Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 30, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/297/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214214323
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214214323.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobkyne: G. T., bytom E. XX, U.,
zastúpená Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou, so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, proti
žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 25. mája 2017 č. k. 5C/99/2014-129 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni, o výške ktorých rozhodne
súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorá sa domáhala zaplatenia
sumy 494 370,62 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno
sp.zn.. 1T 19/2003 v spojení s konaním vedenom na Krajskom súde v Nitre sp.zn. 4To 14/2012.
1.1. Súd prvej inštancie mal za preukázaný skutkový stav, z ktorého zistil, že Okresný úrad vyšetrovania
Policajného zboru Komárno uznesením ČVS: OÚV - 41/10-KN-2001/Ha zo dňa 30. 01. 2001 začal

trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví v spolupáchateľstve proti obvineným Ing. E.
C. a manž. L. E., ktorí mali dňa 28.marca 2000, fyzickým spôsobom napadnúť žalobkyňu a spôsobiť
jej zranenia, ktoré si vyžiadali liečenie a práceneschopnosť v trvaní šesť týždňov, včítane poúrazovej
rehabilitácie. Poškodená G. T. splnomocnila advokáta JUDr. A. E. dňa 8.2.2001 na zastupovanie
poškodenej v trestnom konaní. Vo veci bol vydaný trestný rozkaz dňa 07. 03. 2003 sp.zn. 1T 19/2003,
ktorým obaja obžalovaní boli odsúdení podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody
vo výmere po 5 (päť) mesiacov, ktorý výkon trestu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18

(osemnást') mesiacov. Podľa § 229 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodenú G. T., so svojím nárokom
na náhradu škody odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych. Z dôvodu podaného odporu
obžalovanými, súd vo veci nariadil pojednávania a na základe vykonaného dokazovania rozhodol vo
veci rozsudkom dňa 10. 11. 2004, ktorým obžalovaných uznal vinným zo skutku ublíženia na zdraví v
spolupáchateľstve § 9 odsek 2 k § 221 odsek 1 Trestného zákona a odsúdil ich na peňažné tresty po
5000,- Sk. Pre prípad zmarenia tohto trestu obom obžalovaním uložil náhradný trest odňatia slobody vo
výmere 3 (troch) mesiacov. Poškodenú G. T. so svojím nárokom na náhradu škody odkázal na konanie

veciach občianskoprávnych. V dôsledku podaného odvolania obžalovaným ako i poškodenej, Krajský
súd v Nitre, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie
poškodenej zamietol. Následne v danej veci došlo tak k zmene obhajcov obžalovaných, ako aj viacerých
zákonných sudcov z objektívnych dôvodov, preto až dňa 28. 10. 2011, bol vo veci vyhlásený rozsudok,ktorým boli obžalovaní odsúdení k podmienečným trestom odňatia slobody. Súd obom obžalovaným
uložil povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne škodu poškodenej G. T. v sume 177,28 eura (5.340.60
Sk) a so zvyškom nároku ju odkázal na konanie v občianskoprávnych veciach. Proti vyššie citovému

rozsudku podala odvolanie poškodená, ako aj obžalovaní. Krajský súd v Nitre rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil iba vo výroku o treste u oboch obžalovaných a odsúdil Ing. C. E. na úhrnný peňažný
trest 10 000 Sk (331,94 eura), náhradný trest odňatia slobody dva mesiace. Obžalovanej Ing. L. E.
uložil peňažný trest 6 000 Sk (199,16 eura), náhradný trest odňatia slobody jeden mesiac. Podľa § 256
Trestného poriadku odvolanie poškodenej G. T. zamietol. V dôvodoch rozsudku odvolací súd poukázal

na to, že pri skúmaní výroku o treste, odvolací súd zistil, že okresný súd nevyhodnotil dôsledne všetky
kritériá rozhodné pre určenie druhu trestu, jeho výmery a účelu tak, ako to predpokladajú ustanovenia §
23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Tr. zák . Nedostatočne prihliadol najmä na osoby oboch obžalovaných, následky
činu a okolnosti, za ktorých boli skutky spáchané. Neprihliadol najmä na dlhé časové obdobie, ktoré
uplynulo od spáchania skutkov a skutočnosť, že počas tohto obdobia obžalovaní žili riadnym životom.
Preto sa uloženie trestu odňatia slobody, aj keď na spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby a jeho

podmienečné odloženie, sa javí byt' ako neprimerane prísny a na splnenie účelu trestu tak ako to
predpokladá ustanovenie § 23 odsek l Trestného zákona bude postačovať uloženie trestu peňažného
a to v prípade oboch obžalovaných. Pokiaľ ide o odvolanie poškodenej G. súd prvého stupňa sa v
adhéznom konaní riadil striktne ustanovením § 228 odsek 1 Trestného poriadku, keď obžalovaných
zaviazal k povinnosti nahradiť poškodenej škodu vo výške 5 340 Sk, čo zodpovedá 177,28 eura, pretože

táto škoda bola poškodenou riadne a včas uplatnená a riadne dokladmi preukázaná, a to konkrétne
určením bodov bolestného za zranenie utrpená dňa 28. 03. 2000, hodnotu bodu súd prvého stupňa
určil správne v súlade s vyhláškou MS SR číslo 437/2004 Z.z. Pokiaľ ide o ostatné nároky poškodenej
ani jeden z uplatnených nárokov poškodenej nebol uplatnený riadne, nakoľko dôvodnosť uplatnených
nárokov nebola poškodenou preukázaná. V prípade uplatneného nároku za trovy právneho zastúpenia

v trestnom konaní nejde o škodu priamu, ide o škodu následnú a preto pre rozhodnutie o tejto časti
nárokubybolopotrebnévykonaťďalšiedokazovanie,ktorépresahujepotrebytrestnéhostíhania.Postup
súdu prvého stupňa podľa § 229 odsek 2 Trestného poriadku, ktorým poškodenú zo zvyškom jej nároku
odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach považuje preto krajský súd za vecne správny a
zákonný a odvolanie poškodenej preto podľa § 256 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné. V

danej veci bolo rozhodované i Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní I. ÚS 77/2010-37, ktorý
dňa 27. 05. 2010 rozhodol tak, že základné právo G. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 1T 19/03,

bolo porušené a Okresnému súdu Komárno prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1T 19/03
konal bez zbytočných prieťahov, G.riznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur. Ústavný súd sa
zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, nielen tvrdením sťažovateľky, ale vychádzal z
komplexného posúdenia priebehu doterajšieho konania s prihliadnutím na obsah obžaloby, relevantnú
právnu úpravu, ako aj doterajšiu celkovú dĺžku konania.

1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami a to najmä ustanovením § 3 ods.
1, § 4 ods. 1 písm. b/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona
číslo 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu).
1.3. Konštatoval nedôvodnosť podanej žaloby žalobkyňou. Žalobkyňa namietala nesprávny úradný

postup súdu, spočívajúci v tom, že súdy konali neefektívne, neúčinne, zmätočne a bez rešpektovania
garantovaných práv poškodenej, pritom v primeranej lehote nerozhodli, čo sa týka trestu a čo sa týka
zákonných nárokov poškodenej, vôbec. Uloženie trestu je v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti
činov pre spoločnosť alebo k pomerom páchateľov (ktoré sa ani neskúmali) a aj preto je uložený druh
trestu v zrejmom rozpore s účelom trestu. Súdy viac rokov trávili s tým, aby obžalovaným zabezpečili

obhajcu alebo náhradného obhajcu, čím došlo nielen k prieťahom v konaní ale nedošlo k rozhodnutiu v
primeranej lehote - bez ohľadu na obsah rozhodnutí. Uvedeným nesprávnym postupom a nezákonným
rozhodnutím došlo v konaniach 1T 19/2003 v spojitosti s konaním 4 To 14/2012, prieťahom v konaní
a to po vydaní nálezu Ústavného súdu dňa 27. 10.2010. Poukázala na sťažnosť, ktorú podala v
trestnom konaní sp.zn. 4To 14/2012 dňa 09. 05. 2012, ako poškodená, s tým, že doteraz nebolo

rozhodnuté o trovách, ktoré poškodenej vznikli pribratím splnomocnenca. Súd prvej inštancie poukázal
predovšetkým na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní I. ÚS 77/2010-37 dňa 27. 05.
2010, v ktorom konštatoval zbytočný prieťah v predmetnom konaní v trvaní 28 mesiacov a súčasne
prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Súd v plnej miere sa stotožňuje skonštatovaním ústavného súdu, z uvedeného dôvodu sa k nesprávnemu úradnému postupu okresného
súdu v konaní 1T 19/2003 do dňa rozhodnutia ústavného súdu t.j. 27.5.2010 nevyjadroval, ale
poukázal na odôvodnenie citovaného rozhodnutia. V ďalšom období v časti nesprávneho úradného

postupu súd poukázal na jednotlivé úkony okresného súdu po pridelení veci sudcovi JUDr. N. dňa
06. 07. 2010, a to termín hlavného pojednávania na deň 23. 09. 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu
práceneschopnosti obhajcu obžalovaných na deň 26. 10. 2010, ktoré bolo odročené na 09. 12. 2010.
Predmetné pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu námietky zaujatosti poškodenej voči
konajúcemu sudcovi. Nový termín pojednávania bol určený na deň 20. 05. 2011, ktorý bol odročený na

10. 06. 2011. Nový termín bol určený na deň 21. 09. 2011, ktorý bol odročený na deň 28. 10. 2011,
kedy bol vo veci vyhlásený rozsudok. Z tých úkonov súdu vyplýva, že súd vo veci konal plynule v
záujme rozhodnúť vec v čo najkratšej lehote. Z uvedeného dôvodu súd v období od 27. 05. 2010 do
právoplatného skončenia veci zbytočný prieťah v konaní nezistil. V ďalšej časti nesprávneho úradného
postupu, a to že uloženie trestu je v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činov pre spoločnosť
alebo k pomerom páchateľov (ktoré sa ani neskúmali) a aj preto je uložený druh trestu v zrejmom rozpore

s účelom trestu, súd v prvom rade poukázal na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý dôvodil
tým, že pri skúmaní výroku o treste, odvolací súd zistil, že okresný súd nevyhodnotil dôsledne všetky
kritériá rozhodné pre určenie druhu trestu, jeho výmery a účelu tak, ako to predpokladajú ustanovenia §
23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného zákona. Nedostatočne prihliadol najmä na osoby oboch obžalovaných,
následky činu a okolnosti, za ktorých boli skutky spáchané. Neprihliadol najmä na dlhé časové obdobie,

ktoré uplynulo od spáchania skutkov a skutočnosť, že počas tohto obdobia obžalovaní žili riadnym
životom. Preto sa uloženie trestu odňatia slobody aj keď na spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby a
jeho podmienečné odloženie, sa javí byt' ako neprimerane prísny a na splnenie účelu trestu tak ako to
predpokladá ustanovenie § 23 odsek l Trestného zákona bude postačovať uloženie trestu peňažného a
to v prípade oboch obžalovaných. Z vyššie uvedeného nevyplýva záver o nesprávnom úradnom postupe

nakoľko, ak výsledkom nesprávneho úradného postupu je rozhodnutie, ktoré bolo následne zrušené
pre nezákonnosť, zrušené rozhodnutie konzumovalo dôsledky nesprávneho úradného postupu, a teda
nevznikli dva rôzne tituly na náhradu škody. Škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom (§ 18
zákona číslo 58/1969 Zb.) musí byt' vyvolaná inou ako rozhodovacou činnosťou zodpovedného orgánu
(rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. augusta 2009, sp. zn. 13 Co 147/2009).

1.3.1.V ďalšej časti nesprávneho úradného postupu, ktorú žalobkyňa zdôvodnila tým, že súdy viac rokov
trávili tým, aby obžalovaným zabezpečovali obhajcu alebo náhradného obhajcu, čím došlo nielen k
prieťahom v konaní, ale nedošlo k rozhodnutiu v primeranej lehote, súd prvej inštancie poukázal na
obdobie po vydaní nálezu t.j. po 27. 05. 2010. Odvolací súd odročil pojednávanie na deň 10. 05. 2012 na
základe žiadosti obžalovaných, aby si mohli zvoliť nového obhajcu z toho dôvodu, že dňa 02. 05. 2012

sa dozvedeli, že ich obhajkyňa JUDr. F. bola vzatá do väzby a za ten krátky čas si nemali možnosť zvoliť
nového obhajcu. Nové pojednávanie bolo určené na deň 14. 06. 2012. Namietaný úkon odvolacieho
súdu nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, nakoľko pojednávanie bolo odročené iba v
jednom prípade, pritom išlo o objektívnu prekážku na strane obhajkyne obžalovaných, a predmetný úkon
odvolacieho súdu bolo v záujme zachovania práva na obhajobu obžalovaným.

1.3.2.V ďalšej časti nesprávneho úradného postupu, ktorú žalobkyňa zdôvodnila tým, že postupom
súdu, ktorým do dnešného dňa nebolo do dnešného dňa rozhodnuté o trovách, ktoré poškodenej vznikli
pribratím splnomocnenca, hoci trestný poriadok túto povinnosť stanovuje, ako obligatórnu v prípade, že
je poškodenému aspoň z časti priznaný nárok na náhradu škody v trestnom konaní, súd v prvom rade
poukazuje na výrok rozsudku odvolacieho súdu 4 To 14/2012 zo dňa 14. 06. 2012, ktorým odvolanie

poškodenej G. T. zamietol. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že odvolací súd v prípade uplatneného
nároku za trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, postup súdu prvého stupňa podľa § 229 odsek 2
Trestného poriadku, ktorým poškodenú zo zvyškom jej nároku odkázal na konanie o občianskoprávnych
veciach, považoval za vecne správny a zákonný a odvolanie poškodenej preto zamietol ako nedôvodné,
nakoľko nejde o škodu priamu, ide o škodu následnú, v dôsledku čoho pre rozhodnutie o tejto časti

nároku, by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného konania. Súd
prvej inštancie poznamenal, že splnomocnenec poškodenej JUDr. E. na verejnom zasadnutí dňa 14.
06. 2012 síce uviedol, že pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, tieto predstavujú sumu 1 314,04
eura, pripája sa k dôvodom odvolania, ktoré podala sama poškodená, avšak uplatnenie tohto nároku
vyžaduje presnú špecifikáciu z akých úkonov a v akej sume pozostávajú trovy splnomocnenca. Preto

súd prvej inštancie rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým poškodenú zo zvyškom jej nároku odkázal na
konanieoobčianskoprávnychveciach,považovalzasprávne,aakotakénevykazujeznakynesprávneho
úradného postupu ani nezákonného rozhodnutia. Žalobkyňa svoje nároky je oprávnená si uplatniť v
občianskoprávnom konaní.1.3.3.S poukazom na absenciu žalobkyňou tvrdených nezákonných rozhodnutí a žalobkyňou tvrdeného
nesprávneho úradného postupu, ale aj absenciu preukázania vzniku škody, vzniku ušlého zisku a vzniku
nemajetkovej ujmy, ako nevyhnutných predpokladov zodpovednosti štátu podľa zákona číslo 514/2003

Z.z., žalobkyni nevznikol ani nárok na náhradu škody a ušlého zisku a ani na nemajetkovú ujmu v
peniazochpodľa§17ods.2citovanéhozákona.Rovnakoakoprinárokunanáhraduškodyjepoškodený
povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe ktorých bude
možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy a je povinný tvrdiť a preukázať
príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou. V danom

prípade žalobkyňa ani nešpecifikovala obdobie, kedy a ako jej ujma vznikla a ako sa ujma prejavila.
Žalobkyňa v konaní nepreukázala vznik ujmy, ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia
musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti, ani jej závažnosť, či okolnosti vzniku, nepreukázala ani
následky tvrdenej ujmy, a tak neuniesla dôkazné bremeno. V danom prípade teda súd prvej inštancie,
poukazujúc najmä na skutočnosť, že žalobkyňa v konaní nepredložila také prostriedky procesného
útoku,neuviedlatakéskutkovétvrdeniaavykonanýmdokazovanímnebolpreukázanýtakýskutkovýstav

veci, ktorým by bol preukázaný vznik škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym
konaním (t.j. nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím), dospel k záveru, že
žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok na vznik nároku na náhradu škody, súd prvej inštancie jej
žalobu zamietol.
1.3.4. V neposlednom rade súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

v konaní I. ÚS 77/2010-37 dňa 27. 05. 2010, v ktorom žalobkyni priznal finančné zadosťučinenie vo
výške 2 000 eur. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom
na doterajšiu celkovú dĺžku trestného konania pred súdom (7 rokov), berúc do úvahy konkrétne okolnosti

prípadu, najmä význam uplatňovaného nároku pre sťažovateľku, ako aj skutočnosť, že konanie vo
veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, a s prihliadnutím na správanie
sťažovateľky (bod 16) ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 eur za primerané finančné
zadosťučinenie.
1.3.5. Súd prvej inštancie tiež poukázal na závery rozsudku Krajského súdu v Nitre 25 Co 62/2010 zo

dňa 13. 10. 2010, v ktorom konštatoval, že „Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v tomto smere je
absolútne nepostačujúci len odkaz na jednotlivé články Ústavy SR tak, ako to učinila žalobkyňa. Tieto
len vymenúvajú vo všeobecnosti práva občanov, ktoré im ústava zaručuje, pri ich porušení a s tým
spojeným morálnym zadosťučinením však je potrebné vychádzať zo závažnosti následkov, tak ako sa
tieto konkrétne prejavili u jednotlivých poškodených“.

1.4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na § 262 ods. 1 CSP a procesne
úspešnej žalovanej priznal podľa § 255 ods. 1 CSP náhradu trov konania v plnej výške.
2.Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa. Namietala, že súd
prvej inštancie sa konkludentne stotožnil s tvrdením žalovaného, že trestné konanie, ktoré trvalo od roku
2003, nemá znaky nesprávneho úradného postupu. Namietala, že samotnou dĺžkou trestného konania,

ktorá nemôže byť správnym a zákonným spôsobom konania súdu v trestnom konaní už z hľadiska
prieťahov (nevydanie rozhodnutia, § 9 ods. 1 zákona číslo 514/2003). Vytýka súdu prvej inštancie,
že opomenul objektívny charakter zodpovednosti podľa tohto zákona. Vo vzťahu k nezákonnému
rozhodnutiu súd prezumuje, že zrušené rozhodnutie je titulom podľa zákona o zodpovednosti za škodu
len vtedy, ak je právoplatné rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť. Pri aplikácii tohto ustanovenia je

potomvylúčenépriznanienáhradyškody,aksaaplikujevsúladesustanovením§6ods.2zákona,keďže
predpokladom na priznanie náhrady škody je, že poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok. Ak potom zákon spája náhradu škody s právoplatným rozhodnutím, ktoré
bolo zrušené v dôsledku podania riadneho opravného prostriedku, zabraňuje tým nielen žalobkyni, ale
aj celému okruhu ďalších poškodených domáhať sa náhrady škody v zmysle § 5 a nasl. zákona, keďže

predpokladánapadnutieprávoplatnéhorozhodnutiariadnymaniemimoriadnymopravnýmprostriedkom
a zároveň zrušenie právoplatného rozhodnutia v dôsledku konania o riadnom opravnom prostriedku.
Žalobkyňa riadny opravný prostriedok využila. Je nepochybné, že rozhodnutie súdu vo veci 1T 19/2003
zo dňa 28. 10. 2011, ktoré bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu Nitra sp.zn. 4To/14/2012 zo dňa
14. 06. 2012 pre nezákonnosť spĺňa atribúty, ktorých absenciu súd prvej inštancie žalobkyni vytýka.

Odôvodnenie samotného rozsudku však priamo potvrdzuje námietky žalobkyne, ohľadom následkov
odďaľovania rozhodnutia o vine a uložení trestu obžalovaným. Žalobkyňa teda tvrdí, že ako obeť
trestného činu, konania obžalovaných, ktorým bolo priamo zasiahnuté do jej dôstojnosti, sa nedočkala
primeranej satisfakcie (neskorým) odsúdením obžalovaných ako páchateľov trestného činu.2.1. Žalobkyňa v priebehu konania preukázala, že do dnešného dňa súd nerozhodol o náhrade
trov poškodenej vzniknutých pribratím splnomocnenca, na ktoré má poškodený zákonný nárok. Hoci
žalobkyni bol v konaní čiastočne nárok na náhradu škody priznaný, o trovách poškodenej a ich náhrade

nebolo rozhodnuté, hoci trovy poškodenej boli vyčíslené a v trestnom konaní uplatnené. Úvaha súdu,
že súd „so zvyškom jej nároku odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych“, vrátane nároku
uplatnených trov splnomocnenca, správne nie sú, a to saj s prihliadnutím na zákonnú úpravu platnú
v čase rozhodovania. Preto stotožnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v trestnom konaní o náhrade
škody s rozhodnutím o trovách konania, svedčí o zjavne nesprávnej aplikácii právnej normy, nakoľko ak

o náhrade trov poškodenej odkázaním na občianskoprávne konanie rozhodol odvolací senát v trestnom
konaní pred právoplatnosťou rozsudku, ide bezpochyby o rozhodnutie nepríslušným orgánom a právne
neprípustným spôsobom, resp. ak o náhrade trov poškodenej rozhodnutí doteraz nebolo, bezpochyby
ide o nečinnosť orgánu verejnej moci alebo iný nezákonný zásah do práv žalobkyne. Oba tieto dôvody
zakladajú zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu, majú charakter objektívnej zodpovednosti a nemohli
byť odškodnené predchádzajúcim rozhodnutím.

2.2. Zadosťučinenie priznané nálezom Ústavného súdu v trestnej veci sa vzťahuje len na porušenie
práva na spravodlivý súdny proces, je výhradne satisfakciou izolovanej časti ujmy, nemôže byť
odškodnením komplexným, a to ani k prieťahom v konaní, ktoré nastali po rozhodnutí Ústavného súdu,
ani vo vzťahu k inému zásahu do základných práv poškodenej.
2.3. Žalobkyňa ďalej uvádza, že býva v bezprostrednom susedstve minimálne s obžalovaným v prvom

rade, ktorá skutočnosť je súdu známa, rovnako ako príbuzenský pomer žalobkyne a obžalovaného. Súd
prvej inštancie sa však nijako nevysporiadal s námietkou zníženia kvality života poškodenej, ktorú v
konaní namietala, keď poukazovala na opakovanie protiprávneho konania obžalovaného proti nej, ktoré
priamo súviselo s jeho nepotrestaním a teda aj s jeho pocitom beztrestnosti. Ide pritom o kritérium, ktoré
je podstatné pre posúdenie uplatňovaných náhrad, najmä náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady za

porušenie ústavných práv. Tieto tvrdenia žalobkyne súd, ani žalovaný nepopreli.
2.4. Žalobkyňa tiež poukázala na to, že žalovaná svoje tvrdenia o popretí skutkových tvrdení žalobkyne
nepoprela podľa zásad § 151 CSP.
2.5. Žiada napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.
4.Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015
Z.z., účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP"), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
rozsahu a v medziach odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže nešlo o vec, v ktorej by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na zistenie rozhodujúcich
skutočností a na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré správne vyhodnotil (§ 191 ods. 1
CSP), dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a svoje rozhodnutie i náležite a dostatočne

odôvodnil. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť.
5.Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Súd prvej inštancie vo

veci konal a postupoval vtedy platným procesným predpisom, ktorým bol Občiansky súdny poriadok,
platný do 31. 06. 2016.
6. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala náhrady škody a
nemajetkovej ujmy celkom vo výške 494 370,62 eura s príslušenstvom, a to titulom náhrady škody
spôsobenej jednak nesprávnym úradným postupom a jednak nezákonným rozhodnutím orgánu štátu

(ďalej i nesprávny postup a nezákonné rozhodnutie). Uvedeným nesprávnym postupom a nezákonným
rozhodnutím malo dôjsť v konaniach 1T 19/2003 vedenej na Okresnom súde v Komárne v spojitosti s
konaním 4 To 14/2012 vedenej na Krajskom súde v Nitre.
6.1.Návrh v časti nesprávneho úradného postupu zdôvodnila tým, že súdy konali neefektívne, neúčinne,
zmätočne a bez rešpektovania garantovaných práv poškodenej, pritom v primeranej lehote nerozhodli

čo sa týka trestu obžalovaných a zákonných nárokov poškodenej.
6.1.1.Návrh v časti nezákonného rozhodnutia zdôvodnila tým, že škoda bola spôsobená aj nezákonným
rozhodnutím konajúcich súdov a to s početnými procesnými ako aj právnymi pochybeniami, ktoré
neboli odstránené ani na jej námietky, žiadostí a podania. Dôkazom je miestami až arbitrárny výklad auplatňovanie zákonov, a to v rozpore aj s čl. 152 ods. 4 ústavy SR, ako aj samotné rozhodnutie krajského
súdu, ktoré je právoplatným podkladom uplatnených nárokov. Vynesené rozsudky prvostupňového ale
aj druhostupňového súdu sú nezákonné aj s poukazom na § 154 a § 258 Trestného poriadku platného

do 31. 12. 2005. Na verejnom zasadnutí zo dňa 14.6.2012 sa nemohla k dokazovaniu vyjadriť a
obdobne ani jej splnomocnenec. Ďalší dôkaz porušenia zákona je vynesený rozsudok, ktorý nemôže byť
nestranný a nezávislý, naopak musel sa zrodiť zámerne a pod vplyvom. Uplatnené nároky sú vyčíslené
ku dňu právoplatnosti vyššie citovaného rozhodnutia, t.j. k 14. 06. 2012.
6.1.2.Majetkovú ujmu požaduje za trovy splnomocnenca poškodenej, vzniknuté v trestnom konaní vo

výške 1 314,04 eura, cestovné náklady poškodenej 871,27 eura, za nerozhodnutie vo veci v primeranej
lehote 9 500 eur, t.j. majetkovú ujmu spolu vo výške 11685,31 eura.
6.1.3. Nemajetkovú ujmu požaduje za porušenie: príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku
20 000 eur, zákazu rovnosti zbraní 3 500 eur, zákazu prekvapivých rozhodnutí 3 500 eur, rovnosti v
konaní 3 500 eur, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv ... 10 000 eur, čl. 1 ods. 2 Ústavy SR
5 000 eur, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR 5 000 eur, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR 5 000 eur , čl. 12 Ústavy SR 10 000

eur, čl. 13 Ústavy SR 10 000 eur, čl. 16 Ústavy SR 10 000 eur , čl. 19 Ústavy SR 10 000 eur, čl. 21
Ústavy SR 10 000 eur, čl. 46 ústavy SR 40 000 eur, čl. 47 Ústavy SR 20 000 eur, čl. 48 Ústavy SR
20 000 eur , čl. 141 ods. 1 Ústavy SR 10 000 eur , čl. 144 ods. 1 Ústavy SR 10 000 eur , čl. 152 ods.
4 Ústavy SR 10 000 eur, za psychický nátlak a obmedzenia v dôsledku súdneho konania 20 000 eur,
nemajetkovú ujmu spolu vo výške 235 500.- eur, majetkovú a nemajetkovú ujmu za nesprávny úradný

postup 247.185,31 eur.
6.1.4. Za spôsobenú ujmu z nezákonného rozhodnutia žiadala finančné zadosťučinenie na základe
čl. 46 ods. 3 Ústavy SR s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia zákona číslo 514/2004 Z.z.,
nasledovne: majetkovú ujmu za trovy splnomocnenca poškodenej 1314,04 eura, cestovné náklady
poškodenej 871,27 eura, za nerozhodnutie vo veci v primeranej lehote 9 500 eur, teda majetkovú ujmu

spolu vo výške 11 685,31 eura.
6.1.5. Nemajetkovú ujmu žiadala za porušenie: príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku
20 000 eur, zákazu rovnosti zbraní 3 500 eur, zákazu prekvapivých rozhodnutí 3 500 eur, rovnosti v
konaní 3 500 eur, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských právach ... 10 000 eur, čl. 1 ods. 2 Ústavy
SR 5 000 eur, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR 5 000 eur , čl. 2 ods. 2 Ústavy SR 5 000 eur, čl. 12 Ústavy SR 10

000 eur, čl. 13 Ústavy SR 10 000 eur, čl. 16 Ústavy SR 10 000 eur , čl. 19 Ústavy SR 10 000 eur, čl.
21 Ústavy SR 10 000 eur, čl. 46 Ústavy SR 40 000 eur, čl. 47 Ústavy SR 20 000 eur, čl. 48 Ústavy
SR 20 000 eur, čl. 141 ods. 1 Ústavy SR 10 000 eur, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR 10 000 eur, čl. 152 ods.
4 Ústavy SR 10 000 eur, za psychický nátlak a obmedzenia v dôsledku súdneho konania 20 000 eur,
nemajetkovú ujmu spolu vo výške 235 500 eur. Majetková a nemajetková ujma za nesprávny úradný

postup je vo výške 247 185,31 eura.
6.1.6.Uplatnené nároky podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. predstavujú spolu sumu 494370,62 eura.
Žalobkyňa predložila žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresované
Ministerstvu spravodlivosti SR zo dňa 14. 08. 2013.
6.2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú.

Nevzhliadol splnenie podmienok pre priznanie náhrady tak majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, jednak
za prieťahy spôsobené v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde v Komárne sp.zn. 1T 19/2003
v spojení s konaním na Krajskom súde v Nitre sp.zn. 4To 14/2012, jednak za nerozhodnutie vo veci o
trovách konania. Konštatoval, že podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie
vôbec neprichádza do úvahy, nakoľko tieto podmienky splnené neboli.

6.3. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnila žalobkyňa, ktorá podala odvolanie, namietajúc,
že súd prvej inštancie sa iba konkludentne stotožnil s tvrdeniami žalovanej. Opätovne namietala dĺžku
trestného konania, vytýkajúc súdu prvej inštancie i opomenutie objektívneho charakteru zodpovednosti
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. Vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu namieta, že boli
splnené podmienky zákona, keď došlo k zrušeniu rozhodnutia a preto sú dané podmienky na náhradu

tak majetkovej ako aj nemajetkovej ujmy. Ďalej vytýka, že súd neprihliadol na dlhé časové obdobie,
ktoré uplynulo od spáchania skutkov a tiež na skutočnosť, že sa nevysporiadal so znížením kvality
života poškodenej, ktorú v konaní namietala, keď poukazovala na opakovanie protiprávneho konania
obžalovaného proti nej.
7.Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
8. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalobkyňou, súc viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania žalobkyne podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie
vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne
posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej

inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil,
s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa
§ 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.
9. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
10. V danej veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím a s odôvodnením napadnutého
rozsudku, preto na zdôraznenie jeho vecnej správnosti a povinnosťou vysporiadať sa s podstatnými
tvrdeniami žalobkyne, uvedenými v ňou podanom odvolaní podľa § 387 ods. 3 CSP, uvádza nasledovné

dôvody:
10.1.Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú tak vydaním nezákonného
rozhodnutia, ako aj nesprávnym úradným postupom, je súčasné, kumulatívne splnenie troch základných
predpokladov, a to: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, a v druhom prípade existencia nesprávneho
úradného postupu, 2/ vznik škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť

medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, ako aj nesprávneho úradného postupu a vznikom škody.
Preukázanie splnenia podmienok zaťažuje osobu, ktorá sa domáha náhrady či už majetkovej, alebo
nemajetkovej ujmy, za vydanie nezákonného rozhodnutia.
10.1.1.Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušnýmorgánom,pričomtotoprávomožnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok s výnimkou prípadov hodných osobitného zreteľa.
11. Posudzujúc danú vec v zmysle zákonných ustanovení, ako aj doterajšej súdnej praxe, odvolací súd,
zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobkyňa v danej veci nesplnila ani jednu z podmienok
pre úspešné priznanie nárokov, ktorých sa domáha podanou žalobou.

11.1. Prvá podmienka, existencia nezákonného rozhodnutia, nebola splnená, nakoľko aj keď v trestnom
konaní bol rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 28. 10. 2011 č.k. 1T 19/2003-589, v dôsledku odvolania
obžalovaných, odvolacím súdom zo dňa 14. júna 2012 č.k. 4To 14/2012-677 zrušený, bol však zrušený
iba vo výroku o treste, a to nie pre nezákonnosť, ale ako z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, s
prihliadnutím na dlhé časové obdobie od spáchania skutku a na riadny život obžalovaných. Zároveň

je nevyhnutné pripomenúť, že odvolací súd v trestnom konaní odvolanie poškodenej, (v tomto konaní
v postavení žalobkyne), G. ako nedôvodné zamietol. V odôvodnení tejto časti rozhodnutia poukázal,
že súd prvého stupňa sa v adhéznom konaní riadil striktne ustanovením § 228 ods. 1 Trestného
poriadku, keď obžalovaných zaviazal nahradiť poškodenej škodu vo výške 177,28 eura, ktorá škoda
bola uplatnená riadne a včas. V prípade ostatných nárokov poškodenej ani jeden z uplatnených nárokov

nebol uplatnený riadne, keď dôvodnosť ňou uplatnených nárokov nebola poškodenou preukázaná.
Taktiež dospel k záveru, že ani ďalšie vecné náklady uplatnené poškodenou, napríklad cestovné, náhrad
morálnej ujmy neboli preukázané. Odvolací súd v trestnom konaní dôvodil tiež tým, že v prípade
uplatneného nároku za trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní nejde o škodu priamu, ale o škodu
následnú, preto pre rozhodnutie v tejto časti nároku by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré

presahuje potreby trestného stíhania, preto postup súdu prvého stupňa, ktorým poškodenú so zvyškom
jej nároku odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach, považuje za vecne správne a zákonné a
odvolanie poškodenej zamietol ako nedôvodné.11.1.1. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v trestnom konaní
je nevyhnutné konštatovať, že podmienka pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pre
nezákonnosť rozhodnutia, a to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, splnená nebola. Námietka

žalobkyne, uvedená v podanom odvolaní, z ktorej vyplýva, že každé zrušujúce rozhodnutie, zakladá
objektívnu zodpovednosť na náhradu nemajetkovej ujmy, je absolútne neodborná a neopodstatnená.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia zakladá iba také rozhodnutie
súdu, ktoré bolo zrušené pre jeho nezákonnosť a teda muselo byť vydané v rozpore so zákonom
stanovenou úpravou. V konečnom dôsledku je potrebné konštatovať, že nie každé rozhodnutie, ktoré

bolo odvolacím súdom zrušené, zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V danom prípade však
takýto stav, na úspešné uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, nenastal.
11.1.2. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie aj v časti
jeho tvrdenia, že žalobkyňa nesplnila ani druhú podmienku nároku na náhradu majetkovej, resp.
nemajetkovej ujmy, keď súdu prvej inštancie nepreukázala jednoznačne existenciu vzniku škody,
jej výšku, nezdôvodnila výšku ňou požadovanej nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti odvolací súd

iba poznamenáva, že uviesť ustanovenie článku Ústavy SR a následne iba výšku požadovanej
nemajetkovej ujmy, je absolútne pre jej uplatnenie nepostačujúce. Žalobkyňa neosvedčila, nepreukázala
žiadnym dôkazom, akým spôsobom jej súd nezákonným rozhodnutím (ktoré v konaní nebolo vydané),
mal spôsobiť ujmu, nepreukázala, aká ujma jej bola spôsobená, ktorú je potrebné ako satisfakciu
nahradiť peňažnou formou. Z tohto dôvodu je potrebné konštatovať, že žalobkyňa dôkazné bremeno,

ktoré ju zaťažuje, v preukázaní existencie tak majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, neuniesla. Iba
samotné tvrdenie tejto existencie nezakladá jej nárok na požadovanú peňažnú satisfakciu.
11.1.3. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nezákonného rozhodnutia,
nepreukázala existenciu tak majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy, nie je následne daná ani
existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným konaním a údajným vznikom škody, či nemajetkovej

ujmy. Aj v tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
ktorým žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú.
12. Taktiež v prípade žalobkyňou namietaného nesprávneho úradného postupu súdu prvej inštancie
v trestnom konaní (sp.zn. 1T 19/2003 v spojení s konaním na odvolacom súde sp.zn. 4To 14/2012),
tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, ktorý sa s jeho rozhodnutím v plnom rozsahu stotožnil,

nevzhliadol splnenie podmienok na vyhovenie jej nároku. Žalobkyňa nesprávny úradný postup v tejto
trestnej veci vidí v tom, že súdy (tak prvého stupňa, ako aj odvolací), nerozhodli o trovách konania jej
splnomocnenca, ktorý ju zastupoval v trestnom konaní, hoci mali rozhodnúť podľa ustanovení Trestného
poriadku,poukazujenaprieťahyvkonaní,neefektívnekonaniesúduanízkuvýmerutrestuobžalovaným.
11.1.1.Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupommápovahuobjektívnej

zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, a to: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.
11.1.2.Prvou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Zákon číslo 514/2003 Z. z. v ustanovení

§ 16 bližšie nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným postupom. Je nesporné, že
nesprávnymúradnýmpostupommôžebyťakýkoľvekpostupštátnehoorgánuprivýkonejehoprávomoci,
pokiaľ pri ňom alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami.
Nesprávnym úradným postupom je teda postup, ktorým štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť
vyplývajúcu mu z právnej normy a postupoval nie tak, ako mu to prikazoval alebo umožňoval ten-

ktorý všeobecne právny predpis, ale v rozpore s pravidlom vyplývajúcim z tohto právneho predpisu.
Nesprávnosť úradného postupu spočíva v tom, že zbavuje osobu práv priznaných právnym poriadkom
alebo, že znemožňuje osobe nadobudnúť práva, o ktoré sa podľa právneho poriadku môže uchádzať.
Definícia nesprávneho úradného postupu akejkoľvek činnosti spojenej s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu alebo pri tomto výkone, alebo v súvislosti s ním dôjde buď k porušovaniu pravidiel

ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu, alebo k porušeniu poriadku, ktorý
vyplýva z povahy funkcie alebo cieľu tejto činnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
60/2003) je nedostačujúca. Foriem nesprávneho úradného postupu môže byť viac, ako doteraz
naznačovala prax všeobecného súdnictva obmedzujúca nesprávny úradný postup na aktívne alebo
chybné správanie sa pri uplatňovaní právomoci. Právny účinok nesprávneho úradného postupu

predpokladá splnenie podmienok zisťovaných v poradí, ktoré je právne relevantné: 1. postup, 2.
úradný a 3. nesprávny. Pod termín postup možno subsumovať konanie, činnosť štátneho orgánu, ako
aj jeho nekonanie. O úradný postup ide vtedy, ak tak postupujú osoby, ktoré plnia úlohy štátneho
orgánu, a pokiaľ tento postup slúži výkonu verejnej moci. Nesprávny úradný postup nemožno stotožniťs uplatňovaním právomoci, aj keď sa môže javiť, že iný postup ako ten-ktorý orgán verejnej moci uplatní
právomoc, nemôže byť úradným postupom. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví

zákon. Ak ustanovenie článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky neinterpretuje vytrhnuté z kontextu
alebo v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, potom aj postup nerešpektujúci právo má povahu
nesprávneho úradného postupu. Nesprávnym úradným postupom je každé vybočenie orgánu verejnej
moci z medzí ustanovených Ústavou SR a odklonu správania určeného orgánu verejnej moci zákonom
(rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 12. 2014 2MCdo 15/2014).

11. 1. 3.Zákon o zodpovednosti štátu za škodu bližšie ani nevysvetľuje príčinný vzťah medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. O vzťah príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného
postupu. To znamená, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná len
vtedy,akbyškodainak(nebyťnesprávnehoúradnéhopostupu)nevznikla.Akpríčinouvznikumajetkovej
ujmy bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti

za škodu má zásadný význam aj otázka, v čom konkrétne spočívala škoda (majetková ujma), za
ktorú sa náhrada požaduje a práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vzniká) a
konkrétnym konaním škodcu sa zisťuje príčinná súvislosť.
11.2. Súd prvej inštancie správne a úplne aj v tejto časti zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
dôkazy vykonané v rámci konania a dospel k správnemu záveru. Odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožnil tak s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí aj tohto nároku žalobkyne, pre nesplnenie
podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup.
11.3. Žalobkyňou tvrdená námietka v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nerozhodol o náhrade
trov konania, ktorú povinnosť mal zo zákona, konkrétne z ustanovenia § 154 Trestného poriadku,
nie je dôvodná a opodstatnená. Odvolací súd v trestnom konaní (sp.zn. 4To 14/2014) v odôvodnení

svojho rozsudku, v záverečnom odseku na strane 11 tohto rozsudku jednoznačne uviedol, že nejde o
škodu priamu, ale o škodu následnú a keďže pre rozhodnutie o tejto časti nároku je potrebné vykonať
ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania, vyhodnotil postup súdu prvého stupňa,
ktorým poškodenú (v predmetnej veci žalobkyňu),odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach
a jej odvolanie preto ako nedôvodné zamietol. Už z tohto rozhodnutia vyplýva nepravdivosť tvrdenia

žalobkyne, že súdy nerozhodli o jej nároku. Odvolací súd, v konečnom, právoplatnom rozsudku, o
trovách jej splnomocnenca rozhodol, keď ju s týmto nárokom, jednak preto, že ide o škodu následnú
a jednak preto, že tieto trovy konania zrejme neboli uplatnené jednoznačne a jasne, odkázal na
občianskoprávne konanie. Žalobkyňa sa preto žalobou mala domáhať náhrady týchto trov konania na
súde prvej inštancie v občianskoprávnom konaní. Z uvedeného dôvodu je preto správny záver súdu

prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala v tejto časti existenciu nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v nerozhodnutí o trovách konania.
11.4. Nesprávnosť úradného postupu, ktorý uviedla v podanom odvolaní, vidí žalobkyňa tiež v tom, že
súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou zníženia kvality života poškodenej, ktorú v konaní
namietala, keď poukazovala na opakovanie protiprávneho konania obžalovaného proti nej, ktoré priamo

súviselo s jeho nepotrestaním a teda aj s jeho pocitom beztrestnosti, ako aj v samotnej dĺžke trestného
konania, a že v dôsledku konania obžalovaných bolo zasiahnuté do jej dôstojnosti, bezpečnosti a
zdravia, pričom sa primeranej satisfakcie neskorým odsúdením obžalovaných, nedočkala.
11.4.1. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, aj v tejto časti vyhodnotil námietku žalobkyne
ako nedôvodnú a neopodstatnenú. Za prieťahy v trestnom konaní bola žalobkyňa odškodnená nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 05. 2010 sp.zn. I. ÚS 77/2010, ktorým jej priznal
finančné zadosťučinenie v sume 2000 eur. Súd prvej inštancie následne hodnotil existenciu prieťahov v
konaní po tomto náleze, pričom dospel k záveru, že k žiadnym prieťahom v konaní nedošlo. Vzhľadom
k tomu, že už ďalšia existencia prieťahov v konaní ústavným súdom (po tomto náleze) konštatovaná
nebola, nie je možné prijať záver o tom, že súd prvej inštancie nekonal bez zbytočných prieťahov a

neprejednalvecvprimeranejlehoteažedošlokporušeniučl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchpráv
azákladnýchslobôd.Ztohtodôvodupretoniejesplnenázákladnápodmienkaprenáhradunemajetkovej
ujmy, požadovanú žalobkyňou, t.j. podmienka existencie nesprávneho úradného postupu, z ktorého
dôvodu nebolo možné žalobe žalobkyni ani v tejto časti vyhovieť.
11.4.2.O tom, či rozhodol súd v trestnom konaní správne o výške trestu obžalovaným, nie je oprávnený

rozhodovať súd v občianskoprávnom konaní v tomto spore. Z tohto dôvodu námietku žalobkyne,
uvedenú v podanom odvolaní, ako jeden z dôvodov nesprávneho úradného postupu súdu, vyhodnotil
ako nedôvodnú a neopodstatnenú.11.4.3. Taktiež aj v tejto časti bola žalobkyňa povinná vyčísliť svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
a tento nárok zdôvodniť jednak tým, akým spôsobom súd prvého stupňa v trestnom konaní jej spôsobil
ujmu a akú ujmu v konečnom dôsledku utrpela, v čom táto ujma spočívala a ako sa táto ujma prejavila

v jej spoločenskom, rodinnom, osobnom živote. Žalobkyňa nemajetkovú ujmu vyčíslila iba poukázaním
na jednotlivé články Ústavy Slovenskej republiky, pri ktorých následne uviedla peňažnú výšku, ktorú
požaduje. Bez ďalšieho zdôvodnenia porušenia jednotlivých článkov Ústavy SR, ako aj bez ďalšieho
zdôvodnenia tohto ňou uplatneného peňažného nároku, je nevyhnutné konštatovanie nepreukázania
nároku žalobkyňou a teda neunesenie dôkazného bremena ňou aj v tejto časti.

11.4.4. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, v ktorých odvolací súd nevzhliadol splnenie podmienky pre
náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne, a to existenciu ujmy, ktorú mala žalobkyňa utrpieť v osobnom,
rodinnom, či spoločenskom živote údajným nesprávnym úradným postupom súdu v trestnom konaní,
žaloba žalobkyne je aj v tejto časti nedôvodná a nebolo možné jej vyhovieť.
11.4.5. Keďže odvolací súd skonštatoval neexistenciu tak nesprávneho úradného postupu, ako aj
neexistenciu nemajetkovej ujmy, ktorú mala žalobkyňa utrpieť v dôsledku nesprávneho úradu postupu

súdu v trestnom konaní, nie je splnená ani podmienka príčinnej súvislosti medzi vznikom ujmy a
nesprávnym úradným postupom súdu, a teda ani tretia podmienka, ktorú je nevyhnutné splniť pre
priznanie nároku žalobkyne.
11.5. K námietke žalobkyne, uvedenej v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie zrejme opomenul,
že v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť súdu v trestnom konaní tak za nezákonný postup,

ako aj nesprávny úradný postup, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že i napriek
objektívnej zodpovednosti súdu v trestnom konaní podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, uvedenej v § 3 tohto zákona, je nevyhnutné, aby
subjekt, ktorý sa tejto zodpovednosti domáha, preukázal splnenie všetkým, týmto zákonom stanovených
podmienok (existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, majetkovú,

resp. nemajetkovú ujmu a príčinnú súvislosť medzi nimi). V danom prípade však žalobkyňa žiadnym
spôsobom, ani dôkazom nepreukázala splnenie týchto zákonných podmienok a preto jej žalobe nebolo
možné vyhovieť.
12. Odvolací súd je povinný podľa § 387 ods. 3 CSP v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na vyššie

uvedené dôvody, v ktorých sa zaoberal aj námietkami žalobkyne, uvedenými v podanom odvolaní,
pričom všetky jej námietky vyhodnotil ako nedôvodné a neopodstatnené.
13. Záverom odvolací súd iba dodáva, že s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 1 OSP
(ustanovenie účinné v čase podania žaloby), žalobkyňu z hľadiska naplnenia vyššie uvedených
podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zaťažovalo

dôkazné bremeno - žalobkyňu. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie dospel k
rovnakémusprávnemuzáveru,žežalobkyňanepreukázalasplneniezákonnýchpredpokladovtvrdeného
nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Jednotlivé skutočnosti, v ktorých
videla nesprávny úradný postup v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno sp. zn. 1T/19/2003
a na Krajskom súde v Nitre sp.zn. 4To 14/2012, neboli preukázané, boli vyvrátené tak argumentmi

súdu prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom, a teda neboli splnené predpoklady zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Rovnako v konaní nebol preukázaný ani vznik
a rozsah majetkovej, resp. nemajetkovej ujmy žalobkyne, keď v konaní zistený skutkový základ ani
neumožnil ustáliť prípadný vznik konkrétnej majetkovej ujmy žalobkyni. Nepreukázala, ako sa zmenšil
jej majetok v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Keďže neboli splnené podmienky

vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú tak nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným
postupom, kde tieto podmienky sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo len jednej z
nich, nie je daná zodpovednosť súdu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je
dôvodné, pretože smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý spočíva na správnom právnom
závere, že v danej veci neboli splnené podmienky pre zodpovednosť žalovanej za škodu v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. Záverom odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobkyňa svoj nárok odôvodňovala
i s poukazom na článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné uviesť, že právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným postupom v
zmysle uvedeného článku nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

14.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.
15.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania vplnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP
samostatným rozhodnutím.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).