Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 21, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/169/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201238
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1013201238.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov

senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: A.. N.
A., LL.M., narodený X.X.XXXX, bytom v Z., S. 5, právne zastúpený advokátom JUDr. Stanislavom
Hutňanom, so sídlom v Bratislave, Moskovská 18, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 31562/2013-23-II zo dňa 29.4.2013 a o návrhu žalobcu
na prerušenie konania, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca dňa 21.3.2013 elektronicky požiadal žalovaného o zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej
republiky adresovaných Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Z. a iní proti

Slovenskej republike (číslo sťažností 33076/10 a 14383/11), a to v celom znení vrátane všetkých príloh.
Pre prípad, žeby Ministerstvo spravodlivosti SR jeho žiadosti nevyhovelo, žiadal, aby sa vysporiadalo s
nasledovnými skutočnosťami: (i) Rokovací poriadok ESĽP charakterizuje všetky dokumenty ako verejné
a sú v jeho sídle dostupné, ak nie sú rozhodnutím ESĽP označené za dôverné, (ii) rozsudok ESĽP v
analogickej veci R. a K. proti Maďarsku, (iii) rozsudok ESĽP vo veci U. proti Slovenskej republike.
2. Ministerstvo spravodlivosti SR, právny odbor, rozhodnutím č. 223/2013-34-I zo dňa 26.3.2013
žalobcovi nesprístupnilo požadované informácie v celom rozsahu podľa § 11 ods. 1 písm.

d/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 211/2000 Z.z.),
nakoľko sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu. Podľa názoru
ministerstva sú požadované informácie súčasťou súdneho spisu a nespadajú pod žiadnu výnimku z
nesprístupnenia vyplývajúcu z § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Za rozhodovaciu činnosť
súdu možno považovať postup súdu v konaní, úkony súdu smerujúce k zisteniu skutkového stavu
a k jeho právnemu posúdeniu, úkony účastníkov konania urobené voči súdu alebo iným účastníkom

konania, ale aj samotné rozhodovanie súdov. K výkladu pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“ poukázal
na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2011 zo dňa 15.12.2011, sp. zn. 3Sži/8/2009 zo dňa
18.2.2010. Rokovací poriadok ESĽP nie je pre rozhodovanie o žiadosti žalobcu právne relevantný,
pretože ide o vnútroorganizačný akt Rady Európy, resp. ESĽP, ktorý nemá charakter medzinárodnejzmluvy alebo aktu EÚ a nie je prameňom práva SR. Získať dokument zo spisu ESĽP je možné, ale len v
sídle tohto súdu, pričom voľná dostupnosť (s prípadnými výnimkami) je upravená v Rokovacom poriadku
ESĽP. Podľa názoru ministerstva ani rozsudky ESĽP, na ktoré poukazoval žalobca, neobsahujú riešenie,

ktoré by bolo porovnateľné so situáciou v prejednávanej veci.

3. Minister spravodlivosti SR rozhodnutím č. 31562/2013-23-II zo dňa 29.4.2013 zamietol rozklad
žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 223/2013-34-I zo dňa 26.3.2013 o nesprístupnení
informácie. Minister dospel k záveru, že postup prvostupňového správneho orgánu bol správny a

stotožnil sa s jeho odôvodnením. Je nepochybné, že požadovaná informácia sa týka rozhodovacej
činnosti súdu a nespadá pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000 Z.z. Pod pojmom „informácia, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti súdu“ je potrebné vnímať aj
úkony účastníka konania, pretože tvoria podklad pre samotné rozhodnutie. Samotný princíp verejného
záujmu je v zákone č. 211/2000 Z.z. už obsiahnutý, čím sa vylučuje jeho extenzívne chápanie vo veciach
slobodného prístupu k informáciám. Skutočnosť, že ministerstvo údajne ako jediný subjekt na území SR

disponuje požadovanými informáciami, nie je rozhodujúca v tom zmysle, že by menila ich kvalifikáciu
ako informácií, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, a preto sú vylúčené zo sprístupňovania.
Požadovaná informácia sa netýka činnosti vnútroštátnych orgánov, preto postup ministerstva nemohol
predstavovať zneužitie informačného monopolu, ktorý by sťažoval funkciu dohľadu médií a iných
verejných strážcov demokracie nad fungovaním štátnych inštitúcií (ods. 36 rozsudku ESĽP vo veci

R.). Vzhľadom na posúdenie naliehavosti cieľa a primeranosti zvolených prostriedkov možno zamietnuť
aj tvrdenia žalobcu o údajnej neproporcionalite zásahu. Rozsudok ESĽP vo veci U. proti Slovenskej
republike nebol právne relevantným podkladom, pretože sa nedotýka práva na podávanie informácií
týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu. Rozhodnutia Najvyššieho súdu majú pôsobiť na rozhodovaciu
činnosť orgánov štátnej moci presvedčivosťou svojho odôvodnenia, no nemajú byť právne záväzným

precedensom. Súhlasil s prvostupňovým správnym orgánom, že Rokovací poriadok ESĽP je jeho
vnútroorganizačným aktom, nemá charakter medzinárodnej zmluvy a nie je prameňom práva, ktorým
by bolo ministerstvo povinné sa riadiť. Ak sa žalobca domnieva, že v odlišnom právnom poriadku, resp.
v konaní pred ESĽP by mohol požadovanú informáciu získať, nič mu nebráni, aby túto možnosť využil.
Získanie informácií týmto spôsobom však nemôže vyvolávať účinky na slovenský právny poriadok v

tom smere, žeby rušila zákonný dôvod nesprístupnenia informácií. Tvrdenie žalobcu, že minister na
tlačovej konferencii poskytol alebo umožnil sprístupnenie stanovísk vlády SR pred ESĽP, nie je právne
rozhodujúcou skutočnosťou. Aj keby bola táto informácia pravdivá, nebola by relevantná v kontexte
zákona č. 211/2000 Z.z.

II. Žaloba

4. Žalobca sa včas podanou žalobou domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 31562/2013-23-
II zo dňa 29.4.2013 spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 223/2013-34-I zo dňa 26.3.2013, prikázania
žalovanému sprístupniť žalobcovi všetky vyjadrenia SR adresované ESĽP v Štrasburgu vo veci Z.

a iní v. Slovenská republika, a to v celom znení vrátane všetkých príloh a zaslať ich na emailovú
adresu [email protected] tak, aby veľkosť jednotlivého emailu nepresiahla 2 MB, alternatívne
sa domáhal zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a vrátenia veci orgánu verejnej
správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie považuje za nezákonné, nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a porušujúce zásady rovnosti pred zákonom, keďže minister spravodlivosti SR

poskytol verejnosti obdobné informácie, ktoré žiada aj on.

5. Všetky dokumenty predkladané ESĽP sú v zmysle pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP
verejné a sú v sídle ESĽP dostupné každému už počas prebiehajúceho konania, ak predseda senátu
ESĽP nerozhodne inak. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že Rokovací poriadok ESĽP je jeho

vnútroorganizačným aktom, svoje nesúhlasné stanovisko uviedol už v podanom rozklade, no žalovaný
sa s ním vôbec nevysporiadal. Žalovaný neuviedol, žeby predseda senátu ESĽP rozhodol inak, preto
platí, že aj podania SR majú verejný charakter. Rokovací poriadok ESĽP obsahuje ustanovenia, ktoré
sú záväzné pre zmluvné strany Dohovoru, preto argument žalovaného neobstojí. Zmluvné strany
DohovorusúpovinnévyhovieťpredbežnémuopatreniuapredložiťESĽPakékoľvekinformáciesúvisiace

s jeho uplatňovaním. V prípade, ak príde k porušeniu čl. 39 Rokovacieho poriadku ESĽP, príde
zároveň aj k porušeniu čl. 34 Dohovoru (napríklad pri vyhostení cudzinca do krajiny pôvodu napriek
tomu, že to ESĽP zmluvnému štátu Dohovoru predbežným opatrením zakázal). Slovenská republika
v prípade Labsi proti Slovenskej republike nespochybňovala právny základ pre predbežné opatrenieESĽP. Preto mu nie je zrejmé, prečo žalovaný spochybňuje právnu povahu Rokovacieho poriadku
ESĽP. Ak požadované informácie sú dostupné každému v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania
a Slovenská republika nepožiadala o ich utajenie, bolo povinnosťou žalovaného uplatniť ústavne

konformný výklad Rokovacieho poriadku ESĽP; v opačnom prípade porušil jeho právo na informácie
garantované v čl. 26 Ústavy SR.

6. Žalovaný nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci R. a K. a svoje závery dostatočne neodôvodnil.
Žalobca pri podávaní žiadosti legitímne očakával, že žalovaný tento rozsudok bude aplikovať vzhľadom

na obdobné skutkové okolnosti oboch prípadov. Podobnosť žalobca vidí v tom, že sa sťažovateľ
domáhalsprístupneniainformácií,ktorésatýkalisúdnejmoci(návrhunapreskúmanieústavnostizákona
doručeného maďarskému ústavnému súdu). Podľa jeho názoru požadovaná informácia predstavuje vec
verejného záujmu, ktorá si od žalovaného nevyžadovala osobitné zbieranie akýchkoľvek dát a ktorou
na území SR disponuje len on, preto ju mal sprístupniť. Ak by súd nepovažoval predmet žiadosti za vec
verejného záujmu, je povinný pri výklade rozsudkov ESĽP týkajúcich sa práva na informácie prihliadať

na to, že garantuje právo na informácie v širšom rozsahu ako Dohovor, preto musí Ústava SR dostať
prednosť podľa čl. 53 Dohovoru, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Okrem toho, informácie sa sprístupňujú
bez preukázania právneho alebo iného dôvodu. Na nesprístupnení informácií požadovaných žalobcom
nemôže existovať naliehavá spoločenská potreba, ak žiada informácie, ktoré sú prístupné každému
v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania. Keďže napadnuté rozhodnutie predstavuje absolútny

zákaz prístupu k informáciám bez akéhokoľvek vyvažovania medzi právom na informácie a záujmom na
zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci, nie je splnená ani druhá podmienka testu nevyhnutnosti
a nie je preto potrebné skúmať relevantnosť a dostatočnosť poskytnutých dôvodov.

7. Žalovaný sa nevysporiadal s tým, že informácie mu neboli sprístupnené na základe dôvodu, ktorý

sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, s ktorým musí byť § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000
Z.z. v súlade. Z čl. 10 ods. 2, čl. 53 Dohovoru a čl. 26 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR vyplýva, že
právo na informácie môže byť obmedzené iba z dôvodov uvedených v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR bez
ohľadu na znenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98, III. ÚS 91/99, II. ÚS 28/01). Ústava SR umožňuje zásah do práva na

informácie z menšieho počtu legitímnych dôvodov ako Dohovor, a teda priznáva väčší rozsah práv na
informácie než Dohovor. Zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci nepatrí medzi dôvody, ktorými
možno obmedziť právo na informácie v zmysle Ústavy SR.

8. Žalovaný neodôvodnil, v čom spočívajú skutkové odlišnosti rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Sži/7/2009, sp. zn. 5Sži/1/2011 a prečo ich neaplikoval napriek tomu, že z nich v rozhodnutí sám
vychádza. Žalovaný účelovo vytrhol časti týchto rozsudkov z kontextu a zámerne nepoužil tie časti, ktoré
žalobca citoval v rozklade.

9. Podľa názoru žalovaného sprístupnenie obdobných informácií ministrom spravodlivosti na tlačovej

konferencii nie je rozhodujúcou právnou skutočnosťou pri posudzovaní žiadosti. Podľa názoru žalobcu je
však táto časť rozhodnutia nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva jasnú odpoveď na
otázku, či minister spravodlivosti obdobné informácie, ako požadoval žalobca, poskytol verejnosti alebo
nie. Ak minister spravodlivosti poskytol také informácie verejnosti, bol žalovaný povinný ich sprístupniť
aj žalobcovi.

III. Vyjadrenie žalovaného

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že sa jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s výkladom pojmu „informácie dotýkajúce sa rozhodovacej

činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov“. Podľa jeho názoru vec správne právne posúdil.
Trvá na tom, že Rokovací poriadok ESĽP je vnútroorganizačným aktom ESĽP a nie je prameňom práva
v Slovenskej republike, nemá charakter medzinárodnej zmluvy. Vo vzťahu k argumentácii vo veci Labsi
proti Slovenskej republike uviedol, že povinnosť vyhovieť predbežnému opatreniu vyplýva z judikatúry
ESĽP a znamená porušenie čl. 34 Dohovoru, teda medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná,

a nevyplýva zo samotného Rokovacieho poriadku.

11. V napadnutom rozhodnutí sa vyjadril k žalobcom citovaným rozsudkom ESĽP vo veciach R.
a K. proti Maďarsku a U. proti Slovenskej republike. Úlohou povinnej osoby nie je hľadať balansakýchkoľvek dvoch záujmov, keďže zákonodarca to vyriešil obmedzením prístupu k informáciám v
ustanoveniach § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z. Záujem na zachovaní autority a nestrannosti
súdnej moci zákonodarca vyjadril obmedzením prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/

tohto zákona. Ak povinná osoba dospela k záveru, že požadované informácie sa týkajú rozhodovacej
činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, bola povinná zvážiť, či vo vzťahu k nim zákon
neupravuje princíp prevažujúceho verejného záujmu. Zákonodarca neobmedzuje prístup k informáciám
pri tých informáciách, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitného predpisu (zákon č. 757/2004 Z.z.), pri
rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní a pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu

skutku.Žalovanýtaktopostupovaladospelkzáveru,žepožadovanéinformácieniejemožnésprístupniť.

12. Prezentovanie ministra spravodlivosti SR na tlačovej konferencii predstavuje jeho komunikáciu
s predstaviteľmi médií, ktorá nie je pre rozhodnutie vo veci relevantná. Za daných okolností nebola
podstatná odpoveď na otázku, či obdobné informácie boli predstaviteľom médií poskytnuté alebo nie.
Zo samotného záznamu, na ktorý žalobca poukazuje, vyplýva, že žiadne obdobné informácie ako tie,

ktoré požaduje žalobca, neboli na tlačovom brífingu predstaviteľom médií poskytnuté.

IV. Replika žalobcu

13. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že ním požadované informácie od žalovaného sú

verejne dostupné v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania aj na základe čl. 40 ods. 2 Dohovoru,
podľaktoréhospisyuloženéutajomníkasúdusúprístupnéverejnosti,pokiaľpredsedasúdunerozhodne
inak. Pravidlo 33 Rokovacieho poriadku len bližšie konkretizuje čl. 40 ods. 2 Dohovoru. Z uvedeného
dôvodu ním požadované informácie nemôžu zasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti ESĽP.

14.Poukázalnastanoviskoverejnejochrankyneprávč.2833/2013/VOP,ktoráuviedla,žepovinnáosoba
má v prípade žiadostí o poskytnutie informácií zo spisov, ktoré má k dispozícii, postupovať v súlade
ustanovením čl. 40 ods. 2 Dohovoru a nie podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.

15. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.

V. Návrh žalobcu na prerušenie konania

16.Žalobcapodanímzodňa26.1.2015navrholprerušiťkonanievpredmetnejprávnejveciaabysprávny
súd podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona

č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Návrh odôvodňoval identickými argumentmi
ako v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného.

VI. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR

17. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 2S/169/2013-52 zo dňa 28.1.2015 v
spojení s opravným uznesením č.k. 2S/169/2013-84 zo dňa 20.5.2015, ktorým zamietol návrh žalobcu
na prerušenie konania, zamietol žalobu a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. Súd
nezdieľal žalobcov názor, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je v rozpore s
Ústavou SR, ani že právo na informácie sa v tomto ustanovení obmedzuje predpismi vyššej právnej sily

rozporným spôsobom.

18. Z meritórneho hľadiska považoval krajský súd rozhodnutia ministra spravodlivosti aj ministerstva
spravodlivosti za zákonné. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že pre daný prípad nemožno vychádzať
z čl. 10 ods. 2 Dohovoru chrániaceho autoritu a nestrannosť rozhodovania súdnej moci. Nemožno

sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, že právo na informácie je Dohovorom garantované užšie a
ním požadované informácie mu neboli sprístupnené z dôvodu, ktorý sa nenachádza v čl. 26 ods. 4
Ústavy SR. Dohovor aj Ústava SR vymedzujú základné práva a slobody rámcovo, pričom ich právny
režim je špecifikovaný v zákone. Zákonodarca upravil obmedzenie prístupu k informáciám i princíp
prevažujúcehoverejnéhozáujmupriinformáciách,ktorésasícedotýkajúrozhodovacejčinnostisúdu,ale

napriek tomu nevzhliadol dôvody, pre ktoré je možné úplne vylúčiť prístup verejnosti k nim. Zákonodarca
nevzhliadol ústavné limity pre obmedzenie prístupu k informáciám pri informáciách sprístupňovaných
podľa osobitného predpisu, rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní a pri informáciách o vznesení
obvinenia vrátane opisu skutku. Nebolo potrebné odkloniť sa od znenia zákona. Pokiaľ žalobca tiežnamietal, že v danom prípade mal žalovaný vykladať zákon č. 211/2000 Z.z. a jeho ustanovenie § 11
ods. 1 písm. d/ ústavne konformným spôsobom, krajský súd poukázal na to, že žalobca v tejto námietke
svoju alternatívu výkladu citovaného zákona neposkytol.

19. Podľa názoru krajského súdu odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na
jeho vecné preskúmanie. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej
úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade nemožno konštatovať
nezákonnosť rozhodnutia. Námietky žalobcu sú podrobne opísané v napadnutom rozhodnutí, žalovaný

sa nimi zaoberal a v rozhodnutí zrozumiteľne a preskúmateľne vysporiadal. Je zrejmé, na základe čoho
dospel žalovaný k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
uvedené podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva.

20. Pokiaľ ide o polemiku žalobcu týkajúcu sa záväznosti Dohovoru a prameňov práva EÚ, Dohovor ako
Slovenskou republikou ratifikovaný medzinárodný akt je záväzný aj pre orgány verejnej moci SR, o čom

niet pochýb. Jeho ustanovenia týkajúce sa konania pred ESĽP sa však na daný prípad nedajú aplikovať,
týkajú sa ESĽP. Pokiaľ žalobca poukázal na čl. 40 ods. 2 Dohovoru, že spisy uložené u tajomníka súdu
(ESĽP) sú prístupné verejnosti, pokiaľ predseda súdu nerozhodne inak, krajský súd uviedol, že z dikcie
tohto ustanovenia vyplýva povinnosť ESĽP, ale neznamená to, že zaväzuje aj iný orgán vrátane orgánov
členského štátu. Mimo to ustanovenie čl. 40 Dohovoru neukladá sprístupniť informáciu automaticky, o

sprístupnení rozhoduje predseda súdu.

21. Pokiaľ žalobca vo svojej žalobe nesúhlasil s odôvodnením rozhodnutia žalovaného v časti
zaoberajúcej sa zásadou „ius inter facit partes“ a namietal, že minister žalovaného poskytol verejnosti
obdobné informácie, aké boli ním požadované, súd tieto námietky považoval za právne irelevantné

pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Uvedené namietané skutočnosti nemali vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, netýkali sa priamo výkladu ustanovení dotknutých právnych
predpisov a nemali žiaden argumentačný účinok na posúdenie postupu a rozhodnutia žalovaného v
súdenej veci.

22. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5Sžo/160/2015 zo dňa 19.10.2017 zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č.k. 2S/169/2013-52 zo dňa 28.1.2015 v spojení s opravným uznesením č.k.
2S/169/2013-84 zo dňa 20.5.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

23. Najvyšší súd uviedol, že rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne

zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd
vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo
rozhodujúci vplyv na výsledok sporu, musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Krajský súd pri
odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zákonných pravidiel.
Odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, na základe akých skutkových okolností a dôkazov dospel krajský

súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia právnych
predpisov. Keďže výroku rozsudku nekorešponduje relevantné odôvodnenie, odvolací súd ani nemá
možnosť posúdiť, či je rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku vecne správne. Krajský súd
namiesto toho, aby stručne opísal predmet konania a vymedzil sporné otázky a následne zrozumiteľným
spôsobom vecne a právne vyhodnotil argumentáciu žalobcu, sa zameral na zopakovanie záverov

žalovaného správneho orgánu a stotožnenie sa s nimi, a tiež sa pomerne obšírne venoval teoretickým
východiskám a vymedzeniu práva na slobodný prístup k informáciám.

24. Najvyšší súd tiež poukázal na rozporný záver krajského súdu, že žalovaný mohol žalobcovi
sprístupniť aspoň časť požadovaných informácií, nakoľko však z obsahu žalobných námietok

nevyplývala eventualita obmedzeného sprístupnenia informácií, krajský súd napadnuté rozhodnutie
žalovaného posudzoval len z hľadiska toho, či zodpovedalo dikcii ustanovenia § 11 ods. 1 písm.
d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Nie je absolútne jasné, čo presne mal krajský súd na mysli, nakoľko
samotné ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. pojednáva tak o
obmedzení sprístupnenia informácie, ako aj o jej nesprístupnení. Tiež treba prihliadať na samotnú

podstatu rozhodnutia žalovaného a jeho dôvody a v tomto ohľade posudzovať možný smer vedenia
žalobných námietok. Úlohou krajského súdu bolo posúdiť, či žalovaný rozhodol zákonne, keď žiadosti
žalobcu o sprístupnenie informácií nevyhovel. V prípade, ak by krajský súd dospel k záveru o
neexistencii zákonného dôvodu na nesprístupnenie informácií v celom rozsahu, bolo by až predmetomďalšieho konania na správnom orgáne posudzovanie eventuálnej miery a rozsahu obmedzeného
sprístupnenia informácií. Odvolací súd poukazuje aj na konštatovanie krajského súdu, že pri obmedzení
práva na informácie je úlohou povinnej osoby podrobiť požiadavku na sprístupnenie informácie testu

proporcionality, pričom následne krajský súd konštatoval, že žalobca neproporčnosť nesprístupnenia
informácií nenamietal. Nie je zrejmé, z akých dôvodov sa krajský súd venoval výkladu o potrebnom teste
proporcionality, keď v prejednávanej veci nebol v konečnom dôsledku test proporcionality aplikovaný.
Odôvodnenienapadnutéhorozsudkunemožnopovažovaťzaurčitéazrozumiteľné,atýmajpresvedčivé
a zákonné.

25. Pokiaľ žalobca vytýkal krajskému súdu spôsob, akým sa vysporiadal s návrhom na prerušenie
konania, t.j. keď rozhodnutie o tomto procesnom návrhu pojal do výrokovej časti rozsudku, odvolací súd
uvádza, že žalobca sa v podanej žalobe venuje predovšetkým výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm.
d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a jeho rozporu s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, rovnako ako v
podanom návrhu na prerušenie konania. Krajský súd sa uvedeným výkladom a ústavnou konformnosťou

bude zaoberať v konečnom rozhodnutí s tým, že vykoná ústavne konformný výklad právnej normy
prípadne vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú. Zvolený procesný
postup krajského súdu, podľa názoru odvolacieho súdu nedosiahol takú intenzitu, ktorá by ovplyvnila
rozhodnutie vo veci samej. Žalobca totiž v podanom návrhu na prerušenie konania uplatnil rovnakú
právnu argumentáciu týkajúcu sa výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. ako

v podanej žalobe. Krajský súd by tak prejudikoval rozhodnutie vo veci samej.

26. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne posúdiť žalobu žalobcu a po
dôslednom preskúmaní žalobcom uplatnených námietok znovu o jeho žalobe (vrátane návrhu na
prerušenie konania) rozhodnúť a následne svoje rozhodnutie v spojitosti s odvolacími námietkami aj

riadne a presvedčivo odôvodniť.

VII. Pojednávanie po vrátení veci na ďalšie konanie

27. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015

Z.z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z.z. (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a
§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadku v znení účinnom
do 30.6.2016 (ďalej len OSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 21.2.2018 v prítomnosti žalobcu,
jeho právneho zástupcu a povereného zástupcu žalovaného rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.

VIII. Relevantné právne predpisy

28. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

29. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť

zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

30. Podľa čl. 10 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať
názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez

ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti
aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám,
ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo

morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania
autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

31. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

32. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie
alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľaosobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho
dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie
nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

33. Podľa čl. 40 Dohovoru pojednávania sú verejné, ak súd vo výnimočných prípadoch nerozhodne inak
(ods. 1). Spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak
(ods. 2).

34. Podľa pravidla 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP všetky dokumenty, ktoré Kancelárii predložia
strany alebo intervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou dokumentov predložených
v rámci konania o zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými
tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného
podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne
inak.

35. Podľa § 491 ods. 1, ods. 2 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ods.
1). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je
ním fyzická osoba alebo právnická osoba (ods. 2).

36. Podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade

podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania podľa
osobitného predpisu.

37. Podľa § 25 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom
primeraneustanoveniaprvejadruhejčastiCivilnéhosporovéhoporiadkuokremustanoveníointervencii.

Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane
podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva.

38. Podľa § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017
Z.z. (ďalej len CSP) o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo

veci samej.

IX. Posúdenie veci správnym súdom

IX. a. Procesný návrh žalobcu na prerušenie konania

39. Žalobca navrhoval konanie prerušiť a podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie podľa čl. 125
Ústavy SR o súlade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy
SR. Návrh odôvodňoval identickými argumentmi ako v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného.

40. Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V prípadoch špecifikovaných v § 100 SSP
tak správny súd obligatórne alebo fakultatívne preruší konanie, prípadne urobí iné vhodné opatrenia na
plynulé konanie vo veci.

41. K povinnosti všeobecného súdu (teda aj správneho súdu) sa viackrát vyjadroval aj Ústavný súd SR
vo svojich rozhodnutiach. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 53/2010 zo dňa 10.2.2010 uviedol, že k
porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne rozhodnutie v danom
prípade môže dôjsť len v prípade, ak všeobecným súdom zvolený procesný postup (neakceptovanie

návrhu sťažovateľa podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP; od 1.7.2016 ide o § 100 ods. 1 písm. b/
SSP) dosiahne takú intenzitu, ktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci samej. Z rozhodnutia sp. zn. II. ÚS
269/2009 zo dňa 7.7.2009 vyplýva, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na
základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy ajultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR. Ak
však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému
súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný súd v zásade tieto

možnosti: (i) buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo (ii) vysvetlí, prečo považuje
bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec
ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR), či pod dospením
k záveru (§ 109 ods. 1 písm. b/ OSP, resp. od 1.7.2016 § 100 ods. 1 písm. b/ SSP) rozumieť úplne
voľnú úvahu súdu.

42. Z Ústavy SR ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na
rozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou, resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy,
na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie
návrhu na Ústavný súd SR. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s uvedeným podnetom
jedným z označených spôsobov, tak z hľadiska hmotných základných práv, ako aj z hľadiska riadneho

odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu. Navyše, prerušiť konanie a podať návrh na
začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR možno len vtedy, ak k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd a nie účastník konania
(R 53/1999). Ak všeobecný súd návrhu účastníka na prerušenie konania nevyhovie, neodníme mu týmto

postupom možnosť konať pred súdom (napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2010
zo dňa 6.10.2010, sp. zn. II. ÚS 418/2010 zo dňa 6.10.2010).

43. Správny súd na základe uvedených skutočností a judikatúry Ústavného súdu SR dospel k záveru,
že nie je daný dôvod na postup podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP. Správny súd sa bude až v merite veci

zaoberať ústavne konformným výkladom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. S
takýmto záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 3Sžo/259/2015 zo dňa 24.5.2017 v
obdobnej právnej veci s identickými účastníkmi konania a správny súd nemá zákonný dôvod sa od tohto
právneho názoru odkloniť bez odlišností v skutkovom a právnom stave.

44. Sumarizujúc správny súd uvádza, že zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 25 SSP
v spojení s § 162 ods. 3 CSP.

IX. b. Meritum veci

45. Žalobca sa domáha uloženia povinnosti žalovanému sprístupniť mu všetky vyjadrenia SR
adresované ESĽP v Štrasburgu vo veci Z. a iní v. Slovenská republika, a to v celom znení vrátane
všetkých príloh a zaslať ich na emailovú adresu [email protected] tak, aby veľkosť jednotlivého
emailu nepresiahla 2 MB; alternatívne sa domáha zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch
stupňov a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

46. Medzi účastníkmi bola spornou otázka, či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej
činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie
informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Spornou zostala aj otázka charakteru a
záväznosti Rokovacieho poriadku ESĽP pre Slovenskú republiku.

47. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu
garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom,
ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti

štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým
pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa
ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto
obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je
potrebné vykladať reštriktívne.

48. Právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR potrebuje konkretizáciu osobitným zákonom (na
rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 Ústavy SR, ktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná
osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie je výslovne uložená povinnosť orgánovverejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa zaručujú prostredníctvom práva na informácie.
Vo všeobecnosti platí, že štátne orgány zverejňujú všetky informácie, ktoré majú k dispozícii (§ 3 ods.
1 zákona č. 211/2000 Z.z.), až na výnimky určené zákonom (§ 11 zákona č. 211/2000

Z.z.). Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych a materiálnych podmienok.
Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia; materiálnou podmienkou
je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti.

49. Zákon č. 211/2000 Z.z. v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu
k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach
§ 8 až § 13 tohto zákona, pričom odvolací súd sa bude zaoberať obmedzením na prístup k informáciám
podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré je v predmetnej veci sporné.

50. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie

alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa
osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho
dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie
nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

51. Rozhodovacou činnosťou súdu je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu súdnych
orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve
o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení
alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky). V užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdu rozumie konanie a rozhodovanie
súdu v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez
jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde
najmä o procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo procesné
rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej)

a rozhodnutia súdu v konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné rozhodnutia
možno považovať napríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca, opatrovníka,
rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia konečné, ale
po ich vydaní konanie pred súdom pokračuje (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/7/2009 zo
dňa 8.10.2009, sp. zn. 3Sži/8/2009 zo dňa 18.2.2010, sp. zn. 5Sži/1/2011 zo dňa 15.12.2011).

52.Právonainformáciejelimitovanépožiadavkounezasahovaťdovlastnejrozhodovacejčinnostisúduv
priebehu konania (do procesu v jeho priebehu, ako aj vstup do vlastného rozhodovania - porada senátu),
a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, a tiež je limitované
nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti,

verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a pod. V predmetnej veci obmedzenie práva na
informácie spĺňa formálnu podmienku (je upravené v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.) ako
aj materiálnu podmienky ochrany práv iných (sťažovatelia pán Z. a ďalší).

53. Iná situácia je v prípade rozhodnutí vo veci samej, t.j. konečných rozhodnutí súdu v danej veci (či

už meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom končí). S prihliadnutím
na skutočnosť, že pojednávanie súdu vo veci samej ako aj vyhlásenie rozsudku, prípadne nálezu, je
verejné, nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k týmto rozhodnutiam vo veci samej za podmienky,
že nebudú obsahovať osobné údaje chránené zákonom č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov
v znení neskorších predpisov. Napokon s touto požiadavkou aj korešponduje ustanovenie § 11 ods. 1

písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.

54. V predmetnej právnej veci sa žalobca domáha sprístupnenia celého vyjadrenia Slovenskej republiky
vo veci Z. a iní v. Slovenská republika vrátane všetkých príloh predložených ESĽP. Je nepochybné, že
uvedené písomnosti sú písomnosťami účastníka konania (strany) pred ESĽP a týkajú sa rozhodovacej

činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu; žalobca nežiada sprístupniť rozhodnutie vo veci
samej, ktoré vydal ESĽP. Z uvedeného dôvodu možno v predmetnej právnej veci aplikovať ustanovenie
§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a nesprístupniť požadovanú informáciu, prípadne jej
sprístupnenie obmedziť.55. V tejto situácii je potrebné tiež posúdiť, či Rokovací poriadok ESĽP, resp. čl. 40 ods. 2
Dohovoru predstavujú také záväzné právne dokumenty, ktoré ukladajú žalovanému povinnosť žalobcom

požadované informácie sprístupniť napriek zneniu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.

56. Prameňom práva v Slovenskej republike sú kodifikované právne predpisy: Ústava SR, ústavné
zákony, zákony, medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, aproximačné nariadenia vlády SR, a potom

sekundárne právne predpisy: nariadenia vlády SR, všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a
ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

57. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol publikovaný v Zbierke zákonov SR
pod č. 209/1992 Zb., Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky s ním pred
ratifikáciou vyjadrilo súhlas, bol ratifikovaný zákonom stanoveným spôsobom a je ako medzinárodná

zmluva pre SR (ako nástupnícky štát Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) záväzný. Rokovací
poriadok ESĽP však túto podmienku nespĺňa. Rokovací poriadok ako svoj procesný kódex vydal
ESĽP, neprijali ho ani neratifikovali Vysoké zmluvné strany Dohovoru, Národná rada SR s ním vopred
nevyslovila súhlas a nie je ani publikovaný v Zbierke zákonov SR. Možno ho hodnotiť ako „soft law“
bez jeho priameho účinku a záväznosti pre Vysoké zmluvné strany Dohovoru, rovnako ako Rezolúcie

a Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy. Iný záver nevyplýva ani z rozsudku ESĽP vo veci Labsi
proti Slovenskej republike zo dňa 15.5.2012, č. sťažnosti 33809/08, pretože rozhodnutie o predbežnom
opatrení vydanom podľa pravidla 39 Rokovacieho poriadku ESĽP je rozhodnutím, ktorým je Vysoká
zmluvná strana Dohovoru viazaná podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Inými slovami, jeho záväznosť pre
Slovenskú republiku vyplýva priamo z Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy, ktorou je viazaná, nie z

Rokovacieho poriadku ESĽP. V predmetnej právnej veci však ESĽP nevydal také rozhodnutie, ktorým
by nariadil SR, resp. žalovanému sprístupniť žalobcom požadovanú informáciu a ktoré by bolo pre SR
záväzné podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Podľa názoru správneho súdu Rokovací poriadok ESĽP teda
nie je takým medzinárodným dokumentom, ktorý by SR zaväzoval a priamo by jej ukladal konkrétne
povinnosti (napríklad v rozsahu zverejňovania vyjadrení vo veciach, v ktorých je účastníkom konania).

58. Informácie požadované žalobcom sú súčasťou spisu ESĽP. Dohovor v čl. 40 ods. 2 upravuje
sprístupnenie spisov verejnosti, pokiaľ predseda súdu (ESĽP) nerozhodne inak. Rokovací poriadok
ESĽP upravuje v pravidle 33 opatrenia určené tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov
uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo

strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. Je potrebné zdôrazniť, že ide o spisy
ESĽP, do ktorých možno nahliadať v sídle ESĽP v Štrasburgu; tomu zodpovedá aj konštrukcia znenia
citovaného ustanovenia Dohovoru a následne aj Rokovacieho poriadku ESĽP. Napokon, aj žalobca
pripustil možnosť vycestovania do Štrasburgu a nahliadania do spisov, pokiaľ by vzhľadom na prípadné
rozhodnutie predsedu súdu alebo senátu nebolo rozhodnuté inak. Ide však o kompetenciu predsedu

ESĽP alebo predsedu senátu ESĽP, nie o kompetenciu žalovaného. Z odpovede tajomníka ESĽP
zo dňa 18.12.2013 jednoznačne vyplýva, že sprístupnenie spisov možno realizovať len v súlade s
pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, čo opäť patrí do kompetencie ESĽP. Správny súd dospel k
záveru, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez
ďalšieho sprístupniť svoje vyjadrenia vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10

Dohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných
strán-vtomtoprípade§11ods.1písm.d/zákonač.211/2000Z.z.aplikovanývpredmetnejprávnejveci.

59. Žalobcom citovaný rozsudok ESĽP vo veci R. a K. proti Maďarsku zo dňa 14.4.2009, č. sťažnosti
37374/05, sa týka zverejnenia návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Maďarska vo veci

preskúmania ústavnosti niektorých ustanovení novely Trestného zákona, ktoré ESĽP považoval za
informáciu vo verejnom záujme. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že Ústavný súd SR je povinný
podľa § 5 ods. 7 zákona č. 211/2000 Z.z. zverejňovať návrhy na začatie konania podľa čl. 125 (o súlade
právnych predpisov, tak ako to vyžaduje ESĽP vo veci R. a K. proti Maďarsku) až 126 a čl. 127a až 129
Ústavy SR. Slovenská republika teda spĺňa povinnosť vyžadovanú ESĽP v citovanom rosudku.

60. Rozsudok ESĽP vo veci U. proti Slovenskej republike zo dňa 12.7.2001, č. sťažnosti 29032/95, na
ktorý sa žalobca tiež odvoláva, sa týka slobody prejavu a publikovanie básne sťažovateľa „Dobrú noc,
má milá“ v tlači (novinách). Sťažovateľ sa domáhal ochrany svojho práva, ku ktorému malo dôjsť tým,že súdy SR vyhoveli žalobe o ochranu osobnosti M. Predmetom posudzovania boli skutkové tvrdenia
a hodnotiace úsudky a stret práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu. ESĽP mal za preukázané,
že sťažovateľovo vyhlásenie bolo prednesené v politickom kontexte, ktorý mal kľúčový význam pre

demokratický vývoj na Slovensku. Obsahovalo síce ostré výrazy, ale nechýbal mu skutkový základ, preto
nebol legitímny dôvod zasahovať do jeho práva na slobodu prejavu. Podľa názoru správneho súdu tento
žalobcom citovaný rozsudok ESĽP nemožno v predmetnej právnej veci aplikovať pre odlišný skutkový
základ.

61. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov, judikatúry súdov SR aj ESĽP
dospel správny súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov správne istili skutkový stav a vec
správne právne posúdili, v ich konaní sa nevyskytli vady, ktoré by mali negatívny vplyv na zákonnosť ich
rozhodnutí. Druhostupňový správny orgán sa vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými námietkami
žalobcu uvedenými v rozklade ako aj s rozhodnutiami ESĽP, na ktoré sa žalobca odvolával. Správny
súd preto žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.

62. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na
náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať.
Žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia.

63. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia
na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným
Centrum právnej pomoci (písm. c/).