Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 15, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/255/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216208137
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4216208137.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: OTP
Banka Slovensko, a. s., so sídlom Bratislava, Štúrova 5, IČO: 31 318 916, zast. AK Herceg, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Košická 56, IČO: 35 890 240, proti žalovanému: H. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom
O., O. nám. XXX/X, o zaplatenie 2.006,54 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno zo dňa 6. marca 2017 č. k. 8C/223/2016-48 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade
trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 23. 05. 2016 domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť mu sumu 2.006,54 eura, úroky 810,80 eura, úroky z omeškania 43,71 eura, splatné
poplatky 7,92 eura, úrok vo výške 13,3% nesplatenej istiny úveru 2.006,54 eura od 18. 05. 2016 do
zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 1% z nesplatenej istiny úveru 2.006,54 eura od 18. 05. 2016
do zaplatenia.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.006,54
eura, úrok 327,18 eura, úrok z omeškania vo výške 0,92 eura, úrok z omeškania vo výške 1% ročne
zo sumy 2.006,54 eura od 18. 05. 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov
konania vo výške 100%.

3. Po právnej stránke súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 150 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), čl. 8 a čl. 15 CSP, § 148, § 52 ods. 1 - 3 a § 517 ods. 2 OZ. Uviedol,
že na základe vykonaného dokazovania zistil, že z úverovej zmluvy zo dňa 14. 09. 2012 vyplýva, že
žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 2.138 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť žalobcovi v počte
84 mesačných splátok vo výške 42,80 eura. RPMN bola medzi účastníkmi zmluvného vzťahu ustálená
vo výške 17,54%. Celková čiastka splatná spotrebiteľom bola 3.595,30 eura. Pre neplnenie zmluvných
podmienok žalovaným žalobca ku dňu 20. 03. 2014 zosplatnil celý záväzok žalovaného a vyzval ho k

úhrade dlžnej sumy vo výške 2.423,38 eura do 10 dní od doručenia výzvy. Žalobcovi sa táto zásielka
vrátila ako nevyzdvihnutá. Zo špecifikácie uplatneného nároku vyplynulo, že dlžná suma pozostáva z
istiny vo výške 2.006,54 eura nabehnutého úroku vo výške 810,80 eura, úrokov z omeškania vo výške
43,71 eura a poplatkov vo výške 7,92 eura.4. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané i s poukazom na zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, že medzi žalobcom a

žalovaným vznikol záväzkovo-právny vzťah titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zo strany žalobcu
bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.138 eur, ktoré skutkové tvrdenia žalovaný nepoprel. Súd
žalobu považoval za dôvodnú titulom dlžnej istiny vo výške 2.006,54 eura, úrokov 327,18 eura, úrokov z
omeškania vo výške 0,92 eura v zmysle vyhlásenia úveru za predčasne splatného. Podľa názoru súdu
zmluva obsahovala údaje, ktoré má obsahovať v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. Zároveň priznal v súlade

s § 517 ods. 1, 2 OZ, ako aj § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. aj nárok na úrok z omeškania, avšak
vzhľadom na to, že žalobca si uplatnil len 1%-ný úrok z omeškania, súd mu takýto úrok z omeškania
priznal, keď nemohol rozhodnúť nad rámec podanej žaloby.

5. Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie nabehnutého úroku, úroku z omeškania rôznych
poplatkov, mal súd za to, že žaloba nebola jasne a zrozumiteľne podaná a v tejto časti ako nedôvodnú

zamietol. Súd konštatoval, že zmluvný úrok bol súčasťou každej jednej splátky úveru, a teda priznanie
žalobcom uplatneného zmluvného úroku je duplicitným nárokom. Súd poukázal na to, že žalobca
má nárok na zmluvný úrok len do času účinkov vyhlásenia splatnosti úveru. Vyhlásením splatnosti
úveru žalobca stratil právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Dohodnuté zmluvné úroky z
poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa

dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu. Súd poukázal na § 54 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého sa zmluvné
dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení splatnosti
úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršovalo jeho postavenie. Pokiaľ
ide o uplatnené poplatky, tieto neboli riadne vyčíslené, ani preukázané, preto súd v tejto časti žalobu
ako neodôvodnenú a nepreukázanú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a

žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho druhom výroku, ktorým súd žalobu zamietol, napadol v zákonnej
lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti a
vrátenia mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne

právne vec posúdil, keď zastáva názor, že samotná zmluva dostatočne vyjadruje vôľu zmluvných
strán spravovať sa ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov.
Poukázal na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 14. 09. 2012 a v zmysle § 261 ods. 6 písm.
d/ Obchodného zákonníka sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravuje ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo včlenené s účinnosťou od 01. 04. 2015 (po uzatvorení

zmluvy o úvere). Keďže táto konkrétna právna úprava nemá v rámci Občianskeho zákonníka príslušné
prechodné ustanovenie, je potrebné právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014, ako aj vznik týchto
právnych vzťahov, ako aj nároky z nich posudzovať podľa predpisov účinných do 12. 06. 2014, ak nie
je ustanovené inak. Poukázal na ust. § 502 ods. 1 ObZ, v zmysle ktorého má právo, okrem úrokov z
omeškania, i na úhradu uplatnených bežných úrokov. Záväzok platiť úroky ako odplatu za poskytnutie

peňažných prostriedkov je podstatnou časťou zmluvy o úvere a zákon viaže povinnosť dlžníka platiť
úroky na dobu poskytnutia finančných prostriedkov. Má za to, že zmluva o úvere vyhlásením predčasnej
splatnosti úveru v zmysle čl. VIII. bod 2 písm. e/ nezanikla a nezanikol ani jeho nárok voči žalovanému na
zaplatenie zmluvného úroku. Táto povinnosť žalovaného trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky.
Podľa jeho názoru Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy o úvere medzi

stranami sporu neobsahoval žiadne ustanovenie, podľa ktorého by pri poskytnutí úveru nemal veriteľ
voči dlžníkovi právo popri úrokov z omeškania i na zaplatenie riadnych úrokov. Nesúhlasí s rozhodnutím
súdu prvej inštancie v časti, v ktorej jeho nárok na časť uplatnených riadnych úrokov do podania žaloby,
úrokov z omeškania do podania žaloby ich splatných poplatkov zamietol s odôvodnením, že žaloba
nebola jasne a zrozumiteľne podaná.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci
dospelkzáveru,žeodvolaniežalobcuniejedôvodnéarozsudoksúduprvejinštancievjehonapadnutom
zamietajúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o náhrade trov konania je potrebné v zmysle § 387 ods.

1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

8. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 23. 05. 2016 domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť mu z titulu nesplatenej istiny úveru k 17. 05. 2016 sumu 2.006,54 eura, úrok 810,80eura, úrok z omeškania 43,71 eura a poplatky 7,21 eura, ako aj úrok vo výške 13,3% nesplatenej istiny
úveru 2.006,54 eura od 18. 05. 2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 1% z nesplatenej
istiny úveru 2.006,54 eura od 18. 05. 2016 do zaplatenia. Svoj nárok si uplatňoval na základe zmluvy

o poistenom OTP Expres úvere zo dňa 14. 09. 2012 č. zmluvy: 0390302112 RSU, na základe ktorej
žalovanému poskytol bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 2.138 eur s tým, že prvá splátka vo výške
42,80 eura bola splatná 14. 10. 2012, počet splátok 83 a konečná splatnosť úveru mala nastať dňa 14.
09. 2019. RPMN bola stanovená na 17,54% a celková čiastka, ktorú žalovaný ako dlžník musí zaplatiť
na základe zmluvy predstavuje suma 3.595,30 eura. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si neplnil svoje

povinnosti na základe uvedenej zmluvy, listom zo dňa 20. 03. 2014 žalobca vyhlásil úver za predčasne
splatný, keď k 20. 03. 2014 bol záväzok žalovaného vyplývajúci zo zmluvy po lehote splatnosti vo
výške 578,22 eura. Žalobca preto vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru a vyzval žalovaného, aby
v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy zaplatil svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy, ktorý k 20. 03.
2014 predstavuje sumu 2.423,38 eura a pozostáva z istiny 2.089,34 eura, úrokov 327,18 eura, úrokov
z omeškania 0,92 eura a poplatkov 5,94 eura. Uvedená výzva žalobcu sa vrátila ako nedoručená z

dôvodu, že na uvedenej adrese bol adresát neznámy a list bol žalobcovi vrátený 26. 03. 2014.

9. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.006,54
eura, úrok 327,18 eura, úrok z omeškania vo výške 0,92 eura a úrok z omeškania vo výške 1% ročne
zo sumy 2.006,54 eura od 18. 05. 2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V tomto výroku z dôvodu absencie odvolania nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.

10. Žalobca vymedzil svoje odvolanie tak, že toto smeruje do zamietajúceho výroku rozsudku súdu
prvej inštancie v časti uplatnených riadnych úrokov do podania žaloby, ako aj úrokov z omeškania do
podania žaloby a nepriznaných poplatkov. Žalobca vo svojom odvolaní v prvom rade namietal aplikáciu

nesprávneho právneho predpisu, kedy mal za to, že v danom prípade ide o zmluvu o úvere podľa § 497
a nasl. Obchodného zákonníka, pričom súd prvej inštancie na daný právny vzťah aplikoval Občiansky
zákonník. Túto námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú z nasledovných dôvodov:
Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o poistenom OTP Expres úvere
vystupoval ako veriteľ, t. j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný

vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej
formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla
jej obsah nemení, pričom na ďalšie všeobecné podmienky odkazuje. Spotrebiteľská zmluva je teda
akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená v

Občianskom, Obchodnom zákonníku alebo inom osobitnom zákone. Podľa predchádzajúceho zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení a doplnení niektorých zákonov je spotrebiteľským
úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené aj

predmetnú zmluvu o stavebnom - spotrebiteľskom úvere je potrebné považovať svojou povahou za
zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogata lex generalis, t. j. pokiaľ špeciálny
predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou
právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť

pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné
posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Uvedené platí napriek tomu, že je nespochybniteľný názor žalobcu, že úver je tzv. absolútny obchod a
že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň vždy je potrebné mať na zreteli, že úverová
zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, pričom v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa tu

vyvstáva požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva
bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku.
Správnosť aplikácie občiansko-právnej úpravy, ktorá má zároveň spotrebiteľský charakter z ústavno-
právneho hľadiska nespochybňuje ani Ústavný súd SR (uznesenie ÚS SR z 19. 06. 2013 sp. zn. I. ÚS
402/2013).

11. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní namietal aplikáciu Občianskeho zákonníka, odvolací súd
poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 14. 09. 2017 č. k. 3Cdo/87/2017, v ktorom rozhodnutí sa
Najvyšší súd SR zaoberal predchádzajúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré riešili otázkuaplikácie Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na závery uvedeného
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý podrobil prieskumu všetky doterajšie rozhodnutia týkajúce sa danej
problematiky, vrátane uvádzaného rozhodnutia NS SR 6MCdo 4/2012, a dospel k záveru, že nie je

dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť
Obchodného zákonníka. Na druhej strane je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje
ajznakyspotrebiteľskejzmluvyavzhľadomnaprincípochranyspotrebiteľadospelkzáveru,ževprípade
duplicity právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je potrebné aplikovať právnu úpravu
obsiahnutúvObčianskomzákonníku,anievObchodnomzákonníku.Poukázalnato,žeúverovúzmluvu

treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, čo vyplýva i zo Smernice Rady 87/102/EHS
z 22. 12. 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením
„spotrebiteľ“.

12. Pokiaľ žalobca tvrdí, že po zosplatnení dlhu má nárok na dojednaný úrok, odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na aplikačnú prax súdov, ktorá sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti,

a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách, tieto žalobcovi patria, už zaoberala. Najvyšší
súd SR vo veci 4Obo 143/1998 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytovaných prostriedkov patria len
do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver
Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by

spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Uvedené rozhodnutie akceptoval i
Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012. K záveru súdov, že: „...pokiaľ veriteľ
pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru“ ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

13. Pokiaľ žalobca vyhlásil splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom k 20. 03. 2014, týmto svojím

jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah a zmluvné úroky
a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné
úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú
sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať,
aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na základnú charakteristiku úverového

vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie požičanej
sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý
predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru
v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve
úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru.

14. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe
jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu,
vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny
úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, to znamená, že veriteľ má právo

získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok
veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku tohto
jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a
tedaužívaťasplácaťichpostupnevsplátkachavzniknemupovinnosťuhradiťcelúpožičanúsumuspolu

s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť požičané
prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník, ktorý nesplní
povinnosťvrátiťzosplatnenúpohľadávku,sadostávadoomeškaniaajepovinnýuhradiťveriteľoviajúrok
z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa,
ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky

zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej
zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo.Podľa názoru odvolacieho súdu, len do oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov, a teda
do mimoriadneho zosplatnenia celého úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a po
zosplatnení pohľadávky má veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemá už nárok na zmluvne

dojednaný úrok.

15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom
zamietajúcom výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že
žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, avšak mu žiadne trovy tohto konania nevznikli,
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).