Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 11, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114222511
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7114222511.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobcu B.. H. M., L., O. X, zast. advokátkou
JUDr. Martou Šuvadovou, so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanému Stredná priemyselná
škola dopravná, Košice, Hlavná 113, zast. advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, so sídlom v Košiciach,
Diamantová 10, o zaplatenie 1.110,20 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Košice I, č. k. 19Cpr/5/2014-280 z 17.3.2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol. Žalovanému priznal

náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 5.9.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.110,20 €
spolu s príslušným úrokom titulom príspevku na stravovanie, a to za rozhodné obdobie od 5. septembra
2011 do 3. septembra 2014. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Žalobca svoj nárok skutkovo a právne
v žalobe odôvodnil tým, že u žalovaného pracuje v pracovnom pomere ako zamestnanec na základe
pracovnej zmluvy s nástupom do práce od 11.1.1999 ako učiteľ. Od 11.1.1999 nedostával žiadny

príspevok na stravovanie do apríla 2009. Od apríla 2009 dostával na stravu príspevok vo výške 1,02 € (+
0,17 zo sociálneho fondu) v hotovosti. Spolu 1,19 € do 18.3.2011. Žalobca sa nestravuje a nestravoval
v školskej jedálni zamestnávateľa zo zdravotných dôvodov. V júni 2012 mu zamestnávateľ ponúkol
stravovanie v blízkej reštaurácií, avšak táto strava nebola diétna, a preto žalobca o túto stravu ďalej
nemal záujem. Zamestnávateľ mu dovtedy (do júna 2012), ako aj odvtedy, na stravu žiadnym spôsobom
neprispieva. Žalobca sa domáha doplatenia finančného príspevku na stravovanie odvolávajúc sa na §
152 ods. 4 ZP a ods. 5 ZP vo výške 1.110,20 € v dobe od 5.9.2011 do 3.9.2014.

3. Svedok G. L. na pojednávaní konanom dňa 13.11.2015 uviedol, že je bývalý riaditeľ žalovaného
a v období jeho pôsobenia na tejto škole bol žalobca v pozícii podriadeného. Vo funkcii riaditeľa
školy pôsobil v rokoch 1994 až do 30. júna 2014, pričom sa domnieval, že žalobca nastúpil na školu
niekedy v roku 1999, t.j. v čase, kedy on už na škole pôsobil ako riaditeľ, t. z. že žalobca nastúpil
na školu už v konsolidovaných podmienkach, pretože škola už mala svoju vlastnú školskú jedáleň aj
kuchyňu. Dovolil si tvrdiť, že škola vždy zabezpečovala stravovanie svojim zamestnancom a vždy si

škola ako zamestnávateľ plnila povinnosti, pokiaľ ide o poskytovanie finančných náhrad, resp. platenie
zo sociálnych fondov a podobne. Vtedy, keď nastal problém, ktorý vyvolal žalobca, pričom to mohlo byť
niekedy v roku 2010 - 2011, tento problém sa následne určitú dobu ťahal, pričom škola mu vtedy, po
tom, čo žalobca sa preukázal potvrdením od špeciálneho lekára, ponúkla diétne stravovanie, konkrétnev železničnej nemocnici. On osobne bol schopný sa dostať do tohto zariadenia za 7 - 8 minút, pričom
pripustil, že každý môže mať rôznu chôdzu. Uviedol, že žalobca takúto formu stravovania rázne odmietol
z časových dôvodov, že to jednoducho nebude stíhať. Následne mu škola zabezpečila aj vegetariánske

stravovanie a hoci nejde o diétne stravovanie, tvrdil, že vždy, keď mali nejaké posedenie, žalobcovi
zabezpečovali vegetariánsku stravu. Stravovanie v zariadení Govinda podľa jeho vedomostí žalobca
využil asi jeden mesiac a neskôr tam odmietal chodiť s odôvodnením, že jemu strava nevyhovuje. Na
popud žalobcu škola dostala tiež návštevu z inšpektorátu práce, ktorý škole uložil určité opatrenia, na
základe čoho v konečnom dôsledku inšpektorát práce škole uložil akési odporúčania, resp. opatrenia,

ktoré si škola splnila. Na otázku, prečo, pokiaľ mal vedomosť o tom, že stravovanie v železničnej
nemocnici bolo zabezpečené od 12:30 do 14:30 hod, čo kolidovalo s rozvrhom práce žalobcu, prečo
iniciatívne žalobcovi rozvrh práce neupravili vypovedal: „Pretože žalobca a priori odmietol chodiť do
železničnej nemocnice. Sám žalobca nežiadal, aby ten rozvrh práce sme mu upravili.“ K možnosti
zamestnávateľa prispôsobiť rozvrh hodín konkrétnym požiadavkám svojich zamestnancov uviedol, že
vo všeobecnosti škola sa snažila dodržiavať sociálny program a preto, pokiaľ tu bola nejaká požiadavka

zo strany zamestnanca a pokiaľ to bolo možné, snažili sa tejto požiadavke vyhovieť, napr. bežne takýmto
spôsobom robili úľavy vo vzťahu k mladým mamičkám za súčasného podotknutia, že takýmto spôsobom
pristupovali k akémukoľvek zamestnancovi. Nemal vedomosť o tom, že by nastal za jeho pôsobenia
niekedy prípad, že by v súvislosti s návratom zo stravovania akéhokoľvek zamestnanca na pracovisku,
niektorý z týchto zamestnancov meškal.

4. Z listinného dokladu - list vo veci „Žiadosť o upresnenie vyžiadania čísla diéty“ (č. l. 54) vyplýva, že
predmetným listom žalobca sa dotazoval žalovaného, na základe akého právneho predpisu požaduje
škola od neho potvrdenie od špecializovaného lekára s uvedením čísla jeho diéty, a to najneskôr do
28.2.2011 s poukazom na to, že zamestnávateľ má k dispozícii jeho potvrdenie od špecializovaného

lekára - diabetológa z apríla 2010, o ktorom sa škola v čase prevzatia vyjadrila, že má platnosť 12
mesiacov, pričom predchádzajúce potvrdenie od špecializovaného lekára - internistu škola odmietla
akceptovať, a že podľa jeho zistení nielen toto, ale ani časové obmedzenie a neakceptovanie potvrdenia
od špecializovaného lekára - internistu nemá oporu v zákone. Predmetný list je dátumovaný k 22.2.2011
a bol doručený žalovanému 22.2.2011. Z listinného dokladu (č. l. 55) vo veci „Oznámenie zo 17.3.2011“

vyplýva, že žalovaný oznamuje zamestnancom, ktorí sa zo zdravotných dôvodov nemôžu stravovať
v školskej jedálni, že od 21.3.2011 je zabezpečené diétne stravovanie v železničnej nemocnici podľa
jednotlivých diét zamestnancov, obedy sa vydávajú od 12:30 do 14:30 hod, cena jedla 3,46 €, príspevok
zamestnanca sa realizuje zrážkou zo mzdy spätne za predchádzajúci mesiac, zamestnanci sú jednotne
prihlásení na obedy od pondelka 21.3.2011; súčasťou oznámenia je tabuľkový zoznam mien pod

poradovým číslom 1 až 4: Q. T. G.., H. M. B.., C. D. D.., G. H. B.., ktorého súčasťou sú tiež podpisy
týchto osôb. Z listinného dokladu - list vo veci „Vyjadrenie k oznámeniu zo 17.3.2011“ (č. l. 56) vyplýva,
že predmetným listom žalobca oznámil žalovanému, že dňa 18.3.2011 prevzal oznámenie v súvislosti so
zabezpečením diétneho stravovania v železničnej nemocnici v Košiciach, že tento spôsob riešenia jeho
stravovania mu nevyhovuje, že nie je reálne stihnúť obed do pol hodiny ako určuje prestávku na jedenie

ZP, že má vedomosť tiež o tom, že stravovanie niektorých zamestnancov aj v minulosti zamestnávateľ
riešil stravnými lístkami a nie dochádzaním do stravovacieho zariadenia v železničnej nemocnici, čo je
v rozpore s čl. 1 základnej zásady ZP, že považuje za znevýhodnenie a poškodzovanie skutočnosť, že
mu opakovane škola odmieta poskytnúť stravné lístky, o ktoré žiada, čo je v rozpore s čl. 9 základnej
zásady ZP, a že navrhnutý spôsob riešenia stravovania je navyše drahší pre zamestnávateľa, ale aj

pre neho, čo považuje za plytvanie štátnymi prostriedkami. Na základe uvedeného oznámenia ďalej
nie je zrejmé, ako má zamestnávateľ v úmysle doriešiť svoj dlh voči nemu za doteraz neposkytnuté
stravovanie v súlade so ZP. Predmetný list je dátumovaný k 21.3.2011 a bol doručený žalovanému
toho istého dátumu. Z listinného dokladu - list žalovaného č. 177/3/2011 zo 6.4.2011 (č. l. 57) vyplýva,
že v súvislosti s písomným vyjadrením žalobcu z 21.3.2011 k oznámeniu o zabezpečení diétneho

stravovania v Železničnej nemocnici v Košiciach bolo stanovisko zamestnávateľa k jeho výhradám
žalobcu v tom zmysle, že pokiaľ sa žalobca bude chodiť stravovať do železničnej nemocnice, vedenie
školy mu každý deň vytvorí dostatočný časový priestor na absolvovanie obeda, a že stravovanie
zamestnancov rieši škola stravnými lístkami v prípade, keď v daný deň v školskej jedálni sa nevarí,
a že jeho práva vyplývajúce z pracovno-právneho vzťahu neboli a nie sú poškodzované. Predmetný

list prevzal žalobca 6.4.2011. Z listinného dokladu - vyjadrenie Védskeho kultúrneho centra Govinda,
vegetariánsky klub, so sídlom Hlavná 117, Košice z 3.2.2016 (č. l. 139) vyplýva, že reštaurácia v rokoch
2012 až september 2014 neponúkala jedlá pre stravníkov vyžadujúcich diétu č. 10 (nesolená) a diétu
č. 9 (diabetická). Reštaurácia nie je vyslovene diétna reštaurácia. Z listinného dokladu - Stanovisko kšpecifikáciilekárovoprávnenýchvydávaťlekárskepotvrdeniepodľa§152Zákonníkaprácevystaveného
Ministerstvom zdravotníctva SR z 28.4.2016 (č. l. 167) vyplýva, že podľa Ministerstva zdravotníctva
SR jediným všeobecným záväzným právnym predpisom, ktorý špecifikuje lekára oprávneného vydávať

potvrdenia o osobitných potrebách stravovania je Zákonník práce. Z ust. § 152 ods. 6 Zákonníka práce
vyplýva, že nemožnosť využitia žiadneho zo spôsobov stravovania zabezpečených zamestnávateľom
zozdravotnýchdôvodovzamestnancasapreukazujelekárskympotvrdenímodšpecializovanéholekára.
Takýmto lekárom je lekár, ktorý získal odbornú spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných
činností. Sústavu špecializovaných odborov, v ktorých možno získať odbornú spôsobilosť na výkon

špecializovaných pracovných činností ustanovuje Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z.z. Zákonník práce
oprávnenie lekára špecialistu na vydanie potvrdenia podľa § 152 ods. 6 viaže na získanie odbornej
spôsobilosti na výkon špecializovaných pracovných činností (neobmedzuje ho na získanie špecializácie
len v niektorých špecializačných odboroch). Vzhľadom na uvedené ďalší všeobecný záväzný právny
predpis, resp. metodické usmernenie MZ SR sú bezpredmetné. Lekárom s odbornou spôsobilosťou na
výkon špecializovaných pracovných činností - lekárom špecialistom podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce

je teda lekár, ktorý je ošetrujúcim lekárom pacienta, pričom vystavenie potvrdenia súvisí s konkrétnou
diagnózou pacienta. Dodržiavanie zásad konkrétnej diéty predpísanej lekárom je vždy súčasťou liečby a
liečebného režimu. Lekár špecialista na interné lekárstvo je špecialista na vnútorné choroby a potvrdenie
podľa § 152 ods. 6 ZP môže vydať pacientovi, ktorého mal vo svojej odbornej starostlivosti na základe
príslušnej diagnózy. Záverom MZ SR si dovolilo upozorniť, že uvedené stanovisko nemá právne záväzný

charakter, nakoľko Ministerstvo zdravotníctva SR neprináleží podávať záväzný výklad právnych noriem,
a to s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

5. Z listinného dokladu - Výmenný list - poukaz z 26.3.2009 (č. l. 195) vyplýva, že predmetný výmenný list
mal byť vystavený internistom G.. D. T. pre žalobcu s textom: „U menovaného je nutné trvale dodržiavať

nesolenú diétu č. 10.“ Z listinného dokladu - Výmenný list - poukaz z 8.4.2010 (č. l. 196) vyplýva, že
predmetný výmenný list mal byť vystavený internistom G.. D. T. pre žalobcu s textom: „U menovaného je
nutné trvale dodržiavať nesolenú diétu č. 10.“ Z listinného dokladu - Výmenný list - poukaz z 2.7.2015 (č.
l. 197) vyplýva, že predmetný výmenný list mal byť vystavený internistom G.. D. T. pre žalobcu s textom:
„U menovaného je nutné zo zdravotných dôvodov trvale dodržiavať nesolenú diétu č. 10.“ Z listinného

dokladu - Vyjadrenie Železničného zdravotníctva Košice s.r.o. zo 14.12.2016 (č. l. 204) vyplýva, že podľa
vyjadrenia G.. R., B.. H. M. nie je v databáze pacientov diabetologickej ambulancie ich zdravotníckeho
zariadenia, nebol v nej vyšetrený a predložené výmenné lístky (zo dňa 1.4.2009 a zo 16.4.2010, pozn.
súdu) neboli vystavené ich zdravotníckym zariadením napriek skutočnosti, že sa na nich nachádza
pečiatka G.. R.. Podpis na uvedených výmenných lístkoch nie je podpisom G.. R.. Žalovaný k listinným

dokladom, pokiaľ ide o lekárske potvrdenia od internistu G.. D. T. z 26.3.2009, z 8.4.2010 a z 2.7.2015
uviedol, že tieto potvrdenia údajne z týchto dátumov neboli doposiaľ zamestnávateľovi nikdy predložené
a predloženie týchto potvrdení až teraz je úplne bezpredmetné, pretože žalobca už nie je zamestnancom
žalovaného a žiadne stravovanie mu teda už žalovaný zabezpečovať nemusí. S prihliadnutím na
predložené doklady opätovne poukázal na účelovosť prednesov žalobcu, ktoré sa v priebehu konania

dokonca menia, ako aj na to, že obrana žalobcu je právne irelevantná. Opätovne zdôraznil, že žalovaný
ako zamestnávateľ vyzval žalobcu na oznámenie čísla diéty v relevantnom čase, nakoľko mu mienil
zabezpečiť diétne stravovanie a posledné lekárske potvrdenie, ktorým zamestnávateľ v relevantnom
čase disponoval, číslo diéty neobsahovalo. Žalobca na túto výzvu nič nepredložil a zjavne teda o
zabezpečenie diétneho stravovania v zmysle akejkoľvek diéty nemal záujem. Preto zaujal stanovisko,

že žalobca teraz zbytočne prekladá lekárske potvrdenia, že údajne v rokoch 2009 a 2010 mal mať
vlastne diétu č. 10, čím sa pokúša zastrieť podvodné predloženie potvrdení od diabetológa. Žalovaný
predsa v relevantnom čase zaradil žalobcu medzi osoby, ktoré si vyžadujú diétne stravovanie - tento
zámer žalobca dosiahol (hoci na základe zázračného potvrdenia). Dostával finančné príspevky a neskôr
by mu bolo zabezpečené akékoľvek diétne stravovanie v železničnej nemocnici obdobne ako iným

zamestnancom. Z listinného dokladu - Kolektívna zmluva na rok 2013 (č. l. 265) z čl. 20 bod 8 vyplýva, že
Zamestnávateľ zabezpečil zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného
lekára nemôžu zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v ŠJ SPŠD, diétne stravovanie v Železničnej
nemocnici. Zamestnávateľ sa zaviazal poskytnúť týmto zamestnancom finančný príspevok vo výške
55 % z ceny jedla. Takýto zamestnanec je povinný toto lekárske potvrdenie predložiť raz ročne. Z

listinného dokladu - Kolektívna zmluva na rok 2014 (č. l. 269) z čl. 20 bod 10 vyplýva, že Zamestnávateľ
zabezpečil zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôžu
zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v ŠJ SPŠD, diétne stravovanie v Železničnej nemocnici.
Zamestnávateľ sa zaviazal poskytnúť týmto zamestnancom finančný príspevok vo výške 55 % zceny jedla. Takýto zamestnanec je povinný toto lekárske potvrdenie predložiť raz ročne. Z rozsudku
tunajšieho súdu č. k. 40C/262/2011-227 vyplýva, že predmetom sporu je žaloba identického žalobcu
voči identickému žalovanému o zaplatenie sumy 536,65 € titulom stravného za obdobie od 22.8.2008

do 30.6.2011 a o zaplatenie sumy 0,55 € titulom cestovného za cestovnú službu zo dňa 31.3.2011.
Súd vyhovel žalobe čiastočne a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 354,25 € majúc pritom za
to, že žalobcovi nevznikol nárok na stravné za obdobie od 22.8.2008 do 31.3.2009, pretože žalovaný
zabezpečoval stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení, ktoré žalobca nevyužíval a súčasne
pretože žalobca až dňa 1.4.2009 predložil kvalifikované lekárske potvrdenie od špecialistu o potrebe

diétneho stravovania, ktoré podľa názoru súdu žalovaný nevedel zabezpečiť. Predmetný rozsudok bol
na základe podaného odvolania zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.9.2016, č.k.
3Co/630/2014-302, z odôvodnenia ktorého o.i. vyplýva, že odvolací súd považuje za dôvodnú odvolaciu
námietku žalovaného, ktorá spočíva v tom, že odôvodnenie záveru súdu, ktorý vyhodnotil splnenie
si povinnosti žalovaného vo vzťahu k zamestnancom od 21.3.2011 tak, že zabezpečenie diétneho
stravovania v Železničnej nemocnici je „nevhodné“, nie je dostatočne presvedčivé a že považuje za

podstatnú pre rozhodnutie v spore novú skutočnosť vyplývajúcu z doplnených dôvodov odvolania, pokiaľ
ide o skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní vedenom na OS Košice I pod sp. zn. 19Cpr/5/2014 a z
vyjadrenia žalobcu k doplnenému odvolaniu žalovaného, majúc za to, že v súčasnosti je nepochybne
potvrdené, že žalobca je vegetariánom, pričom sám žalobca potvrdil, že nebol, ani nie je pacientom
lekára špecialistu, ktorý mu potvrdenie o potrebe diétneho stravovania vydal.

6. Súd citoval §§ 1, 251 Zák. práce (účinný do 31.12.2014), ďalej § 231 Zák. práce v znení
účinnom od 1.9.2011 a dôvodil, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej čiastky
titulom finančného príspevku, ktorým má zamestnávateľ prispievať zamestnancom na stravovanie,
uplatneného podľa ust. § 152 ods. 6 ZP za nesporného skutkového stavu, podľa ktorého žalobcovi

vznikol u žalovaného pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy odo dňa 11.1.1999, čím
bol medzi stranami sporu založený pracovnoprávny vzťah, ktorý tvorí celý súbor vzájomných
práv a povinností. V prejednávanej veci nárok žalobcu má základ v povinnosti zamestnávateľa
zabezpečovať svojim zamestnancom stravovanie za podmienok upravených v ust. § 152 ZP. Predmetnú
povinnosť si plní zamestnávateľ spravidla vo vlastnom stravovacom zariadení, v prípade, že vlastným

stravovacím zariadením nedisponuje, túto povinnosť môže zabezpečiť v stravovacom zariadení iného
zamestnávateľa alebo prostredníctvom právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá sprostredkuje na základe
oprávnenia stravovacie služby u právnickej osoby alebo fyzickej osoby s oprávnením poskytovať
stravovacie služby (§ 152 ods. 2 ZP). Z uvedeného vyplýva, že je na zamestnávateľovi, ktorý zo
zákonom stanovených spôsobov stravovania svojim zamestnancom zabezpečí, a spravidla tento výber

bude záležať na možnostiach zamestnávateľa a následne je na zamestnancovi, či zamestnávateľom
vybraný spôsob stravovania využije. V každom prípade povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť svojim
zamestnancom stravovanie v sebe zahŕňa podmienku, že stravovanie je zabezpečené vo všetkých
pracovných zmenách, že stravovanie spĺňa zásady správnej výživy a že priestorová lokalizácia miesta
stravovania je nanajvýš v blízkosti pracoviska (§152 ods. 1 ZP). Pokiaľ zamestnávateľ nedokáže

splniť tieto podmienky, je povinný poskytnúť svojim zamestnancom náhradnú formu stravovania-
finančný príspevok v sume uvedenej podľa ust. § 152 ods. 3 ZP. To znamená, že povinnosť
poskytnúť finančný príspevok ako náhradnú formu stravovania nie je ponechaná na vôli zamestnanca,
a teda na skutočnosti, či zamestnanec v konečnom dôsledku využíva poskytnuté stravovanie, a to
ani v prípade, že zamestnancovi z určitých dôvodov stravovanie nevyhovuje; výnimku predstavuje

prípad, kedy zamestnanec zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiaden zo spôsobov stravovania
zabezpečených zamestnávateľom. Spravidla pôjde o prípady, kedy zamestnancov zdravotný stav
si vyžaduje v rámci stravovania dodržiavať určitú diétu. Všeobecne možno konštatovať, že nie
každé stravovacie zariadenie poskytuje tiež diétne stravovanie, resp. konkrétne diétne stravovanie,
t.j. stravovanie zodpovedajúce konkrétnej diéte indikovanej zdravotným stavom stravníka a v našich

podmienkach ide skôr o výnimočné prípady. Zákonodarca tento prípad povinného poskytnutia
finančného príspevku upravuje v ust. § 152 ods. 6 ZP nasledovným spôsobom: „ak zamestnanec
na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže využiť žiadny zo spôsobov
stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom”. Podľa názoru súdu príslušná právna
úprava znamená, že povinnosť zamestnávateľa poskytnúť finančný príspevok je viazaná na povinnosť

zamestnanca preukázať sa svojmu zamestnávateľovi príslušným lekárskym potvrdením, t.j. nejde o
bezvýhradnú povinnosť zamestnávateľa, ktorá nastupuje automaticky. Na strane zamestnanca nestačí
iba tvrdiť určitý zdravotný stav (resp. potrebu konkrétnej diéty) a z toho vyplývajúcu nemožnosť využiť
žiadny zo spôsobov stravovania zabezpečených zamestnávateľom, zamestnanec je povinný preukázaťsa svojmu zamestnávateľovi príslušným lekárskym potvrdením, pričom zákonodarca hovorí o lekárskom
potvrdení od špecializovaného lekára. Tak ako vyplýva zo stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR
podaného v prejednávanej veci zo dňa 28.4.2016, tiež zo svedeckej výpovede svedka G.. R.Ě.,

špecializovaným lekárom je lekár s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných
činností a lekárom špecialistom na interné lekárstvo je špecialista na vnútorné orgány. Súd má na
základe toho za to, že internista spĺňa podmienku špecializovaného lekára podľa ust. § 152 ods. 6
ZP; túto podmienku nespĺňa všeobecný lekár. Zákonodarca nehovorí nič o tom, či príslušné lekárske
potvrdenie je zamestnanec povinný po určitej dobe aktualizovať, a ak áno, v akom časovom intervale

alebo postačí jediné lekárske potvrdenie, na základe ktorého vznikne zamestnávateľovi povinnosť
zabezpečiť náhradné stravovanie v podobe finančnej náhrady zamestnancovi do budúcna. Súd citoval
aj § 2 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjedrnávaní, § 152 Zák. práce a dôvodil, že niet pochýb o tom,
že kolektívna zmluva ako dvojstranný právny úkon, ktorého obsah vychádza z autonómneho postavenia
zmluvných partnerov a z princípu zmluvnej voľnosti, ktorej predmetom úpravy je spravidla výhodnejšia
úprava v porovnaní so zákonom alebo iným pracovnoprávnym predpisom, je postavená na úroveň

prameňa práva, čo znamená, že kolektívna zmluva sa stáva záväzným právnym predpisom s rovnakými
právnymi následkami (účinkami) ako zákon. Kolektívna zmluva je teda pre zmluvné strany záväzná (§
5 ods. 1 zák. č. 2/1991 Zb.). Kolektívna zmluva je normatívnou zmluvou, to znamená, že obsah jej
normatívnej časti je prameňom pracovného práva (pozri tiež Uznesenie NS SR sp. zn. 5M Cdo 11/2007).
Ako už bolo uvedené, obsahom kolektívnej zmluvy je spravidla výhodnejšia úprava v porovnaní so

zákonom alebo iným pracovnoprávnym predpisom, pokiaľ to zákonník práce alebo iný pracovnoprávny
predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno
odchýliť, to však podľa názoru súdu nevylučuje, aby obsahom kolektívnej zmluvy bola tiež podrobnejšia,
spresňujúca úprava podmienok zakotvených v Zákonníku práce, podmienkou je, aby táto úprava nebola
v rozpore so Zákonníkom práce resp. v rozpore s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ako

už bolo naznačené vyššie - v odseku 57. tohto rozsudku, z podstaty predmetného nároku vyplýva, že
povinnosť zamestnávateľa sa viaže na zákonom predpokladaný zdravotný stav zamestnanca a z toho
vzniknutá potreba napr. určitej diéty (t.j. ide o zdravotný stav, ktorý neumožňuje zamestnancovi využívať
žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom), t.j. zákonom
predpokladaný zdravotný stav zamestnanca musí trvať počas celej doby poskytovania finančného

príspevku; predloženie príslušného lekárskeho potvrdenia je preukázaním zákonom predpokladaného
zdravotného stavu v čase jeho vystavenia, pretože pri neustálom vývoji a pokroku medicíny asi iba ťažko
možno hovoriť o tom, že určitý zdravotný stav je nemenný. To znamená, že pokiaľ zákonodarca viaže
povinnosť zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi finančný príspevok zo zdravotných dôvodov,
pričom nejde o jednorazový príspevok, pretože zamestnanec má na neho nárok počas celej doby

existencie zákonom predpokladaného zdravotného stavu, na povinnosť zamestnanca preukázať sa
príslušným lekárskym potvrdením, neznamená to, že predložením príslušného lekárskeho potvrdenia
si zamestnanec splnil svoju povinnosť tak povediac už navždy do časovo neobmedzeného obdobia,
je preto na zamestnávateľovi, či sa uspokojí s príslušným lekárskym potvrdením pre celé rozhodné
obdobie alebo splnenie podmienky zo strany zamestnanca, t.j. preukázanie existencie zákonom

predpokladaného zdravotného stavu bude požadovať kedykoľvek v priebehu rozhodnej doby. Preto
podľa názoru súdu v kolektívnej zmluve upravená povinnosť zamestnanca predkladať zamestnávateľovi
príslušné lekárske potvrdenie v určitej periodicite, nepredstavuje úpravu podmienok, ktoré by zákonník
práce neupravoval a súčasne neznamená nevýhodnejšiu úpravu v porovnaní so zákonníkom práce,
naopak spresňuje zákonnú úpravu tohto nároku tak, aby bol naplnený článok 2 Zákonníka práce,

podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade
s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. V konaní nebolo sporným, že žalobca predložil
žalovanému naposledy príslušné lekárske potvrdenie v mesiaci apríl 2010 v podobe výmenného lístka
vystaveného diabetológom G.. R. zo 16.4.2010 a pre ďalšie obdobie sa žalovanému nepreukázal

žiadnym lekárskym potvrdením. Súčasne pokiaľ žalobca si predmetný nárok uplatnil za rozhodné
obdobie od 5.11.2011 do 3.9.2014, nepredložením príslušného lekárskeho potvrdenia v ďalšom
období nesplnil podmienku preukázania, že vzhľadom na svoj zdravotný stav (aktuálny) aj pre toto
uplatnené obdobie nemôže využívať žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených
zamestnávateľom. Na strane žalovaného preto nevznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi za rozhodné

obdobie príspevok na stravovanie, na základe čoho súd zamietol žalobu ako nedôvodnú v celom
rozsahu. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1
CSP s tým, že nakoľko žalovaný mal v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania vovýške 100 %. O výške náhrady trov konania v jej peňažnom vyjadrení bude rozhodnuté po právoplatnosti
predmetného rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

7. V podanom odvolaní žalobca žiadal napadnutý rozsudok podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP zrušiť
alebo zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať náhradu trov oboch konaní v rozsahu 100 %.

8.Vodvolanínamietal,ževzmysle§152ods.6ZákonníkapráceZamestnávateľposkytnezamestnanec
finančný príspevok v sume uvedenej v odseku 3, len ak :

• povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce
na pracovisku alebo
• ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie podľa odseku 2, alebo
• ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných
dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených
zamestnávateľom.

Žalobca po celý čas súdneho konania tvrdil, že v jeho prípade boli naplnené nielen jedna, ale dokonca
až dve zákonné podmienky pre poskytnutie finančného príspevku na stravovanie, na ktorú skutočnosť
upriamil pozornosť aj na pojednávaní zo dňa 18.5.2016. Predmetom dokazovania v predmetnom
súdnom konaní bolo naplnenie tej ktorej podmienky, kedy ako prvá otázka bola otázka podmienok
výkonu práce na pracovisku, vrátane skúmania dodržania zásad správnej výživy.

9. Súd I. inštancie sa prekvapivo v jeho rozhodnutí napriek skutočnostiam tvrdeným žalobcom a
vykonanému rozsiahlemu dokazovaniu vo vzťahu k podmienkam výkonu práce /Ad 1/ obmedzil v
odôvodnení rozsudku len na vyhodnotenie (ne)splnenia podmienky - predloženia lekárskeho potvrdenia
od špecializovaného lekára . Nie je zrejmé, prečo súd I. inštancie v časti AD I vykonané dôkazy len

vymenoval, a tieto nijakým spôsobom nevyhodnotil. Uvedená skutočnosť spôsobuje nezrozumiteľnosť
súdneho rozhodnutia a v tomto smere AD V je rozhodnutie súdu I. inštancie nepreskúmateľné. Súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež ne jeho celkovú
presvedčivosť, tzn. že závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne,
a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. V odôvodnení rozhodnutia nestačí uviesť len

právnu normu, ktorú na daný skutkový základ veci aplikoval, ale aj upotrebenie tejto nájdenej právnej
normy na zistenú skutkovú podstatu, inak je rozhodnutie nepreskúmateľné práve nedostatkom dôvodov.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania
realizácia procesných práv, ktorému občiansky súdny poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať
pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania potupu

súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu
prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní.

10. Postup súdu I. inštancie - odignorovanie vyhodnotenia vykonaných dôkazov - je neakceptovateľný o
to viac, že tomto smere bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, kedy : nedostatok času na stravovanie,

z výpovede svedkov možno mať za to, že len na absolvovanie cesty tam a späť do Železničnej
nemocnice bol potrebný čas 30 min, svedkyne vypočuté v konaní sú pritom ročník narodenia 1973, a
teda oveľa mladšie ako žalobca. Žalobca navyše v období rokov 011/1012 trpel na ostrohu a zápal
žíl, čo mu objektívne sťažovalo absolvovať cestu do . Železničnej nemocnice v časovom intervale 15
min tam /viď doložené lekárske správy v spise/ Žalobca dáva do pozornosti, že uvedený čas ešte

nezohľadňuje oblečenie /vyzlečenie, poveternostné podmienky, ale len čisto čas od brány školy ku bráne
nemocnice (argumenty o časovej možnosti, kedy žalovaný poukazuje na časomieru školy vo vzťahu
k príchodom a odchodom žalobcu do zamestnania, žalobca nepovažuje za relevantné, keďže v čase
svojich zdravotných problémov využíval na presun osobné motorové vozidlo vo svojom vlastníctve,
ktoré bežne a denne na príchody a odchody do práce - a už vôbec nie k dostupnosti svojho obedu -

nevyužíval a to hlavne z finančných dôvodov).

11. Konanie žalovaného je o to viac neakceptovateľné a v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaný
vedel o skutočnosti, že žalobca obedy nestíha už z konania vedeného na Okresnom súde Košice I sp.zn.
40C/262/201 (návrh podaný dňa 22.8.2011), napriek uvedenému žalovaný neurobil v smere úpravy

rozvrhu práce žalobcovi takí aby tento mal vytvorené podmienky pre využitie možnosti stravovania sa
v Železničnej nemocnici, žiadnu nápravu. Žalovaný mal ku svojim zamestnancom nerovnaký prístup
- ako je zrejmé z výpovede svedkyne p. T. - táto dostávala stravné lístky „bez problémov". Až neskôr
jej bola ponúknutá forma stravovania v Železničnej nemocnici, ktorú ale nemohla využívať denne kvôlirozvrhu. Z j ej výpovede ďalej vyplýva, že úpravu rozvrhu práce jej zástupkyňa odmietla, v dôsledku
čoho sa svedkyňa úplne prestala stravovať v stravovacom zariadení, ktoré jej „zabezpečil" žalovaný.
Minimálne tento prípad osvedčuje, že zatiaľ čo žalobcovi žalovaný stravné lístky, ktoré by viac menej

bez problémov doriešili stravovanie (a nároky žalobcu ako zamestnanca v tomto smere) neposkytol, voči
iným svojím zamestnancom takéto riešenie považoval za vhodné. Rovnako tak tento prípad osvedčuje
tvrdenia žalobcu, že nebolo ničím výnimočným, ak nedošlo k úprave rozvrhu práce len z dôvodu, aby sa
ten-ktorý zamestnanec mohol vystavovať. Iba na okraj žalobca upriamuje svoju pozornosť na výpovede
svedkov (a na svoju výpoveď), kedy v prípade odstavenia školskej jedálne (napr. počas prázdnin)

žalovaný zabezpečil stravovanie pre všetkých zamestnancov nie v Železničnej nemocnici, ale formou
stravných lístkov. Žalovaný vyžadoval od žalobcu predkladať v zmysle platnej právnej úpravy potvrdenie
od špecializovaného lekára, avšak
• svojvoľne určil, koho za špecializovaného lekára akceptuje a koho nie (potvrdenia od internistu
odmietol),
• žiadnym vnútorným predpisom nestanovil, že potvrdenie od špecializovaného lekára (podľa jeho

určenia) je nutné predkladať každoročne
• výklad v prospech slabšej strany
Odhliadnuc od uvedeného samotná formulácia článku 20 ods. 8 kolektívnej zmluvy znie: Zamestnávateľ
zabezpečí zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôžu
zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v Š J ŠPŠD, diétne stravovanie v železničnej nemocnici.

Zamestnávateľ sa zaviazal poskytovať týmto zamestnancom finančný príspevok vo výške 55% z ceny
jedla. Takýto zamestnanec je povinný toto lekárske potvrdenie predložiť raz ročne. Pracovné právo je
typickou oblasťou práva, v ktorej je konštantné uznávané slabšie postavenie jednej zmluvnej strany, a to
zamestnanca. Pri možnosti výkladu právnych úkonov účastníkov pracovnoprávneho vzťahu viacerými
spôsobmi potom z uvedeného vyplýva povinnosť použitia výkladu v prospech slabšej strany, teda v

prospech zamestnanca.

12. Žalovaná škola sa vyjadrila takto: okrem iného namietala aj zmätočnosť rozsudku, ktorá spôsobila,
že on (žalobca) nedostal svoje práva podľa § 152 ods. 6 Zák. práce, lebo dodržiavanie zásad správnej
výživy zo strany žalovanej školy nebolo v žalobcom prípade naplnené dve podmienky pre poskytnutie

finančného príspevku a súd prvej inštancie prekvapivo žalobu zamietol a hlavne z dôvodu, že nepredložil
žalobca špecifické lekárske potvrdenie od špecializovaného lekára. Súd viac neargumentoval v konaní
ani v odôvodnení rozsudku. Odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie považujeme za
podanie svojim obsahom nezrozumiteľné, bez logickej štruktúry, bez uvedenia nových, relevantných
prednesov, a formulované takým spôsobom, že nie je možné určiť, čo vlastne chcel niektorými

rozsiahlymi pasážami žalobca povedať (vyjadriť) a k čomu by niektoré rozsiahle pasáže vlastne mali
smerovať. Máme za to, že sa dajú vystopovať akoby štyri dejové línie odvolania, ktoré je možné označiť
nasledovne:
• pokus o úvodnú právnu dezinterpretáciu znenia právneho predpisu,
• útok nezrozumiteľnosťou a nepreskúmateľnosťou rozsudku súdu prvej inštancie

• pokus o selektívny výber slovíčok ( z podaní a výpovedí svedkov) vytrhnutých z kontextu s cieľom tieto
manipulatívne pospájať, zdezinterpretovať a dať im tak „nový život" ( novú dezinterpretáciu) a
• pokus o argumentáciu vzletnými tézami.
Vzhľadom na zjavnú logickú chaotickosť podania žalobcu ( odvolania proti rozsudku súdu prvej
inštancie) je podľa nášho presvedčenia žiaduce, aby sme reagovali veľmi stručne, s jednoduchým

poukázaním na niektoré argumenty a súvislosti bez prehnaného poukazovania na konkrétnosti, resp.
maličkosti, ktoré sú beztak odvolaciemu súdu známe resp. budú mu známe z predloženého súdneho
spisu.

13. Žalobca sa v úvodnej časti nie veľmi presvedčivo pokúša o právnu dezinterpretáciu ust. § 152

Zákonníka práce. Údajne mal žalobca nárok na finančný príspevok na stravovanie z dôvodu, že
povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na
pracovisku, a zároveň z dôvodu, že na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo
zdravotných dôvodov nemohol využiť žiaden zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených
zamestnávateľom. Žalobca si myslí, že sa vlastne nemohol stravovať. Pripisuje to podmienkam

výkonu práce na pracovisku, a dokonca to spája so skúmaním dodržania zásad správnej výživy.
My garantujeme, že ani jeden z našich zamestnancov nevykonáva takú prácu, ktorá by svojou
povahou vylučovala stravovanie zamestnancov. Práve naopak. Jedná sa o prácu fyzicky nenáročnú, s
prestávkami, v pohodlí administratívnej budovy, v prípade učiteľov s veľkoryso rozmernými pracovňami.Výkon práce žalobcom určite neznemožňoval jeho stravovanie, rovnako, ako v prípade jeho kolegov.
Ďalší pokus o nájdenie dôvodu pre ( asi objektívnu) nemožnosť žalobcu sa stravovať je ešte zúfalejší.
Chcel by sa nájsť v tom, že údajne nemohol využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov

zabezpečených zamestnávateľom. Ale to predsa jednoznačne nie je pravda. Ako zamestnávateľ by sme
mu zabezpečili stravovanie poskytovaním akejkoľvek diéty, akú by nám žalobca oznámil. Žalobca nemal
nárok na finančný príspevok, pretože ak aj predložil potvrdenia od špecializovaného lekára ( a žalovaný
ich uznal aj keď boli minimálne sčasti nepravdivé), mohol využiť zamestnávateľom zabezpečené
stravovanie zamestnancov s obmedzeniami z dôvodu ich zdravotného stavu. Tak, a nie inak znie dikcia

zákona.

14. Žalobca sa uchýlil k argumentácii, nezrozumiteľnosťou a nepreskúmateľnosťou rozsudku súdu prvej
inštancie. V tejto súvislosti poukazujeme na štandardnú judikatúru súdov, vrátane ÚS SR. Aj podľa
judikatúry Ústavného súdu SR odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo na spravodlivé súdne konanie ( napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn.
IV ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III ÚS 172/2010 a sp. zn. II ÚS 537/2010). Právo strany
sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí v odôvodnení rozhodnutia
reagovať na každú námietku, či každý aktuálny nápad strany sporu, nakoľko všeobecný súd nemusí
odpovedať na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. O dostatočnom a zrozumiteľnom odôvodnení
rozhodnutia súdu prvej inštancie svedčí aj skutočnosť, že navrhovateľ vo svojom odvolaní jasne reaguje
na úvahy súdu a na skutočnosti, ktoré súd vyhodnotil ako rozhodujúce, vyjadrujúc svoj nesúhlas. Ako
teda vyplýva z obsahu odvolania žalobcu, ani túto námietku žalobcu nemožno považovať za dôvodnú.

15. Žalobca sa vo svojom odvolaní snaží manipulatívne pospájať a dezinterpretovať viaceré čiastočné,
z kontextu vytrhnuté úryvky podaní, či výpovedí rôznych osôb, avšak spôsobom, ktorý podľa nášho
názoru nenasvedčuje schopnosti tak urobiť na dostatočnej interpretačnej úrovni. Súd vyhodnocuje nie
jednotlivo vyprodukované zádrapky, ale vyhodnocuje dôkazy ako celok, aj v ich vzájomnej súvislosti.

Úpornásnahaodezinterpretáciuobsiahnutávodvolanížalobcusadotklaviacerýchokruhov,ktoréakoby
nespájala logická dejová línia. Napr.: argumentácie nedostatkom času na stravovanie. V tejto súvislosti
veľmi jednoducho poukazujeme na objektivizáciu tejto potreby, ktorú sme súdu predložili v podaní zo
dňa 6.10.2016. A na to, ako sa žalobca podľa nášho presvedčenia sám nachytal - viď. naše podanie
zo dňa 11.1.2017 a jeho prílohy.

16. Žalobca prišiel vo svojom odvolaní s novinkou v tom zmysle, že na cestu k lekárovi a do práce údajne
používal motorové vozidlo. My sme žalobcu nevideli použiť na cestu do práce motorové vozidlo. Žalobca
chodil do práce pešo, rýchlym krokom, aj pri červenom svetelnom znamení na križovatkách. Ak mal
žalobca pri plnení svojich povinností prejsť trochu viac a použil v rámci Mesta Košice MHD, nárokoval si

voči žalovanému náklady na pracovnú cestu v hodnote lístku z MHD v hodnote 55 centov. Viď. konanie
vedené na OS I Košice I pod č.k. 40C/262/2011.
• argumentácie neriešenia rozvrhu hodín
Napriek úsiliu žalobcu vyfabrikovať „ story" o neriešení rozvrhu hodín poukazovaním len na ( niektoré)
pocity iných zamestnancov, ktoré sa ho nijako netýkali, je skutkový stav v jeho konkrétnom prípade

zdokumentovaný jednoznačne listinnými dôkazmi. Opakovane poukazujeme na písomný dôkaz -
písomnú ponuku zamestnávateľa na úpravu pracovného času, na ktorú žalobca nereagoval. Z
prekrúcania reality v spore sa žalobca podľa nášho názoru usvedčil sám. Vzhľadom na okamžité
odmietnutie diétneho stravovania žalobcom prakticky na druhý deň po ponuke, a to výlučne zo
subjektívnych dôvodov ( vegetariánstvo), nebol dôvod na úpravu rozvrhov žalobcu kvôli niečomu, čo aj

tak nemienil od počiatku využívať. Čo je ešte zaujímavé je to, že žalobca pri „ nemožnosti" stravovať
sa poukazuje na rozvrhy hodín v nasledujúcich školských rokoch. Ale nikdy neuviedol, kedy presne ( v
ktoré dni) a v čom spočívala nevhodnosť rozvrhu/ rozvrhov, toto ani nebolo predmetom dokazovania
na súde prvej inštancie. Takže aj v tomto prípade tu je úplne zjavný pokus o všeobecný odkazovaco -
zastierací manéver, ktorý ale nebol podľa nás urobený ani veľmi presvedčivo, ani dobre.

• argumentácie nerešpektovania údajnej trvalosti diétneho stravovania
Svoju verziu príbehu sa žalobca snaží zahrať na to, že sme ako žalovaný v roku 2009 neakceptovali
potvrdenie od internistu, ktoré bolo neskôr nahradené z našej strany bez problémov akceptovanými
inými potvrdeniami. Žalobcovi vadí, že sme si okolnosti nezinterpretovali tak zvrátene, ako by sa muto teraz hodilo. Žalobcovi bolo akceptované potvrdenie o potrebe diétneho stravovania. A to aj napriek
tomu, že nebolo pravdivé. Podstata sporu nie je v odmIetnutí lekárskeho potvrdenia od internistu v roku
2009. Pán žalobca predložil posledné zamestnávateľovi známe potvrdenie od špecializovaného lekára

zo dňa 16.4.2010, ktoré svojím obsahom nahradilo potvrdenia neskoršie. Toto bolo bez problémov v
tom čase akceptované.

17. Podstatou sporu je to, že potvrdenie G.. R. zo dňa 16.4.2010 ( ktorý sa na pojednávaní v pozícii
svedka vyjadril, že nemal problém predpísať iba nesolenú diétu, nakoľko na to má v rámci nemocnice

oprávnenie a vie vystaviť aj potvrdenie na základe vyšetrení z inej ambulancie) neobsahovalo číslo diéty,
ktorá by sa mala žalobcovi poskytovať (popis stravovania bol neodborný), ani nehovorilo nič o časovej
neobmedzenosti potvrdenia.
Preto bol žalobca nami ako zamestnávateľom písomne vyzvaný na oznámenie čísla jeho diéty v
súvislosti so zabezpečením diétneho stravovania pre jeho osobu, na čo pán žalobca vôbec nijako
nereagoval. Máme za to, že do vlastných sietí sa žalobca zamotal sám. Nevieme, o čom teda majú byť

ponosy žalobcu v jeho odvolaní v súvislosti s predkladanými potvrdeniami, a aký právny dôsledok by
mali vyvolať. Na margo vyššie uvedeného chceme zdôrazniť, že žalobca nebol zo strany žalovaného
ako svojho zamestnávateľa nikdy vedený k tomu, aby si vymýšľal, predkladal účelové potvrdenia, a aby
podvádzal a zavádzal. Bez problémov by bolo akceptované aj potvrdenie o čisto nesolenej diéte, ktorá
by bola zamestnancovi zabezpečovaná. Ak sa však žalobca rozhodol konať inak, a vo svojich kúskoch

nepoznal mieru, nie je to problém žalovaného ( zamestnávateľa).
• argumentácie údajnej nezáväznosti kolektívnej zmluvy.

18.Žalobcamenísvojprístupkukolektívnymzmluvámplatnýmuzamestnávateľadoslovao180stupňov
podľa toho, ako ich chce využiť. Kým v tomto spore je pre neho kolektívna zmluva nezáväzná, a

dokonca by mala byť neplatná, v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru so žalovaným
svoje práva a poukazovanie na „ zlé mravy" zamestnávateľa odvodzuje práve od znenia Kolektívnej
zmluvy platnej u zamestnávateľa. Kolektívna zmluva pritom v prípade stravovania neupravuje nič, čo by
samotný zákon (Zákonník práce) zakazoval, či vyhodnocoval ako nevýhodné pre zamestnanca, pretože
zdravotný stav osôb sa mení a zamestnávateľ má jednoznačne právo vedieť, či potreba osobitného

zaobchádzania na úseku stravovania u konkrétneho zamestnanca trvá. Preto má jednoznačne právo
požadovaťotejtoskutočnostipríslušnépotvrdenie.Zamestnávateľnemáprávobližšieskúmaťzdravotný
stav zamestnanca (aj keď sú dané vážne indície, že predstiera). Tiež nemá právo si domýšľať, že platí
selektívne niečo ( časť) zo skoršieho potvrdenia o zdravotnom stave, ak to z následného (neskoršieho)
potvrdenia nevyplýva. Zamestnávateľ nie je detektív. V tomto prípade z potvrdenia zo dňa 16.4.2010

nevyplývalo nič o trvalosti potreby diétneho stravovania žalobcu. A navyše sa ukázalo, že potvrdenie
ani len nevyhotovil lekár. Tiež poukazovanie žalobcu na potvrdenia, ktoré si zabezpečil žalobca počas
trvania sporu a nepredložil ich v relevantnom čase zamestnávateľovi, hovorí samo za seba. Žalobca sa
podľa nášho presvedčenia opäť nachytal len a len sám.

19. V závere svojho odvolania žalobca poukazuje na vzletnú tézu o „dobrých mravoch" obsiahnutú v čl.
2 Zákonníka práce. Sme ale prekvapení, že subjektom konajúcim v rozpore s dobrými mravmi by sme
malibyťmy(zamestnávateľ).Manipulovať,klamať,bezškrupulóznezavádzať,využívaťzamestnávateľa,
zneužívať jeho ústretovosť, a konať spôsobom dehonestujúcim iných zamestnancov (kolegov), t.j.
konať v rozpore s dobrými mravmi, totiž môžu aj zamestnanci. A mnohí tak robia, či sa o to aspoň

rôznymi metódami a postupmi (vrátane uplatňovania si nárokov súdnou cestou) usilujú. Žalovaný má
jednoznačne za to, že osobou konajúcou v rozpore s dobrými mravmi je práve žalobca.

20. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril ešte žalobca, že žalovaná škola použila invektívy vo vyjadrení a tvrdil
žalobca, že stravovanie v železničnej nemocnici nebolo možné bez úpravy rozvrhu v žiadnom prípade

stihnúť.

21. V ďalšom vyjadrení č. l. 336 - 338 zo dňa 4.9.2017 žalovaný uviedol, že vyjadrenie žalobcu zo
dňa 1.8.2017 - t.j. podanie po podaní odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie z jeho strany,
ktoré je už pre uplynutie odvolacej lehoty beztak úplne bezpredmetné, obsahuje len ponosy na to, že

vyjadrenie žalovaného k odvolaniu „ neobsahovalo nič nové". Nerozumieme, prečo sa teda žalobca
k nášmu vyjadreniu ešte vôbec vyjadroval. A mimochodom, to „nové" malo byť uvedené v odvolaní
žalobcu, ktorý je nespokojný s rozsudkom súdu prvej inštancie, nie v podaní nás (žalovaného), ktorý je s
prvostupňovým rozsudkom spokojný. Ponosy na to, že naše vyjadrenie je pre žalobcu „ vysoko urážlivé",obsahuje dokonca rozsiahle krutosti a invektívy - ale bez uvedenia jediného príkladu týchto krutostí.
Vieru žalobcu v to, že žalobca uviedol argumenty „ omnoho dôvodnejšie z právneho hľadiska", než to,
čo uviedol žalovaný - ale opäť tu nie je jediný konkrétny príklad takýchto omnoho hodnotnejších úsudkov

na strane žalobcu. Ďalej už v prípade žalobcu tradičné, povytrhávané „ zádrapky", dokonca s pokusom
o gramatické okienko, ale opäť raz bez logických súvislostí a bez vyjadrenia toho, čo tým chcel autor
povedať čo docieliť. Pretože žalovaný môže vyjadriť svoj názor a skutočne sa nemusí žalobcu pýtať,
či sa mu to páči alebo či sa mu to hodí. Ďalej dosť prekvapujúce požiadavky, aby žalovaný odôvodnil
žalobcovi prečo mu nepreplatil 55 centov za lístok MHD. To žalobca akože nečítal prvý rozsudok súdu

prvého stupňa, resp. doteraz nebol účastníkom sporu? Výpočet nových požiadaviek, či skôr prianí
žalobcu o poskytnutie najmä kamerových záznamov týkajúcich sa parkovania na školskom dvore a iných
„dôkazov" týkajúcich sa parkovania, ktoré sa už vôbec netýkajú predmetu tohto sporu. Ak žalobca dal
na záver pasáže o tomto tri bodky, to asi preto, aby si každý domyslel záver a tento si každý určite
domyslel, resp. domyslí. Nasleduje stručná snaha o ďalšie manipulatívne posudzovanie skutkového
stavu v prospech žalobcu. Podanie žalobcu je ukončené v podstate len zopakovaním odvolacieho

návrhu.

22. Odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods.1 CSP v spojení s § 470 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v celej časti (výroky I., II.) ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods.1 CSP, pričom

v nadväznosti na § 387 ods.2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

23. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol je presvedčivý a tým zákonný.

24. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci
rozhodol.

25. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

26. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie

veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti

zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci

poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré

skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v extrémnomnesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú, žalobcove odvolanie je neopodstatnené.

27. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces (konanie) podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č.460/92
Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák.
č. 23/91 Zb.) a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného
oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho
možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie
jehoprocesnéhoprávananapadnutierozhodnutiasúduodvolaním(§355CSP),t.j.abymoholodvolanie
odôvodniť z hľadiska § 365 ods. 1 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje

ibanedostatočnédôvody,vtakomprípadestranasporuobjektívnenemáanimožnosťposúdiťsprávnosť,
resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím
dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

28. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám súdnej

praxe a je preskúmateľný.

29. Žalobcom a žalovanou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo

podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec
posúdilpoprávnejstránkeaktoréjenesprávnevtomzmysle,ženemáoporuvovykonanomdokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny

význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 191 - 194 CSP.

31. Žalobca v odvolaní uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), ktorý vyplynul z obsahu odvolania (str.3 bod
IV ... V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie jednoznačne nezdôvodnil, čo bolo určujúce pre

stanovenie takto súdom určenej primeranosti jednotlivo pre bolestné, pre sťaženie spoločenského
uplatnenia...). Uplatnený odvolací dôvod spočíva v tom, že vady konania postihujú chybný postup súdu
prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré
neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v
jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým

odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého
porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať
za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výrokurozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní

súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§
177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať

nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s
prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 366, § 373 ods.4 CSP].
Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade
s príslušnými ust. CSP (predtým O. s. p.), napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola
vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz
bol vykonaný v rozpopre s § 204 CSP a p. v spore sa tento odvolací dôvod nepreukázal.

32. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo
aj rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP ale aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými

skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie, právo na preskúmanie rozhodnutia. Žalobcove práva
neboli postupom školy porušené, čo sa zistilo vykonaným dokazovaním (nebola mu odňatá možnosť
konať).

33. Odvolací súd vychádzal z toho, že v súlade s ustálenou súdnou praxou (uznesenie NS SR sp.

zn. 7Cdo/117/2014 najvyšší súd), v konaniach sa poukazuje na určitú spätosť konania pred súdom
prvej inštancie ako aj konania pred odvolacím súdom, ktoré konania predstavujú jeden celok a určujú
určitú spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom, ktorá vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Takýto prístup reflektujú aj iné rozhodnutia najvyššieho súdu, lebo ak súd
prvej inštancie zákonne odôvodnil svoj rozsudok, vykonal všetky navrhnuté dôkazy a poskytol odpoveď

účastníkom na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v riešenej
veci, jeho rozhodnutie je natoľko presvedčivé, a to aj z hľadiska právneho posúdenia veci ako aj
presvedčivosti rozhodnutia, t. j. že v konaní interpretoval právne normy, a nedošlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, preto možno vyvodiť aj záver súdu prvej inštancie ako opodstatnený a
v konečnom dôsledku správny a zákonný. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvej

inštancie a jeho skutkové závery môže, ale nemusí odvolací súd dopĺňať, prípadne korigovať a to len
zo zákonných dôvodov, odvolací súd za týmto účelom môže vykonávať dokazovanie, preskúmava totiž
správnosť a úplnosť skutkových zistení, avšak nemožno dopĺňať dokazovanie v súvislosti s účelovým
názorom strany sporu, správnym posúdením veci, ak sa neponúknu iné dôkazy, a to tak závažné (napr.
dôkaz výpoveďou fyzickej osoby alebo listinný dôkaz), ktorý by mohol ozrejmiť čo aj čiastočný vedľajší

nesúlad pri tvrdení určitých skutočností, ktoré sú podstatné pre skutkové zistenia súdu prvej inštancie a
v konečnom dôsledku aj odvolacieho súdu (porovnaj uznesenie 8Cdo/157/2014 NS SR).

34. Odvolací súd dopĺňa, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol stanoviská a
taktiku procesných strán a ich argumentáciu, ďalej rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal citoval

a použil právne predpisy, ktoré musel aplikovať a z nich vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny
záver, že žalobca nemá právo na náhradu za stravné lístky. Toto odôvodnenie rozsudku je jednoznačne
argumentačne zrozumiteľné a podrobne objasňujúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 CSP.

35. K námietkam uvedeným v odvolaní je treba uviesť, že správny je záver súdu prvej inštancie, keď

internista spĺňa podmienku špecializovaného lekára podľa ust. § 152 ods. 6 Zák. práce, túto podmienku
však nespĺňa všeobecný lekár, lebo zákonodarca nehovorí nič o tom, či príslušné lekárske potvrdenie
je zamestnanec povinný po určitej dobe aktualizovať, ale ak áno, v akom časovom intervale, lebo
postačí jediné lekárske potvrdenie na dlhší časový úsek, na základe ktorého vznikne zamestnávateľovi
povinnosť zabezpečiť náhradné stravovanie v podobe finančnej náhrady zamestnancovi do budúcna.

Ovšem z podstaty tohto nároku môže vyplynúť, že povinnosť zamestnávateľa sa viaže na zákonom
predpokladaný zdravotný stav zamestnanca (t.j. ide o zdravotný stav, ktorý neumožňuje zamestnancovi
využívať žiadny zo spôsobov stravovania pre zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom, pretourčiť konkrétny zdravotný stav, konkrétnej osoby, učiteľa a z toho vyplývajúca potreba diéty tohto
zamestnanca musí trvať celú rozhodnú dobu.

36. S týmto právnym záverom súhlasí aj odvolací súd. Zamestnávateľ totiž môže požadovať od svojho
zamestnancaaktualizáciupríslušnéholekárskehopotvrdenia,mápretoupraviťtútootázkuspresňujúcim
(nejde o ekvivalent slova sprísneným) spôsobom, čo sa udialo v kolektívnej zmluve žalovaného.

37. V konaní nebolo sporným, lebo v rozhodnej dobe od 5.9.2011 až do 3.9.2014 žalovaný všetkým

svojim zamestnancom zabezpečoval stravovanie prostredníctvom vlastného stravovacieho zariadenia
priamo na pracovisku, a neposkytol žiadne typy diétneho stravovania, ďalej zabezpečoval svojim
zamestnancom diétne stravovanie (všetky diéty) v Železničnej nemocnici na Masarykovej ul. č. 9
v Košiciach (Železničné zdravotníctvo Košice, s.r.o.), ďalej zabezpečoval svojim zamestnancom od
januára 2014 stravovanie v Gymnáziu, Šrobárová v Košiciach, ktoré poskytuje bezlepkovú diétu,
diabetickú diétu a šetriacu diétu po žltačke (tzv. pečeňovú), okrem iného ďalej zabezpečoval svojim

zamestnancom od júna 2012 do júna 2013 stravovanie v reštaurácii Govinda na Hlavnej 117 v Košiciach
(Védske kultúrne centrum Govinda), v rámci ktorého nie sú poskytované žiadne diéty. Žalobca naproti
tomu z týchto foriem stravovania nevyužíval s výnimkou mesiaca jún 2012, kedy sa stravoval v Govinde
a keďže nevyužíval tieto formy, on si príspevok na stravu za toto obdobie ani neuplatnil.

38. Bolo preukázané z listinných dôkazov, z obsahu spisu a najmä z kolektívnej zmluvy, že je upravená
povinnosť zamestnanca predkladať zamestnávateľovi príslušné lekárske potvrdenie v určitej periodicite,
nie sú to podmienky, ktoré by Zákonník práce neupravoval a súčasne to neznamená nevýhodnejšiu
pozíciuaúpravuvporovnanísoZákonníkompráce,naopakspresňovanímzákonnejúpravytohtonároku
tak, aby bol naplnený čl. 2 Zák. práce, keďže výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych

vzťahov má byť v súlade s dobrými mravmi.

39. Podľa názoru odvolacieho súdu nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov, a preto výkon práv a povinností pri
vzniku konkrétnych právnych vzťahov týchto strán sporu bol v súlade s pravidlami slušnosti občianskeho

spolužitia, dobrými mravmi a žalovaný v žiadnom prípade nezneužíval na škodu žalobcu určité formálne
náležitosti, ktoré vyžadoval v súlade s dobrými mravmi, aby mohol mu poskytnúť diétu, resp. stravovanie
zabezpečiť aj prostredníctvom iných subjektov, nemocníc, vegetariánskym zariadením a pod.

40. Tiež podľa obsahu spisu nevyplýva zo skutkových zistení, že by došlo k prípadnej diskriminácii zo

strany žalovaného vo vzťahu k jeho návykom pri stravovaní a pri práci stredoškolského profesora mu
žalovaný vychádzal v ústrety.

41. Treba tu vidieť duálnosť právnych vzťahov, lebo jednoznačne z čl. 2 Zákonníka práce vyplýva, že
zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať

podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná
zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná neustanovuje inak. Bolo preukázané v konaní, že
jednoznačne povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť svojim zamestnancom stravovanie v sebe zahŕňala
podmienku, aby stravovanie bolo zabezpečené vo všetkých pracovných zmenách, t.j. počas celého
vyučovania u žalovaného, stravovanie má spĺňať zásady správnej výživy a priestorová lokalizácia miesta

stravovania má byť v blízkosti pracoviska. Ak zamestnávateľ nedokáže splniť tieto podmienky, je povinný
poskytnúť svojim zamestnancom náhradnú formu stravovania - finančný príspevok v sume uvedenej
podľa § 152 ods.3 Zák. práce.

42. Kolektívna zmluva je normatívnou zmluvou, čo znamená a treba súhlasiť so súdom prvej inštancie,

keď citoval prameň pracovného práva (tiež uznesenie NS SR 5M Cdo/11/2007).

43. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že ak žalobca v podobe výmenného lístka vystaveného
diabetológom G.. R. zo 16.4.2010 predložil naposledy lekárske potvrdenie v apríli 2010, žiadne iné
relevantné lekárske potvrdenie potom nepredložil, jeho nárok znamená, že si uplatnil náhradu za stravné

lístky od 5.11.2011 do 3.9.2014, nesplnením týchto formálnych náležitostí, nepredložením príslušného
lekárskeho potvrdenia (od lekára so špecializáciou, t.j. diabetológa) nesplnil žalobca podmienku,
aby preukázal, že ku svojmu zdravotnému stavu aktuálnemu, pre svoj nárok za uplatnené obdobie
nemohol využívať žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov, zabezpečených žalovaným akozamestnávateľom. Preto mu príspevok na stravovanie nepatrí a žaloba bola zamietnutá ako nedôvodná
v celom rozsahu správne súdom prvej inštancie.

44. K dovolacej námietke, že žalobca mal zranenú nohu a nestihol by limit 30 minút na cestu do
Železničnej nemocnice a späť, odvolací súd dodáva, že ide o účelové tvrdenie žalobcu. Ak používal
žalobca osobné auto na cestu na obed a späť; potom zo skúsenosti súdu pri dopravnej situácii (od
starého Prioru, resp. od školy) vyplýva, že pešo mohol túto trasu prejsť za 12 - 15 minút. Pri použití
osobného auta treba auto naštartovať, pri križovatke rešpektovať dopravné značky, zmenu v dopravných

situáciách a niekedy pri častých výlukách križovatku v Košiciach nebolo možné prejsť, treba aj vziať do
úvahy značku „STOP“ pri Železničnej nemocnici, potom aj v zime poveternostné podmienky; možnosť
autom parkovať pri Železničnej nemocnici, atď., pričom je pravda, že ak chce zamestnanec sa najesť,
prejde uvedenú trasu pešo, a pre úplnosť treba doplniť, že škole žalobca použitie svojho auta v čase
nárokov uplatnených nehlásil, ide o jeho účelové tvrdenia.

45. Súd prvej inštancie tým, že zákonne vyhodnotil vykonané dôkazy, v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav vo veci, naplnil tak princíp zakotvený v čl. 2 ods.1 CSP (Zákon č. 160/2015 Z.z. v znení
neskorších predpisov), v ktorom je zakotvené právo na spravodlivú a účinnú ochranu ohrozených alebo
porušených práv, ale aj základný princíp zakotvený v čl. 3 ods.2 CSP, podľa ktorého výklad zákona
nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Na základe skúsenosti súdnej

praxe a z rozhodovacej činnosti ESĽP vyplýva, že ak súd prvej inštancie vytvorí dokazovaním úplný
skutkový materiál, na základe ktorého vyvodí správny právny záver, potom už napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie bez absencie nových dôkazov nemôže meniť a rozsudok ako vecne správny preto
odvolací súd potvrdil podľa § 387 CSP a súhlasí aj s jeho dôvodmi (pozri aj rozhodnutie veľkého senátu
Občianskoprávneho kolégia NS SR z 19.4.2017 sp.zn. VCdo 2/2017).

46. Odvolací súd ešte pripomína, že každý má právo domáhať sa na súde svojich práv, a pri prieskume
rozhodnutí súdov nižšieho stupňa sa tieto práva v civilnom sporovom konaní zaručujú len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť vo veci samej,
to platí aj pre argumentačné odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto veci (porovnaj aj rozhodnutia NS

SR 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia či sú, alebo
nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže konať vo veci a či boli dodržané všetky procesné práva
strán sporu, patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu.

47. Do kompetencie súdu prvej inštancie patrí možnosť z hľadiska hospodárnosti konania vykonať aj

iné dôkazy, ktoré navrhnú strany sporu, čo v riešenom spore aj splnil súd prvej inštancie, ktorý svoje
rozhodnutia aj precízne a nad rámec svojich povinností aj odôvodnil.

48. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania s poukazom na § 396 CSP, lebo nepovažuje
za účelné už ďalšie vyjadrenie žalovaného, či už prvé alebo druhé v odvolacom konaní, ktoré neprinieslo

nové skutočnosti vo veci a sú to u úspešnej strany sporu neúčelné trovy, preto aj pri danom úspechu
neboli mu priznané trovy v odvolacom konaní. Naopak trovy pred súdom prvej inštancie patria ako plne
úspešnému žalovanému v rozsahu 100%.

48. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.