Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 14, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/167/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313215591
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4313215591.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: CEE COLLECT FUND 1 ltd. So
sídlom Agiou Nikolaou, 67-69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408 Nikózia, Cyprus, zastúpený: BBH
advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Gorkého 3 Bratislava, proti žalovaným: 1/ U. M., nar. XX. XX.
XXXX, bytom D., A. č. XXX/XX, 2/ P. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., A. XXX/XX, o zaplatenie 714,11
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 20. februára
2015 č.k. 7C/181/2014-128, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní v prvom a v druhom rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia
povinnosti žalovaným v prvom a v druhom rade spoločne a nerozdielne sumu 714,11 eura s 8,50%
ročným úrokom z omeškania od 09. 08. 2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Za preukázaný
mal skutkový stav, podľa ktorého právny predchodca žalobcu - VÚB, a.s., uzavrel so žalovanými v
prvom a v druhom rade dňa 20. 09. 2004 Zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č. 110/04/45300
(ďalej len „zmluva o spotrebnom úvere“), podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (zákon číslo

513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov). Na základe zmluvy poskytol veriteľ dlžníkom bezúčelový
úver vo výške 3983,27 eura (120 000 Sk), s lehotou splatnosti 60 mesiacov, mesačnou splátkou 94,07
eura, úrokovou sadzbou 12,90% ročne, poslednou splátkou dňa 20. 09. 2009, ročnou percentuálnou
mierou nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 8,56%, celkovými nákladmi dlžníka 6005,17 eura, z
toho výška istiny 3983,27 eura a výška úrokov a poplatkov 2021,90 eura. Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám.
Žalovaní poskytnutý úver nesplácali riadne a včas. Dňa 20. 08. 2012 bola uzavretá Zmluva o postúpení

pohľadávok medzi pôvodným veriteľom - VÚB, a.s. a žalobcom, predmetom ktorej zmluvy bola aj
pohľadávka voči žalovaným. Po právnej stránke súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil
ustanoveniami § 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 4 ods. 5 zákona číslo 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, účinnom ku dňu 20. 09. 2004 v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“), § 54 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka
(zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) a § 5b zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Nestotožnil sa

s tvrdením žalobcu, že zmluva o spotrebnom úvere sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka z
dôvodu, že je to práve Obchodný zákonník, ktorý komplexne upravuje úverovú zmluvu ako takú, teda
ide o absolútny obchod. Taktiež sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že nárok si žalobca žalobou podanou
na súde uplatnil včas, keďže pri posudzovaní otázky premlčania je potrebné vychádzať z ustanoveníObchodného zákonníka, teda zo štvorročnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie po vyhodnotení
dôkazov dospel k záveru, že predmetná zmluva o spotrebnom úvere, ktorú uzavrel právny predchodca
žalobcu so žalovanými, je zmluvou spotrebiteľskou podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona

o spotrebiteľských úveroch a preto je následne potrebné podriadiť hodnotenie tohto vzťahu týmto
právnym normám. Zo strany právneho predchodcu žalobcu bol poskytnutý úver žalovaným v rámci jeho
podnikateľskejčinnostiažalovanívprvomavdruhomradepriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvy
nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, ale ako spotrebiteľ. Primárne
preto na daný právny vzťah je potrebné použiť špeciálne predpisy zákona o ochrane spotrebiteľa,

resp. Občianskeho zákonníka. Aj keď v zmysle § 261 ods. 3 písm. b/ Obchodného zákonníka ide
o tzv. absolútny obchod, ale nakoľko sa jedná o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo by možné
použiť právnu úpravu Obchodného zákonníka iba v prípade, ak by bola výhodnejšia pre spotrebiteľa.
Takto sú naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. V danom
prípade žalovaní v prvom a v druhom rade boli povinní vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi
(resp. právnemu predchodcovi žalobcu) do 20. 09. 2009. Trojročná premlčacia lehota začala plynúť

odo dňa nasledujúceho po konečnej splatnosti úveru, teda od 21. 09. 2009 a uplynula dňa 21. 09.
2012, teda pred podaním žaloby na súd, ktorú žalobca podal dňa 12. 08. 2013. Podľa § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa, súd musí prihliadnuť na premlčanie ex offo, teda naň prihliada v spotrebiteľských
vzťahoch aj bez námietky žalovaného. Prechodné ustanovenia tohto zákona neriešia účinnosť § 5b
od konkrétneho dátumu, potom súd môže kedykoľvek prihliadnuť na námietku premlčania nároku v

spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ ochraňujú práva spotrebiteľa. Keďže žaloba bola podaná žalobcom po
uplynutí premlčacej doby, súd prvej inštancie žalobu zamietol a ďalej sa nezaoberal samotnou podstatou
záväzku žalovaných voči žalobcovi, keďže po premlčaní v spotrebiteľskom vzťahu nie je možné
žalobcovi priznať žalovanú sumu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) a úspešným

žalovaným náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnili.

2.Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca namietajúc nesprávne právne posúdenie
veci, namietajúc aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, nepopierajúc spotrebiteľský
charakter zmluvy o spotrebnom úvere. Predmetnú zmluvu uzavreli žalovaní s právnym predchodcom

žalobcu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a preto tento právny vzťah predstavuje tzv.
absolútny obchod s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka a to bez
zreteľa na povahu účastníkov tohto právneho vzťahu, pričom rozhodujúcim znakom je forma vzťahu a
nie jeho subjekty. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 9Co/224/2001 zo dňa 27. 11.
2012, sp.zn. 10Co 385/2010 Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 05. 2012 sp.zn. 3Cob/176/2011,

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo/12/2010, 1Cdo 120/2010, 5Cdo
120/2010 zo dňa 29. 03. 2012. Je toho názoru, že právny predchodca žalobcu bol oprávnený uzavrieť
zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa Obchodného zákonníka, pričom však jednotlivé ustanovenia
nesmú odporovať ustanoveniam Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. K
aplikácii ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka namietal, že je nepatričné podraďovať dĺžku

premlčacej doby v Občianskom zákonníku pod ochranu spotrebiteľa. Takýmto prístupom by získaval
spotrebiteľ viac práv, než mu patrí podľa vyvážených európskych štandardov. Poukázal na odborný
článok JUDr. D. Vymazala, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. 10. 2013 sp.zn.
9Co/50/2013, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Cdo/3337/2010. V prípade
aplikácie Obchodného zákonníka, premlčacia doba neuplynula, keďže začala plynúť dňa 21. 09. 2009 a

žaloba bola podaná dňa 09. 08. 2013. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že na predmetný záväzkovo-právny vzťah je potrebné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka ohľadom premlčania, čo malo vplyv aj na nesprávne právne
posúdenie a rozhodnutie v časti úrokov z omeškania, nakoľko ani úroky z omeškania neboli z rovnakých
dôvodov, ako istina, premlčané. Namietal i nepriznanie úrokov z omeškania a keďže nesprávne právne

posúdil premlčanie nároku, má žalobca za to, že súd prvej inštancie v tejto časti nedostatočne zistil
skutkový stav a preto je v tejto časti rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalobca namieta tiež vady konania,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, nakoľko súd prvej inštancie nerešpektoval
základnú zásadu súkromného práva, a to rovnosť procesných strán a nezabezpečil spravodlivú ochranu
práv a oprávnených záujmov obidvoch účastníkov konania. Keďže žalovaní v prvom a v druhom

rade nikdy nespochybnili existenciu nároku žalobcu, jeho výšku, ani právny dôvod jeho vzniku a v
priebehu celého konania sa k žalobe nevyjadrili, pričom žalovaná v druhom rade na pojednávaní dňa
21. 11. 2014 žiadala súd o odročenie za účelom mimosúdnej dohody, čím vlastne pred súdom uznala
pohľadávku žalobcu ako dôvodnú je žalobca toho názoru, že súd prvej inštancie neprimerane zvýhodnilžalovanú stranu. Žalobca riadne preukázal dôvodnosť ním uplatňovaného žalobného návrhu, ako aj
skutočnosť, že jeho nárok nie je premlčaný, doložil svoje tvrdenia listinnými dôkazmi, žalovaní boli v
priebehu konania nečinní, súd prvej inštancie konal svojvoľne a dospel k arbitrárnemu rozhodnutiu,

keď bez relevantného odôvodnenia zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu. Namieta, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku nezodpovedá kritériám ustanovených v § 157 ods. 2 OSP. Súd prvej inštancie sa
nevysporiadal, keď riadnym spôsobom neuviedol, akými úvahami pri hodnotení dôkazov v dotknutom
prípade postupoval, aké dôkazy bral do úvahy a na základe akých ustanovení zákona rozhodol o
zamietnutí nároku žalobcu v celom rozsahu. Z tohto dôvodu je preto nepreskúmateľné, nepresvedčivé a

protiústavné. Vzhľadom k tomu, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje akékoľvek odôvodnenie,
zdôvodňujúce rozhodnutie, má žalobca za to, že konanie súdu prvej inštancie má vadu, ktorá má za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žiada preto zaviazať žalovaných v prvom a d druhom rade
zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 714,11 eura s 8,50% p.a. úrokom z omeškania zo sumy
714,11 eura od 09. 08. 2013 do zaplatenia a zaplatiť trovy konania, resp. zrušiť napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie a vrátiť vec na ďalšie konanie.

3.Žalovaní v prvom a v druhom rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania

žalobkyne podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení
§ 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené a preto napadnutý
rozsudok vo veci samej, ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5.V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol podľa procesných ustanovení zákona číslo 99/1963
Zb., Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30. 06. 2016. Od 01. 07. 2016 nadobudol
účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní podanom žalovaným proti rozsudku súdu prvej

inštancie, v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku.

6.Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 714,11 eura
s úrokom z omeškania z titulu nesplateného úveru, poskytnutého žalovaným právnym predchodcom
žalobcu - VÚB, a.s. na základe zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej dňa 20. 09. 2004. Na základe tejto

zmluvy poskytol veriteľ dlžníkovi sumu 3983,27 eura, úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 12,90%
ročne, s konečnou splatnosťou dňa 20. 09. 2009. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu
premlčania nároku, aplikujúc ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca s rozhodnutím
súdu nesúhlasil, odvolaním napadol rozsudok a domáha sa vyhovenia jeho žalobe, resp. zrušenia
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci na ďalšie konanie namietajúc aplikáciu

ustanovení Občianskeho zákonníka a tiež aplikáciu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa
ako aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

7.Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8.V danej veci súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a
na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s
ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po
právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a

preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Odvolací súd iba
poznamenáva, že je potrebné mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom
tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak

zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

9.Odvolací súd považuje za potrebné, zdôrazňujúc správnosť posúdenia danej veci súdom prvého
stupňa, jej náležité odôvodnenie, iba poukázať na skutočnosť, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu
prvej inštancie dňa 12. 08. 2013 domáhal zaplatenia sumy 714,11 eura s príslušenstvom. Žalobu

zdôvodnil uzatvorením zmluvy o spotrebnom úvere právnym predchodcom žalobcu (VÚB, a.s.) a
žalovanými dňa 20. 09. 2004, postúpením pohľadávky a neplnením povinnosti žalovaných splatiť dlžnú
sumu. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok založil na premlčaní nároku žalobcu, keď na premlčaciu
lehotu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa.

10.Odvolací súd sa stotožnil s posúdením veci - námietky premlčania podľa Občianskeho zákonníka,
keď za začiatok plynutia premlčacej lehoty považoval deň nasledujúci po dni konečnej splatnosti úveru,
dohodnutého v Zmluve o úvere zo dňa 20. 09. 2004, t.j. 21. 09. 2009 (konečná splatnosť bola dohodnutá
ku dňu 20. 09. 2009), pričom posledným dňom premlčacej lehoty bol deň 21. 09. 2012. Za situácie, že
žalobca podal žalobu súdu dňa 12. 08. 2013, je potrebné konštatovať, že nárok žalobcu bol uplatnený

na súde po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Odvolanie žalobcu preto v tejto časti nie je dôvodné.

11.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dňa 01. 04. 2015 nadobudla účinnosť
novela ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ku ktorému bola pripojená veta, že na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Táto novela bola prijatá zákonom
č. 102/2014 Z. z. a v podstate reagovala na ustálenú rozhodovaciu prax súdov pri použití noriem
Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských zmluvách. Tento záver odvolacieho súdu je v súlade so
záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo
14/2014, ale aj 8MCDo 3/2015, 4MCdo 17/2014, 8MCdo 13/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods.

2 tretej vety Občianskeho zákonníka, sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka na
všetkyprávnevzťahy,ktorýchúčastníkomjespotrebiteľ,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyobchodného
práva, toto ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Súd prvej
inštancie preto správne aplikoval trojročnú premlčaciu dobu podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Od
nasledujúceho dňa po splatnosti úveru (21. 09. 2009), mohol žalobca uplatniť svoj nárok na zaplatenie

žalovanej sumy a lehota na uplatnenie nároku mu uplynula 21. 09. 2012. Žalobca podal žalobcu na súd
12. 08. 2013, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu preto námietku žalobcu, uvedenú
v podanom odvolaní a týkajúcu sa podľa jeho názoru nesprávnej aplikácie ustanovenia Občianskeho
zákonníka o premlčaní, odvolací súd neakceptoval a vyhodnotil ju ako účelovú a neopodstatnenú a to
predovšetkým s poukazom na súdnu prax.

12.Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 01. 05. 2014 ukladá súdu
prihliadnuť, aj bez návrhu, na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku. Aplikovaním tohto ustanovenia
ex offo (čo je zákonnou povinnosťou súdu), správne súd prvého stupňa posúdil v danej veci, aj bez

návrhu, a na základe zákona, premlčanie nároku žalobcu. Keďže dospel k záveru o neskorom uplatnení
práva žalobcom, správne, z dôvodu premlčania, jeho nárok zamietol. Odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, pretože sa s týmto záverom v plnom rozsahu stotožnil.
Keďže priamo zákon o ochrane spotrebiteľa ukladá súdu ex offo aplikovať ustanovenie § 5b aj beznávrhu spotrebiteľa, resp. bez vznesenia námietky premlčania spotrebiteľom, je v tomto smere námietka
žalobcu, uvedená v podanom odvolaní, irelevantná, nakoľko súd je viazaný zákonom a je povinný
aplikovať ustanovenia zákona na daný prípad.

13. Žalobca v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, keď podľa jeho názoru, z tohto rozsudku nie je zrejmé akými úvahami sa súd
prvej inštancie pri rozhodovaní a zamietnutí žaloby pre premlčanie riadil a postupoval. Keďže následne
sa nezaoberal a ani nepriznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania, je aj v tejto časti rozhodnutie

nepreskúmateľné, nakoľko nedostatočne zistil skutkový stav. K tejto argumentácii žalobcu, odvolací
súd iba poznamenáva, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia za tzv. inú vadu konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení zo dňa 23. 11.
2010 sp.zn. 5Cdo 218/2010 konštatoval, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v
tom,žeosobámnemožnobrániťvuplatneníprávaaleboichdiskriminovaťprijehouplatňovaní,obsahom
tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami a právnym i názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

14.NarokovaníobčianskoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorésauskutočnilo
03. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá
inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované i v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, považuje odvolací súd

za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre
to, aby žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie v
odôvodnení jasne, zrozumiteľne a určite zdôvodnil, prečo žalobu žalobcu z dôvodu premlčania zamietol.
Dostatočným spôsobom sa zaoberal aj odôvodnením svojich úvah, podľa ktorých v danej veci aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní a nie Obchodného zákonníka tak, ako sa dožadoval

žalobca a ktoré názory prezentoval v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok
dostatočnýmspôsobomodôvodnil,pričomsvojeprávnezáveryanázorydostatočnýmspôsobomuviedol
v odôvodnení tohto rozhodnutia. Neakceptovanie názorov a právnych záverov žalobcu, nemôže mať
predsa za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

15. Žalobca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie premlčania
jeho nároku. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. V danej veci nesporne súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého
vyvodil správne tak skutkové ako aj právne závery a zároveň aj správne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka o premlčaní. Zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným
spôsobom vysvetlil dôvod tejto aplikácie. Argumentáciu súdu prvej inštancie doplnil v tomto rozhodnutí
i odvolací súd. Z tohto dôvodu preto námietku žalobcu, týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia

danej veci, odvolací súd neakceptoval a vyhodnotil ju ako účelovú.

16. Taktiež k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal a nezisťoval dostatočným
spôsobom skutkový stav veci, týkajúci sa nepriznania úrokov z omeškania, odvolací súd iba
poznamenáva, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď ako prioritnú otázku si vyriešil otázku

premlčania nároku žalobcu a keď dospel k záveru o splnení podmienok premlčania tohto nároku, ďalej
sa už uplatneným nárokom žalobcu, týkajúcom sa zaplatenia istiny a úrokov z omeškania, zaoberať
nemohol. Márne uplynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku a skúmanie splnenia podmienokpremlčania nároku žalobcu v spotrebiteľských právnych vzťahoch, je súd povinný skúmať a vyhodnotiť
ex offo, teda aj bez vznesenej námietky premlčania (§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa).

17. Žalobca v podanom odvolaní namieta tiež nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci. Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom, stotožniac sa s napadnutým
rozsudkom súdu prvej inštancie, je tento odvolací dôvod bezpredmetný a účelový, z ktorého dôvodu
sa odvolací súd ním ani nezaoberal. Žalobca bol v konaní neúspešnou stranou v konaní a preto mu
náhrada trov konania neprináleží (ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, ustanovenie § 255 ods. 1 CSP).

18. Žalobcom vytýkané vady konania, ktoré majú mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej a týkajúce sa údajného porušenia a nerešpektovania základnej zásady súkromného práva, t.j
rovnosti procesných strán a spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov oboch strán konania,
sú podľa názoru odvolacieho súdu účelové a neopodstatnené. Založiť porušenie tejto základnej zásady
procesného konania na tvrdení, že žalovaný v prvom rade bol počas celého konania pasívny, žalovaná

v druhom rade žiadala odročiť pojednávanie (dňa 21. 11. 2014) za účelom mimosúdnej dohody, čím
vlastne uznala pohľadávku žalobcu ako dôvodnú, kým na druhej strane žalobca preukázal dôvodnosť
ním uplatňovaného žalobného návrhu, je nedôvodné a účelové. Aj za situácie, že by žalovaná v druhom
rade, podľa názoru žalobcu, uznala svoj záväzok voči žalobcovi, k čomu odvolací súd konštatuje, že
vôbec neboli splnené podmienky uznania dlhu, a opätovne uvádza, že súd prvej inštancie aj napriek

týmto skutočnostiam bol povinný aplikovať ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže
mu to zákon priamo ukladá. Takýto postup súdu prvej inštancie nie je možné hodnotiť ako arbitrárny
a svojvoľný, keďže postupoval iba tak, ako mu to zákon ukladá. Už vôbec nie je možné tento postup
súdu prvej inštancie hodnotiť ako nesprávny, zakladajúci vadu konania, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej.

19.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20.Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacípodľaustanovení§396 a§262ods.1

CSP,úspešnýmžalovanýmvprvomavdruhomradevznikloprávonanáhradutrovodvolaciehokonania.
Ovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.1CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21.Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).