Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 14, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/222/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207202017
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4207202017.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov senátu
JUDr.AdrianyKálmánovej,PhD.aJUDr.VladimíraNovotného,vprávnejvecižalobcov:Rímskokatolícka
cirkev - Trnavská arcidiecéza, so sídlom Hollého 10, Trnava, IČO: 00 419 702, v konaní zastúpený
MAPLE & FISH, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dunajská 15/A, proti žalovanému: Slovenský pozemkový
fond, so sídlom Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu

proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 26. apríla 2017, č. k. 7C/35/2007-245, jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
100%. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods.
2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Súd prvej inštancie dôvodil
tým, že žalobca sa domáhal vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
v katastrálnom území N., pozemok parcela reg. "C" XXXXX/X orná pôda o výmere 2547m2 a parcela
reg. "C" č. XXXXX/X záhrada o výmere 983 m2 vytvorené geometrickým plánom č. 1201/13 zo dňa

25.2.2013 vyhotoveným Mgr. Richardom Zimanom, autorizačne overeným Ing. Františkom Rákocim,
autorizovanýmgeodetomakartografomdňa25.2.2013aúradneoverenýmOkresnýmúradomKomárno,
odbor katastrálny dňa 28.3.2013 pod č. 138/2013. Konštatoval, že vyhlásil dňa 4.2.2015 rozsudok,
ktorým v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 8Co/357/2015-238 z dňa 26.11.2015 žalobu
v celom rozsahu zamietol a zároveň uviedol, že o nároku na náhradu trovách konania rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Argumentoval, že zavinenie zastavenia konania je na

strane žalobcu, priznal náhradu trov konania žalovanému, ktorý bol s ohľadom na výsledok sporu plne
úspešnou stranou sporu. Súd prvej inštancie žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Zároveň uviedol, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti uznesenia vyšší
súdny úradník osobitným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca. Namietal, že konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že zo strany žalobcu nešlo svojvoľné a
zjavne neúspešné uplatnenie a bránenie práva. Namietal, že zo strany žalovaného nebola žalobcovi
poskytnutá žiadna pomoc alebo súčinnosť, napriek tomu, že mu to reštitučný zákon v ust. § 8 ods.
3 ukladá a k tomu má dostupné materiálne a technické prostriedky. Pokiaľ by žalovaný splnil túto

povinnosť, k podaniu žaloby vôbec nemuselo dôjsť. Prípadne, ak by žalovaný poskytol žalobcovi pomoc
a súčinnosť v súdnom konaní, viedlo by to k skráteniu konania, k nižším nákladom na oboch stranách,aj k zníženiu zaťaženosti samotného súdu. Zdôraznil, že žalobca počas konania postupoval tak, aby
konanie prebiehalo efektívne, hospodárne a nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní, čím sa
snažil minimalizovať náklady spojené s konaním na oboch stranách. Zároveň uviedol, že štát sa prijatím

reštitučného zákona snažil aspoň čiastočne kompenzovať škodu, ktorá oprávneným osoba vznikla
následkom krívd a neprávostí spôsobených protiprávnym odňatím ich vlastníckeho práva v rozhodnom
období. Zámerom zákonodarcu bolo zabezpečiť, aby oprávnené osoby nemuseli znášať dodatočné
náklady spojené s uplatnením a bránením práva podľa reštitučného zákona. Aj z tohto dôvodu je konanie
podľa reštitučného zákona oslobodené od súdnych a správnych poplatkov. Bolo by preto v rozpore aj so

samotným účelom reštitučného zákona, ak by oprávnenej osobe, ktorá si riadne, včas a v dobrej viere
uplatnila svoj nárok, bola uložená povinnosť nahradiť proti strane trovy konania, čím by bola vystavená
ďalšiemu finančnému zaťaženiu. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/48/2009. Žalobca mal
za to, že je daná dôvodnosť na postup podľa § 257 CSP, aby súd z dôvodov hodných osobitného
zreteľa nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Namietal, že súd prvej inštancie sa
vôbec nezaoberal skúmaním, či tu nie je daná dôvodnosť na použite ust. § 257 CSP. Dal súdu do

pozornosti rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 5/2006. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
otázkou účelnosti a dôvodnosti nároku žalovaného na náhradu trov konania, ktorá v tomto prípade nie
je daná. Účelom priznania náhrady trov konania je zabrániť vzniku majetkovej škody účastníkovi v
dôsledku nákladov, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie a bránenie svojich práv v konaní, ktorého
začatie nijako nezavinil. Žalobca si uplatnil nárok kvalifikovanou reštitučnou výzvou riadne a včas.

Žalovaný dobrovoľne nevydal nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobca domáhal, a ani mu v tomto
smere neposkytol žiadnu súčinnosť alebo pomoc, napriek tomu, že ide o jeho zákonnú povinnosť a
pre takúto pomoc a súčinnosť mal potrebný personálny a technický aparát. Žalobca vlastným úsilím
vykonával potrebné šetrenia a zadovažoval si všetky podklady nevyhnutné pre uplatnenie a bránenie
práva. Zdôraznil, že postupoval efektívne a hospodárne a počas celého konania bol dobromyseľný v

tom, že ide o legitímny nárok. Žalovaný vystupoval ako zástupca štátu a malo byť jeho snahou pričiniť
sa o naplnenie účelu reštitučného zákona. Náklady, ktoré žalovaný údajne vynaložil v konaní, nespĺňajú
podmienku, že išlo o náklady účelne a nevyhnutne vynaložené na uplatnenie a bránenie práva. Žalovaný
disponuje osobami a vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktoré mohol použiť na zastupovanie v
reštitučných sporoch. Žalobcovi nemôže byť na ujmu skutočnosť, že žalovaný sa najprv rozhodol využiť

právne zastúpenie advokátom, napriek tomu, že mal na tento účel k dispozícii vlastných zamestnancov,
ktorých mohol a mal použiť. Aj keď problematika reštitúcií patrí medzi náročnejšie spory, vzhľadom
na účel reštitučného zákona postavenie žalovaného, jeho zákonnú povinnosť poskytovať súčinnosť
oprávnenýmosobámanapomáhaťúčelureštitučnéhozákonaavneposlednomradeajpovinnosťúčelne
nakladať a verejnými financiami, bol žalobca názoru, že mal využiť vlastných zamestnancov a prispieť

tým k efektivite a hospodárnosti konania. Do pozornosti dal uznesenie Krajského súd v Trnave zo dňa
08.01.2013 sp. zn. 24Co/6/2012 a nález Ústavného súdu SR zo dňa 09.09.2004 sp. zn. II. ÚS 78/2003.
Poukázal na to, že v prípadoch, kedy sa jedná o nárok na náhradu trov konania v prospech oprávnenej
osoby,súdybuďvôbecnepriznajúnároknanáhradutrovkonania,alebojejpriznajúnáhradutrovkonania
len v symbolickej výške, avšak pri nároku povinnej osoby už rozhodujú v jej prospech. V závere navrhol,

aby odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie, alebo ho zmenil a nepriznal žalovanému náhradu
trov konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaný (správne malo byť žalobca) v
konaní nebol úspešný, nakoľko nepreukázal svoje tvrdenia ohľadom splnenia základných podmienok

stanovených zákonom č. 161/2005 Z. z. pre vydanie nehnuteľností a navrátenie vlastníckeho práva
k nim a to prechod vlastníckeho práva na štát z jedného z dôvodov špecifikovaných v ustanovení §
3 predmetného zákona. Žaloba bola tiež zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
zo strany žalovaného, keď nebolo preukázané, že je dané vlastníctvo požadovaných parciel štátu.
K tvrdeniu, že žalovaný neposkytol žalobcovi súčinnosť napriek tomu, že mu to ukladá ustanovenie

§ 8 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. uviedol, že túto povinnosť má povinná osoba, pričom však v
uvedenom prípade žalovaný nespĺňal kritériá povinnej osoby vymedzené v ustanovení § 4 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z. z., nakoľko nešlo o nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, žalovaný teda k nim nemohol
vykonávať správu. Žalobca nepostupoval v súlade s reštitučným zákonom, keď si uplatňoval právo
na navrátenie vlastníctva od osoby, ktorej nesvedčal zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností

a taktiež nepreukázal podmienku prechodu na štát z jedného z dôvodov uvedených v ustanovení §
3 zákona č. 161/2005 Z. z. Konštatoval, že žalobca nepreukázal, že k poštátneniu došlo z dôvodu
uvedeného v ustanovení § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z. Argumentoval, že rozhodnutie
NSSR sp. zn. 1 Cdo 48/2009 sa daného prípadu netýka a tiež konštatuje, že formalistický prístupby v niektorých prípadoch mohol znamenať zmarenie účelu, pre ktorý boli reštitučné zákony prijaté,
avšak žalobca nabáda k nerešpektovaniu platného zákonného ustanovenia, ktorým je § 255 ods. 1
CSP. Podľa právneho názoru žalovaného nie je daná dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP

a to ani v kontexte rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 5/2006. Zdôraznil, že žalobca
je vlastníkom rozsiahleho množstva nehnuteľností a zároveň je jeho duchovenská činnosť celkom
financovaná zo štátneho rozpočtu na podklade zákona č. 218/1949 Sb. O hospodárskom zabezpečení
cirkví a náboženských spoločností štátom. Uvedené dokazuje majetnosť žalobcu, naproti tomu, štát
vynakladá nemalé výdavky priamo na činnosť žalobcu. K tvrdeniu žalobcu o neúčelnosti a nedôvodnosti

nároku na náhradu trov konania žalovaný uviedol najmä, že táto argumentácia nemá oporu v platnej
právnej úprave a tiež, že neúčelným a nedôvodným bolo skôr uplatňovanie práva na strane žalobcu, keď
zjavne neboli splnené podmienky zákona č. 161/2005 Z. z. pre vydanie nehnuteľností. Civilný sporový
poriadok na žiadnom mieste neukladá súdu zisťovať, či nárok na náhradu trov konania je dôvodný, alebo
účelný.Dodal,žeprávonaúhraduúčelnevynaloženýchtrovkonaniajesúčasťouprávanaprávnupomoc
zakotveného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ak by súd žalovanému nepriznal náhradu

trov právneho zastúpenia, hoci na to mal podľa zákona nárok, žalovanému by sťažil prístup k právnej
pomoci v konaní na súde, pretože aj za priaznivého výsledku sporu, by bol žalovaný nútený hradiť si
náklady na právne zastupovanie v konaní sám. Poukázal na názor Najvyššieho súd SR prezentovaný
v uzneseniach sp. zn. 2 Mcdo/16/2012, sp.zn. 7 Cdo 93/2012 a sp.zn. 4 MCdo 16/2014. Navrhol, aby
odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

4.Žalobcavpísomnomvyjadreníkvyjadreniužalovanéhotrvalnatom,žeajkeďbolažalobazamietnutá,
nešlo z jeho strany o svojvoľné alebo zjavne neúspešné uplatnenie alebo bránenie práva. Žalobca bol
počas celého konania dobromyseľný v tom, že ide o dôvodný nárok a v konaní vystupoval hospodárne
a efektívne. Za nedôvodnú a s vecou nesúvisiacu považoval námietku žalovaného o tom, že žalobca

je „vlastníkom rozsiahleho množstva nehnuteľností a zároveň je jeho duchovenská činnosť celkom
financovaná zo štátneho rozpočtu na podklade zákona č. 218/1949 Sb.“ Uvedené skutočnosti nijako
nesúvisia s údajným nárokom žalovaného na náhradu trov konania. Zdôraznil že žalovaný vystupuje
ako zástupca štátu, ktorý vlastní nepomerne viac majetku ako žalobca. Konštatoval, že účelnosť a
dôvodnosť vynaložených trov predstavuje podstatu priznania nároku na náhradu trov konania, čo v

tomto prípade nebolo splnené. Žalovaný vystupoval ako zástupca štátu, ktorý prijal reštitučný zákon
za účelom zmiernenia majetkových krívd z obdobia predchádzajúceho režimu. Žalovaný mal a má k
dispozícii vlastných zamestnancov s právnickým vzdelaním, ktorých mohol a mal využiť na zastupovania
v súdnom spore. V závere požadoval, aby súdy aplikovali ust. § 257 CSP s odvolaním sa na osobitný
charakter konania.

5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. S účinnosťou od 01.07.2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, došlo v súlade
s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý

znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje výnimky z
tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie uznesenia súdu prvej inštancie o
náhrade trov konania strán sporu. Z obsahu spisu vyplýva, že o žalobe žalobcu voči žalovanému bolo

rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 7C/35/2007-215 zo dňa 04.02.2015 v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/357/2015-238 zo dňa 26.11.2015 tak, že
žaloba bola zamietnutá, keď dôvodom zamietnutia žaloby bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, keďže mu nesvedčí ním tvrdené právo o danosti uplatneného nároku vyplývajúceho zo zák.
č. 161/2005 Z. z. ako oprávnenej osoby, keď žalobca nespĺňal podmienky vymedzené zákonom na

navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s ohľadom na obdobie, kedy malo k nim tvrdenému
odňatiu vlastníckeho práva dôjsť. Súd prvej inštancie si zároveň v základnom konaní rozhodnutie o
trovách konania strán sporu vymienil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Predmetom konania vo veci samej bolo vydanie nehnuteľností a navrátenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam v kat. úz. N., parcela registra „C“ XXXXX - orná pôda s výmerou 2547 m2, parc.
č. XXXXX/X - záhrady o výmere 983 m2, pričom žalobca žalobu dôvodil tým, že nárok na vydanie a

navrátenie vlastníckeho práva si u žalovaného uplatnil riadne a včas reštitučnou výzvou z 27. 02. 2006 v
zmysle zák. č. 161/2005 Z. z. nehnuteľnosti identifikoval označením pkn. vložky a katastrálneho územia,
označil reštitučný dôvod. Žalobca žiadal v podanom odvolaní, aby súd z dôvodov hodných osobitného
zreteľa žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

11. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

12. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

13. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

14. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa

mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

15. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred

exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva
zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania pre ten úsek konania,
v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov konania), náhradu tých trov konania, ktoré
vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by
ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Každá strana znáša trovy

spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor ukončený. Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá
strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto
výsledku vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné
nebezpečenstvo“ a nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Od povinnosti platiť trovy, treba odlíšiť
povinnosť hradiť trovy konania, založenej na zásade úspechu vo veci. Podstata povinnosti hradiť trovy

konania, spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania buď celkom
alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Úspech vo veci,
ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Výnimky
z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia
uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad

takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP (predtým § 150 OSP).

16. Základným meradlom pre nárok na náhradu trov je miera procesného úspechu vo veci. Podľa toho
sa najprv určuje pomer úspechu či neúspechu vo veci, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu
náhrady, vypočítajú sa skutočne vynaložené náklady, a to u tej strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda

nárok na ich náhradu.17. Odvolací súd však v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania poukazuje na § 257 Civilného
sporového poriadku, ktoré predstavuje výnimku zo zásady úspechu v konaní pri rozhodovaní o trovách
konania, ktorá je charakteristická pre sporové konanie.

18. Ustanovenie § 257 CSP preberá doterajšiu úpravu v ustanovení § 150 ods. 1 prvej vety OSP. Účelom
ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára

sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

19. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy

v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255
a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do

úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie
odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v
okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u
strany konania povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne

vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov
konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

20. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 CSP je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana,
ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril.

K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a
prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

21. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady

charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom

na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu
SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda
potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého
majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

22. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého
je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie
preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára
2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009. Ustanovenie § 257 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska
náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za
výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia
ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.

Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu
dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie
vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladomjeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak
úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

23. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne
posúdil, keď žalovanému, ktorý mal v konaní vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania. V danej
právnej veci nemožno vzhliadnuť výnimočnosť prípadu v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach
strán sporu a to z nižšie uvedených dôvodov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobca si v
podanej žalobe uplatnil reštitučný nárok podľa zákona č. 161/2005 Z. z. Zb. o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam. Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP však nemožno
odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom právnom nároku. Z
výkladu ustanovenia § 257 CSP, ani z relevantnej zaužívanej praxe všeobecných súdov nevyplýva, že
dôvody hodné osobitného zreteľa je možné spájať bez ďalšieho len s existenciou reštitučného zákona.
Vkonanívovecisamejžalobcanebolúspešný,keďžejehožalobabolavkončenomdôsledkuzamietnutá

ako nedôvodná. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že výnimočnosť daného prípadu pre aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP nevzhliadol ani v okolnostiach strán sporu, keď z rozhodovacej činnosti súdu je
známe, že žalobca je právnickou osobou, ktorá na území Slovenskej republiky vlastní veľké množstvo
nehnuteľností a má rozsiahly majetok.

24. Odvolací súd poukazuje aj na právny názor, uvedený v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 248/2010: „len na konštatovanie, že dôvodom na aplikáciu § 150 OSP boli
„dôvody... spočívajú v okolnostiach danej veci...“, pričom za tieto okolnosti bez ďalšieho považoval
skutočnosť, že sťažovateľka si uplatnila „... ako oprávnená osoba zákonné právo na vrátenie vlastníctva
prezumované mu zák. č. 161/2005 Z. z.“ (iné dôvody krajský súd neuviedol, pozn.), postupoval v rozpore

so zákonom, a tým porušil právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

25.Odvolacísúdnepovažovalzaprávnevýznamnúodvolaciunámietkužalobcu,týkajúcusaneúčelnosti

trov právneho zastúpenia žalovaného, pretože v konaní žalovaný nebol zastúpený advokátom a žiadne
trovy právneho zastúpenia si neuplatňoval.

26. S ohľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého uznesenia, preto sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzuje len na
skonštatovane správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 387 ods.2
CSP.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa ustanovení § 396 ods.

1, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods.1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).