Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 5, 2017

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11Csp/104/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117212364
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2017:2117212364.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobkyne: X. L., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XX, zastúpená: Podhorský & Partners, s.r.o., IČO: 46 962 000, Zámocká
35, 811 01 Bratislava, proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25,
824 96 Bratislava, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516,
Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie sumy 947,56 eura s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 03.05.2017, doručenou tunajšiemu súdu dňa 05.05.2017, domáhala

vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 947,56 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 947,56 eura od 03.05.2017 do zaplatenia, ako aj náhradu
trov konania.

2. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že uzavrela so žalovanou dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o revolvingovom
úvere, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala poskytnúť žalobkyni sumu vo výške 1.170,- eur. Žalovaná
však poskytla menej ako bolo zmluvnými stranami dohodnuté. V tejto veci sa viedlo súdne konanie na

Okresnom súde Trnava sp. zn. 24C/98/2014, v ktorom žalovaná žalovala žalobkyňu na zaplatenie sumy
638,59eurasprísl.,nokonajúcisudžalobuzamietolvcelomrozsahuzdôvodu,žepovažovalpredmetnú
Zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkovú vzhľadom na absenciu obsahových náležitostí podľa
zákonaospotrebiteľskýchúveroch.Vkonanísp.zn.24C/98/2014bolopreukázané,žežalovanáposkytla
a vyplatila žalobkyni úver vo výške 1.001,83 eura, pričom žalobkyňa z toho splatila žalovanej sumu vo
výške 1.949,39 eura. Zmluva o revolvingovom úvere obsahovala neprimerané vysoké úroky a poplatky
za poskytnutie úveru, preto boli tieto nároky žalobkyne absolútne neplatné. Žalobkyňa poukazuje na

neprimeranú výšku ročnej úrokovej sadzby prevyšujúcej 30% a nemravných poplatkov za úver. Má
za to, že takáto dohoda o výške úrokov a odmeny za poskytnutie úveru sa prieči dobrým mravom,
a preto je podľa § 39 OZ neplatná (napr. uznesenie NS SR 1MCdo 1/2009 z 31.07.2009). Žalovaná
sa takýchto nárokov nemôže domáhať, keďže svojou povahou ide o úžeru. Vzhľadom na právnu
kvalifikáciu, ktorú zastáva žalobkyňa a takisto na právne posúdenie vykonané Okresným súdom Trnava
sp.zn. 24C/98/2014, podľa ktorej vrátila žalobkyňa žalovanej finančné prostriedky presahujúce právny
a morálny rámec, napriek tomu, že žalobkyňa mala vrátiť sumu vo výške 1.001,83 eura, je plnenie

v sume 947,56 eura (presahujúce výšku poskytnutých finančných prostriedkov), ktoré žalovaná od
žalobkyne prijala, plnením bez právneho dôvodu, a teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane
žalovanej, ktoré musí žalovaná vydať. Bez ohľadu na právny názor súdu prezentovaný v konaní
vedenom na Okresnom súde Trnava sp.zn. 24C/98/2014, má žalobkyňa za to, že v predmetnejzmluve bola dojednaná neprimerane vysoká RPMN ako aj neprimerane vysoká úroková sadzba, čo
je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je neplatná. V prípade námietky premlčania vo vzťahu k
objektívnej premlčacej lehote zo strany žalovanej, žalobkyňa z opatrnosti dáva do pozornosti, že

Krajský súd Prešov a Krajský súd Žilina vo viacerých rozhodnutiach posúdili konanie dodávateľov,
ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedávajú svoje zmluvy do súladu
so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Podľa žalobkyne je objektívna premlčacia doba 10 ročná.
Žalobkyňa citovala z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/84/2011 z 12.12.2011, Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 3Co/41/2012 z 06.03.2013, Krajského súdu v Prešove sp.zn. 26Co/9/2012 z

21.01.2013,KrajskéhosúduvPrešovesp.zn.5Co/134/2012z26.11.2013,KrajskéhosúduvŽilinesp.zn.
9Co/648/2013 z 20.02.2014. Ďalej žalobkyňa uviedla, že úrok z omeškania si uplatňuje odo dňa podania
žaloby, teda od 03.05.2017 až do zaplatenia, a to z dôvodu, že si uplatňuje voči žalovanej nárok na
vráteniebezdôvodnéhoobohateniatoutožalobou.AkodôkazyžalobkyňapredložilavýpiszObchodného
registra na internete, rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 24C/98/2014-41 zo dňa 03.06.2015, a
navrhla doplniť dokazovanie obsahom spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. 24C/98/2015.

3.Žalovanásakžalobevyjadrilavpodanízodňa19.05.2017vtomzmysle,žepodanážalobajeneurčitá,
nezrozumiteľná a z právneho hľadiska nesprávna. Žalobkyňa sa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia z dôvodu, že Zmluva o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX má
byť bezúročná a bezodplatná, svoje tvrdenia však nepodporuje žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami.

Jediným odkazom, ktorým žalobkyňa podporuje svoje argumenty pre oblasť uloženia povinnosti vydať
bezdôvodné obohatenie, je odkaz na konanie pred Okresným súdom Trnava, v ktorom sa rozhodlo
o zamietnutí žaloby žalobkyne (tu žalovaná) z dôvodu absencie zákonných náležitostí zmluvy podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch. Medzi podanou žalobou o plnenie a predmetným konaním nie
je žiadny vecný súvis, v rozhodnutí súd nekonštatoval povinnosť žalovanej vydať nejaké plnenie. Ak

žalobkyňa argumentuje tým, že zmluva obsahuje neprimerane vysoké úroky, treba poukázať na to,
že žiadny zákon nestanovuje (a nikdy ani nestanovoval), že rozhodujúcim kritériom, z ktorého sa
vychádza pri posudzovaní prijateľnosti tohto dojednania v zmluve o spotrebiteľskom úvere, by mala byť
priemerná úroková sadzba bankových subjektov. Naopak, relevantnou v zmysle zákonného ustanovenia
bola odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu za obdobné úvery. Úprava výšky úrokov pre

úverovú zmluvu je uvedená v § 502 Obchodného zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že argument
žalobkyne zneplatňujúci dojednanie o úrokovej sadzbe ako celku je nielen nedôvodný, ale v rozpore s
ustanoveniami zákona. Priemerné úrokové sadzby, na ktoré poukazuje žalobkyňa, sa použiť nedajú už
len preto, že ide o vyjadrenie priemeru. Teda stavu, kedy banky poskytovali úvery aj za vyššie úverové
sadzby, a to s prihliadnutím na rozsah rizika, mieru zabezpečenia a pod.. Žalovaná teda poukazuje na

skutočnosť, že v zmysle § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka nie je v prípade úverovej zmluvy podľa
zákonamožnévysloviťneplatnosťceléhodojednaniaoodplateanivprípade,akbytietobolivrozporeso
zákonom.Právnanormajednoznačneurčujeinýnásledok,akosanavrhujepodanýmnávrhom.Samotná
výška odplaty (úrokov) bola v čase uzavretia Zmluvy upravená § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Uvedené ustanovenie teda predstavuje „zákon“, na ktorý sa odvoláva spomenutý § 502 Obchodného

zákonníka. Výška odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy bola ku dňu 28.09.2010
upravená v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Tvrdenia žalobkyne sú nesprávne už zo
samotného dôvodu slovného základu pojmu odplata. Pojem odplata a úrok nie sú totožné, a preto nie je
možné hodnotiť celkovú odplatu iba z pohľadu jednej jej zložky - ročnej úrokovej sadzby. Zákonodarca
v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej

jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch
rôznychposkytovateľochúverov-bankovýchanebankovýchsubjektoch-sícemôžebyťúrokovásadzba
(jej výška) výrazne odlišná, avšak napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená
aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami za vyhotovenia výpisov a pod.. Zákonodarca preto
výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov.

V zákone bolo teda výslovne určené, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty,
ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti.
Žalobkyňa toto vôbec nerešpektuje, rovnako ako fakt, kedy aplikáciu ňou označeného ustanovenia
vylučuje práve hore citované ustanovenie podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Porovnávanie s
údajmi bánk je samo o sebe nesprávne - banka si svoj „zisk" účtovala v danom období aj za vedenie

úverového účtu, spracovanie platieb a pod., čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí,
ale bol tam celý rad ďalších položiek, ktoré musel dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Odplata,
ktorá je regulovaná v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, vyjadruje celkovú nákladovosť
úveru pre spotrebiteľa (teda okrem úroku aj prípadne ďalšie poplatky, ktoré v súvislosti s úverom mázaplatiť s výnimkou tých, ktoré nie sú povinné a teda predpokladom pre získanie úveru). Pri porovnaní
výšky odplaty s hodnotou priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery je na mieste záver, že táto nebola
podstatne prevýšená. Obvyklou odplatou, vzhľadom na spôsob jej určovania v korelácii s tým, že ide

o odplatu na finančnom trhu (nie na bankovom trhu) je práve hodnota priemernej odplaty určovanej
Ministerstvom financií SR. Tá bola v rozhodnom období v hodnote 47,39 %. Dohodnutá odplata v zmluve
priemernú odplatu na finančnom trhu podstatným spôsobom neprevyšovala. Žalovaná ďalej vzniesla k
uplatnenémunárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniažalobkynenámietkupremlčania.Odhliadnuc
od toho, že žalobkyňa absolútne nerešpektuje odplatný charakter zmluvy o úvere, ktorým je poskytnutie

peňažných prostriedkov na požiadanie za vopred dohodnutú odplatu a povinnosť vrátenia poskytnutých
peňažných prostriedkov spolu s dohodnutou odplatou za ich poskytnutie, žalobkyňa rovnako žiadnym
spôsobom nepristúpila k preukázaniu požadovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j.
momentu,vktoromsadozvedelaobezdôvodnomobohatení.Subjektívnapremlčaciadobajeviazanána
to,že„poškodený"subjektmákdispozíciiskutkovéokolnostizktorýchodvodzujesvojeúdajnénárokyna
vydanie bezdôvodného obohatenia. Zmyslom zákonodarcom prijatej právnej úpravy § 107 OZ nie je to,

aby sa lehoty týkajúce premlčania počítali svojvoľne. Premlčacia doba sa posudzuje z hľadiska plynutia
od momentu zistenia takejto skutočnosti. Tvrdenia žalobkyne nie sú schopné objektívnym spôsobom
podporiť uplatnený nárok, nakoľko takto všeobecne uvádzaná skutočnosť by mohla určiť začiatok aj
koniec premlčacej doby v podstate kedykoľvek. Žalovaná popiera aj tvrdenia žalobkyne o úmysle
žalovanej bezdôvodne sa obohatiť na jej úkor. Je nutné tiež poznamenať, že žalobkyňa zakladá svoje

vyjadrenia na domnienkach, ktoré nemajú oporu v žiadnej objektívnej skutočnosti, ktorých relevanciu
a pravdivosť vo vzťahu k predmetnému zmluvnému vzťahu nijakým spôsobom nepreukazuje, ako aj
na základe neúčinných právnych predpisov. Žalovaná napáda rozpor tvrdení žalobkyne o úmyselnom
bezdôvodnom obohatení nielen so zákonom (§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka), ale napríklad aj
s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline, č. k. 9Co/516/2015. Záverom žalovaná žiadala, aby súd žalobu

v celom rozsahu zamietol a súčasne zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanej náhradu trov konania. Ako
dôkaz žalovaná označila a predložila Súhrnné informácie o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
veriteľmi za 2. štvrťrok 2010.

4. Žalobkyňa sa vyjadrila v replike zo dňa 05.06.2017 v tom zmysle, že je potrebné poukázať aj

na to, že žalovaná uplatňuje dlhodobo neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, úroky ktoré
sú v rozpore s dobrými mravmi a sú neprimerané vysoké, ako aj premlčané pohľadávky na celom
území SR, pričom je zrejmé, že tak robí vedome s úmyslom sa obohatiť na úkor spotrebiteľov.
Žalobkyňa zdôrazňuje, že žalobca v pôvodnom konaní sp. zn. 24C/98/2014 využil právo dať sa
zastúpiť právny zástupcom - advokátom, ktorý mu určite musel vysvetliť, že si chce uplatniť premlčanú

pohľadávku resp. pohľadávku v rozpore s dobrými mravmi. Z toho možno usúdiť, že je vylúčené, aby
žalovaná o tejto skutočnosti nevedela. Napriek tomu sa pravdepodobne spoliehala na to, že množstvo
spotrebiteľov nebude mať právne zastúpenie a z tohto dôvodu nevznesú námietku premlčania alebo
neuplatnia tie právne argumenty, ktoré uplatňuje žalobkyňa. Žalobkyňa má za to, že na strane žalovanej
došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho sa inak trojročná objektívna

premlčacia doba predlžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Žalovaná ako
nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov. A teda jej povinnosť
bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Takéto dlhodobé
ignorovanie zákonnej povinnosti napr. správne uvádzať RPMN, dlhodobé dojednávanie neprimerane
vysokých úrokov a poplatkov za poskytnutie úveru, sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie

zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Použitie napr. neprijateľnej
podmienky v Zmluve o úvere a určenie neprimerane vysokej ceny úveru nemožno hodnotiť inak
ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s
nepriamym úmyslom získať majetkový prospech opísaný praktikami. So zreteľom na to je správny
názor žalobkyne poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10-ročnej lehoty od poskytnutia úveru, v

dôsledku čoho je možné takto uplatnený nárok žalobkyni priznať. Za stavu, že žalobkyňa opísala, ako
sa dozvedela o problematickosti zmluvy (až samotným súdnym konaním vedeným Okresným súdom
Trnava sp.zn. 24C/98/2014, v ktorom ju zastupoval advokát) a žalovaná absolútne ničím nepreukázala,
že sa tak žalobkyňa dozvedela skôr, je problematické akceptovať námietku uplynutia subjektívnej
premlčacejdoby.Námietkapremlčaniavznesenážalovanoujeneurčitá,niejezrejmé,kedyzačalaplynúť

premlčacia doba. Neprimerané vysoké poplatky za poskytnutie úveru, uplatňovanie pohľadávok nad
rozsah prípustný zákonom, dlhodobé ignorovania právnych predpis, možno považovať za konanie v
rozpore s dobrými mravmi a takúto praktiku si možno ťažko predstaviť len v rovine nedbanlivosti. Aj
keby sme pripustili, že žalovaná nechcela dojednať zmluvu so žalobkyňou v snahe získať v prospech,ťažko možno uveriť, že nevedela, čo môže spôsobiť takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane, že
s tým nebola uzrozumená.

5. V ďalšom vyjadrení zo dňa 18.08.2017 žalobkyňa uviedla, že žalovaná dlhodobo ignoruje zákonné
povinnosti napr. správne uvádzať RPMN, dlhodobé dojednávanie neprimerane vysokých úrokov a
poplatkov za poskytnutie úveru, či nesprávny postup pri uzatváraní zmlúv (oferta - akceptácia) sa nedá
hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia. Aj obchodná
stratégia žalovanej namierená voči spotrebiteľom vybočuje zo štandardu a je agresívna, kedy žalovaná

napr. spotrebiteľov označuje v mieste bydliska za neplatičov, vytvára neprimeraný nátlak za účelom
uspokojenia údajných nárokov. Nie je nič neobvyklé, že žalovaná napriek tomu, že v jej veci súd
žalobu zamietne, začne vykonávať zrážky zo mzdy na základe neplatnej Dohode o zrážkach zo
mzdy. Alebo opätovne vyzýva spotrebiteľov na zaplatenie sumy, o ktorej bolo rozhodnuté, že na
ňu nemá nárok či opätovne uplatní nárok na rozhodcovskom súde. Žalovaná ďalej po prehratom
spore poveruje mandátnou činnosťou spoločnosť Anaco, ktorá vymáha nároky žalovanej aj napriek

tomu, že súd žalobu zamietol. Takáto obchodná činnosť jednoznačne preukazuje fakt, že žalovaná na
celom území Slovenskej republiky uplatňuje nekalé praktiky na spotrebiteľoch za účelom získania čo
najviac finančných prostriedkov. Preto ide podľa názoru žalobkyne na strane žalovanej o úmyselné
konanie. Žalovaná uzavrela nespočetne veľa formulárových zmlúv, ktoré uzatvárala so spotrebiteľmi.
Tieto formulárové zmluvy (tak ako aj v tomto prípade) obsahovali viaceré ustanovenia odporujúce

dobrým mravom a takisto absentovali aj údaje o RPMN v zmluvách, čo zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Aj z uvedených dôvodov
možno konanie žalovanej považovať za úmyselné a na daný právny spor aplikovať 10 ročnú premlčaciu
dobu. Pre žalovanú je prijateľnejšie ignorovať právnu úpravu slúžiacu na ochranu spotrebiteľa a
neuvádzať vo svojich zmluvách zákonom obligatórne vyžadované údaje a požadovať od spotrebiteľov

nezákonne vysokú odplatu, za účelom aby sa obohatila na úkor spotrebiteľov, od ktorých objektívne
nie je možné požadovať, aby boli schopní posúdenia uzatváraných zmlúv už v čase ich podpisu.
Žalovaná tak jednoznačne zneužíva svoje silnejšie postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi pri uzatváraní
spotrebiteľských zmlúv a prijíma od nich plnenia, na ktoré nemá právny nárok. Konanie žalovanej
je vopred premyslené a z hľadiska pomeru rizika voči dosiahnutému zisku dobre premyslené a

preň ekonomicky výhodné. V rámci poctivého obchodného styku bola žalovaná povinná postupovať
s náležitou starostlivosťou, a to tak, aby uzatvárala zmluvy v súlade so zákonmi SR a najmä s
náležitosťami, ktoré sú v súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa konanie žalovanej považuje za vedomú
činnosť, kde konala v rozpore so zákonom, dokonca žalovaná uplatnila na súde nárok, ktorý bol zjavne
v rozpore s dobrými mravmi, a to v priamom úmysle obohatiť sa. Žalovaná mohla a mala vedieť, pri

povinnosti odbornej starostlivosti, že zmluva nevznikla, či niektoré ustanovenia sú v hrubom rozpore
s dobrými mravmi a že žalobkyňa už vrátila viac, ako bol povinná. Napriek tomu si na súde uplatnila
žalobou nárok na plnenie z nej - práve s úmyslom získať ďalšie bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa
ďalej uviedla, že námietka premlčania vznesená žalovanou je neurčitá, nie je zrejmé, kedy začala plynúť
premlčacia doba. Treba skutkovo vymedziť - špecifikovať, kedy došlo k omeškaniu a kedy uplynula

premlčacia doba, čo žalovaná vôbec neuvádza. Žalobkyňa tvrdí, že v prípade žalovanej sa má aplikovať
ust.§107ods.2OZ,nakoľkožalovanákonalavúmyslebezdôvodnesaobohatiťnajejúkorajepotrebné
aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. V desať ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, ak bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel,
či už priamy alebo nepriamy, jednoznačne smeroval k bezdôvodnému obohateniu a existoval už v čase

získania bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa ďalej namietla výkon práva žalovanej, ktorým vzniesol
námietku premlčania, pretože takýto výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 odsek 1
OZ. Žalobkyňa poukazuje na to, že vznesenie námietky premlčania žalovanou je v rozpore s dobrými
mravmi. V tejto súvislosti poukazuje na spravodlivé vyriešenie prípadu, pričom tento ústavný princíp
musí mať prednosť aj pred princípom právnej istoty tak, ako to vyslovila judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva napr. vo veci Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko. Prílišný formalizmus pri výklade
právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných
práv. Uplatnenie námietky premlčania žalovaným je podľa názoru žalobkyne výrazom zneužitia práva
na úkor účastníka, ktorý márne plynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorej by za takej situácie
zánik nároku v dôsledku plynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s

rozsahom a charakterom ňou uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje práva včas neuplatnila.
Je teda zrejmé, že prihliadnutie na vznesenú námietku premlčania žalovanou je tvrdým postihom vo
sfére žalobkyne, kedy žaloba by bola zamietnutá aj napriek tomu, že žalobkyňa nemohla a nevedela
skôr uplatniť svoje nároky a žalovaná vedome minimálne s nepriamym úmyslom sa obohacovala najej úkor. Žalobkyňa má za to, že sú preukázané výnimočné dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by
mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, pričom považujú za nutnosť uprednostniť
spravodlivé skončenie sporu pred formálnym zamietnutím žaloby. Aj podľa ustálenej rozhodovacej praxe

Ústavného súdu SR vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným
mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho
práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Treba zdôrazniť, že súd by nemal príliš formalisticky
posudzovať problematiku plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby, pretože to by mohlo
viesť k absurdným záverom, napr. skôr ako začne plynúť subjektívna premlčacia doba, môže uplynúť

objektívna, a tak by sa nemohol takýto subjekt dožadovať svojho práva, pretože, ak by zistil až po 3
rokoch, že na jeho úkor sa niekto obohatil, nemôže úspešne (ak protistrana podá námietku premlčania)
uplatniť svoje právo. Aj v tomto prípade sa žalobkyňa dozvedela o tom, že na jej úkor sa niekto obohatil,
až keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn 24C/98/2014. Skôr sa to
nemala ako dozvedieť, pretože bola práve žalobkyňa žalovaná spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia.
Podľa žalobkyne konajúci súd by mal v otázke plynutia premlčacej doby napriek ustanoveniu zákona

prihliadnuť na to, že ak by postupoval čisto formálne, znemožnil by uplatňovať práva subjektov, ktorí
boli „poškodenými“ v prípade poskytnutia úverov, a ktoré časom preplatili. Tieto subjekty boli dokonca
žalované v pôvodných konaniach, museli sa brániť a nevedeli ako ich spor skončí. Preto nemohli uplatniť
žiadne nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože čakali na rozhodnutie súdu. Stáva sa,
že medzičasom do rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia doba, a tým sa znemožní

subjektom uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Týmto postupom je porušená
povinnosť všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia nároku (aj na vydanie
bezdôvodného obohatenia) týmito subjektmi, ktorým boli priznané. Je teda vylúčená taká aplikácia práva
súdom, ktorá by odňala spravodlivosť týmto subjektom napr. tým, že uplynutím objektívnej premlčacej
doby napriek tomu, že poškodený sa ani nedozvie, kto sa na jeho úkor obohatil, súd žalobu zamietne

bez toho, aby sa vysporiadal so subjektívnou premlčacou dobou.

6. Na pojednávaní dňa 05.09.2017 žalobkyňa doplnila skutkové tvrdenia, ktorými konkrétnymi platbami
sa žalovaná bezdôvodne obohatila, pričom po nahliadnutí do pripojeného spisu sp.zn. 24C/98/2014
poukázala na kartu klienta, z ktorej má vyplývať, že žalobkyňa žalovanej uhradila postupne platby od

24.11.2010 do 24.09.2013, pričom celkovo splatila 1949,39 eura, a to napriek tomu, že bolo poskytnuté
1.001,83eura.Odokamihuzaplateniacelkovejčiastkyvovýške1.001,83eura,odtohomomentuvzniklo
bezdôvodné obohatenie, od toho momentu sa žalovaná bezdôvodne obohacovala. Okrem toho sa na
pojednávaní tiež vyjadrila, že je toho názoru, že v tomto prípade bola zachovaná subjektívna premlčacia
doba, a to z dôvodu, že žalobkyňa sa o tom, že predmetný úver bol bezúročný a bez poplatkov dozvedela

až na základe rozsudku Okresného súdu Trnava 24C/98/2014, ktorý bol vydaný dňa 03.06.2015 a kde
súd v odôvodnení konštatoval, že predmetná zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, nakoľko
neobsahujenáležitostiuvedenézákonomatakistosúdvodôvodneníkonštatoval,žežalobkyňazaplatila
viac ako jej bolo poskytnuté, a to je nárok vo výške 947,56 eur, a teda žalobkyňa má za to, že toto je
okamih, kedy začína plynúť subjektívna premlčacia doba, žaloba bola podaná dňa 03.05.2017, a preto

je zachovaná. K otázke objektívnej premlčacej doby odkazuje na písomné podanie, má za to, že konanie
žalovanej bolo úmyselné, možno ho považovať za rozpor s dobrými mravmi, za úžeru, pretože v úveroch
poskytovala veľmi vysoké poplatky a úroky, je názoru, že má byť použitá 10-ročná premlčacia doba.

7. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), spotrebiteľský spor

je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so
spotrebiteľskou zmluvou.

8. Podľa § 291 ods. 3 CSP, ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije.

9. Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

10. Podľa § 296 CSP, spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o

sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

11. Súd vykonal dokazovanie vyššie uvedenými listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou a
žalovanou, ako aj listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise tunajšieho súdu sp.zn. 24C/98/2014, a síceZmluvou č. XXXXXXXXXX, Kartou klienta, Oznámenie o zosplatnení zo dňa 08.04.2013, závadou v
doručení na č.l. 13, vyjadrením žalovanej zo dňa 15.05.2015, plnomocenstvom č.l. 38 a rozsudkom č.l.
41, keď pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu žalovanej, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil

z dôvodu hospodárnosti a nezvyšovania nákladov spojených so súdnym konaním, pričom z vykonaného
dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav:

12. Z obsahu spisu tunajšieho súdu sp.zn. 24C/98/2014 súd zistil, že v uvedenom konaní sa žalovaná
akoveriteľdomáhalaodžalobkyneakodlžníkazaplateniaistinyvovýške683,59euraspolusozmluvnou

pokutou a príslušenstvom. Z uvedeného spisu ďalej vyplýva, že žalobkyňa v postavení žalovanej udelila
plnú moc na zastupovanie v konaní právnemu zástupcovi dňa 12.05.2015 a prostredníctvom neho sa v
konaní vyjadrila podaním zo dňa 15.05.2015. V podaní uviedla, že žalobca má právo iba na zaplatenie
nevrátených finančných prostriedkov poskytnutých žalovanej, ktorá suma sa rovná rozdielu istiny úveru
a uhradených splátok žalovanou. Žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 1.001,83 eura, no keďže
žalovaná zaplatila žalobcovi spolu 1.949,39 eura, nemá žalobca s poukazom na § 451 OZ nárok na

zaplatenie žiadnej sumy od žalovanej, s poukazom na čo žiadala žalobu zamietnuť. V uvedenom konaní
bolo rozhodnuté vo veci samej rozsudkom č.k. 24C/98/2014-41 zo dňa 03.06.2015, ktorým bola žaloba
zamietnutá, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 14.07.2015. Dôvodom zamietnutia žaloby
bolo považovanie úveru za bezúročný a bez poplatkov s tým, že žalovaná (tu žalobkyňa) bola povinná
splatiť len sumu čerpaného úveru vo výške 1.001,83 eura, pričom zaplatila viac.

13. Zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX vyplýva, že žalovaná ako veriteľ a žalobkyňa
ako dlžník uzavreli dňa XX.XX.XXXX. zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej žalovaná
poskytla žalobkyni revolvingový úver vo výške úverového limitu 1.170,- eur.

14. Z Karty klienta žalobkyne zo dňa 29.11.2013 vyplýva, že žalobkyňa z revolvingového úveru čerpala
celkom sumu 1.001,83 eura a žalovanej zaplatila v dňoch 29.11.2010 (po prvýkrát uhradená suma 62,69
eura) až 18.11.2013 (naposledy uhradená suma 6,- eur) celkom sumu 1.949,39 eura.

15. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je

právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

16. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

17. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), zmluvou o úvere sa
zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

18. Podľa § 499 OBZ, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky
možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

19. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ) (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), spotrebiteľským

úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci
poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

20. Podľa § 2 písm. d) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), zmluvou o spotrebiteľskom

úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom.

21. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), zmluva o spotrebiteľskom úvere

okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

22. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), poskytnutý

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá
písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a §
10 ods. 1.

23. Podľa 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

24. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

25. Podľa § 100 ods. 1 a 2 veta prvá OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (1) Premlčujú sa všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva. (2)

26. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

27. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky

odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

28. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

29.Podľa§3ods.1OZ,výkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahovnesmiebez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

30. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník dňa 28.09.2010

uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100032339, že žalobkyni bola vyplatená zo strany žalovanej
titulomrevolvingovéhoúverucelkomsuma1.001,83eura,žežalobkyňazaplatilažalovanejcelkomsumu
1.949,39eura,ažemedzistranamisporuprebiehalonatunajšomsúdekonaniepodsp.zn.24C/98/2014,
ktoré je právoplatne skončené. V konaní sa žalobkyňa domáha vydania preplatku vo výške 947,56 eura
od žalovanej, a to s poukazom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 24C/98/2014-41, s

odôvodnením, že o túto sumu úver preplatila a žalovaná sa o túto sumu obohatila. V konaní bol sporným
úmysel žalovanej bezdôvodne sa na základe zmluvy o revolvingovom úvere obohatiť, ako aj včasnosť
podania žaloby v súvislosti so vznesením námietky premlčania nároku zo strany žalovanej.

31. Pokiaľ ide o preukázanie samotného nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd

mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že úver, ktorý bol žalobkyni od žalovanej poskytnutý na
základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100032339 zo dňa 28.09.2010, je potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere postráda náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. f), j), k) ZoSÚ, keďže v zmluve chýbajú výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, ročná percentuálna mieru nákladov, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

z ktorého dôvodu sa spotrebiteľský úver považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy) za bezúročný a bez poplatkov, a preto tú sumu, ktorú žalobkyňa navyše
zaplatila, žalovaná by bola povinná jej vydať. V konaní však žalovaná vzniesla námietku premlčanianároku žalobkyne, vzhľadom k uvedenému bolo potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky
a otázkou možného premlčania nároku.

32. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané.
Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená,
že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom
premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv,
jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu

donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

33. V konaní sa uplatňuje nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie
sumy, o ktorú mala žalobkyňa úver preplatiť, a tak poskytnúť žalovanej finančné prostriedky, na ktoré
táto nemala nárok), ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej
premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ.

34. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom
môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre
plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 OZ rozhodujúce, kedy sa dozvedel
oprávnenýobezdôvodnomobohateníaktohozískal.Nestačípritomlenmožnosťsauvedenédozvedieť,

ale kedy sa tak skutočne stalo. Súd podporne poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 17Co/301/2011 zo dňa 04.07.2012, podľa ktorého „subjektívna premlčacia doba môže
začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby. Pre plynutie subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal.
Nie je rozhodujúce, že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa mohol o vzniku bezdôvodného obohatenia

dozvedieť skôr.“.

35. V priebehu konania žalobkyňa uviedla, že o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalovanej, sa dozvedela z rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 24C/98/2014-41, ktorý bol vydaný dňa
03.06.2015 a kde súd v odôvodnení konštatoval, že predmetná zmluva o úvere je bezúročná a bez

poplatkov, a že žalobkyňa zaplatila viac ako jej bolo poskytnuté. Súd má však za to, že s poukazom na
udelenie plnej moci advokátovi žalovanou (tu žalobkyňa) v konaní sp.zn. 24C/98/2014 dňa 12.05.2015,
kedy došlo k prvej konzultácii, ako aj s poukazom na hore citovaný obsah vyjadrenia v konaní sp.zn.
24C/98/2014 zo dňa 15.05.2015, žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení žalovanej dozvedela už pri
prvej porade s právnym zástupcom, a síce dňa 12.05.2015. Nakoľko žalovaná nepreukázala, že by sa

žalobkyňa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, preukázateľne
dozvedela už skôr, dospel súd k záveru, že najskôr dňa 12.05.2015, odkedy jej začala byť poskytovaná
právna pomoc advokátom, žalobkyňa zistila, že sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila a práve
odvtedy začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na podanie žaloby. Keďže žaloba v
konaní sp.zn. 11Csp/104/2017 bola podaná na súde dňa 05.05.2017, bola podaná v rámci dvojročnej

subjektívnej premlčacej doby.

36. Pretože subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej, súd ďalej skúmal, či bola žaloba
podaná v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby
je v zmysle § 107 ods. 2 OZ rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia, v tomto prípade

by malo ísť o splátky, ktorými žalobkyňa ako dlžník zaplatila viac, ako len vrátila prijaté plnenie istiny
úveru. Námietka premlčania vznesená žalovanou potom s poukazom na trojročnú objektívnu premlčaciu
dobu (ktorá začala v zmysle § 107 ods. 2 OZ plynúť od uhradenia tej-ktorej splátky, ktorou žalovaná
mala získať bezdôvodné obohatenie) bola vznesená dôvodne, pretože žaloba bola podaná tri roky po
uhradení poslednej sumy zo strany žalovanej vo výške 6,- eur dňa 18.11.2013, keďže bola podaná dňa

05.05.2017.

37. Súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať 10-ročnú
objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaná bezdôvodne
obohatila úmyselne, keďže nebolo preukázané, že by jej úmysel (hoci len nepriamy) smeroval k získaniu

bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, t.j. v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá mala obsahovať
ustanovenia, na základe ktorých malo byť žalovanej poskytnuté plnenie vo väčšom rozsahu, ako je
prípustné. Zároveň súd poukazuje na to, že na preukázanie úmyslu získať bezdôvodné obohatenie
nepostačuje iba to, že formulárovú zmluvu, ktorá nespĺňa všetky náležitosti podľa zákona, vyhotovilažalovaná, ktorá dlhodobo a legálne vystupuje z pozície poskytovateľa spotrebiteľských úverov. Zo
samotnej podstaty tohto podnikania vyplýva to, že chcela poskytnúť peniaze s tým, aby sa jej tieto
peniaze vrátili aj zo ziskom, ktorý zisk predstavovali poplatky a úroky za poskytnutý úver. Z uvedeného

vyplýva, že žalovaná sa nemohla chcieť bezdôvodne obohatiť, pretože dôvodom jej podnikateľskej
činnosti bolo poskytovanie úverov a zo samotnej definície § 497 OBZ vyplýva, že zmluvou o úvere
veriteľ na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky a tento sa ich zaväzuje
vrátiť a zaplatiť úroky. Preto nebolo úmyslom žalovanej ako poskytovateľa úveru sa bezdôvodne
obohatiť, ale poskytnúť finančné prostriedky za úroky, teda za účelom dosiahnutia zisku. K uzavretiu

predmetnej zmluvy pritom došlo v roku 2010, pričom až vývojom spotrebiteľského práva došlo ku
kontrole spotrebiteľských vzťahov a ich vyhodnocovaniu v súdnych konaniach. Iba skutočnosť, že
žalovaná ako veriteľ očakávala zisk z dovoleného podnikania, nemôže sama o sebe znamenať jej
úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Následne vyvodený záver o neprimeranom zisku osoby oprávnene
poskytujúcej úvery, nemožno vykladať spätne k obdobiu uzatvorenia zmluvy. Podporne súd poukazuje
na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/632/2015 zo dňa 29.06.2016, v ktorého odôvodnení

odvolací súd v obdobnej veci uviedol, že „poukazuje na to, že pri úmyselnej forme bezdôvodného
obohatenia sa vyžaduje, aby úmysel obohatiť sa na úkor jedného bol daný v čase obohatenia, teda už v
čase podpísania zmluvy, keďže táto obsahoval také podmienky, ktoré zabezpečovali odporcovi plnenie
vo väčšom rozsahu ako je prípustné.“ Ak žalobkyňa poukazovala na praktiky žalovanej, že opätovne
vyzýva spotrebiteľov na zaplatenie sumy, o ktorej bolo rozhodnuté, že na ňu nemá nárok, či opätovne

uplatní nárok na rozhodcovskom súde, uvedené bolo konštatované len všeobecne, ale najmä všetky
platby, ktoré žalobkyňa na zmluvu urobila, sú datované ešte pred rozhodnutím súdu vo veci sp.zn.
24C/98/2014, a teda po uvedenom rozhodnutí súdu už na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie
nevzniklo. Ďalej súd dáva do pozornosti, že úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie nie je
možnéodôvodniťrozhodnutiamisúdovvinýchveciach,vktorýchsúdyneposudzovaliprávnyvzťahstrán

sporu z tohto konania (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16Co/746/2015
zo dňa 01.10.2015). Okrem toho súd poukazuje na skutočnosť, že absenciu zákonom požadovaných
obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon o spotrebiteľských úveroch sankcionoval
v záujme zvýšenej ochrany spotrebiteľa bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru, čím dal žalobkyni
ako spotrebiteľovi účinný nástroj na to, aby sa v zákonom stanovenej premlčacej dobe bránila voči

popísaným postupom žalovanej ako poskytovateľa úveru (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 13Co/90/2015 zo dňa 15.03.2016).

38. Keďže žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaná mala úmysel získať bezdôvodné obohatenie vo
vzťahukplneniuzozmluvyuzavretejmedzistranamisporu,nebolomožnédospieťkzáveruodôvodnosti

použitia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby.

39. Pokiaľ ide o poukazovanie žalobkyne na uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovanej
v rozpore s dobrými mravmi, súd vznesenie námietky premlčania žalovanou za zneužitie práva
nepovažoval. V zásade totiž platí, že vznesenie námietky premlčania je uplatnením práva, ktoré zákon

predpokladá, a len výnimočne možno dospieť k záveru, že ide o uplatnenie práva v rozpore s dobrými
mravmi, pričom tento záver musí byť odôvodnený okolnosťami toho-ktorého prípadu. Nie je možné
za zneužitie práva považovať bez ďalšieho skutočnosť, že námietku premlčania vzniesol dodávateľ
zo spotrebiteľského vzťahu. Zároveň nie je možné akceptovať argumentáciu žalovanej, že uplatnenie
námietky premlčania žalovanou je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne plynutie

premlčacej doby nezavinil, nakoľko žalobkyňa už ako žalovaná v konaní sp.zn. 24C/98/2014 bola právne
zastúpená, v konaní poukazovala na to, že na úver plnila viac ako mala, napriek tomu však žalobu o
vydanie bezdôvodného obohatenia podala až takmer za dva roky od právoplatnosti rozsudku, čo nie je
možné hodnotiť inak ako bezdôvodné nedbanie na svoje práva, ktoré správanie ničím neodôvodnila. Nie
je pravdivým tvrdenie žalobkyne, že nemohla a nevedela skôr uplatniť svoje nároky, a to s poukazom

na vyššie uvedenú skutočnosť právneho zastúpenia v skoršom konaní a ňou použitú argumentáciu v
konaní, z ktorej je zrejmé, že si bola vedomá toho, že má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalobkyni nič nebránilo podať už v konaní prebiehajúcom pred Okresným súdom Trnava pod sp.zn.
24C/98/2014 vzájomnú žalobu, prípadne podať žalobu hneď po právoplatnom skončení uvedeného
konania, t.j. v rámci objektívnej premlčacej doby. Súd má za to, že zamietnutie žaloby z dôvodu

vznesenia námietky premlčania nie je možné považovať za formálne zamietnutie žaloby, nakoľko ide
o akceptáciu uplatnenia práva, ktoré zákon predpokladá. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala vo všeobecnosti,
že sa stáva, že medzičasom do rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia doba, a tým
sa znemožní subjektom uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd poukazuje na to,že v tu prejednávanej veci takáto situácia nenastala, pričom súd je povinný prihliadať na individuálne
okolnosti každého prípadu.

40. Súd pritom odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 176/2011, podľa ktorého „vo
všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže
byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia

tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania
môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil
a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre
posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať
do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred
uplynutím premlčacej doby.“ Súd nenašiel žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by malo byť vznesenie

námietky premlčania žalovanou odporujúce dobrým mravom.

41. Keďže žalobkyňa podala žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia na súd dňa 05.05.2017, teda
až po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby a zároveň žalovaná vzniesla námietku premlčania,
naktorúnebolomožnéneprihliadnuť,nezostalosúduničinéakožalobuvovýrokuI.rozsudkuzamietnuť.

K tvrdeniu žalobkyne, že námietka premlčania vznesená žalovanou je neurčitá a nie je zrejmé, kedy
začala plynúť premlčacia doba, súd uvádza, že to bola práve žalobkyňa, ktorá mala uviesť dátumy,
jednak kedy sa dozvedela o tom, kto a kedy sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, ako aj prijatím ktorých
plnení došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré skutkové tvrdenia doplnila až na pojednávaní, preto
nemožno žalovanej dôvodne vyčítať absenciu dátumov v jej vyjadrení.

42. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

44. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

45. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

46. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná, čo v konečnom dôsledku
znamená nárok žalovanej voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu
100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku, pričom o výške náhrady trov konania
žalobcu bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Civilné sporové konanie je v zásade spojené so zásadou zodpovednosti strany sporu za výsledok
konania, ktorá je vyjadrená aj v ustanovení § 255 CSP. Aj v prípade plného úspechu niektorej zo
strán však musí súd skúmať, či nie sú dané dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Ustanovenie
§ 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, ktoré umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného

zreteľa nepriznať úspešnej strane nárok na náhradu trov konania celkom alebo sčasti. Uplatnenie tohto
ustanovenia je možné len z výnimočných dôvodov, ktorá výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach
danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu, pričom ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP však v konaní žalobkyňou neboli tvrdené a súd ich sám nezistil. Takýmto dôvodom

nemôže byť skutočnosť, že na strane neúspešného v konaní ide o spotrebiteľa, alebo že žaloba bola
zamietnutá z dôvodu premlčania nároku. Súd po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci (okrem
toho, že išlo o spotrebiteľskú vec a žaloba bola zamietnutá pre premlčanie, aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že žalobkyňa už v pôvodnom konaní právne zastúpená mala dostatok času na podaniežaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, ďalej že na žalobe v tomto konaní trvala aj napriek
vzneseniu námietky premlčania, ako aj s poukazom na predpokladané trovy konania žalovanej len v
podobe odmeny za dva úkony právnej služby), dospel k záveru, že tu nie sú žiadne dôvody hodné

osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu trov konania celkom
alebo sčasti nepriznať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m)).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.