Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/118/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213215896
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213215896.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra
Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.
r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: v 1. rade R. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom
M., X. X, v 2. rade Z. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. D., L. XX/XX, za účasti občianskeho združenia

VŠEOBECNÁOCHRANAPRÁVSPOTREBITEĽOV,sosídlomBratislava,Šafárikovonám.7,zastúpený
JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, so sídlom Bratislava, Dobrovičova 13, o zaplatenie 1 438,71
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 9. november
2015, č. k. 14C/446/2014-140, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok) rozsudkom zo dňa 09. 11. 2015, č. k. 14C/446/2014-140, zamietol žalobu
žalobcu a žalovanému v 1. a 2. rade a občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, vystupujúcom na strane žalovaného v 2.
rade nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 100 ods. 1, § 101, § 397, § 497, § 499, § 502
ods. 1, § 506 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 879j Občianskeho zákonníka, §
23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa doplnený zákonom č. 102/2014 s účinnosťou od 01. 05. 2014.

3. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že dňa 23. 07. 2013 žalobca súdu doručil žalobu,
ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v rade 1. a 2. zaplatiť mu sumu 1 438,71 eura spolu
s príslušenstvom a náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že žalovaný v rade 1. a 2. s jeho
právnym predchodcom (spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a. s.) uzatvorili dňa 02. 11. 2004 zmluvu č.
XXXXXXXXX, na základe ktorej im boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazali riadne splatiť.
Celková dlžná suma k dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 2 996,62 eura (z toho dlžná

istina 2 406,47 eura, riadny úrok vo výške 334,16 eura, úrok z omeškania vo výške 217,12 eura a ostatné
príslušenstvo vo výške 38,87 eura). Žalobou si žalobca uplatnil na zaplatenie dlžných splátok splatných
v období od 10. 08. 2010 do 10. 10. 2014 v počte 51 a celkovej výške 1 438,71 eura. Zároveň si uplatnil
na zaplatenie úrok z omeškania vyčíslený za obdobie od 11. 08. 2010 do 04. 11. 2012 vo výške 78,64
eura a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1 438,71 eura od 05. 11. 2012 do zaplatenia.
Titulom náhrady trov konania si uplatnil zaplatenie súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.4. V priebehu konania oznámilo občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV svoj vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaných v 1. a 2. rade. Súd
uznesením č. k. 14C/446/2014-125 zo dňa 27. 03. 2015 vychádzajúc z vôle žalovaných v 1. a 2. rade

vstup občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej 1. v rade nepripustil a na
strane žalovaného 2. v rade pripustil.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že základe Zmluvy
o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/CE uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Slovenská

sporiteľňa, a. s., dňa 27. 09. 2012, žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku voči
žalovaným titulom zmluvy o splátkovom úvere, pričom táto bola špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve
o postúpení pohľadávok. O postúpení pohľadávky boli žalovaní oboznámení právnym predchodcom
žalobcu listom zo dňa 16. 10. 2012. V čase postúpenia pohľadávky (t. j. k 27. 09. 2012) boli žalovaní
v omeškaní s úhradou dlžnej sumy 1 091 dní. Žalovaní s právnym predchodcom žalobcu uzatvorili dňa
02. 11. 2004 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy bol žalovaným

poskytnutý úver vo výške 1 858,86 eura (56 000,- Sk), ktorý sa zaviazali vrátiť veriteľovi v mesačných
splátkach po 28,21 eura (850,- Sk) v období od 10. 12. 2004 do 10. 10. 2014. Úroková sadzba bola
ustálená vo výške 11,80 % ročne. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovaní
čerpali úver v sume 1 858,86 eura dňa 02. 11. 2004. Tento riadne a včas nesplácali, keď od 29.
09. 2009 už neuhradili žiadnu splátku úveru. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 10.

10. 2014. K dňu postúpenia pohľadávky, t. j. k 27. 09. 2012 evidoval právny predchodca žalobcu v
bankovom informačnom systéme pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v sume 2 996,62 eura,
ktorá pozostávala z nesplatenej istiny vo výške 2 406,47 eura, riadneho úroku vo výške 334,16 eura,
úroku z omeškania vo výške 217,12 eura a ostatného príslušenstva vo výške 38,87 eura. Žalobca si v
uplatnil na zaplatenie splátky úveru splatné od 10. 08. 2010 do 10. 10. 2014 v počte 51 a celkovej výške 1

438,71 eura. Žalovaná v 1. rade v priebehu konania uviedla, že dlžnú sumu by žalobcovi zaplatila, ale len
polovicu, pretože úver si brala spolu so žalovaným 2. v rade. Doplnila, že s ohľadom na svoje finančné
pomery by dlžnú sumu vedela splácať len mesačnou splátkou vo výške maximálne 10,- eura. Žalovaný v
2. rade v priebehu konania v rámci vyjadrenia k podanému návrhu namietal dôvodnosť pohľadávky, keď
poukázal na výpis z úverového účtu z roku 2012, z ktorého vyplynulo, že úver bol v plnej výške uhradený.

6.Žalobcazotrvalnapodanejžalobe.Pokiaľideotvrdeniežalovanéhov2.radeoúhradeúverupoukázal
na to, že z výpisu z účtu, na ktorý poukazoval finančné prostriedky žalovaný v 2. rade, nevyplýva, že
dlžná suma bola uhradená, ale že pohľadávka bola ku dňu 26. 09. 2012 odpísaná z dôvodu postúpenia
pohľadávky žalobcovi. Na pojednávaní doplnil, že k ukončeniu zmluvného vzťahu so žalovanými v 1. a 2.

rade došlo vyhlásením mimoriadnej splatnosti k 04. 11. 2012. Predčasné ukončenie zmluvného vzťahu
zo strany právneho predchodcu žalobcu považoval za jeho právo a nie povinnosť.

7. V prejednávanej veci súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné
vyhovieť. Súd mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľa a žalovaných v 1. a 2. rade

akospoludlžníciuzavrelidňa02.11.2004zmluvuosplátkovomúvereč.XXXXXXXXXX.Nazákladetejto
zmluvy bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 56 000,- Sk (1 858,86 eura), ktorý sa žalovaní zaviazali
právnemu predchodcovi žalobcu uhradiť spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 11,80 % ročne
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 28,21 eura v období od 10. 12. 2004 do 10. 10. 2014 v
mesačných splátkach splatných vždy k 10. dňu v mesiaci. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné

podmienky. Žalovaní čerpali úver v sume 1 858,86 eura dňa 04. 11. 2004. Tento riadne a včas nesplácali,
keď od 29. 09. 2009 už neuhradil žiadnu splátku úveru. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná k
10. 10. 2014. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t. j. k 27. 09. 2012 evidoval právny predchodca žalobcu
v bankovom informačnom systéme pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v sume 2 996,62 eura,
keď sa žalobcom podanou žalobou domáhal zaplatenie splátok splatných v období od 10. 08. 2010 do

10. 10. 2014.

8. Predmetom konania je záväzok žalovaných v 1. a 2. rade, ktorý vznikol zo zmluvy o splátkovom
úvere. Súd prvej inštancie konštatoval, že aj keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný
záväzkový vzťah je predmetná zmluva súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaných je potrebné

hľadieť ako na spotrebiteľov, pretože pri jej uzavieraní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať
aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ),
a to odkazom na § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Uvedené vyplýva z toho, že tzv.spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne
vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo

obchodnoprávny vzťah. Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia
Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). S ohľadom uvedené bolo potrebné
zaoberať sa aj skutočnosťou, či si žalobca neuplatňuje premlčaný nárok, čo by bránilo súdu priznať
mu plnenie voči žalovaným ako spotrebiteľom, keď počnúc účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z.

z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na
diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. je súd od 13. 06. 2014 povinný na premlčanie
uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou,
či na premlčanie (konkrétne premlčaciu dobu) uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o aplikáciu novely

zákona č. 250/2007 Z. z. na posudzovaný právny vzťah súd prvej inštancie mal za preukázané, že
prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná,
ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS
16/09 zo dňa 27.10.2010). Predmetnou novelou neboli dotknuté právne skutočnosti, ktoré vznikli počas
platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo odňaté právo žalobcu vzniknuté v minulosti podľa

staršieho zákona (v prejednávanej veci právo na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli
len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne právo s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku
v prípade, že tento je premlčaný.

9. Vzhľadom k tomu, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, na tento

právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa
priaznivejšie. Z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovaných ako spotrebiteľov nepochybne
výhodnejšia právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu
(trojročnú) premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii
ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu z

ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 OZ, ktoré ukladá na
právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta OZ si žalovaní ako spotrebitelia nemôžu
zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavreli zmluvu podľa Obchodného zákonníka. Z
uvedeného právneho názoru súd v predmetnej veci pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia doba podľa

Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Možnosť
vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ
môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže
po prvýkrát s úspechom podať žalobu na plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívne vymedzuje
začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený

subjekt vie alebo nevie o svojom práve. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento
okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel
o svojom práve. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred
súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania.

10. Z predloženého prehľadu finančných transakcií mal súd za preukázané, že poslednú splátku úveru
uhradili žalovaní dňa 28. 09. 2009, pričom právny predchodca žalobcu si účtoval úrok z omeškania z
dlžných splátok až do dňa postúpenia pohľadávky, t. j. do 27. 09. 2012. Potom deň, kedy bol právny
predchodca žalobcu oprávnený zosplatniť celý dlh, možno v zmysle citovaného ustanovenia § 101 OZ

považovať za deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia premlčacej
doby. Sám žalobca uviedol, že žalovaní naposledy uhradili splátku úveru dňa 28. 09. 2009. Splátku
splatnú dňa 10. 10. 2009 a nasledujúce splátky žalovaní neuhradili. Najneskôr od 11. 01. 2010 (teda
uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 10.10.2009) začala plynúť premlčacia doba
na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka) v trvaní

troch rokov (§ 101 OZ), ktorá márne uplynula dňa 10. 01. 2013, preto keď konanie začalo dňa 23. 07.
2013 doručením žaloby na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. Súd
žiadnym spôsobom nespochybňoval právo žalobcu na uplatnenie jeho (aj keď premlčaného) nároku
návrhomnasúde.Avšakpoznamenáva,žežalobcovnároknavráteniedlžnejsumyúveruuplatnilpoviacako troch rokoch odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Na uplatnenie takéhoto nároku zo
spotrebiteľskej zmluvy musel súd prihliadnuť aj bez návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva,
na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky, ktorá

s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. bráni priznať plnenie voči spotrebiteľovi, bez ohľadu na
to, či sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

11. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu zamietol. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej
v 1. rade, v ktorom deklarovala ochotu polovicu dlžnej sumy žalobcovi uhradiť, súd mal za to, že

toto jej vyjadrenie nemožno považovať za uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ, keďže žalobca v konaní
nepreukázal,žežalovanáv1.rademalavedomosťotom,žedlhjepremlčanýaonásledkochpremlčania
a tiež jej vyjadrenie nemožno považovať za uznanie záväzku v zmysle § 110 OZ. Súd aj napriek svojmu
rozhodnutiu nevylúčil, aby v prípade záujmu žalovanej v 1. rade dlžnú sumu uhradila žalobcovi, resp.
sa s ním dohodla na uhradení dlžnej sumy v splátkach.

12. O trovách konania súd rozhodol tak, že hoci boli žalovaní v 1. a 2. rade podľa výsledku konania
plne úspešnými účastníkmi konania, súd im náhradu trov konania nepriznal, keďže si ju neuplatnili.
Z rovnakého dôvodu súd nepriznal náhradu trov konania ani Združeniu vystupujúcemu na strane
žalovaného v 2. rade, keď tento v priebehu konania nerealizoval žiadne úkony, titulom ktorých by mu
mohlo vzniknúť právo na náhradu účelne vynaložených trov konania.

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, alebo
alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.Žalobcanamietal,žesúdnazákladevykonanýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovým

zisteniam, z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Súd nesprávne posudzoval premlčanie splatnosti splátky, s ktorou sa žalovaní dostali prvýkrát
do omeškania, keď uviedol, že pohľadávka sa premlčala dňa 10. 01. 2013. Toto tvrdenie súdu nemá
žiadnu oporu v zákone. Právny predchodca žalobcu a žalovaní si v zmluve o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých

splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania, uvedené termíny neplnili a žalobcovi tým vzniklo právo
pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Právny predchodca žalobcu však toto právo nevyužil a k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pristúpil až žalobca podaním zo dňa 16. 10. 2012 označeným ako
„Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru.“ V tejto súvislosti poukázal
na § 103 OZ v zmysle ktorého, ak veriteľ nevyužije svoje právo na zosplatnenie celého dlhu, plynie

premlčacia doba pre každú splátku samostatne. Ak by však toto oprávnenie využil, premlčacia doba
všetkých splátok do budúcna začne plynúť od splatnosti tejto ďalšej nesplatenej splátky. Žalobca svoje
právo zosplatniť pohľadávku využil k dňu 04. 11. 2013, preto považoval za nesporné, že toto svoje právo
využil v súlade s § 53 ods. 3 OZ pre nesplnenie splátky, ktorá využitiu tohto práva predchádzala po
dobu 3 mesiacov, t. j. splátky splatnej dňa 10. 07. 2012. Teda aj v prípade aplikácie ust. Občianskeho

zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby by začala plynúť premlčacia doba pre všetky splátky splatné
po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade s § 103 OZ od 11. 07. 2012 (deň nasledujúci po splatnosti
splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), pričom pre splátky splatné
pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti vy uplynula samostatná trojročná premlčacia doba odo dňa ich
splatnosti (pre každú samostatne). Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie vec nesprávne právne

posúdil, pretože na predmetný záväzkový vzťah aplikoval nesprávny právny predpis a tento navyše
nesprávne interpretoval. Poznamenal, že mu nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že premlčacia
doba márne uplynula dňa 10. 01. 2013, keď konečná splatnosť úveru bola dojednaná na 10. 10. 2014
a žalobca si v konaní uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 10. 08. 2010 do
konečnej splatnosti úveru, t. j. 10. 10. 2014.

14. Ďalej namietal, že predmetná úverová zmluvy bola uzavretá dňa 02. 11. 2004, pričom v období do
31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
a nevzťahovala sa na účastníkov zmluvy povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3
OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a

neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008. To znamená, že pokiaľ
pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľov, tak v danej veci nie je
možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 OZ.
právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodnéhozákonníka bez ohľadu na povahu strán. Do pozornosti odvolacieho súdu dal rozhodnutie sp. zn. 2 MCdo
3/2011 zo dňa 28. 04. 2011 a sp. zn. 6 MCdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave zo dňa 09. 11. 2015, sp. zn. 25Co/34/2015.

15. Žalobca má za preukázané, že z § 392 ods. 2 OBZ vyplýva, že pri práve na čiastkové plnenie plynie
premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie ktorého čiastkového
záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od splatnosti nesplneného záväzku. Teda v
prípade, ak bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku,

plynie premlčacia doba od tohto vyhlásenia, inak pre každé čiastkové plnenie plynie samostatne, resp.
až od konečnej splatnosti úveru. K splatnosti úveru došlo k dňu 04. 11. 2012 (mimoriadna splatnosť
úveru bola vyhlásená žalobcom podaním zo dňa 16. 10. 2012). Premlčacia doba teda začala plynúť dňa
05. 11. 2012 a uplynula by až dňa 05. 11. 2016. Keďže bol žalobný návrh podaný dňa 23. 07. 2013,
potom nárok žalobcu nemožno považovať za premlčaný ani len v časti. V tomto smere poukázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 54/2007 zo dňa 17. 06. 2008, sp. zn. 7 MCdo 9/2014

zo dňa 24. 03. 2015, sp. zn. 2 MCdo 3/2011 zo dňa 28. 04. 2014, sp. zn. 6 MCdo 4/2012 zo dňa
27. 03. 2013, rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9co/138/2013 zo dňa 20. 02. 2014, sp. zn.
11Co/456/2012 zo dňa 05. 02. 2014, sp. zn. 11Co/71/2013 zo dňa 30. 04. 2014, rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 15Co/28/2013 zo dňa 30.
10. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9co/2013 zo dňa 30. 09. 2014 a rozhodnutie

Krajského súdu v Žiline zo dňa 9Co/157/2013 zo dňa 12. 09. 2013. S poukazom na uvedené skutočnosti
sa žalobca domnieva, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom
z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia,
pretože nárok uplatnený žalobou nemožno považovať za premlčaný.

16. Ďalej poukázal na to, že žalovaná v 1. rade uznala na pojednávaní dňa 29. 06. 2015 svoj dlh a
prejavila vôľu ho zaplatiť v mesačných splátkach vo výške 10,- eur. V tomto smere odkázal na § 153a
ods. 1 OSP, v zmysle ktorého mal súd postupovať a vo veci rozhodnúť rozsudkom pre uznanie, pretože
žalovaná v 1. Rade nárok žalobcu pred súdom uznala čo do právneho dôvodu a výšky, čím došlo k
naplneniu všetkých podmienok, ktoré toto zákonné ustanovenie vyžaduje. Prihliadnuc k dikcii § 153a

ods. 1 OSP a berúc do úvahy zásadu kontradiktórnosti konania mal za to, že súdu z ustanovenia § 153a
ods. 1 nevyplýva možnosť, ale povinnosť rozhodnúť rozsudkom pre uznanie vždy vtedy, keď žalovaný
predsúdomuznánárok,ktorýjepredmetomkonania.Poukazujúcnauvedenéžiadarozsudoksúduprvej
inštancie zmeniť, alebo alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Záverom
si uplatnil aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

17. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaná v 1. rade uviedla, že sa v celom rozsahu
stotožňujesrozhodnutímsúduprvejinštancie,akoajprávnymzáverom,kuktorémusúddospelohľadom
premlčania dlhu.

18. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP v spojení s § 391

ods. 1 CPS zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

19. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý

znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

20. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnomprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

Podľa § 391 ods. 1 CSP, k odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo

postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

21. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. V zmysle § 380 ods. 2
CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené.

22. Rozsah odvolania predstavujú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie, dôvody odvolania

sú námietky uvedené odvolateľom podľa ustanovení § 365 a 366 CSP. Odvolací súd je tiež viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo
doplní. Odvolací súd však nie je viazaný odvolacím návrhom, t.j. petitom odvolania. Odvolací súd teda
pri svojom rozhodovaní môže napríklad rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho
zmena, alebo ho zmeniť, keď sa navrhuje jeho zrušenie. Odvolací súd je vždy viazaný kvantitatívnou

stránkou odvolania (teda rozsahom a dôvodmi odvolania s výnimkami podľa § 379 CSP), nie je však
viazaný kvalitatívnou stránkou odvolania (teda odvolacím petitom).

23. Pokiaľ odvolací súd vráti vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, v odôvodnení
rozhodnutia je povinný uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. Súd prvej

inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd teda musí jasne vysvetliť a
odôvodniť, prečo bolo napadnuté rozhodnutie zrušené, aké úvahy ho k tomu viedli a aké dôsledky z
toho pre nové rozhodnutie súdu prvej inštancie vyplývajú. Právny názor odvolacieho súdu je záväzný v
otázkach právnych aj skutkových. Viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu sa vzťahuje len na ten
skutkový stav, z ktorého vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie a z ktorého vychádzal aj odvolací

súd, keď uviedol, ako ďalej postupovať.

24. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie aj napriek
dostatočnému a správne zistenému skutkovému stavu dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval právnu normu na zistený skutkový stav, v dôsledku čoho dospel

aj k nesprávnemu záveru v tom smere, keď žalobu zamietol z dôvodu, že tento nárok žalobcu považoval
za premlčaný.

25.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného

skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil
nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval,
a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval
(citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009).26. Úvodom odvolací súd reagujúc na námietku žalobcu ohľadom nesprávneho posúdenia Zmluvy
o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy poznamenáva, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom

poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného.
Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
ktorý od 01. 07. 2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava
práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov
verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo

zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti tomu súkromnoprávna
ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v
nadväznostinaniektorésmerniceEurópskejúnie,týkajúcesaspotrebiteľov.Právnaúpravaspotrebiteľov
bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zákona č. 150/2004 Z. z. počínajúc dňom 01.
04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60
upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve

užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch.

27.Vpôvodnomzneníust.§52ods.1OZplatnomdo31.12.2007sazákonodarcapokúsilovymedzenie
spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky:
a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ

a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zákon č.
568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 OZ tak, že

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda
zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri
poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si

vopredurčídodávateľaspotrebiteľnemámožnosťtietozmluvnépodmienkyindividuálneovplyvniťstým,
že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov.
Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne,
v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č.
568/2007 Z. z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho

zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré
upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v
jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008
nahradil ust. § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť

pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo však nejasné a vyvolávalo viacero
otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej správe,
ktorá len konštatuje, že „zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenie o
spotrebiteľských zmluvách“.

28. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou
„všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len
ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov,
v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. § 53 OZ, ktoré obsahuje
výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie

neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto
ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ
a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, Obchodný zákonník
alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.
05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa
inak mali použiť normy Obchodného práva. Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti
o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich
sa spotrebiteľa. Keďže právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodnéustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04. 2015, 8 MCdo 1/2014
z 30. 03. 2015, 2 MCdo 5/2015).

29. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd jednoznačne konštatuje, že aj napriek skutočnosti, že
dotknutá zmluva je zmluvou o splátkovom úvere (teda zmluvou úverovou), na ktorú dopadá tretia
časť Obchodného zákonníka, je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy
spotrebiteľského práva a to zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/

EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o ochrane spotrebiteľa ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú
v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne je totiž zmluvou
typovou, uzatvorenou medzi pôvodným veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa týkal
jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalovaným v 1. rade ako spotrebiteľom, ktorý nemal možnosť
jej predformulovaný obsah ovplyvniť, a teda pri vzájomnej kontraktácii bola zjavná faktická nerovnosť
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkov konania je

dôvodné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj pokiaľ ide o posúdenie premlčania.

30. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec
posúdil, keď dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie dlžných splátok splatných od 10. 08. 2010
do 10. 10. 2014 je premlčaný, a to poukazujúc na to, že podľa súdu prvej inštancie mohol veriteľ podľa

Všeobecných obchodných podmienok vyhlásiť zosplatnenie úveru najneskôr do 11. 01. 2010, keďže
žalovaní poslednú splátku vykonali dňa 28. 09. 2009. Vychádzajúc z uvedeného teda od 11. 01. 2010
začala plynúť žalobcovi, resp. právnemu predchodcovi žalobcu zákonná trojročná premlčania doba,
kedy si mohol svoje právo uplatniť na súde. Podľa súdu prvej inštancie premlčacia doba uplynula dňa
10. 01. 2013, avšak žalobca podal žalobu na Okresnom súde Komárno až dňa 23. 07. 2013.

31. Odvolací súd vyššie uvedený právny záver súdu prvej inštancie považuje za nesprávny z dôvodu,
že súd dôvodí pri počítaní plynutia premlčacej doby výlučne okamihom, kedy právny predchodca
mohol najneskôr vyhlásiť mimoriadne zosplatnenie celého dlhu, teda uplynutím troch mesiacov, od kedy
sa stala splatná posledná splátka, ktorú žalovaní neuhradili, t. j. do 11. 01. 2010. Uvedený okamih

zároveň považuje aj za začiatok plynutia premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňa 11. 01. 2010 a
márne uplynula dňa 10. 01. 2013. Súd prvej inštancie sa však v predmetnej veci nevysporiadal s tým,
ako plynie premlčacia doba, ak žalobca, resp. jeho právny predchodca vyhlási mimoriadnu splatnosť
celého úveru a ako plynie v prípade, ak veriteľ toto svoje právo nevyužije. Ak nepríde k zosplatneniu
úveru je potrebné pri zisťovaní dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu posudzovať jednotlivé splátky

a ich splatnosti samostatne, ak však príde k zosplatneniu, potom premlčacia doba plynie začína plynúť
zročnosti nesplnenej splátky.

32. Do pozornosti súdu prvej inštancie odvolací súd dáva v tomto smere skutočnosť, že žalobca ako
právny nástupca pôvodného veriteľa využil svoje právo na zosplatnenie úveru, a to podaním zo dňa 16.

10. 2012, teda k mimoriadnemu zosplateniu prišlo ku dňu 04. 11. 2012. V tomto smere odvolací súd
konštatuje, že právny predchodca žalobcu síce nevyužil svoje právo vyhlásiť mimoriadne zosplatnenie
úveru, avšak toto právo využil žalobca, a teda je potrebné, aby sa súd pri posudzovaní premlčania
žalobcom uplatneného nároku vysporiadal okrem iného aj s tým, kedy začala premlčacia doba plynúť,
ak prišlo k zosplatneniu úveru, kedy premlčacia doba uplynula a či možno nárok žalobcu skutočne

považovať za premlčaný, a to pokiaľ ide o nárok na zaplatenie jednotlivých dlžných splátok spolu s
príslušenstvom, ktoré boli splatné pred vyhlásením zosplatnenia celého dlhu, ako aj splátok, ktoré boli
splatné až po zosplatení.

33. Podľa § 100 ods. 1 OZ, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§

101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014),
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inúzákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia
doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným
celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre

nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže
dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

34. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že § 101 upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej
doby, ktorá platí vo všetkých prípadoch, keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou či
dlhšou) premlčacou dobou. Všeobecná premlčacia doba je ustanovená v dĺžke troch rokov. Vzhľadom
na kogentný charakter ustanovení § 101 až 110 treba usúdiť, že zákonnú premlčaciu dobu nemožno

jednostranne, ale ani dohodou medzi účastníkmi občianskoprávneho vzťahu predĺžiť ani skrátiť.
Námietky premlčania sa nemožno ani vopred vzdať (§ 574 ods. 2). Všeobecná premlčacia doba plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované - vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto dňom
je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde. Nie je
rozhodujúce, z akého dôvodu, t.j. či subjektívneho alebo objektívneho, tak oprávnený subjekt neurobil.

35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd jednoznačne konštatuje, že aj napriek skutočnosti, že
dotknutá zmluva je zmluvou o splátkovom úvere (teda zmluvou úverovou), na ktorú dopadá tretia
časť Obchodného zákonníka, je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy
spotrebiteľského práva a to zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/

EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o ochrane spotrebiteľa ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú
v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne je totiž zmluvou
typovou, uzatvorenou medzi pôvodným veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa týkal
jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalovaným v 1. rade ako spotrebiteľom, ktorý nemal možnosť
jej predformulovaný obsah ovplyvniť, a teda pri vzájomnej kontraktácii bola zjavná faktická nerovnosť

medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkov konania je
dôvodné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj pokiaľ ide o posúdenie premlčania.

36. Okamih, kedy si možno právo uplatniť na súde po prvý raz nastáva vo väčšine prípadov zročnosťou
(splatnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď mal dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Zročnosť

môže byť určená dohodou, právnym predpisom alebo rozhodnutím príslušného orgánu. Ak čas splnenia
záväzku (dlhu) nebol dohodnutý ani inak určený právnym predpisom (§ 563) či určiteľný rozhodnutím
súdu (§ 564), dlžník je podľa ustanovenia § 563 povinný splniť v prvý deň po tom, čo ho veriteľ o
plnenie požiadal. Prvá objektívna možnosť vykonania tohto práva je daná okamihom, keď veriteľ mohol
najskôr o splnenie požiadať, t.j. dňom, ktorý nasleduje po dni, keď došlo k vzniku tohto právneho vzťahu

dohodnutého na neurčitú dobu. Všeobecná trojročná premlčacia doba platí nielen pre pohľadávku
veriteľa voči dlžníkovi, ale aj pre právo na úroky alebo pre právo na jednotlivé opakujúce sa plnenia a
taktiež aj jednotlivé splátky, na ktoré bolo dohodou účastníkov daného právneho vzťahu rozložené celé
plnenie. Nesmie však ísť o splátky, na ktoré rozdelil celkové plnenie v svojom právoplatnom rozsudku
súd, alebo o splátky, ktoré vyplývajú z písomného uznania dlhu. Tieto splátky sa premlčujú v dobe

desiatich rokov.

37. Plnenie dlhu teda možno dohodnúť aj v splátkach. Ak sa tak stane, veriteľ môže od dlžníka žiadať
vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou) podľa dohody účastníkov alebo
na základe rozhodnutia súdu či uznania práva. Každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie, preto

pre každú z nich trojročná premlčacia doba podľa § 101 plynie samostatne. Zákon v ustanovení § 565
umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, prípadne aby tak rozhodnutím určil súd (§ 160 ods. 1 OSP),
že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv. strata výhody splátok). Veriteľ v takom
prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu. Trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúcidlh, začína plynúť odo dňa splatnosti nesplnenej splátky. To však platí len v prípade, keď veriteľ využil
svoje právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorých zo splátok najneskôr do
splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 in fine). Ak sa tak nestalo a veriteľ stratil právo žiadať od

dlžníkazaplatenieceléhodlhu,premlčaciadobaceléhodlhuprestaneplynúťaopäťplynielenpremlčacia
doba pre jednotlivé splátky, a to do ich splatnosti. Premlčacia doba pre celú pohľadávku však začne
plynúť znova, ak dlžník nesplní v určenom termíne ani ďalšiu splátku.

38. Aj napriek tej skutočnosti, že z platnej právnej úpravy je dlžník v zásade povinný plniť celý dlh

jednorazovo, dohodou dlžníka a veriteľa alebo rozhodnutím súdu môže byť založené i plnenie dlhu
v splátkach. Pri splnení v splátkach ide o dvojakú dobu splatnosti, keďže je stanovená doba plnenia
(splatnosti) jednotlivých splátok a súčasne je určená aj splatnosť celej pohľadávky. Ak dlžník plnil v
splátkach, nezaplatenie jednej alebo viacerých splátok v čase ich splatnosti nespôsobuje bez ďalšieho
splatnosť celého dlhu. Každá zo splátok totiž predstavuje samostatný dlh, ktorý veriteľ môže samostatne
uplatňovať na súde. Súčasťou podmienok splatnosti jednotlivých splátok môže byť i určenie, že pre

nesplnenie niektorej splátky je veriteľ oprávnený žiadať celý zvyšok pohľadávky naraz (§ 565 OZ). Ide
tu tak o podmienenú výhodu splácať dlh v splátkach, ktorá spočíva v tom, že dlžník dodrží splátky. Ak
dlžník nedodrží dohodu o včasnom splnení dohodnutých splátok alebo súdne rozhodnutie o povolení
splátok, stráca výhodu splátok za predpokladu, že veriteľ požiada o zaplatenie celej pohľadávky,
resp. nezaplateného zvyšku pohľadávky naraz. Uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky je

v právomoci veriteľa, ktorý toto právo môže, ale nemusí uplatniť. Stratu výhody splátok musí veriteľ
dlžníkovi oznámiť, prípadne uplatniť na súde podaním žaloby. Splatnosť celej pohľadávky tak nenastáva
priamo zo zákona, ale záleží na veriteľovi, či si toto právo uplatní, teda či vyzve dlžníka na zaplatenie
celého zvyšku dlhu. Toto svoje právo požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody
splátok je časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej

splátky. Ust. § 565 OZ o strate výhody splátok je modifikované vo vzťahu k plneniu zo spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach od 01. 11. 2008, kedy nadobudol účinnosť zák. č. 379/2008 Z.
z. tak, že veriteľ je v prípade nesplnenia niektorej splátky oprávnený požadovať od dlžníka zaplatenie
celého zvyšku pohľadávky najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Pokiaľ ide o

premlčanie splátok platí, že premlčacia doba tu začína plynúť osobitne vo vzťahu ku každej splátke odo
dňa jej splatnosti a premlčacia doba ohľadne celej pohľadávky v prípade straty výhody splátok začína
plynúť odo dňa splatnosti nezaplatenej splátky.

39. Poukazujúc na vyššie uvedené odvolací súd poznamenáva, že je potrebné sa vo veci vysporiadať

aj so skutočnosťou, že prišlo k mimoriadnemu zosplatneniu dlhu a v nadväznosti na to posúdiť plynutie
premlčacej doby žalobcom uplatneného nároku rozlišujúc pritom nezaplatené splátky splatné pred
vyhlásením zosplatnenia a splátky nezaplatené po zosplatnení celého dlhu. Keďže žalobca si uplatňuje
nárok na zaplatenie splátok, ktorých splatnosť nastala ešte pred vyhlásením splatnosti celého dlhu, je
potrebné posudzovať premlčanie každej jednej takejto splátky zvlášť. Pokiaľ však ide o to, že žalobca

využil svoje právo a prišlo k zosplatneniu celého dlhu, potom je potrebné v tejto časti uplatneného
nároku počítať plynutie 3-ročnej premlčacej doby od momentu, kedy k takémuto úkonu zo strany žalobcu
ako veriteľa prišlo. Súd prvej inštancie si bez ohľadu na to, že prišlo k zosplatneniu úveru zo strany
žalobcu ustálil okamih, kedy k zosplatneniu mohlo dôjsť zo strany právneho predchodcu žalobcu, pričom
tento okamih ustálil tak, že najneskôr k úkonu veriteľa na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého

úveru mohlo dôjsť dňa 11. 01. 2010, teda do 3 mesiacov od vykonania poslednej splátky žalovanými.
Súd prvej inštancie teda aj na základe správneho zistenia skutkového stavu dospel k nesprávnemu
právnemu záveru, keď nesprávne aplikoval ustanovenia príslušnej právnej normy a nesprávne tým
vyhodnotil premlčanie nároku žalobcu voči žalovaným, v dôsledku čoho zároveň žalobu zamietol.
Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s vyššie uvedenou právnou úpravou. Odvolací

súd poukazujúc na uvedené skutočnosti poznamenáva, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že
premlčacia doba pre všetky splátky splatné po tom, čo sa pre nezaplatenie niektorej zo splátok stal
zročným celý dlh, začala plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k
zročnosti celého dlhu a pre splátky splatné pred zročnosťou celého dlhu plynie samostatná premlčacia
doba odo dňa ich splatnosti.

40. Záverom odvolací súd konštatuje, že pre posúdenie premlčania nároku žalobcu je v predmetnej
veci potrebné ustáliť deň, kedy došlo k zosplatneniu dlhu žalovaných, t. j. k uplatneniu práva žalobcom
v zmysle § 565 OZ. V nadväznosti na uvedené treba dodať, že uplatnenie práva na splatenie celejpohľadávky je viazané na splnenie nasledujúcich podmienok: a) možnosť straty výhody splátok bola
výslovne určená v dohode medzi veriteľom a dlžníkom alebo v súdnom rozhodnutí, b) dlžník nesplní
niektorú zo splátok v deň jej splatnosti, c) veriteľ požiada dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky do

splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne posúdi, že prišlo
k zosplatneniu celej pohľadávky žalobcu, či boli splnené zákonné podmienky takéhoto úkonu a či tento
vyvolalúčinkymupriznanéavnadväznostinazistenéskutočnostinásledneopätovneposúdipremlčanie
nároku žalobcu v zmysle príslušnej právnej úpravy a vo veci rozhodne tak, aby nové rozhodnutie spĺňalo
všetky zákonné požiadavky v zmysle § 220 ods. 2 CSP rešpektujúc pritom právny názor odvolacieho

súdu vysloveného v tomto zrušujúcom uznesení (§ 391 ods. 2 CSP).

41. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel odvolací súd k tomu záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je potrebné s poukazom na § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

42. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).