Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 6, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/141/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202196
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3613202196.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátuJUDr.IvetyZáleskejaJUDr.IviceČelkovejvsporežalobcuCDConsultings.r.o.,sosídlomPříkop
843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika,
IČ 264 29 705, proti žalovanému C. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. T. XXX, XXX XX G., o zaplatenie
786,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k.
5Cb/60/2013-160 zo dňa
30. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá

a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie konanie v časti zmenkového úroku 0, 19 % denne zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol.
Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal podľa čl.
4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske

konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie) zaplatenia zmenkového úroku 0,25
% denne z konkrétnych zmenkových súm za konkrétne obdobia, 6 % úroku z omeškania ročne z
konkrétnych zmenkových súm za konkrétne obdobia, zmenkovej odmeny a trov konania.

2. Pri určení právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval súd prvej inštancie podľa článku 3,
článku 25 bod 1 písm. a/ Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod
2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a

obchodných veciach (Brusel I). Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvej inštancie podľa §
10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len
ZMPSP) v spojení s článkom 6 ods. 1 Nariadenia č. 593/2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného
remitentabolovSlovenskejrepublike.Indosamentomsadoprávnehovzťahudostalcudzíprvok,čovšak
nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo. Súd prvej inštancie nariadil v právnej veci pojednávanie,

nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania a zistenie, či predmet konania súvisí
so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa strany sporu mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali.3. Pred začatím konania zobral žalobca žalobu späť v časti zmenkového úroku 0,19 % denne.
Predmetom konania zostal zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne, v ostatných častiach zostal žalobný
petit nezmenený. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. v späťvzatej časti súd konanie zastavil.

4. Právnu vec posúdil súd prvej inštancie podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej
len ZZŠ), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie zistil, že zmenka bola vystavená žalovaným na rad prvého zmenkového

veriteľa,ktorýmbolaspoločnosťPOHOTOVOSŤs.r.o.Zmenkabolasplatnápripredložení(vistazmenka)
s doložkami "bez protestu" a "na zaplatenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia". V pravom hornom
rohu zmenky sa nachádza číslo spotrebiteľskej zmluvy o úvere 306000157. Zo zmluvy o úvere č.
306000157 zo dňa 18.11.2009 súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorila
so žalovaným na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý
úver vo výške 400 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 392 eur. Žalovaný potvrdil

prevzatie poskytnutého úveru. Úver sa zaviazal splácať
v 12-tich mesačných splátkach po 66 eur počnúc dňom 27.12.2009. Zmluva neobsahuje RPMN. V bode
14 všeobecných podmienok úveru, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, bola uzavretá dohoda o vyplnení
zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy o úvere
vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum úročenia zmenkovej sumy.

V bode 17 všeobecných podmienok bolo uvedené, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať podľa
Obchodného zákonníka, § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, a zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva.

5. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva o úvere č. 306000157 zo dňa 18.11.2009 je spotrebiteľskou

zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je formulárovou (typovou zmluvou), pri ktorej spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. IČO:
35807598 a žalovaný ako fyzická osoba, ktorý v čase podpísania zmluvy nebol podnikateľom, pričom
nemal v úmysle a ani nepoužil úver na výkon zamestnania, ale len pre osobnú potrebu, nekonal v
rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti, je spotrebiteľom. V danom prípade bol úver

poskytnutý na súkromný účel a nie na podnikanie. V pochybnostiach má dôkazné bremeno veriteľ.
Nespotrebiteľský úver musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Podľa
názoru súdu prvej inštancie sa nejedná o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže
zo zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky boli veriteľom dlžníkovi odovzdané a prevzaté pri podpise
zmluvy, teda sa jedná o zmluvu o pôžičke.

6. Konštatoval, že súčasťou zmluvných podmienok bol aj článok 14, označený ako dohoda o vyplnení
zmenky, na základe ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková
suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu

vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh
splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti
splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky, pričom zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že

ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu štyri týchto podmienok stal splatný celý dlh.

7. Poukázal na to, že v bode 17 všeobecných podmienok poskytovania úveru si zmluvné strany
dohodli v zmysle § 262 ods. l Obchodného zákonníka, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom a táto zmluva sa uzatvára ako nepomenovaná zmluva podľa § 269 ods.2

Obchodného zákonníka. Z obsahu tohto dojednania súd prvej inštancie vyvodil, že tento bod bol
jednostranne formulovaný právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom v úmysle obísť ustanovenia
chrániace spotrebiteľa, či už v zákone
o spotrebiteľských úveroch alebo Občianskeho zákonníka. Dohodu o voľbe práva, ktorá nebola
individuálne dohodnutá, vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. a/

Občianskeho zákonníka a konštatoval jej absolútnu neplatnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
25.01.2011 sp. zn. 5MCdo 20/2009). V zmluve o úvere absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, o
výške úroku z úveru, najmä o výške RPMNa o priemernej RPMN, o výške, o počte, termínoch splatnosti splátok, úrokov a iných poplatkov a poradie
v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom podľa § 4 ods. 2 písm. g/, h/,
i/, j/, k/, ods. 3 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľských úveroch platného a
účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorá má za následok, že úver je zo zákona bezúročný a bez
poplatkov.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere č. 306000157 zo dňa 18.11.2009 je

koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, a to nielen v zabezpečovacích ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch ako sú zmluvné pokuty a blankozmenka, ale celá zmluva vrátane obchodných podmienok
je koncipovaná výlučne v prospech veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka a práva a práva a výhody
veriteľa. Teda samotný obsah a účel zmluvy sa priečia dobrým mravom a sú v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Preto nemohlo žalobcovi ako veriteľovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Najvyšší súd SR
v rozhodnutí sp.zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 06.05.2008 konštatoval, že na základe absolútne
neplatnej úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť žalobcovi právo na vyplnenie blankozmenky. Právo na
vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako
súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo

so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4
písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 cit. zákona neplatná. Hoci použitie
zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku v súvislosti so spotrebiteľskými
úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.01.2011, to neznamená, že v spotrebiteľských
zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za

neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade považoval súd prvej inštancie dojednanie dohody
o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho
zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá pre nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy úroku 0,25% denne ako sankcie spojenej
s nesplnením záväzku. Taktiež sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.

a/ Občianskeho zákonníka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale vychádza len zo všeobecných
podmienok, ktoré boli veriteľom jednostranne stanovené a jej obsah nemohol dlžník nijakým spôsobom
ovplyvniť. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka,
nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol veriteľ povinnosť niesť dôkazné
bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb). Na rozdiel od

situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č.191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s
tým čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky neplatná,
čo má taký istý dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo
veriteľovi ako remitentovi právo na vyplnenie bankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou.

9. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že konanie, ktorým veriteľ prijal
zmenku s takto vysokým úrokom nie je možné považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobými
mravmi stanovenými v § 3 ods. l Občianskeho zákonníka a pokiaľ by išlo o režim Obchodného zákonníka
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré konanie nemôže požívať právnu ochranu.
Z dôvodu, že remitentovi, spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. nevzniklo právo prijať zmenku, ani právo

zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie, lebo zmenka ani nemohla
byť od dlžníka prijatá a nemožno sa na jej základe domáhať jej vyplatenia, remitentovi nevzniklo právo
previesť práva a povinnosti z neplatnej zmenky na žalobcu.

10. Vzhľadom k tomu, že predmetná zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa,

ktorý je podnikateľom, vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým
spôsobom a súd prvej inštancie mal vedomosť o činnosti veriteľa z iných súdnych konaní, bol vo veci
reálny predpoklad, že právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny
základ v spotrebiteľskom vzťahu. V zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu
v každom štádiu konania (a v každom druhu konania), bez výnimky ex offo skúmať, či

sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať
právne normy spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
ESD C-419/2011 z 14.03.2013 alebo rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10, z ktorého vyplýva, že
napriek tomu, že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktnéhocenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Samotný ESD
v uvedenom prípade z úradnej moci skúmal postavenie odporcu ako spotrebiteľa. Súd musí poskytnúť
ochranu spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade, ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky.

Umožňuje mu to priamo zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je k zmenkovému zákonu
v postavení špeciality a lex specialis deroigat lex generali ( v tomto prípade aj lex posterior derogat legi
priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie preto ani nerozhodol
vydaním zmenkového platobného rozkazu a uviedol, že sa preto nemožno odvolávať iba na ustanovenia
zákona č. 191/1950 Zb. V rámci rozhodovania o právnych vzťahov vo veci súd prvej inštancie aplikoval

právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na ochranu spotrebiteľa.

11. Právny inštitút zmenky je síce založený na prísnej formálnosti zmenkových vzťahov, každopádne by
táto samotná formálnosť nemala vychyľovať práva, plynúce zo zmenkových vzťahov, v prospech jednej
zo zúčastnených strán. Túto skutočnosť je potrebné brať do úvahy najmä za situácie, kedy zmenková
prax inklinuje k využívaniu zaisťovacej funkcie zmeniek. Zmenkový dlžník a zmenkový veriteľ sú síce

formálne v rovnom postavení, ale faktická situácia môže byť odlišná a v tomto prípade aj odlišná bola,
kedy na jednej strane vystupoval profesionálny podnikateľ a na druhej strane neinformovaný dlžník.
Navyše často dochádza k situáciám, kedy je zmenka využívaná vo vzťahu k tým subjektom, od
ktorých nie je možné očakávať hlbšie povedomie o zmenkovom práve. Ústavný súd Českej republiky vo
svojom náleze z 16.10.2012 sp. zn. Pl 16/12 konštatoval, že súčasné napätie, spojené so zmenkami je

spôsobené najmä ich zneužívaním hlavne voči subjektom, po ktorých nie je možné požadovať špecifické
znalosti a značnú rigiditu zmenkových vzťahov spravodlivo požadovať. Vo všeobecnej rovine možno
súhlasiť s názorom, zdôrazňujúcim význam autonómie vôle v oblasti záväzkových vzťahov.
Napriek tomu však ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo
jednotlivca, alebo dokonca ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý

autonómiu vôle proporcionálne obmedziť (rozsudok Ústavného súdu ČR sp.zn. IV.ÚS 457/10).

12. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p. tak, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne trovy nevznikli.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm.
d/ C.s.p.), v konaní došlo k vadám uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). V odvolaní uviedol, že v prejednávanej veci došlo
zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a to čl. 5 Nariadenia,
ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v
Slovenskej republike. Žalovaný nedoručil súdu žiadnu odpoveď
v súlade s čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vo veci vykonal

dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi.
Žalobca ani žalovaný dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných
dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä, neumožnil účastníkom konania vyjadriť
sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie

v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich
nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom
č. 191/1950 Zb. Žalovaný voči forme a obsahu zmenky nenamietal. Podľa názoru žalobcu neexistovala
žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo

veci. V danej veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva len z predloženej zmenky.
Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa
čl.5Nariadenia)avykonanéhodokazovaniavedenéhonazákladenávrhovsporovýchstrán,nevyplynula
potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia

vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z
dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný
nato,abypostupompodľa§120ods.1vetaprváO.s.p.vznášalnámietkyvočizmenkezažalovaného.Ak
tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konaniaako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto
obrany nedovolával, pohľadávku žalobcu nerozporoval, svojim konaním ju prakticky uznal. Súd sám

iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je
majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu,

pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie
je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd
prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb.
vôbec nezaoberal
a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaný vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú

z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný,
tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia §
5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na
skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 05.09.2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania,
ktoré v odvolaní vyčíslil.

14. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

15. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
C.s.p.), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

16. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380
ods. 1, 2 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd
rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem.

17. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

18. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

19. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny

právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona o
spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového a žalobu v napadnutej časti zamietol a
účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo
odôvodnil
v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré
v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).20. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania,
a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada

v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného
námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako
súčasti práva na spravodlivý proces.

21. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1

nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri

rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

22. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá aj

povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií
o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo

prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

23. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa
v konaní žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie

vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania
s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky
než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr.
so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť

sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods.
3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou
hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť

ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania
považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval
ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na

dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych
náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;

rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd
dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu
rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna
neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že
by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal

nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok
sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný
zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie
súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniachpredpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V
prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by

súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto,
že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom
na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením
návrhu, a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné
pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

24. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkového sumy s príslušenstvom,
zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie, ak to považuje

za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6,
7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.
Nariadením pojednávania súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom.

25. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe
súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl.
5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaný nereagoval.
Po zadovážení zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie strany

sporu poučil a uviedol predbežné právne posúdenie. Pripojením listín bez návrhu strán sporu, vykonal
súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku a následne vo veci rozhodol.

26. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť

sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez
návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo
o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd

prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 18.11.2009 žalovaný zmenku,
na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 306000157. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup
súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá
zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,

prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

27. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol
v súlade s následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek

okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

28. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len "vnútroštátny súd") je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom.

29. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len "Súdny dvor") vo veci Simmeathal
II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: "Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právnehosystému vznikajú jednotlivcom". Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola
"oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade
s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať

vnútroštátny súd za "všeobecný komunitárny súd", ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

30. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom

možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

31. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zabezpečovaciu zmenku, nemožno posudzovať práva a
povinnosti zo zmenky oddelene od základného záväzkového vzťahu v danom prípade od úverovej

zmluvy. Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej
kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech
spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu
podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože

takéto skúmaniemôže mať odradzujúciúčinok smerujúcikukončeniu používanianekalýchpodmienok
v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov.

32. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS

(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

33. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o

spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch

týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon
GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať
a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné

procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len "vydá
rozsudok", nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade

súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby
z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia
úveru súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že stranám sporu zaslal pripojené listiny,
s obsahom ktorých sa oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani

princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.

34. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením

účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady
C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil

jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako
vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

35. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej

kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

36. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako

spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

37. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď

riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky a dospel
k záveru o absolútnej neplatnosti dojednania zmenkového úroku podľa § 39 Obč. zákonníka. Žalobcovi
zo zmenky nevzniklo právo na zaplatenie zmenkového úroku, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva
právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa

§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

38. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu

meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovaný si pred súdom prvej inštancie náhradu
trov konania neuplatnil a tieto mu ani nevznikli, súd prvej inštancie mu náhradu trov konania správne
nepriznal.

39. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku,

ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 C.s.p. účinného od 1.7.2016 potvrdil.

40. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. Keďže úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd

náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 424 C.s.p.)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).