Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 21, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/163/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112216919
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7112216919.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci starostlivosti súdu o
maloletého Q. Š. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Košice dieťaťa rodičov: Ing. Z. Š. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v S. na ulici U. Č.. X zastúpenej JUDr.
Katarínou Adamovskou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ulici Žižkovej č. 6
za účasti otca Ing. V. Š. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v S. na ulici S. Č.. XX zastúpeného JUDr. Jánom
Martincom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ulici Werferovej č. 1 v konaní o
úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému o odvolaní otca proti rozsudku Okresného

súdu Košice I č.k. 21P 123/2012-306 zo dňa 2.3.2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného
súdu Košice I č.k. 21P 123/2012-353 zo dňa 9.5.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o úprave výchovy a výživy mal. Q..

Zrušuje rozsudok v napadnutých výrokoch o určení dlžného výživného, trovách konania a v rozsahu
zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zveril maloletého Q. do osobnej starostlivosti matky,
ktorú ustanovil za jeho majetkovú opatrovníčku. Určil výživné pre maloletého od otca od 29.6.2012 do

31.10.2013 400 € mesačne, od 1.11.2013 do 28.2.2014 200 € mesačne a od 1.3.2014 do budúcnosti
400 € mesačne, ktoré zaviazal otca prispievať matke maloletého vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred.
Dlžné výživné za obdobie od 29.6.2012 do 29.2.2016 v sume 12.426,66 € povolil otcovi splácať v
mesačných splátkach spolu s bežným výživným po 250 € až do zaplatenia. Rozhodol, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Dopĺňacím rozsudkom Okresný súd Košice I č.k. 21P 123/2012-353 zo dňa 9.5.2017 zamietol návrh

matky na zvýšenie výživného a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Dopĺňací rozsudok nadobudol právoplatnosť 29.6.2017.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec s návrhom, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a
vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že návrhom na zvýšenie
výživného z 29.6.2012 sa matka domáhala zvýšenia výživného, ktorého bola výška výsledkom mediácie
medzi matkou a otcom a matka vo svojom návrhu priamo poukazovala na ust. § 163 ods. 2 O.s.p.,

podľa ktorého rozsudky o výchove a výžive maloletých detí a o priznaní, obmedzení alebo pozbavení
rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť aj bez návrhu. Súd
prvej inštancie rozsudkom zo dňa 4.3.2014 zvýšil výživné. Voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie a
Krajský súd v Košiciach v zrušujúcom uznesení konštatoval, že prvostupňový súd vec nesprávne právneposúdil, keď si neobjasnil predmet konania a namiesto rozhodovania o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému, ktoré doposiaľ určené neboli bez existencie zákonných predpokladov
rozhodoval o zvýšení výživného pre maloleté dieťa. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok

zrušil a vo svojom uznesení zaviazal súd prvej inštancie začať konanie o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností, vykonať dokazovanie, všetky vykonané dôkazy vyhodnotiť a rozhodnutie odôvodniť
tak, aby bolo preskúmateľné. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 21.11.2014 v konaní o zvýšenie
výživného začal konanie bez návrhu o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností. Uznesenie bolo
účastníkom doručené po vyhlásení rozsudku, čo považuje za hrubé porušenie práv účastníkov konania

a obsah uznesenia je zmätočný. Citoval § 153 ods. 2 O.s.p., z ktorého je zrejmé, že súd môže prisúdiť
viac, než čoho sa účastník v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti domáha. Toto
ustanovenie však nedáva súdu možnosť rozhodnúť o nároku, ktorý uplatnený vôbec nebol vo veci, v
ktorej nebolo začaté konanie na návrh ani bez návrhu. Poukázal na to, že konanie o úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a konanie o zvýšení výživného sú diametrálne
odlišné konania, kým jedným konaním sa ešte len určujú vzájomné práva a povinnosti k maloletému

dieťaťu a dokazovanie zamerané na zistenie všetkých relevantných okolností pre správne určenie týchto
práv a povinností, konanie podľa § 78 Zákona o rodine je konaním o zmene právoplatného rozsudku
alebo dohody schválenej súdom. Vytkol súdu prvej inštancie, že žiadnym spôsobom nerozhodol o
konaní, ktoré bolo začaté na návrh, pretože bolo jeho povinnosťou v riadne začatom konaní o zvýšenie
výživného meritórne rozhodnúť. Citoval § 77 ods. 1 Zákona o rodine a vytýka súdu prvej inštancie,

že rozhodol o dlžnom výživnom od 29.6.2012 napriek tomu, že uznesením začal konanie o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností dňa 21.11.2014. V tomto konaní nenastali žiadne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, pre ktorý by mal súd výživné priznávať spätne. Skutočnosť, že si súd nedokázal
ustáliť predmet konania, nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa na priznanie výživného za
obdobie pred začatím konania. Nesúhlasil s vyčíslením dlžného výživného, pretože výrok o určení

dlžného výživného je nepreskúmateľný. Poukázal na to, že uhrádza pravidelne výživné 100 € tak, ako
bolo rozhodnuté mediačnou dohodou. Po vydaní rozsudku 4.3.2014 počnúc aprílovým výživným až do
zrušenia krajským súdom do 30.9.2014 vrátane októbra 2014 otec uhrádzal výživné 250 €. Celkovo za
obdobie od júna 2014 do februára 2016 otec uhradil výživné 5.500 €. Celková výška výživného za dané
obdobie, ktorú určil súd, predstavuje sumu 17.200 € a zostatok k úhrade by mal predstavovať 11.650 €

a nie 12.426,66 €. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne zhodnotil ukončenie pracovného pomeru
v spoločnosti X. W., s.r.o. ku dňu 31.1.2016, čo podľa názoru súdu nebolo odôvodnené a preto na
túto skutočnosť neprihliadol a pri určení výživného do budúcna vychádzal z potenciálnych, nie reálnych
príjmov otca, ktoré poberal v uvedenej spoločnosti napriek tomu, že od 1.2.2016 v tejto spoločnosti už
nepracuje a ku dňu vydania rozsudku bol evidovaný na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Napriek

dokladom predložených otcom, a to potvrdením spoločnosti X. W., s.r.o., že k ukončeniu pracovného
pomeru nedošlo na žiadosť otca a ukončenie pracovného pomeru súviselo s centralizáciou riadenia u
zamestnávateľa a súd túto okolnosť nebral do úvahy vôbec a s týmto sa nevysporiadal. Citoval § 75
ods. 1 Zákona o rodine. Uviedol, že súd sa v konaní nezaoberal otázkou skončenia pracovného pomeru
napriek tomu, že nemôže vychádzať iba zo skutočnosti, že pracovný pomer bol ukončený dohodou a túto

okolnosť automaticky vyhodnotiť ako vzdanie sa výhodného zamestnania, a to už vôbec nie za situácie,
keď zamestnávateľ písomne deklaroval dôvody skončenia pracovného pomeru. V spoločnosti X. W.,
s.r.o. pôsobil otec v pozícii „quality manager“ a aj predošlé pozície boli predovšetkým manažérskeho
charakteru. Pri skončení pracovného pomeru na riadiacej výkonnej pozícii k tomuto zásadne dochádza
dohodoupredovšetkýmuzahraničnýchspoločností.Ukončeniepracovnéhopomeruvýpoveďouevokuje

nespokojnosť so zamestnancom, prípadne nespokojnosť dohodnúť sa na ukončení pracovného pomeru
a výrazne by to sťažilo ďalšie uplatnenie otca na trhu práce. Odmietnutie dohody by vzhľadom na
vyjadrenie zamestnávateľa na veci nič nezmenilo. Pri hľadaní zamestnania v rámci manažérskych
funkcií je rozhodujúcim prvkom práve hodnotenie predošlého zamestnávateľa. Nesúhlas s ukončením
pracovného pomeru, prípadne súdne konanie voči zamestnávateľovi by prakticky znemožnili ďalšie

uplatnenie na trhu práce. Bez ohľadu na uvedené bolo povinnosťou súdu pri tak závažnom rozhodnutí
vykonávať rozsiahlejšie dokazovanie, predovšetkým za okolností, keď disponoval dôkazom, ktorý
vyvracal jeho stanovisko o dobrovoľnom vzdaní sa výhodnejšieho zamestnania. Nepodložená je aj
dôkazom úvaha súdu, že otcovi bude vyplácaná nemocenská dávka pri výške jeho príjmu, k čomu
nezabezpečil žiadne dôkazy a takéto tvrdenie nie je pravdivé. Poukázal na dôsledné zisťovanie

odôvodnených potrieb maloletého a s povinnosťou súdu zisťovať skutkový stav úplne a nemôže sa
uspokojiť s preukázaním iba niektorých skutočností a ostatné, hoci ostali v rovine tvrdení, tieto následne
považovať za preukázané. Súd žiadnym spôsobom nezisťoval náklady na športovú činnosť maloletého,
na cestovné ani matkou uvádzané náklady na splátku úveru, nezaoberal sa výškou nákladov nastravu maloletého, pretože určené výživné prekračuje odôvodnené potreby maloletého, čo však súd
žiadnym spôsobom neodôvodnil. Vytkol súdu prvej inštancie, že žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s
okolnosťou, že otec bol počas obdobia od 1.11.2013 do 28.2.2014 nezamestnaný, počas tohto obdobia

nepoberal príjem ani mu nevznikol nárok na podporu v nezamestnanosti a súd počas tohto obdobia určil
výživné 200 €, avšak nie je zrejmé, z čoho vychádzal a taktiež nezohľadnil vyživovaciu povinnosť otca k
ďalším dvom maloletým deťom a manželke, ktorá je na rodičovskej dovolenke a nepoberá žiaden príjem.
Taktiež súd neuznal otcovi oprávnenosť nákladov na cestovné, a to ani počas práce vo Fiľakove, ani
počas práce v Michalovciach, pretože dospel k záveru, že sa otec do zamestnania mohol dopravovať

autobusom, čo by bolo ekonomickejšie. Náklady vynakladané otcom na dosiahnutie jeho príjmu a
náklady na cestu do zamestnania sú legitímnymi nákladmi, ktoré sú aplikačné a štandardné a bez výhrad
sa uznáva. Náklady na cestovné autom nie sú žiadnym spôsobom prehnané a neodôvodnené vzhľadom
na vzdialenosť práce od bydliska otca. Nejedná sa o nadštandardný a neluxusný spôsob dopravy a súd
nemôže otcovi určovať, či má do zamestnania dochádzať verejnou dopravou alebo autom. Navyše súd
žiadnym spôsobom nezistil ani to, či dochádzka verejnou dopravou bola vzhľadom na pracovný čas a

pracovné zaradenie otca možná. Z dokazovania nevyplynulo, či použitie verejnej dopravy bolo vôbec
možné a či by otec dokázal dodržiavať pracovný čas. Poukázal na to, že súd vypočítal priemernú výšku
príjmu v spoločnosti T., s.r.o. za obdobie roka 2015 v sume 2.834,69 €, pričom tento výpočet nevyplýva z
vykonaného dokazovania a je v rozpore s predloženými dôkazmi o výške príjmu otca, pretože priemerný
mesačný príjem otca v uvedenom období sa pohyboval od 1.800 € do 1.900 €.

4. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca poukázala na to, že odvolanie považuje za neodôvodnené.
Rozsudok považuje v plnom rozsahu za správny, nakoľko rešpektuje záujmy maloletého. Argumenty
otca, či už právne alebo faktické, smerujú výlučne len na obranu jeho vlastných záujmov, ktoré nemajú
prednosť pred záujmom maloletého dieťaťa. Otec sa o maloletého nezaujíma, nestretáva sa s ním,

nevenuje sa mu, žiadnym spôsobom ho nepodporuje a neobdarúva. Nesúhlasí s tým, že konanie nebolo
riadne začaté, pretože 29.6.2012 podala návrh na začatie konania a spochybňovanie skutočnosti, či
sa od podania návrhu vôbec viedlo konanie o určenie vyživovacej povinnosti otca k maloletému je
vyslovene zavádzajúce a účelové. Potvrdila, že návrhom nežiadala úpravu ostatných práv a povinností
k maloletému, avšak tieto záležitosti medzi účastníkmi neboli sporné a maloletý bol od narodenia

výlučne v jej osobnej starostlivosti a otec sa o starostlivosť o maloletého nedomáhal. Uviedla, že nie je
namieste spochybňovať uznesenie o začatí konania zo dňa 21.11.2014, pretože sa s ním oboznámila
pri prvom nahliadnutí do súdneho spisu a po prevzatí právneho zastúpenia matky plnomocenstvom zo
dňa 27.5.2015. Je irelevantné, či súd toto uznesenie doručil účastníkom bezprostredne po vydaní alebo
až na pojednávaní 2.3.2014, nakoľko v časti konania o zverení maloletého do osobnej starostlivosti

matke a úpravy styku s maloletým nebolo medzi účastníkmi nič sporné a súd rozhodol v tejto časti tak,
ako navrhovali obe strany. Odvolanie otca preto vyznieva v celom rozsahu ako účelové a nedôvodné.
Podotýka zároveň, že otec nepodal odvolanie proti uzneseniu o začatí konania zo dňa 21.11.2014 v
zákonnej lehote, preto toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Argumenty otca týkajúce sa ukončenia
zamestnania sú irelevantné, pretože z celého priebehu konania je zrejmé, že je v možnostiach a

schopnostiach otca nájsť si zamestnanie s adekvátnym príjmom a obdobia jeho zamestnanosti nikdy
netrvali dlho. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil potreby maloletého, náklady na strane matky, boli
preukázané otcove príjmové a majetkové pomery spolu s príjmami manželky otca a zároveň fakt, že
väčšinaotcomudávanýchvýdavkovnemáprednosťpredvyživovacoupovinnosťounamaloletéhoajeho
ďalšie dve maloleté deti. Poukázala na to, že v septembri 2015 bola otcovi bývalým zamestnávateľom T.,

s.r.o. vyplatená mzda a mimoriadna odmena za štyri pracovné dni v sume 12.089,67 brutto, t.j. 9.031,21
€ v čistom, pričom otec už zároveň pracoval u nového zamestnávateľa X. W., s.r.o. a za tento mesiac
dostal mzdu 1.710,05 € v čistom. Teda otec len za mesiac september mal čistú mzdu 10.741,26 €.
Poukázala na výrok rozsudku o dlžnom výživnom, pretože po prevzatí zastúpenia sa skontaktovala s
predchádzajúcim právnym zástupcom otca a navrhovala mu v snahe eliminovať navyšovanie dlžného

výživného,abydorozhodnutiaprvostupňovéhosúduprispievalnavýživumaloletéhoaspoňčiastkou200
€, ktorú otec sám navrhoval ako výživné vo svojom odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie.
Reakcia otca však bola taká, že matka pristúpi na výživné 200 € za celé obdobie aj do budúcna a bude
touto čiastkou prispievať dobrovoľne. Matka tento návrh otca neakceptovala a vzhľadom na uvedené
skutočnosti považuje rozsudok ako vecne správny a navrhla ho potvrdiť.

5. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.6. Dopĺňací rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 123/2012-353 zo dňa 9.5.2017 nebol odvolaním
napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (ust. § 367 ods. 2
CSP).

7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v

rozsahu vyplývajúcom z ust. § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil
skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne vo veci rozhodol,
pričom starostlivo prihliadal na všetky podstatné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, vrátane toho,
čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací

súd v plnom rozsahu stotožňuje. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa odvolací súd zdôrazňuje,
že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu

ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo
účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v
konaní.Právonaspravodlivýprocesjenaplnenétým,žesúdzistípovykonanídôkazovaichvyhodnotení
skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho

skutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaženeboliprijatévzrejmomomylekonajúceho
súdu,ktorýbypoprelzmyselapodstatuprávanaspravodlivýproces.Osvojvôliprivýkladealeboaplikácii
zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Úvahy súdu obsiahnuté
v odôvodnení napadnutého rozsudku vyplývajú z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu a

zároveň rešpektujú právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení z 30.9.2014 č.k.
7CoP 158/2014-186 vo vzťahu k úprave výkonu rodičovských práv a povinností pre maloleté dieťa.

10. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že konajúci súd
sa vysporiadal s námietkami otca a dodáva, že výchovné prostredie vytvorené matkou, jej nepretržitou

starostlivosťou o maloleté dieťa nebolo spochybnené v priebehu prvostupňového ani odvolacieho
konania účastníkmi ani kolíznym opatrovníkom. Za tejto skutkovej situácie rozhodne je v záujme
maloletého dieťaťa práve so zreteľom na zabezpečenie kontinuálnej starostlivosti, ktorú dlhodobo
zabezpečuje matka a neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že jej doterajšie
výchovné prostredie nezabezpečuje priaznivé podmienky pre vývoj maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti

odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodujúcim hľadiskom pre úvahu o najvhodnejšej úprave výchovy
maloletéhozostávavždyzáujemmal.Q..Nazákladevyššieuvedenýchskutočnostíodvolacísúdvyslovil
názor, že súd prvej inštancie správne a zákonne a v súlade najmä so záujmom mal. Q. rozhodol o jeho
zverení do osobnej starostlivosti matky.

11. Odvolací súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní o výživnom sa použijú zásady citované v ust. §
62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri
odôvodnených potrebách dieťaťa aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určovaní
konkrétneho rozsahu výživného je preto potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma
mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria

výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby, ako sú šatstvo, bielizeň, náklady na bývanie, ako
aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov na
budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje
život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb odstupňovaná a závisí predovšetkým odveku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má
výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené
potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ

nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne
náročnej záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú
nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, pričom ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné
osobitne dokazovať. Dokazovať je potrebné len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa, ktoré
vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd

povinný prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na strane povinných,
rodičov dieťaťa, súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady
a prihliada aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti. Ustanovenie § 62 ods. 2 Zákona o rodine
stanovuje, že dieťa sa má právo podieľať na životnej úrovni svojich rodičov, preto ak je životná úroveň
rodičov vysoká, je v záujme dieťaťa, aby sa na tejto úrovni podieľalo a malo z nej úžitok aj v budúcnosti.
Výška výživného preto môže byť v takomto prípade určená tak, aby zodpovedala aj zvýšeným potrebám

dieťaťa. Je však potrebné mať na pamäti, že miera týchto potrieb je ovplyvňovaná schopnosťami a
možnosťami povinného rodiča a jeho životným štandardom. V prípade, ak sú schopnosti a možnosti
rodiča obmedzené, je potrebné mať za to, že odôvodnenými potrebami sú len bežné potreby dieťaťa,
ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho
človeka. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie dôsledne vyhodnotil odôvodnené potreby

mal. Q. a zistil okolnosti rozhodujúce pre posúdenie schopností, možností a majetkových pomerov otca
aj matky.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu určené výživné zodpovedá potrebám maloletého a nezistil okolnosti
na strane otca, ktoré by odôvodňovali určenie výživného nižšou sumou za rozhodné obdobie, ktoré

správne súd prvej inštancie určoval diferencovane najmä s prihliadnutím na možnosti a schopnosti otca.
Nestotožnil sa s námietkou týkajúcou sa pomerov matky, pretože táto si svoju vyživovaciu povinnosť k
maloletému plní aj osobnou starostlivosťou a rozhodujúcim subjektom pri určení vyživovacej povinnosti
je v tomto prípade otec, ktorý sa nepodieľa na výchove a výžive maloletého osobnou starostlivosťou. V
tejto súvislosti poukazuje na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaradil majetkové pomery medzi

všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a rozšíril východiska na zisťovanie tzv.
potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že
povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje
dosiahnutie príjmu, resp. vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený
príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv.

potencionalitu príjmov, t.j. k zjavne nevyužitým schopnostiam v danom prípade otca, ktorý ako povinný
rodič má maloleté dieťa sústavne sa pripravujúce na budúce povolanie, ktoré nie je schopné samé
sa živiť, preto je povinný s využitím svojich subjektívnych vlastností, najmä vzdelania, pracovných
skúseností, organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť plniť svoju vyživovaciu
povinnosť k maloletému dieťaťu. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu

k predmetu konania dospel k záveru, že určené výživné súdom prvej inštancie je vzhľadom na
citované ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady primerané a
korešpondujúce skutkovému stavu zisteného súdom prvej inštancie a poznamenáva, že určené výživné
zohľadňuje iba nepatrnú časť nevyhnutných potrieb maloletého a je nepochybné, že práve matka dopĺňa
zdroj výživy maloletej na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jeho všestranný rozvoj, čo fakticky

znamená, že podiel matky na výživnom je porovnateľný s podielom otca, pretože o maloletého sa
stará osobne a dobrovoľne si voči nemu plní vyživovaciu povinnosť v rozsahu zodpovedajúcom svojmu
príjmu. Odvolací súd je toho presvedčenia, že otec bol schopný v uvedenom období zabezpečiť si
dostatok prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu minimálne bežného štandardu,
preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil aj svojmu synovi, čo je v súlade

s požiadavkou, že dieťa, ktorého rodičia nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie
rodičov existovalo. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods.
1 Zákona o rodine, ktorý plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú
povinnosť ako aj na ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že
výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého

stupňa, že je v možnostiach a schopnostiach otca plniť si vyživovaciu povinnosť v rozsahu určenom
prvoinštančným rozsudkom po zohľadnení aj ďalších vyživovacích povinností otca k dvom maloletým
deťom a manželke. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v zmysle citovaného zákonného ustanovenia §
62 ods. 1 Zákona o rodine každý rodič je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, abyplnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Zjednodušene povedané, pokiaľ rodič plánuje
zmenu zamestnania, zmenu bydliska alebo počtu vyživovacích povinností, musí mať na zreteli vždy už
existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil. Vzhľadom na to, že

súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o určení výživného a jeho počiatku od podania návrhu
v súlade s ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch o úprave výchovy a výživy podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa ods. 2 tohto zákonného
ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.

13. Podľa ust. § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

14. Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o dlžnom výživnom a v rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie so zreteľom na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku vôbec neodôvodnil výrok o dlžnom výživnom, čím vydal nepreskúmateľné a
zmätočné rozhodnutie, ktorým postupom znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné

práva, teda relevantne argumentovať v odvolacom konaní, čím došlo k porušeniu ich práva na
spravodlivý proces, preto musel odvolací súd rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm.b/ a c/ CSP zrušiť a
podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko
nie je účelné napraviť nedostatky spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie.

15. V ďalšom konaní teda bude povinnosťou súdu prvej inštancie odstrániť dôvody zmätočnosti a
nepreskúmateľnosti rozsudku, presne špecifikovať, ako dospel k sume dlžného výživného, ktoré plnenia
otca započítal do dlhu na výživnom, zistiť dôsledne skutočný stav v naznačenom smere, prípadne v
širšom rozsahu, ak sa ukáže byť potrebným (§ 35 CMP), zistený skutočný stav veci posúdiť podľa
príslušných ustanovení Zákona o rodine, opäť vo veci rozhodnúť v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotiť

dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti a následne svoje rozhodnutie jednoznačne odôvodniť
v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby rozhodnutie a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní boli spätne
preskúmateľné a boli logicky správne a presvedčivé.

16. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).