Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, December 6, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/456/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109234539
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4109234539.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: EUROMEAT s. r. o., so sídlom
Nitra, Chrenovská 14, IČO: 35 938 994, zastúpený JUDr. Štefanom Detvaiom, advokátom, so sídlom
Bratislava, Cukrová 14, proti žalovanej: V.. G. J., bytom T., S. XX, zastúpená JUDr. Zuzanou Porubskou,
advokátkou, so sídlom Nitra, Farská 25, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 555,07 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 31. marca 2014, č. k.
17C/227/2009-560 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. 05. 2016, č. k. 17C/227/2009-599, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť

žalobcovi sumu 3.555,07 eura s 9% úrokom z omeškania ročne od 15.07.2009 do zaplatenia a to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 31. marca 2014, č. k. 17C/227/2009-560 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 18. 05. 2016, č. k. 17C/227/2009-599, zamietol žalobu žalobcu a o trovách konania
si vymienil rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 17 ods. 3, § 222 ods. 1, 2, 3, 6, § 226 ods. 1, 2,
3 a 4 Zákonníka práce.

3. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou zo dňa 10. 12.
2009 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 3 555,07 eura spolu s príslušenstvom.
Žalobca svoj návrh odvodil od toho, že žalovaná u nich pracovala na základe dohody o vykonaní

práce, v spoločnosti žalobcu pôsobila v období od 23. 04. 2008 do 30. 11. 2008 a bola v plnom rozsahu
zodpovedná za úplnosť a správnosť vedenia účtovníctva, vrátane spracovávania prijatých účtovných
dokladov, prípravy a vyhotovovania platobných príkazov na úhradu do banky, žalobca v tom čase nemal
inú osobu, ktorá by sa podieľala na spracovávaní účtovníctva. Auditom vykonaným v júni 2008 u žalobcu
boli zistené nedostatky vo vedení účtovníctva a auditori vyjadrili pochybnosti o schopnosti žalovanej
viesť riadne účtovníctvo firmy a vzhľadom na túto skutočnosť bola spolupráca o žalovanou ukončená
podpísanímdohodyoskončenípracovnejčinnostistým,žepracovnýpomerskončildňa30.11.2008.Pri

podpise dohody o zrušení pracovnej činnosti žalovaná predložila na podpis p. I. C., ktorá bola oprávnená
podpisovať bankové príkazy na úhradu, príkaz na úhradu vo výške 17 850,- Sk, pričom uviedla, že ide o
jej peniaze, ktoré jej ešte mal žalobca zaplatiť. C. C. príkaz na úhradu nepodpísala s odôvodnením, že
jej nároky musí odsúhlasiť, resp. schváliť konateľ spoločnosti. Zároveň požiadala, aby žalovaná vrátilavšetky veci, ktoré patria firme a ktoré sa nachádzajú u nej doma a spolu s týmito vecami predložila
žalovaná aj tlačivá cestovných príkazov, ktoré boli vystavené na jej meno, každý cestovný príkaz bol
zároveň vyúčtovaním pracovnej cesty a bol vystavený na úhradu sumy 17 850,- Sk, pričom odporkyňa

predložila takto 7 vyplnených cestovných príkazov s nasledovnými dátumami vystavenia, a to 19. 05.
2008, 23. 06. 2008, 07. 07. 2008, 15. 08. 2008, 02. 09. 2008, 16. 10. 2008 a 28. 10. 2008. Pri preverení
bankových výpisov bolo zistené, že žalovanej za tieto cesty boli poukázané neoprávnene finančné
prostriedky, pričom sa žiadnej pracovnej cesty do SRN zo strany žalovanej neuskutočnili, čiže takto
si žalovaná nechala preplácať údajné pracovné cesty do SRN, ktoré nikdy neuskutočnila, takto uviedla

pani C. do omylu a vyvolala u nej presvedčenie, že suma uvedená v hromadnom prevodnom príkaze je
riadnympeňažnýmzáväzkomspoločnosti,ktorýjespoločnosťpovinnájejuhradiť.Ďalejprávnyzástupca
v návrhu uviedol, že žalovanej nikdy nevznikol nárok na úhradu cestovných nákladov za služobnú cestu
vykonanú z T. do G., konkrétne do mesta S., teda prijala peňažné plnenie v rozpore so zákonom, prijala
plnenie bez právneho dôvodu, a tým sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila.

4. Okresný súd Nitra v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 17C/227/2009-284 zo dňa 11. 01.
2012 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Krajský súd v Nitre napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie rozhodnutím č. k. 5Co/178/2012-324 zo dňa 20. 02.
2013. Odvolací súd v závere svojho rozhodnutia nariadil doplniť dokazovanie v naznačenom smere,
vec právne posúdiť podľa ustanovení zákonníka práce, rozhodnutie kvalifikovane zdôvodniť, v zmysle

§ 157 ods. 2 OSP.

5. Súd doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že predmetom konania je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha
vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle Občianskeho zákonníka, proti žalovanej, ktoré vzniklo tým

spôsobom, že žalovaná u nich pracovala na základe dohody o vykonaní práce, a to od 23. 04. 2008 do
30. 11. 2008, pričom bola v plnom rozsahu zodpovedná za úplnosť a správnosť vedenia účtovníctva,
vrátane spracovávania prijatých účtovných dokladov, prípravy a vyhotovovania platobných príkazov na
úhradu do banky. So žalovanou bola ukončená spolupráca dohodou o zrušení pracovnej činnosti s tým,
žepracovnýpomerskončilk30.11.2008.Žalobcažalobuodôvodniltým,žepripodpisedohodyozrušení

pracovnej činnosti žalovaná predložila I. C., ktorá bola oprávnená podpisovať bankové príkazy, príkaz
na úhradu vo výške 17 850,- Sk. Pri odovzdávaní všetkých dokladov žalovaná predložila aj vyplnené
cestovné príkazy s dátumami 19. 05. 2008, 23. 06. 2008, 07. 07. 2008, 15. 08. 2008, 02. 09. 2008, 16.
10. 2008 a 28. 10. 2008, pričom následnou kontrolou bolo zistené, že predmetné finančné čiastky boli
žalovanej neoprávnene poukázané v časoch od mája 2008 až do októbra 2008, pričom celková suma,

ktorá bola žalovanej neoprávnene poukázaná predstavovala sumu 107 100,- Sk v prepočte 3 555,07
eura.

6. Žalovaná tvrdila, že finančné prostriedky poukázané na jej účet na základe vyplnených cestovných
príkazov bola zvyšná časť odmeny, pretože sa so žalobcom dohodli, že za prácu, ktorú bude pre

nich vykonávať bude dostávať odmenu vo výške 30 000,- Sk, pričom odmena 15 000,- Sk bola
riadne vyplácaná a zdanená a zvyšok odmeny sa jej uhrádzal formou cestovných príkazov. Na takomto
ohodnotení sa žalovaná dohodla s pani C., ktorá bola poverená žalobcom za firmu konať. S uvedeným
tvrdením ohľadom dohody o vyplácaní nesúhlasil právny zástupca žalobcu, pretože podľa dohody o
vykonaní práce jej prináležala dojednaná odmena vo výške 1 000,- Sk za hodinu, pričom minimálna

mzda na Slovensku je 35,- Sk, teda dohodnutá odmena 1 000,- Sk za hodinu zohľadňovala aj práce
navyše a ďalej poukázal na to, že v dohode o vykonaní práce je uvedené, že za pracovné cesty budú
zamestnankyni preplácané náhrady podľa zákona o cestovných náhradách, čiže žalovanej malo byť
zrejmé, že túto náhradu za pracovné cesty bude mať len v prípadoch, ak vykoná služobnú cestu. Ak by
teda žalovaná pracovala každý deň 4 hodiny pri priemernom zárobku by jej odmena nedosiahla výšku

15 000,- Sk, ktoré si ona vyplácala.

7. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 3
555,07 eura spolu s príslušenstvom, a to z titulu, že žalovaná nikdy nebola vyslaná na pracovnú cestu
do zahraničia, čiže bezdôvodne si vyúčtovávala služobné cesty, na ktorých nikdy nebola, čím z jej strany

došlo k bezdôvodnému obohateniu, pričom právny zástupca žalobcu popieral, že by medzi žalovanou
a pani C., ktorá bola oprávnená konať za konateľa spoločnosti došlo k dohode ohľadom odmeny, že by
žalovaná okrem sumy 15 000,-Sk mala ešte nárok na ďalšiu odmenu, a to formou cestovného. Právny
zástupca žalobcu tvrdil, že so žalovanou uzavreli dohodu o vykonaní práce, na základe ktorej malažalovaná odpracovať 200 hodín ročne, pričom dojednaná odmena bola 1 000,- Sk za hodinu, čiže nie
je pravdou, že by sa dohodli na inom spôsobe odmeny.

8. Žalovaná tvrdila, že sa dohodli s pani C. na odmene tým spôsobom, že sa bude vyplácať na dve
časti, odmena bude vo výške 30 000,- Sk, teda 1 000 eur, jedna časť sa bude vyplácať na základe
dohody o vykonaní práce vo výške 12 150,- Sk a ďalšia časť sa bude uhrádzať formou cestovných
náhrad vo výške 17 850,- Sk. Takto spôsob vyplácania odmeny prebiehal. Takto dohodnutý spôsob
odmeny potvrdila aj v konaní vypočutá svedkyňa N. R., skutočnosť potvrdila na základe rozhovoru, ktorý

mala s pani C., pričom pani C. jej o spôsobe odmeny odporkyne rozprávala, pričom aj predchádzajúce
účtovníčky mali odmenu vo výške 30 000,- Sk. Právny zástupca žalobcu popieral akúkoľvek existenciu
dohody reprezentovanej žalovanou, tvrdil, že žalovaná mala dostávať odmenu len na základe dohody
o vykonaní práce, žiadny iný spôsob odmeny s ňou nebol dohodnutý.

9. Súd si pri vyhodnotení, či zo strany žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu vyriešil najprv ako

predbežnú otázku skutočnosť, či medzi stranami došlo k uzavretiu platnej pracovnej zmluvy, teda či
medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzavretiu dohody o vykonaní práce alebo k uzavretiu dohody
o pracovnej činnosti, pričom samotný žalobca podpísal obidve formy dohody. Žalobca uvádzal, že
so žalovanou uzavrel len dohodu o vykonaní práce, uzavretú dňa 20. 04. 2008, ktorá je založená v
spise, pričom v trestnom spise, ktorý bol oboznámený na pojednávaní bola aj dohoda o pracovnej

činnosti uzavretá medzi žalobcom a žalovanou, ktorá bola podpísaná tým istým dátumom 20. 04. 2008
podpísaná žalovanou a za zamestnávateľa za žalobcu je tam len odtlačok pečiatky spoločnosti J. bez
podpisu oprávnenej osoby konať v mene zamestnanca, pričom v dohode o vykonaní práce je len podpis
zamestnanca a naopak je tu len podpis oprávnenej osoby konať za zamestnávateľa, podpis pani C. bez
pečiatky zamestnávateľa. Žalovaná v priebehu pojednávania uviedla, že so žalobcom uzavrela dohodu

o vykonaní práce, pričom správne mala byť uzavretá dohoda o pracovnej činnosti, ktorú aj podpísala,
avšak naspäť podpísaná dohoda o pracovnej činnosti sa jej nevrátila, a tak teda zostala v platnosti
dohoda o vykonaní práce.

10. Súd prvej inštancie konštatoval, že Dohoda o vykonaní práce, ktorú uzavreli navrhovateľ a

odporkyňa podľa zákonníka práce § 226 nespĺňa náležitosti, ktoré by spĺňať mala, čiže neobsahuje
podstatné náležitosti, chýba presná pracovná úloha, čiže nie je uvedené, čo bolo pracovnou úlohou
žalovanej, účtovníčka a mzdová účtovníčka, ktoré je tam uvedené ako pracovná úloha je pracovné
zaradenie a nie je týmto pojmom špecifikovaná úloha, ktorú mala žalovaná u žalobcu vykonávať. Ďalšia
podstatná náležitosť, ktorá chýba v dohode o vykonaní práce je doba, v ktorej sa má pracovná úloha

vykonať. Nie je uvedené, či sa dohoda o vykonaní práce uzatvára na dobu určitú a pracovná úloha má
byť vymedzená výsledkom práce. Pracovná úloha má byť v dohode presne individuálne konkretizovaná,
taktiež tu musí byť v dohode dojednaná odmena.

11. Ďalej súd poukázal na to, že podľa zákonníka práce v dohode o vykonaní práce pracovná úloha

musí byť vykonaná v dohodnutej dobe, inak zamestnávateľ môže odstúpiť od dohody o vykonaní práce,
ak sa pracovná úloha nevykonala v dohodnutej dobe, pričom táto dohodnutá doba v dohode o vykonaní
práce absentuje, čiže nie je zrejmé, dokedy mala žalovaná prácu vykonávať. Splnením pracovnej úlohy,
ktorá je predmetom dohody o vykonaní práce vzniká zamestnancovi nárok na dohodnutú odmenu za
vykonanú prácu. Odmena za vykonanie pracovnej úlohy je splatná po skončení a odovzdaní práce.

Môžu sa účastníci dohodnúť, že časť odmeny bude splatná už po vykonaní určitej časti pracovnej úlohy.
Pracovno-právny vzťah na základe dohody o vykonaní práce zaniká splnením a odovzdaním pracovnej
úlohy a vyplatením odmeny, prípadne môže k zániku dôjsť aj dohodou medzi zamestnávateľom a
zamestnancom.

12. Súd z obsahu zmluvy mal za preukázané, že medzi stranami došlo k uzavretiu dohody o vykonaní
práce, ktorá nespĺňa potrebné náležitosti, takúto dohodu nemožno kvalifikovať ako dohodu o vykonaní
práce, pričom v dôsledku toho by ju síce nebolo možné považovať za neplatnú v zmysle § 17 ods. 2,
ale za dohodu, ktorá právne neexistuje, a preto mal súd za preukázané, že medzi zamestnávateľom -
žalobcom a zamestnancom by podľa obsahu zmluvy bolo možné mať za to, že medzi stranami došlo

k vzniku pracovného pomeru, vychádzajúc zo skutočnosti, čo sa týka plnenia vzájomných povinností,
najmä povinnosti zamestnanca vykonávať prácu, ktorú žalovaná vykonávala tým, že bola u žalobcu
zhruba 4-krát 4 hodiny týždenne a podľa znaleckého posudku u žalobcu odpracovala 1 192 hodí, pričom
bolo dohodnutých len 200 hodín, a povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi za vykonanúprácu odmenu, ktorú aj zamestnávateľ poskytoval vo výške vyplatenej mzdy, a to taktiež na základe
dohody vo výške 30 000,- Sk mesačne, pričom predmetná odmena bola vyplácaná v dvoch častiach a
odmena vo výške 15 000,- Sk, ktorá sa riadne zdaňovala a druhá časť odmeny vo forme cestovných

náhrad.

13. Žalobca svoj nárok opieral o to, že žalovaná si neoprávnene vyúčtovala cestovné náhrady ako
odmenu za svoju prácu, ktorú vykonala, pričom súd poukázal na to, že medzi stranami nedošlo k
uzavretiu dohody o vykonaní práce, pričom predmetná dohoda nespĺňa podstatné náležitosti, ktoré by

ako dohoda v zmysle § 226 Zákonníka práce mala obsahovať, ale túto dohodu považuje za pracovnú
zmluvu, ktorá vznikla medzi stranami, a preto z toho dôvodu nedošlo medzi účastníkmi konania k
bezdôvodnému obohateniu tak, ako tvrdil právny zástupca žalobcu.

14. Súd poukázal aj na skutočnosti vyplývajúce z výsluchu svedkov - pani R., z výsluchu žalovanej aj
svedkyne C., že medzi stranami, a to žalovanou a žalobcom došlo k uzavretiu dohody o odmene vo

výške 30 000,- Sk, pričom časť sa vyplácala ako mzda a časť sa vyplácala formou cestovných náhrad.
O tom svedčí aj skutočnosť, že odmenu 30 000,- Sk predtým mali účtovníčky, čo sa týka výšky odmeny,
výška odmeny je taká istá, akú firma vyplácala zamestnancom účtovníkom predtým, než tam žalovaná
nastúpila. Tvrdenie žalobcu, že si žalovaná neoprávnene vyfakturovala uvedené sumy, súd poukázal na
znalecký posudok, v ktorom znalkyňa uviedla, že žalovaná mala podľa mzdového listu každý mesiac

vyplatenú mzdu vo výške 12 150,- Sk a podľa mzdového listu za čas od 20. 04. 2008 do 31. 10. 2008
odpracovala 1 192 hodín, pričom podľa dohody o vykonaní práce je povolený limit 350 hodín a účastníci
dohody mali v dohode o vykonaní práce dohodnutých len 200 hodín. O tom, že žalovaná vykonávala,
resp. v práci strávila čas viacej ako 200 hodín bol potvrdený aj výpoveďou svedkyne R.. Skutočnosť,
že žalovaná si časť odmeny vyplácala formou cestovných náhrad, poukazujúc na skutočnosť, že to

tak bolo dohodnuté s pani C. a bolo to tam bežné, vychádza aj zo znaleckého posudku, v ktorom sa
uvádza, že žalobca vyplácal diéty zamestnancom, ktorí boli vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu tak,
že na základe evidencie a odpracovaných dní vystavila cestovné príkazy, pričom cestovné príkazy boli
vystavené bez podpisu, na základe ktorých sa spracoval menný zoznam pracovníkov s nárokom na
výšku cestovných náhrad.

15. Znalkyňa v znaleckom posudku uviedla, že z predloženej účtovnej a mzdovej dokumentácie nenašla
ani v jednom prípade písomný príkaz zamestnávateľa na vykonanie zahraničnej pracovnej cesty, v
ktorom by boli uvedené okrem základnej sadzby stravné, poskytnutá výška vreckového a ostatné
osobitné dojednané podmienky podľa zákona o cestovných náhradách, čiže priložené cestovné príkazy,

ktoré boli prílohou výdavkového daňového pokladničného dokladu sú bez podpisu zamestnávateľa
a bez podpisu zamestnanca, bez účtovného predpisu, teda nezabezpečujú požadované náležitosti
účtovného dokladu v zmysle § 10 zákona o účtovníctve. Uvedené svedčí o pravdivosti tvrdenia
svedkyne R., že cestovné príkazy sa vypisovali na konci roka, dátumy sa určovali, čo popierala
pani C., ktorá uviedla, pričom cestovné príkazy sa nikým nepodpisovali, ani zamestnancami, ani

zamestnávateľom. Je pravdou, že právny zástupca na pojednávaní predložil cestovný príkaz Q. H.,
podpísaný zamestnávateľom, aj pánom H., avšak v trestnom spise sa tiež nachádzajú cestovné príkazy
pána Q. H., ktoré nie sú podpísané pánom H., ani zamestnávateľom. Súd listinné dôkazy predložené
právnym zástupcom žalobcu ohľadom pána H. neakceptoval, pretože pán H. je naďalej zamestnancom
žalobcu a pán H. vo svojej výpovedi v trestnom konaní uviedol, že sa v rokoch 2007 a 2008 len jeden krát

zúčastnil zahraničnej pracovnej cesty, pričom v trestnom spise sa nachádzajú nepodpísané cestovné
príkazy H. Q., avšak je uvedený aj interný doklad o tom, že tieto finančné prostriedky svedkovi boli riadne
vyplatené. Q. H. nebol každý mesiac na služobnej ceste v T., služobnú cestu potvrdil len jedenkrát a aj
napriek tomu mu boli tieto cestovné príkazy vyplácané, a to za mesiac máj 2008, jún 2008, za mesiac
apríl 2008, marec 2008, február 2008 a január 2008.

16. Z takéhoto konania žalobcu mal súd za preukázané, že išlo o bežné praktiky žalobcu, akým
spôsobomvyplácalsvojímzamestnancommzduaodmeny(bezriadnevyplnenýchcestovnýchpríkazov)
a mal za preukázané, že žalovanej bola vyplácaná dohodnutá mzda za vykonanú prácu, a to formou
cestovných náhrad tak, ako iným zamestnancom a z toho titulu žalobu žalobcu na zaplatenie žalovanej

sumy v celom rozsahu zamietol, pričom súd poukazuje na § 17 ods. 3 Zákonníka práce, prvá veta, že
neplatnosťprávnehoúkonu,akjunespôsobilsám,nemôžebyťnaujmuzamestnancovi,atoanivtedy,ak
prípadnéplnenieprijatéformouodmenyzavykonanúprácubysavdôsledkuneplatnostiprávnehoúkonu
hodnotilo ako bezdôvodné obohatenie na jeho strane, ktoré by bol povinný vydať zamestnávateľovi.17. Súd mal za preukázané, že podľa § 222 Zákonníka práce za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje
mzda, ktorú zamestnanec dostal za prácu vykonanú na základe neplatnej pracovnej zmluvy, v takomto

prípade hovoríme o tzv. faktickom pracovnom pomere, pri ktorom zamestnanec má nárok na odmenu,
ktorej výška zodpovedá mzde, ktorú by inak za vykonanú prácu dostal. Zároveň podľa § 17 ods.
3 Zákonníka práce v záujme ochrany zamestnancov sa ustanovuje, že neplatnosť právneho úkonu
nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám.

18. Vzhľadom k uvedenému súd vyhodnotil, že medzi stranami vznikol pracovný pomer vzhľadom na
vykonané práce žalovanou, rozsah odpracovaných hodín žalovanou, ako aj na spôsob dohody a výplaty
mzdy, poukazujúc taktiež na skutočnosť, že žalobca sa sám nevedel vyjadriť k uzavretiu dohôd, pretože
boli uzavreté so žalovanou dve dohody, a to dohoda o vykonaní práce, ako aj dohoda o pracovnej
činnosti, pričom žalobca svoj nárok opieral len o dohodu o vykonaní práce , ktorá nespĺňala podstatné
náležitosti a k ukončeniu došlo dohodou o ukončení pracovnej činnosti a už tieto skutočnosti svedčia

o tom, že žalobca uzatváral fiktívne zmluvy. Súd poukázal na to že žiadne plnenie prijaté na základe
právneho úkonu neplatného pre nedostatok výslovne predpísanej formy nie je možné považovať za
bezdôvodnéobohatenievoblastipracovno-právnychvzťahovtak,akosatohodomáhažalobcazostrany
žalovanej, čo si žalobca spôsobil sám z dôvodu neplatne uzavretých dohôd tak, ako uviedol súd.

19. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca sa mohol domáhať len náhrady škody, ktorá mu
vznikla v dôsledku neplatného právneho úkonu, pokiaľ však neplatnosť zamestnávateľ nespôsobil sám.
Vzhľadom k uvedenému súd rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti rozsudku a nárok žalobcu v
celom rozsahu zamietol ako nedôvodne uplatnený.

20. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 OSP tak, že o trovách konania rozhodne do
30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

21. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu vo výške

3 555,07 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne, odo dňa 15. 07. 2009 do zaplatenia do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal žalovanú zaviazať na náhradu trov konania, a to do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalobca namietal, že súd vykonal nesprávne dokazovanie, v dôsledku čoho
dospel k nesprávnemu právnemu záveru a rozhodnutiu. Súd hodnotil dôkazy tendenčne len v prospech
žalovanej, nebral do

úvahy dôkazy svedčiace v prospech žaloby a s týmito dôkazmi sa ani nevyporiadal
vo svojich dôvodoch rozsudku. Žalobca opätovne poukázal na skutkový stav. Nesúhlasil s tvrdením
žalobkyne, že prišlo k dohode o vyplácaní odmeny za vykonanú prácu v dvoch častiach tak, že jedna
časť sa zdaňovala a druhá sa vyplácala formou cestovných náhrad, poukazujúc pritom na dohodu s p. R.
a na to, že to bolo u žalobcu bežné. Uvedené tvrdila len žalovaná a svedkyňa R., pričom tieto výpovede

žalobca považuje za nevierohodné a účelové. Za nepravdivé považoval aj tvrdenia, že odmena vo výške
30 000,- Sk bola dohodnutá aj s predchádzajúcimi účtovníčkami, pričom nepravdivosť týchto tvrdení
možno overiť zo mzdových listov ostatných zamestnancov. Dodal, že v konaní nebolo preukázané,
že by niektorý zamestnanec dostal vyplácanú náhradu za služobnú cestu, ak ju nevykonal. Súd bez
akéhokoľvek relevantného dôkazu dospel k jednoznačnému záveru, že bolo preukázané, že v J.-e išlo

o bežné praktiky, že mzda a odmena zamestnancom bola vyplácaná vo forme mzdy za vykonanú prácu
a formou cestovných náhrad, a preto má za to, že aj u žalovanej bola dohodnutá táto forma vyplácania
mzdy za vykonanú prácu.

22. Pokiaľ ide o dôkaz obstaraný z trestného spisu ČVS-KRP-10/PELMR-

2009, t. j. znaleckého posudku č. 3/2009, ktorý vypracovala znalkyňa V.. J.
T. a súd tento dôkaz nekriticky bez akéhokoľvek hodnotenia prijal ako
hodnoverný poukázal na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 20. 02. 2013 konštatoval, že
závery znaleckého posudku o odpracovaní celkovo 1 192 hodín v období od 20. 04. 2008 do 31.10.2008
žalovanou sú nereálne. Súd prvej inštancie však znovu bez bližšieho zdôvodnenia akceptuje zistenia

znaleckého posudku a opiera, zdôvodňuje svoje rozhodnutie aj o tento znalecký posudok. Samotná
žalovaná potvrdila, že do spoločnosti žalobcu chodila 4-krát do týždňa cca na 4 hodiny, preto sú závery
znalkyne nepochopiteľné. Poukázal aj na potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 05. 11. 2013, ktorá
na dožiadanie okresného súdu uviedla, že žalovaná bola v čase od 10. 03. 2008 do 31. 07. 2008 a včase od 15. 10. 2008 do 31. 10. 2008 a od 01. 11. 2008 do 31. 08. 2010 zamestnaná ako dohodár u
zamestnávateľa O. Y. Q. v T., že v čase od 16. 10. 2008 do 31. 12. 2009 bola zamestnaná ako dohodár
na súkromnej G. B., v čase od 01. 09. 2005 do 19. 12. 2012 zamestnaná ako dohodárka na Z. D., C. a

od 04. 10. 2007 do 01. 09. 2010 bola evidovaná aj ako matka starajúca sa o dieťa do 6 rokov. Žalovaná
potvrdila, že mala pracovný pomer s O. Y. Q. v T. v čase, keď pracovala aj pre žalobcu a navyše sa
starala o malé 1-ročné dieťa.

23. Ďalej namietal, že ak súd bude považovať pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom ako

zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnankyňou za riadny pracovný pomer,
nesúhlasil s tým, že so žalovanou bola dohodnutá odmena za vykonávanie
účtovníckych prác pri ani nie polovičnej pracovnej dobe v zmysle Zákonníka práce vo výške
30 000,- Sk, ako to uviedol prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku. Bývalá účtovníčka
R. zamestnaná na plný úväzok (8,5 hodín denne) mala mzdu vo
výške 18 000,- Sk brutto. Žalovaná zamestnaná na „polovičný pracovný úväzok“ mala dohodnutú

mesačnú odmenu vo výške 15 000,- Sk brutto, t. j. 12 500-, Sk netto. Žalobca sa stotožnil s
právnym názorom odvolacieho súdu, že ide o pracovnoprávny vzťah a žalobou sa požaduje vydanie
bezdôvodného obohatenie z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré malo vzniknúť neoprávneným vyplatením
peňažných súm žalobcom ako zamestnávateľom žalovanej ako zamestnankyni, a preto je potrebné
tento nárok posúdiť podľa § 222 Zákonníka práce.

24. S poukazom na vykonané dokazovanie mal za nesporné, že žalovaná vykonávala pre žalobcu prácu
účtovníčky a mzdovej účtovníčky s jednomyseľným súhlasom oboch
účastníkov, teda išlo o pracovný pomer - zamestnanecký pomer. Zostáva posúdiť, či
išlo o plný pracovný úväzok, t. j. 8,5 hodiny denne v zmysle Zákonníka práce,

alebo čiastočný úväzok a zároveň ustáliť, aká odmena jej za vykonávanú prácu
patrila. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná vykonávala pre žalobcu prácu cca 4-
krát do týždňa po 4 hodiny, čo nepredstavuje ani pracovný čas polovičného úväzku. Poznamenal, že
výška odmeny žalovanej aj napriek skrátenému úväzku bola takmer vo výške odmeny predchádzajúcej
zamestnankyne zaradenej na pracovnú pozíciu účtovníčky. Z výsluchu žalovanej, ako aj svedkyne R.

bolo preukázané, že pokiaľ ide o finančné sumy vo výške 17 850,- Sk mesačne, ktoré boli žalovanej
poukázané, zotrval žalobca na tvrdení, že k žiadnej dohode so žalovanou ohľadom vyplácania odmeny
v dvoch formách nedošlo. Z dohody o vykonaní práce zo dňa 20. 02. 2008, ktorú podpísala žalovaná a
za J. zamestnankyňa C. vyplýva, že okrem odmeny podľa bodu
9 uvedenej dohody má zamestnanec nárok na náhrady za pracovné cesty podľa

zákona o cestných náhradách. Zákon o cestovných náhradách priznáva nárok na
cestovné náhrady jedine v prípade pracovnej - služobnej cesty, na ktorú je
zamestnanec vyslaný. Takéto pracovné náhrady podliehajú celkom inému právnemu
režimu ohľadom daňových a iných odvodov ako mzda. Taktiež bolo preukázané, že žalovaná
nevycestovala na žiadnu pracovnú - služobnú cestu za celý čas trvania jej

pracovného pomeru u žalobcu, a teda v zmysle zákona o cestovných náhradách nemala
nárok na vyplatenie cestovných náhrad. Cestovné náhrady boli vyplácané len v prípade vycestovania
pracovníka na pracovnú cestu mimo sídla spoločnosti, resp. ak pracoval v zahraničí.

25. Ďalej dodal, že ak by sa svedkyňa C. a žalovaná dohodli, že časť odmeny sa bude vyplácať vo

forme náhrady za pracovné cesty, je nevyhnutné vyhodnotiť platnosť takejto dohody - právneho úkonu a
poukázal na § 17 Zákonníka práce a § 39 Občianskeho zákonníka. Ak by bolo došlo k uvedenej dohode
medzi svedkyňou C. a žalovanou, išlo by o snahu obísť zákon za účelom, aby údajná odmena, ktorú
vraj takto dohodli, nebola zdanená a nemuseli sa z nej odvádzať odvody do fondov, čím by bol ukrátený
štát a zvýhodnená žalovaná, pretože by dostala celú sumu, na ktorej sa dohodli. Bez akýchkoľvek

pochybnostíbyišloodohodu-právnyúkon,ktorýsvojímobsahomaúčelomodporovalzákonuazároveň
obchádzal zákon o dani z príjmu a zákony o odvodoch do fondov. Ak skutočne došlo k uvádzanej
dohode, ako to tvrdí žalovaná, je nesporné, že si aj žalovaná musela byť vedomá, že takouto dohodou -
právnym úkonom koná v rozpore so zákonom. Ako sama vo svojich výpovediach pred prvoinštančným
súdom uviedla, má ekonomické vysokoškolské vzdelanie, dokonca prednášala - vyučovala účtovníctvo

na O. Y. Q. a súkromnej odbornej škole, Z. - T.. Teda niet pochybností o tom, že musela poznať všetky
právne predpisy týkajúce sa účtovníctva, mzdového účtovníctva, daňových a odvodových predpisov a
ak skutočne sa dohodla na dvojakej forme odmeny za poskytované práce, musela si byť vedomá, že pri
dohode, podľa ktorej sa jej má vyplácať odmena vo forme cestovných náhrad za pracovnécesty, ktoré nevykonala, odporuje zákonu a napriek tomu takúto dohodu uzavrela. V takom prípade si
sama spôsobila neplatnosť takéhoto úkonu a musí niesť následky.

26. Záverom žalobca uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaná sa prevodom
finančných prostriedkov z účtu žalobcu bezdôvodne obohatila sumou spolu vo výške 107 100,- Sk, t. j. 3
555,07 eura, pričom malo ísť o náhrady za pracovné cesty, ktoré neuskutočnila, čím získala majetkový
prospech plnením bez právneho dôvodu. Ak by súd vyhodnotil dôkazy a uveril by tvrdeniu žalovanej,
že sa dohodla

so zamestnankyňou žalobcu p. C. tak, ako to bolo uvedené vyššie, išlo by
o plnenie z neplatného právneho úkonu, čo je tiež bezdôvodným obohatením
v zmysle § 222 ods. 2 Zákonníka práce.

27. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaná uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny. Namietala tvrdenie žalobcu, že žalovaná si vyplácala časť odmeny formou cestovných

náhrad, pretože žalovaná len pripravovala účtovné podklady
a príkazy na úhradu (vrátane úhrady jej mzdy v 2 častiach každý mesiac počas trvania
jej pracovnoprávneho vzťahu). Príkaz na úhradu zadávala p. I. C., ktorá
jediná mala právo v uvedenom rozsahu konať v mene zamestnávateľa. Odmenu za vykonanú prácu
spolu vo výške 30 000,- Sk teda vyplácal žalovanej žalobca. Opätovne poukázala na dohodu uzavreté

s p. C. ohľadom vyplácania mzdy v dvoch zložkách, pričom išlo o podmienku zo strany žalobcu
ako zamestnávateľa. Žalovaná predložila vyúčtovanie cestovných náhrad, ktoré predstavovali účtovné
podklady k vyplácaným sumám 17 850,- Sk mesačne až v decembri 2008, po skončení trvania jej
pracovnoprávneho vzťahu so žalobcom. Z uvedeného teda vyplýva, že počas trvania pracovnoprávneho
vzťahu žalovaná nevykonala žiaden úkon smerujúci k posúdeniu časti dohodnutej odmeny vo výške 17

850,- Sk ako cestovné náhrady. P. C. predložením cestovných príkazov podmienila vyplatenie odmeny
za vykonanú prácu žalovanej za mesiac november 2008 a doplatenie zvyšnej časti odmeny za vykonanú
prácu za mesiac október 2008. Navyše dodatočné vypracovávanie cestovných príkazov za celý rok v
decembri bolo za užívanou praxou aj p. C., preto nie je jej požiadavka voči žalovanej na ich predloženie
nijak prekvapivá. Žalovaná uviedla, že jednoznačným dôkazom uzavretia uvedenej dohody o výške

odmeny 30 000,- Sk mesačne je skutočnosť, že práve takáto suma každý mesiac, hoci v dvoch častiach
(ale aj to v dvoch presne zhodných častiach, teda 12 150,- Sk a 17 850,- Sk) bola žalovanej každý
mesiac po dobu 6 po sebe idúcich mesiacov pravidelne vyplácaná.

28. Pokiaľ ide o spochybnenia výpovede svedkyne R. žalobcom, že si táto svedkyňa neviedla evidenciu

odpracovaných hodín, a teda nemohla mať vedomosť o tejto skutočnosti a taktiež ohľadom účelovosti
výpovedetejtosvedkyne,žalovanápovažovalazairelevantné.Žalobcavodvolanítaktiežvyužívapostup
analogického posúdenia odmeny za vykonanú prácu p. R. s ohľadom na rozsah jej pracovného s
odmenou žalovanej a rozsahom jej pracovného času, čo nemožno aplikovať, pretože strany sporu mali
záujem uzavrieť dohodu, a to s dohodnutou hodinovou odmenou 1 000,- Sk. Nemožno preto analogicky,

ako právny zástupca žalobcu na pojednávaní uvádzal prepočty hodinovej mzdy účtovníkov vo výške 35,-
Sk v danom období a podľa uvedeného posudzovať písomnú dohodu medzi stranami sporu. Žalovaná
nesúhlasilaanisnázoromžalobcu,žesispôsobilaneplatnosťprávnehoúkonu-dohodyovyplácaníčasti
odmeny vo forme cestovných náhrad sama, pretože v čase trvania pracovnoprávneho vzťahu medzi
žalobcom a žalovanou, žalovaná každý mesiac obdržala mesačne dohodnutú sumu a na vystavenie

vyúčtovania vyplácanej sumy vo výške 17 850,- Sk mesačne bolo vyzvaná a donútená až po skončení
pracovnoprávneho vzťahu. V tomto smere poukázala na § 222 ods. 6 Zákonníka práce. Vzhľadom k
tomu, že žalovanej bola dohodnutá odmena vo výške 30 000,- Sk mesačne vyplácaná na jej účet (v
dvoch častiach), pričom príkazy na úhradu platieb zadávala na to poverená zamestnankyňa žalobcu,
nie je splnená podmienka, že zamestnanec vedel alebo musel vedieť z okolností veci predpokladať, že

ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Sumy boli vyplatené presne v súlade s dohodou
medzi žalovanou a p. C.. Záverom si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

29. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej

lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednalodvolanienanariadenomodvolacompojednávaní(§385CSP)adospelkzáveru,žeodvolanie
žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil.30. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že

nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

31. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie..

Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa § 17 ods. 3 Zák. práce, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak

neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda,
je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

Podľa § 222 ods. 1 Zák. práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo
ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.

Podľa § 222 ods. 2 Zák. práce, bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 222 ods. 6 Zák. práce, vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od
zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy
nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich vyplatenia.

32. V danom prípade pri rozhodovaní o podanom odvolaní žalobca zo dňa 15.07.2014 proti

prvoinštančnému rozsudku zo dňa 31.03.2014 č. k. 17C/227/2009-560 odvolací súd pri zopakovaní
dokazovania podľa § 384 ods. 1 CSP opätovným výsluchom strán sporu, svedkyne I. C., ako aj
oboznámením v spise sa nachádzajúcich listinných dôkazov, dospel k opačnému právnemu záveru,
ako súd prvej inštancie ohľadne dôvodnosti uplatneného nároku zo strany žalobcu, ktorého aplikácia sa
prejavila v zmene napadnutého rozsudku podľa § 388 CSP v tom rozsahu, ako je uvedený vo výrokovej

časti tohto rozsudku.

33. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie nezdieľa ten právny názor, ktorý v podstate
súvisí s aplikáciou ust. § 17 ods. 3 Zák. práce na daný prípad, pričom v zmysle tohto ustanovenia
neplatnosť právneho úkonu nemôže byť na ujmu zamestnancovi, ak ju nespôsobil sám a to ani

vtedy, ak prípadné plnenie prijaté formou odmeny za vykonanú prácu, by sa v dôsledku neplatnosti
právneho úkonu hodnotilo ako bezdôvodné obohatenie na jeho strane, ktoré by bol povinný vydať
zamestnávateľovi. Pokiaľ ide o charakter pracovného vzťahu medzi stranami sporu, tak je možné
prikloniť sa ku konštatovaniu prvoinštančného súdu v tom smere, že išlo o pracovný pomer, avšak s
dĺžkou pracovnej doby 4 x za týždeň v dĺžke štyri hodiny. Čo sa týka výšky odmeny za vykonanú

prácu pre žalovanú, tak dohodnutú sumu 30.000,- Sk podľa žalovanej vo svedeckej výpovedi zo dňa
06.12.2017 pred odvolacím súdom opätovne nepotvrdila p. I. C., čo znamená, že v súvislosti s výškou
tejto odmeny by mali byť akceptované mzdové listy žalovanej znejúce na sumu 18.000,- Sk brutto.
V spise sa nachádzajúce listinné dôkazy, ako dohoda o vykonaní práce zo dňa 20.04.2008 a dohoda
o zrušení pracovnej činnosti zo dňa 28.11.2008, vôbec nepreukazujú to, že žalovanej by mala byť

odmena za vykonanú prácu v sume 30.000,- Sk vyplácaná v dvoch formách. V trestnom konaní vypočutí
svedkovia, ako zamestnanci potvrdili to, že náhrada za služobné cesty v zahraničí im bola vyplácaná, iba
za skutočne uskutočnené a tým aj zrealizované služobné cesty, takte nie je možné vychádzať z akéhosi
úzusu v tomto smere, že takýto postup bol v súvislosti s preplácaním nákladov zahraničných ciest bežnezaužívaný. Súd prvej inštancie aj napriek pripomienkam odvolacieho súdu, ktoré boli obsiahnuté v jeho
zrušujúcom uznesení k znaleckému posudku č. 3/2009 vypracovaného pre potreby trestného konania
tieto údaje akceptuje v odôvodnení svojho rozsudku napriek ich už vopred spochybnenej vierohodnosti.

34. Ak ide o právny vzťah rezultujúci z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 222 ods. 1 Zák. práce,
s čím sa stotožňuje aj odvolací súd, tak potom je potrebné s poukazom na ust. § 222 ods. 2 Zák.
práce vymedziť aj o aký druh bezdôvodného obohatenia ide. Odvolací súd dodáva, že ide o bezdôvodné
obohatenie, ako majetkový prospech, ktorý získala žalovaná bez právneho dôvodu tým spôsobom, že

od zamestnávateľa prijala neoprávnene finančné prostriedky spolu v sume 3.555,07 eura za vyúčtované
služobné pracovné cesty do T., pričom ani jednu z týchto pracovných ciest nevykonala, čo v konaní
ani nespochybňovala. Predpokladom k vydaniu takto získaného bezdôvodného obohatenia žalobcovi
je v prípade žalovanej aj naplnenie skutkovej vety ust. § 222 ods. 6 Zák. práce, podľa ktorého takto
vzhľadom na charakter práce, ktorý vykonávala u žalobcu ako zamestnávateľa, ako aj vzhľadom na druh
vysokoškolské vzdelania, ktorý dosiahla, musela si byť vedomá toho, čoho sa svojim konaním vlastne

dopúšťa, t. j. že sa snaží obísť zákon, čo je neprípustné a sankcionované neplatnosťou právneho úkonu
v zmysle § 39 Obč. zák. Ak medzi svedkyňou C. a žalovanou došlo k uzatvoreniu takejto dohody, k
čomu zrejme aj došlo vzhľadom na spôsob vyplácania žalovanej aj za neuskutočnené služobné cesty
do T., tak potom išlo jednoznačne o dohodu v snahe obísť zákon (daňový) a neodvádzať príslušné
odvody a tým poškodiť štát. Vychádzajúc z uvedeného pre odvolací súd na rozdiel od prvoinštančného

súdu nezdieľa ten záver, že žalovaná sa svojim konaním nijako nepodieľala na neplatnosti právneho
úkonu v zmysle § 17 ods. 3 Zák. práce, ale práve naopak aj žalovaná sa svojou činnosťou pričinila o
vznik bezdôvodného obohatenia na jej strane, pretože prijala neoprávnene finančné prostriedky z titulu
vyúčtovania pracovných ciest v T., ktoré nikdy nevykonala. Z uvedeného dôvodu sa žalovaná na úkor
žalobcu v sume 3.555,07 eura bezdôvodne a bez právneho dôvodu obohatila, ktoré obohatenie je podľa

§222ods.6Zák.prácepovinnážalobcovivydaťspolus9%ročnýmúrokomzomeškania od15.07.2009
ako nasledujúceho dňa po prevzatí mimosúdnej výzvy na zaplatenie žalovanej sumy žalovanou až do
zaplatenia.

35. O náhrade trov tohto odvolacieho a prvoinštančného konania rozhodol odvolací súd podľa § 396

ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP s tým, že plne úspešnému žalobcovi v tomto konaní priznal voči neúspešnej
žalobkyni v tomto konaní plný nárok na náhradu trov konania.

36. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).