Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 22, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/429/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111213354
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111213354.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnom spore žalobcu: L. Q., Q.
E.. L.. L. Č.. X, Q., proti žalovanému: Úrad vlády Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody č. 1,
Bratislava, zastúpený advokátkou: JUDr. Michaela Töröková, ul. 29. augusta č. 5, Bratislava o určenie
neplatnostiskončeniaštátnozamestnaneckéhopomeru,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresného
súdu Bratislava I č. k. 26C/61/2011 - 184 zo dňa 05.05.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

Napadnutý výrok týkajúci sa náhrady trov konania m e n í tak, že žalovanému sa náhrada trov
prvoinštančného konania n e p r i z n á v a .

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov konania v sume 571,31 eur, ktorú je žalobca povinný zaplatiť k rukám právnej zástupkyne

žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením
§ 47 ods. 1 písm. b), § 48 ods. 1, 2, § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. a ustanovením § 38 ods. 4 veta druhá
Zákonníka práce a vecne tým, že v prejednávanom spore, v ktorom sa žalobca domáha voči žalovanému
určenia neplatnosti skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou ku dňu 31.12.2010
a náhrady mzdy za obdobie od 31.12.2010 do času, kým sa žalobca so žalovaným dohodnú na
pokračovaní v práci, je nesporný vznik pracovného pomeru, skutočnosť, že žalobcovi bola daná výpoveď
z pracovného pomeru, ako aj dôvod skončenia pracovného pomeru. Za spornú považoval výlučne

otázku, či bola žalobcovi doručovaná výpoveď počas trvania práceneschopnosti, teda v ochrannej
dobe alebo pred jej začatím, pričom dospel k názoru, že list - skočenie štátnozamestnaneckého
pomeru - výpoveď bola žalobcovi účinne doručená dňa 26.10.2010, kedy sa zdržiaval na pracovisku
a plnil si svoje pracovné povinnosti, keďže z výpovedí svedkov a z evidencie knihy príchodov a
odchodov mal preukázané, že žalobca tento deň riadne odpracoval a lekára navštívil až nasledujúci
deň 27.10.2010, kedy mu lekár vystavil doklad o dočasnej práceneschopnosti, podľa ktorého žalobca
bol síce uznaný práceneschopným spätne od 26.10.2010, avšak keby ochranná doba začala plynúť

už pred vydaním dokladu o dočasnej práceneschopnosti, bola by znížená na minimum právna
istota zamestnávateľa i zamestnanca, nakoľko by to znamenalo praktickú nemožnosť skončenia
pracovného, resp. štátnozamestnaneckého pomeru zo strany zamestnávateľa a možné zneužitie zo
strany zamestnanca. Súd prvej inštancie mal za preukázané aj spochybnenie tvrdenia žalobcu, ževýpoveď mu bola doručená dňa 20.12.2010 cestou Slovenskej pošty, nakoľko dňa 20.12.2010 bolo
žalobcovi doručené oznámenie, že jeho štátnozamestnanecký pomer sa končí dňa 31.12.2010 a bol
požiadaný zamestnávateľom, aby sa dostavil na osobný úrad za účelom vybavenia výstupného listu.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil plným úspechom žalovaného v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.
s. p., účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu jeho nezákonnosti,
nelogickosti, nezmyselnosti, účelovosti, spolitizovania a svojvôle, pričom v zásade namietal, že súd prvej
inštancie vykonal hodnotenie dôkazov bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu, keď
ignoroval určujúci význam právoplatných listinných dôkazov, nevykonal všetky žalobcom navrhované
dôkazy a zle pochopil vykonané dôkazy, čím dospel k chybnému skutkovému zisteniu a k chybnému
právnemu názoru. Odvolateľ namietol procesný postup súdu prvej inštancie s tým, že nedodržal

zákonnú lehotu na expedovanie napadnutého rozsudku, vypočul svedkov zo strany žalovaného v jeho
neprítomnosti, a preto im nemohol klásť otázky, pričom ich svedectvá označil za lži s pomstychtivým
cieľom poškodiť ho organizovanou formou a tiež namietol, že nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4
O.s.p., čím mu bola odňatá možnosť predložiť súdu návrhy na doplnenie dokazovania. K skutkovému
stavu sporu uviedol, že dňa 26.10.2016 bol Úradom vlády SR a ošetrujúcim lekárom právoplatne

uznaný dočasne práceneschopným a v tomto zákonnom postavení nebol k dispozícii služobnému
úradu v služobnom čase a v služobnom mieste pravidelného výkonu štátnej služby, keďže neplnil
služobné úlohy a v uvedený deň (26.10.2010) vo veci jeho štátnozamestnaneckého pomeru mu nebolo
nič doručené alebo ústne vyhlásené tak v mieste jeho bydliska, na pracovisku, ako aj kdekoľvek
inde. Odvolateľ namietol aj nesprávnosť výroku o náhrade trov konania z dôvodu, že zvýšené výdaje

finančných prostriedkov žalovaného na konanie sú neodôvodnené a nezákonné, nakoľko žalovaný
má ako ústredný orgán štátnej správy na základe systematizácie miest dostatok vlastných ľudských
zdrojov pre takéto konanie, a preto prípadná náhrada trov konania je neprípustná. Mal za to, že
nehospodárnou realizáciou uvedených výdavkov žalovaný porušil finančnú disciplínu podľa zákona
č. 523/2004 o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak,
že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňom 31.12.2010 je neplatné a štátnozamestnanecký
pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá naďalej s tým, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi
mzdu podľa oznámenia o výške a zložení funkčného platu so zákonným úrokom z omeškania vo
výške 9,25 % ročne za obdobie odo dňa 31.12.2010 až do času, ktorý písomne oznámi žalobca

žalovanému, kedy bude pokračovať vo výkone štátnej služby. V doplnení svojho odvolania žalobca
namietol nepresvedčivosť a nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku z dôvodu, že v ňom
súd prvej inštancie neuviedol, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal a z dôvodu, že stručne,
jasne a výstižne nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil.

3.

K odvolaniu žalobcu sa dňa 16.01.2015 písomne vyjadril žalovaný s tým, že len samotný nesúhlas

(subjektívny pohľad) žalobcu s rozhodnutím súdu nemôže byť dôvodom na zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozsudku, preto mal za to, že odvolanie neobsahuje náležitosti v zmysle § 205 ods. 1,
2 Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.). Žalovaný uviedol, že žalobca sa počas prvoinštančného
konania zúčastnil len na prvom pojednávaní a napriek riadnym predvolaniam sa už ďalších pojednávaní
bez náležitého ospravedlnenia nezúčastnil, hoci na pojednávaní konanom dňa 17.04.2012 bol

upovedomený o nutnosti jeho účasti na pojednávaní dňa 16.10.2012 z dôvodu potreby jeho vypočutia.
Žalovaný zdôraznil, že pojednávanie vytýčené na deň 16.10.2012 bolo odročené len z dôvodu, aby
sa žalobcovi poskytla možnosť klásť svedkom otázky, a preto žalovaný skonštatoval, že súd žalobcovi
poskytol možnosť zúčastniť sa na pojednávaní, na ktorom boli vypočutí svedkovia (dňa 19.02.2013),
avšak žalobca túto možnosť nevyužil, a preto námietka žalobcu, že nemohol klásť otázky svedkom,

považoval za bezpredmetnú rovnako, ako aj ostatné námietky žalobcu, ktorými spochybnil rozsudok
iba vo všeobecnej rovine a neuviedol, ktoré jeho podania súd neuplatnil a ktoré dôkazy nevykonal. Z
uvedených dôvodov žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny, resp.odvolanie žalobcu odmietnuť podľa ust. § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. a zároveň si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 84,29 eur za jeden úkon právnej služby.

4.

K vyjadreniu žalovaného sa dňa 05.10.2015 písomne vyjadril žalobca s tým, že vyjadrenie žalovaného je
nezákonné, nezmyselné, účelové, nekonkrétne, bez náležitostí podľa O.s.p., diskriminačné, odporujúce
právnej a logickej argumentácii, čím schvaľuje asociálny a protiprávny stav. Žalobca zotrval na svojich
odvolacích dôvodoch, ktoré opätovne uviedol ako v odvolaní s tým, že jeho odvolanie obsahuje všetky
náležitosti podľa ust. § 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p. a je riadne odôvodnené v zmysle § 205 ods.
2 O.s.p.

5.

Odvolací súd preskúmal spor, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, podľa § 379 a § 380 ods. l C. s.
p. a tento prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) C.s.p. a

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v merite sporu nie je dôvodné a v časti týkajúcej sa trov konania
je dôvodné.

6.

Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav sporu, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil.

7.

Podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo
zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné

štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom
úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, zamestnávateľ nesmie dať
zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za

práceneschopnéhoprechorobualeboúraz,aksitútoneschopnosťúmyselnenevyvolalalebonespôsobil
pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na
ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia.

8.

V posudzovanom spore sa žalobca domáhal neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru,
ktorý s ním vypovedal žalovaný z dôvodu, že na základe rozhodnutia vedúceho služobného úradu Č..
XXXXX/XXXX zo dňa 21.10.2010 sa štátnozamestnanecké miesto hlavný štátny radca v odbore štátnej
služby 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci, v organizačnom útvare Kancelária bezpečnostnej

rady SR dňom 31.12.2010 zrušuje. Žalobca svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že dňa 26.10.2010,
kedy podľa názoru žalovaného riaditeľ služobného úradu doručil žalobcovi skončenie pracovného
pomeru výpoveďou, bol uznaný za dočasne práceneschopného, a preto platil zákaz výpovede. V danom
prípade nie je sporná skutočnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného, ani
spôsob jeho skončenia (výpoveďou, nakoľko žalobca odmietol skončenie pracovného pomeru dohodou)

a ani dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, hoci žalobca vo svojom odvolaní namietol
pravdivosť príčin skončenia jeho pomeru, no túto námietku bližšie nešpecifikoval a nevyplynula ani z
konania pred súdom prvej inštancie, kde namietal počas celej doby konania vykonštruovanie skončeniajeho štátnozamestnaneckého pomeru politickou mocou, avšak svoje tvrdenia týkajúce sa svojvoľnosti,
nedostatku právomoci a nezákonnosti nijako nepreukázal a ani len neosvedčil.

9.

Spornou otázkou zostala skutočnosť doručenia výpovede žalobcovi a ustálenie dátumu, od ktorého
bol žalobca dočasne práceneschopný. Žalobca zastával názor, že výpoveď mu bola doručená dňa
20.12.2010 cestou Slovenskej pošty, a to v čase práceneschopnosti. Vykonaným dokazovaním na

základe výsluchu žalobcu a listinného dokladu zo dňa 10.12.2010, označeného ako „Skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru“ súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav s tým, že 20.12.2010
boložalobcovidoručenéoznámenie,žejehoštátnozamestnaneckýpomersakončídňa31.12.2010abol
požiadaný, aby sa dostavil k žalovanému za účelom vybavenia výstupného listu. Odvolací súd zároveň
uvádza, že z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 17.04.2012 vyplýva, že súd prvej inštancie zisťoval
aj skutočnosť, či v listovej zásielke sa nenachádzala aj iná listina, okrem uvedeného oznámenia, a preto

je zrejmé, že súd zvažoval aj možnosť doručenia výpovede spolu s uvedeným oznámením. Avšak z
výpovede žalobcu je nepochybné, že v zásielke sa nachádzal iba jeden list od riaditeľky osobného úradu
U..T..Vzhľadomnauvedenéniejemožnévtomtoohľadesastotožniťsnázoromodvolateľa,žesúdprvej
inštancie nevykonal dokazovanie riadne, nakoľko zvažoval aj tú možnosť, že výpoveď bola doručená
žalobcovi poštou dňa 20.12.2010. Z obsahu listu zo dňa 10.12.2010 (č. l. 37 spisu) však jednoznačne

vyplýva, že nejde o výpoveď štátnozamestnaneckého pomeru, ale v nadväznosti na výpoveď ide o
výzvu žalobcu zo strany žalovaného, aby sa dostavil na osobný úrad za účelom vysporiadania všetkých
záväzkov k služobnému úradu.

10.

Pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie doručenia výpovede dňa 26.10.2010, ako uvádza žalovaný,
bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či sa žalobca v uvedený deň skutočne zdržiaval na pracovisku,
a teda či výpoveď mu mohla byť reálne doručovaná v mieste služobného úradu a zároveň s otázkou
právnych účinkov práceneschopnosti žalobcu v súvislosti s jeho ochrannou dobou ako zamestnanca.

Odvolací súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď relevantnými dôkazmi nijako
nespochybnilanevyvrátilhodnovernosťúdajovvknihepríchodovaodchodovžalovanéhoazevidenčnej
knihy žalovaného mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca tento deň riadne odpracoval a
lekára navštívil až nasledujúci deň 27.10.2010 s tým, že náležite poukázal aj na fakt, že ak by žalobca
bol skutočne odkázaný na ošetrenie lekára dňa 26.10.2010, nevyznačil by po príchode do práce svoj

riadny príchod a nezotrval by na pracovisku. Odvolací súd má za to, že stav prítomnosti žalobcu na
pracovisku dňa 26.10.2010 súd prvej inštancie mal za preukázaný listinnými dôkazmi, ktoré označil
aj v odôvodnení svojho rozsudku a skutočnosť doručenia výpovede dňa 26.10.2010 žalobcovi mal
dostatočne preukázanú na základe výsluchu svedkov. Odvolací súd zároveň dodáva, že právne účinky
doručenia výpovede nastali, keďže v zmysle § 38 ods. 4 veta druhá Zákonníka práce odmietnutie prijatia

písomnosti nemá za následok neexistenciu právnych účinkov doručenia.

11.

V posudzovanom spore je pochybným dátum vzniku dočasnej práceneschopnosti (26.10.2010)

vzhľadom na dátum vystavenia dokladu o dočasnej práceneschopnosti (27.10.2010). Odvolací súd
zastáva názor, že žalobca zneužil právny inštitút ochrannej doby zamestnanca v zmysle Zákonníka
práce, nakoľko nesúhlasil so skončením jeho štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré mu bolo doručené
na pracovisku dňa 26.10.2010, a preto nasledujúci deň navštívil lekára za účelom jeho uznania
dočasne práceneschopným odo dňa 26.10.2010, aby mal legitímny dôvod na podanie žaloby o určenie

neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru. Avšak vzhľadom na to, že dňa 26.10.2010 plnil svoje
služobné úlohy v práci, kde bol oficiálne do 15.00 hod., už nemohol po 15tej hodine navštíviť lekára,
preto mu nezostalo nič iné, ako požiadať lekára o uznanie jeho práceneschopnosti so začiatkom ku
dňu 26.10.2010. Vzhľadom na uvedenú „motiváciu“ žalobcu, odvolací súd, zhodne s názorom súdu
prvej inštancie, má za to, že v danom spore je rozhodujúci okamih vystavenia dokladu o dočasnej

práceneschopnosti zamestnanca lekárom, to znamená deň 27.10.2010, ktorý uviedol aj žalobca pri
podpise tohto dokladu. Ak by súd v posudzovanom spore prihliadol na dátum 26.10.2010 a uznal
ho za začiatok práceneschopnosti žalobcu, založil by akýsi precedens, resp. návod na zneužitie
ochrannej doby zamestnanca s cieľom domôcť sa neplatnosti každého pracovného pomeru, s ktorýmskončením zamestnanec nesúhlasí. Odvolací súd má tiež za to, že o účelovosti konania žalobcu využiť
pracovnoprávny inštitút ochrannej doby svedčí aj tá skutočnosť, že v konaní pred súdom prvej inštancie
poukazoval na svoju dočasnú práceneschopnosť, ktorá mala trvať tiež v čase, keď mu bola doručená

zásielka od žalovaného (dňa 20.12.2010) s oznámením zo dňa 10.12.2010, ktoré oznámenie, v úmysle
vyvolať účinky neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru, označoval za doručenie výpovede, hoci
vzhľadom na obsah oznámenia mohol vedieť a vedel, že uvedené oznámenie nepredstavuje výpoveď
štátnozamestnaneckého pomeru; táto mu bola doručená priamo na pracovisku dňa 26.10.2010.

12.

Na základe zistených skutočností odvolací súd síce vyhodnotil odvolanie žalobcu ako spĺňajúce
náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 v spojení s náležitosťami odvolania podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p.,
účinného v čase podania odvolania, avšak odvolateľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by
boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Odvolací

súd dospel k názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správne, logicky a dostatočne
presvedčivo odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., účinného v čase vyhlásenia rozsudku.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nie je správna námietka odvolateľa, že v odôvodnení svojho
rozsudku súd prvej inštancie neuviedol, čoho sa žalobou domáhal, keďže táto skutočnosť je zjavná z
prvého odseku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

13.

Námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie expedoval rozsudok oneskorene je nedôvodná, nakoľko
odvolateľ nevzhliadol zákonnú podmienku závažných dôvodov, ktorá poskytuje možnosť inej (dlhšej)

lehoty na vyhotovenie rozsudku v zmysle § 158 ods. 5 O.s.p.

14.

Nedôvodná je aj námietka odvolateľa týkajúca sa odňatia jeho možnosti klásť otázky svedkom, nakoľko

zo zápisnice z pojednávania zo dňa 16.10.2012 je zrejmé, že súd prvej inštancie uvedené pojednávanie
odročil výhradne z dôvodu neúčasti žalobcu, keď uviedol, že jeho účasť je potrebná pri výsluchu
svedkov. Avšak nemôže byť na ujmu súdu skutočnosť, že žalobca túto možnosť nevyužil, nakoľko okrem
prvého pojednávania, ktoré sa konalo dňa 17.04.2012 sa nezúčastnil na žiadnom ďalšom zo šiestich
nariadených pojednávaní.

15.

Odvolací súd na záver, obdobne s vyjadrením žalovaného, považuje za potrebné uviesť, že na
dosiahnutie procesného úspechu v odvolacom konaní nepostačuje iba konštatovanie nesprávnosti

napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie či procesného postupu, ktoré mu predchádzalo, a
nepostačuje ani pojmové vymedzenie namietaných nedostatkov napadnutého rozhodnutia, ale je nutné
poukázať na konkrétne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, v ktorých odvolateľ z určitého
konkrétneho dôvodu vzhliadol ich nesprávnosť.

16.

Z uvedených dôvodov odvolací súd, plne sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvej inštancie,
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., potvrdil.

17.

Odvolaciu námietku žalobcu, týkajúcu sa výroku o trovách konania, vyhodnotil odvolací súd ako
dôvodnú, nakoľko vzhľadom na subjekt žalovaného, ktorým je úrad vlády SR - ústredný orgán štátnej
správy, nemožno považovať využitie jeho práva na zastupovanie advokátom v súdnom konaní za

hospodárne, a preto zo strany žalovaného nejde o účelne vynaložené náklady a takéto konanie
žalovaného sa javí ako účelové, keď mal zrejme zámer poškodiť žalobcu, aby tento v prípade
procesného neúspechu hradil trovy právneho zastúpenia protistrane.18.

Pravidlo, podľa ktorého možno úspešnej strane v spore priznať len náhradu účelne vynaložených

nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním
advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z
pridanej hodnoty). Za účelne vynaložené náklady možno považovať len také náklady, ktoré musela
strana nevyhnutne vynaložiť, aby mohla riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo
na súde. Náklady spojené so zastupovaním advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú,

avšak nemožno tomuto pravidlu prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu. Môžu sa totiž vyskytovať
i situácie, za ktorých náklady spojené so zastupovaním advokátom nemožno považovať za nevyhnutné
pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. Ide najmä o prípady zneužitia práva na
zastúpenie advokátom.

19.

V posudzovanom spore pôvodne na základe poverenia zo dňa 23.11.2011 konal za žalovaného
poverený zamestnanec Úradu vlády SR T.. U. J., avšak dňa 27.09.2012 žalovaný zrušil poverenie,
udelené jeho zamestnancovi T.. U. J. a v ten istý deň splnomocnil advokátku T. L. A.B., ul. 29 augusta
č. 5, Bratislava, na všetky právne úkony súvisiace so zastupovaním v spore.

20.

Ustanovenie čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd priznáva každému právo na právnu pomoc,
okrem iného, v konaní pred súdmi. Na úrovni Civilného sporového poriadku, resp. Občianskeho súdneho

poriadku je toto právo garantované najmä možnosťou nechať sa zastupovať v konaní advokátom.
Vzhľadom na žalovaný subjekt, ktorý je orgánom verejnej moci s dostatočným personálnym aparátom
v právnom odbore, je v zmysle Nálezu Ústavního soudu ČR sp. zn. I. ÚS 988/12 zo dňa 25.07.2012
nepochybné, že žalovaný sa nenechal v konaní zastupovať advokátkou z dôvodu, aby mu bola
poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc osobou znalou práva, ale výlučne za účelom dosiahnutia

zisku, a preto odvolací súd dospel k záveru, že účelom právneho zastúpenia v danom spore nebolo
poskytovanie právnej pomoci a náklady vynaložené v prvoinštančnom a odvolacom konaní titulom
právneho zastúpenia žalovaného neboli potrebné k jeho účelnému bráneniu práva.

21.

Vyššie uvedeným postupom žalovaný konal v rozpore s pravidlami rozpočtového hospodárenia, keď
v zmysle § 19 ods. 6 veta druhá zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej

správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, subjekt verejnej správy je povinný pri používaní
verejných prostriedkov zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich použitia. Žalovaný tak
zjavne neúčelným využitím práva na zastupovanie advokátom, porušil finančnú disciplínu v zmysle §
31 ods. 1 písm. j) citovaného zákona.

22.

Z uvedených dôvodov odvolací súd sa priklonil k názoru žalobcu, že žalovaný ako ústredný orgán štátnej
správy má na základe systematizácie miest dostatok vlastných ľudských zdrojov na predmetné súdne
konanie a dospel k záveru, že zastupovanie žalovaného advokátom bolo v tomto konaní neúčelné a

nehospodárne, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania podľa § 388 C.s.p. zmenil
tak, že žalovanému, úspešnému v prvoinštančnom konaní, náhradu trov právneho zastúpenia v konaní
pred súdom prvej inštancie z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 C.s.p. nepriznal.

23.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že vzhľadom na čiastočný procesný úspech strán v odvolacom konaní, žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo.24.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).