej jej boli poskytnuté
finančnéprostriedky,ktorésazaviazalariadneplatiť.Celkovádlžnásumakudňupostúpeniapohľadávky
predstavovala sumu 7.087,93 eura (z toho dlžná istina 6.045,81 eura a úrok z omeškania vo výške
193,37 eura). Napadnutým rozsudkom (po už právoplatnom zastavení konania v časti zaplatenia sumy

53,40 eura s prísl.) súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaná nemá právo na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa§387ods.2CSPaksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

10. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne
posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu správne
a dostatočným spôsobom rozhodnutie odôvodnil. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil,
a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia

§ 387 ods. 2 CSP odkazuje.

11. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení uzavretia zmluvy o postúpení
pohľadávok, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku

voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju
pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a
to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka
alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil
banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane

jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

12. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu
odvolacísúdudáva,ževprejednávanejvecibolozrejmé,ževzťahmedziprávnympredchodcomžalobcu

a žalovanou vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom
o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.
Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem
všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj
špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení

§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia
bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou
nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu
trvania úverového vzťahu. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 mal zákonodarca na
mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu,

napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu,
aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo Zákona o ochrane

spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek,
počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu
Zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho

úkonu postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že
žalobcasplnenietýchtopodmienoknepreukázal,keďnepreukázaldoručenievýzvynaplneniežalovanej.
Uvedený predpoklad je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený
v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnejlegitimácie žalobcu, keď mal za to, že táto v predmetnom konaní nie je daná, keď i napriek tomu, že
žalobca nepredložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu na plnenie, toto nepreukázal a ani netvrdil
skutočné doručenie tejto výzvy žalovanej. Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z

dôvodunedostatkuaktívnejvecnejlegitimáciežalobcuzamietol.Sohľadomnadôvodzamietnutiažaloby
a nenaplnenie zákonného predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia
žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca sa splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti
bezpredmetná.

13. Odvolací súd sa nestotožnil ani s výkladom ustanovenia § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.,
uvedenom žalobcom v odvolaní. Uvedené zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval súd prvej inštancie
hovorí o tom, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však
za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník neuhradí, môže banka pohľadávku
postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Veta druhá hovorí o tom, že banka takéto
právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka však aj v prípade, že klient uhradí omeškaný peňažný
záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet
všetkých omeškaní so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, presiahol jeden rok. Banka teda musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného
záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí

peňažný záväzok, môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade,
ak by aj po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní, uhradil, takto banka
postupovať nemôže, ak však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný peňažný záväzok uhradí, ale ide
o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade
pohľadávku postúpiť.

14. Je preto potrebné konštatovať, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom, že právny
predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej len po tom, ak bola
žalovaná, napriek písomnej výzve, nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade, že takéto

predpokladysplnenéneboli,resp.zvykonanéhodokazovaniaichsplnenienevyplynulo,bolopotrebnéna
takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom
rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej
sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť
je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovanej prihliadať.

15. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP

a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade
by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2

CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanej
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a
rozhodnutávzmyslečl.17CSProzhodol,žežalovanejsanáhradatrovodvolaciehokonanianepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).