Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 2, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/104/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612207500
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1612207500.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : GENERAL
FACTORING, a.s., Bratislava, Košická 56, IČO : 35 838 825, zastúpená HMG&PARTNERS, s.r.o.,
Bratislava, Štefanovičova 12, proti žalovanému: J.Á. R., Q.. XX. XX. XXXX, U. D. Č.. XXX, zastúpený
opatrovníčkou J. J., R. Okresného Y. R., o zaplatenie 4.235,23 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 8. 7. 2014 č.k. 6C/227/2013 - 73, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia istiny 4.235,23 € s úrokmi vo výške 16,80 % ročne zo sumy 1.743,26 € od 22. 12.
2010 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania 8,50 % zo sumy 1.743,26 € od 22. 12. 2010 do zaplatenia ako

aj náhrady trov konania, a to z titulu nesplatenej časti poskytnutého úveru na základe zmluvy o vydaní
a používaní bankovej platobnej karty zo dňa 2. 1. 2006. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie
zistil, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 2. 1. 2006 zmluvu o vydaní a používaní
platobnejkarty,nazákladektorejprávnypredchodcažalobcuposkytolžalovanémuúvervsume1.659,70
€ ( v prepočte predtým 50.000 Sk ) formou „kartového rámca“ na bežnom účte č. 0192454022/0900.
Úročenie úveru bolo dojednané v úrokovej sadzbe 16,80 %; konečná splatnosť úveru bola dojednaná v

posledný deň platnosti platobnej karty. Žalobca v dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaným
- povinností uvedených v čl. 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok, účinných od 1. 8. 2002 -
vypovedal zmluvu o úvere listom zo dňa 12. 7. 2007, ktorú výpoveď žalovanému riadne doručoval.
Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukazoval na to, že v konaní bolo potrebné posúdiť,
či žalobca voči žalovanému neuplatňuje premlčaný nárok, keď na premlčanie je súd počnúc účinnosťou
novely zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. od 13. 6.
2014 povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň bolo nutné zodpovedať otázku, či je na premlčanie

potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.
2/ Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že záväzok žalovaného v danom prípade vznikol
zo zmluvy o úvere, ktorá predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 3
písm. d/ Obch.zák. Zároveň je predmetná zmluva zmluvou spotrebiteľskou a teda na žalovaného je
nutné hľadieť ako na spotrebiteľa, keďže pri uzavieraní zmluvy žalovaný nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na daný právny vzťah je nutné aplikovať aj príslušné

ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách ( § 52 a nasl. ) a to cez odkaz podľa
§ 1 ods. 2 druhá veta Obch.zák. Príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné použiť na
všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny aleboobchodnoprávny vzťah. Pokiaľ spotrebiteľ vstúpi do obchodného záväzkového vzťahu s podnikateľom,
na tento právny vzťah je nutné aplikovať aj ust. Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa
priaznivejšie. Pre žalovaného ako spotrebiteľa je nepochybne výhodnejšia právna úprava premlčania

podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu - trojročnú - premlčaciu dobu oproti úprave
premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní
na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu prvej inštancie z ust. § 266 ods. 5 Obch.zák., ako
aj z ust. § 52 ods. 2 Obč. zák., ktoré ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ,
aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods.

1 druhá veta Obč. zák. si žalovaný ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z
dôvodu, že uzavrel zmluvu podľa Obchodného zákonníka. V judikatúre bol prijatý záver, že v prípade
občianskoprávneho vzťahu nemôže spotrebiteľ dojednať aplikáciu Obchodného zákonníka, ktorého
aplikácia je pre spotrebiteľa nepriaznivejšia, napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009 zo dňa 25.
1. 2011, argumentoval súd prvej inštancie. Podobne sa spotrebiteľ nemôže vzdať výhodnejšej právnej
úpravy premlčania podľa Obchodného zákonníka tým, že uzavrel zmluvu o úvere podľa Obchodného

zákonníka, ktorej obsah nemohol vopred ovplyvniť. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzal
súd prvej inštancie z vyššie uvedeného právneho názoru. V prejednávanej právnej veci právny
predchodca žalobcu vypovedal zmluvu o úvere listom zo dňa 12. 7. 2007, ktorú výpoveď doručoval
žalovanému dňa 13. 7. 2007; hoci sa zásielku nepodarilo doručiť žalovanému ( z dôvodu jej neprevzatia
v odbernej lehote ), bolo dojednané, že zásielka sa považuje za doručenú tretí deň po jej odoslaní ( čl.

10.3.obchodných podmienok ). Výpoveď zmluvy o úvere tak nadobudla účinnosť dňa 16. 7. 2007. Od
16. 7. 2007 začala žalobcovi plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na
súde ( § 392 ods. 2 Obch.zák. ) v trvaní troch rokov ( § 101 Obč. zák. ), ktorá márne uplynula 16. 7.
2010. Postúpenie pohľadávky zo spornej zmluvy o úvere na žalobcu počas plynutia premlčacej doby
nemalo na jej plynutie žiadny vplyv ( § 400 Obch.zák. ). Keďže konanie v danej veci začalo dňa 3. 7.

2012 doručením žaloby na súd, stalo sa tak až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku.
3/ Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 142 ods. 1 O.s.p.; žalovaný bol v
konaní plne úspešný, náhradu trov konania však priznať nežiadal a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývali.
Preto súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
4/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa

jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytýkal
nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca nesúhlasil s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 5. 2014, t.j. ešte pred začatím súdneho
konania, keď žaloba v danej veci bola doručená súdu dňa 3. 7. 2012. Takýmto postupom súdu podľa
žalobcu dochádza k porušeniu zásady zákazu retroaktivity, ktorá je jednou zo základných čŕt právneho

štátu. Súčasne žalobca poukazoval na ust. § 29b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý je prechodným
ustanovením k úpravám účinným od 1. 5. 2014 a ktorý ustanovuje, že ustanoveniami § 5a ods. 1
písm.b/ a ods. 2 až 4 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. májom 2014 sa však posudzujú
podľa predpisov účinných do 30. apríla 2014. Toto ustanovenie možno považovať za zakotvenie
nepravej retroaktivity vo vzťahu k taxatívne vymenovaným ustanoveniam. Medzi týmito ustanoveniami

sa však § 5b nenachádza. Z uvedeného plynie, že spôsob prechodnej aplikácie § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa nie je vôbec upravený, argumentoval žalobca. Zopakoval, že v podmienkach
demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty
vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti.
Od právnych subjektov nemožno očakávať, že budú vopred poznať budúcu právnu úpravu. Zároveň

im nemožno niečo prikazovať alebo zakazovať spätne, keď už nemajú možnosť svoje správanie zmeniť
tak, aby bolo v súlade so zákonom. V Slovenskej republike je pravá retroaktivita všeobecne zakázaná.
Žalobca zastal názor, že aplikácia ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa na vzťahy, ktoré vznikli pred
jeho účinnosťou je pravou retroaktivitou, čo analogicky vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu ČR sp.
zn. I.ÚS 505/05 z 24. 4. 2006, podľa ktorého : „...Ústavní soud se neztotožňuje s výkladem Krajského

soudu v Plzni a uplatnění prekluzivní lhuty na nároky vzniklé před účinností novely č. 265/2001 Sb.
považuje za pravou retroaktivitu, z ústavního hlediska nepřípustnou.“ V prejednávanej veci síce nejde
o preklúziu ale o premlčanie, avšak skutočnosť, že predmetné ustanovenie radikálne mení nazeranie
súdov na plynutie premlčania v spotrebiteľských vzťahoch, kde im ukladá povinnosť ex offo prihliadať
na premlčanie práv a povinností, sporné ustanovenie by sa malo aplikovať len na konania, ktoré začali

po účinnosti predmetného ustanovenia. Zákonom č. 102/2014 Z.z. bol s účinnosťou od 1. 5. 2014
zmenený a doplnený zákon č. 250/2007 Z.z. , pričom prechodné ustanovenia ( § 29b ) upravili len
niektoré špecifické právne inštitúty , ale neriešili aplikáciu zákona č. 250/2007 Z.z. ako celku, je potrebné
na aplikáciu § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa použiť všeobecné pravidlo, ktoré vyplýva z vyššieuvedeného princípu právnej istoty. Toto všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp.
zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré
vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho

právnehopredpisunaďalejspravujúprávnympredpisom,zaúčinnostiktoréhovznikli,akneskoršíprávny
predpis neustanovuje inak ( rozsudok NS SR sp. zn. 5Sž/20/2010 zo dňa 10. 3. 2011 ). Žalobca
dodal, že sa nejedná o normu procesnoprávnej povahy, ale že inštitút premlčania je hmotnoprávnej
povahy, čo súdna prax i právna veda viackrát potvrdila. Zjavne to vyplýva už len z tej skutočnosti, že
premlčanie je upravené v hmotnoprávnych predpisoch ( Občiansky a Obchodný zákonník ). Na podporu

tohto tvrdenia žalobca uviedol rozsudok NS ČR sp. zn. 28Cdo 2893/2005 zo dňa 27. 6. 2006, podľa
ktorého „námietka premlčania ako inštitút hmotného práva nestráca túto svoju povahu len preto, že bola
uplatnená v priebehu súdneho konania vo forme procesného úkonu účastníka.“ Uvedené vyvodzuje
z § 5 O.s.p., podľa ktorého súdy majú poučovaciu povinnosť len vo vzťahu k procesným právam
a povinnostiam, nie k hmotnoprávnym. Žalobca záverom poukázal na nelogickosť, podľa ktorej by
norma, ktorá hovorí, že „na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka“ mala mať hmotnoprávny

charakter, ale ustanovenie „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez
návrhu na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane
jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo
priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával“ už procesnoprávny.

5/ Na odvolanie žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
6/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu

podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8/ Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( účinné od 1. 5. 2014 ), orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
9/ Podľa § 52 ods. 2 Obč. zák. ( účinného od 1. 5. 2014 ) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa

vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
10/ K otázke, na ktoré právne vzťahy sa vzťahuje ust. § 5b zák.č. 250/2007 Z.z., účinné od 1. 5. 2014,

sa vyjadril NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21. 4. 2015. V označenej
právnej veci generálny prokurátor v ním podanom mimoriadnom dovolaní zastával názor, že v rámci
ochrany spotrebiteľa sú predmetom posúdenia zmluvné podmienky a nie režim právneho vzťahu.
Vychádzajúc z charakteru zmluvy o úvere, uzatvorenej ešte dňa 2. 10. 2008 podľa § 497 až § 507
Obchodného zákonníka generálny prokurátor skonštatoval, že napriek spotrebiteľskému charakteru

vzťahu, založeného úverovou zmluvou, treba premlčanie ( ktoré súd prvej inštancie posudzoval podľa
Občianskeho zákonníka a ku ktorému malo dôjsť dňom 10. 3. 2012 ) posudzovať podľa Obchodného
zákonníka. NajvyššísúdSRvychádzalvkonanísp.zn.3MCdo14/2014zust.§261ods.3písm.d/,§387
ods. 1, § 397 ods. 1 Obch. zák., ďalej z ust. § 100 ods. 1, § 101 Obč. zák., § 52 ods. 2 Obč. zák. ( v znení
účinnom od 1. 5. 2014 ), ako aj z ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( účinnom od

1. 5. 2014 ). Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí poukazoval na to, že aj bez vyriešenia otázky, či
je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované
podľa ustanovení Obchodného - a nie Občianskeho - zákonníka, by v prípade zrušenia rozhodnutia
napadnutého mimoriadnym dovolaním bolo nutné vziať zreteľ na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, pričom súd by ako orgán, rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy

bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by
tiež zohľadniť ust. § 52 ods. 2 tretia veta Obč. zák., podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. 5. 2014 aprávne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti
sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, argumentoval Najvyšší súd SR.
11/ V prejednávanej veci je nesporné, že úverová zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom

žalobcu - Slovenskou sporiteľňou, a.s. - ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom podľa Obchodného
zákonníka, má spotrebiteľský charakter. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu
SR, ku ktorým dospel v konaní sp. zn. 3MCdo 14/2014, berúc do úvahy ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. ( v
znení účinnom od 1. 5. 2014 ) je nutné na prejednávanú právnu vec v otázke premlčacej doby aplikovať
prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, včítane právnej úpravy premlčania. Znamená to, že

keďže výpoveď zmluvy o úvere sa stala účinnou dňom 16. 7. 2007, od nasledujúceho dňa 17. 7. 2007
začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba ( § 101 Obč. zák. ), ktorej posledný deň pripadol
na 16. 7. 2010. Žalobca svoj nárok na súde uplatnil žalobou podanou dňa 3. 7. 2012, t.j. po uplynutí
premlčacej doby podľa § 100 ods. 1 prvá veta Obč. zák. a § 101 Obč. zák. Žalovaný sám v konaní
námietku premlčania nevzniesol. V zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
( účinného od 1. 5. 2014 ) platí, že na premlčanie uplatneného práva je v danom prípade súd povinný

prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj keď žalovaný sám námietku premlčania nevznesie. K citovaným
zákonným ustanoveniam § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. ako aj ust. § 52 ods. 2 Obč. zák., ( obe v znení
účinnomod 1.5.2014)neexistujúvprávnychpredpisoch,ktorýchsúsúčasťou, prechodnéustanovenia,
čo znamená, že sa vzťahujú ( je nutné ich aplikovať ) aj na právne vzťahy, ktoré boli založené ešte pred
1.5.2014(akojetomuajvprejednávanejprávnejveci).Pokiaľtedasúdprvejinštancieaplikovalvdanej

právnej veci ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. ako aj ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. ( obe v znení účinnom
od 1. 5. 2014 ) a z úradnej povinnosti prihliadol na námietku premlčania uplatneného práva, v dôsledku
čoho žalobcovi jeho uplatňované právo nepriznal, rozhodol vecne správne ( porovnaj rozhodnutie NS
SR sp. zn. 3MCdo 14/2014 ).
12/Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie podľaust.§387ods.1,

ods.2CSPpotvrdilakovecnesprávny,keďvpodrobnostiachodkazujenaodôvodnenieprvoinštančného
súdu, s ktorým sa stotožňuje.
13/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý dosiahol v konaní plný úspech, priznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania. O samotnej výške priznanej náhrady trov rozhodne súd prvého

stupňa samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP ).
14/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods.2 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).