Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 14, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/347/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615203241
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1615203241.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko,a.s.,Hodžovač.11,01011Žilina,IČO:31575951,protižalovanému:G.Š.,nar.XX.X.XXXX,
O. XXXX/X, XXX XX W., o zaplatenie 655,08 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Malacky zo dňa 14.8.2017, č.k. 4C/264/2015-41, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu

655,08 eur, úrok z úveru v sume 34,40 eur, úrok z omeškania 1,41 eur a úrok z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 655,08 eur od 11.3.2015 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 34,40 eur
od 11.3.2015 do zaplatenia, všetko do 120 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol
a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 52 ods. 1,2,3,4, § 54 ods. 1,2, § 517

ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497, § 499, § 502
ods. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 290, § 295 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie vlády“)
a vecne tým, že Úverovú zmluvu č. XXXXX uzavretú dňa 16.9.2013 medzi žalobcom ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, i keď sporná zmluva predstavovala tzv.
absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka) vychádzajúc z

toho, že na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti; na základe uvedeného mal za to, že
na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa
ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. V danej veci bola aplikácia ustanovení
Občianskeho zákonníka pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia, a to s poukazom na ust. § 879f
ods. 3 Občianskeho zákonníka.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca odstúpil od zmluvy a
vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného na zaplatenie úveru jednorazovo do 10.3.2015.
Nakoľko ku dňu zosplatnenia žalobca preukázal, že evidoval pohľadávku voči žalovanému v sume655,08 eur titulom nevrátenej istiny a 34,40 eur úroku z úveru od poskytnutia úveru do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru, súd prvej inštancie v tejto časti žalobe ako dôvodnej vyhovel. Zároveň
priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne vyčíslených z

omeškaných splátok od 11.3.2015 do dátumu predčasnej splatnosti úveru a v sadzbe 5 % ročne z
uplatnenej a priznanej istiny a úroku od 11.3.2015 až do zaplatenia, vychádzajúc z ust. § 3 Nariadenia
vlády, keď v tejto časti bol viazaný žalobným návrhom čo do výšky.

4. Pri rozhodovaní o nároku na zaplatenie úroku vo výške 34,40 eur z neuhradených splátok ku

dňu predčasnej splatnosti úveru súd prvej inštancie ustálil, že za úver možno dohodnúť úroky a že
možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie) a niet zákonného
kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z
omeškania. Pretože ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných
prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta).Mal za to, že úroky popri úrokoch z omeškania sú nielen odklonom od zákona

v neprospech žalovaného, ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu.
Preto uplatnený úrok 19,90 % p.a., prevyšujúci úrok z omeškania a problematickú klauzulu o úrokoch
popri úrokoch z omeškania (po splatnosti) prima facie potenciálne umožňujúcu navýšenie dlhu nad
výšku poskytnutého úveru, posúdil ako rozpor s ust. § 3a ods.3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že

takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej
alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania,
čím dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 Nariadenia vlády.
Na základe uvedeného mal za to, že dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania
prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia

úveruspôsobujeznačnúnerovnováhukuškodespotrebiteľaaznačnézhoršeniepostaveniaspotrebiteľa
oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením
dlhu oproti výške úveru a je nepravdepodobným, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal
s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne (C-415/2011, AZIZ, Rozsudok
Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/190/2014 v analogickej právnej veci ). Mal tak za to, že žalobca

ako veriteľ nemohol oprávnene požadovať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti
úverovej istiny, nakoľko sa po vyhlásení celého úveru za splatný sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí
a žalobcovi patria len úroky z omeškania. Uvedený záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorá
je odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti.
Na uvedenom nič nemení ani dohoda účastníkov nakoľko táto je pre obchádzanie zákona absolútne

neplatná. Vzhľadom k uvedenému žalobu v časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku 19,90 %
ročne z nezaplatenej istiny 655,08 eur od 11.3.2015 do zaplatenia (teda úrok z úveru po zosplatnení
úveru), ako nedôvodnú zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a

žalobcovi, ktorý mal vo veci neúspech len v nepatrnej časti príslušenstva uplatnenej pohľadávky, priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

6. Proti zamietajúcemu výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na úrok po

zosplatnení, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že rozsudok súdu prvej inštancie
je v napadnutej časti nesprávny a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) C.s.p.). Mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov
až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich

úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona, ako aj na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Z podstaty úroku ako ceny za používanie
peňažnýchprostriedkovmožnovyvodiť,žepovinnosťdlžníkaplatiťúroktrváaždodobyvráteniaúveru.V
tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na
dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má

dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie
peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej
lehote,akoajzaplatiťpožadovanéúroky.Akdlžník vobochprípadochnesplnísvojupovinnosťvčas,
dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojoupodstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných
prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. l
Obchodného zákonníka). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná (má

dispozitívny charakter), a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu
rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Odvolateľ mal za to, že tvrdenie,
že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky,
nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok
od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment

jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok
ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Odvolateľ v podanom odvolaní odkázal na aktuálnu rozhodovaciu
prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. HCo/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017, vydaný vo
veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp.zn. 5C/26/2016.

7. Ďalej odvolateľ uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky,

ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za
poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich
reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok
z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik
nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide

o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od
zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac
než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje
zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník
vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený

na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom
bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou
zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená
vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Odstúpením od
zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo

veriteľa a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru.
Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania.

8. Vzhľadom k uvedenému odvolateľ žiadal, aby odvolací súd v zmysle ust. § 388 C.s.p. rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal

žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu
trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu podané proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia nie je podané dôvodne.

Súd prvej inštancie vo vzťahu k uvedenému výroku riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska
posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie peňažnej pohľadávky a jeho rozhodnutie
je v napadnutej časti vecne správne. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní
bol preskúmaný len je výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti

zamietnutá, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne
vyhovené, ktorý odvolaním žalobcu napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako
taký nadobudol právoplatnosť.

11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v

postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p).

12. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
istiny 655,08 eur, úroku 34,40 eur, úroku z omeškania 1,41 eur, úroku 19,9% ročne z nezaplatenej istinyvo výške 655,08 eur od 11.3.2015 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej
istiny 655,08 eur z nezaplatených úrokov 34,4 eur od 11.3.2015 do zaplatenia na tom základe, že
uzavrel so žalovaným Úverovú zmluvu č. XXXXX dňa 16.9.2013, na základe ktorej poskytol žalovanému

peňažné prostriedky vo výške 1 300 eur. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný porušil svoje
zmluvné povinnosti, preto bol listom zo dňa 16.2.2015 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého
úveru v lehote do 10.3.2015. Napriek výzve žalovaný dlh neuhradil.

13. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie vo vzťahu k zamietajúcej časti
výroku rozsudku, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový

stav a vo veci správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému
dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na základe uvedeného
sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými
v rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne a
presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní podstatný význam. Z

uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia .

15. Odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4 Obo 143/98) z ktorej vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov

patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka. Odvolací súd považuje takýto záver za logický,
nakoľko v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to
jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo nerovnováhu vo
vzťahoch medzi účastníkmi. Na tomto výklade a ustálenej súdnej praxi nič nemení ani ust. § 16 ods. 1

zákona o spotrebiteľských úveroch, o ktoré opiera svoje odvolanie žalobca a podľa ktorého je spotrebiteľ
povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru
do jeho splatenia. Toto ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch má na mysli situáciu, kedy
spotrebiteľ-dlžníkriadnesplácaatotoustanovenievymedzujecelkovúdĺžkuobdobia,počasktoréhomá
dlžník ako spotrebiteľ povinnosť platiť úroky. Ak však veriteľ pristúpi k tzv. zosplatneniu úveru, nastupuje

režimplateniaúrokovzomeškaniaanieúrokovzúveru. Vtomtoprípadesvojimprávnymúkonomveriteľ
navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov,
v dôsledku čoho na jeho strane padá obmedzovanie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým
obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok.

16. Možno tak uviesť, že ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde by bol spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by

mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky
veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy
pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť,
lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že

veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku
spotrebiteľa a nemusí trpieť nejaké obmedzenie užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Ak tak jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo
vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia počnúc prvým
dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným

zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradné sankcie, keďže spotrebiteľ
je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať
odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom legge artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvnáúprava,ktorásprotiprávnymstavomstotožňujeajodplatnénárokypatriacelenvprávnesúladnomstave,
je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchýlená od zákona, čo zmluvnú podmienku
podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí

absolútne neplatnou.

17. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je
kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
a § 3a zákona č. 87/1995 Z.z.. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu

neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli
by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády. Alternatívne
(podľa povahy zmluvnej úpravy, subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka).
Vo vzťahu k argumentácii odvolateľa v ktorej poukazoval na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu
ČR odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o rozhodnutia súdov Českej republiky, súd nimi
v zmysle § 193 C.s.p. nie je viazaný.

18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti podľa § 387 ods. 2 C.s.p. (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) ako vecne
a právne správne potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému
proti neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).