Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 25, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/151/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214217527
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214217527.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr.MartyPolyákovejaJUDr.IngridDoležajovej,vprávnejvecižalobcu:GREENPOINT,spol.sr.o.,so
sídlomFarná1545,IČO:36551678,zastúpenéhoJÁNSKÝ&PARTNERSs.r.o.,advokátskakancelária,
so sídlom Nitra, Štúrova 13, IČO: 47 249 650, proti žalovanému: S. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., K.
XXXX/XX, zastúpenému Dr. Máriou Lubuškiovou, advokátkou so sídlom Komárno, Pohraničná 889/1,
o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno z 28. novembra 2016,
č. k. 8C/324/2014-91, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu o náhradu škody voči žalovanému
zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie
právne odôvodnil s poukazom na ust. § 35 ods. 2 a 3, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, 420 ods. 1 a 3, §
663 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). V odôvodnení rozhodnutia následne uviedol, že žalobca
sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 158322,37 eura ako náhrady škody na tom základe, že v
zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 15. 06. 2010 mal prenajatú poľnohospodársku pôdu v zmysle zák. č.

504/2003 Z. z. od žalovaného ako fyzickej osoby o celkovej výmere 339,3921 ha na dobu určitú a to
na 10 rokov do 31. 10. 2019. Dňa 03. 09. 2012 bola žalobcovi doručená výpoveď z nájmu zo dňa 28.
08. 2012 a táto výpoveď bola daná v rozpore so zákonom ako aj zmluvou, preto je výpoveď neplatná a
nájom naďalej trvá. Vyčíslená škoda predstavovala nemožnosť žalobcu ako nájomcu užívať pozemky a
jeho ušlý výnos z celkovej výmery za rok 2014. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol zapísaný
do Obchodného registra dňom 13. 03. 2003. Zmluvu o nájme poľnohospodárskych pozemkov zo dňa
15. 06. 2010 uzavreli prenajímateľ (žalovaný) a nájomca (žalobca) a podľa bodu V čl. I. sa prenechali

do nájmu poľnohospodárske pozemky v katastrálnych územiach A., H., I. X., G., S. a P. o celkovej
výmere 339,3921 ha, pričom presná špecifikácia pozemkov mala byť uvedená v dodatku č. 1 k tejto
zmluve. Podľa čl. V. bod. 1,3 zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 31. 10. 2019. Počas platnosti
zmluvy prenajímateľ mohol zmluvu vypovedať najskôr k 01. 11. 2012 bez udania dôvodu. Výpovedná
doba bola stanovená na jeden rok. Dňa 28. 08. 2012 dal žalovaný výpoveď žalobcovi (doručená dňa
03. 09. 2012) z nájmu podľa čl. V bodu 3. s ktorou žalovaný nesúhlasil (považoval ju za neplatnú)
s tým, že práva a povinnosti žalovaného sa riadia ustanoveniami nájomnej zmluvy a ustanoveniami

zákona č. 504/2003 Z. z. a to § 7 až § 14. Pozemok bol prenajatý najmenej na 5 rokov a čl. V bod 3
považuje za neplatný s poukazom na to, že vypovedať je možné len nájom dohodnutý na dobu neurčitú.
Nájom na dobu určitú sa skončí uplynutím dohodnutej doby alebo dohodou zmluvných strán, avšak k
dohode nedošlo. Súd prvej inštancie argumentoval, že podľa čl. I. predmetnej nájomnej zmluvy uzavretejmedzi žalobcom a žalovaným nemožno vyvodiť ani interpretačným pravidlom predmet nájmu, pretože z
tohto bodu zmluvy vyplýva len výmera 339,3921 ha, ktorá mala byť špecifikovaná v dodatku č. 1. Tento
dodatok vypracovaný nebol (teda nebola súdu preukázaná jeho existencia) a uvedené nehnuteľnosti

nie sú žiadnym spôsobom identifikované tak, aby nemohlo dôjsť k jej zámene (nie je možné zistiť, čo je
predmetom zmluvy). Nehnuteľnosti nie sú špecifikované podľa katastrálneho územia, listov vlastníctva,
parcelných čísiel, kultúry a výmery). Týmto teda nie je možné ani posúdiť, či ide o prenájom pozemkov,
ktorý sa má riadiť právnym režimom zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov
(o ktorý by podľa označenia zmluvy malo ísť), ktorého § 1 ods. 2 upravuje, čo sa rozumie pozemkom

na účely tohto zákona. V tomto prípade ide o právny úkon, pri ktorom nemožno zistiť čoho sa prejavená
vôľa tohto úkonu týka, pretože nie je určito (konkrétne) vyjadrená (uvedená) a ide o absolútne neplatný
právny úkon. Námietku žalobcu, že nájom bol dohodnutý na dobu určitú, a preto považuje výpoveď za
neplatnú, považoval za irelevantnú a nemajúcu vplyv na rozhodnutie súdu v tom smere, že predmetná
zmluva je absolútne neplatná z dôvodu jej nejasného predmetu. S poukazom na ust. § 420 ods. OZ mal
za to, že nebola preukázaná zodpovednosť žalovaného za škodu. Nebolo preukázané porušenie právnej

povinnosti zo strany žalovaného, nebola splnená ani ďalšia podmienka a to príčinná súvislosť medzi
protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody. Skutkové tvrdenia žalobcu boli v celom rozsahu
popreté zo strany žalovaného. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj „CSP“) a v konaní plne úspešnému
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v ust. § 365
ods. 1 písm. b/, d/, e/ f/ a h/ CSP, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne jeho zmeny a vyhovenia žalobe. Namietal, že by
predmetná nájomná zmluva mala byť sankcionovaná neplatnosťou s poukazom na ust. § 40 ods. 2

OZ a § 14 resp. § 16 zák. 504/2003 Z. z. z dôvodu nedodržania písomnej formy, pretože zmluva bola
uzavretávzákonompožadovanejformeatútoskutočnosťanižalovanýnespochybňoval.Predmetnájmu
nebol medzi stranami sporu sporný alebo neurčitý, pretože na jednej strane žalobca po dobu dvoch
rokov platil za užívanie predmetných prenajatých pozemkov žalovanému nájomné a na druhej strane
žalovaný po túto dobu nájomné prijímal. Predmet nájmu bol určiteľný a bola dodržaná písomná forma.

Zvýraznil, že z príslušných ustanovení o nájme podľa OZ, resp. podľa zák. č. 504/203 Z. z., nevyplýva,
že by sa na vznik zmluvy o nájme vyžadovala položkovitá špecifikácia predmetu nájmu, pre absenciu
ktorej by mala byť zmluva neplatná. Dodal, že neobstojí ani tvrdenie súdu, že nebolo možné posúdiť,
či ide o prenájom pozemkov, ktorý sa má riadiť režimom podľa zák. č. 504/2003 Z. z., keď z nájomnej
zmluvy a z vyjadrení strán sporu vyplýva, že išlo o nájom pre účely vykonávania poľnohospodárskej

činnosti pri prevádzkovaní podniku nájomcu podľa ust. § 7 ods. 1 cit. zákona. K uvedenému dodal, že
súd prvej inštancie opomenul pri svojom rozhodnutí vysporiadať sa s ust. § 42 OZ, podľa ktorého, ak
pre neplatnosť právneho úkonu vznikne škoda, zodpovedá sa za ňu podľa ust. OZ o zodpovednosti za
škodu. Bol toho názoru, že súd mal skúmať rozsah škody, nakoľko zodpovednosť žalovaného vyplynula
priamo zo zákona bez toho, aby bolo relevantným skúmanie porušenia povinnosti žalovaného. V závere

odvolania namietal, že súd nenariadil predbežné prejednanie sporu a nevyzval žalovaného, aby sa
vyjadril k žalobe.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil
zmluvu o nájme ako neplatný právny úkon, pretože zo zmluvy nie je možné zistiť o prenájom akých

nehnuteľností ide, zmluva uzavretá medzi stranami sporu je neurčitá ohľadom vymedzenia predmetu
nájmu, ktorú pochybnosť žalobca neodstránil ani v odvolaní. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení,

že spĺňa náležitosti § 363 CSP, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP) za splnenie povinnosti ustanovenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

5.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.6. V prejednávanej veci sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 158.322,37 eura s 9,25
% ročným úrokom z omeškania od 30. 01. 2014 do zaplatenia, ako náhrady škody na tom skutkovom

základe, že žalobca mal od žalovaného ako fyzickej osoby v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 15. 06.
2010 prenajatú poľnohospodársku pôdu v zmysle zák. č. 504/2003 Z. z. o celkovej výmere 339,3921 ha
na dobu určitú a to na 10 rokov do 31. 10. 2019. Dňa 03. 09. 2012 mu bola doručená výpoveď z nájmu zo
dňa 28. 08. 2012, ktorú považoval za danú v rozpore so zákonom ako aj v rozpore so samotnou zmluvou,
nakoľko nebola daná ani k 1. novembru roka. Mal za to, že nájom dohodnutý na dobu určitú nie je možné

vypovedať pred jeho skončením a teda nájom ďalej trvá. Žalovaná suma vyjadruje ušlý výnos žalobcu
pre nemožnosť užívania pozemkov v celkovej výmere, za rok 2014 vrátane DPH, kde výnos priemerne
predstavuje 412 eur/ha vrátane podpory a DPH. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom.

7. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k odvolacím námietkam žalobcu, týkajúcich sa
odvolacích dôvodov, konkrétne podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený

princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa

čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Žalobca namietal rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie
máinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,kedysajednáoinévady,ktoré

mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia; ďalej žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e),
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V
tomto prípade ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Namietal aj vadu podľa § 365 ods. 1 písm. f)
CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 191 až § 194 CSP. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP
odvolacísúduvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúduprvejinštancie,priktorejaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti
majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych
predpisovide,akpoužilinýprávnypredpis,nežktorýmalsprávnepoužiťaleboaplikovalsprávnypredpis,
ale nesprávneho vyložil.

8. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že žalobcom namietané odvolacie dôvody nie sú
naplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
220 ods. 2 CSP. Ako už bolo uvedené, prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú
vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnenézrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho
práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako
i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť ani nedostatočné

zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne

zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani
jedna vada namietaná žalobcom v odvolaní.

9.Odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštancievykonalvovecidostatočnédokazovanie,správne
zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, a preto napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie

uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať
(§ 387 ods. 2 CSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v
odvolaní žalobcu odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené a
tým aj preskúmateľné. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie ako aj s dôvodmi
uvedenými v napadnutom rozsudku a na tieto v celom rozsahu poukazuje ako na svoje vlastné a z týchto

dôvodov ich už znovu nebude opakovať. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd, vzhľadom aj na ďalšie
námietky odvolateľa uvádza poukazuje na nasledovné skutočnosti.

10. Podľa § 420 ods. 1, 3 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

11. V ustanovení § 420 je zakotvená všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb, ktorá
prichádza do úvahy vždy vtedy, keď nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu.
Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je: protiprávny úkon, spôsobenie škody

a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj
zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o subjektívnu zodpovednosť, v prípade,
keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa
§ 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia
zavinenia). Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto

za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným. Obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať
náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. V ust. § 420
ods. 1 je vyjadrená zásada, že každý, t.j. tak fyzická, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil
určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho

vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe
škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením
povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu
podľa tohto ustanovenia. V súvislosti s odsekom 3 ustanovenia § 420 OZ však treba konštatovať, že
ďalšou podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je aj zavinené konanie škodcu, aj keď

zavinenie škodcu sa podľa odseku 3 predpokladá. Pri vymedzení pojmu zavinenie treba vychádzať
z toho, že zavinenie je určitý psychický, vnútorný vzťah škodcu k vlastnému konaniu priečiacemu sa
objektívnemu právu a ku škode ako k výsledku tohto konania. Naproti tomu príčinnou súvislosťou treba
rozumieť určitý objektívny vzťah medzi skutočnosťou zakladajúcou zodpovednosť, t.j. medzi porušením
právnej povinnosti, a výsledkom, t.j. škodou. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah je založený na

dvoch zložkách: na zložke vedomostnej a zložke vôľovej. Vedomostnou zložkou rozumieme vnímanie,
t.j. odraz predmetov a javov v zmyslových orgánoch, ako aj predstavu predmetov a javov, ktoré subjekt
vnímal skôr, alebo ku ktorému dospel úsudkom na základe znalostí alebo skúseností. Vôľovou zložkou
sa rozumie predovšetkým chcenie, ale aj uzrozumenie. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak
vedomostná, ako aj vôľová zložka zavinenia. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. V ust. §

420 ods. 3 je zakotvená prezumpcia zavinenia toho, kto za škodu zodpovedá. Ak sa preukáže, že škodca
spôsobil niekomu škodu porušením právnej povinnosti (dôkazné bremeno postihuje poškodeného),
zo zákona sa predpokladá, že škodca škodu zavinil. Existenciu zavinenia škodcu poškodený nemusí
dokazovať. Prezumpcia zavinenia je teda výhodou pre poškodeného. Podľa odseku 3 sa zodpovednostizbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil; prezumpcia zavinenia je teda vyvrátiteľnou domnienkou.
Dôkazné bremeno však v tomto prípade postihuje škodcu.

12. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne inak
je neplatný.

13. V tomto ustanovení sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú platnosť
prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré právne

predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle
došlo: - slobodne a vážne, - určite a zrozumiteľne, - s možným predmetom plnenia. Inak je právny
úkon neplatný. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok
utváranie vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus
vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno
konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate

skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený
neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením
alebo psychickým donútením. Vychádzajúc zo súdnej praxe možno konštatovať, že fyzické donútenie,
t.j. použitie fyzického násilia na vykonanie právneho úkonu (napr. násilím urobený pohyb rukou pri
podpisovaní), sa prakticky nevyskytuje. Súvisí to zjavne s tým, že fyzickým násilím sa rozumie skôr

priame fyzické násilie manifestované útokom voči konajúcemu, než hrozba (bezprostredná) fyzickým
násilím. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp.
síceexistuje,avšakvinejkvalite,nežtoukazujejejprejav.Ktakýmtoprejavomvôlepatriaúkonyurobené
s vnútornou výhradou, simulované právne úkony, úkony urobené pri vyučovaní, pri hre, úkony spojené
s recesiou a pod. Aj keď posudzovanie vážnosti vôle nespôsobuje v praxi osobitné ťažkosti, treba

zdôrazniť, že adresát nevážneho právneho úkonu sa musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok
vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky,
ktorésainakspájajúsplatnýmprávnymúkonom.Vovzťahuknemujetedaprávnyúkonvcelomrozsahu
platný. V takomto hraničnom prípade dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho,
kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti

vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba
vážnosť ako základná náležitosť vôle. Právny úkon sa musí urobiť zrozumiteľne a vážne. Tieto náležitosti
prejavu sa musia skúmať so zreteľom na právny význam, ktorý sa prikladá zrozumiteľnosti a určitosti,
s prihliadnutím na to, že zrozumiteľnosť a určitosť súvisí so schopnosťou zrozumiteľne najmä písať a
určitým spôsobom používať vyjadrovacie prostriedky. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho

adresát (adresáti) je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho
úkonu, prípadne aj pomocou prekladu (poručiteľ urobí závet v maďarskom jazyku) alebo prevodu
do spisovného (prirodzeného) jazyka. Na ujmu zrozumiteľnosti teda nie je to, že adresát nerozumie
niektorým výrazom použitým pri prejave (napríklad z toho dôvodu, že nemá potrebné vzdelanie).
Stačí, že takýto prejav je vo všeobecnosti zrozumiteľný a adresátovi je význam použitých výrazových

prostriedkov objasnený (objasniteľný) alebo vysvetlený (vysvetliteľný) primerane povahe právneho
úkonu(relatívnapovahazrozumiteľnosti).Inýprístupkzrozumiteľnostiprávnehoúkonubymoholvyvolať
značnú právnu neistotu, ak by konajúci musel vždy dbať na to, aby adresát v úplnosti pochopil všetky
slová uvedené v prejave. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah
alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon)

alebopoužitímdispozitívnychustanovenízákonanamiestoneurčitýchčastíprejavuvôle.Zrozumiteľnosť
prejavu však sama osebe neznamená aj určitosť právneho úkonu. Ak právny úkon nie je urobený
slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný.

14. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku,

nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie
je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej
ochrany, určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý
právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, sa na ňu prihliada aj
bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia

alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z
rovnakéhodôvodu-nemožnoodtakéhoprávnehoúkonu(zmluvy)odstúpiť,nieječasovoobmedzená,aj
keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, kde aj absolútneneplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis, zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia
(§ 451 a nasl.).

15. Podľa § 40 ods. 1 OZ, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov, je neplatný.

16. Povinnú písomnú formu zákon vyžaduje predovšetkým pri úkonoch, ktorých predmetom je
nehnuteľnosť alebo práva a povinnosti spojené s nehnuteľnosťami..

17. Podľa ust. § 1 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z. z., nájomná zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske
účely sa spravuje ustanoveniami osobitného predpisu o nájomnej zmluve, ak tento zákon neustanovuje
inak; rovnako sa to vzťahuje na podnájom.

18. Nájomná zmluva je nominátnym zmluvným typom, ktorý je upravený v Občianskom zákonníku.

Predstavuje dvojstranný konsenzuálny právny úkon, ktorý kreuje právny vzťah medzi nájomcom
a prenajímateľom a vymedzuje ich vzájomné práva a povinnosti. Vzťah medzi zákonom o nájme
poľnohospodárskych pozemkov a Občianskym zákonníkom je vo vzťahu lex specialis derogat legi
generali. Je nutné zvýrazniť, že na platnosť nájomnej zmluvy je potrebné splniť zákonom predpísané
náležitosti pod sankciou neplatnosti tejto zmluvy v prípade ich nesplnenia v intenciách Občianskeho

zákonníka. V Občianskom zákonníku je uplatnená zásada absolútnej neplatnosti, § 37 OZ. V § 40a a §
775 OZ sú taxatívne vymedzené, ktoré právne úkony sa považujú za relatívne neplatné. Tento taxatívny
výpočet nie je možné analogicky rozširovať.
19. Esenciálnymi náležitosťami nájomnej zmluvy sú najmä exaktná špecifikácia predmetu nájomnej
zmluvy, dĺžka trvania nájmu a výška nájomného. Ak nájomná zmluva neobsahuje niektorú z týchto

náležitosti máme zato, že je v nadväznosti na § 37 Občianskeho zákonníka je právny úkon neplatný,
lebo nie je dostatočne určitý. V nájomnej zmluve musí byť presne špecifikovaný predmet nájmu. Z
tohto titulu musia byť katastrálne územie, listy vlastníctva, parcelné čísla, kultúry a výmery uvedené
priamo v nájomnej zmluve, alebo je nevyhnutné aby boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, napríklad vo
forme prílohy. S touto problematikou je späté rozhodnutie NS SR 4Cdo 240/2009, ktoré potvrdilo, „že

absolútne neplatným právnym úkonom je aj neurčitý právny úkon. Pri takomto právnom úkone nemožno
zistiť, čo je jeho predmetom. V preskúmavaných zmluvách chýba špecifikácia predmetu prenájmu,
nehnuteľností, čo spôsobuje ich neurčitosť, a tým ich absolútnu neplatnosť. Zo zmlúv nie je možné zistiť,
o prenájom akých nehnuteľností ide, nakoľko špecifikácia nehnuteľností (podľa katastrálneho územia,
listov vlastníctva, parcelných čísiel, kultúr a výmery) nie je v nich uvedená a príloha, na ktorú zmluvy

odkazujú, nie je ich súčasťou a jej existencia nebola súdu preukázaná. Tým nie je možné ani posúdiť,
či ide o prenájom pozemkov, ktorý sa má riadiť právnym režimom zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme
poľnohospodárskych pozemkov (o ktorý by podľa označenia zmlúv malo ísť - pozn. NS SR), ktorého § 1
ods.2upravuje,čosarozumiepozemkomnaúčelytohtozákona.Keďževpreskúmavanomprípadeideo
právne úkony, pri ktorých nemožno zistiť čoho sa prejavená vôľa týchto úkonov týka, pretože nie je určito

(konkrétne) vyjadrená (uvedená), ide o absolútne neplatné právne úkony.“ Je teda nutné uzavrieť, že
nájomné zmluvy, v ktorých absentuje presné vymedzenie predmetu sú neplatné. K uvedenému odvolací
sud dodáva, že predmetné skutočnosti zakladajú možnosť podania žaloby na určenie neplatnosti takejto
zmluvyavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,nakoľkovsúladesustanovením§451ods.1Občianskeho
zákonníka: „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.“ V prípade absolútnej

neplatnosti zmluvy právny úkon nemá od začiatku žiadne právne následky a hľadí sa naň akoby
neexistoval. V intenciách Občianskeho zákonníka je bezdôvodné obohatenie definované v § 451 ods. 2
ako „majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov.“

20. V preskúmavanej veci bolo vykonaným rozsiahlym a vyčerpávajúcim dokazovaním jednoznačne
preukázané, že z predmetnej nájomnej zmluvy nemožno vyvodiť ani interpretačným pravidlom predmet
nájmu, pretože z tohto bodu zmluvy vyplýva len výmera 339,3921 ha, ktorá mala byť špecifikovaná v
dodatku č. 1. Tento dodatok vypracovaný nebol, resp. nebol predložený tak súdu prvej inštancie ako ani

odvolaciemu súdu, preto nehnuteľnosti uvedené v čl. 1 bol 1 zmluvy o nájme nie sú identifikované tak,
aby nemohlo dôjsť k jej zámene, nie sú špecifikované podľa katastrálneho územia, listov vlastníctva,
parcelných čísiel, kultúry a výmery. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že nie je možné ani
posúdiť, či ide o prenájom pozemkov, ktorý sa má riadiť právnym režimom zákona č. 504/2003 Z. z. onájme poľnohospodárskych pozemkov (o ktorý by podľa označenia zmluvy malo ísť), ktorého § 1 ods.
2 upravuje, čo sa rozumie pozemkom na účely tohto zákona, teda nájomná zmluva je z tohto dôvodu
absolútne neplatným právnym úkonom. Vzhľadom na vyššie uvedené potom nie je možné ani posúdiť

aká škoda, výška, ušlý zisk by mal vzniknúť, keď žalobca nepreukázal špecifikáciu pozemkov a porastov.

21. Pre úplnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia odvolací súd k námietke žalobcu, že súd pochybil
procesne, keď žalovanej nedoručil žalobu s výzvou na vyjadrenie sa k nej, dodáva, že v spise sa
explicitná úprava na doručenie žaloby žalovanej nenachádza, nakoľko pred týmto úkonom sa v konaní

riešila namietaná miestna príslušnosť Okresným súdom Komárno, v závislosti na ktoré procesný postup
sa žalovaný dozvedel o prejednávanom spore, splnomocnil právnu zástupkyňu na zastupovanie, pričom
právna zástupkyňa žalovaného nahliadla do spisu a urobila si fotokópie žaloby a následne bol Krajským
súdom v Nitre určený za miestne príslušný súd na konanie v predmetnej veci Okresný súd Komárno. Z
dôvodu, že žalovaná so žalobou disponovala, nevyjadrila sa k nej, ďalšie doručovanie žaloby tak nebolo
uskutočnené, pričom žalovaná takéto pochybenie súd nikdy nenamietala. K námietke žalobcu, že súd

prvej inštancie vo veci procesne pochybil, keď nenariadil predbežné prejednanie sporu, odvolací súd
zvýrazňuje, že tento inštitút nie je obligatórny a teda je na zvážení súdu, resp. sudcu, či pred prvým
pojednávaním nariadi alebo nenariadi predbežné prejednanie sporu. Sudca fakultatívne môže nariadiť
rovno pojednávanie v zmysle ustanovenia § 177 Civilného sporového poriadku a nemusí sa zaoberať
predbežným prejednaním veci, resp. jeho nariadením.

22. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1

CSP a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).