Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 15, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/288/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207206323
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1207206323.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Letisko M. R.
Štefánika-AirportBratislava,a.s.,Bratislava,LetiskoM.R.Štefánika,IČO:35884916,protižalovaným:
1. G.. Ľ. D., U.. X. X. XXXX, R. R., R. X, 2. B.. G. D., U.. XX. X. XXXX, R. R., Š. X, žalovaní 1, 2 zastúpení
JUDr. Zdenkou Benčíkovou, advokátkou, Bratislava, Palackého 12, P.O.Box 69, o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalovaných 1, 2 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo
dňa 27. 3. 2013 č.k. 50C/45/2007 - 549, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobca m á voči žalovaným 1, 2 právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je výlučným
vlastníkom pozemku parcela č. XXXXX/XX, parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, druh
pozemku zastavaná plocha, o celkovej výmere XXX G.X, zapísaná na LV č. XXXX, Správy katastra

pre T. G. E. R., mestská časť A., okres R. B. a ktorý je súčasne evidovaný ako pozemok parcela č.
XXXXX, parcela registra „E“ evidovaná na mape určeného operátu (bez výmery), druh pozemku orná
pôda, zapísaná na LV č. XXXX (správne LV č. XXXX), Správy katastra pre T. G. E. R., nachádzajúca
sa v katastrálnom území F., O. R. - Mestská časť A., okres R. B.. O trovách konania rozhodol súd
prvej inštancie tak, že žalovaných 1, 2, 3 (v tom čase bol stranou v spore aj Š. D., právny predchodca
žalovaných G.. Ľ. D.Ľ. K. B.. G. D.; Š. D. zomrel dňa X. X. XXXX ) zaviazal povinnosťou nahradiť

žalobcovi trovy konania vo výške 8.826,76 € na účet AK Mandzák a spol., s.r.o., do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
2/ V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, ktorá je zapísaná v evidencii nehnuteľnosti duplicitne, jednak ako parc.č. XXXXX/
XX, o výmere XXX G.X na LV č. XXXX v prospech žalobcu a zároveň je totožná nehnuteľnosť
zapísaná ako parc.č. XXXXX na LV č. XXXX vo vlastníctve M. D. (právnej predchodkyne žalovaných).
Žalobca odvodzuje svoje vlastníctvo od kúpnej zmluvy , uzavretej dňa XX. XX. XXXX medzi právnymi

predchodcami oboch strán sporu, a to Čsl.štátom (kupujúcim) a L. L. (predávajúcim). Žalovaní
odvodzujú svoje vlastníctvo od dedičského rozhodnutia v prospech M. D., č. N. XXX/X, N. U. XX/XX, na
základe ktorého M. D. sporný pozemok zdedila po L. L.. Súd prvej inštancie skúmal ako prejudiciálnu
otázku, či je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k spornej nehnuteľnosti; vychádzal
z toho, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak by bez určenia bolo právo žalobcu
ohrozené alebo ak by sa jeho právne postavenie bez takéhoto určenia stalo neistým. Túto otázku posúdil

súd prvej inštancie tak, že žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
vlastníctva preukázal, nakoľko právo žalobcu k nehnuteľnosti je spochybnené duplicitnou evidenciou
vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v prospech právnej predchodkyne žalovaných.3/ Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd preukázané, že Čsl. štát, zastúpený
Československou správou dopravných letísk v Bratislave (ako kupujúci) odkúpil dňa 27. 10. 1975
spornú nehnuteľnosť od L. L. (ako predávajúceho), právneho predchodcu M. D. (právnej predchodkyne

žalovaných). L. L.Š. nadobudol spornú nehnuteľnosť ako dedičstvo po svojej matke K. L., rozhodnutím
Štátneho notárstva Bratislava - mesto, právoplatným dňa 26. 5. 1972. Žalovaní v konaní namietali,
že v čase uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy so štátom L. L. pravdepodobne nebol vlastníkom spornej
nehnuteľnosti; predmetnúzmluvuoznačovalizaabsolútneneplatnúajzdôvodu,žegeometrickýplánzr.
1967netvorilneoddeliteľnúsúčasťkúpnopredajnejzmluvy,t.j.zmluva sgeometrickýmplánomnespĺňala

podmienku technickej jednoty listiny. K uvedenej námietke žalovaných súd prvej inštancie uviedol, že
mu v rámci dokazovania bolo predložené právoplatné rozhodnutie Štátneho notárstva R. - G. R., z
ktorého je nesporné, že L. L. spornú nehnuteľnosť zdedil po svojej matke a nakoľko v konaní nebola
preukázaná nepravdivosť údajov právoplatného rozhodnutia štátneho notárstva, vyhodnotil súd prvej
inštancie túto skutočnosť za preukázanú. V čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy s Čsl. štátom dňa
XX. XX. XXXX bol L. L. výlučným vlastníkom sporného pozemku, s ktorým mohol disponovať a teda ho

aj predať. Ani námietku žalovaných ohľadom geometrického plánu z r. 1967, ktorý netvoril neoddeliteľnú
súčasť kúpnopredajnej zmluvy súd nevyhodnotil ako relevantnú; pokiaľ kúpna zmluva na geometrický
plán len odkazuje, nezakladá to neplatnosť zmluvy. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva
povinnosť zmluvných strán pripojiť k zmluve o predaji nehnuteľnosti geometrický plán. Sporný pozemok
sa navyše kúpnou zmluvou predával ako celok, t.j. predmet kúpy bol určitý. Kúpna cena bola určená

nie ako celková kúpna cena za všetky pozemky, tvoriace predmet kúpy, ale jednotkovou cenou za
1 m2, takže túto časť kúpnej zmluvy, vzťahujúcej sa na celý pozemok uvedený v čl. 3 písm. a) kúpnej
zmluvy, možno oddeliť od ostatnej časti kúpnej zmluvy ako právneho úkonu, potom táto časť právneho
úkonu je platná, argumentoval súd prvej inštancie.
4/ Žalovaní namietali, že kúpna zmluva mala byť registrovaná štátnym notárstvom, resp. že musela

byť zavkladovaná do katastra nehnuteľností, nakoľko dôsledkom zmeny právnej úpravy bola povinnosť
zapísať nehnuteľnosť vkladom, ak do dňa účinnosti zákona č. 265/1992 Zb. nebol podaný návrh na
registráciu štátnym notárstvom. K uvedenej námietke súd prvej inštancie uviedol, že v čase uzavretia
predmetnej kúpnej zmluvy (F..C.. XX. XX. XXXX) ust. § 134 Obč. zák. upravovalo registráciu prevodu
nehnuteľnosti zmluvou, avšak s výnimkou týkajúcou sa nadobúdania do socialistického vlastníctva. Do

účinnosti novely zák. č. 131/1982 Zb. (Občiansky zákonník) registrácia zmluvy ako predpoklad prevodu
vlastníctva k poľnohospodárskeho pozemku bola nutná len pri jeho nadobudnutí do súkromného
vlastníctva, a nie pri nadobudnutí do vlastníctva socialistického. Navyše ust. §507a Obč. zák. po novele
vykonanejzákonomč.131/1982Zb.upravilvprechodnýchustanoveniachpravidlopovinnostiregistrácie
zmlúv s prihliadnutím na nemožnosť retroaktivity pri zápisoch. Z uvedeného dôvodu registrácia zmlúv

pri nadobúdaní nehnuteľností do socialistického vlastníctva nebola potrebná. Občiansky zákonník
účinný ku dňu 27. 10. 1975 povinnosť registrácie zmlúv do socialistického vlastníctva neupravuje,
ale v prechodných a zrušovacích ustanoveniach uvádza, že podrobnejšie predpisy na vykonanie
Občianskeho zákonníka vydajú príslušné ministerstvá. Takýmto predpisom je podľa názoru súdu
prvej inštancie aj Inštrukcia Ministerstva spravodlivosti a Ministerstva poľnohospodárstva, lesného a

vodného hospodárstva zo dňa 19. 5. 1964 č. 297/64-MS-OK a č.j. XX-XXX-G.-D.Á.., D.. D. Č.. X/
XXXX E., ktorou sa vydáva Smernica o postupe pri registrácii zmlúv štátnym notárstvom a pri udeľovaní
súhlasu k prevodom a nájmom niektorých druhov nehnuteľností okresnými národnými výbormi. Zmena,
ktorá nastala účinnosťou zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k
nehnuteľnostiam sa vzťahuje výlučne na prípady, kedy registrácia zmluvy bola potrebná, ale do dňa

účinnosti menovaného zákona nebola vykonaná. V danom prípade ide o opačný prípad, t.j. registrácia
zmluvy nebola potrebná, a teda nebol potrebný ani dodatočný zápis (registrácia) tejto zmluvy vkladom
podľa tohto zákona.
5/ S poukazom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie za to, že sporná nehnuteľnosť bola v období
do vzniku žalobcu (t.j. do 5. 5. 2004) vo vlastníctve štátu a v správe a užívaní Slovenskej správy letísk.

Túto skutočnosť preukazuje jednak geometrický plán z r. 1967 a jednak identifikácia parciel z r. 2001,
kde sa vyslovene uvádza, že nehnuteľnosť užíva Slovenská správa letísk. Skutočnosť, že letiská a ich
areál, t.j. pozemky, spravovala do r. 2004 Slovenská správa letísk, nebola sporná ani medzi stranami
sporu.Vr.2004sa Slovenskásprávaletískpretransformovalanaletiskové(akciové)spoločnosti,pričom
jednou z týchto letiskových spoločností je aj žalobca.

6/ V konaní žalovaní ďalej spochybňovali, či pozemok, ktorý je predmetom konania, bol vnesený do
majetku žalobcu. Na založenie letiskovej spoločnosti sa v zmysle zákona použije majetok štátu, ktorý
Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR rozhodnutím vyjme ku dňu vzniku letiskovej spoločnosti
z majetku štátu v správe Slovenskej správy letísk. Predmetom nepeňažného vkladu do letiskovejspoločnosti je účtovne oddelená vnútorná organizačná jednotka Slovenskej správy letísk, vymedzená
rozhodnutím Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR. Súd prvej inštancie mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že minister dňa 20. 4. 2004 rozhodol o vyňatí časti majetku zo správy

Slovenskej správy letísk, t.j. o vyňatí účtovne oddelenej, vnútornej organizačnej jednotky - Letiska M.
R. Štefánika, ktoré má povahu časti podniku ktoré je predmetom nepeňažného vkladu do letiskovej
spoločnosti - žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že predmetom nepeňažného vkladu do majetku žalobcu
bolo celé letisko M. R. Štefánika v Bratislave vrátane priľahlých pozemkov v správe Slovenskej správy
letísk a vo vlastníctve štátu, vrátane sporného pozemku. V zmysle zákona preto vlastnícke právo

žalobcu k spornému pozemku vzniklo ex lege ku dňu vzniku žalobcu (5. 5. 2004).
7/ K námietke žalovaných, že sporný pozemok nebol riadne evidovaný vo všetkých relevantných
dokumentoch súd prvej inštancie uviedol, že nedôslednosť vtedajšej právnej úpravy, ktorá vytvárala
podmienky pre vznik neúplnej a zmätočnej evidencie v katastri nehnuteľností, a tým aj zmätok vo
vlastníckych vzťahoch, nemôže byť na ujmu práv žalobcu, ktorý ako to plynie zo všetkých dôkazov, je
vlastníkom sporného pozemku. Zápis v katastri nehnuteľností je hodnoverný, pokiaľ nie je preukázaný

opak a keďže v konaní opak preukázaný bol, zápis v katastri nehnuteľností nie je rozhodujúci, uviedol
súd prvej inštancie. Sporný pozemok bol v užívaní správy letísk už v čase uzavretia kúpnej zmluvy
zo dňa 27. 10. 1975 a táto držba trvá nepretržite do dnešných dní. Súd prvej inštancie tak za prvý
deň plynutia vydržacej doby, t.j. prvý deň oprávnenej nepretržitej a dobromyseľnej držby určil deň 28.
10. 1975. Dobromyseľnosť žalobcu je daná tým, že dňa 27. 10. 1975 uzavrel kúpnu zmluvu o.i. aj

na sporný pozemok, a teda bol dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že žalovaní nepredložili žiadny dôkaz o tom, že by sa oni alebo ich právni predchodcovia v
minulosti domáhali uplatňovania ktoréhokoľvek z vlastníckych oprávnení k spornému pozemku, resp.
že by akokoľvek toto domnelé vlastníctvo uplatňovali. Pred podaním žaloby na súde nebolo vlastníctvo
žalobcu nijako spochybňované a žalovaní vlastnícke práva k spornému pozemku neuplatňovali viac

než 30 rokov. Zákonná desaťročná doba pre vydržanie vlastníctva už uplynula.
8/ Žalovaní rovnako poukazovali na nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním
s poukazom na dedičské konanie N. XXX/XX, N. U. XX/XX, a to z dôvodu, že žalobca nebol v
užívaní sporného pozemku dobromyseľný, keď jeho právny predchodca (rozhodnutie zo dňa 5. 11.
1962) uvažoval o vyvlastnení nehnuteľnosti a keď právnej predchodkyni žalovaných predložil v r. 2007

dohodu o odstránení duplicity. K týmto námietkam súd prvej inštancie uviedol, že účelom priloženého
návrhu dohody medzi žalobcom a nebohou právnou predchodkyňou žalovaných M. D., bolo uznanie
vlastníckeho práva M. D. v prospech žalobcu a z tohto neuzatvoreného právneho úkonu nevyplýva,
že by žalobca nebol dobromyseľným. Pokiaľ žalovaní opierajú svoje tvrdenie o nedobromyseľnosti
právneho predchodcu žalobcu pri možnosti vyvlastnenia nehnuteľnosti v r. 1962, súdu nepreukázali,

že rozhodnutie ale i rokovania z r. 1961 sa vzťahovali na sporný pozemok (podľa rozhodnutia Odboru
pôdohospodárstva MNV zo dňa 5. 11. 1962 zmena kultúry pozemkov sa vzťahovala na parcely v
geometrických plánoch K. - XXX/XXX-XXX-XX/X K. K. - XXX/XXX-XXX-XX/X).
9/ K otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie dodal, že žalobca je v spore aktívne
legitimovaný, nakoľko je letiskovou spoločnosťou založenou podľa zákona č. 136/2004 Z.z. o letiskových

spoločnostiach a Rozhodnutím Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií zo dňa 20. 4. 2004
došlo k vyňatiu vymedzenej časti podniku Letisko Bratislava a táto časť - účtovne oddelená vnútorná
organizačná jednotka Slovenskej správy letísk bola predmetom nepeňažného vkladu vloženého do
novozaloženej letiskovej spoločnosti Letisko M.R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS). Sporný
pozemok bol súčasťou nepeňažného vkladu do majetku žalobcu, čo preukazuje znalecký posudok

vyhotovený na účely ohodnotenia nepeňažného vkladu. Z Geometrického plánu z r. 1967 vyplýva, že sa
pri vymedzení hraníc pristávacej dráhy letiska vytvorila jedna veľká parcela č. XXXXX/X, ktorej súčasťou
bola aj časti iných parciel vrátane parcely č. XXXXX o výmere XXX G.X.
10/ Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie použitím ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
a v konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, v celkovej výške 8.826,76 €,

pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 880,70 € a z trov právneho zastúpenia v
sume 7.946,06 €. Pri výpočte výšky priznaných trov právneho zastúpenia vychádzal súd prvej inštancie
z tarifnej hodnoty veci - všeobecnej hodnoty sporného pozemku v sume 442.287,30 Sk, v prepočte
14.861,25 €, ako bola stanovená znaleckým posudkom č. XX-XX/XXXX zo dňa 9. 3. 2007, ktorý
vypracovalznalecB..A.I..Trovyprávnehozastúpeniapredstavujúodmenuzacelkom25úkonovprávnej

služby, pri odmene za jeden úkon vo výške 9.150 Sk, v prepočte 303,72 €, s režijným paušálom ako aj
20 % DPH, podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. , § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), b), c), d), § 14 ods. 4, § 14
ods. 5, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3.11/ Uvedený rozsudok napadli v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaní 1, 2, 3 (v tom čase
G.. Ľ. D., Š. D. K. B.. G. D.), v celom rozsahu, domáhajúc sa buď jeho zrušenia a vrátenia veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmeny napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd žalobu

žalobcu zamietne a žalovaným prizná náhradu trov konania. Žalovaní vytýkali súdu prvej inštancie, že
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistilskutkovýstavveci,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievo
veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napokon že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa žalovaných súd prvej inštancie sa priamo a jednoznačne nevyjadril ku skutkovým okolnostiam
celej veci a teda neuviedol jednoznačne skutkový stav, aký má za preukázaný a ako tento skutkový stav
podriadil pod príslušné právne ustanovenia. Zastali názor, že žalobca nemá na požadovanom určení
vlastníckeho práva naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O.s.p., nakoľko ku dnešnému dňu je
výlučne žalobca evidovaný na LV č. XXXX, kat. úz. Trnávka ako výlučný vlastník nehnuteľnosti parc.č.
XXXXX/XX parcely registra „C“, evidovanej na katastrálnej mape, druh pozemku zastavaná plocha

o celkovej výmere XXX G.X. Napadnutým rozsudkom pritom súd prvej inštancie určil, že žalobca je
výlučným vlastníkom pozemku parc. č. XXXXX/XX, parc. reg. „C“ evidovaného na katastrálnej mape,
druh pozemku zastavaná plocha o celkovej výmere XXX G.X, zapísaná na LV č.XXXX Správy katastra
pre hl. m. Slovenskej republiky mestská časť A., okres R. B. a ktorý je súčasne evidovaný ako pozemok
parc.č. XXXXX parc.č. „E“ evidovaná na mape určeného operátu (bez výmery), druh pozemku orná

pôda, zapísaná na LV č.XXXX Správy katastra pre hl. m. Slovenskej republiky, nachádzajúca sa v kat.
úz. Trnávka, obci Bratislava - m.č. A., okres R. B.. Žalovaní sa domnievajú, že pre vykonanie záznamu
je rozhodujúci výrok rozhodnutia (§ 159 ods. 2, § 159a O.s.p.), vymedzenie nehnuteľnosti vo výroku
rozhodnutia by malo byť nezameniteľné a vychádzať z § 42 ods. 2 písm. c/ katastrálneho zákona
(uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 122/2011 zo dňa 28. 5. 2012). Žalovaní sa domnievajú, že žalobca

na požadovanom určení nemá naliehavý právny záujem a tento by mal iba v prípade negatórneho
žalobného petitu, ktorým by žiadal určiť, že žalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č.
XXXX ako parc.č. XXXXX, parc.č. „E“ evidovaná na mape určeného operátu o výmere XXX G.X, druh
pozemku orná pôda, kat. úz. Trnávka. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil procesné otázky,
ktorá skutočnosť zakladá odvolací dôvod nesprávneho rozhodnutia vo veci podľa § 205 ods. 2 písm.

b/ O.s.p.
12/ Žalovaní v odvolaní trvali na spornosti vlastníckeho práva žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu,
o čom svedčí skutočnosť, že k zápisu vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalovaných, M. D.,
zomrelej dňa XX. X. XXXX, došlo v r. 1998 na základe Osvedčenia o dedičstve N. XXX/XX (záznamom
podľa § 32 zákona č. 162/1995 Z.z.), po poručiteľovi L. L., zomrelom dňa X. X. XXXX. Na základe

uvedeného dedičského rozhodnutia z 18. 6. 1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4. 7. 1998,
nadobudla právna predchodkyňa žalovaných do vlastníctva o.i. tiež parc. č. XXXXX roľa o výmere XXX
G.X. Vlastnícke právo, ktoré sa nadobúda ku dňu smrti poručiteľa, L. L., tak nadobudla ku dňu 1. 2. 1996.
Žalobca však žalobný návrh podal na súde prvej inštancie osobne až dňa 6. 3. 2007. Nepodstatné nie je
ani to, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania, bola žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom,

označená v katastri nehnuteľností pod iným parcelným číslom; navyše žalobca, resp. jeho právny
predchodca musel podľa zápisu v katastri nehnuteľnosti nehnuteľnosť označenú ako „roľa“ vyňať z
poľnohospodárskeho pôdneho fondu v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, tak, aby táto
bola označená ako „zastavaná plocha“. Pri zastavaní nehnuteľnosti muselo byť vydané stavebné
povolenie alebo iné rozhodnutie oprávňujúce jeho zastavanie, kedy muselo byť zrejmé, že štát nemá k

nehnuteľnosti doriešené vlastnícke právo. Vychádzajúc z dátumu uzatvorenia kúpnej zmluvy v r. 1975,
o ktorej nemala právna predchodkyňa žalovaných M. D., ako vyplynulo z jej výpovede na pojednávaní,
žiadnu vedomosť; žalobný návrh bol na súde podaný až 32 rokov po uzatvorení kúpnej zmluvy. V r. 2007,
kedy žalobca podal žalobu na súde, už nešlo o prevod vlastníckeho práva do majetku v socialistickom
vlastníctve. z vykonaného dokazovania pritom vyplýva, že žalobca požiadal katastrálny úrad až v r. 2004

žiadosťou zo dňa 15. 12. 2013 o zapísanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
tohto konania, ktorá žiadosť tak vlastne mala konvalidovať/suplovať návrh na zápis vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania je podľa názoru žalovaných nesporné, že ku dňu smrti
L. L. (t.j. k 1. 2. 1996) nebol L. L., uvedený v kúpnej zmluve z r. 1975 ako „odpredávateľ“ evidovaný
ako vlastník parc.č. XXXXX v príslušnej pozemnoknižnej vložke č. XXXX a rovnako je nesporné, že

ani ku dňu smrti „odpredávateľa“, t.j. k 1. 2. 1996, nebol podaný ani návrh na vklad vlastníckeho práva
v prospech kupujúceho, t.j. Čsl. štátu, zastúpeného Československou správou dopravných letísk v
Bratislave. Nesporná je aj ďalšia skutočnosť, a to že právna predchodkyňa žalovaných, M. D., nemala
o kúpnej zmluve zo dňa 27. 10. 1975 žiadnu vedomosť, v dôsledku ktorej skutočnosti parc. č. XXXXX -orná pôda, o výmere XXX G.X, dobromyseľne nadobudla do vlastníctva ku dňu smrti „odpredávateľa“,
t.j. ku dňu 1. 2. 1996, ku ktorému dátumu nebol žiadny zápis vlastníckeho práva ani v prospech žalobcu
ani v prospech jeho právneho predchodcu v evidencii nehnuteľností. V samotnej kúpnej zmluve sa v

ods. 2 Zmluvy uvádza, že „pozemnoknižná vlastníčka K. L., rod. W. dňa XX. X. XXXX zomrela a podľa
rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - mesto v Bratislave zo dňa 26. 5. 1972 č. N. XXXX/XX
dedičstvo po tejto potvrdené bolo jej synovi L. L.Š., t.j. právnemu predchodcovi odporkyne“. S uvedenou
námietkou žalovaných sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal, v tejto súvislosti je
nezrozumiteľné a vzájomne protirečiace si odôvodnenie prvoinštančného súdu (str. 11 predposledný

odsek) : „Zmena, ktorá nastala účinnosťou zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných
vecných práv k nehnuteľnostiam sa vzťahuje výlučne na prípady, kedy registrácia zmluvy bola potrebná,
ale do dňa účinnosti menovaného zákona nebola vykonaná. V danom prípade ide o opačný prípad, t.j.
registrácia zmluvy nebola potrebná, a teda nebol potrebný ani dodatočný zápis (registrácia) tejto zmluvy
vkladom podľa tohto zákona.“ Žalovaní k uvedenej argumentácii súdu dodali, že takýto výklad zákona,
aký uplatnil súd prvej inštancie, by vôbec nevyžadoval zápis vlastníckeho práva v prípadoch, v ktorých

nadobudol/mal nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti štát, resp. štátna organizácia a ako vlastník
by zostal evidovaný pôvodný vlastník, fyzická osoba, ktorá skutočnosť viaže na seba aj iné zákonné
práva a povinnosti ako napr. dedenie, následná dobromyseľnosť dedičov v otázke vlastníckeho práva,
povinnosť úhrady dane z nehnuteľností a pod. Práva a povinnosti, ktoré vznikajú z právneho vzťahu, sa
týkajú výlučne jeho účastníkov. Vzťah medzi účastníkmi zmluvy, sa teda môže prejaviť len a len medzi

nimi a nemôže mať vplyv na postavenie tretích osôb, ktoré v súlade so zákonom nadobudlo vlastnícke
právo k nehnuteľnosti. Platnosť právneho úkonu je nutné posudzovať vždy podľa právneho stavu, kedy
k úkonu došlo. Výkon práva žalobcu zasahovať do práv a oprávnených záujmov žalovaných nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Obč. zák.). Nadobudnutím účinnosti zákonov č. 266/1992 Zb., č.
265/1992 Zb. dňa 1. 1. 1993 sa ustanovenie § 133 zákona č. 60/1964 Zb. Občianskeho zákonníka

zmenilo tak, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa nadobúda až vkladom do katastra nehnuteľností.
Žalobca požiadal o zápis vlastníckeho práva až v r. 2004, dôvodili žalovaní v odvolaní.
13/ Žalovaní ďalej v odvolaní upriamili pozornosť na to, že nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej
inštancie riadil, keď opomenul v rámci vykonaného dokazovania uviesť a vysporiadať sa právne so
skutočnosťou, že žalobca, resp. jeho právny predchodca, sa až v r. 2004 žiadosťou zo dňa 15. 12.

2003 domáhal, aby bol „zapísaný pozemok s parcelným číslom XXXXX/XX v prospech SR - Slovenská
správa letísk, Letisko M. R. Štefánika, v celosti.“ Súd poukazoval na geometrický plán z r. 1967, ktorý
má preukazovať vlastnícke právo žalobcu, a pritom práve tento geometrický plán netvoril neoddeliteľnú
prílohu kúpnej zmluvy z r. 1975 a následne nie je zrejmé ani to, na základe akej skutočnosti má
geometrický plán preukazovať vlastnícke právo k nehnuteľnosti a z akého ustanovenia takáto úvaha

súdu prvej inštancie vyplýva. Rovnako nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti prvoinštančný súd
uviedol, že „uvedená skutočnosť nebola sporná ani medzi účastníkmi konania“, keď sa o vlastníctve
k nehnuteľnosti vedie súdny spor od r. 2007. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

14/ Žalovaní ďalej poukazovali na to, že žiadnym spôsobom nezanedbali svoje občianske ani zákonné
povinnosti, naopak práve skutočnosti a fakty na strane žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu
spôsobili terajší stav a to, že o nároku žalobcu koná súd, ktorý aj bez skutočného preukázania tvrdení
a faktov na strane žalobcu tieto považuje za preukázané. Žalovaní poukazovali na svoje vyjadrenie zo
dňa 26. 4. 2011, v ktorom uviedli, že žalobca užíval nehnuteľnosť , ktorá je predmetom tohto konania,

bez právneho titulu, asi od r. 1962. Žalobca nemohol byť pri užívaní predmetnej parcely dobromyseľný,
nakoľko v rozhodnutí č.j. : Pod.628/1962 zo dňa 5. 11. 1962, č.l. 308, kde sa konštatuje, že : „Celkovo
sa z poľnohospodárskeho fondu vyčleňuje XX,XX,XX ha a pozmeňuje sa na kultúra 15 /iné pozemky/
uvedenú v rubrike „D“ vyššie uvedených vyvlastňovacích súpisoch.“ Následne je v spise, č.l. 310, 311
tzv. „Evidenčný záznam“, v ktorom sa o.i. uvádza, že nehnuteľnosť obhospodarovalo JRD Vajnory, ktoré

podalo vo veci aj sťažnosť z dôvodu, že nehnuteľnosti neboli vyňaté v r. 1962 z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu, ako nesprávne uviedol štatutárny zástupca žalobcu v podaní zo dňa 29. 4. 2008,
č.l. 307. Uvedená skutočnosť mala za dôsledok vypracovanie geometrického plánu v r. 1966, ktorý
mal tvoriť neoddeliteľnú súčasť kúpnej zmluvy zo dňa 27. 10. 1975. Ak právny predchodca žalobcu
uvažoval o vyvlastnení nehnuteľnosti, nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo, a to

nielen k tejto nehnuteľnosti, patrí; v tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo
27/2005. Zdôrazňovali, že práva a povinnosti z kúpnej zmluvy z r. 1975 nikdy neboli zapísané v evidencii
nehnuteľností ani následne v príslušnej Správe katastra, čo dosvedčujú údaje z LV č. XXXX, k.ú. F.,
v ktorých sú ako tituly nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu uvedené : „Dohody na odstránenieduplicity.“ Z uvedeného je nesporné, že žalobca a ani jeho právny predchodca neboli až do r. 2004
zapísaní ako vlastníci na príslušnom liste vlastníctva. Žalobca mal pochybnosť o svojom vlastníctve a
akceptoval vlastnícke právo právnej predchodkyne žalovaných, nakoľko vo svojom písomnom návrhu

Dohody na odstránenie duplicitného vlastníctva, v ktorej v čl. III nazvanej ako „Predmet dohody“ v ods.
3.1 uviedol, že „Účastník dohody I. je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku registra Y. L., parc.
č. XXXXX, bez výmery, orná pôda, evidovaného na LV XXXX pre k.ú. F.H., Správou katastra pre hl.m.
SR R.. Titulom nadobudnutia je dedičské rozhodnutie D 249/96, D not 63/96.“ Právna predchodkyňa
žalovaných s touto dohodou nesúhlasila, nakoľko práve samotný žalobca uznával jej vlastnícke právo,

ako to vyplývalo z obsahu navrhovanej dohody, a teda právna predchodkyňa žalovaných vzhľadom na
uvedené okolnosti objektívne nasvedčujúce oprávnenosti jej vlastníckeho práva a aj prípadnej držby
nemala žiadnu pochybnosť o svojom vlastníckom práve. Zopakovali, že ich právna predchodkyňa M. D.
nemala žiadnu vedomosť o existencii kúpnej zmluvy z r. 1975.
15/ Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola zavedená až novelou vykonanou
zákonom č. 131/1982 Zb. , účinnou od 1. 4. 1982. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený

(vydržanie bolo obmedzené len na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetu vydržania,
keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka
vykonanou zákonom č. 509/1991 Z.z., účinnou od 1. 1. 1992, boli tieto obmedzenia odstránené.
V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie
nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. 1. 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s

predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s
vlastným), spĺňal k 1. 1. 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov, a zároveň bol
držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok
patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. K zápisu vlastníckeho práva na
M. D. došlo na základe Osvedčenia o dedičstve N. XXX/XX (záznamom podľa § 32 zák. č. 162/1995

Z.z.), po poručiteľovi L. L., zomrelom dňa X. X. XXXX. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa,
z čoho plynie, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nemohol byť dobromyseľný a nemohol tak
platne nadobudnúť vlastnícke právo k žalobcovi. Súd prvej inštancie v tomto smere nevykonal žiadne
dokazovanie, aby mohol pristúpiť k opačnému záveru, t.j. záveru, na ktorý poukazuje vo svojom
rozhodnutí. Žalovaní zopakovali, že žalobca ku dnešnému dňu nepredložil žiadny dôkaz, na základe

ktorého by preukázal existenciu svojho vlastníckeho práva, a teda aktívnu vecnú legitimáciu v konaní.
Je nesporné, že najskôr bol vykonaný záznam vlastníckeho práva v prospech právnej predchodkyne
žalovaných a až v r. 2004 podal žalobca vyššie uvedenú žiadosť na Správu katastra nehnuteľností v
Bratislave.opätovnepoukázalinatzv.Evidenčnýzáznamnač.l. 310,311spisu, vktoromsao.i. uvádza,
že nehnuteľnosť obhospodarovalo C. H., ktoré podalo vo veci aj sťažnosť z dôvodu, že nehnuteľnosti

neboli vyňaté v r. 1962 z poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Uvedená skutočnosť viedla k rozhodnutiu
o vypracovaní geometrického plánu z r. 1966, ktorý mal tvoriť neoddeliteľnú súčasť kúpnej zmluvy z
r. 1975.
16/ Právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalovaných bolo
Osvedčenie o dedičstve č. N. XXX/XX po poručiteľovi L. L.; žalovaní opakovane poukazovali na

absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 27. 10. 1975, a pre prípad, že by sa odvolací súd
stotožnil s právnym názorom uverejneným v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a kúpnu
zmluvu by vyhodnotil ako platnú, zotrvali na svojej argumentácii o tom, že ich právna predchodkyňa
nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním, nakoľko bola oprávnenou držiteľkou, ktorá sa
stáva vlastníkom veci, ak ju má v nepretržitej držbe po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. L. L.

zomrel X. X. XXXX, t.j. právna predchodkyňa žalovaných vydržala vlastnícke právo k nehnuteľnosti
najneskôr 1. 2. 2006. Štát ako právny predchodca žalobcu mohol a mal mať v evidencii nehnuteľností
poriadok. Poukazovali na to, že podľa tvrdení žalobcu súčasťou nepeňažného vkladu, ktorý bol vložený
do jeho majetku, bol aj predmet tohto konania, t.j. parcela č. XXXXX, orná pôda o výmere XXX G.X,
evidovaného v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz. F.. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku

uvádza, že „...Sporný pozemok bol súčasťou nepeňažného vkladu do majetku žalobcu, čo preukazuje
znalecký posudok vyhotovený na účely ohodnotenia nepeňažného vkladu. Z Geometrického plánu z
r. 1967 vyplýva, že sa pri vymedzení hraníc pristávacej dráhy letiska vytvorila jedna veľká parcela
č. XXXXXX/X, ktorej súčasťou boli aj časti iných parciel vrátane parcely č. XXXXX o výmere XXXX
G.X.“ Súd prvej inštancie výsledky dokazovania nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, čím podľa

žalovaných porušil ustanovenie § 132 O.s.p., nevysporiadal sa ani s námietkou žalovaných ohľadom
vydržania vlastníckeho práva k predmetu konania, ani s ostatnými skutočnosťami, na ktoré v konaní
žalovaní poukazovali. Kúpna zmluva zo dňa 27. 10. 1975 je absolútne neplatným právnym úkonom
podľa ust. § 39 Obč. zák. z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetu prevodu vlastníckehopráva minimálne v časti sporného pozemku a v tejto súvislosti opätovne poukazovali na Stanovisko NS
SR Cpj 33/01, ktoré sa zaoberalo otázkou technickej jednoty listiny v prípade, ak zmluvu o prevode
nehnuteľnosti tvorí viac ako jeden list. Rozhodnutie súdu prvej inštancie pri posudzovaní, či geometrický

plán musel, resp. nemusel byť neoddeliteľnou súčasťou kúpnej zmluvy, vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniaveci.Žalovanízáveromtrvalinatom,žeodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie
neobsahuje posúdenie celého právneho a skutkového stavu v nadväznosti na nimi uvádzané dôkazy a
tvrdenia, z ktorého dôvodu je rozsudok nepreskúmateľný.
17/ Osobitne žalovaní nesúhlasili s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania. Poukazovali

na to, že k zápisu vlastníckeho práva na právnu predchodkyňu žalovaných M. D., došlo na základe
Osvedčenia o dedičstve N. XXX/XX (záznamom podľa § 32 zákona č. 162/1995 Z.z.) po poručiteľovi
L. L.; a v tejto súvislosti poukazovali aj na rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 311/2008 zo dňa 30. 3.
2010, podľa ktorého „ak raz niekto nadobudne vlastnícke právo za určitých podmienok, ktoré sa bez jeho
zavinenia spätne zmenia, nesmie byť pre to postihnutý on, ale subjekty, ktoré nesú zodpovednosť za túto
zmenu“. S poukazom na okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu práva na súde preto žalovaní

navrhovali, aby odvolací súd podľa § 150 ods. 1 O.s.p. žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Ďalej
upriamovali pozornosť na to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia
vychádzal z tarifnej hodnoty veci, ktorú uviedol ako všeobecnú hodnotu sporného pozemku vo výške
442.287,30,- Sk, v prepočte 14.681,25 €, stanovenej znaleckým posudkom č. 24-14/2007 zo dňa 9. 3.
2007 znalca B.. A. I., ktorý vychádzal zo znaleckého posudku vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty

pozemkunaurčeniepeňažnejsumy,vakejsazapočítalnepeňažnývkladdoakciovejspoločnostiLetisko
M.R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. Podľa žalovaných je zrejmé, že v danom prípade, a to či už
pokiaľ sa týka petitu domáhajúceho sa určenia vlastníckeho práva, ide s poukazom na rozhodovaciu
prax a judikatúru o nevyčísliteľnú hodnotu sporu, na základe ktorej je možné určiť hodnotu základnej
sadzby tarifnej odmeny jedine a výlučne s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl.č. 655/2004

Z.z., t.j. ako 1/13-ina výpočtového základu. Toto stanovisko podopreli žalovaní odkazom na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 2 Cdo 65/2008 , v ktorom NS SR dospel k záveru, že „konanie o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby sporom s jednotnou
výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má určiť vlastnícke právo.
Podľa názoru dovolacieho súdu aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie

právnychslužiebtrebaaplikovaťrovnakýprincípapristanovenízákladutarifnejodmenytrebavychádzať
zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci (§ 11 ods. 1 vyhl.).“ Uvedený judikát NS
SR tak stanovuje jednoznačnú analógiu pri určovaní hodnoty sporu pre účely určenia základnej sadzby
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby so zákonom o súdnych poplatkoch. V danom prípade mal
byť súdny poplatok stanovený pri podaní žaloby dňa 6. 3. 2007 pevnou sumou podľa písmena b/ danej

položky sadzobníka - predmet konania nemožno oceniť peniazmi. Potom ani predmet sporu nebolo
možné vyčísliť, keďže tento je nutné považovať za neoceniteľný. Uvedený názor potvrdzuje aj ďalšia
judikatúra (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 8/2008, 5 Cdo 134/2008, 3 Cdo 164/2008, 2 Cdo
78/2009, 5 Cdo 278/2008, 3 Cdo 146/2009, 3 Cdo 65/2009, 2 M Cdo 18/2008 ). Pokiaľ by sa odvolací súd
nestotožnil s argumentáciou žalovaných ohľadom rozhodovania o trovách konania a osobitne právneho

zastúpenia, žalovaní výslovne namietali z priznaných trov právneho zastúpenia odmenu za 10 úkonov
právnej služby, a to : upovedomenie zo dňa 16. 7. 2009, doplnenie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 4. 9.
2009, doplnenie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 1. 10. 2009, návrh na postup podľa § 35 ods. 4 O.s.p.
zo dňa 12. 5. 2010, vyjadrenie zo dňa 1. 11. 2010, účasť na pojednávaní dňa 25. 11. 2011, účasť na
pojednávaní dňa 16. 12. 2011, účasť na pojednávaní dňa 26. 6. 2012, účasť na pojednávaní dňa 26. 11.

2012 a účasť na pojednávaní dňa 10. 12. 2012.
18/ Na odvolanie žalovaných sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
K odvolaciemu dôvodu žalovaných, ktorý má spočívať v nesprávnom právnom posúdení naliehavosti
právneho záujmu žalobcu prvoinštančným súdom, uviedol, že z množstva súdnych rozhodnutí, ktoré

prisviedčajú právnemu názoru žalobcu, poukazuje výslovne na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 56/2003
uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. X/XXXX, v zmysle ktorého „Ak je žalovaný zapísaný v
katastrinehnuteľnostíakovlastníkspornejnehnuteľnosti,žalobcamánaliehavýprávnyzáujemnaurčení
vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanei zápisu v
katastrinehnuteľností.“Žalobcadodal,žepozitívneurčeniemávždyprednosťprednegatívnymurčením,

nakoľko negatívnym určením sa neodstraňuje stav právnej neistoty (pri negatívnom určení, že žalovaní
nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti by objektívne mohla nastať situácia, že vlastníctvo svedčí tretej osobe).
Žalobca rovnako nesúhlasil s námietkou žalovaných, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne v
merite veci, naopak, vyjadril presvedčenie, že súd rozhodol správne, zákonne a spravodlivo. Žalobcasa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie ohľadom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy pre
neurčitosť len z dôvodu nedodržania technickej jednoty listiny a záverom rozsudku NS SR, na ktorý sa
odvolávajúžalovaní.Záverytohtorozsudkuoznačilžalobcazaprekonané.ZobdobnéhorozhodnutiaNS

Českej republiky, ktorý súdu predložili v priebehu konania, plynie, že geometrický plán nemusí byť pevne
spojený so zmluvou o prevode nehnuteľnosti, keďže túto požiadavku nemožno dovodiť z právnej úpravy
a ani z výkladu ust. § 46 ods. 2 Obč. zák. z aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR poukázal
žalobca na Nález ÚS SR, sp. zn. IV.ÚS 340/2012 - 62, týkajúci sa inter alia aj aplikácie ust. § 46 ods. 2
Obč. zák.; v uvedenom Náleze Ústavný súd SR pranieruje také postupy účastníkov občianskoprávnych

vzťahov, ktorými z formálnych dôvodov napádajú úkony (zmluvy), ktoré dobrovoľne a na základe vlastnej
vôlepodpísali.PodľaNálezu„Anizust.§46ods.2druhejvetyObč.zák.,podľaktorejprejavyúčastníkov
oprevodenehnuteľnostimusiabyťnatejistejlistine,nevyplýva,žebymalibyťvšetkydojednaniafakticky
alebo právne súvisiace s prevodom nehnuteľnosti obsahom tejto listiny. Právna veda vyjadruje názor,
že táto listina by mala obsahovať nepochybne všetky podstatné náležitosti zmluvy /Š., C.., E. a kol.:
Občanský zákonník I, Praha : C.H.Beck, 2008, s.383; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. 22 Cdo 102/1999 z 10. mája 2000/)“. Aj pokiaľ by žalobca vychádzal z rozhodnutia, na ktoré
poukazujú žalovaní, tak predmetom konania je pozemok, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy ako celá
pozemnoknižná parcela. K prevodu tohto pozemku sa ani nevyžadoval geometrický plán, lebo celá
pozemnoknižná parcela sa prevádzala v celosti. Žalobcovi nemôže byť na ujmu, že súdne konanie
inicioval až v r. 2007, ako sa to snažia prezentovať žalovaní. Jednalo sa totiž o stav tzv. duplicitného

vlastníctva, kedy k tomu istému pozemku boli v evidencii katastra nehnuteľností zapísaní dvaja vlastníci.
Žalobcovi preto nemôže byť na ujmu, že inicioval súdne konanie on a nie žalovaní (resp. ich právna
predchodkyňa), keďže výsledok tohto konania bude prospešný pre obe sporové strany, lebo sa ním
odstráni stav právnej neistoty.
19/ Pokiaľ ide o ostatné argumenty, tieto žalovaní opakujú sústavne, a žalobca sa k nim už vyjadroval

v priebehu konania, preto na ne len opätovne poukazuje. Žalobca opätovne zdôraznil, že aj štát mohol
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, čo podoprel poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo
149/2007 : „Z textu zákona (§ 134 ods. 1, § 130 ods. 1, §868 Obč. zák.) je zrejmé, že vlastnícke
právo nadobudne vydržaním osoba, ktorá kedykoľvek po 1. 1. 1992 splnila podmienky uvedené v §
134 Obč. zák., naopak nie je možné vyvodiť, že by sa nemohlo takto prihliadať k dobe, po ktorú mal

oprávnený držiteľ pozemok v držbe pred 1. 1. 1992. Vlastníkom nehnuteľnosti sa tak od 1. 1. 1992
mohol stať i štát, pokiaľ mal nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v
prípade, že sa stal oprávneným držiteľom pred 1. 1. 1992. Do vydržacej doby je potrebné započítať i
dobu oprávnenej držby, vykonávanej pred týmto dňom. Oprávnenú držbu si môže započítať i jeho právny
nástupca.“ Na rozdiel od žalovaných je preto žalobca názoru, že štát bol dobromyseľný držiteľ, lebo

uzavrel kúpnu zmluvu a riadne zaplatil kúpnu cenu právnemu predchodcovi žalovaných. Naopak právna
predchodkyňa žalovaných nemohla byť dobromyseľná, lebo podaním Správy katastra zo dňa 11. 2.
2005 bola upovedomená o duplicitnom vlastníctve.
20/ Žalobca sa ďalej vyjadril k námietkam žalovaných týkajúcich sa rozhodnutia o trovách konania, ktoré
označil za nedôvodné. Uviedol, že je pravdou, že na základe záznamu došlo k zápisu vlastníckeho

práva k spornému pozemku do evidencie katastra nehnuteľností v prospech právnej predchodkyne
žalovaných, avšak žalovaní neprejavili v priebehu konania žiadnu snahu vec vysporiadať mimosúdne,
hoci to žalobca viackrát navrhoval. Žalovaní sa preto nemôžu podľa jeho názoru dovolávať dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Žalovaní sa síce na jednej strane dovolávajú dôvodov hodných osobitného
zreteľa,avšaknastranedruhejsavprípadesvojhoúspechuvmeritevecitaktieždomáhajúpriznaniatrov

konania; ich argument je preto účelový. Žalobca ďalej nesúhlasil s tým, že pri výpočte hodnoty úkonov
právnej služby by sa nemalo vychádzať z hodnoty nehnuteľností. Žalovaní poukazujú na rozhodnutia
NSSR,ktorésúdávnoprekonanéjednakrozhodnutia ÚstavnéhosúduSRajednakinýmirozhodnutiami
Najvyššieho súdu SR. Okrem iného žalovaní prehliadajú to, že nimi citované rozhodnutia vychádzajú z
analógie so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pričom v danom prípade žalobca zaplatil

súdny poplatok za žalobný návrh vo výške 6 % z hodnoty nehnuteľnosti. Ak by sa teda mala uplatňovať
analógia, ktorej sa žalovaní domáhajú, potom by sa aj hodnota úkonu právnej služby mala odvíjať od
hodnoty nehnuteľnosti. V tejto súvislosti argumentoval žalobca poukazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2010 zo dňa 15. 4. 2011, ktoré sa zaoberá určením výšky trov konania a
v ktorom sa uvádza : „Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že aj vo veciach určenia, či

tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, treba pri odmene právnej služby vychádzať podľa odseku
1 z hodnoty veci alebo práva za predpokladu, že predmetom konania je vec alebo právo oceniteľné
peniazmi. V každom konkrétnom prípade je preto potrebné skúmať, či možno predmet právneho úkonu
oceniť a v súvislosti s tým určiť i výšku náhrady trov konania. V preskúmavanej veci bolo predmetomkonania určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Treba súhlasiť s tvrdením generálneho prokurátora, že
odvolací súd pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia mal vychádzať z § 9 ods. 1 v spojení s
§ 10 ods. 1 vyhl.č. XXX/XXXX Z.z., keďže v danej veci išlo o predmet konania, ktorý je oceniteľný v

peniazoch.“ Ďalej, že : „Je preto správne, ak sa v prípade, že sa navrhovateľ domáha určenia svojho
vlastníctva k veci, berie za základ poplatku cena tejto veci (A. XX/XX).....Ak ide o konanie o návrhu na
určenie vlastníctva k nehnuteľnosti (ako je to v prejednávanej veci a ako správne uviedol i vo svojom
mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor SR), sú predmetom konania, t.j. tým, čoho sa účastník pri
procesnej ochrane svojho subjektívneho práva (oprávneného záujmu) domáha, skutočnosti, za ktorých

sazakladáochranavlastníckehoprávavrátanejehopredmetu,ktorýtvoríoceniteľnúhmotnúvec.Možno
preto uzavrieť, že cena nehnuteľnej veci je potom rozhodujúca pre účely určenia poplatku za konanie
o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď za návrh na
začatie konania poplatníkovi (navrhovateľke) vyrubil súdny poplatok z ceny nehnuteľnosti, ku ktorej
určenia vlastníctva sa návrhom domáhala. Nakoľko navrhovateľka súdny poplatok za návrh zaplatila vo
výške 27.600,- Sk, t.j. percentuálne z ceny nehnuteľnosti podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych

poplatkov, ako prílohy zákona o súdnych poplatkoch a poplatkov za výpis z registra trestov, a nie pevnou
sumou podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, správne postupoval súd prvého stupňa,
keď navrhovateľke priznal trovy právneho zastúpenia vyčíslené vo výške podľa § 10 ods. 1 vyhl.č. XXX/
XXXX Z.z.“ uvedené rozhodnutie považuje žalobca za významné nielen preto, že vyvracia právny názor
žalovaných ohľadom výšky tarifnej odmeny a tým aj právny názor vyslovený v Uznesení NS SR sp.

zn. 2 Cdo 65/2008, na ktorý poukazujú žalovaní. Rovnako postupoval NS SR aj v rozhodnutí sp.
zn. 5 Cdo 194/2008 zo dňa 11. 9. 2009, keď v konaní o určení vlastníckeho práva za úkon právnej
služby priznal náhradu trov konania vychádzajúcu z hodnoty nehnuteľností; obdobne rozhodol NS SR
aj v uznesení sp. zn. 2 Cdo 2/2008 zo dňa 26. 2. 2008. Takýto názor zastáva aj rozhodovacia prax
Ústavného súdu SR, napr. nález ÚS SR sp. zn. IÚS 119/2012. Záverom žalobca poznamenal , že tomuto

zodpovedala aj novela vyhl.č. XXX/XXXX Z.z. , vykonaná vyhl. č. XXX/XXXX Z.z., ktorá s účinnosťou od
1. 7. 2013 v §10 ods. 2 priamo ustanovila, že „Ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu
výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí
poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a
hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“

Pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania za jednotlivé úkony právnej služby, žalobca poukazoval
na to, že žalovaní neuviedli žiadny relevantný dôvod, ktorý by opodstatňoval nepriznanie náhrady trov
konania.
21/ Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.
22/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
23/ Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
24/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu

podaného odvolania (t.j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, na odvolacom
pojednávaní, na ktorom zopakoval dokazovanie podľa § 384 ods. 1 v spojení s § 204 a § 378 ods. 1 CSP
čítaním listinných dôkazov : Notárskej zápisnice napísanej dňa 26. 4. 2004 notárom C.. E. W. o založení
akciovej spoločnosti Letisko M.R. Štefánika (č.l. 61 a nasl. spisu), Rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a
telekomunikácií č. 50 zo 14. 4. 2004 o špecifikácii prioritného infraštruktúrneho majetku č.l. 89 spisu, ako

aj Špecifikácie prioritného infraštruktúrneho majetku č.l. 91 a nasl. spisu. Odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že vyjadrenie žalobcu
k odvolaniu žalovaných nebolo žalovaným omylom doručené pred ústnym odvolacím pojednávaním,
ale až krátkou cestou na odvolacom pojednávaní, na ktorom avšak právna zástupkyňa žalovaných
bola s jeho obsahom oboznámená (bola nahliadnuť do spisu) a výslovne netrvala z tohto dôvodu na

odročení odvolacieho pojednávania. V priebehu odvolacieho konania tiež odvolací súd uznesením zo
dňa 18. 1. 2018 č.k. 9Co/288/2014 - 660 rozhodol o tom, že bude v odvolacom konaní na strane
žalovaných pokračovať s právnymi nástupcami Š. D., zomrelého 3. 3. 2015 (pôvodne žalovaného 2),
keď jeho právnymi nástupcami boli už žalovaní G.. Ľ. D. nar. 8. 9. 1964 a B.. G. D., nar. XX. X. XXXX,
podľa ust. § 63 v spojení s §378 ods. 1 CSP.

25/ Pokiaľ ide o žalovanými spochybňovanú existenciu naliehavého právneho záujmu na žalobcom
požadovanom určení jeho vlastníckeho práva, súd prvej inštanciu si otázku existencie naliehavého
právneho záujmu vyriešil správne, keď dospel k záveru, že naliehavý právny záujem žalobcu
na uplatnenom určení je daný. V prejednávanej právnej veci táto otázka súvisí s riešením tzv.duplicitného zápisu v katastri nehnuteľností určovacím výrokom, ktorou sa zaoberal Najvyšší súd SR
vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Cdo 163/2005, pričom dospel k záveru, že okolnosť, že je ako vlastník
určitej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností popri žalobcovi zapísaný aj žalovaný (duplicitný zápis),

odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že je vlastníkom takej nehnuteľnosti.
S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z katastra
nehnuteľností slúži ako preukázanie vlastníckeho práva) a na jeho právne účinky, je odôvodnený
záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jeho
právo mohlo byť aj ohrozené. Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vždy

podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností. V súdenej právnej veci je podľa
zápisu v katastri nehnuteľností žalobca vedený ako výlučný vlastník nehnuteľnosti - pozemku parcela
registra „C“ pod č. XXXXX/XX o výmere XXX G.X, zastavané plochy a nádvoria, zapísaného na LV
č. XXXX, kat. územie F.. Zároveň je v katastri nehnuteľností vedená M. D. (právna predchodkyňa
žalovaných) ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti - pozemku parcely registra „E“ pod č. XXXXX o
výmereXXXG.X,ornápôda,zapísanéhonaLVč.XXXX,kat.územieTrnávka.Obaspomínanépozemky

- parc.č. XXXXX/XX na LV č. XXXX, a parc.č. XXXXX na LV č. XXXX, sú identickými pozemkami, t.j.
ide o jeden a ten istý pozemok, avšak mylne vedený v katastri nehnuteľností ako dva rôzne pozemky.
Existencia duplicitného zápisu vlastníctva k totožnému pozemku je nepochybne spôsobilá vyvolať
neistotu v právnom postavení dotknutých strán právneho vzťahu; uvedený stav si vyžaduje nápravu a
keďže žalobca nemohol dosiahnuť ochranu svojho vlastníckeho práva inak (jeho snaha o dohodu so

žalovanými bola bezvýsledná), bola žaloba o určenie jeho vlastníckeho práva efektívnym prostriedkom
na odstránenie duplicity zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností k spornej nehnuteľnosti a tým aj
neistoty v jeho právnom postavení (ale zároveň aj neistoty v právnom postavení žalovaných). Tomu
podľa názoru odvolacieho súdu správne zodpovedala aj formulácia samotného žalobného petitu, ktorá
odrážala existenciu spomínaného duplicitného zápisu vlastníctva jednej a tej istej nehnuteľnosti a

zároveň spolu s vyriešením otázky, kto je vlastne vlastníkom sporného pozemku zabezpečí odstránenie
duplicity v zápise. Z formulácie žalobného petitu plynie, že v skutočnosti nejde o dva rozdielne
pozemky,aleojedentotožnýpozemok,chybneevidovanýpoddvomiparcelnýmičíslaminadvochlistoch
vlastníctva (rovnakej výmery a v rovnakom katastrálnom území), pričom sa určí jeho aktuálny vlastník;
úvaha žalobcu, že v prípade úspechu v konaní sa odstráni už spomínaná duplicita zápisu ako aj neistota

v právnom postavení ako žalobcu tak aj žalovaných, bola preto podľa názoru odvolacieho súdu správna.
Zároveň je odvolací súd názoru, že neobstojí tvrdenie žalovaných, že žalobca na požadovanom určení
nemá naliehavý právny záujem a tento by mal iba v prípade negatórneho žalobného petitu, ktorým by
žiadal určiť, že žalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX ako parc.č. XXXXX,
parc.č. „E“ evidovanej na mape určeného operátu o výmere XXX G.X, druh pozemku orná pôda, kat.

úz. Trnávka. Spomínaným negatórnym žalobným petitom by sa totiž vyriešila len otázka, kto nie je
vlastníkom tejto parcely, nevyriešila by sa však otázka, kto jej vlastníkom je. Uvedenému negatórnemu
žalobnému petitu, ako ho formulovali žalovaní, by tiež bránila okolnosť, že nie žalovaní ale ich právna
predchodkyňa je v katastri vedená ako (duplicitný) vlastník označenej parcely.
26/ K námietke žalovaných, že L. L. v čase uzatvárania kúpnej zmluvy v roku 1975 nebol zapísaný v

evidencii nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, odvolací súd uvádza, že L. L. bol jediným
dedičom pozemnoknižnej vlastníčky K. L.; titulom dedenia sa stal výlučným vlastníkom pozemku parc.
č. XXXXX o výmere XXX G.X v PK vložke č. XXXX pre kat. územie (v tom čase) H. (rozhodnutie Š. R.
- mesto zo dňa 26. 5. 1972 č. N. XXXX/XX, č.l. 239 spisu), a to bez ohľadu na to, či jeho vlastníctvo
bolo alebo nebolo zapísané v evidencii nehnuteľností. Ako vlastník pozemku s ním mohol voľne

disponovať. Z uvedeného dôvodu preto neobstojí námietka žalovaných, že kúpna zmluva zo dňa 27.
10. 1975 uzavretá medzi L. L. ako predávajúcim a Čsl. štátom, zastúpeným Československou správou
dopravných letísk Bratislava (právnym predchodcom žalobcu) ako kupujúcim, ktorej predmetom bola o.i.
aj nehnuteľnosť - roľa o výmere XXX G.X , parc.č. XXXXX, vedená v PK vložke XXXX kat. úz. Bratislava,
je neplatná. Neplatnosť uvedenej kúpnej zmluvy nespôsobila ani skutočnosť, že s geometrickým plánom

vyhotoveným ešte v r. 1967, na ktorý zmluva odkazuje (bod 3 zmluvy), netvorila technickú jednotu,
keďže geometrický plán nebol jej neoddeliteľnou súčasťou. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym
záverom prvoinštančného súdu o tom, že takáto požiadavka nevyplýva z platnej právnej úpravy (ust.
§ 46 ods. 2 Obč. zák.), ale ju vytvorila súdna prax, pričom táto ide zjavne nad rámec už spomínanej
právnej úpravy v ust. §46 ods. 2 Obč. zák., keďže takúto požiadavku z ust. § 46 ods. 2 Obč. zák.

vyvodiťnemožno. Navyše,akonatoupozorňovalžalobca,označenánehnuteľnosť(parcela)savkúpnej
zmluve z r. 1975 prevádzala ako celok, čo znamená, že tento prevod si geometrický plán ako súčasť
zmluvy ani nevyžadoval (nemohli vzniknúť pochybnosti o tom, ktorá parcela je predmetom prevodu).
V zmysle platnej právnej úpravy sa registrácia kúpnej zmluvy zo dňa 27. 10. 1975 nevyžadovala,nakoľko nadobúdateľom nehnuteľnosti bol štát (skutočnosť, že právny poriadok platný v tom čase
nevyžadoval v prípadoch nadobúdania do tzv. „socialistického“ vlastníctva registráciu nadobúdacích
zmlúv bola odrazom vtedajšieho uprednostňovania „socialistického“ vlastníctva pred súkromným, či

osobným). Len na okraj odvolací súd poznamenáva, že hoci skutočnosť, že L. L. nebol evidovaný v
evidencii nehnuteľností ako vlastník sporného pozemku, čo podľa názoru žalovaných bránilo uzavretiu
platnej kúpnej zmluvy zo dňa 27. 10. 1975, táto skutočnosť zároveň nebránila tomu, aby bola predmetná
parcela prededená v dedičskom konaní po poručiteľovi L. L. (v ktorom ju získala M. D.).
27/ Žalobcovi by však patrilo vlastnícke právo k spornému pozemku aj v prípade neplatnosti spomínanej

kúpnej zmluvy zo dňa 27. 10. 1975 (ktorej neplatnosť ale v konaní preukázaná nebola), a to v dôsledku
jeho vydržania. Žalobca (resp. ešte jeho právny predchodca) má totiž predmetný pozemok v dlhoročnej
nepretržitej oprávnenej držbe, odvíjajúcej sa práve od spomínanej kúpnej zmluvy z r. 1975.
28/ Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák., ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba
je oprávnená.

29/ Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. , oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v
držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
30/ Podľa § 134 ods. 3 Obč. zák. do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v
oprávnenej držbe právny predchodca.
31/ Podľa § 868 Obč. zák. , pokiaľ ďalej nie je ustanovené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona

aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
32/ Vydržanie (§ 134 ods. 1,3 Obč. zák.) predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva; je úzko späté s držbou, a to len s oprávnenou držbou, ktorá môže vyústiť do nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním. Účelom inštitútu vydržania je uvedenie faktického stavu oprávnenej

držby do súladu s právnym stavom. Pri vydržaní ide o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
fyzickou alebo právnickou osobou, pri ktorom sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákon stanovenej doby
stáva vlastníkom veci a tým aj jej skutočným držiteľom. Inštitút vydržania v slovenskom právnom
poriadku prešiel niekoľkými významnými zmenami. Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci podľa
tvrdenia navrhovateľa začala plynúť vydržacia doba po uzavretí kúpnej zmluvy spornej nehnuteľnosti

v r. 1975 (a to od 28. 10. 1975), v ktorom období platil Občiansky zákonník, zákon č. 40/1964 Zb.,
ktorý vydržanie vôbec neupravoval; po 1. 4. 1964 (t.j. odo dňa účinnosti zákona č. 40/1964 Zb.) nebolo
možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním. Až novela Občianskeho zákonníka
(zákon č. 131/1982 Zb.), účinná od 1. 4. 1983, opätovne vrátila inštitút vydržania do Občianskeho
zákonníka, hoci vo výrazne obmedzenej podobe ( možnosť vydržania obmedzila len na fyzické osoby,

keďže toto právo nepriznala aj právnickým osobám, tiež zúžila okruh hnuteľných i nehnuteľných vecí,
ku ktorým bolo možné nadobudnúť vlastníctvo vydržaním). Až novela Občianskeho zákonníka (zákon
č. 509/1991 Zb.) účinná od 1. 1. 1992, obnovila tradičné poňatie inštitútu vydržania v slovenskom
právnom poriadku, keď napr. opätovne umožnila nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním aj právnickým
osobám, a teda aj štátu. Z hľadiska plynutia vydržacej doby by potom žalobca nemohol nadobudnúť

vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním podľa Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. v
znení účinnom do 31. 12. 1991, ani uplynutím 10-ročnej vydržacej doby, z dôvodu, že do 31. 12. 1991
platná právna úprava neumožňovala vydržať vlastnícke právo takému subjektu, akým bol aj žalobca
(t.j. štát), vzhľadom na dovtedy platnú reštriktívnu právnu úpravu. Vychádzajúc z textu vyššie - za
predpokladu splnenia ostatných zákonných podmienok, ako bude rozvedené nižšie - tak mohol štát

reprezentovaný žalobcom (resp. ešte jeho právny predchodca Slovenská správa letísk, a pred ňou ešte
Čsl. správa dopravných letísk, spravujúci označený nehnuteľný majetok štátu) nadobudnúť vlastnícke
právo k spornému pozemku vydržaním najskôr k 1. 1. 1992, kedy prestalo platiť obmedzenie subjektov
nadobúdania vlastníckeho práva vydržaním (vydržať vlastníctvo už mohli nielen fyzické ale aj právnické
osoby, tiež štát). Žalobca v konaní totiž preukázal splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok

vydržania vlastníctva, osobitne podmienky dobromyseľnosti držby.
33/ Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery (dobromyseľnosti) podľa § 130
ods. 1 Obč. zák. sú spravidla okolnosti, týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace
o poctivosti jeho nadobudnutia. Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať
o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec

alebo právo nadobudol. Ako podmienka vydržania nestačí len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom,
že vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere (aby bol dobromyseľný)
„s prihliadnutím na všetky okolnosti.“ Takéto posúdenie nemôže vychádzať len z už spomínaných
subjektívnych predstáv držiteľa. Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z objektívneho hľadiska,teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať
pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci argumentoval
žalobca dobromyseľnosťou jeho právneho predchodcu ohľadom držby spornej nehnuteľnosti jej držbou

už od r. 1975, od uzavretia už spomínanej kúpnej zmluvy s L. L., v ktorej do predmetu prevádzaných
nehnuteľností bola pojatá aj sporná nehnuteľnosť, aj podľa názoru odvolacieho súdu spôsobom, ktorý
bol dostatočne určitý na to, aby nevznikli pochybnosti o tom, že táto nehnuteľnosť bola predmetom
prevodu. Právny predchodca žalobcu a rovnako tak žalobca aj podľa odvolacieho súdu preukázali svoju
dobromyseľnosť v držbe pozemku parc.č. XXXXX/XX (LV č. XXXX kat. úz. F.), duplicitne zapísaného

tiež ako parc.č. XXXXX (na LV č. XXXX kat. úz. F.), že mu patrí na základe kúpnej zmluvy z 27. 10.
1975, keďže parcela č. XXXXX o výmere XXX G.X bola predmetom kúpy podľa tejto kúpnej zmluvy.
Hodnotenie dobromyseľnosti je vždy vecou individuálneho posúdenia, pri ktorom je nutné brať do úvahy
všetky okolnosti veci. Odvolací súd v predmetnej právnej veci považuje za nesporné, že sa žalobca,
resp. ešte jeho právny predchodca, ujal držby parcely č. XXXXX o výmere XXX G.X na základe právneho
dôvodu, ktorým bola práve spomínaná kúpna zmluva zo dňa 27. 10. 1975, t.j. oprávnene. Nutno doplniť,

že žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, vo faktickom užívaní nehnuteľnosti následne nikto nerušil.
Naopak, v prípade právnej predchodkyne žalovaných nie je naplnená zákonná podmienka uplynutia 10-
ročnej premlčacej doby, ktorá by teoreticky v jej prípade začala plynúť nasledujúci deň po tom, ako
nadobudlo právoplatnosť dedičské osvedčenie po poručiteľovi L. L., t.j. počnúc 5. 7. 1998 (osvedčenie
o dedičstve č. N. XXX/XX, N. XX/XX nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 4. 7. 1998), keďže

uvedené dedičské osvedčenie by mohlo pre právnu predchodkyňu žalovaných predstavovať titul pre
vydržanie. Nakoľko však právna predchodkyňa žalovaných bola v rámci plynutia 10-ročnej vydržacej
doby upovedomená Správou katastra podaním pod sp. zn. X 190/04 zo dňa 11. 2. 2005 o zistení
existencie duplicitného zápisu vlastníctva v danej veci, muselo dôjsť k pretrhnutiu plynutia vydržacej
doby. Ďalší dôvod, ktorý by mal za následok pretrhnutie plynutia 10 - ročnej vydržacej doby v prospech

právnej predchodkyne žalovaných, predstavovalo podanie žalobného návrhu v predmetnej právnej veci
(6. 3. 2007), ako na to poukazoval žalobca. Právna predchodkyňa žalovaných, a teda ani žalovaní,
tak nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku (ani) vydržaním. Odvolací súd však
predovšetkým zastáva názor, že právna prechodkyňa nemohla nadobudnúť vlastníctvo k spornému
pozemkutitulomdedenia,nakoľkopredmetomdedeniapoporučiteľoviL.L.O.moholbyťlentenmajetok,

ktorý ku dňu svojej smrti (X. X. XXXX) vlastnil; keďže poručiteľ sporný pozemok ešte v r. 1975 odpredal,
nemohol tento po správnosti patriť do dedičstva po poručiteľovi L.U. L..
34/ Z listinných dôkazov založených do spisu žalobcom, ďalej nemohli vzniknúť pochybnosti o tom,
že predmetný pozemok (parcela č. XXXXX, resp. parcela č. XXXXX/XX, o výmere XXX G.X , kat.
úz. F.) tvoril súčasť nepeňažného vkladu (ako súčasť infraštruktúrneho majetku) do zakladanej

spoločnosti Letisko M. R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS). Podľa žalobcom zdokladovaných
listín špecifikácia prioritného infraštruktúrneho majetku označuje za prioritný infraštruktúrny majetok
jednak : a) pozemky a stavby, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností a jednak : b) ostatný majetok,
ktorý nie je predmetom evidencie v katastri nehnuteľností. Medzi pozemkami, ktoré sú evidované v
katastri nehnuteľností je uvedený aj pozemok - parcela č. XXXXX/XX o výmere XXX G.X , druh pozemku

zastavané plochy a nádvoria, vo výlučnom vlastníctve SR - Slovenská správa letísk Bratislava, a to
pre okres Bratislava II, obec Bratislava - m.č. A., katastrálne územie F., LV č. XXXX, pod inventárnym
číslom XBTS F. ( č.l. 94 spisu ). Predmetná špecifikácia prioritného infraštruktúrneho majetku tvorí
neoddeliteľnú prílohu Rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií č. 50 zo dňa 14. 4. 2004
o špecifikácii prioritného infraštruktúrneho majetku za účelom založenia spoločnosti Letisko - M.R.

Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS). Predmetným rozhodnutím ministra (v jeho neoddeliteľnej
prílohe) bol špecifikovaný prioritný infraštruktúrny majetok z majetku v správe príspevkovej organizácie
Slovenská správa letísk so sídlom v Bratislave, ktorý je druhovo vymedzený v § 2 písm. c/ bod 1 zákona
o letiskových spoločnostiach ako „vzletová a pristávacia dráha 13/31, vzletová a pristávacia dráha 04/22
a napojené rolovacie dráhy s odbavovacou plochou, ako aj nimi zastavané pozemky na letisku M.R.

Štefánika Bratislava“. Ako sa ďalej uvádza v rozhodnutí, tento majetok bude súčasťou nepeňažného
vkladu do spoločnosti Letisko M.R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS), ktorého hodnota bude
určená znaleckým posudkom podľa vyhl. Č.. XX/XXXX Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku,
vypracovaným ku dňu založenia spoločnosti Letisko M.R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS).
Rozhodnutie ministra č. XX zo dňa 14. 4. 2004 je založené v spisovom materiáli na č.l. 89 spisu. Sporný

pozemok teda tvoril súčasť (nepeňažného) majetku vloženého do spoločnosti žalobcu.
35/ Pokiaľ ide o námietky žalovaných týkajúce sa rozhodnutia o trovách konania, odvolací súd tieto
považuje za bezpredmetné. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v súlade s ust. § 142 ods.
1 O.s.p. (v znení účinnom do 30. 6. 2016, pozn.odv.súdu), t.j. v zmysle zásady úspechu v spore, akozákladného kritéria priznania náhrady trov konania, keďže súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v
celom rozsahu. Úspech vo veci (tiež zodpovednosť za výsledok sporu) súd skúma vždy čo do právneho
základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za

výsledok sporu) je charakteristická pre sporové konania (akým je aj predmetná právna vec) a uplatní
sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane (účelne vynaložené,
preukázané) trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Zároveň odvolací súd konštatuje, že nezistil
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali podľa § 257 CSP (predtým ust. § 150 ods.
1 O.s.p.) žalovaným výnimočne náhradu trov konania nepriznať. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje

odchýlkuodzásadyzodpovednostizavýsledok(§255CSP,predtýmust.§142ods.1O.s.p.)aznamená,
že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Použitie ust. § 257 CSP
teda negatívne dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, z ktorého
dôvodu musí použite tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí
mať výnimočný charakter. Samotné dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti zákon
(Civilný sporový poriadok) bližšie nešpecifikuje. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa

musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a
všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu ich práva na súde a ich postoj v konaní.
Odvolací súd takéto výnimočné okolnosti z obsahu spisového materiálu nezistil : pri okolnostiach, ktoré
viedli žalobcu k podaniu žaloby v danej veci má význam zistenie o tom, či žalobca pred podaním žaloby
na súde navrhol žalovaným ( ich právnej predchodkyni ) vyriešenie právneho stavu poznačeného

duplicitným zápisom vlastníctva mimosúdnou dohodou; tiež je významné, či spôsob, ktorý žalobca
uplatnil v žalobe na začatie konania viedol k dosiahnutiu plného úspechu vo veci. Je nutné tiež vziať
do úvahy okolnosť, že by bolo nespravodlivé, aby tá strana sporu, ktorá dôvodne bránila svoje právo,
nedostala náhradu trov konania, ktoré na svoju obranu musela vynaložiť. V predmetnej právnej veci
žalobca ponúkal opakovane možnosť mimosúdnej dohody, ale bez záujmu žalovaných, resp. ich právnej

predchodkyne, takže mu nezostalo iné riešenie, než dosiahnuť nápravu v súdnom konaní. Ustanovenie
§ 257 CSP by navyše malo slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti v súvislosti s rozhodovaním o
náhrade trov, ktorú však odvolací súd v danom prípade nezistil, a teda nevidel dôvod na použitie ust.
§ 257 CSP.
36/ Súd prvej inštancie tiež správne pri určovaní výšky tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

vychádzal z hodnoty predmetu konania, t.j. nehnuteľnosti, keďže predmetom konania bolo určenie
vlastníckeho práva k nej. Právny zástupca žalobcu pri vyúčtovaní svojej odmeny vychádzal správne
z ust. § 10 H..Č.. XXX/XXXX Z.z., a nie z § 11 ods. 1 písm.a/ vyhl.č. XXX/XXXX Q..Q.., t.j. správne
nevychádzal z odmeny vo výške 1/13-iny výpočtového základu za príslušný rok, v ktorom bol úkon
právnej služby vykonaný, ale z výšky tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby účtovanej z hodnoty

nehnuteľnosti, o ktorej vlastníctvo sa v súdenej právnej veci viedol spor, t.j. v zmysle § 10 ods. 1 a ods.
2 vyhl.č. XXX/XXXX Z.z.
37/ Podľa § 10 ods. 2 vyhl.č. XXX/XXXX Q..Q.. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu
výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí
poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a

hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.
38/ Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl.č. XXX/XXXX Q..Q.. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo
práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
39/ Otázkou, kedy je predmet právnej služby o ktorom prebieha súdne konanie v občianskoprávnej

veci oceniteľný (vyjadriteľný) v peniazoch (§ 10 ods. 2 vyhlášky) a kedy tomu tak nie je (§ 11 ods. 1
písm.a/ vyhlášky), sa súdna prax zaoberala opakovane. V zmysle ust. § 9 ods. 1 vyhl. je potrebné
rozlišovať prípady, kedy sa výpočet tarifnej odmeny vzhľadom na predmet súdneho konania stanovuje
na základe hodnoty veci alebo práva a kedy na základe druhu veci. V spore o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti ide o taký predmet, ktorého hodnotu možno vyjadriť v peniazoch (§ 10 ods. 2 vyhl.);

účelom poskytnutej právnej služby v danom prípade bolo dosiahnutie určenia (výlučného) vlastníckeho
práva žalobcu k nehnuteľnej veci, ktorá je oceniteľná (porovnaj tiež napr. rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 9/2010, sp. zn. 3 M Cdo 9/2009, sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006, sp. zn. 2 M
Cdo 18/2008). Aplikácia ust. § 10 ods. 1, 2 vyhl.č. XXX/XXXX Q..Q.. pri výpočte výšky trov právneho
zastúpenia v danej veci tak bola správna. Právne služby poskytované právnymi zástupcami v tejto veci

boli zamerané práve na riešenie otázky vlastníckeho práva; nebol preto dôvod na aplikáciu ust. § 11
ods. 1 vyhl. č. XXX/XXXX Z.z. pri výpočte výšky trov právneho zastúpenia. Pokiaľ žalovaní namietali
priznanie odmeny za určité úkony právnej služby, ich odvolanie v tejto časti nijako nekonkretizovalodôvody, ktoré by bránili priznaniu odmeny za právne zastúpenie za uvedené poskytnuté úkony právnej
služby.
40/ Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1, 2 CSP), včítane výroku o trovách konania.
41/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP; v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O samotnej výške trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
42/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).