Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/503/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715214966
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7715214966.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne D. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Q.
2, zastúpenej JUDr. Gabrielom Blehom, advokátom so sídlom L. Dérera, Bratislava, proti žalovanému
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, o určenie neplatnosti zmlúv
a o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku č.k. 10C/53/2016-85 z

27.6.2016 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok okrem zamietavého výroku a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdMichalovceakosúdprvejinštancierozsudkomč.k.10C/53/2016-85z28.6.2016rozhodol
nasledovne:

Žalovaný je p o v i n n ý vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie zo Zmluvy o úvere č. 901000280 vo
výške 195,34 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. (I. výrok). Žalovaný je p o v i n n ý
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie zo Zmluvy o úvere č. 901000354 vo výške 86,17 Eur, do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku (II.výrok)
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. (III.výrok)
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania (IV. výrok).

Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 17.8.2015, ktorým sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil,
že Zmluva o úvere č. 901000280 uzatvorená dňa 7.4.2011 a Zmluva o úvere č. 90100034, uzavretá
dňa 30.6.2011 medzi účastníkmi konania sú neplatné. Taktiež žiadala, aby žalovaný bol povinný vydať
bezdôvodné obohatenie z oboch zmlúv a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur, ako
aj náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnila tým, že došlo vo vyššie uvedených termínoch k uzatvoreniu spotrebiteľských zmlúv,

na základe ktorých jej boli poskytnuté spotrebiteľské úvery vo výške 500 Eur a 350 Eur, pričom
obe zmluvy boli vopred naformulované a vôbec nemohla ovplyvniť ich obsah. Do podania žaloby
žalobkyňa splatila za obe úvery splátky, ktoré prevyšovali sumu poskytnutého úveru, avšak nakoľko
ani v jednej zo zmlúv nie je uvedený údaj o RPMN, ani ročná úroková sadzba, rovnako ani údaj
o výške splátok istiny úveru, výške splátok úrokov z úveru a výške splátok iných poplatkov, ktoré
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať, je potrebné predmetné úvery považovať za bezúročné

a bez poplatkov. Žalobkyňa v návrhu uviedla, že finančné prostriedky si bola nútená požičať z
osobných dôvodov, avšak žalovaný úverové zmluvy vypísal tak, že finančné prostriedky sú poskytnuté
za účelom výkonu podnikania, ktoré vyznačenie bolo cielené a žalobkyňa si neuvedomila, že pri
formalistickom prístupe bude vylúčená z ochrany spotrebiteľa pri spotrebiteľských úveroch. Výšku
primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňa odvodzuje od ujmy, ktorú utrpela, najmä pokiaľ ide
o neprimerané stresové situácie spôsobené konaním žalovaného.

Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý v písomnom vyjadrení k posúdeniu
zmluvy ako spotrebiteľskej uviedol, že žalobkyňa v čase uzatvárania zmlúv pôsobila ako fyzická osoba- podnikateľ pod IČO-m podnikania a v čase poskytnutia úveru bola činným živnostníkom . Upriamil
pozornosť na predmet podnikania: sprostredkovanie poskytovania úverov a pôžičiek z peňažných
zdrojov získaných výlučne bez verejnej výzvy a bez verejnej ponuky majetkových hodnôt, z ktorého

vyvodil, že žalobkyňa mala veľmi dobré znalosti o úveroch čo vylučuje možnosť, aby bolo niekým
ovplyvnené jej rozhodnutie vziať si úver za účelom podnikania. Podľa názoru žalovaného preto nebolo
možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. K neplatnosti zmluvy o úvere
žalovaný uviedol, že v predmetnom prípade nemožno žiadať neplatnosť právneho úkonu ako takého,
keďže podľa § 41 OZ ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje na časť právneho úkonu je neplatnou len táto

časť, preto žalobkyňa nemôže dosiahnuť neplatnosť celej zmluvy z dôvodu neprimeranej výšky odplaty.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 497, § 503 Obchodného zákonníka spolu s §
1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/, k/, o/, y/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, spolu s § 52 ods. 1,2,
§ 53 ods. 1, § 451 ods. 1,2, § 456 OZ a § 80 písm. c/ O.s.p.. V odôvodnení rozhodnutia sa súd
prvej inštancie ako prvé zaoberal námietkou žalovaného k postaveniu žalobkyne ako spotrebiteľa. Na

základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa pri uzatváraní
predmetnej zmluvy konala v rámci premetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti, pretože
uvedené nebolo možné vyvodiť len z toho, že pri údajoch meno a priezvisko žalobkyne je uvedené aj
jej IČO, ak nižšie v zmluve je uvedené aj rodné číslo a trvalý pobyt a číslo občianskeho preukazu.
Naviac uvedenú formulárovú zmluvu žalobkyňa nemala možnosť akýmkoľvek spôsobom zmeniť, či

doplniť s tým, že ak by údaje v nej namietala zrejmé by k uzavretiu zmluvy nedošlo. To, že zmluvu
uzatváral so žalobkyňou ako podnikateľkou nevyplýva, ani z jej podpisu na zmluve, ktorý nie je opatrený
obchodným menom a pečiatkou podnikateľa a všetky platby na základe zmluvného vzťahu boli prijaté
veriteľom zo strany dlžníka bez akýchkoľvek identifikačných údajov preukazujúcich tvrdenie o tom, že sa
nejednalo o spotrebiteľský úver. Žalovaný ako veriteľ v zmluvnom vzťahu vystupuje ako právnická osoba

konajúca v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa ako dlžníčka v zmluvnom vzťahu vystupuje
ako fyzická osoba nepodnikateľ, teda spotrebiteľ ,uzatvorili dňa 7.4.2011 a 30.6.2011 predmetné Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka v spojení so Zákonom č. 129/2010
o spotrebiteľských úveroch na základe ktorých zmlúv poskytol veriteľ dlžníkovi spotrebiteľský úver vo
výške 500,- Eur a vo výške 350,- Eur.

Vzhľadom na to, že v tomto prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah úverové zmluvy podliehajú
režimu stavenému v citovanom Zákone o spotrebiteľských úveroch. Ust. § 9 citovaného zákona stavuje
náležitosti, ktoré táto zmluva musí spĺňať. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) aj údaj o termíne konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru a dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu
spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť, k) výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa
použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok a spôsob jej úhrady a prípadné poplatky
pre neplnenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery
nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Po
preskúmaní predložených úverových zmlúv súd prvej inštancie zistil, že tieto neobsahujú uvedené

zákonom stanovené náležitosti. Každá zo zmlúv určuje iba počet splátok bez toho, aby spotrebiteľ mal
možnosť oboznámiť sa s konečným termínom splatnosti, čo má za následok neurčitosť právneho úkonu.
Teda úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania, údaj o konečnej splatnosti úveru neobsahuje.
Ďalej zmluva obsahuje iba výšku mesačnej splátky, pričom z nej nie je zjavné čo daná splátka obsahuje,
t.j. čo tvorí istinu, čo úroky a čo iné poplatky. Zmluva taktiež neobsahuje termín splatnosti tej ktorej

splátky, taktiež neobsahuje žiaden údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, ročnej percentuálnej
miery nákladov, takisto priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov ako ani úrokovú
sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa so splatením splátok. Súd taktiež nemal za
preukázané, že by žalovaný dodržal postup uvedený v § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch,
teda, aby sa s náležitou starostlivosťou zaoberal posúdením schopnosti spotrebiteľa žalobkyne splácať

predmetný úver, keďže s plnením tejto povinnosti nevyplýva ani z predložených listinných dôkazov,
ani zo samotných vyjadrení žalovaného. V zmysle § 11 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
stanovujúceho následky porušenia vyššie uvedených povinností zo strany veriteľa - žalovaného súd
poskytnuté úvery považoval za bezúročné a bez poplatkov. To znamená, že splátky, ktoré doposiaľ
žalobkyňa uhradila je nutné započítať iba na istinu, resp. na poskytnutú sumu, čo znamená, že žalovaný

má nárok iba na časť uplatňovanej pohľadávky, ktorú tvorí rozdiel medzi poskytnutou a splatenou
sumou. Súd prvej inštancie mal z listinných dôkazov a najmä z rozpisu splátok a pokút k 25.9.2015,
preukázané , že žalobkyňa v Zmluve č. 901000354 zaplatila do 17.3.2015 spolu celkovú sumu vo
výške 436,17 Eur a v Zmluve č. 901000280 zaplatila celkovo spolu sumu vo výške 695,34 Eur. Zvyššie uvedeného dôvodu považoval sumu, ktorú žalobkyňa zaplatila žalovanému na splátkach úveru
nad požičanú sumu za plnenie bez právneho dôvodu, ktoré súd kvalifikoval v zmysle ust. § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka za bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu.

Bezdôvodné obohatenie získal žalovaný na úkor žalobkyne preto je podľa ust. § 456 Občianskeho
zákonníka povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie žalobkyni.
Ku skutočnosti, že vo veci došlo k rozhodnutiu zo strany rozhodcovských súdov, prvoinštančný súd
poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej súd je povinný tieto rozhodcovské
doložky preskúmať a to nielen v samotnom civilnom konaní, ale aj v exekučnom konaní a v prípade

prejudiciálneho záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky predstavuje rozhodcovský rozsudok nulitný
akt na ktorý súd nemôže prihliadať, pričom v tomto prípade takýto záver súd z viacerých dôvodov
(žalovaný naformuloval zmluvu tak, že vytvoril priestor na rozhodcovské konanie v mieste svojho sídla
a spotrebiteľovi je taktiež odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých
prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde) aj prijal.
Vo vzťahu k k určeniu neplatnosti predmetných zmlúv súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa

nepreukázala naliehavý právny záujem na určení neplatnosti oboch zmlúv o úvere z dôvodu, že zmluva
uzatvorená medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorá obsahuje prípadne nekalé podmienky, môže bez
uvedených podmienok naďalej existovať a konštatovanie nekalej podmienky nemá priamy vplyv na
posúdenie platnosti uzavretej zmluvy o úvere ako celku a zároveň vychádzal z úvahy o neexistencie
naliehavého právneho záujmu vychádzajúc zo základných zásad týkajúcich sa naliehavého právneho

záujmu v zmysle ktorých spravidla nemôže byť určovacia žaloba opodstatnená tam, kde možno žalovať
na splnenie povinnosti podľa ust. § 80 písm. b/ O.s.p..
Čo sa týka primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa
žiadnymi dôkazmi nepreukázala skutočnosti, ktorými odôvodnila vznik podmienok pre vytvorenie
primeraného finančného zadosťučinenia, a preto v tejto časti žalobu zamietol.

O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom
na skutočnosť, že žaloba bola zamietnutá, čo do troch výrokov, (určenia neplatnosti oboch zmlúv a
zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia) a vyhovené bolo iba v časti návrhu na vrátenie
bezdôvodného obohatenia vo výške spolu 281,51 € mal za to, že pomer úspechu a neúspechu u
žalobkyne a žalovaného bol v zásade rovnaký.

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP majúc za to, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil,
čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom prvej inštancie, zároveň súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolaním žalovaný napadol prvý a druhý výrok
rozsudku (t.j. vyhovujúce výroky o uložení povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie z oboch zmlúv).
Žalovaný vyjadril nesúhlasné stanovisko k posúdeniu zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej poukážuc na
príslušné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. upravujúce kto je spotrebiteľom (fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon povolania alebo podnikania) a zdôraznil,

že predmetnú zmluvu žalobkyňa uzatvárala ako fyzická osoba - podnikateľ pod IČoM: 446 241 66,
za účelom podnikania. Zároveň upriamil pozornosť na predmet podnikania žalobkyne, ktorým bolo
sprostredkovanie poskytovania úverov a pôžičiek z peňažných zdrojov získaných výlučne bez verejnej
výzvy a bez verejnej ponuky majetkových hodnôt, na základe čoho tvrdil, že žalobkyňa mala veľmi
dobré znalosti o úveroch a vylúčil možnosť, aby jej rozhodnutie vziať si zmluvu za účelom podnikania

bolo niekým ovplyvnené. Uviedol, že podľa judikatúry ESD dokonca nie je spotrebiteľom ani podnikateľ
konajúci mimo rámca svojho podnikania (rozhodnutie ESD zo dňa 14.3.1991 vo veci 361/89) a mal za
to, že on ako žalovaný nie je povinný preukázať na čo v skutočnosti žalobkyňa použila peniaze, ale to na
aký účel jej boli poskytnuté. Zdôraznil, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel len o tvrdenie, že
žalobkyňapoužilafinancienaspotrebnýúčel,avšaknevysporiadalsariadnespredmetnouotázkoualen

povrchne bez vykonania dokazovania sa priklonil k tvrdeniam žalobkyne. Žalobkyňa podľa žalovaného
nepredložila jediný dôkaz o tom, že by sa malo jednať o spotrebiteľský úver. Vzhľadom na uvedené
žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. Zároveň z dôvodu nepreskúmateľnosti
(nedostatočného odôvodnenia) napádaného rozsudku došlo k odopretiu možnosti žalovaného konať

pred súdom, pretože nemal možnosť zaujať k záverom súdu svoje stanovisko.
Poukázal vo všeobecnosti na vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka, ako aj na súdnu prax a
judikatúru vo vzťahu k výške odplaty za poskytnuté úvery a citoval odôvodnenie uznesenia Krajského
súdu v Trnave sp.zn. 10CoE/70/2010-42 . Zároveň vyjadril názor, že všeobecné určenie neplatnostizmluvy tak, ako ho určil prvostupňový súd je v hrubom rozpore s právami veriteľa, ktoré mu priznáva
platná legislatíva a argumentáciu súdu, ktorým rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok
považoval žalovaný za nepostačujúcu.

Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Okresného súdu v Bratislave IV sp.zn. 8C/22/2011
a 4C/26/2011 a na základe uvedeného uzavrel, že s poukazom na predmetné zmluvy nenastala ani
jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon, keďže žalobkyňa plnila na základe
platne uzatvorených zmlúv o úvere, ktoré neboli nikdy právoplatne vyhlásené za neplatné a rovnako
právny dôvod na plnenie z týchto zmlúv nikdy neodpadol. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobkyňa vyjadrila nesúhlasné stanovisko s
argumentáciou žalovaného obsiahnutou v odvolaní pokladajúc odôvodnenie rozsudku za vecné a
postačujúce. K nespotrebiteľskému charakteru úverových zmlúv tvrdenému žalovaným podotkla, že síce
má živnostenské oprávnenie a v úverovej zmluve sa prezentovala identifikačným číslom živnostníčky,

ale rozhodujúcim je na aký účel sa použili vypožičané peniaze (či na jej osobnú spotrebu alebo na to,
aby ich ako podnikateľka zveľadila vo výrobe, obchode, či službách na dosiahnutie zisku), pričom ona
peňažné prostriedky minula na živobytie a na osobnú spotrebu. Rozhodnutie súdu pokladala za správne
a spravodlivé v správnej aj morálnej stránky, preto ho navrhla potvrdiť.

4. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, preto rozsudok v napadnutých vyhovujúcich výrokoch (I., II.

výroku) a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm.b/, d/, f/, h/ CSP, pretože súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zároveň konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania

alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na
základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo

na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy
SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v

dôsledkuktoréhoúčastníknemôžeuplatniťkonkrétneprocesnéprávapriznanémuObčianskymsúdnym
poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným
postupomsúdu,ktorýrozhodnutiupredchádza.Zároveňpodľaustálenejsúdnejpraxekodňatiumožnosti
konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale

aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov.7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa §
365 ods. 1 písm. d/ CSP sú (iné) vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia, s výnimkou tých,

ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP.

8. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli

počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim zust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

9. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.

vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

10. V zmysle vyššie uvedených úvah nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. b/ CSP.

11. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016 (t.j. účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie) v odôvodnení rozsudku súd okrem iného stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov spravoval, a ako vec právne posúdil

12. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP účinného od 1.7.2016 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. § 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods.
2 O.s.p.), pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strany sporu. V odôvodnení sa súd, rozhodujúci o uplatnenom nároku, musí vysporiadať so

všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie
musí preto obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho

vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť
preskúmateľné.14. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nepreskúmateľným je rozsudok vtedy, ak dôvody neobsahuje,
alebo sú nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie musí byť úplné v zmysle, že sa vysporiada so všetkými
otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom.

15. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov (čím je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP) s poukazom na nasledujúce skutočnosti:

16. V odôvodnení napadnutého rozsudku chýbajú dostatočné skutkové a právne závery vzťahujúce sa
k posúdeniu, či v danom prípade skutočne ide o spotrebiteľský spor, pričom sa súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal s námietkami žalovaného k tejto podstatnej
otázke. Súd prvej inštancie neposudzoval predmetné zmluvy o úvere v kontexte obrany žalovaného, ale
bezakéhokoľvekindividuálnehozdôvodneniaaposúdeniatejtokonkrétnejveci,jednoznačneuzavrel,že
ide o spotrebiteľský vzťah, a preto žalobe v časti vydania bezdôvodného obohatenia vyhovel. Odvolací

súd zdôrazňuje, že ku každej veci treba pristupovať individuálne prihliadnuc aj na obranu druhej strany
a keďže súd prvej inštancie tak nepostupoval uvedený nedostatok v odôvodnení jeho rozsudku zakladá
jeho nepreskúmateľnosť.

17. Na jednej strane platí, že bezpečným preukázaním nespotrebiteľského charakteru nemôže byť

bez ďalšieho iba poukaz na všeobecný údaj obsiahnutý v uzatvorenej zmluve o úvere - údaj o tom,
že sa jedná o úver na výkon podnikania, príp. uvedenie identifikačného čísla osoby, ani údaj o tom
pod akým číslom je fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri, pretože takéto údaje neposkytujú
odpoveď na otázku v akom odbore podnikania povinná osoba vykonáva svoju podnikateľskú činnosť
a akú konkrétnu súvislosť s podnikateľskou činnosťou vôbec uzatvorenie zmluvy o úvere má. Zároveň

však na strane druhej nie je možné na takýto údaj nachádzajúci sa v zmluve vôbec neprihliadnuť, ale
je nevyhnutné prihliadnuť na neho v kontexte komplexného posúdenia všetkých okolností vzťahujúcich
sa na uzatvorenie predmetnej zmluvy.

18. Odvolací súd poukazuje na to, že postavenie konkrétnej osoby, ako spotrebiteľa sa v súdnej praxi

vykladá v rámci určitej zmluvy vychádzajúc z povahy a účelu zmluvy, ako aj okolností jej uzavretia, a
nie s ohľadom na subjektívnu situáciu tejto osoby, pričom jednu a tú istú osobu možno považovať pri
určitých plneniach za spotrebiteľa a pri iných plneniach za podnikateľa. Osobitná úprava stanovená na
ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany sa uplatní len na zmluvy uzavreté jednotlivcom mimo a nezávisle
od obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti alebo účelu podnikania s jediným cieľom uspokojiť

vlastnú súkromnú potrebu, naopak takáto ochrana nie je odôvodnená v prípade zmluvy uzavretej na
účel obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Je vecou príslušného súdu v konkrétnom prípade na
základe dôkazných prostriedkov (ktoré mu boli na tento účel predložené) rozhodnúť aký charakter má
tá ktorá konkrétna zmluva, pričom musí posúdiť nielen obsah, povahu a účel zmluvy, ale aj objektívne
okolnosti, ktoré sprevádzali jej uzatvorenie. Pokiaľ ide o otázku, či je nevyhnutné, aby mal druhý

účastník zmluvy, ktorý nie je domnelým spotrebiteľom vedomosť o účele plnenia, kvôli ktorému došlo
k uzatvoreniu tejto zmluvy, ako aj o podmienkach, za ktorých bola uzatvorená sa rovnako súd musí
prednostne opierať o dôkazné prostriedky, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu a tieto vyhodnotiť vo
vzájomných súvislostiach. Všetky svoje úvahy potom musí jasne a zrozumiteľne vysvetliť v odôvodnení
rozhodnutia.

19. V danom prípade žalovaný namietal nespotrebiteľský charakter uzatvorených zmlúv aj s poukazom
na predmet živnostenského oprávnenia žalovanej (ktorým bolo práve sprostredkovanie poskytovania
úverov a pôžičiek z peňažných zdrojov získaných výlučne bez verejnej výzvy a bez verejnej ponuky
majetkových hodnôt), avšak s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Naopak

stotožnil sa s tvrdením žalobkyne o použití úveru na osobnú potrebu iba na základe jej vyjadrení bez
toho, aby boli predložené dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. V súvislosti s uvedeným odvolací
súd zdôrazňuje, že práve s ohľadom na predmet podnikania žalobkyňa musela byť v danej oblasti
(uzatvárania zmlúv o poskytnutí úverov a pôžičiek) lepšie zorientovaná ako bežný spotrebiteľ, s čím je
nevyhnutné sa vysporiadať vzhľadom na cieľ osobitnej úpravy vzťahujúcej sa na ochranu spotrebiteľa,

ktorým je zabezpečiť primeranú ochranu spotrebiteľa ako ekonomicky slabšieho a právne menej
skúseného účastníka zmluvy voči podnikateľovi.20. Nakoľko súd prvej inštancie dôsledne neskúmal skutočnosti relevantné na posúdenie
spotrebiteľského, resp. nespotrebiteľského charakteru predmetných zmlúv jeho záver o tom, že sa v
danom prípade jedná o spotrebiteľské zmluvy sa javí ako predčasný. V odôvodnení rozsudku súd prvej

inštancie stranám sporu neozrejmil svoje úvahy takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti
bol jasný, zrozumiteľný, bez možnosti dohadov, tak aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s
logickým záverom vychádzajúcim z právnych záverov a zo skutkových záverov (z ktorých právne závery
vychádzajú). Z týchto dôvodov je odôvodnenie rozsudku arbitrárne a neobhájiteľné, v dôsledku čoho
je rozsudok nepreskúmateľný a odvolací súd v dôsledku toho nemôže posúdiť či došlo k správnemu

právnemu posúdeniu veci.

21. Na základe uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky
na potvrdenie ani zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto v napadnutej časti zaväzujúcich
(vyhovujúcich) výrokov a v súvisiacom výroku o trovách konania rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

22. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie dôsledne skúmať okolnosti relevantné pre
posúdenie charakteru uzatvorených zmlúv a následne v závislosti od toho, či sa jedná o spotrebiteľské
zmluvy alebo nie, vec právne posúdiť a opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie bude povinný vysporiadať sa so všetkými námietkami

účastníkov konania, teda aj námietkami žalovaného vznesenými v priebehu konania, ako aj v odvolaní
(závery potom premietne do odôvodnenia nového rozhodnutia, tak aby bolo preskúmateľné).

23.Vnovomrozhodnutísúdprvejinštancierozhodneajotrováchodvolaciehokonania§396ods.3CSP.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv zakonanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( §
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c)dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).