Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 13, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/305/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112208861
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112208861.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a
členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: L.. R. G.,
nar. X.XX.XXXX, N. O. XX/a, Z., štátna občianka SR, zastúpená advokátskou kanceláriou: FUTEJ &
Partners s.r.o., so sídlo Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika
zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody

vo výške 12 503,43 euro s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 25.11.2014, č.k. 15C/65/2012-256, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči
žalovanej domáhala zaplatenia sumy 12 503,43 euro s príslušenstvom predstavujúcu náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu
nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI" alebo "
Družstvo ") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len "obchodník s CP"). Súd prvej inštancie v
rozhodnutí ďalej zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu predloženia návrhu na
začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1,2, § 9 ods.1, § 15 ods.1 , § 17 ods.1 zákona č. 514/2003
Z.z. v platnom znení, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené
zákonné podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. d/ a § 9 citovaného zákona pre vyvodenie
zodpovednosti voči štátu. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že na základe schváleného prospektu
investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI z 21.3.2002 (ktorý nadobudol právoplatnosť
28.3.2002) bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov.

Na základe Zmluvy o zriadení portfólia z 2.6.2008 bol založený zmluvný vzťah medzi Družstvom
a obchodníkom s CP CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. - predmetná zmluva bola obchodníkom s CP
vypovedaná listom z 30.3.2010 s účinnosťou od 1.5.2010. Po tomto úkone Družstvo listom z 15.4.2010
požiadalo Národnú banku Slovenska ( ďalej "NBS") o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s., nepodalo však voči nemu žalobu o náhradu škody a žiadalo NBS, aby
situáciu riešila. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie konštatoval, že NBS

ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné
správy o svojom hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácieo prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva . Družstvo dňa 10.10.2007 doručilo NBS list s tým,
že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a Prospektov investícií schválených Úradom pre
finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev

vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi
spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva
narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane
náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi.
Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev

iné investičné nástroje, ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING,
a.s.. Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.4.2010 požiadalo žalovanú o preskúmanie postupu
spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu obchodník s CP vypovedal zmluvu o zriadení
portfólia. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná vykonala v
období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s CP dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala
Družstvo listom z 20.4.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku Prospektu investície tak, aby

Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná
časťprospektuinvestície sastalaneaktuálna. DružstvonáslednepredložiloNBSdňa28.4.2010žiadosť
o schválenie dodatkov k prospektu investície, na základe ktorej bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa
§ 21ods.1 písm. a/ zákona č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.5.2010
na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po

opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho
NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k
Prospektu investície, zastavila označené rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady NBS
číslo GUV-1744/2010 z 8.12.2010 a nadobudlo právoplatnosť 16.12.2010).

3. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaná súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie
podľa § 144 ods.4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovenia §129 ods.3 v spojení s §128
ods.1 písm. b/, c/ a h/ a §125c ods.1 v spojení s §127ods.4 zákona č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch
( ďalej aj " ZoCP) a rozhodnutím ODT -10890-4/2010 z 30.05.2011 (právoplatným 18.7.2011) zakázala
Družstvu predaj majetkových hodnôt. Družstvu nezakázala vykonávať inú činnosť, keďže takéto

kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. Žalovaná na základe získaných
poznatkov o činnosti Družstva ako aj obchodníka s CP podala dňa 27.7.2010 orgánom činným v
trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Uznesením Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-
B-2010 zo dňa 16. 11. 2010 bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného

poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1,4 písm. a/ Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie
za to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by žalovaná vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne
postupovala. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č.566/2001
Z.z. o cenných papieroch od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ

majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava schválený Prospekt investície. NBS nevykonávala a ani
nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore
s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, zákona č.566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Súd prvej inštancie

ďalej v rozhodnutí konštatoval, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je
zákonom o cenných papieroch regulovaná len v §126 až §130 . Alternatívne investičné možnosti začala
v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8.6.2011
o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/
ES a nariadení ES č.1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernica EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66

ods.1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do
22.7.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č.203/2011
Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č.566/2001 Z.z. o cenných
papieroch. Vyslovil názor, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy,
akpoškodenýnemôžedosiahnuťuspokojeniesvojejpohľadávkyvočidlžníkovi,ktorýjepovinnýplniť. Na

základeuzneseniaOkresnéhosúduBratislavaIz11.4.2011,sp.zn.3K95/2010 bolnamajetokDružstva
ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený O.. O. U. a veritelia Družstva boli
vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Mal za zrejmé, že
vzhľadom na vznik nároku žalobkyne voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu, žalobkyňapatrila medzi skupinu veriteľov Družstva oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čo
žalobkyňa formou prihlášky do konkurzu urobila. Pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty
popretá ažalobkyňasadomáhaurčeniajejoprávnenostiincidenčnoužalobouvočisprávcovikonkurznej

podstaty. Konkurz vyhlásený na majetok Družstva, rovnako ako konanie o incidenčnej žalobe nie sú
toho času právoplatne ukončené. Súd prvej inštancie zistil, že na rovnakom súde sa vedie konanie pod
sp. zn. 19C 56/2011, v ktorom si Družstvo uplatňuje titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup
žalovanej nárok na náhradu škody, ktoré rovnako nie je právoplatne skončené. Poukazujúc na ustálenú
súdnu judikatúru ( rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz 110/84 , rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005 a rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004 ) posúdil podanú žalobu za predčasnú.

4. Súd prvej inštancie žalobu zamietol ako predčasne podanú aj z dôvodu, že žalobkyňa ako
bývalá členka družstva, ktorá sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom
veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia §243a

ods.4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva
družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia §244 Obchodného zákonníka. Existencia
pohľadávky žalobkyne na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva vylučuje možnosť,
aby sa žalobkyňa domáhala náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobkyňa
nepreukázala, že by sa bez svojej viny bezúspešne domáhala náhrady škody voči subjektom Družstva.

Podľa názoru konajúceho súdu je v danom prípade právne relevantným prípadný nesprávny úradný
postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k
dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by
prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobkyni
vznikla škoda. V konaní nemal za preukázané, že by žalovaná nesprávne úradne postupovala

tým, že riadne nevykonávala bankový dohľad nad uvedenými subjektmi. Priklonil sa k názoru, že
Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 ZoCP. V
súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom
posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), t.j. či obsahuje všetky

údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte
investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaná v konaní preukázala, že nebolo v jej
právomoci schvaľovaťzmluvuoriadení,resp.portfólia.Prospektinvestíciemalpodľazákonaobsahovať
len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP).

NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo
k prekročeniu jej kompetencií. NBS až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či
vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície.

5. Súd prvej inštancie napokon uviedol, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva

a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy
Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Žalobkyňa ako
člen Družstva (podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu,
na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom
družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú

činnosťdružstvaajehoorgánovvzmysleustanoveníObchodnéhozákonníkaaStanovPDSI.Žalobkyňa
nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce z členstva tak, že
by aktívne zasahovala do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov
v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej „O.s.p.“) s prihliadnutím na to, že žalovaná si právo na náhradu trov konania neuplatnila.

7. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.

b/ O. s. p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/
O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.f/ O. s. p.). Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu vo veci
samej žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď

základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.
j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde
ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a
nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len

formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.
z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla

mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o tom,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z..
Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu, že sa mala viac starať o svoje záležitosti
v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti

banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá" s
tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka
s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp.
sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky
Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 ZoCP je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov

o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 ZoCP
( platného v tomto znení od 1. 5. 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt,
ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska
napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka
Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť

vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančnýtrhanáslednepravidelnekontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennými
papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou

obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Y.. preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.

s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t. j. že Družstvo malo všetky
peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a

GLOBAL production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo
konateľom L.. U. Č.I., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na
to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala

právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi ( v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil Zákon o
cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej
pokuty vo výške 10 000 eur nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať

činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupomk svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi s

cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie Zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

8. Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011 č.

ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. 7. 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle Národnej
banky Slovenska dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom
prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo

majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa
majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových
hodnôtazákladnéstrategickézámerypodnikateľskejčinnostiDružstvabolineaktuálneužk31.12.2006.
Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods.
1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP od 31. 12. 2006, avšak Národná banka

Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobkyňa konštatovala, že
existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju
pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože
je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne
vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu.

Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. 4. 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je
povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu
- preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to
ani vtedy, ak žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa

názoru žalovanej a prvoinštančného súdu povinný jej dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z.
nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či
inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do

doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. V odvolaní napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 1. 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom,

resp. predložené účastníkmi konania neboli v značnom počte a rozsahu riadne vykonané spôsobom
podľa § 129 ods. 1 O.s.p..

9. Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní

v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za
účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v
konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné
dôkazy, či už predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovaniadostatočnesprávnezistilskutkovýajprávnystavveci,pričomzjehočinnosti muboliznáme

aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O.s.p.), pretože na prvoinštančnom súde už od 2. 7. 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala
svoje počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim
sa daného prípadu a uviedla, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné ani odhadnúť,
v akej výške a kedy v budúcnosti jej eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška

závisí od výsledku konkurzného konania PDSI. K námietke žalobkyne o riadnom nevykonaní
listinných dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd
oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise a aj tá skutočnosť, že účastnícivyhlásili, že sú im známe všetky listiny, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a preto na ich oboznámení
čítaním netrvali.

10. Odvolací súd po odstránení procesnej vady (doručenia vyjadrenia sa žalovanej k odvolaniu
žalobkyni ) uvedenej v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.7.2017, sp.zn. 1 Cdo 125/2016 ,
ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27.10.2015, sp.zn. 11Co 21,22/2015 a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie, preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (378
ods. 1, § 379, § 380 ods. 1 a zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na
náhradu škody spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191

ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite a v dostatočnom rozsahu odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

11. Sprihliadnutím naobsahsúdnehospisuaznehovyplývajúciskutkovýstav,nezistiacvpostupesúdu
prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), odvolací

súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi
týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti vzťahujúcej sa k výroku,
ktorým zamietol žalobu na náhradu škody spôsobenej orgánom štátu, v ktorom dostatočne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom
sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej

inštancie ( § 387 ods.2,3 C.s.p.).

12. V súvislosti so žalobkyňou podaným opravným prostriedkom odvolací súd upozorňuje, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu

ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byťnapadnuté
rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe
uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov
žalobkyne obsiahnutých v podanom odvolaní a v záujme riadneho vysporiadania sa s odvolacími
námietkami žalobkyne dopĺňa nasledovné.

13.Kžalobkyňou uplatnenémuodvolaciemudôvodupodľa§205ods.2písm.d/O.s.p.vzneníúčinnom
do 30.6.2016 (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po

právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.
s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne

súajtakéskutkovézistenia,ktorésúdprvejinštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej

veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.14. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V
posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil

správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím
súdom zistená.

15. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je v danom prípade
ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu

objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

16. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností

toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu

ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

17. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba
javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a

následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom
otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.18. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre

takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak
by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,
príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť

príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

19. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

20. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).

21. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný

nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah
tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona
č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od

1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava
schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových

hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001
Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od
vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov
v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128
ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zákon č. 566/2001 Z.z.

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať.
NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa.
NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v

zmysle ust. §§ 126 až 130 zákona č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca
si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z.z. v znení platnom
do 21.7.2013; §§ 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom
č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na

ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To
isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva
nemala vedomosť.

22. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

23. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny

na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s §
5 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť

(čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až
do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. 12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3. 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával
obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska. Činnosť

Družstva, ktorého bol žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými
prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným
majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

24. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK -

9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16 596,96
eur, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9 958,18 eur a následne rozhodnutím zo dňa 21.12. 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže v konaní

domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten

účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

25. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákona č.
514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

26. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v
odvolaní poukazovala žalobkyňa, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento
rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie
konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší

súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady
škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok
dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti
štátu sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhovéhouznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R
48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti
uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí

prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka
môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej
správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani
na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej
triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR

nevyplývazáver, žežalobuonáhraduškodyprotištátumožnopodaťvktoromkoľvekštádiukonkurzného
konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že a/ predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený
neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, b/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno
zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení
konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo

k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú
správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k
čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie
je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť
ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvej inštancie i v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

27. Vo vzťahu k námietke žalobkyne k okolnosti, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. v tom čase platného ust. § 129 O.s.p.
treba uviesť, že v sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (od
1.7.2016 ust. § 204 C.s.p.) sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba ,
následné podania žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne stranám súdom prvej inštancie
doručované pred pojednávaním nariadeným na deň 25.11.2014, resp. v jeho priebehu. Zo zápisnice

z pojednávania súdu nariadeného na deň 25.11.2014 vyplýva, že v jeho priebehu súd prvej inštancie
akceptoval zhodné vyhlásenie prítomných účastníkov o tom, že sú "im známe všetky listiny, ktoré
sú súčasťou súdneho spisu a preto na ich oboznámení čítaním netrvajú". Uvedené znamená, že
žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie o riadnom nevykonaní dokazovania
nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. v

znení účinnom do 30.6.2016 nebolo odvolacím súdom zistené.

28. Postup súdu prvej inštancie v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol ako nadbytočné
vykonanie žalobkyňou navrhnutých dôkazov špecifikovaných v podaniach z 16.3.2012, 11.4.2013,
11.6.2013 a 10.01.2014 (vrátene navrhnutého dôkazu zabezpečením účtovníctva družstva PDSI,

vyžiadaním správy o stave konkurzu a výsluch svedkov L.. R. M. Y.., F.. T., L.. Š.S., L.. M. G. V. L.. Z. T.),
bol rovnako v súlade s vtedy platným ust. § 120 ods.1 O.s.p.. V zmysle citovaného ustanovenia súd nie
je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Na základe uvedeného je potom možné za

nedôvodnú považovať i námietku žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2
písm. c/ O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016).

29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej

odvolaním, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, podľa § 387 ods. 2 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

30.Onáhradetrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal proti žalobkyni nárok

na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).