Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, March 20, 2017

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 4C/88/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513207314
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Gurka

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2017:8513207314.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudcom Mgr. Vladimírom Gurkom v právnej veci žalobcu: F. C., nar.

X.X.XXXX, bytom X. P. X, X. S., pr. zast. JUDr. Stanislavom Lampartom, advokátom, Nám. sv. Mikuláša
29, Stará Ľubovňa proti žalovanému: U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, X. S., pr. zast. JUDr. Patrikom
Kovalčíkom, advokátom, Nám. sv. Mikuláša 20, Stará Ľubovňa v konaní o zaplatenie 13 277,57 eur s
príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 13 277,57 eur s prísl. Žalobu odôvodnil tým,

že strany sporu medzi sebou dňa 22.5.2007 uzavreli dve zmluvy, na základe ktorých žalobca poskytol
žalovanému 2 pôžičky po 200 000,-Sk (6 638,78 eur), teda spolu mu požičal sumu 400 000,-Sk (t.j. 13
277,57 eur). Žalovaný napriek viacerým prísľubom dlžnú sumu nevrátil. Za tento skutok bol žalovaný
trestne stíhaný a rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T/72/2011 zo dňa 27.12.2011 bol
žalovaný uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 Trestného zákona,
za čo mu bol uložený podmienečný trest. Ako poškodený bol žalobca odkázaný na občianskoprávne
konanie. Keďže dlžnú sumu mu žalovaný doposiaľ neuhradil, bol nútený uplatniť si svoj nárok súdnou

cestou.

2. Na preukázanie svojich tvrdení pripojil k žalobe zmluvu o pôžičke č. 8/07 zo dňa 22.5.2007 a rozsudok
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T/72/2011 zo dňa 27.12.2011.

3. Na výzvu súdu na predloženie aj druhej zmluvy o pôžičke žalobca predložil súdu ešte jednu kópiu
zmluvy č. 8/07 zo dňa 22.5.2007. Zároveň uviedol, že dňa 22.5.2007 boli uzavreté 2 zmluvy o pôžičke,

každá na 200 000,-Sk. Z priložených listín, najmä zo situovania podpisu na nich a z čl. XI. ods. 9 je
zrejmé, že prevzal iba po jednom vyhotovení zmluvy. Okrem toho skutočnosť, že boli uzavreté dve
zmluvy o pôžičke, vyplýva z predloženého trestného rozsudku.

4. Súd žalobe vyhovel platobným rozkazom č.k. 2Ro/238/2013-27 zo dňa 23.4.2014. Žalovaný podal
proti platobnému rozkazu odpor, ktorý odôvodnili uplynutím časovej lehoty, ďalej tým, že plnenie sa
nezhoduje s údajmi v žalobe a že termín zmluvy o pôžičke je rozdielny s termínom plnenia zmluvy. Žiadal

preto žalobu zamietnuť.5. Súd vo veci nariadil pojednávanie a žalovaného poučil o jeho procesných právach a povinnostiach.
Pred prvým pojednávaním vo veci bola súdu predložená plná moc pre zástupcu žalovaného, ktorý sa
pojednávania zúčastnil a ospravedlnil neúčasť žalovaného z dôvodu jeho pracovnej neschopnosti.

6. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní trval na podanej žalobe z dôvodov v nej uvedených. Na
dokreslenie celej situácie uviedol, že žalobca sa so žalovaným poznajú dlhé roky. Žalovaný presvedčil
žalobcu, aby mu požičal peniaze, k čomu došlo dňa 22.5.2007. Následne došlo k problémom s vrátením
požičaných peňazí, preto bol žalobca nútený uplatniť si náhradu škody v trestnom konaní. Žalovaný

veľakrát sľuboval, že dlh vyrovná, a to tak počas trestného konania, ako aj po jeho skončení, avšak
do dnešného dňa neuhradil žalobcovi nič. Vzhľadom na sľuby žalovaného podal žalobu až 23.12.2013.
Vyslovil názor, že žaloba bola podaná včas, a to v dvojročnej subjektívnej lehote od právoplatnosti
rozsudku v trestnom konaní. Zároveň vyslovil názor, že v danom prípade je daná objektívna premlčacia
lehota 10 rokov, pretože ku škode došlo v dôsledku úmyselného konania žalovaného. Jednostranný
právny úkon žalovaného spočívajúci vo vznesení námietky premlčania považoval za absolútne neplatný

s poukazom na § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a v tomto smere poukázal aj na rozhodnutia
NS ČR sp. zn. 25Cdo 1839/2000 a 32Odo 466/2004, ktoré riešili otázku vznesenia námietky premlčania
a jej rozporu s dobrými mravmi. K podaniu žalovaného, ktorým namietal, že plnenie sa nezhoduje s
údajmi žaloby uviedol, že žalovaný pravdepodobne myslel vyplácanie úrokov z požičaných súm, ale v
danom prípade predmetom konania nie sú úroky, ale iba požičaná istina. V reakcii na tvrdenia právneho

zástupcu žalovaného, že žalobca nepožičal žalovanému žiadnu sumu, resp. že táto skutočnosť nie je
preukázaná, navrhol vypočuť k okolnostiam uzavretia zmlúv o pôžičke žalovaného, a to aj s prihliadnutím
na trestný rozsudok, z ktorého vyplýva, že v trestnom konaní žalovaný požičané sumy nespochybnil. K
požiadavke na predloženie druhej zmluvy o úvere právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca má k
dispozícii iba zmluvu, ktorú predložil k žalobe.

7. Žalobca na prvom pojednávaní trval na požičaní sumy 2 x 200 000,-Sk, pričom tieto požičal
žalovanému z dôvodu, že boli susedia a veril mu. Ďalej uviedol, že boli urobené dve zmluvy, pričom z
jednejmumalžalovanývyplácaťúrokymesačneazjednejmalibyťúrokyvyplatenérazvroku.Nadruhej
zmluve uviedol žalovaný iba sumu 100 000,-Sk, pričom túto opravil na základe otázky žalovaného, prečo

je tam uvedená nižšia suma a doniesol mu ju poobede.

8. Právny zástupca žalovaného na prvom pojednávaní považoval žalobu za nedôvodnú. Uviedol, že
žalovaný nikdy neobdržal od žalovaného žalovanú sumu. Je zákonnou povinnosťou žalobcu označiť a
predložiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,pričomžalobcakžalobedoložil2krátzmluvuzodňa22.

5. 2007, z ktorej označenia a obsahu je zrejmé, že ide o tú istú zmluvu. Ak by mala byť žaloba dôvodná
aspoň v časti 200 000,- Sk, tak je potrebné, aby žalobca predložil dôkaz o prevzatí tejto sumy medzi
sporovými stranami. Keďže tento dôkaz nebol žalobca schopný predložiť ani v rámci trestného konania
vedeného pod sp. zn. 7T/72/2011 a nepredložil ho ani teraz, vyslovil názor, že nedošlo k žiadnemu
naplneniu zmluvy o pôžičke, ktorú žalobca predložil k žalobe. Ďalej považoval za účelové odvolávanie sa

na rozsudok sp. zn. 7T/72/2011 zo dňa 27.12. 2011, nakoľko na žalovaného sa vzhľadom na amnestiu
zo dňa 2.1.2013 hľadí, ako keby nikdy nebol odsúdený. Vyslovil názor, že celá žaloba je postavená na
vykonštruovaných a vymyslených dôkazoch a nemá právny základ.

9. Súd na tomto pojednávaní zároveň vykonal výsluch svedka E. Q.. Následne bolo pojednávanie

odročené.

10. Právny zástupca žalovaného podaním doručeným súdu dňa 7.11.2016 doplnil svoje skutkové
tvrdenia, a to jednak k výške žalovanej sumy, ako aj k premlčaniu. K výške žalovanej sumy okrem už
uvedených tvrdení vyslovil názor, že skutočnosť, že v trestnom konaní došlo k uznaniu viny žalovaným

nijako neodôvodňuje nárok žalobcu, pričom uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu
iba jednej zmluvy o pôžičke č. 8/07 dňa 22.5.2007, avšak odovzdanie peňažných prostriedkov žalobca
nevie nijako preukázať. Poskytnutie sumy 2 x 6 638,78 eur nevyplýva ani zo žiadneho dôkazného
prostriedkuvykonanéhovtrestnomkonanívedenomnasúdepodsp.zn.7T/72/2011.Krozporunámietky
premlčania poukázal na závery právnej teórie a súdnej praxe, pričom vyslovil názor, že len samotné

vznesenienámietkypremlčanianemôžebyťvrozporesdobrýmimravmi.Námietkapremlčaniamôžebyť
v rozpore s dobrými mravmi len v takom prípade, ak by druhému účastníkovi takýto výkon práva spôsobil
neprimeranú tvrdosť, šikanu, a to s prihliadnutím na okolnosti prípadu, ako aj sociálne postavenie
účastníkov konania. Aplikácia neplatnosti námietky premlčania pre rozpor s dobrými mravmi by všakmala byť len výnimočná, pretože inštitút premlčania plní funkciu posilnenia právnej istoty účastníkov
právneho vzťahu tým, že stimuláciou veriteľa k včasnému uplatneniu práva zabraňuje tomu, aby bol
dlžník vystavený časovo neobmedzenú dobu donucujúcemu zákroku veriteľa a tým prispieva k právnej

istote v právnych vzťahoch.

11. Na druhom pojednávaní dňa 22.2.2017 súd pristúpil k výsluchu žalovaného. Žalovaný odpovedal na
jednotlivé otázky právneho zástupcu žalobcu. Žalovaný vo svojich odpovediach uviedol, že je pravdou,
že boli pripravené dve zmluvy o pôžičke, ktoré boli aj podpísané, ale reálne nedošlo k ich naplneniu.

Vzhľadom na odstup času si presne nepamätal všetky okolnosti, ale uviedol, že sa mu zdá, že so
žalobcom bola uzavretá ešte nejaká zmluva o pôžičke pred 22.5.2007, ale pri tejto má pocit, že bola
pravdepodobne splatená ešte pred 22.5.2007. Na základe pripravených zmlúv zo dňa 22.5.2007 reálne
žiadne peniaze od žalobcu neprevzal. Priznal, že žalobcovi vyplácal úroky, ale išlo o úroky zo starších
zmlúv o pôžičke. Na otázku, prečo dňa 22.5.2007 podpisovali nové zmluvy o pôžičke, ak tvrdí, že
dobiehali ešte staršie zmluvy o pôžičke uviedol, že nikoho nenútil uzatvárať zmluvy o pôžičke, tieto

uzatváral v rámci jeho podnikateľskej činnosti. Na presnú príčinu, prečo boli tieto zmluvy pripravené,
si už vzhľadom na odstup času nepamätal, ale pravdepodobne malo ísť o navýšenie starších zmlúv
o pôžičke. Po predložení dvoch výdavkových pokladničných dokladov zo strany právneho zástupcu
žalobcu na sumy 2 x 200 eur zo dňa 13.1.2010 a zo dňa 23.7.2010 priznal, že ide o jeho pokladničné
doklady, pričom uviedol, že išlo o splátky starších zmlúv o pôžičke. K dôvodu, pre ktorý sa v trestnom

konaní priznal k spáchaniu skutku uviedol, že uznal vinu v globále. Uvedenú dohodu o vine a treste
bral ako celok a pravdepodobne si neuvedomil, že sú do skutku zahrnuté aj dve zmluvy o pôžičkách
so žalobcom. K vzťahu k žalobcovi uviedol, že boli susedia, teda sa poznali, pozdravili sme sa, ale ich
vzťah by nedefinoval ako priateľský.

12. Strany sporu a ich zástupcovi na záver zhrnuli svoje vyjadrenia, v ktorých zotrvali na svojich
tvrdeniach. Právny zástupca žalobcu okrem iného trval na tom, že námietka premlčania je v danom
prípade v rozpore s dobrými mravmi, pričom považoval uznanie námietky premlčania pre žalobcu za
neprimerane tvrdé, a to aj z toho pohľadu, že žalobca zveril žalovanému svoje celoživotné úspory a
veril, že tieto mu budú vrátené, a to vzhľadom na mnohé ubezpečenia zo strany žalovaného, ktorý

dlh nikdy nespochybňoval. V roku 2012 dokonca došlo k mimosúdnym rokovaniam ohľadom dlhu, na
základe ktorého mal žalovaný dlh vrátiť. Právny zástupca žalovaného trval okrem iného na neunesení
dôkazného bremena zo strany žalobcu a poukázal na to, že susedské vzťahy sa v zmysle § 116 OZ
nedajú považovať za blízke vzťahy, a teda žalobca so žalovaným nie sú blízkymi osobami.

13. Súd sa oboznámil so skutkovými tvrdeniami strán sporu, vykonal dokazovanie výsluchom
žalovaného a svedka E. Q., listinnými dôkazmi, a to zmluvou o pôžičke č. 8/07 zo dňa 22.5.2007 a
spisom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T/72/2011 a zistil tento skutkový stav:

14. Dňa 22.5.2007 uzavreli strany sporu zmluvu o pôžičke č. 8/07, predmetom ktorej bola pôžička

vo výške 200 000,-Sk zo strany žalobcu v prospech žalovaného. Poskytnuté peniaze podľa zmluvy sa
žalovaný zaviazal vrátiť v lehote do 22.5.2008. Rovnakého dňa uzavreli zmluvné strany ďalšiu zmluvu o
pôžičkenasumu200000,-Sk,podľaktorejmalbyťpožičanépeniazevrátenédoroka,tedado22.5.2008.
Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 7T/72/2011-500 zo dňa 27.12.2011, ktorým súd schválil
dohodu o vine a treste, bol žalovaný uznaný za vinného zo zločinu podvodu, ktorého sa podľa tohto

rozsudku vo vzťahu k žalobcovi dopustil tým, že s ním dňa 22.5.2007 uzavrel dve zmluvy o pôžičke,
každú na 200 000,-Sk na dobu 12 mesiacov s úrokmi vo výške 12 - 18%, ktoré sa zaviazal vyplatiť
spolu s istinou do 22.5.2008. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 27.12.2011. V určenej lehote žalovaný
požičané peniaze nevrátil. Dňa 5.11.2009 si žalobca prvýkrát v trestnom konaní uplatnil voči žalovanému
náhradu škody, a to aj z uvedených 2 zmlúv o pôžičke.

15. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný.

16. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ), každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti.

17. Podľa § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).18. Podľa § 106 ods. 1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

19. Podľa § 106 ods. 2 OZ, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o
škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

20. Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného

orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania
neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného
príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

21. Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými

mravmi.

22. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

23. Žalobca sa v civilnom konaní domáhal náhrady škody, na ktorej uplatnenie bol odkázaný v trestnom
konaní. Žalovaný namietal jednak skutočnosť, že k požičaniu peňažných prostriedkov nedošlo, ako
aj premlčanie nároku. Skôr, ako sa súd zaoberal dôvodnosťou námietky premlčania a jej rozporu s
dobrými mravmi, súd pristúpil k posúdeniu a vyhodnoteniu dôkazov ohľadne skutočnosti, či vôbec došlo
k uzavretiu nejakej(ých) zmluvy (zmlúv) o pôžičke a či na jej (ich) základe bolo plnené, pretože ak by bolo

preukázané, že k uzavretiu zmluvy (zmlúv) nedošlo, resp. že na jej (ich) základe nedošlo k reálnemu
plneniu, nie je potom daný ani dôvod na premlčanie uplatneného nároku, pretože sa nemôže premlčať
právo, ktoré nevzniklo.

24. Súd vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel k záveru, že došlo k uzavretiu 2 zmlúv o

pôžičke, na základe ktorých došlo k reálnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov zo strany žalovaného
žalobcovi. Je pravdou, že žalobca doložil tak v trestnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.
7T/72/2011, ako aj v tomto civilnom konaní iba zmluvu o pôžičke č. 8/07 zo dňa 22.5.2007, a to dvakrát,
pričom je zrejmé, že nejde o dve rozdielne zmluvy, ale iba o kópiu tej istej zmluvy. Zmluva o pôžičke však
možno uzavrieť aj ústne, pričom jej uzavretie môže byť preukázané aj inými dôkaznými prostriedkami.

Súd pri závere o uzavretí 2 zmlúv o pôžičke vychádzal z nasledujúcich skutočností vyplývajúcich z
vykonaného dokazovania:

25. Žalobca počas celého trvania trestného, ako aj tohto konania trval jednoznačne na tom, že uzavrel
so žalovaným 2 zmluvy o pôžičke a na základe každej z nich požičal žalovanému sumu 200 000,-Sk, t.j.

sumu 6 638,78 eur, pričom jednotne v oboch konaniach popísal aj skutočnosť, akú odplatu si strany z
tej ktorej zmluvy dohodli za požičanie finančných prostriedkov. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj svedok
E.. Aj keď menovaný je bratrancom žalobcu, ktorý mal informácie o ich vzťahu od žalobcu a takisto
požičal peniaze žalobcovi, ktoré mu žalobca nevrátil, súd nevyhodnotil danú výpoveď ako účelovú alebo
nedôveryhodnú, a to s prihliadnutím na ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynuli z ďalších dôkazov (najmä z

trestného konania), resp. z logiky veci, s ktorými táto výpoveď nie je v rozpore. Svedok pritom bol pri
viacerých rozhovoroch žalobcu so žalovaným, keď žalobca žiadal vrátenie požičaných peňazí, teda tieto
skutočnosti vedel potvrdiť ako priamy svedok.

26. Naopak v tvrdeniach žalovaného sú značné rozpory. Pri konfrontácii medzi žalobcom a žalovaným

v trestnom konaní dňa 16.6.2010 žalovaný uviedol, že mu žalobca nevyplatil v roku 2007 sumu dvakrát
200 000,-Sk, pretože to boli kumulované zdroje z predchádzajúcich pôžičiek, takže v roku 2007 mu
žalobca dal iba sumu 200 000,-Sk. Ďalej žalovaný pri konfrontácii v reakcii na tvrdenia žalobcu ohľadne
predĺženia zmlúv o pôžičke uviedol, že mu žalobca asi pred týždňom tvrdil, že sumy z pôžičiek po 200
000,-Sk môžu ostať tak, že to počká. Na otázku vyšetrovateľa, prečo žalobcovi nevyplatil žalobcovi

požičané sumy (2 x 200 000,-Sk a 80 000,-Sk) žalovaný uviedol, že jemu tiež dlhujú iní, cca 2 milióny
korún, pričom čo sa týka vyplatenia peňazí žalobcovi, k tomu priložil tabuľku. K tejto tabuľke žalobca
uviedol, že vyplatená suma 24 000,-Sk sedí s druhou zmluvou o pôžičke na sumu 200 000,-Sk. Na záverkonfrontácie na otázku žalobcu, či mu niekedy vráti sumy 2 x 200 000,-Sk žalovaný uviedol, že sa určite
dohodnú na vrátení zvyšnej sumy z prvej aj z druhej pôžičky po 200 000,-Sk.

27. Žalovaný na rozdiel od žalobcu v priebehu civilného a trestného konania a jeho právny zástupca
v priebehu civilného konania lavírovali medzi tvrdeniami, že žalobca nepožičal žalovanému žiadne
peniaze, resp. že boli pripravené zmluvy a podpísané, ale nedošlo k reálnemu plneniu (tvrdenia pr.
zástupcu žalovaného na prvom pojednávaní a výsluch žalovaného v civilnom konaní), ďalej že bola
poskytnutá iba suma 200 000,-Sk, ktorej vyplatenie ale žalobca nepreukázal (tvrdenia pr. zástupcu

žalovaného na prvom pojednávaní), až po navrhnutie dohody o vyrovnaní súm z oboch zmlúv o
pôžičkách po 200 000,-Sk (záver konfrontácie medzi stranami v trestnom konaní) a priznanie sa k
spáchaniu skutku, na základe čoho bola rozsudkom schválená dohoda o vine a treste, ktorá v skutkovej
vete zahŕňala aj okolnosť, že si žalovaný od žalobcu požičal 2 x 200 000,-Sk.

28. Žalovaný ďalej pri výsluchu v civilnom konaní uvádzal, že v roku 2007 neprijal od žalobcu žiadne

peniaze, pričom nepoprel, že predtým mal so žalobcom uzavreté iné zmluvy o pôžičke, pri ktorých
však s odstupom času mal pocit, že už boli splatené. Skutočnosť, že pred rokom 2007 boli medzi
stranamiuzavretéinézmluvypotvrdzujeajprehľadúhradzostranyžalovanéhožalobcovi,ktorýžalovaný
predložil do trestného spisu (čl. 392). Z tohto prehľadu vyhotoveného samotným žalovaným je zrejmé,
že žalobcovi vyplácal sumy po 36 000,-Sk za roky 2004 - 2006, sumu 54 000,-Sk za rok 2007, sumu

24 000,-Sk za rok 2008 a sumu 30 000,-Sk za rok 2009. K dokladom predloženým právnym zástupcom
žalobcunaposlednompojednávanívcivilnomkonanížalovanýpotvrdil,žepokladničnédokladynasumy
2 x 200 eur zo dňa 13.1.2010 a zo dňa 23.7.2010 sú jeho, pričom uviedol, že ide o jeho doklady a
išlo o splátky starších zmlúv o pôžičke. Tvrdenia žalovaného si teda aj v tomto odporujú, keď na jednej
strane tvrdil, že v roku 2007 žiadne peniaze od žalobcu nedostal, pričom sa mu javí, že staršie zmluvy o

pôžičkách už boli vyplatené, ale na druhej strane ešte aj v rokoch 2008 - 2010 vyplácal žalobcovi určité
sumy, a to aj z nejakých starších zmlúv. Ak by skutočne nedošlo k uzavretiu zmlúv o pôžičke v roku
2007 a nároky zo starších zmlúv o pôžičkách už boli vyplatené, súd nevidí logický dôvod na vyplácanie
nejakých súm ešte 3 roky po roku 2007, kedy by podľa tvrdení žalovaného mali byť všetky nároky
už zo zmluvných vzťahov medzi stranami vyrovnané. Všetky uvedené rozporuplné tvrdenia žalovaného

nasvedčujú tomu, že žalovaný si prispôsobuje okolností prípadu podľa toho, ako mu to vyhovuje, pri
čom sa však sám zamotáva a jeho tvrdenia potom vyznievajú vysoko nedôveryhodne.

29. Najpodstatnejšou skutočnosťou, potvrdzujúcou reálne požičanie dvoch súm po 200 000,-
Sk zo strany žalobcu žalovanému, je podľa názoru súdu samotné priznanie žalovaného v trestnom

konaní. Žalovaný sa v civilnom konaní vyjadril, že vinu uznával ako celok, pričom si neuvedomil, že
uznal aj vinu vo vzťahu ku žalobcovi. Aj toto tvrdenie v súvislosti s už vyššie popísanými okolnosťami a
tvrdeniami žalovaného považuje súd za účelové a súd mu neuveril. Je totiž vysoko nepravdepodobné,
aby sa niekto priznal ku skutku, ktorý nespáchal, najmä za situácie, keď súd nemal dôvod pochybovať
o tom, že by bol žalovaný v trestnom konaní nútený k priznaniu. Ďalej sa zdá súdu ako nelogické a

vysoko nepravdepodobné, že by si žalovaný „nevšimol“ v skutkovej vete sumu 2 x 200 000,-Sk, ktorú
žalobca požičal žalovanému, keďže nepochybne nejde o nejakú zanedbateľnú sumu, a to zvlášť za
situácie, keď dlhoval viacerým osobám uvedeným v skutkovej vete a výška škody je jedným z pojmových
znakov trestného činu podvodu. Aj zo súčtu celkovej škody v závere skutkovej vety trestného rozsudku je
pritom zrejmé, že sú v nej zahrnuté aj dve pôžičky so žalobcom. Na uvedenom nič nemení ani amnestia

prezidenta(ktorásatýkatrestnoprávnych,niecivilnoprávnychnásledkovtrestnéhočinu),aniskutočnosť,
že žalovaný nezaúčtoval požičané sumy do svojho účtovníctva (na čo poukazoval právny zástupca
žalovaného na poslednom pojednávaní za účelom nepreukázania reálneho poskytnutia finančných
prostriedkov zo strany žalobcu na základe zmluvy č. 8/07), keďže sa nakoniec žalobcu priznal k tomu, že
mu ich žalobca požičal. Treba pritom poukázať na skutočnosť, že žalovaný nezaúčtoval ani iné pôžičky

poskytnuté iným osobám, ktoré boli uvedené v skutkovej vete vyššie uvedeného trestného rozsudku.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti teda súd vyhodnotil, že dňa 22.5.2007 reálne došlo k uzavretiu
dvoch zmlúv o pôžičke, na základe ktorých požičal žalobca žalovanému 2 x 200 000,-Sk, ktoré mal
žalovaný vrátiť do 22.8.2008. V danom prípade je potom bezpredmetné, či žalobca reálne doniesol

žalobcovi 2 x 200 000,-Sk, alebo iba sumu 1 x 200 000,-Sk a druhú sumu 200 000,-Sk ponechal
žalovanému z predchádzajúcich zmlúv o pôžičke alebo či obe sumy vo výške 200 000,-Sk boli
prostriedky z už skôr uzavretých zmlúv o pôžičke, ktoré mal žalovaný vrátiť žalobcovi, ale na základe
dohody medzi nimi ich žalobca znova požičal žalovanému s tým, že mu ich vráti do 22.5.2008.31. Súd sa následne zaoberal námietkou premlčania a jej prípadného rozporu s dobrými mravmi. V
danom prípade mal žalovaný vrátiť požičané peniaze do 22.5.2008. Keďže ich nezaplatil, žalobca od

nasledujúceho dňa (t.j. od 23.5.2008) vedel, že mu vznikla škoda a kto mu ju spôsobil. Od tohto dňa teda
začala žalobcovi plynúť 2-ročná subjektívna lehota na uplatnenie práva. Žalobca si v trestnom konaní
uplatnil náhradu škody dňa 5.11.2009. Od tohto dňa začala premlčacia lehota spočívať, teda doba od
uplatnenia práva žalobcom v trestnom konaní do jeho skončenia sa nezarátava do premlčacej doby. Po
nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu v trestnom konaní dňa 27.12.2011, ktorým bol žalobca ako

poškodený odkázaný na občianskoprávne konanie, pokračovalo plynutie premlčacej doby. Žaloba bola
súdu doručená dňa 23.12.2013. Po sčítaní doby uplynutej od 23.5.2008 do 5.11.2009 a od 27.12.2011
do 23.12.2013 súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobcovi uplynula 2-ročná subjektívna lehota
na uplatnenie náhrady škody. Pri právnych vzťahoch upravujúcich dve doby premlčania, a to subjektívnu
a objektívnu, platí zásada, že ak uplynie jedna z týchto dôb, nárok je premlčaný, aj keď ešte neuplynula
druhá lehota. Ak teda uplynula subjektívna doba, je pre posúdenie otázky premlčania bezpredmetné, či

už uplynula objektívna doba. Súd preto uplatnený nárok považuje za premlčaný.

32. Námietku žalobcu, že vznesená námietka premlčanie je v rozpore s dobrými mravmi, súd
nepovažoval za dôvodnú. Súd sa stotožňuje s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, že aj námietka
premlčania ako výkon subjektívneho práva môže byť v rozpore s dobrými mravmi, a teda je možné ju

posúdiť ako neplatnú, na druhej strane je však potrebné uviesť, že súdna prax dospela k záveru, že
k takémuto posúdeniu môže dôjsť len vo výnimočných prípadoch, najmä ak ide o výkon práva, ktoré
účastníkovi dáva priamo právny predpis (právo namietať premlčanie je nepochybne takýmto výkonom
práva), pretože inštitút premlčania plní funkciu posilnenia právnej istoty účastníkov právneho vzťahu
tým, že stimuláciou veriteľa k včasnému uplatneniu práva zabraňuje tomu, aby bol dlžník vystavený

časovo neobmedzenú dobu donucujúcemu zákroku veriteľa a tým prispieva k právnej istote v právnych
vzťahoch. V tomto smere súd poukazuje na názor vyslovený v rozhodnutiach NS ČR sp. zn. 25 Cdo
2648/2003 zo dňa 31.8.2004 a sp. zn. 25 Cdo 2905/99 zo dňa 28.11.2001, v ktorom tento súd
vyslovil názor, že „ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom
umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu

sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu,
jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz
zneužitia tohoto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a
teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť
druhéhoúčastníkabyvšaknebolomožnéuvažovaťzokolnostíadôvodov,zktorýchjevznikuplatneného

nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohoto
nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku
premlčania.“ Z uvedeného teda vyplýva, že pri posúdení rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi
sa výnimočnosť dôvodov musí vzťahovať na okolnosti jej uplatnenia, nie na okolnosti, z ktorých je vznik

uplatneného nároku vyvodzovaný.

33. Ak sa žalobca dovoláva posúdenia neplatnosti námietky premlčania z dôvodu, že žalobu podal
neskoro z dôvodu ubezpečovania žalovaného, že mu dlh vráti, je zrejmé, že možnosť aplikácie
neplatnosti námietky premlčania odvodzuje z okolností a dôvodov, z ktorých je nárok vyvodzovaný a nie

z okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Súd po vyhodnotení vznesenej námietky
premlčania dospel k záveru, že táto je riadnou obranou žalovaného smerujúcou k meritu veci a nejde
len o prostriedok na poškodenie žalobcu, ktorého hlavným sledovaným cieľom je šikana žalobcu (aj keď
samozrejme akceptácia vznesenej námietky premlčania má nepriaznivý následok pre druhú stranu, čo
je však spojené s týmto inštitútom a samo osebe nemôže byť posúdené ako rozpor s dobrými mravmi).

V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1839/2000 zo dňa 22.8.2002,
na ktoré odkazoval právny zástupca žalobcu na prvom pojednávaní, z ktorého je zrejmé, že tento súd
nepovažoval námietku premlčania ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi len z dôvodu, že sa
žalobca spoliehal na sľuby dlžníka, že dlh zaplatí. Žalobcovi však stále ostáva právo na zaplatenie
žalovanej sumy v podobe tzv. naturálnej obligácie, ktoré môže žalovaný plniť dobrovoľne sám aj bez

rozhodnutia súdu.

34. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd zamietol žalobu z dôvodu
premlčania uplatňovaného nároku.35. O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd rozhodol v súlade s § 257 C.s.p. tak, že žalovanému
ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania nepriznal. Súd videl dôvody osobitného zreteľa

v okolnostiach daného prípadu. Žalobca, v súčasnosti už dôchodca, zveril žalovanému značnú časť
svojich finančných prostriedkov, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že ho ako suseda poznal a veril mu.
Žalovaný mu tieto nevrátil. Žalobca pritom na záver konfrontácie so žalobcom v trestnom konaní vyjadril
ochotu dohodnúť sa so žalobcom na vrátení žalovanej sumy a nakoniec sa priznal ku skutku kladenému
mu za vinu v trestnom konaní, teda aj z týchto skutočností sa javí, že žalovaný skutočne ubezpečoval

žalobcu, aby ešte počkal a že mu dlh zaplatí (čo potvrdil aj vypočúvaný svedok), v dôsledku čoho
podal žalobca žalobu po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Žalovaný teda získal značné množstvo
peňažných prostriedkov od žalobcu. Nárok na ich vrátenie vzhľadom na podanú námietku premlčania
nemôže žalobca úspešne uplatniť na súde, v dôsledku čoho je odkázaný iba na dobrú vôľu žalovaného,
či mu niečo z požičaných peňazí vráti. Za tohto stavu mal súd za to, že v danom prípade sú splnené
podmienky na aplikáciu § 257 C.s.p., pričom aplikáciu tohto ustanovenia súd považuje vzhľadom na

okolnosti prípadu za spravodlivú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku
na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.