Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 21, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/527/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314213029
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4314213029.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobkyne: Q. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom
X., T. X. č. XXX, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29,
Košice, IČO: 47234466, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO:
35807598, o zaplatenie 573 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Levice zo dňa 20. júna 2016 č.k. 14C/138/2014-35, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
zaplatenia sumy 573 eur od žalovaného s príslušenstvom a náhrady trov konania a to z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia, spočívajúcom v zaplatení úrokov z úveru poskytnutého žalovaným žalobkyni
na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 01. 03. 2011.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že dňa 21. 05. 2010 bola medzi žalobkyňou a
žalovanou uzavretá zmluva o úvere číslo 403700331, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver v
sume 600 eur a žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť žalovanej túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 528

eur, celkom mala zaplatiť sumu 1128 eur v 12 mesačných splátkach po 94 eur počnúc dňom 25. 06.
2010. Žalobkyňa zaplatila celkom sumu 1173 eur, pričom poslednú splátku uhradila dňa 24. 02. 2011.
Podanou žalobou sa žalobkyňa domáha zaplatenia sumy 573 eur, nakoľko uvedením do omylu zo strany
žalovanej zaplatila mu o túto sumu viac, ako mala. V zmluve o úvere absentovali podstatné obligatórne
náležitosti, konkrétne ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) a preto žalovaná mala
nárok iba na zaplatenie istiny, t.j. sumy 600 eur.
1.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie predmetnú vec posúdil podľa § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4,

§ 101 ods. 1, ods. 2, § 107 ods. 1, ods. 2, § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964
Zb. v znení neskorších predpisov).
1.3. Súd prvej inštancie, reagujúc na žalovanou vznesenú námietku premlčania, skúmal plynutie
premlčacej lehoty a dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa poslednú
splátku úveru uhradila dňa 24. 02. 2011, ktorá skutočnosť medzi stranami sporu sporná nebola.
Žalobkyni už v čase uzatvárania úverovej zmluvy malo byť zrejmé, že úver je bezúročný, keďže
neobsahoval údaj o RPMN a teda nemusela žalovanému úroky a poplatky platiť. Subjektívna premlčacia

doba, ktorá je pri vydaná bezdôvodného obohatenia dvojročná, začala plynúť najneskôr dňom 24.
02. 2011, nakoľko v tento deň mala žalobkyňa nepochybne vedomosť o tom, že žalovaný sa na jej
úkor obohatil a aká konkrétne je výška bezdôvodného obohatenia. Žaloba bola žalobkyňou na súd
podaná dňa 09. 06. 2014, t.j. po uplynutí premlčacej lehoty. Konštatoval dôvodnosť žalovanou vznesenejnámietky premlčania, preto žalobu žalobkyne zamietol a následne nepovažoval za potrebné zaoberať
sa otázkou plynutia objektívnej premlčacej lehoty, ako ani ostatnými námietkami strán sporu, nakoľko
vzhľadom na dôvodnosť námietky premlčania a uplynutie subjektívnej lehoty na uplatnenie práva na

súde, boli bez právneho významu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku(zákončíslo99/1963Zb.vzneníneskoršíchpredpisov,účinnýdo30.06.2016,ďalejlen„OSP“)
a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalobkyňa. Dôvodila tým, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznila, že na začiatok plynutia
premlčacej subjektívnej lehoty sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť. Skutočná
vedomosť je taká, kedy sa účastník dozvedel také skutočnosti, ktoré mu umožnia uplatniť právo
žalobou na súde. Poukázal na ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka, ktorý používa štylizáciu
„dozvie“ a nie „mohol sa dozvedieť“, t.j. pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa vyžaduje
skutočná, t.j. preukázaná a nie iba predpokladaná vedomosť na strane oprávneného. Poukázala na

uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Odo/1142/2004, rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/121/2009, Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.
US 413/2013-9, ktoré potvrdzuje jej záver, že sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného o tom, kto sa na jej úkor obohatil a získal majetkový prospech. Ďalej upozornila, že
námietku premlčania nároku žalobkyne vzniesla žalovaná, ktorá mal uniesť dôkazné bremeno týkajúce

sa preukázania, že sa žalobkyňa svojim návrhom domáhala uplatnenia svojho nároku na súde po
uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty. Žalovaná mala preukázať, že sa o predmetných skutočnostiach
žalobkyňa dozvedela skôr, čím by uniesla dôkazné bremeno, spočívajúce na jej strane. Vytýka súdu
prvej inštancie, že iba stroho skonštatoval a okopíroval totožné odôvodnenie z uznesenia Krajského
súdu Nitra sp.zn. 6Co/562/2015, ktoré sa však týkalo iného konania. Poukázal na to, že s týmto

uznesením sa nestotožnil. Je toho názoru, že žalobkyni bolo odopreté právo na spravodlivý súdny
proces, keďže súd zamietol návrh na jej výsluch, pričom žalobkyňa sa z objektívnych príčin nemohla
zúčastniť pojednávania. K uplatneniu nároku žalobkyne došlo pred márnym uplynutím premlčacej doby;
žalobkyni začala plynúť subjektívna premlčacia doba až momentom po porade so svojím právnym
zástupcom,následnemuudelilaplnúmocnazastupovanieakpodaniužalobydošlodňa09.06.2014,t.j.

pred uplynutím premlčacej doby. Namieta, že odôvodnenie rozhodnutia nie je ani v súlade s ustálenou
súdnou praxou, nakoľko vychádza iba z domnienok, predpokladov a fikcií, pričom pre skutočné začatie
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je potrebná skutočná a preukázaná vedomosť oprávneného, že
sa na jeho úkor niekto bezdôvodne obohatil. Žiada preto zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátiť na nové konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania

žalobkyne podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených
v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené a preto
napadnutý rozsudok vo veci samej, ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol podľa procesných ustanovení zákona číslo 99/1963
Zb., Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30. 06. 2016. Od 01. 07. 2016 nadobudol
účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.
V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní podanom žalovaným proti rozsudku súdu prvej
inštancie, v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku.6.Predmetomkonaniavdanejvecibolažalobažalobkyne,ktorousadomáha,abysúdzaviazalžalovanú
zaplatiť žalobkyni sumu 573 eur s úrokom z omeškania z titulu neoprávnene zaplatených úrokov z úveru,
nakoľko úverová zmluva uzavretá medzi ňou a žalovanou dňa 21. 05. 2010 neobsahovala údaj o RPMN,

preto žalovanou poskytnutý úver v sume 600 eur, ktorý bola žalobkyňa povinná splatiť v celkovej výške
1173 eur a ktorý aj zaplatila, mal byť bez úrokov a poplatkov, t.j. mala zaplatiť iba sumu 600 eur. Tým,
že zaplatila sumu 1173 eur, došlo na strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu v sume 573 eur.
Posledná splátka predmetného úveru bola žalobkyňou zaplatená dňa 24. 02. 2011, predmetný nárok
si na súde uplatnila dňa 09. 06. 2014. Žalovaná vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie,

rozhodujúc v danej veci, zaoberal sa predovšetkým žalovanou vznesenou námietkou premlčania a
dospelkzáveru,ženárokžalobkynejepremlčaný,nakoľkourčilzačatieplynutiapremlčacejlehoty dňom
24. 02. 2011 a jej koniec dňom 24. 02. 2013. Žalobkyňa nesúhlasí a v podanom odvolaní namieta, že
skutočne sa o tom, že sa žalovaný na jej úkor obohatil, dozvedela až dňa 09. 06. 2014, kedy jej to jej
právny zástupca vysvetlil.

7. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do

úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

8.1. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalobkyňou, súc viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania žalobkyne, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie,
ktorémupredchádzaloatieždôvodyodvolaniaaskonštatoval,žesúdprvejinštancievykonaldostatočné

dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo
veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v
dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením
sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba

poukazuje.

9. Odvolací súd, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie
nezaťažil konanie vadou konania, namietanou žalovanou, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

9.1. Žalovaná v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, dôvodiac jeho
nedostatočným odôvodnením, v čom vidí procesnú vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/
OSP. Odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol,

že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť
takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu
o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu
konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14.januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na
rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú

vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
2/2016.

9.2. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,

že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
9.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací
súd musí prihliadať aj bez návrhu. Občiansky súdny poriadok upravoval odňatie možnosti konať pred
súdom v ustanovení § 221 ods.1 písm. f/ OSP, teraz v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a po ich
zistení umožňuje odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Odvolací súd nezistil žalovanou namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie
obsahovalo náležitosti § 157 ods. 2 OSP, obsahovalo dôvody a úvahy, na základe ktorých v danej veci
rozhodol a námietku žalovanej, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a následného
odňatia možnosti strane sporu konať pred súdom, vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.

10. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne, pristúpil k meritórnemu
prejednaniuveci.Popreskúmanínapadnutéhorozhodnutia,konania,ktorémupredchádzaloaodvolania
žalobkyne, dospel k záveru o správnosti tak zisteného skutkového stavu, ako aj právneho zdôvodnenia
tohto rozhodnutia.
10.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd iba dodáva, že v danej

veci žalovaná odvolaním napadá určenie začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby
stanovenej v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre premlčanie práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia s tým, že tento začiatok odvolací súd určil v rozpore s hmotným právom a
bez toho, aby žalovaný uniesol dôkazné bremeno, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, kto sa na jej úkor
obohatil a v akej výške, až dňa 09. 06. 2014 a to po porade s jej právnym zástupcom.

10.2. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak

ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka).

10.3. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je stanovená, ako správne
konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie, kombinovaná premlčacia doba,

t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne; tieto dve premlčacie
doby začínajú, plynú a končia nezávislé na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná,
objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z
nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

10.4. V posudzovanom prípade je riešená právna otázka, a to otázka začiatku plynutia subjektívnej
dvojročnej premlčacej doby. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia, podľa názoru odvolateľa, treba
považovaťdeň,kedysaoprávnenývkonkrétnomprípadeskutočnedozvieotom,že najehoúkordošlok
bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Táto (subjektívna) vedomosť oprávneného o tom, že na jeho
úkorsaniektobezdôvodneobohatilaotom,vprospechkohoktomutoobohateniudošlo,pritommusíbyť

skutočná. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený
dozvedel o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného
obohateniaato,ktosanajehoúkorobohatil.Vzmysleustanovenia§107ods. 1Občianskehozákonníka
sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré muumožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudol vedomosť
o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe obohateného. Z hľadiska plynutia premlčacej doby nie
je rozhodujúce, že oprávnený mal už predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si

mohol urobiť úsudok o vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho výške.

10.5. Z uvedeného vyplýva správnosť záveru súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní vedomosti
žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo, je potrebné
zhľadiska§107ods.1Občianskehozákonníkaminimálnevychádzaťzodňa,kedyžalobkyňapoukázala

žalovanej, ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že
zaplatením jednotlivých splátok začína u každej plynúť premlčacia lehota, najneskôr však zaplatením
poslednej splátky. Navyše za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere, ktorú uzavrela so žalovaným dňa
21. 05. 2010, podpísala, jej táto skutočnosť, že má zaplatiť sumu istiny (600 eur) zvýšenú o odplatu
(573 eur), ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, bola známa už v čase podpisu,
t.j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Prípadné ospravedlnenie, že žalobkyňa nemá právnické

vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že zmluva musí obsahovať údaj o RPMN a údaj o
úroku,jezavádzajúceaneopodstatnené,nakoľkoužnaprvýpohľadaajosobenieprávaznalej,musíbyť
zrejmé neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru. Už v čase uzavretia tejto úverovej zmluvy
zákon o spotrebiteľských úveroch a aj Občiansky zákonník, upravovali taxatívne podmienky, ktoré
úverová zmluva musí obsahovať. Aj keď žalobkyňa nemá právnické vzdelanie, pri riadnej starostlivosti o

svoje práva a pri minimálnej právnej vedomosti o spotrebiteľských právach, by už pri podpisovaní zmluvy
musela si byť vedomá, že zmluva tieto údaje neobsahuje a uzrozumená s tým, že zaplatí žalovanému
sumu 600 eur, t.j. sumu istiny, zvýšenú o odplatu, t.j. o sumu 573 eur. Žalobkyňa, súc si vedomá tejto
zmluvnej povinnosti, aj skutočne celú dlžnú sumu (1173 eur) žalovanej zaplatila dňa 24. 02. 2011.
Až následne, podľa jej tvrdenia, dňa 09. 06. 2014 (po porade správnym zástupcom), sa dozvedela o

bezdôvodnom obohatení žalovaného v sume 573 eur. Žalobkyňa bezpochyby ku dňu 24. 02. 2011 mala
k dispozícii všetky listinné podklady a všetky údaje, ktoré jej umožňovali podať žalobu na súd o vydanie
bezdôvodného obohatenia žalovanej už v tento deň. Túto skutočnosť potvrdil aj na pojednávaní dňa
05. 11. 2014 právny zástupca žalobkyne, ktorý uviedol, že splátkou s dátumom 10. 08. 2011 začalo
dochádzať k bezdôvodnému obohacovaniu na strane žalovaného. Ak teda dňom 24. 02. 2011 splatila

žalovanej celú dlžnú sumu, nič jej nebránilo, aby sa žalobou na súde domáhala vydania bezdôvodného
obohatenia od žalovanej, keďže v tomto čase vedela, že žalovaná sa na jej úkor obohatila a to v sume
573 eur. V danom prípade preto tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd dospel k záveru o uplynutí
subjektívnej premlčacej lehoty najneskôr dňom 24. 02. 2013. Keďže žalobkyňa svoj nárok uplatnila na
súde až podanou žalobou dňa 09. 06. 2014, nie je možné prijať iný záver, ako ten, že svoj nárok uplatnila

na súde po uplynutí premlčacej lehoty a vzhľadom na žalovanou uplatnenú námietku premlčania, jej
nebolo možné jej nárok priznal. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, ktorý žalobu žalobkyne zamietol pre uplynutie premlčacej doby na uplatnenie jej nároku
a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

11. K odvolateľkou uvádzanému dôvodu, že žalovaná bola povinná uniesť dôkazné bremeno jeho
tvrdenia, že nárok žalobkyne je premlčaný a teda že žalobkyňa sa skutočne dozvedela o bezdôvodnom
obohatení žalovaného skôr ako dňa 09. 06. 2014 (čo tvrdí žalobkyňa), odvolací súd považoval za
neopodstatnený a nedôvodný, nakoľko práve oprávnený z bezdôvodného obohatenia musí súdu
preukázať včasnosť uplatnenia svojho nároku, žalovaný nemôže objektívne vedieť, kedy si žalobkyňa

uvedomila, resp. nadobudla vedomosť o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil. Opačný
záver by viedol k narušeniu právnej istoty, nakoľko oprávnený z vydania bezdôvodného obohatenia by
aj po niekoľkých rokoch mohol tvrdiť, že sa o tom dozvedel iba teraz. Z uvedeného dôvodu považoval
toto tvrdenie žalobkyne za účelové.

12. Námietku žalobkyne, uvedenú v podanom odvolaní a týkajúcu sa nevykonania žalobkyňou
navrhovaného dôkazu, a to konkrétne výsluchu žalobkyne, odvolací súd vyhodnotil ako účelovú. V tejto
súvislosti poukazuje jednak na ustanovenie § 120 ods. 1 OSP, následne na ustanovenie § 185 ods. 1
CSP, podľa ktorých súd rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nevykoná. Za situácie,
že žalobkyňa sa pojednávania v danej veci nezúčastnila a súd prvej inštancie jej žalobu zamietol z

dôvodu premlčania ňou uplatneného nároku, teda išlo o právne posúdenie nároku žalobkyne, nie je
tým daný dôvod na konštatovanie o odňatí možnosti žalobkyne konať pred súdom. Odvolací súd tiež
poukazuje na skutočnosť, že na predmetnom pojednávaní na súde prvej inštancie, ktorého sa žalobkyňanezúčastnila, bol prítomný jej právny zástupca, ktorý ju v danej veci zastupoval na základe plnej moci
a ktorý sa k danej skutočnosti mohol a mal vyjadriť.

13. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 a § 262 ods. 1
CSP, úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho

konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).