Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, June 30, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/332/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9012010001
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:9012010001.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov
senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: S. X.H., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom G. - K., zast. JUDr. Milan Slebodnik, advokát, so sídlom Štúrova č. 20, Košice
proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
IČO: 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o odškodnenie vo výške 8.344,42 eur s

príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 23. apríla
2015, č.k. 50C 421/2014-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného

domáhal odškodnenia vo výške 8.344,42 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 8.344,42
eur od 22.12.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca odôvodnil svoju žalobu tým, že dňa 25.05.2011
požiadal žalovaného o odškodnenie podľa zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených

násilnými trestnými činmi (ďalej len „zák. č. 215/2006 Z.z.“), ktorú žiadosť doplnil dňa 21.06.2011 aj o
odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Celková výška škody na zdraví spôsobená trestným
činom v jeho prípade predstavuje sumu 18.867 eur, avšak z dôvodu, že celková suma odškodnenia je
zákonným ust. § 6 zák. č. 215/2006 Z.z. limitovaná 50-násobkom minimálnej mzdy, ktorej výška v roku
2011 bola určená sumou 317 eur, požadoval od žalovaného odškodnenie len v zákonom limitovanej
výške 15.850 eur (50 x 317 eur). Žalovaný vydal dňa 28.09.2011 rozhodnutie, ktorým mu vychádzajúc

z ust. § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z. priznal odškodnenie len vo výške 7.505,58 eur, t.j. v sume,
na zaplatenie ktorej bol rozsudkom vydaným v trestnom konaní zaviazaný odsúdený K. K., ktorú
sumu mu následne žalovaný aj vyplatil. Výklad ust. § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z. (podľa znenia
ktorého sa má pri výpočte a poskytnutí odškodnenia v prípade ujmy na zdraví vychádzať z rozsahu
spôsobenej ujmy na zdraví uvedenej v rozsudku), uskutočnený žalovaným považoval za nesprávny.
Argumentoval tým, že ust. § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z. má na mysli rozsah poškodenia zdravia

poškodeného v súvislosti s násilným trestným činom, ktorým rozsahom je žalovaný viazaný a musí
z neho vychádzať pri náhrade odškodnenia, čo však neznamená, ako uviedol žalovaný vo svojom
výklade, že žalovaný je povinný priznať odškodnenie len vo výške, v akej bola rozsudkom súdu uložená
obžalovanému povinnosť nahradiť spôsobenú škodu. V prípade akceptovania výkladu žalovaného by
si žalobca nemohol uplatniť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože nárok na náhradu
škody si musí poškodený uplatniť do skončenia vyšetrovania, ktoré trvá kratšie ako jeden rok a podľa

zák. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je možné sťaženie spoločenského
uplatnenia ustáliť až po uplynutí jedného roka od poškodenia zdravia. Priamo z ust. § 5 ods. 1 zák. č.215/2006 Z.z. vyplýva, že predmetom odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi má byť
aj sťaženie spoločenského uplatnenia. Z dôvodu, že zvyšná suma uplatneného odškodnenia vo výške
8.344,42 eur (15.850 eur - 7.505.58 eur) mu zo strany žalovaného nebola vyplatená, túto sumu si uplatnil

žalobou na súde prvej inštancie aj spolu so zákonným úrokom z omeškania z danej sumy od 22.12.2011
do zaplatenia s poukazom na ust. § 9 ods. 4 zák. č. 215/2006 Z.z. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, čo
zdôvodnil tým, že pri vyplatení odškodnenia postupoval podľa ust. § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z.,
teda z rozsahu spôsobenej ujmy na zdraví určenej právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava
V sp. zn. 3T 14/2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To 17/2011 zo dňa

03.03.2011, ktorými bola obžalovanému K. K. uložená povinnosť nahradiť poškodenému (žalobcovi)
škodu vo výške 7.505,58 eur, a keďže nemal zákonnú možnosť pre priznanie vyššej sumy odškodnenia,
priznal žalobcovi odškodnenie len v tejto výške.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že rozsudkom č.k. 3T 14/10 zo dňa 14.09.2010
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2To 17/2011 zo dňa 03.03.2011, ktorým bol

obžalovaný K. K., nar. XX.XX.XXXX uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa
ust. § 155 ods. l Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa ust. §
245 ods. 1 Tr. zák., bola obžalovanému zároveň uložená povinnosti nahradiť poškodenému (žalobcovi)
škodu vo výške 7.505,58 eur a so zvyškom nároku na náhradu škody bol žalobca odkázaný na
občianske súdne konanie. Listom zo dňa 04.05.2011 vyzval žalobca K. K. na zaplatenie odškodnenia

vo výške 7.505,58 eur, ktoré menovaný žalobcovi neuhradil. Následne žalobca žiadosťou doručenou
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 25.05.2011 požiadal o odškodnenie bolestného
podľa zák. č. 215/2006 Z.z. vo výške priznanej znaleckým posudkom a súdom za 455 bodov po 14,89
eur / bod, v celkovej výške 6.775 eur. Doplnením žiadosti doručeným žalovanému dňa 21.06.2011
požiadal žalobca aj o odškodnenie v súvislosti so sťažením spoločenského uplatnenia, ktoré bolo

ošetrujúcim lekárom ohodnotené na 800 bodov, čo predstavuje sumu 11.912 eur. Keďže podľa ust. §
6 zák. č. 215/2006 Z.z. nesmie celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona presiahnuť
päťdesiatnásobokminimálnejmzdy,požiadalžalobcaoodškodnenievcelkovejsume15.850eur,pričom
minimálna mzda v roku 2011 bola stanovená vo výške 317 eur. K žiadosti bolo pripojené ohodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia zo dňa 06.06.2011 vypracované MUDr. S. Q., podľa ktorého

sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu bolo ohodnotené na 800 bodov. Znaleckým posudkom č.
XXXXXX-XX/XX zo dňa 03.11.2009 vypracovaným znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
chirurgia a traumatológia JUDr. S. I., PhD. bolo obodované zranenie poškodeného žalobcu vo výške 455
bodov. Rozhodnutím č. XXXXX/XXX-XXX/XX zo dňa 28.09.2011 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (žalovaný) priznalo žalobcovi odškodnenie vo výške 7.505,58 eur.

4. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 a 3, § 6, § 8 ods. 1 zák. č. 215/2006
Z.z. dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju zamietol s
odôvodnením cit. „V predmetnom konaní bol medzi účastníkmi konania sporný výklad ustanovenia § 5
ods. 3 Zákona č. 215/2006 Z. z.. Navrhovateľ bol toho názoru, že ust. § 5 ods. 3 zákona č. 215/2006

Z. z. má na mysli rozsah poškodenia zdravia poškodeného v súvislosti s násilným trestným činom a
nie obmedzenie poskytnutého odškodnenia v zmysle prípadného súdneho rozhodnutia. Odporca bol
toho názoru, že v prejednávanom prípade postupoval v súlade so zákonom a poskytol navrhovateľovi
odškodnenie vo výške, aká bola navrhovateľovi priznaná v trestnom rozsudku, teda v sume 7 505,58
Eur. Súd sa, pokiaľ ide o výklad ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 215/2006 Z. z. stotožnil s názorom

odporcu. Ak o náhrade ujmy na zdraví už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom alebo trestným
rozkazom, je rozsah spôsobenej ujmy uvedený v rozsudku alebo v trestnom rozkaze záväzný pre
výpočet a poskytnutie odškodnenia podľa tohto zákona. Ak by zákonodarca mal na mysli odškodnenie
len v rozsahu, v akom o škode už bolo rozhodnuté, bolo by predmetné ustanovenie takto striktne aj
formulované (napr. takúto formuláciu obsahuje aj česká právna úprava, kde ust. § 7 ods. 2 zákona č.

209/1997 Sb. o poskytnutí peňažnej pomoci obetiam trestnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov znie: Ak o náhrade škody už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom, je výška spôsobenej
škody zistená v rozsudku záväzná pre určenie pomoci v rozsahu, v akom o škode už bolo rozhodnuté).
Z uvedeného dôvodu súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“

5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v konaní v plnom
rozsahu úspešný z dôvodu, že si náhradu trov konania neuplatnil, náhradu trov konania nepriznal.6. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie a žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a zaviazať
žalovaného na náhradu trov konania. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci, a zároveň považoval za nepochopiteľné a nelogické, keď súd
prvej inštancie na jednej strane žalobu zamietol stotožňujúc sa v otázke výkladu ust. § 5 ods. 3 zák.
č. 215/2006 Z.z. s právnym názorom žalovaného a na druhej strane v rámci odôvodnenia takéhoto
rozhodnutia vyslovil argumentáciu totožnú s právnym názorom žalobcu, podľa ktorej, ak by zákonodarca
mal na mysli odškodnenie len v rozsahu, v akom o škode už bolo rozhodnuté, bolo by predmetné

ustanovenie takto striktne aj formulované. Takáto argumentácia však odporuje výkladu ust. § 5 ods. 3
zák. č. 215/2006 Z.z. uskutočneného žalovaným a súdom prvej inštancie, ktorý považuje za nesprávny.
Mal za to, že žalovaný je pri odškodňovaní povinný vychádzať z rozsahu spôsobenej ujmy na zdraví
uvedenej v rozsudku, neznamená to však, že je povinný priznať odškodnenie len vo výške, v akej
bola rozsudkom súdu uložená povinnosť odsúdenému nahradiť poškodenému spôsobenú škodu. Pod
rozsahom spôsobenej ujmy na zdraví treba podľa jeho názoru rozumieť rozsah zranení, ich počet, typ a

závažnosť. Ako príklad uviedol, že ak právoplatným rozsudkom súdu bolo rozhodnuté, že poškodenému
bola trestným činom spôsobená ujma na zdraví v oblasti stehna, žalovaný je povinný z takéhoto rozsahu
spôsobenej ujmy vychádzať a poškodenému nepriznať odškodnenie za iné zranenie, napríklad zranenie
kolena. Správnosť takéhoto výkladu potvrdzuje aj použitie termínu „výpočet“ v citovanom ustanovení,
ktorého význam podľa Slovníka slovenského jazyka je vypočítavanie, vyratúvanie, výsledok rátania,

výsledok počítania, prípadne predpoklad, súpis. Rovnako použitie slovného spojenia „vychádzať z“
vo význame opierať sa o niečo, čerpať z niečoho, mať východisko v niečom. Ak by mal platiť výklad
žalovaného, podľa ktorého môže poskytnúť odškodnenie len vo výške priznanej v rozsudku alebo v
trestnom rozkaze, zákonodarca by nemal dôvod použiť v spornom ustanovení slovo „výpočet“, ani
slovné spojenie „sa vychádza z rozsahu spôsobenej ujmy“, pretože v takom prípade by pri poskytnutí

odškodnenia nebolo potrebné nič vypočítavať a z ničoho vychádzať. Suma poskytnutého odškodnenia
by sa musela rovnať sume uvedenej v rozsudku, pričom by sa zároveň nemohlo vychádzať z rozsahu
spôsobenej ujmy, ale len zo sumy uvedenej v rozsudku. Potom by však sporné ustanovenie malo
byť formulované nasledovne: Ak o náhrade ujmy už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom alebo
trestným rozkazom, pri poskytnutí odškodnenia v prípade ujmy na zdraví sa vychádza zo sumy uvedenej

v rozsudku alebo trestnom rozkaze. Ďalej poukázal na znenie ust. § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z.,
z ktorého nepochybne vyplýva, že predmetom odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými
činmi je aj sťaženie spoločenského uplatnenia. Vychádzajúc z ust. § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z.
o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „zák. č. 437/2004
Z.z.“) uviedol, že sťaženie spoločenského uplatnenia je možné vyčísliť spravidla až po uplynutí jedného

roka od poškodenia na zdraví. V tej súvislosti citoval aj ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku, ktoré
upravuje povinnosť poškodeného uplatniť návrh voči obžalovanému na náhradu škody najneskôr do
skončenia vyšetrovania. Nakoľko samotné vyšetrovanie trestného činu trvá spravidla niekoľko mesiacov
a málokedy trvá dlhšie ako jeden rok a sťaženie spoločenského uplatnenia je možné vyčísliť až po
uplynutí jedného roka od poškodenia zdravia, poškodený v drvivej väčšine prípadov z objektívnych

dôvodov nemá možnosť uplatniť tento nárok do skončenia vyšetrovania. Preto rozsudky súdov v
trestných veciach len výnimočne ukladajú obžalovaným aj povinnosť nahradiť poškodenému sťaženie
spoločenského uplatnenia. Zo zák. č. 215/2006 Z.z. však nepochybne vyplýva, že jeho účelom je
odškodňovať poškodených aj poskytnutím náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Mal za to, že
ak by mal byť výklad ustanovenia § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z. uskutočnený žalovaným a súdom prvej

inštancie správny, tak žalovaný by prakticky nikdy nebol povinný odškodniť poškodených aj nahradením
sťaženia spoločenského uplatnenia, čo určite nie je účelom zákona. Právny názor žalovaného a súdu
prvej inštancie považoval za nelogický aj z toho dôvodu, že v prípade, ak by si poškodený v trestnom
konaní svoj nárok voči obžalovanému na náhradu škody neuplatnil, súd by o náhrade ujmy na zdraví
nerozhodol. Ak by však následne poškodený požiadal žalovaného o odškodnenie, žalovaný by túto

žiadosť nemohol posudzovať aj s prihliadnutím na ust. § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z., keďže o náhrade
ujmy na zdraví nebolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom alebo trestným rozkazom, ale žalovaný by
bol v takom prípade povinný vychádzať z lekárskych posudkov predložených poškodeným a odškodnil
by tak nielen bolestné, ale aj sťaženie spoločenského uplatnenia. Mal preto za to, že v rozpore s účelom
zákona aj s pravidlami logiky, aby pri odškodňovaní boli znevýhodnení tí poškodení, ktorí svoj nárok v

trestnom konaní riadne uplatnili, pred tými, ktorí svoje právo nevyužili. Poukázal tiež na nález Ústavného
súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36, podľa ktorého k výkladu právnych predpisov a
ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže
javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Účelom zákona oodškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi je, ako vyplýva už z jeho názvu, odškodniť
osoby poškodené násilnými trestnými činmi, ak sa nemôžu z rôznych dôvodov domôcť odškodnenia
od samotného páchateľa. Účelom zákona je teda podľa jeho názoru odškodňovať a nie klásť prekážky

odškodneniu, resp. obmedzovať za každú cenu výšku odškodnenia.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočností, ktoré
by mohli privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozsudku.

8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné a že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10.Vzmysleprechodnéhoustanovenia§470C.s.p.,podľaktoréhoprávneúčinkyúkonov,ktorévkonaní

nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a s prihliadnutím na
skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobcu spadajú pod režim
procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací
súd odvolanie žalobcu, napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa v tom čase

účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Dospel k záveru, že žalobca podal v konaní
pred súdom prvej inštancie žalobu, o ktorej súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, proti
ktorému je odvolanie prípustné a žalobca podal odvolanie v zákonnej lehote. Na procesný postup v
posudzovanej veci sa vzťahovali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016.

11. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

12. Odňatím možnosti konať pred súdom a porušením práva na spravodlivý súdny proces je taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia jej procesných práv,
ktoré jej zákon priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Porušením práva na
spravodlivý súdny proces je tiež vydanie arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného (jednoznačného,
zrozumiteľného a preskúmateľného) odôvodnenia. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok je

postihnutý práve touto vadou.

13. Podľa ust. § 391 ods. 1, 2 a 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci
vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier,
zastaviťkonaniealebopostúpiťvecorgánu,doktoréhoprávomocivecpatrí.Akbolorozhodnutiezrušené

a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

14. Podľa ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku, poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému
nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd
v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený
uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť
zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

15. Podľa ust. § 18a zák. č. 215/2006 Z.z., ak bol trestný čin spáchaný pred 1. júlom 2013, postupuje
sa podľa predpisov účinných do 30. júna 2013.16. Podľa ust. § 1 zák. č. 215/2006 Z.z. účinného do 30. júna 2013, tento zákon upravuje jednorazové
finančné odškodnenie (ďalej len "odškodnenie") osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselných násilných
trestných činov (ďalej len "trestný čin") spôsobená ujma na zdraví.

17. Podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z. účinného do 30. júna 2013, poškodený môže požiadať
o odškodnenie, ak v trestnom konaní nadobudol právoplatnosť rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým
sa páchateľ uznáva vinným zo spáchania trestného činu, ktorým bola poškodenému spôsobená ujma
na zdraví, alebo rozsudok, ktorým bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, pretože nie je trestne

zodpovedný pre nepríčetnosť a ujma na zdraví nebola poškodenému plne uhradená inak.

18. Podľa ust. § 5 ods. 1 prvá veta ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z. účinného do 30. júna 2013, na
výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu
upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (t.j.
zákon č. 437/2004 Z.z.); náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť.

19. Podľa ust. § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z. účinného do 30. júna 2013, ak o náhrade ujmy na
zdraví už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom alebo trestným rozkazom, pri výpočte a poskytnutí
odškodnenia v prípade ujmy na zdraví sa vychádza z rozsahu spôsobenej ujmy na zdraví uvedenej v
rozsudku alebo v trestnom rozkaze.

20. Podľa ust. § 1 zák. č. 437/2004 Z.z., tento zákon ustanovuje

a) podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia,

b) vydávanie lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia (ďalej len "lekársky
posudok") a jeho náležitosti,
c) zásady na hodnotenie bolesti a zásady na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia.

21. Podľa ust. § 3 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z.z., náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho

posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti.

22. Podľa ust. § 4 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z.z., náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia
sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti.

Podľa ust. § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z., lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav
poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až
po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví.

23. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobcovi bola trestným činom (zločinom ublíženia na

zdraví) spáchaným odsúdeným K. K., nar. XX.XX.XXXX spôsobená ujma na zdraví. Odsúdenému bola
trestným rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 14.09.2010, sp. zn. 3T 14/10 v spojení s uznesením
odvolacieho súdu zo dňa 03.03.2011, sp. zn. 2To 17/2011, uložená povinnosť nahradiť žalobcovi ako
poškodenému škodu vo výške 7.505,58 eur (pozostávajúcu z náhrady za bolesť vo výške 6.775 Eur
vypočítanej ako 455 bodov x 14,89 eur / bod a z náhrady škody spôsobenej na veciach vo výške

730,58 eur) a so zvyškom nároku na náhradu škody bol žalobca odkázaný na občianske súdne konanie.
Nakoľko odsúdený napriek výzve žalobcovi škodu vo výške 7.505,58 eur nezaplatil a žalovaný (ako
orgán oprávnený rozhodovať o odškodnení a vyplácať odškodnenie podľa zák. č. 215/2006 Z.z.) na
základe žiadosti žalobcu a jej doplnenia, ktorou sa podľa ust. § 6 zák. č. 215/2006 Z.z. domáhal
finančného odškodnenia v limitovanej zákonnej výške 50 x 317 eur = 15.850 eur (inak finančné

odškodnenie vyčíslil vo výške 18.867 eur pozostávajúcej z bolestného vo výške 6.775 eur a z náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 11.912 eur vypočítanej ako 800 bodov x 14,89 eur / bod)
rozhodnutím č. XXXXX/XXX-XXXX/XX zo dňa 28.09.2011 priznal a následne vyplatil žalobcovi finančné
odškodnenie len vo výške 7.505,58 eur (t.j. vo výške náhrady škody priznanej žalobcovi právoplatným
trestným rozsudkom) s ktorou výškou žalobca nesúhlasil, podal na súde prvej inštancie žalobu, ktorou sa

domáhal od žalovaného finančného odškodnenia podľa zákona č. 215/2006 Z.z. vo výške rozdielu medzi
sumou pôvodne žiadanou od žalovaného (15.850 eur) a sumou žalovaným už vyplatenou (7.505,58
eur), teda domáhal sa zaplatenia rozdielu vo výške 8.344,42 eur spolu s príslušenstvom.24. Preskúmaním napadnutého rozsudku a procesného postupu súdu prvej inštancie dospel odvolací
súd k záveru, že súd prvej inštancie síce správne v odôvodnení rozsudku skonštatoval, že medzi
stranami sporu (žalobcom a žalovaným) je sporný výklad ustanovenia § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z.,

nonapriektomu,žebolojehopovinnosťoupoukazujúcnaprincípprávnejistotysatoutospornouotázkou
dôkladne zaoberať, prijať presvedčivý a zrozumiteľný právny záver o tom, ako toto ustanovenie vykladať
a v praxi aplikovať, len stručne a bez vysvetlenia svojich právnych úvah a názorov a zrozumiteľného
odôvodnenia uviedol, že sa v otázke výkladu sporného ustanovenia stotožňuje s právnym názorom
žalovaného, ktorý zastával názor, že postupoval správne a v súlade s predmetným ustanovením, keď

žalobcovi priznal a následne poskytol odškodnenie vo výške, ktorá bola žalobcovi priznaná (ako náhrada
škody)vtrestnomrozsudku,t.j.vovýške7.505,58eur.Vôbecneuviedolnazákladeakýchprávnychúvah
a názorov sa stotožnil s právnym názorom žalovaného. Následne, naproti tomu, si nepochopiteľne a
rozporuplne osvojil aj argumentáciu žalobcu, týkajúcu sa výkladu sporného ustanovenia a uviedol, že ak
by v spornom ustanovení mal zákonodarca na mysli odškodnenie len v rozsahu, v akom o škode už bolo
rozhodnuté (výklad žalovaného), bolo by predmetné ustanovenie takto striktne aj formulované. Poukázal

pritom na formuláciu obsiahnutú v českej právnej úprave, t.j. na ust. § 7 ods. 2 zákona č. 209/1997 Sb.
o poskytnutí peňažnej pomoci obetiam trestnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré
znie: Ak o náhrade škody už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom, je výška spôsobenej škody
zistená v rozsudku záväzná pre určenie pomoci v rozsahu, v akom o škode už bolo rozhodnuté. Na
základe týchto skutočností žalobu žalobcu zamietol. Na jednej strane teda zastával názor, že sporné

ustanovenie treba vykladať tak, že v prípade ak už bolo o náhrade škody poškodeného rozhodnuté v
trestnom konaní, možno poškodenému odškodnenie priznať a poskytnúť len vo výške, ktorá mu bola
priznaná (ako náhrada škody) v trestnom rozsudku a na druhej strane uviedol, že ak by mal zákonodarca
na mysli odškodnenie v takomto rozsahu (v akom o škode už bolo rozhodnuté v trestnom konaní), takto
striktne by aj formuloval sporné ustanovenie a poukázal pri tom na českú právnu úpravu, ktorá takú

striktnú formuláciu obsahuje. Z uvedeného potom plynie záver, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
je nedostatočné, nekonzistentné a obsahujúc navzájom si odporujúcu a vylučujúcu argumentáciu aj
rozporuplné, teda nemá náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle v tom čase účinného ust. § 157 ods.
2 O.s.p., preto je potrebné ho vyhodnotiť ako objektívne nezrozumiteľné, pre strany sporu a odvolací súd
nepochopiteľné a odvolacím súdom z týchto dôvodov nepreskúmateľné. Odvolací súd pripomína, že

nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia odníma strane sporu možnosť vnímať rozhodnutie
ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej závery si osvojil aj Najvyšší súd SR,

a podľa ktorej sa síce nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý
argument strany, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument. Odvolací súd dospel potom k záveru, že súd prvej inštancie
zasiahol arbitrárnosťou a nedostatočným, rozporuplným odôvodnením napadnutého rozsudku do práva
žalobcu na spravodlivý proces. Tento nedostatok nie je možné v odvolacom konaní odstrániť, pretože

odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je preskúmateľné.

25. Pokiaľ ide o výklad ust. § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z. odvolací súd považuje za potrebné uviesť,
že toto ustanovenie výslovne a nepochybne upravuje postup žalovaného ako orgánu príslušného na
konanie o odškodňovaní osôb poškodenými násilnými trestnými činmi (v danom prípade je poškodeným

žalobca) v prípade, ak o náhrade ujmy na zdraví už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom alebo
trestným rozkazom, a to tak, že pri výpočte (ktorý je potrebné v rámci odškodňovania za každých
okolnostíuskutočniť)aposkytnutíodškodneniavprípadeujmynazdravívychádzazrozsahuspôsobenej
ujmy na zdraví uvedenej v rozsudku alebo v trestnom rozkaze. Podľa ust. § 2 písm. b) zák. č. 215/2006
Z.z. sa ujmou na zdraví rozumie: ublíženie na zdraví, ťažká ujma na zdraví alebo smrť, spôsobené

trestným činom spáchaným inou osobou a morálna škoda spôsobená trestným činom znásilnenia,
sexuálnehonásiliaalebosexuálnehozneužívaniaspáchanýminouosobou.Pretopodslovnýmspojením
„rozsah spôsobenej ujmy na zdraví“ je potrebné rozumieť rozsah poškodenia zdravia (rozsah zranení,
úrazov, chorôb a.i.) a nie rozsah priznanej náhrady škody. Ide o dve obsahovo a významovo úplne
odlišné slovné spojenia, ktoré nie je možné navzájom zamieňať. Keďže nejde o synonymické slovné

spojenia s rovnakým významom je úplne nezmyselné priraďovať im svojvoľne význam, ktorý im nepatrí
a ktorý z ničoho nevyplýva. Odvolací súd na okraj dodáva (stotožňujúc sa s odvolacími námietkami
žalobcu), že právny výklad sporného ustanovenia uskutočnený žalovaným, s ktorým vyjadril súhlas
i súd prvej inštancie (v rámci ktorého pod slovným spojením „rozsah spôsobenej ujmy na zdraví“treba rozumieť „rozsah priznanej náhrady škody“) neobstojí nielen z dôvodu, že z ničoho nevyplýva,
je iracionálny a nelogický, ale tiež z toho dôvodu, že popiera účel samotného zákona č. 215/2006
Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (najmä ustanoveniu § 5 ods. 1 zák.

č. 437/2004 Z.z.). Keďže žalobca ako poškodený si na jednej strane musí nárok na náhradu škody
uplatniť do skončenia vyšetrovania (§ 46 ods. 3 Trestného poriadku), ktoré mnohokrát trvá kratšie ako
jeden rok a na strane druhej sťaženie spoločenského uplatnenia možno v znaleckom posudku ustáliť
až po uplynutí jedného roka od poškodenia zdravia (§ 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z.), v prípade
akceptovania nesprávneho výkladu sporného ustanovenia žalovaným, by si žalobca nemohol prakticky

takmer nikdy uplatniť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Dokonca, ak by si v trestnom
konaní svoj nárok voči obžalovanému na náhradu škody neuplatnil (teda nebolo by o ňom rozhodnuté
právoplatným rozsudkom alebo trestným rozkazom) a následne by požiadal žalovaného o odškodnenie,
žalovaný by v rámci posudzovania takejto žiadosti neaplikoval ust. § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z.
(keďže o náhrade ujmy by nebolo rozhodnuté) a bol by povinný vychádzať z poškodeným predložených
lekárskych posudkov a odškodnil by tak v prípade ujmy na zdraví nielen bolestné, ale aj sťaženie

spoločenského uplatnenia. Potom by nelogicky a v rozpore s účelom zákona č. 215/2006 Z.z. došlo k
znevýhodneniu tých poškodených, ktorí svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní riadne uplatnili
(avšak nestihli uplatniť aj náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu zákonom určených
časových limitov uplatnenia tohto nároku) oproti tým, ktorí svoje právo nevyužili.

26. Keďže v danom prípade bolo rozhodnuté o náhrade ujmy na zdraví a žalobcovi ako poškodenému
bola právoplatným trestným rozsudkom priznaná náhrada škody (náhrada za bolesť a náhrada za
poškodené veci), pri výpočte a poskytnutí odškodnenia ujmy na zdraví (t.j. náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z.) treba vychádzať, ako je už
vyššie uvedené, z rozsahu žalobcovi spôsobenej ujmy na zdraví (t.j. rozsahu poškodenia jeho zdravia)

uvedenej vo výrokovej časti odsudzujúceho trestného rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 14.09.2010,
sp. zn. 3T 14/10, v ktorej bolo konštatované: „...ktorému obvinený svojim konaním spôsobil ťažké
poranenia a to popáleniny na hlave, tvári, predlaktiach, ramenách, na oboch nohách a predkoleniach II.
až III. stupňa v celkovom rozsahu 23% povrchu tela, ktoré si vyžiadali intenzívnu lekársku starostlivosť,
podporu dýchania pomocou ventilátora, pobyt na Klinike anesteziológie a intenzívnej medicíny v umelom

spánku, opakované operačné výkony a prísny ošetrovací režim v sterilnom prostredí, pričom intenzívna
liečba počas pobytu v nemocnici trvala od 02.09.2009 do 28.09.2009, t.j. 4 týždne a celková doba
liečenia takéhoto typu poranení je priemerne 2-3 mesiace...“, následne aplikovať príslušné ustanovenia
a príslušné sadzby bodového hodnotenia podľa zák. č. 437/2004 Z.z. a určiť finálnu výšku odškodnenia
žalobcovej ujmy na zdraví (t.j. výšku bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia).

27. Keďže súd prvej inštancie vydaním arbitrárneho a zmätočného rozhodnutia znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude súd prvej inštancie pri výklade
sporného ust. § 5 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z.z. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným
v tomto rozhodnutí (§ 391 ods. 2 C.s.p.), opätovne rozhodne o žalobe žalobcu a svoje rozhodnutie riadne
odôvodní, aby bolo zrozumiteľné, koherentné, konzistentné a presvedčivé.

28. O náhrade trov konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci
(§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).