Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 31, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/273/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7815204413
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7815204413.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov
senátu JUDr. Juraja Tymka a JUDr. Pavla Naďa, v exekučnej právnej veci oprávneného: PRO CIVITAS,
s.r.o., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou, AK Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnej: M. H., nar.: XX. XX.
XXXX, bytom J. XXX, O., vedenej u súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej, Exekútorsky úrad Bratislava,

Vajnorská 100/A, Bratislava, pod sp. zn. EX 808/15, pre vymoženie istiny 907,19 eur s príslušenstvom,
v konaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č. 12Er/401/2015-42 zo dňa 13. 11. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie na
vykonanie exekúcie.

2. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie proti
povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. v Bratislave sp. zn. KS-C/0912/0292
zo dňa 04. 01. 2013. Návrh na vykonanie exekúcie bol doručený exekútorovi dňa 31. 03. 2015.

3. Citoval ustanovenie § 243d ods. 1, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej len "ZRK"), § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r),

5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ").

4. Zistil, že právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a. s.) a povinná uzavreli dňa 05. 11. 2009
úverovú zmluvu, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 1.000 eur a ten sa zaviazal
splatiť spolu s úrokom v dohodnutých mesačných splátkach. Súd posúdil predmetnú zmluvu medzi
predchodcom oprávneného a povinným ako zmluvu spotrebiteľskú, pretože pre posúdenie právneho

vzťahu účastníkov zmluvy nie je rozhodujúce, ako je zmluva označená, ale rozhodujúci je jej obsah, teda
či spĺňa zákonné podmienky pre právne posúdenie zmluvy ako spotrebiteľského úveru. Predchodca
oprávneného mal v čase uzavretia zmluvy v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, teda pri
poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný vystupoval
v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Z úverovej zmluvy je evidentné, že táto je uzatvorená na pripravenom

tlačive, do ktorého sú vpísané údaje o povinnom a výške úveru. Povinný nemal možnosť zmeniť obsah
všeobecných obchodných podmienok poskytovateľa úverov, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť uzatvorenejspotrebiteľskej zmluvy. Mohol len akceptovať, alebo neakceptovať zmluvu o úvere ako celok. Uvedený
záver súdu potvrdzuje množstvo obdobných vecí vedených na tunajšom súde, v ktorých oprávnený a
predchodca oprávneného vystupujú.

5. Ďalej súd konštatoval, že predchodca oprávneného sa domáhal svojich práv z uzavretej zmluvy o
úvere pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.
s., ktorý založil svoju právomoc na rozhodovanie v spore na základe rozhodcovskej doložky dohodnutej
v čl. 3 bod 7 v spojení s bodom 11.2 Obchodných podmienok a bodom 10 Všeobecných obchodných

podmienok právneho predchodcu oprávneného. Riešenie sporov - rozhodcovskú doložku upravujú
Obchodné podmienky pre úver, ktoré tvoria prílohu Zmluvy o úvere.

6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná (v
zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach) a spotrebiteľovi predložená na podpis nesvedčí
o jej individuálnom dojednaní. Rozhodcovská doložka bola určená vo Všeobecných obchodných

podmienkach dodávateľa a v zmluve o úvere je riešená len odkazom. Rozhodcovská doložka úplne
splýva s ostatnými obchodnými dojednaniami, o ktorých je známe, že sa s nimi spotrebiteľ často
vôbec neoboznamuje, napriek tomu, že v samotnej zmluve deklaruje opak. Dodávateľ si musel byť
istý jej prijatím, keďže spotrebiteľ nemal možnosť do nej zasiahnuť, či ju odmietnuť po uzavretí
zmluvy. Spotrebiteľ (povinný) mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným

podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol
vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Za individuálne
dojednanie nemožno považovať také dojednanie, ktorého obsahom je vzdanie sa výslovne alebo
konkludente)práva,ktoréspotrebiteľovipriznávaOZ,aleboznamenázhoršeniepostaveniaspotrebiteľa.
Súd preto konštatoval, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a javí sa, že účelom

rozhodcovskej doložky bolo predovšetkým zabezpečiť oprávnenému možnosť domáhať sa práv proti
povinnému pred rozhodcovským súdom, ktorý si sám určil a zakotvil do všeobecných obchodných
podmienok.

7. Uzavrel, že praktickým ustanovením o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v úverových

zmluvných podmienkach spoločnosti je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje
práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie
rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi
dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in
fraudem legis). Spôsobuje tým značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah, čím napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky v zmysle § 53 ods. 1 OZ a je v súlade s § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Keďže
rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť, a ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností z takejto
doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Rozhodnutie na jej základe tak nemá legitimitu a nie je

spôsobilý exekučný titul.

8. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie žiadosť súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

9. V zákonom stanovenej lehote podal oprávnený cestou advokátky JUDr. Veroniky Kubrikovej, PhD.,
Martinčekova 13, 821 01 Bratislava proti uzneseniu odvolanie z dôvodov podľa ustanovení § 205 ods.
2 písm. a), d), e), f) a ustanovení § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O. s. p. V tejto súvislosti poukázal na
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle tohto ustanovenia je exekučný súd
oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku, nakoľko tým prekračuje zákonné limity pre skúmanie
podmienok pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd pri skúmaní rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný
súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako exekučný súd. Zastával názor, že je v

rozpore so zákonnou úpravou, aby bol súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku oprávnený
preskúmavať rozhodcovskýrozsudokajzhľadiskasúladusovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi
na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo 159/2009. Uviedol, že skúmanie listinných dôkazov v konaní, ktoré predchádzalovydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného tituluje arbitrárnym a svojvoľným postupom súdu,
ktorý je v rozpore s ustanovením § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na ustanovenie
§159Občianskehosúdnehoporiadku auviedla,žedoručenýrozhodcovskýrozsudok,ktorýužnemožno

preskúmaťpodľaustanovenia§37zákonaorozhodcovskomkonanímápreúčastníkovrozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, z čoho vyplýva, že predstavuje prekážku pre
opätovné prejednanie veci. Právny predchodca oprávneného uzatvoril s povinným platnú rozhodcovskú
doložku.

10. Bol toho názoru, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 je záväzný pre účastníkov
aj pre všetky orgány, čím tvorí prekážku "res iudicata". Zdôraznil, že uvedeným konaním súdu prvého
stupňa dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na Nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 a sp. zn. PL. ÚS 21/08 Namietal, že

súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukázala na viaceré
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. II. ÚS 499/2012, uznesenie sp. zn.
I. ÚS 17/01, nález sp. zn. I. ÚS 390/08, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 110/09, nález sp. zn. I. ÚS 335/06,
uznesenie sp. zn. III. ÚS 264/05. Súd prvého stupňa považoval rozhodcovskú zmluvu za neplatnú bez
toho, aby riadne zdôvodnil, v čom spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa, pričom nezohľadnil ani vôľu účastníkov konania vyjadrenú podpisom
zmluvy. Poukázal tiež na Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti
Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s, z ktorého je zrejmé, že každá zo strán si vyberá jedného
člena a podieľa sa aj na výbere predsedajúceho člena senátu. Zdôraznil, že rozhodcami sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky

rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán.

11. Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím jej súd odňal možnosť konať
pred súdom. Uviedol, že súd nesprávne aplikoval sekundárne právo Európskej únie a pokiaľ by súd
dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nie je možné

uvedený záver vyvodiť z použitia smernica Rady 93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Uvedená smernica je totiž aktom sekundárnej povahy, ktorý má indikatívny význam a v žiadnom prípade
interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre ESD, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda ani voči účastníkom
tohto konania, bezprostredne záväzná. Poukázal na odlišnú rozhodovaciu činnosť súdov pokiaľ ide o
posúdenie žiadosti o udelenie poverenia, čím dochádza k porušovaniu právnej istoty a neprimeranému

zvýhodňovaniu povinného tým, že exekučný súd, nahrádza pasivitu povinného. Zdôraznil, že exekučný
súd jej svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Navrhla napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdnej
exekútorky o udelenie poverenia vyhovieť resp. napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

12. Súdny exekútor a ani povinná sa k predmetnému odvolaniu v stanovenej lehote písomne nevyjadrili.

13. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
"CSP"), ktorý dňom svojej účinnosti v zmysle § 473 CSP zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov bol Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP
povinný pri rozhodovaní o odvolaní aplikovať CSP ako nový procesný predpis.

14. Krajský súd v Košiciach príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané
odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v

zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 378 - 384 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie po vecnej stránke a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
je vecne správne a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s., Bratislava,
Trnavská cesta 7, IČO: 35 862 882 sp. zn. KS-C/0912/0292 z 04. 01. 2013 s právoplatnosťou dňa 27. 02.
2013 a vykonateľnosťou 03. 03. 2013. Na základe uvedeného rozhodcovského rozsudku bol žalovaný
(povinný) zaviazaný zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) istinu vo výške 907,19 eur, úrok vo výške 25 %ročne zo sumy 907,19 eur od 02. 04. 2012 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 907,19 eur od 02. 04. 2012 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania
vyčíslenú ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po predčasnej splatnosti celého

úveru vo výške 80,06 eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú za obdobie odo dňa
nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po predčasnej splatnosti celého úveru do
dňa 01. 04. 2012 vo výške 314,81 eur, sumu dlžných poplatkov vo výške 38,18 eur, náhradu poplatku za
rozhodcovské konanie vo výške 53,61 eur, a to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku.

16. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že jej predmetom bolo poskytnutie peňažných prostriedkov
povinnej za splnenia podmienok stanovených bankou, do výšky uvedenej v zmluve.

17. Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku
odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov

existujú z nej výnimky.

18. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

19.Priskúmaní,čiexekučnýtitulbolvydanýorgánomnatooprávneným,máexekučnýsúdprávoposúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo
1/2012 zo dňa 21.03.2012 "skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej

veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a
to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul
nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný

titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu
práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa." V tomto smere preto nebola odvolacia námietka oprávneného opodstatnená.

20. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

21. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v

spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

22. Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa
rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

23. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.24. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

25. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého je zmluva o úvere
uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a vzhľadom na to, je na daný právny vzťah možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch.
Oprávnený je zmluvnou stranou, ktorý pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojho podnikania; a povinný

je zmluvnou stranou, ktorý nekonal ako podnikateľský subjekt, pričom v priebehu odvolacieho konania
nebolo oprávneným preukázané, že povinná pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Navyše, povinný je v zmluve o úvere
identifikovaný rodným číslom a nie identifikačnými znakmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa.
Súd prvého stupňa preto v danom prípade správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch.

26.Priskúmaní,čiexekučnýtitulbolvydanýorgánomnatooprávneným,máexekučnýsúdprávoposúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. V danom prípade je v bode 10.2.2. Všeobecných
obchodnýchpodmienokkúverovejzmluvezakotvenározhodcovskádoložka,podľaktorejBankaaKlient

sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú
z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov alebo vykonávaní
bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy v nasledujúcom znení:

a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie

Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v
čase začatia rozhodcovského konania,

b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a

účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.

27. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný

súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy.

28. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 Najvyšší súd Slovenskej
republiky uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej rozhodcovskej

zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať
rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je
logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi
zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.

29. Ďalej v uznesení zo dňa 21. 03. 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci

materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. To znamená, že princíp "vigilantibus iura sripta
sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností)
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

30. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská

doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka
(v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo "najmä") uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné.
Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, preto súd môže označiťza neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto
aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v

rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom.

31. Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného
znenia ustanovenia § 53 ods. 4 pod písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 2008
novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z. z. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v

rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený
podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o
individuálnedojednanejpodmienkespotrebiteľskejzmluvy.Jednásaoneprimeranúzmluvnúpodmienku
a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa
uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný.

32. Súd prvej inštancie správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ktorá je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase
uzavretia zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval,
že "ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej

strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez
návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou

podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide
o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi."

33.Dojednanierozhodcovskejdoložky,vzmyslektorejjenakonaniezozmluvy oprávnenýlenkonkrétne
určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej

republiky.

34. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s ustanovením §
54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv
sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

35. Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 05. apríla 1993 považuje odvolací súd za
neopodstatnenú. Súd prvej inštancie v žiadnom prípade nevychádzal z priameho účinku smernice a
neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie, ktorý by mal interpretačný význam.

Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa jedná o článok 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako sekundárneho prameňa komunitárneho
práva. Smernica je rovnako ako nariadenie záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého
dosiahnutie predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom,
ktorý si sami zvolia. Tento proces sa nazýva implementácia, ktorou zásadne rozumieme aj prebratie

smernice prijatím vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu. V Slovenskej republike
sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľskom práve (ustanovenie § 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do
Európskej únie (dňa 01. 05. 2004). Súd prvej inštancie správne poukázal na ustanovenia Občianskeho
zákonníka upravujúce spotrebiteľské právo, preto bola odvolacia námietka oprávneného aj v tejto časti

neopodstatnená.

36. V danom prípade súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný
rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a

preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.

37. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP.38. O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd podľa § 262 CSP v spojení s § 255 CSP rozhodol
tak, že žiadna strana konania nemá nárok na ich náhradu, pretože oprávnený nebol v konaní úspešný

a povinnej žiadne trovy konania nevznikli.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).