Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/444/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809202159
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809202159.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: D. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. X. Č.. XXX, pre
vymoženie sumy 1 092, 06 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Rožňava zo dňa 30. 07. 2012 č. k. 12Er/141/2009-25 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola exekúcia zastavená.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

Účastníkom odvolacieho konania n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil. Zároveň zaviazal oprávneného zaplatiť
súdnemu exekútorovi trov exekúcie v sume 39,83 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu proti povinnému na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 12197/08 zo
dňa 03. 12. 2008, ktorý zaväzuje povinného k zaplateniu sumy 1 092,08 eur (32 900,00 Sk), spolu s

0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 1 082,12 eur (32 600,00 Sk) od 18. 08. 2008 do zaplatenia
a nahradiť trovy konania vo výške 268,24 eur.

Okresný súd Rožňava na žiadosť exekútora poverením č. 5808 021085 zo dňa 27. 05. 2009, v zmysle
ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého (EX 829/09). Poverenie bolo udelené v rozsahu vymoženia uloženej povinnosti zaplatiť

sumu 1 092,06 eur, úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 1 082,10 eur od 18. 08.
2008 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania vo výške 268,24 eur a trovy exekúcie.

Súd citoval ustanovenie § 251 ods. 4, § 103 O. s. p., § 41 ods. 1, ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") v platnom znení, §
45 ods. 1 písm. b) a c) a 2, § 57 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len "ZRK").

Z predloženej Zmluvy o úvere zo dňa 11. 01. 2008 súd zistil, že na základe tejto oprávnený poskytol
povinnému úver vo výške 663,88 eur (20 000, 00 Sk). Poskytnutý úver sa povinný zaviazal splatiť v 12
mesačných splátkach. Bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru upravuje riešenie sporov -
rozhodcovskú doložku tak, žeVšetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so
sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, odd. sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde,rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (O. s. p.).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,

na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovskému súdu.

Keďže povinný neplnil riadne a včas svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere a bol v omeškaní so splácaním
úveru, oprávnený podal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na rozhodcovskom súdu
žalobu.

Podľa § 2 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného

zákonníka v znení neskorších predpisov, § 52, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len "OZ") v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, súd zistil, že vyššie
uvedená zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere.

Uviedol, že oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda

pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný vystúpil v
zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej
podnikateľskej činnosti. Súd mal za to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného, ťaží oprávneného. Klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka, či označenie zmluvy, ako zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka o

spotrebiteľských zmluvách.

Spotrebiteľ sa svojej ochrany nemôže vzdať ani inak zhoršiť svoje postavenie. Pri posudzovaní sa
veriteľ (oprávnený) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ustanoveniam o spotrebiteľskom
úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov a ani to, že v

zmluve o úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje. Aj za použitia všeobecného interpretačného
ustanovenia § 54 OZ, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri pochybnostiach o
obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru,
že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu

kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takisto riadiť výlučne úpravou v
zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa (oprávneného).

Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v OZ pomenovaná), ale možno
ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä OZ, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné

podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv.
neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí
právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom, tzv.
spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú OZ
zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter

zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom prípade pripravený na
predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym
spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnúsúčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je
prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako
právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov,

prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo
ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah ustanovenia § 53 ods. 4 OZ bolo
potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a
teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával.

Pokiaľ ide o dojednanie rozhodcovskej doložky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, pre spotrebiteľské zmluvy bola explicitne vyjadrená v
demonštratívnom výpočte neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách § 53 ods. 4 písm. r)
OZ od 01. 01. 2008. Táto skutočnosť však nič nemení na neprijateľnosti predmetnej rozhodcovskej
doložky v Zmluve o úvere a to splnením všetkých znakov definovaných v § 53 ods. 1 OZ.

Súd na základe uvedeného v súlade s ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a § 57 ods.
2 Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

O trovách exekúcie súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovení § 196, § 199 a § 200 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a na zaplatenie trov

exekúcie zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie.

Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý si uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie vo výške 40 eur.

Súd prvého stupňa mu po preskúmaní výšky trov exekúcie podľa ustanovenia § 200 ods. 1 a ods. 2, §

199Exekučnéhoporiadkua§14ods.1vyhlášky14ods.1vyhláškyMSSRč.288/1995Z.z.oodmenách
a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len "vyhláška) priznal trovy exekúcie vo výške 39,83 eur.

O trovách exekúcie súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že uložil
oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, s odôvodnením, že

oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí takými právnymi
vadami, že v exekúcii nie je možné pokračovať, čím zavinil zastavenie exekúcie.

Na súde prvého stupňa konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá Občianskeho
súdneho poriadku) prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený a žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady

voči uzneseniu okresného súdu.

Namietalzáversúduprvéhostupňa,oprávomociexekučnéhosúdupreskúmavaťexekučnýtitul.Uviedol,
že k takémuto revíznemu postupu v tomto prípade došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti

prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského
rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného prísl.

ustanovením zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje
práva.

Uviedol, že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych
náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené
hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi).
Oprávnený namietal, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže
exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opierasúd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský
rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci
materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Splnenie podmienok

zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k
niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného
titulu.

Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného

konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu oboznámiť sa s priebehom
rozhodcovského konania.

Uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne
stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa
obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov.

Inými slovami povedané nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Splnenie podmienok
zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k
niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného
titulu (keďže nemôže vyplývať z vady konania).

Uviedol, že takýmto postupom súdu a výkladom ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza
k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa § 40 cit. právneho
predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní.
Poukázal na skutočnosť, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia
oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym

procesom exekučného súdu stráca všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a
právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu
(veriteľa) na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Exekučný súd ani nemohol interpretovať za

účelomaplikácieust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkuatopreto,žetentoprocesnýúkonuskutočňovaný
realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že všeobecný súd je vždy povinný dbať na to, aby rozhodoval na základe
ústavnesúladnejnormy,kčomumuslúžispravidlakonformnývýklad,aleniekedyajultimatívnamožnosť

podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR. Ak však účastník konania
odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie
súladu aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný súd v zásade tieto možnosti buď vykoná
ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu
za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto

zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR), či pod dospením k záveru /§ 109 ods.
1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku) rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. Uviedol, že oprávnený,
aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred
exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Oprávnený
však bol, a to najmä vzhľadom na fakt, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie

výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolnosti daného
prípadu nemožno vyšpecifikovať také okolnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením(postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako

dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

V tejto súvislosti uviedol, že s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený
poukazuje aj na skutočnosť, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa
ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce

konečné rozhodnutie.

Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože jeadresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým právnickým a fyzickým osobám.
Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,

nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich argumentov a vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich argumentov a tvrdení.

Podľa konštantnej judikatúry Súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na

skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to,
či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu
súdom samotným. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania
opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v
podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštantnosti súdneho konania. Negácia
zásady dvojinštantnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v

podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo oprávneného na súdnu ochranu, ako aj jeho
právo na spravodlivý súdny proces.

Poukázal aj na skutočnosť, exekučný súd nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom. Účastníci
konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie

dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť
účastníkov konania konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Ďalej uviedol, že exekučný súd v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní

je oprávnený skúmať iba to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými
mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd i napriek
uvedenému usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený
tvrdí, že táto je platná. Uviedol, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní.

Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd.
Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu.
Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ,
nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je
možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je iba fiktívna, resp. môže

patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny a ani faktický základ. Možnosť voľby
účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r)
OZ. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého
dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal so
splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa. Súd

nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere
k akému dospel.

Rozhodnutie súdu je takto založené iba na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok
dôvodov v odvolacom konaní. Ak exekučný súd posudzoval exekučný titul tak z vecnej ako aj právnej

stránky, mal posúdiť aj to do akej miery a v akej časti je exekučný titul súladný so zákonom a v tejto
časti mal vykonávať dokazovanie.

Súdvšaktaktonepostupoval,aleibakonštatovalrozporexekučnéhotitulusozákonom.Niekaždýrozpor
so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu. V civilnom práve existuje princíp

tzv. delenej neplatnosti podľa § 41 Občianskeho zákonníka.

Oprávnený rovnako poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol,
že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. okrem iného
aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou časťou zmluvy o

úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok,
zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý
deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda
sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje iba v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplnísvoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci
vykonaného dokazovania, tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový
súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Poukázal aj na ustanovenie § 369

ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré má dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravuje
predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je v zmluve dojednaná, nastupuje
výška úrokov ustanovená zákonom, t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových
vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných
právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej

sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn. 3
Obdo/3/96).

Ďalej poukázal aj na rozhodnutie NS SR zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo/34/2004, zo dňa 22. 09.
2005 sp. zn. 2 Odo/26/2004, zo dňa 22. 09. 2005 sp. zn. 2 Obdo/28/2004, kde sa súd zaoberal otázkou
úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je

možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých

úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní.

Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania

exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný
titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 Občianskeho
súdneho poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V závere odvolania oprávnený formuloval okresnému súdu podanie označené ako "Návrh na prerušenie
konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie

právnej argumentácie k podanému odvolaniu", v rámci ktorého podania poukázal na skutočnosť, že
smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom
a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho
poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný
súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej

aplikácie potom dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo
vyplýva z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ
exekučnýsúdodôvodnilsvojerozhodnutiespoukazomnasmernicuRady93/13/EHS,oprávnenýjetoho
názoru, že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je
možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná.

Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných
jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských
sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané.

V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej
istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla
otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o
založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc

zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v znení1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby

na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj

konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolaním bol napadnutý iba výrok uznesenia súdu prvého stupňa o zastavení exekučného konania.

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.

Odvolací súd má za to, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní
z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka

účinného v čase uzavretia zmluvy v nadväznosti na články Smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie
náležite zdôvodnil.

Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,

C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Snaha dodávateľa (oprávneného) použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník
naráža na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež
vykonávacích predpisov k nemu. Navyše oprávnený právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy
oúvereuzatvorenejdňa24.1.2008akovzťahuspotrebiteľskéhoanivsamotnomodvolanínespochybnil,

keď len zmätočne poukazoval na skutočnosť, že nesúhlasí s právnym posúdením predmetnej zmluvy o
úvere okresným súdom ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to napriek skutočnosti, že exekučný súd
uvedenú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere neklasifikoval.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný

dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.

Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v

prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor
o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu
vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996(publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku
5 - 6, ročník 1997 na strane 188) tak, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená".

Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je súdom "treťostupňovým", ale vykonávacím, a teda nebol
oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval

odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom tento uviedol, že "okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť". Vyslovený právny
názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť

C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj
bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o
úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede

je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o

rozhodcovskom konaní, napr. ustanovenie § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus
iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto
záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré
účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že
nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského

rozsudku.

Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku -
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je

plne opodstatnená. Nejde, teda, v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.

Odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel kzáveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka).

Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým,
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o

rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací
súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že
súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.

Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou "res iudicata", veci už
raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho
rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania

o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady

93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské
štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva
bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých

podmienok.

Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola prevzatá do nášho

právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na
základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice, je táto záväzná aj pre Slovenskú
republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré
upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Správnosť uvedeného záveru je potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa
16. 12. 1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ
judikoval, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať,
že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol
Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación

(1990) ECR I - 4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred
alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle
znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189
Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súdzvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky
príslušnej smernice. Rovnako podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10. 04. 1984
Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein - Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.

04. 1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca
zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať
všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti,
je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva,
že pri aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne

s cieľom implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný
vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa
tretieho odseku článku 189.

Nedôvodná je i námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na

objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje
za "slabšieho" voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to,
aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.

Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok

poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje
právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne

so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľkou vopred
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu

v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných

podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť.

Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnej absolútne odňaté právo slobodnej
voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním,

no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej
spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva,
že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako
exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou
spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam

o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Po posúdení
rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil právny záver, že
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia
zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Exekučnýtitulpovažovalzamateriálnenevykonateľnýaabsenciutejtojehovlastnostizaneodstrániteľnú
prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celokbolvydanývrozporesozákonomanemôžebyťspôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektorého

byoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktoréhovymoženiabysamoholvrámciexekúciedomáhať.

Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods.
1 O. s. p.

Odvolací súd ďalej nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke

podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZFEÚ") má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože

v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci

aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových
právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore,
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom
uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní
en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľomindividuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže
rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom
dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom

jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému
záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už na strane 12 tohto rozhodnutia výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené.

Uvedenýnázorjevsúladeskonštantnourozhodovacoupraxouodvolaciehosúdu(pozrinapr.Uznesenie
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE 181/2012, 16CoE 209/2012, 16CoE 117/2012 a i.) i
Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.).

Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,

nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva

vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.

Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných

podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v
znení § 53 ods. 1 OZ.

Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá

v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.

Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú

nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný

výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systémochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo

dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k

splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov.

Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica
zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú

povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom.

Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu

rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho

práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
a ods. 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi
nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru,
že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že

postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, keďže odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 151 ods. 1 O. s. p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože návrh na
ich priznanie predložený nebol.Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (ust. §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej
zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.