Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 14, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/134/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415204034
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4415204034.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: D. B., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko
XXX XX B. XXX, zastúpeného: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková , s. r. o., so sídlom
Podzámska 32, 940 01 Nové Zámky, IČO: 36 813 401, proti žalovanému: D.. F. G., nar. XX.XX.XXXX,
bydlisko A. cesta XX, XXX XX L. nad I., zastúpenému: JUDr. Mária Ančinová, advokátka so sídlom
Podzámska 29, 940 10 Nové Zámky, o zaplatenie sumy 1.700 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 10. februára 2017 č.k. 13C/130/2015-126, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 1.700 eur, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 700 eur od
14.12.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.000 eur od 01.03.2015
do zaplatenia. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 657, § 39, § 37 ods. 1, § 531 ods.
1, § 533 a § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zistil, že žalovaná suma pozostáva zo sumy 700 eur,

ktorá mala byť pôžičkou poskytnutou dňa 27.11.2013 a zo sumy 1.000 eur, ktorá mala byť pôžičkou
poskytnutou dňa 13.10.2014.
1.2. V časti uplatneného nároku o vrátenie pôžičky v sume 1.000 eur sa zaoberal spornými tvrdeniami
strán sporu, podľa ktorých žalobca tvrdil, že pôžičku poskytol žalovanému, s A. žiadne peniaze
neriešil, a žalovaný tvrdil, že uvedenú pôžičku žalobca poskytol Kálazimu a jeho osoba tam bola
iba ako akási záruka, pretože žalobca A. nepoznal. Žalobca vo svojej výpovedi poprel odovzdanie
peňazí A. pri stretnutí na železničnej stanici aj inde, a zotrval na tom, že pôžičku v sume 1000 eur

poskytol žalovanému. Uvedené tvrdenie žalobcu bolo vyvrátené vykonaným dokazovaním výsluchom
žalovaného a výsluchom svedka A., ktorí zhodne uviedli, že peniaze na žiadosť žalovaného poskytol
žalobcaA.sktorýmsadohodolinaichsplácaníaprevzaliniekoľkosplátokdlhu.Následnebolo tvrdenie
žalobcu vyvrátené nahrávkou jeho telefonického rozhovoru so svedkom A., ktorá v plnom rozsahu
potvrdila pravdivosť výpovede svedka A. a z ktorej nepochybne vyplýva, že žalobca poskytol pôžičku
v sume 1000 eur práve A. čo v nej sám udáva, a od A. aj tieto peniaze žiadal vrátiť. Konštatoval, že
žalobca svoje tvrdenie zmenil až keď v konaní vyšlo najavo, že existuje dôkaz o tom, že pôžičku poskytol

a vymáhal od svedka A. (nahrávka ich telefonického rozhovoru). Tým bola vyvrátená i pravdivosť tvrdení
uvedených v čestnom vyhlásení zo dňa 13.10.2014 o prevzatí pôžičky žalovaným. Takto vykonaným
dokazovanímmalpreukázanéže,žalobcapôžičku1.000euržalovanémuneposkytolatedažalovanémunevznikla ani povinnosť vrátiť ju. Preto dospel k záveru, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný,
nakoľko nie je nositeľom povinnosti, ktorú si voči nemu žalobca uplatnil.
1.3. Následné tvrdenie žalobcu, podľa ktorého prehlásením z 13.10.2014 žalovaný mal pristúpiť k dlhu

(podľa § 533 a nasl. Občianskeho zákonníka), prípadne prevziať záväzok za svedka A.podľa § 531
a nasl. Občianskeho zákonníka), nepovažoval za dôvodné. Z vykonaného dokazovania výsluchom
žalovaného, výsluchom svedka A. a z nahrávky telefonického rozhovoru medzi žalobcom a A. mal
preukázané, že vôľou strán sporu a svedka A. nikdy takýto právny úkon nebol, teda, že žalovaný nikdy
nemal v úmysle dlh A. prevziať, či k nemu pristúpiť. Vzhľadom na nedôveryhodnosť výpovede žalobcu v

tomto konaní konštatoval, že výpovedná hodnota týchto tvrdení žalobcu je takmer nulová a neprihliadol
na ne. Za tejto dôkaznej situácie k prevzatiu dlhu a ani k pristúpeniu k záväzku zo strany žalovaného
nemohlo dôjsť. Nikdy nebolo vôľou žalovaného vrátiť popri A. alebo za neho pôžičku, ktorú žalobca
poskytol A., k takejto dohode nedošlo ani medzi žalovaným a A., ani medzi žalobcom a žalovaným.
1.4. Konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že zmluva o pôžičke zo dňa 27.11.2013 a
týkajúca sa sumy 700 eur, bola uzavretá platne tak, že žalobca odovzdal sumu 700 eur žalovanému,

ktorý ju prevzal a zaviazal sa ju vrátiť. Preto si nesporné tvrdenia strán sporu osvojil a navyše ich
mal preukázané čestným prehlásením žalovaného zo dňa 27.11.2013. Nakoľko medzi stranami sporu
zostalo sporné, či žalovaný túto pôžičku žalobcovi splatil, zaoberal sa ich spornými tvrdeniami. Žalovaný
tvrdil, že žalobcovi vrátil sumu 700 eur v mieste svojho bydliska a za prítomnosti svojej matky, čo žalobca
(v rozsudku nesprávne uvedené žalovaný) popieral a tvrdil, že k vráteniu pôžičky nedošlo. Matka

žalovaného potvrdila v plnom rozsahu výpoveď svojho syna a potvrdila, že bola pritom, keď žalovaný
sumu 700 eur, ktorú sama predtým prepočítala, vrátil žalobcovi. S prihliadnutím na tieto skutočnosti a tiež
sprihliadnutímnato,žežalobcapreukázateľnevtejtovecioinýchskutočnostiachnehovorilpravdu,resp.
vypovedal účelovo vo svoj prospech (pokiaľ ide o pôžičku v sume 1000 eur tak, ako je vyššie uvedené),
mal za to, že výpoveď žalobcu nie je dôveryhodná a že žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno v tom,

že preukázal, že túto pôžičku žalobcovi vrátil a jeho dlh tým podľa § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka
zanikol.
1.5. Dôkazy produkované a navrhované žalobcom, týkajúce sa prvej z pôžičiek, a to výberov finančných
prostriedkov žalovaným z bankomatu, ktorými mal žalovaný svoj dlh splniť, nepovažoval za relevantné
pre rozhodnutie vo veci. Keďže mal preukázané, že k vráteniu pôžičky došlo, nepovažoval za podstatné

kedy a aké sumy žalovaný z bankomatu vyberal a ani z akého účtu to bolo. Podstatným pre rozhodnutie
bolo, že žalovaný preukázal zánik dlhu.
1.6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalovanému, v
konaní plne úspešnému, priznal právo na plnú náhradu trov konania. Uviedol, že o výške trov konania
súd rozhodne podľa § 262 ods. 1, 2 CSP po právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, že žalobe
vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k záveru, že neuniesol svoje dôkazné bremeno, respektíve, že žalovaný
preukázal zánik dlhu, preto je napadnuté rozhodnutie nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a z dôvodu, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázal na čestné prehlásenie
žalovaného zo dňa 13.10.2014, podľa ktorého sa strany sporu dohodli, že žalovaný sa zaväzuje vrátiť
mu požičané finančné prostriedky. Tvrdil, že takýto vzťah by bolo možné podriadiť pod ustanovenie
§ 533 Občianskeho zákonníka. Záväzok žalovaného deklarovaný čestným prehlásením považoval za
jednoznačný a tvrdil, že tento mal zabezpečiť vrátenie pôžičky, prípadne podľa § 546 Občianskeho

zákonníkamalžalovanýbyťručiteľomvovzťahuknemu.Tvrdil,žeA.byneposkytolžiadnupôžičku,keby
nemal záruku, že peniaze mu vráti žalovaný, ak tak neurobí dlžník. Namietal, že vrátenie pôžičky 700
eur žalovaným nebolo v konaní preukázané, výpoveď žalovaného a jeho matky má minimálnu dôkaznú
váhu, vzhľadom na blízky rodinný vzťah, v ktorom žalovaný a svedkyňa sú. Výpis z účtu, preukazuje len
výber finančných prostriedkov, nie však účel tohto výberu. Osobitne napadol aj výrok o trovách konania.

Mal zato, že súd prvej inštancie neprihliadol na okolnosti, ktoré viedli k sporu a vyvolali ho, teda na
správanie žalovaného. Mal za to, že žalovanému nemali byť priznané, preto žiadal, aby odvolací súd
žalovanému trovy nepriznal, ani v prípade jeho úspešnosti v odvolacom konaní.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že s dôvodmi odvolania nesúhlasí, odvolanie považuje za

účelové, ktoré spôsobuje prieťahy v konaní a navyšuje jeho náklady. Súd prvej inštancie zistil skutkový
stav a vo veci správne rozhodol, keď žalobu zamietol. Správne rozhodol aj o náhrade trov konania.
Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

5.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie,
ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.700 eur, úroku z omeškania
vo výške 5,25 % ročne zo sumy 700 eur od 14.12.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 1.000 eur od 01.03.2015 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že poskytol žalovanému
dve pôžičky, prvú dňa 27.11.2013 vo výške 700 eur a druhú dňa 13.10.2014 vo výške 1.000 eur.

Prevzatie požičaných súm preukazoval čestným vyhlásením podpísaným žalovaným dňa 27.11.2013, v
ktorom žalovaný vyhlásil, že do 13.12.2013 vráti finančnú hotovosť 700 eur osobe žalobcu, a čestným
vyhlásením, v ktorom potvrdil prevzatie finančnej hotovosti vo výške 1.000 eur a uviedol, že budú vrátené
po ústnej dohode v roku 2015 vo februári. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný mu dlžné sumy nevrátil.
Žalovaný namietal, že pôžičku vo výške 700 eur žalobcovi vrátil v hotovosti za prítomnosti svojej matky.

Finančnú hotovosť vo výške 1.000 eur mu žalobca nepožičal, preto sa ho netýka. Peniaze prevzal K. A.,
ktoréhoosobnepoznal,pretožalobcaspísalčestnévyhlásenienajehomeno.Zobsahuspisuvyplýva,že
žalobca na svojich tvrdeniach zotrval aj vo výpovedi pre súdom prvej inštancie dňa 04.03.2016, navyše
poprel poskytnutie pôžičky A. a tvrdil, že peniaze dal žalovanému a od neho ich žiada vrátiť. Po výsluchu
svedka A. a oboznámení sa s obsahom CD s nahrávkou jeho telefonického rozhovoru so svedkom A.

podal návrh na pristúpenie ďalšieho žalovaného do konania (K. A.) a návrh na pripustenie zmeny žaloby.
Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 3. novembra 2016 č.k. 13C/130/2015-109 oba návrhy žalobcu
zamietol. Na záver konania pred súdom prvej inštancie právna zástupkyňa žalobcu tvrdila, že podpisom
čestného vyhlásenia žalovaný prevzal dlh podľa § 531 Občianskeho zákonníka.

9. Odvolací preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z
vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Súd prvej inštancie v prvom rade správne
skúmal, či došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke stranami sporu, a či došlo k reálnemu odovzdaniu
peňazí žalobcom žalovanému. Pri uplatnenom nároku vo výške 700 eur dospel k záveru, že reálnym

odovzdaním peňazí došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, pričom žalovaný svoj záväzok vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky žalobcovi splnil.
Pri nároku uplatnenom vo výške 1.000 eur zistil, že žalobca takúto pôžičku žalovanému neposkytol a
teda žalovanému nevznikla ani povinnosť vrátiť ju. Preto dospel k záveru, že žalovaný nie je pasívne
vecne legitimovaný, nakoľko nie je nositeľom povinnosti, ktorú si voči nemu žalobca uplatnil. Na základe

uvedeného správne rozhodol tak, že žalobu voči žalovanému zamietol. Odvolací súd sa s uvedenými
závermi v plnom rozsahu stotožnil a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny,
potvrdil. Odvolací súd sa tiež stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré nepovažuje za
potrebné opakovať, vrátane citácie právnych predpisov, a na tieto dôvody a zákonné ustanovenia ďalej
iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

10. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal námietkami žalobcu
uvedenými v odvolaní. Opakované námietky žalobcu spočívajúce v nesprávnom právom posúdení
nároku na zaplatenie sumy 1.000 eur odvolací súd nepovažoval za dôvodné. S tvrdeniami, podľa ktorýchvyhlásením z 13.10.2014 žalovaný mal pristúpiť k dlhu (podľa § 533 a nasl. Občianskeho zákonníka),
prípadne prevziať záväzok za svedka A. (podľa § 531 a nasl. Občianskeho zákonníka), sa súd prvej
inštancie dostatočne vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, preto odvolací súd nepovažuje

za potrebné túto argumentáciu opakovať. S námietkou, podľa ktorej záväzok žalovaného deklarovaný
čestným vyhlásením mal byť ručiteľským vyhlásením žalovaného podľa § 546 Občianskeho zákonníka,
sa odvolací súd nestotožnil. Pritom poukazuje, že prípadné dôsledky nesprávneho právneho posúdenia
majú za následok nesprávnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia len v prípade, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhované dôkazy. V danej veci boli všetky navrhnuté dôkazy vykonané a z ich vyhodnotenia

nevyplývajú skutkové okolnosti nasvedčujúce ručiteľskému záväzku žalovaného. V konečnom dôsledku
žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vznik ručiteľského záväzku žalovaného vôbec
netvrdil, nenavrhol v tomto smere vykonať žiadne dokazovanie, prvý krát túto argumentáciu použil
až v odvolaní, hoci nemá charakter novoty podľa § 366 Civilného sporového poriadku. Odvolací
súd nepovažoval za dôvodné ani námietky žalobcu voči vyhodnoteniu vykonaného dokazovania
výsluchom žalovaného a jeho matky. Súd je pri hodnotení dôkazov povinný prihliadať na všetko, čo

vyšlo pri prejednávaní veci najavo, dôkazy hodnotí podľa vlastnej úvahy každý jednotlivo a všetky
v ich vzájomnej súvislosti. Za nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v nemožno
považovať skutočnosť, že súd svoj rozsudok neodôvodnil podľa predstavy žalobcu. Preto pokiaľ súd
prvej inštancie vyhodnotil výpoveď žalobcu ako nedôveryhodnú, nakoľko následným dokazovaním vyšlo
najavo, že nehovoril pravdu keď tvrdil, že finančné prostriedky v sume 1.000 eur poskytol žalovanému,

správne na toto zistenie prihliadal aj pri hodnotení jeho tvrdenia o nevrátení pôžičky vo výške 700 eur.
Odvolací súd sa nestotožnil, ani s námietkami žalobcu voči výroku o trovách konania. Žalovaný bol v
konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešný, preto má nárok na náhradu účelne vynaložených trov
konania, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP ani odvolací
súd nezistil.

11. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný. O výške
trovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatnýmuznesenímvydanýmvyššímsúdnymúradníkom
podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).