Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 30, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/309/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110220999
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110220999.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr.

Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: P. Y., W. D. XX, W., zastúpený: JUDr.
Peter Schmidl, advokát, Malé Námestie 5402/1A, Malacky proti žalovanému: G4S Secure Solutions
(SK), a.s., so sídlom Višňová 16, Bratislava, IČO: 31 328 059, zastúpený: Mgr. Martin Berec, advokát,
DOMUS PETRA, Pod Sokolice 1/B. Trenčín, o určenie neplatnosti dohody o rozviazaní pracovného
pomeru a náhrady mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave,
č.k. 11C/82/2010-132 zo dňa 21. 03. 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 11C/82/2010-132 zo dňa 21. 03.

2012 p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 30. 04. 2010 sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti
dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 10. 03. 2010, určenia ďalšieho trvania medzi účastníkmi
konania a náhrady mzdy vo výške 14 696,33 eur. Rozsudkom č.k. 11C/82/2010-132 zo dňa 21. 03. 2012
súd prvej inštancie žalobu vo veci v celom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému
trovy konania vo výške 2 262,47 eur. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že strany sporu uzavreli pracovnú

zmluvu dňa 29.11.2005 na dobu určitú do 30.11.2006, ktorá sa však plynutím času zmenila ex offo na
pracovnú zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Dňa 3.3.2010 došlo k zisteniu, že v spoločnosti žalovaného
sa stratilo približne 125 000,- eur, pričom žalovaný dal žalobcovi najavo, že ho z uvedenej situácie
považuje za vinného. Dohode o rozviazaní pracovného pomeru predchádzal pohovor trvajúci niekoľko
hodín pod značným psychickým tlakom zo strany žalovaného a žalobca pod týmto tlakom túto dohodu.
Po oddýchnutí si a zvážení všetkých okolností, žalobca oznámil dňa 12.3.2010, že dohodu o ukončení
pracovného pomeru považuje za neplatnú, nakoľko nebola urobená dobrovoľne bez nátlaku ako prejav

slobodnej vôle, ale ako výsledok niekoľkohodinového tlaku zástupcov žalovaného s pokusom usvedčiť
ho z podvodu alebo krádeže 125 000,- eur.

2. Žalovaný žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. Dôvodil tým, že dňa 10.3.2010 bola
uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru medzi stranami sporu bez uvedenia dôvodu. Dohoda
o skončení pracovného pomeru má všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje a preto považuje pracovný
pomer za právoplatne ukončený.

3. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ustanovenia § 48 ods. 1,2; 60 ods. 1,2,3 ; 77; 79 ods.
1; 80; 223 ods. 1; 228a ods. 1,2, 3; Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) účinného ku dňu
uzavretia pracovnej zmluvy, a ustanovenia § 37 ods. 1 a 49 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, žeako s predbežnú otázku treba posúdiť, aký pracovnoprávny vzťah bol medzi účastníkmi uzavretý. Z
vykonaného dokazovania bolo nepochybné, že účastníci dňa 29.11.2005 uzavreli pracovnú zmluvu,
pričom pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 30.11.2006 so skúšobnou dobou 3 mesiace.

Nebolo sporné, že po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného pomeru (tj. po 30.11.2006) žalobca
naďalej vykonával prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy. Napriek tomu medzi stranami nedošlo k
písomnému uzavretiu novej pracovnej zmluvy, ani k písomne dohodnutému opätovnému dohodnutiu
pracovného pomeru na určitú dobu, ani k písomnému predĺženiu pracovného pomeru na dobu určitú.
Podľa §59 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím

dohodnutej doby. Z príslušných ustanovení Zákonníka práce (§48) vyplýva, že zmluvné strany môžu
dohodnúť pracovný pomer buď na neurčitý čas, alebo na určitú dobu. Pracovný pomer je dohodnutý
na neurčitý čas v prípade, ak v pracovnej zmluve nebola výslovne určená doba jeho trvania alebo ak
v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzavretie pracovného
pomerunaurčitúdobu.Pracovnýpomerjeuzavretýnaneurčitýčasajvtedy,akpracovnýpomernaurčitú
dobu nebol dohodnutý písomne. Zákon tak predpokladá, že pracovný pomer je v zásade dohodnutý

na neurčitý čas, ibaže zmluvné strany výslovne prejavia vôľu dojednať pracovný pomer na určitú dobu.
Keďže žalobca aj po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného pomeru, t.j. po 30.11.2006, vykonával
práce podľa pôvodnej pracovnej zmluvy (v znení jej dohody o zmene druhu vykonávanej práce zo
dňa 28.2.2006), po tomto dátume vznikol medzi zmluvnými stranami pracovný pomer na neurčitú
dobu. Tento ústne dohodnutý pracovný pomer nebol až do podpísania dohody o skončení pracovného

pomerudňa10.3.2010skončenýinýmspôsobom.Počastrvaniatohtopracovnéhopomeruúčastnícidňa
25.10.2007 uzavreli dohodu o pracovnej činnosti podľa §223 a §228 a Zákonníka práce na dohodnutú
prácu - doprovod pri prevoze peňazí a cenín s dohodnutým rozsahom týždenného pracovného času
- podľa potreby max. 10 hodín týždenne. Dohoda bola uzavretá od 1.11.2007 na čas neurčitý. Popri
pracovnom pomere ako základnom druhu pracovnoprávneho vzťahu, dohody o prácach vykonávaných

mimo pracovného pomeru predstavujú ďalšie druhy ekonomických aktivít fyzických osôb formou závislej
činnosti. Týmito sú dohoda o vykonaní práce (§ 226), dohoda o pracovnej činnosti (§ 228a) a dohoda
o brigádnickej práci študentov (§ 227 a 228). Výnimočnosť týchto foriem pracovnoprávneho vzťahu
vyplýva priamo zo Zákonníka práce. Keďže oba tieto právne vzťahy nemôžu popri sebe existovať
súčasne, je možné konštatovať, že pôvodná pracovná zmluva (dohodnutá ústne na neurčitý čas) resp. z

nej vyplývajúci pracovný pomer bol ukončený dohodou medzi účastníkmi s tým, že ukončený pracovný
pomer bol nahradený prácou navrhovateľa vykonávanou mimo pracovného pomeru na základe dohody
o pracovnej činnosti zo dňa 25.10.2007. Účastníci sporu si však túto skutočnosť neuvedomovali, preto
boli uzavreté dve dohody o skončení pracovného pomeru. Dohoda o skončení pracovného pomeru
zo dňa 10.3.2010 a dohoda o skončení pracovnoprávneho vzťahu - dohody o pracovnej činnosti zo

dňa 10.3.2010. Dohoda o skončení riadneho pracovného pomeru zo dňa 10.3.2010 tak predstavuje
akt bez právnych účinkov. Správanie účastníkov nasvedčovalo tomu, že hlavný pracovný pomer chceli
nahradiť prácou vykonávanou mimo pracovného pomeru, čo deklarovali uzavretím dohody o pracovnej
činnosti zo dňa 25.10.2007. Pri dohode o pracovnej činnosti platí, že ak spôsob skončenia dohody
nebol dohodnutý, možno ju skončiť dohodou účastníkov, výpoveďou z akéhokoľvek dôvodu alebo bez

uvedenia dôvodu s 15-dňovou výpovednou dobou, ktorá začína plynúť dňom, v ktorom sa písomná
výpoveď doručila. Okamžité skončenie dohody možno dohodnúť len na prípady, v ktorých možno
okamžite skončiť pracovný pomer.
Z plnomocenstva žalovaného zo dňa 12.1.2010 vyplynulo, že spoločnosť splnomocnila Ing. P. Q.
na zastupovanie spoločnosti vo všetkých záležitostiach, vrátane pracovnoprávnych vzťahov. Napriek

tomu, že do spisu nebola založená dohoda o skončení pracovného pomeru podpísaná aj žalobcom,
žalobca jej existenciu pred súdom potvrdil. Uviedol, že nerozporuje skutočnosť, že jeho podpis na
predmetnejdohodesanachádza.Žalobcatvrdil,žekpodpísaniudohodyoskončenípracovnéhopomeru
bol donútený zo strany žalovaného (malo ísť o psychické donútenie) tým, že po celodennej práci
musel zostať do neskorých hodín v práci a "podrobiť" sa výsluchu, kde mal byť na neho vyvíjaný

psychický nátlak z dôvodu, že došlo k strate väčšieho množstvo peňazí, čo mu dávali za vinu. V
rámci dokazovania v tomto smere súd okrem výpovedí žalobcu, zástupcu žalovaného a svedkov,
vypočul aj nahrávku CD a oboznámil sa s písomným záznamom z rokovania, na ktorom bola predmetná
záležitosť riešená. Z písomného záznamu o priebehu vysvetlenia žalobcom vyplynulo, že tento záznam
odmietol podpísať s tým, že podľa neho nie všetky skutočnosti sa zakladali na pravde, ako aj z dôvodu,

že sa potreboval pred tým poradiť s právnym zástupcom. Zo záznamu vyplýva aj podrobný priebeh
činnosti žalobcu dňa 3.3.2010, kedy došlo k strate peňazí. Súd vykonal dokazovanie aj prehratím CD
nosiča, na ktorom je zachytený záznam z rozhovoru medzi zástupcami žalovaného a žalobcom, ktorý sa
uskutočnil dňa 10.3.2010, a to napriek tomu, že zákonnosť tohto dôkazu a jeho neprípustnosť namietalžalovaný, pretože žalobca ho zaznamenal bez súhlasu zainteresovaných. Súd z obsahu nahrávky
vyhodnotil, že na žalobcu nebol vyvíjaný žiaden nátlak pri podpisovaní dohody o skončení pracovného
pomeru. Rozhovor sa viedol v pokojnej atmosfére s prihliadnutím na to, že spoločnosti žalovaného

bola spôsobená škoda vo výške 125 000,- eur. Bolo tak normálne, že žalobca bol vyzvaný na to,
aby predmetné skutočnosti objasnil a rovnako tak, že musel čeliť aj nepríjemným otázkam zo strany
zástupcov žalovaného. Z kontextu rozhovoru vyplynulo, že sa vec bude riešiť aj cez podanie trestného
oznámenia, avšak táto skutočnosť nebola použitá ako nátlak na to, aby žalobca podpísal dohodu o
skončení pracovného pomeru. Súd konštatoval, že obsah záznamu na CD nosiči plne korešponduje

s výpoveďami svedkov ako aj s obsahom písomného záznamu. Tvrdené skutočnosti žalobcom, že sa
pohovor s ním o podaní vysvetlenia uskutočnil vo večerných hodinách, kedy bol unavený z celodennej
práce a hladný, nemôžu mať za následok nedostatok jeho slobodnej vôle pri podpisovaní sporného
právneho úkonu - dohody o skončení pracovného pomeru. O slobodný právny úkon nejde vtedy, ak
by bol úkon urobený v dôsledku fyzického alebo psychického donútenia (nátlaku), najmä bezprávnej
vyhrážky-viscompulsiva.Vyhrážkaznamená,žekonajúcijevdôsledkujejdruhuaintenzityprinútenýza

daných okolností konkrétneho prípadu k svojmu prejavu vôle vzbudením dôvodného strachu. Vyhrážka
musí byť bezprávna (protiprávna), t.j. jej prostredníctvom sa vynucuje niečo, čo týmto spôsobom sa
vynucovať nemôže. Bezprávna vyhrážka musí byť adresovaná tomu, ktorého právny úkon sa vynucuje.
Od psychického donútenia je potrebné odlišovať tieseň. Ani pri tiesni nekoná síce osoba slobodne,
avšak jej konanie nie je ovplyvnené ani fyzickým donútením, ani bezprávnou vyhrážkou. Preto konanie

v tiesni nepodlieha absolútnej neplatnosti. Pri konaní v tiesni ide o vadu v pohnútke právneho úkonu,
ktorou je tieseň. Za tieseň je potrebné podľa zhodného výkladu doktríny a praxe považovať sociálny,
najmä hospodársky, ale aj psychický stav osoby, ktorý na ňu dolieha tak závažným spôsobom, že
táto osoba bez slobodného vytvárania svojej vôle uzatvorí zmluvu, ktorá jej zrejme spôsobí ujmu, a
ktorú by za normálnych okolností pre seba ako neprospešnú neuzavrela. Tieseň umožňuje oprávnenej

osobe odstúpiť od zmluvy za splnenia ďalšieho predpokladu, že zmluva bola uzavretá za nápadne
nevýhodných podmienok. V posudzovanom prípade pri skúmaní, či žalobca uzavrel sporný právny
úkon v tiesni bolo potrebné vychádzať zo všetkých okolností daného prípadu. Bolo nesporné, že
pri plnení pracovných úloh žalobcom došlo k strate väčšieho množstva peňazí (125 000,- eur). Túto
skutočnosť žalobca neoznámil bezodkladne vedeniu spoločnosti (svojmu nadriadenému), pričom mal

vedomosť (neskôr), že nešlo o účtovnú chybu, ale o reálnu stratu peňazí. Toto konanie nepochybne
možno považovať za jeho hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Bolo preto namieste, aby zamestnanec
svojmu zamestnávateľovi podrobne vysvetlil okolnosti ako k takejto udalosti došlo, a rovnako bolo
namieste, aby k podaniu vysvetlenia došlo čo najskôr z dôvodu eliminovania vzniku škody. Uvedenému
nemohla brániť ani tá skutočnosť, že k pohovoru došlo po pracovnej dobe žalobcu vo večerných

hodinách, keďže v čase zistenia tejto skutočnosti žalovaným sa žalobca nachádzal na služobnej ceste
mimo Bratislavy (avšak bol kontaktovaný telefonicky o zistení danej skutočnosti). K tomu, že dohodu
o skončení podpísal žalobca pod nátlakom, v stave únavy a hladu, tak v tomto smere súd považoval
takéto okolnosti skôr za tieseň (tzv. stav psychickej nepohody), avšak nie za bezprávnu vyhrážku.
Žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal jej existenciu (hoci ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné

bremeno), a táto skutočnosť zostala len v štádiu ničím nepodloženého tvrdenia. Súd poukázal na
rozhodujúcu skutočnosť, ktorou je to, že žalobca v čase, kedy mal konať pod nátlakom, podpisoval
viaceré dokumenty. Predovšetkým samotný záznam o podaní vysvetlenia a hneď následne aj dohodu o
skončení pracovného pomeru. Kým prvý z dokumentov podpísať odmietol s odôvodnením, že sa musí
poradiť so svojim právnym zástupcom; druhý dokument podpísal bez výhrad a pripomienok. Ak žalobca

dokázal odmietnuť podpísať záznam o podaní vysvetlenia, tak nemohol byť pod takým nátlakom aký
popisoval vo svojej výpovedi. Súčasne, ak si bol žalobca vedomý možných následkov vyplývajúcich z
podpísania záznamu o podaní vysvetlenia, musel si byť aj následkov podpísanej dohody o skončení
pracovného pomeru (táto mu bola daná na podpis hneď po zápisnici o podaní vysvetlenia). Nasvedčuje
tomu aj to, že žalobca vo veci vyvíjania nátlaku žalovaným nepodal trestné oznámenie na príslušné

orgány činné v trestnom konaní, aby preskúmali, či nedošlo k spáchaniu trestného činu vydierania, hoci
nadruhejstranepodaltrestnéoznámeniepremajetkovýtrestnýčinsvýškouspôsobenejškody125000,-
EUR. Súd tak dospel k záveru, že žalobca napadnutý právny úkon neuzavrel neslobodne. Prípadný
nátlak zo strany žalovaného v tom smere, že vec bude riešiť aj cestou polície podaním trestného
oznámenia nebol takej intenzity a rozsahu, že by ho bolo možné kvalifikovať ako bezprávnu vyhrážku.

Nie je bezprávnou vyhrážkou, ak zamestnávateľ, ktorého zamestnanec spôsobí škodu a je tu prípadné
podozrenie aj z trestnej činnosti, oznámi zamestnancovi, že bude musieť vo veci podať aj trestné
oznámenie. Súd preto žalobu zamietol v celom rozsahu. Keďže súd považoval skončenie pracovného
pomeru za platné, nebol daný naliehavý právny záujem na ďalšom určení, že pracovnoprávny vzťahmedzi účastníkmi trvá aj naďalej. Nedôvodné sú aj uplatnené mzdové nároky z neplatného pracovného
pomeru. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 2 262,47,- eur.

4. Rozsudok napadol odvolaním v zákonnej lehote žalobca prostredníctvom právneho zástupcu,
podaním doručeným dňa 15.05.2012. Namietol správnosť názoru súdu prvej inštancie, že medzi
účastníkmi bol pracovný pomer uzatvorený ústne, a to vzhľadom na dohody o pracovných činnostiach zo
dňa 25.10.2007, 09.11.2007 a 13.11.2007. Týmito dohodami zamestnávateľ nenahradil platnú písomnú

pracovnú zmluvu medzi stranami sporu. Žalobca vykonal podľa pôvodnej pracovnej zmluvy množstvo
hodín ako prácu nadčas, ktoré mu boli vyplácané, ale nie z titulu uzatvorenej pracovnej zmluvy, ale z
titulu citovaných uzatvorených dohôd a zamestnávateľ tento právny stav vôbec nerozporoval. Nie je
možné stotožniť sa ani s názorom súdu prvej inštancie, že oba právne vzťahy, teda pracovný pomer
a pracovnoprávny vzťah na základe dohôd o vykonaní práce nemôžu existovať súčasne. Takýmto
tvrdením je negovaná zákonná právna úprava, kde sám zákonodarca striktne oddelil výkon závislej

práce na základe pracovnej zmluvy a dohody o pracovnej činnosti (§ 228a ZP). Je známa zásada,
že dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa majú uzatvárať len výnimočne,
a to na úlohy malého rozsahu. Aj ustálená judikatúra pritom jasne uvádza, že dohody o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru sa môžu uzatvárať tak s osobami, ktoré nie sú v pracovnom
pomere, ako aj s osobami, ktoré v pracovnom pomere sú, za podmienky rešpektovania rozsahu

odpracovaných hodín vymedzených pracovnou zmluvou. Žalobca pritom chodil do práce každý deň
podľa rozpisu služieb, teda vykonával aj závislú prácu a dostával za ňu mzdu, a žalovaný platil za
neho odvody z titulu platne uzatvorenej pracovnej zmluvy a nie z titulu dohôd o pracovnej činnosti.
Preto je nepochybné, že obe strany konania považovali písomnú pracovnú zmluvu v znení jej dodatku
za platnú a podľa nej aj postupovali. Nedá sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že dohoda

o skončení pracovného pomeru zo dňa 10.03.2010 predstavuje akt bez právnych účinkov, nakoľko
ku skončeniu riadneho pracovného pomeru malo dôjsť ešte na základe ústnej dohody v čase, keď
bol riadny pracovný pomer nahradený prácou mimo pracovného pomeru na základe dohody zo dňa
25.10.2007. Navyše medzi účastníkmi bola uzavretá nie len jedna citovaná dohoda o pracovnej činnosti,
ale taktiež ďalšie dve dohody, ktoré však súd prvej inštancie opomenul. Podľa názoru žalobcu ku

skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť práve na základe spornej dohody zo dňa 10.03.2010.
V priebehu súdneho konania žalovaný vôbec nenamietal platnosť pracovného pomeru na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 29.11.2005, v znení jej dodatku zo dňa 28.02.2006. Konkludentnými úkonmi
žalobcu a žalovaného sa pôvodná písomná pracovná zmluva, vrátane tam dohodnutých zmluvných
náležitostí, zmenila z doby určitej na pracovnú zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú. Žalobca trvá

na svojom názore, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatný právny úkon. V odvolaní
opätovne zotrval na svojich hlavných tvrdeniach z priebehu konania na súde prvej inštancie. Vôľa
žalobcu ako účastníka právneho vzťahu k spornej dohode nebola vážna a nebola ani slobodná. V čase
uzatvárania spornej dohody bola navyše táto žalovaným už vopred pripravená, čo zhodne potvrdili
vypočutí svedkovia. Zámer žalovaného tak už bol daný vopred bez toho, aby žalobca čo i len náznakom

tušil,akýjezámerjehozamestnávateľa.Žalobcavčase,keďpodpisovaldohodubolvstavetiesne.Treba
zobrať do úvahy, že u žalovaného pracoval v tempe priemerne 15 hodín denne takmer 5 rokov, a jeho
rozpoloženie v čase podpisu dohody treba posudzovať komplexne. Ku koncu pohovoru preto kapituloval
a dohodu podpísal. Sám žalovaný minimálne odo dňa 08.03.2010 mal vedomosť o tom, že je problém s
dotáciou bankomatov, nakoľko zamestnanec žalovaného pán Ivan I. komunikoval prostredníctvom mailu

s pánom U. Q. - zamestnancom VÚB banky, a uviedol mu, že eviduje rozdiel v dotáciách v spornej
výške 125 000,- eur. Prečo už v tomto čase nevypočuli žalobcu, a žalovaný nezačal situáciu riešiť, ale
čakal až do 10.03.2010, žalovaný nevysvetlil. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca nepodal
trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, aby preskúmali, či nedošlo k trestnému činu vydierania; a
že podal iba trestné oznámenie pre majetkový trestný čin. V trestnom oznámení na Krajskú prokuratúru

v Bratislave zo dňa 12.03.2010 je spomínaná aj udalosť zo dňa 10.03.2010, ktorá predchádzala
podpísaniu dohody o skončení pracovného pomeru. OČTK jeho trestné oznámenie odmietli z dôvodu,
že ideo totožnosť skutkov,pre ktoré nie je možné viesť duplicitné konanie. Nesprávne posúdenie obsahu
trestného oznámenia žalobcu a jeho nevypočutie však nemôže viesť k záveru, že nebol na žalobcu
vyvíjaný nátlak. Žalobca sa preto domáha, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a určil, že

sporná dohoda medzi účastníkmi konania zo dňa 10.03.2010 je neplatná, pracovný pomer medzi nimi
trvá, a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z titulu neplatne skončeného pracovného
pomeru v sume 14.696,33 eur. Taktiež sa domáhal náhrady trov konania.5. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 12.06.2012. Stotožnil sa s právnym
názorom súdu prvej inštancie, že neuzatvorením novej písomnej zmluvy po ukončení dohodnutej
doby pracovného pomeru v zmluve zo dňa 29.11.2005, bola pracovná zmluva medzi stranami sporu

uzatvorená ústne konkludentne. Popri pracovnej zmluve žalovaný uzavrel so žalobcom aj dohody o
pracovných činnostiach, ktoré nespadali do náplne jeho práce na základe pracovnej zmluvy. Aj žalovaný
jetohonázoru,žepracovnýpomerapracovnoprávnyvzťahzaloženýdohodouopracovnejčinnostimôžu
existovať popri sebe. Nesúhlasí však s tvrdením žalobcu, že zamestnanec ak chcel byť zamestnaný,
musel uvedené dohody podpísať. Ani s tvrdením, že zamestnanci u neho pracovali denne takmer 15

hodín. Zotrval na svojej obrane, že nebol preukázaný žiaden psychický tlak z jeho strany, ktorý by mohol
viesť žalobcu k podpísaniu dohody pod nátlakom a v stave tiesne. Sám žalobca potvrdil, a vyplynulo to
aj z nahrávky na zvukovom nosiči, že rozhovor medzi žalobcom a zástupcami žalovaného sa niesol v
pokojnej atmosfére. Žalobca dokonca poďakoval žalovanému, že mohol u neho pracovať, takže žiadny
nátlak na neho vyvíjaný nebol. Za nátlak nemožno považovať oznámenie, že žalovaný bude musieť
vo veci podať trestné oznámenie. Počas komunikácie pred uzavretím dohody žalobca nebol strážený

inou osobou, nebol uzatvorený v miestnosti a ani nebol kontrolovaný jeho pohyb. Celá situácia bola
dôsledkom straty značnej finančnej hotovosti a vzniknutej škody u žalovaného, čo spôsobovalo napätú
atmosféru. Tú vnímal nielen žalobca, ale aj zástupcovia žalovaného. K žiadnej bezprávnej vyhrážke zo
strany žalovaného však voči žalobcovi nedošlo. Žalobca v čase podpisu spornej dohody veľmi dobre
vedel čo v danom čase a v situácii robí. Sám sa rozhodol nahrať si rozhovor so zástupcami žalovaného

na diktafón. Žalobca konal racionálne a uvážene, keď odmietol podpísať prvý dokument - záznam o
podaní vysvetlenia, ktorý mu daný na podpis s odôvodnením, že sú v ňom uvedené aj nepravdivé údaje
a že sa musí poradiť s právnym zástupcom. Naproti tomu dohodu o skončení pracovného pomeru,
ktorá mu bola predložená na podpis v rovnakom čase podpísal a nemal voči nej žiadne pripomienky.
Podľa názoru žalovaného si žalobca jasne uvedomoval, že svojim konaním pri dotácii bankomatov

a neoznámením straty finančnej hotovosti hrubo porušil pracovnú disciplínu, na základe čoho by s
ním žalovaný mohol skončiť pracovný pomer okamžite. Žalobca nekonal ani v stave tiesne, ktorá by
musela mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, ktorý ba mal taký vplyv na prejav
vôle konajúcej dotknutej osoby, že táto koná vo svoj neprospech. Podľa názoru žalovaného uzatvorenie
dohody o skončení pracovného pomeru bolo vzhľadom na hrubé porušenie pracovnej disciplíny žalobcu

pre neho výhodnejšie, ako keby s ním bol okamžite skončený pracovný pomer. Je pravdou, že dohoda
o skončení pracovného pomeru bola vopred pripravená, ale išlo o štandardne uzatváranú dohodu v
pracovnoprávnych vzťahoch žalovaného, ktorú žalobca mohol, ale nemusel podpísať. Žalobca by s ním
následne pracovný pomer ukončil nie z dôvodu, že by ho pokladal za vinného zo scudzenia chýbajúcej
hotovosti, ale za hrubé porušenie pracovnej disciplíny pri vykonávaní práce, pretože nedodržal interné

postupy spoločnosti žalovaného a včas neoznámil chýbajúcu finančnú hotovosť na dotáciu bankomatov.
Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu.

6. Na vyjadrenie žalovaného zareagoval právny zástupca žalobcu replikou zo dňa 26.01.2017, v ktorej
uviedol len to, že trvá na petite podaného odvolania.

7. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalobcu ako súd odvolací podľa § 34 CSP,
v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

8. V priebehu odvolacieho konania, žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo
dňa 09. 09. 2013 navrhol, aby odvolací súd pripustil zmenu na jeho strane tak, aby do konania na

strane žalovaného vstúpila obchodná spoločnosť G4S Cash Solutions (SK), a.s., so sídlom Višňová
16, Bratislava. Ďalším podaním zo dňa 10. 01. 2017 zmenil žalovaný tento návrh tak, aby súd pripustil
na jeho strane zmenu a pripustil do konania vstup obchodnej spoločnosti Loomis SK, a.s., so sídlom
Vajnorská 140, Bratislava. Návrh odôvodnil tým, že dňa 17. 06. 2013 bola podpísaná zmluva o predaji
podniku medzi žalovaným v tomto spore a spoločnosťou G4S Cash Solutions, a.s., ktorá sa medzičasom

premenovala na spoločnosť Loomis SK, a.s., Bratislava. Uvedenou zmluvou sa účastníci dohodli na
predaji časti podniku a boli ňou prevedené aj práva a povinnosti týkajúce sa predmetu tohto súdneho
konania. Zmluvu o predaji časti podniku žalovaný založil do súdneho spisu (č.l. 183-190), avšak bez
jej príloh. Odvolací súd návrh žalovaného podľa § 80 ods. 1 CSP zamietol, pretože návrh na zmenustrany sporu na strane žalovaného môže podať len žalobca. Žalobca po predložení návrhu na zámenu
žalovaného spolu s príslušnými dôkazmi zotrval na označení pôvodného žalovaného, ktorý dostatočne
nepreukázal prechod práv a povinností zo žalovaného na spoločnosť kupujúceho.

9. Na pojednávaní dňa 9.5.2017 zástupca žalovaného predložil ďalšie dôkazy a zotrval na námietke
nedostatku svojej pasívnej legitimácie. Žalobca v čase rozviazania pracovného pomeru pracoval v
službe ATM, ktorá spadala pod divíziu logistiky finančnej hotovosti (DLFH), ktorá bola súčasťou prevodu
na spoločnosť kupujúceho. V zápisnici o odovzdaní a prevzatí časti podniku zo dňa 09. 09. 2013 sa

v zozname zamestnancov podniku nenachádza meno žalobcu, pretože v tomto čase ho už žalovaný
neevidoval ako svojho pracovníka vzhľadom na ukončenie pracovného pomeru k 10. 03. 2010, ktoré
považoval za platné. A to aj za situácie, že súdny spor v tejto veci ešte nebol právoplatne skončený, a
žalovanýsimusel byťvedomýzáväzkovajztohtopracovnéhopomeru. Zaúčelomposkytnutiamožnosti
žalobcovi oboznámiť sa s predloženými dôkazmi a zvážiť dôvodnosť na zámenu na strane žalovaného,
odvolací súd odročil pojednávanie na 30.5.2017. Na tomto pojednávaní žalobca zotrval na označení

pôvodného žalovaného a zotrval v celom rozsahu na dôvodoch podaného odvolania. Žalovaný zotrval
na námietke pasívnej legitimácie a na svojom vyjadrení k obsahu odvolania.

10. Na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, odôvodnenia napadnutého rozsudku
a postupu, ktorý mu predchádzal, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil

skutkový stav veci ( § 215 ods. 1 CSP), vec do základu sporu správne právne posúdil a svoje rozhodnutie
náležitým spôsobom odôvodnil v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

11. Na zdôraznenie správnosti jeho záverov považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť len

nasledovné:
Predovšetkým sa odvolací súd musel vyporiadať s námietkou žalovaného o nedostatku jeho pasívnej
legitimácie v spore. V tejto otázke sa stotožnil s názorom žalobcu, že žalovaný túto námietku dostatočne
neosvedčil. Sám zástupca žalovaného uviedol, že v rámci predaja časti podniku spoločnosti žalovaného
nebolo meno žalobcu ako pracovníka spoločnosti omylom uvedené v zápisnici o odovzdaní a prevzatí

časti podniku, hoci v tomto čase ešte nebol právoplatne skončený predmetný spor o neplatné skončenie
pracovného pomeru. Len výkladové usmernenie, že ak bol žalobca súčasťou divízie logistiky finančnej
hotovosti (DLFH), tak prešli zmluvou o predaji na kupujúceho aj práva a záväzky z predmetu tohto sporu,
nie sú dostatočnými dôkazmi pre záver, že žalovaný stratil v spore pasívnu legitimáciu. Rozhodujúcim
dôkazom bola práve zápisnica o odovzdaní a prevzatí konkrétnych práv a záväzkov v rámci predaja

časti podniku, na ktorú odkazovala aj samotná zmluva o predaji. Odvolací súd preto na túto námietku
žalovaného neprihliadal.

12. K meritu veci odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie,
že hlavný pracovný pomer medzi stranami sporu, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa

29.11.2005, zanikol tým, že strany sporu uzavreli dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 25.10.2007.
Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že takéto dva odlišné druhy pracovného pomeru sú popri
sebe neprípustné. Zákonník práce v znení účinnom aj v tomto rozhodnom čase však v ustanovení
§ 223 pripúšťal, že dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru možno uzatvárať s
občanmi ktorí nie sú v pracovnom pomere a aj s tými, ktorí pracovný pomer majú. Podstatné je, aby

bol dodržaný prípustný limit fondu pracovného času. Navyše táto otázka nebola medzi stranami sporu
sporná a zhodne uviedli, že si plnili vzájomné práva a záväzky z hlavného a aj vedľajšieho pracovného
pomeru. Odvolací súd tak dospel k záveru, že k skončeniu oboch uvedených pracovných pomerov
došlo až dohodami o ich skončení zo dňa 10.3.2010. Odvolací súd sa v ďalšom plne stotožňuje so
skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu platnosti, resp. neplatnosti

uvedených dohôd. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej
inštancie nevyporiadal v napadnutom rozsudku a je nadbytočné, aby ich opätovne opakoval aj odvolací
súd.

13. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý bol plne úspešný aj v odvolacom konaní, priznal plnýnárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh

(§ 428 CSP).