Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 22, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoPr/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116206694
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4116206694.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň

JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: Bc. Q. Y., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/X, XXX XX K., zastúpenej Bc. Pavlom Behúlom, bytom, Hradská 60, 941 06
Komjatice, proti žalovanému: Krajské osvetové stredisko v Nitre, so sídlom Fatranská 3, 949 01 Nitra,
zastúpenému Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom so sídlom Hlavná 1221, 952 16 Vráble, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Nitra č. k. 14Cpr/2/2016-85 zo dňa 21.12.2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje
rozhodnutie súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 63 ods. 1 písm. a), b), § 63 ods. 2 zákona č.
311/2001Z.z.Zákonníkaprácea§2ods.1,2,3,§3ods.5zákonač.189/2015Z.z.okultúrno-osvetovej
činnosti. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.1995 a jej pracovná náplň bola menená v rokoch 1999 a
2001. Od 01.04.2008 až do roku 2015 žalobkyňa zabezpečovala rovnaké úlohy, ktorými boli podujatia

klubového typu ako sú: joga, relaxačné cvičenia, centrum zdravia, šach a tiež podujatia pre verejnosť v
rámci zdravého životného štýlu, enviromentálnej výchovy a vzdelávania. V poslednej pracovnej náplni
zo dňa 01.02.2015 boli jej odbornou činnosťou kurzy jogy, relaxačného cvičenia, zabezpečovala aj
podujatia pre verejnosť v oblasti zdravého životného štýlu a enviromentálnej výchovy. Žalovaný dal
žalobkyni listom zo dňa 30.11.2015 výpoveď pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. a),
b) Zákonníka práce. Žalobkyňa namietala platnosť skočenia pracovného pomeru výpoveďou, pretože
Krajské svetové stredisko v Nitre sa nezrušilo, nepremiestnila sa ani jeho časť, a preto sa z tohto

dôvodu nemohla stať nadbytočnou. Súd skonštatoval, že aj keď dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1
písm. a) Zákonníka práce bol uvedený chybne, nespôsobuje to jej neplatnosť. Výpoveď bola žalobkyni
daná aj podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorému zodpovedá výpovedný
dôvod a ktorý bol vo výpovedi riadne skutkovo vymedzený v nasledovnom znení: "Na základe platnosti
nového zákona o osvetovej činnosti a na základe dodatku č. 3 k zriaďovacej listine, Vaša pracovná
náplň stráca opodstatnenie. Vzhľadom na skutočnosť, že Vám zamestnávateľ nevie ponúknuť inú
vhodnú prácu, bude Vaša pracovná pozícia dňom 01.12.2015 zrušená. Na základe tejto skutočnosti ste

sa stali nadbytočnou pre zamestnávateľa a zamestnávateľ Vás naďalej nemá možnosť zamestnávať
podľa pracovnej zmluvy“. Tento výpovedný dôvod žalovaný v spore preukázal predložením nového
organizačného poriadku KOS v Nitre, účinného od 25.11.2015, v ktorom sú okrem iného v čl. 5vymedzené základné úlohy a poslanie KOS práve podľa novoprijatého zákona o kultúrno-osvetovej
činnosti platného od 01.09.2015.

2. Súd z organizačnej štruktúry platnej od 01.02.2015 zistil, že medzi odborných pracovníkov spadali aj
pracovníci v oblasti enviro a jogy, pričom táto oblasť sa už v organizačnej štruktúre platnej od 25.11.2015
nenachádza. V nadväznosti na uvedené aj Nitriansky samosprávny kraj vydal Dodatok č.3 k zriaďovacej
listine č. 177/2003 KOS v Nitre z novembra 2015, kde zosúladil bod 5 a bod 6 s vymedzením účelu
zriadenia a predmetu činnosti KOS presne podľa § 2 ods. 2 a § 3 ods. 5 zákona č. 189/2015 Z.z.

Súd teda vyvodil záver, že výpovedný dôvod bol daný tak v čase výpovede, ako aj v čase skončenia
pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 29.02.2016, po uplynutí zákonom stanovenej výpovednej doby.
Žalobkyňa bola nadbytočná v dôsledku zrušenia jej pracovného miesta. Medzi stranami nebolo sporné,
že u žalovaného došlo k tejto organizačnej zmene. Žalobkyňa namietala najmä skutočnosť, že žalovaný
bezprostredne po tom, ako jej bola daná výpoveď, mal voľné pracovné miesto po zamestnankyni
Mgr. Zákopčanovej, ktorá pracovala v odbore folklór, pričom žalobkyňa uvádzala, že mala dostatočné

predpoklady na výkon tejto práce, lebo aj v minulosti sa folklóru venovala. Súd sa však stotožnil s
tvrdením žalovaného, že predtým daním výpovede žalobkyni a ani v čase doručenia výpovede nemal
možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, pretože vtedy nemal žiadne voľné pracovné miesto. Ponuka
iného vhodného miesta sa totiž musí uskutočniť ešte predtým, ako dá zamestnávateľ zamestnancovi
výpoveď, pričom zamestnankyňa Mgr. Jana Zakopčanová doručila žalovanému svoju výpoveď dňa

08.12.2015 a pracovný pomer s ňou bol ukončený ku dňu 31.12.2015. Súd sa stotožnil aj s obranou
žalovaného v tom, že žalobkyňa nespĺňala potrebné kvalifikačné predpoklady na uvoľnené pracovné
miesto. Tento záver súdu podporila svojou výpoveďou aj svedkyňa Mgr. Jana Zakopčanová, ktorej
pracovnou náplňou bol folklór a tradičná ľudová kultúra, zahŕňajúca organizovanie podujatí, workshopov,
školení, terénny výskum, metodickú pomoc folklórnym súborom, písanie projektov, vydavateľskú

činnosť, pričom pre túto oblasť sa vyžaduje odborné vzdelanie.

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa sa od roku 2008 zaoberala enviromentálnou
výchovou a v oblasti zdravotnej výchovy sa zaoberala zdravým životným štýlom. Svedkyňa mala
kvalifikačný predpoklad VŠ druhého stupňa v odbore etnológia a rovnako aj nová zamestnankyňa Q..

J.I., ktorá bola prijatá dňa 01.03.2016 na odbornú činnosť folklóru. Žalovaný ako zamestnávateľ na
toto miesto vyžadoval daný kvalifikačný stupeň v odbore etnológia. Z predložených pracovných náplní
žalobkyne súd zistil, že túto odbornú činnosť v minulosti priamo nerobila, a ak, tak len okrajovo a
obmedzene popri mnohých iných pracovných náplniach. Preto sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného,
že na dané pracovné miesto žalobkyňa nespĺňala také kvalifikačné predpoklady, ako zamestnankyne

G. a B.. Na záver k možnému dovzdelávaniu žalobkyne dodal, že žalobkyňa má prvý stupeň
vysokoškolského vzdelania a na dosiahnutie kvalifikačného predpokladu uvádzaných zamestnankýň by
si musela dopĺňať vzdelanie ďalšie 2 roky v odbore, ktorý sa na dané miesto vyžadoval. Na základe
vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ vo výpovedi riadne skutkovo
vymedzil výpovedný dôvod, neporušil ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce o ponukovej povinnosti

zamestnávateľa, a preto žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. Výrok o trovách konania súd priznal
úspešnému žalovanému v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016 (ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo
„CSP“).

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie, prípadne navrhla, aby rozhodol odvolací. Namietala
nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia. Podľa nej sa súd nevysporiadal so
znením § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Uviedla, že nedošlo k zrušeniu alebo premiestneniu organizácie
podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a nestala sa nadbytočnou podľa písm. b) tohto ustanovenia.

Žalovaný nepreukázal organizačnú zmenu, dôsledkom ktorej by sa ona stala nadbytočnou, rovnako
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou. Citovala ustanovenia
§ 2 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 189/2015 Z. z. o kultúrno-osvetovej činnosti, dodatok
č. 3, ktorým sa nahradil bod 6 novým znením o tom, aké oblasti KOS zabezpečuje. Z tohto dodatku
a z jej pracovnej náplne je zrejmé, že sa nemohla stať nadbytočnou. Jej pracovná činnosť nebola

zrušená v celom rozsahu, žalovaný ju mohol aj naďalej zamestnávať pri novej pracovnej náplni; nemohla
sa stať nadbytočnou, pretože následne prijal novú zamestnankyňu, ktorej časť pracovnej náplne bola
totožná s jej pracovnou náplňou. Nestotožnila sa s názorom súdu, že nespĺňala požadované vzdelanie
a odbornosť na uvoľnené miesto. Z pracovnej náplne novoprijatej zamestnankyne vyplýva, že na danépracovné miesto sa len predpokladá vzdelanie VŠ druhého stupňa, čo znamená, že takéto vzdelanie
nie je povinné, a preto ho môže vykonávať ktokoľvek so vzdelaním VŠ prvého stupňa. Ponuka vhodnej
prácezostranyzamestnávateľajehmotnoprávnoupodmienkouvýpovede,rozširujesavšakvymedzenie

vhodného zamestnania aj na možnosť podrobiť sa predchádzajúcej príprave na túto prácu, čo žalovaný
nesplnil. Nemohla sa stať nadbytočnou, pretože žalovaný ihneď prijal novú pracovníčku v podstate so
zhodnou pracovnou náplňou, akú mala ona. Má potrebné skúsenosti a vzdelanie, aby mohla pracovať
na uvoľnenom pracovnom mieste, a tým, že jej žalovaný toto pracovné miesto neponúkol, nesplnil si
svoju povinnosť zakotvenú v § 63 ods. 2 Zákonníka práce.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že
súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav a na jeho základe vec správne právne posúdil. Skutkové
zistenia, o ktoré súd oprel svoje rozhodnutie, majú základ vo vykonanom dokazovaní. Výpoveď, na
základektorejplatneskončilpracovnýpomeržalobkyne,spĺňalavšetkymateriálne,ajformálnezákonom
stanovené náležitosti. Výpovedný dôvod bol daný a v písomnom vyhotovení výpovede je skutkovo

vymedzený tak, že ho nie je možné zameniť s inými dôvodmi. U žalovaného došlo k organizačnej zmene
ako právne relevantnému dôvodu skončenia pracovného pomeru formou výpovede podľa ustanovenia
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Organizačná zmena bola v danom prípade vyvolaná objektívne
danými skutočnosťami, ktoré nastali nezávisle od vôle žalovaného. Dôvodom organizačnej zmeny bola
skutočnosť, že činnosť, ktorú vykonávala žalobkyňa v rámci svojho pracovného pomeru, po nadobudnutí

účinnosti novej právnej úpravy zákona č. 189/2015 Z. z. o kultúrno-osvetovej činnosti a nového znenia
zriaďovacej listiny (Dodatok č. 3 k zriaďovacej listine č. 177/2003 Krajského osvetového strediska v
Nitre vydaný Nitrianskym samosprávnym krajom ako zriaďovateľom žalovaného dňa 11. 11. 2015),
už nemohol ďalej vykonávať. Preto pristúpil k písomnému rozhodnutiu o organizačných zmenách, v
rámci ktorého zrušil vo svojej organizačnej štruktúre pracovné miesto žalobkyne. Táto organizačná

zmena má priamu príčinnú súvislosť práve a výlučne so zrušením pracovnej pozície žalobkyne a jej
nadbytočnosťou, keďže práve žalobkyňa v rámci svojej pracovnej náplne vykonávala činnosť, ktorá
bola novou právnou úpravou a novým znením zriaďovacej listiny z jeho predmetu činnosť vylúčená. K
výpovedi a jej doručeniu pristúpil teda až po prijatí písomného rozhodnutia o organizačných zmenách.
Výpovedný dôvod bol v čase výpovede daný a čo je podstatné, aj v čase skočenia pracovného pomeru

žalobkyne po uplynutí zákonom stanovenej výpovednej doby.

6. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že z hľadiska právnej kvalifikácie výpovedného dôvodu je síce
určitou, nie však podstatnou chybou výpovede, že v jej texte sa uvádza aj ustanovenie § 63 ods. 1 písm.
a) Zákonníka práce. Výpovedný dôvod, ktorý bol daný, zodpovedá ustanoveniu § 63 ods. 1 písm. b)

Zákonníka práce. Uvedenie aj nesprávneho ustanovenia zákona nespôsobuje neplatnosť predmetnej
výpovede. Vo výpovedi sa uvádza aj správna právna kvalifikácia výpovedného dôvodu a v konečnom
dôsledku súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uvedenou vo výpovedi. Podstatné je, že výpovedný
dôvodbolvovýpovediriadneskutkovovymedzenýdaný.Včase,kedybolavýpoveďžalobkynidoručená,
nemal možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, pretože vôbec nemal voľné pracovné miesto, lebo boli

všetky pracovné miesta obsadené. Ponuka iného vhodného zamestnania v zmysle ustanovenia §
63 ods. 2 Zákonníka práce sa musí uskutočniť ešte predtým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi
výpoveď, a ak v tomto čase zamestnávateľ nemá v mieste výkonu práce pre zamestnanca žiadnu prácu,
nemôže si splniť ani svoju ponukovú povinnosť. Preto je pri posudzovaní platnosti výpovede žalobkyne
irelevantné zaoberať sa pracovným miestom, ktoré sa uvoľnilo neskôr, ako dal žalobkyni výpoveď.

Napokon aj to pracovné miesto, ktoré sa uvoľnilo, by objektívne nebolo vhodné pre žalobkyňu. Išlo o
takú pracovnú pozíciu (odborný pracovník s náplňou práce tvorba, organizovanie a zabezpečovanie
náročných kultúrnych podujatí s nadregionálnym dosahom v oblasti folklóru) a prácu, na výkon ktorej
žalobkyňa nespĺňala potrebné kvalifikačné predpoklady. Toto pracovné miesto malo náplň práce úplne v
inej oblasti, ako bola pracovná náplň žalobkyne, a odbornú kvalifikáciu, ktorú na dané miesto požadoval,

žalobkyňa nemala. Uvoľnené pracovné miesto bolo vhodné výlučne pre zamestnanca, ktorý nadobudol
päťročné vysokoškolské vzdelanie v oblasti etnológia. Ponukovú povinnosť nemožno rozširovať na
možnosť podrobiť sa predchádzajúcej príprave na danú prácu, pretože by to vyžadovalo absolvovanie
päťročného vysokoškolského magisterského štúdia v danom špecifickom odbore. Opačný záver by bol
absurdný, lebo by to znamenalo, že takáto práca je vlastne vhodná úplne pre hocikoho bez vzdelania,

a zamestnávateľ má na takú osobu čakať päť rokov, aby jej túto prácu mohol zveriť. Pre žalobkyňu inú
pre ňu vhodnú prácu nemal a výpoveď je platná.7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec
bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods.

3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a ako
taký ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2
prvej vety CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti (01.07.2016), a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po
prejednaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne na podklade skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, a tak na dôvažok
uvádza len nasledovné:

8. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa žalobou podanou dňa 14.03.2016 domáhala určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorú jej dal žalovaný ako zamestnávateľ z dôvodu
nadbytočnosti a náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Žalobkyňa
pred súdom prvej inštancie organizačnú zmenu žalovaného nespochybňovala, namietala len

neopodstatnenosť výpovede s označením podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, keďže
zamestnávateľ a ani jeho časť sa nezrušovala a ani nepremiestňovala, a keďže jej zamestnávateľ
neponúkol inú vhodnú prácu, konkrétne voľné pracovné miesto po zamestnankyni Mgr. Zakopčanovej.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania prijal záver, že žalobkyňa bola nadbytočná z
dôvodu zrušenia jej pracovného miesta, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že u žalovaného

k takejto organizačnej zmene (bod 17. strana 9 odôvodnenia rozsudku) došlo.

9. S ohľadom na obsah spisu žalobkyňa pred súdom prvej inštancie nepopierala, že u
zamestnávateľa k organizačnej zmene došlo a túto organizačnú zmenu akceptovala. Žalobu o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou založila na iných dôvodoch. Organizačnú zmenu

u zamestnávateľa uznala, a teda táto skutočnosť medzi stranami nebola sporná. Súd prvej inštancie v
rámci dokazovania nemal dôvod v tomto smere vykonávať širšie dokazovanie nad rámec navrhnutých
dôkazov, ako mu to ukladá v sporoch so slabšou stranou ustanovenie § 319 CSP. Spochybňovanie
organizačnej zmeny žalobkyňou až v odvolacom konaní je takzvanou novotou v odvolacom konaní (§
366), ktorú nie je možné v odvolacom konaní použiť, a to preto, že tento dôvod žalobkyňa mohla uplatniť

už v konaní pred súdom prvej inštancie, pretože o ňom mohla vedieť. Podľa tohto ustanovenia totiž
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ

bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Za prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany sa považujú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení
protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a
hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP). Odvolací súd z toho dôvodu uvedenú skutočnosť v odvolacom
konaní nepreskúmaval.

10. Odvolací súd k predchádzajúcemu odseku odôvodnenia poznamenáva, že ustanovenie § 320 CSP
týkajúce sa individuálnych pracovných sporov uvádza, že zamestnanec môže predložiť alebo označiť
všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo
veci samej (prvá veta) a že sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej

koncentrácii konania (druhá veta). Pri individuálnych pracovných sporoch sa uplatňuje osobitná právna
úprava, ktorá vylučuje použitie prísneho princípu koncentrácie konania, typického pre všeobecnú
úpravu sporového konania. Zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Podľa všeobecnej
úpravy sa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany môžu uplatniť najneskôr do

vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V individuálnych pracovných sporoch sa teda
neuplatní zásada sudcovskej koncentrácie konania, podľa ktorej súd nemusí prihliadnuť na prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ak ich strana nepredložila včas, najmä ak by to vyžadovalonariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Uvedená úprava vychádza z
potreby ochrany slabšej strany sporu, ktorou je v tomto prípade zamestnanec.

11. Ďalšími námietkami obsiahnutými v odvolaní žalobkyne sa súd prvej inštancie zaoberal a svoje
rozhodnutie aj dostatočne v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Odvolací súd len
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia udáva, že dôvod výpovede je potrebné skutkovo vymedziť
tak, aby nebol zameniteľný s iným dôvodom, inak by bola výpoveď neplatná. Je nepodstatné, akú
právnu kvalifikáciu žalovaný vo výpovedi použil; dôležité je to, že vo výpovedi skutkovo dostatočne

vymedzil dôvod, ktorý nemožno zameniť s iným dôvodom. Tento dôvod bol v tomto prípade jasne
formulovaný ako nadbytočnosť zamestnanca, ktorá nastala rozhodnutím žalovaného o zmene jeho úloh
a o organizačných zmenách podľa § 63 písm. b) Zákonníka práce, pretože pracovná pozícia žalobkyne
bola od 01.12.2015 zrušená. Okolnosť, že žalovaný vo výpovedi okrem správneho ustanovenia § 63
písm. b) Zákonníka práce odkázal aj na nesprávne ustanovenie § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce,
neplatnosť výpovede sama osebe nespôsobuje. Žalovaný vo výpovedi neuvádzal, a teda ani skutkovo

nevymedzil, že by došlo k jeho zrušeniu alebo premiestneniu, preto ani nie je možné konštatovať, že
výpoveď bola daná aj podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Obrana žalobkyne založená na
tom, že žalovaný nepreukázal tento dôvod výpovede, nemohla byť posúdená ako relevantná. Skutočný
dôvod dania výpovede medzi stranami evidentne sporný nebol.

12. Žalovaný si tiež nemohol splniť zákonom uloženú povinnosť zakotvenú v ustanovení § 63 ods. 2
písm. b) Zákonníka práce, lebo v čase dania výpovede žalobkyni nemal žiadne voľné pracovné miesto.
V prípade, že zamestnávateľ v čase dania výpovede zamestnancovi, nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať, postupuje podľa písmena a) citovaného ustanovenia, t. j. dá zamestnancovi výpoveď
bez toho, aby mu ponúkol iné pracovné miesto, lebo takéto miesto nemá. Dodatočné uvoľnenie miesta

u zamestnávateľa, ktoré nastalo po doručení výpovede, nie je podstatné, lebo voľné miesto musí
zamestnávateľ ponúknuť zamestnancovi v čase, keď mu výpoveď dáva, a nie v čase po daní výpovede,
kedy už plynie zákonná výpovedná doba. V čase doručenia výpovede žalovaný nemal žiadne voľné
miesto, čo nespochybnila ani žalobkyňa. Miesto po ďalšej zamestnankyni sa uvoľnilo až počas plynutia
výpovednej doby, avšak vtedy už žalovaný nebol povinný žalovanej uvoľnené miesto ponúknuť. Preto

ani tento dôvod uvedený v odvolaní žalobkyne nepovažoval odvolací súd za opodstatnený. V dôsledku
toho nebolo potom podstatné ani posúdenie toho, či žalobkyňa spĺňala alebo nespĺňala kvalifikačné
predpoklady na uvoľnené miesto.

13. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a

zároveň podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal úspešnému žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni. O výške týchto trov podľa § 262 ods. 2 CSP
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).