Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 22, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/186/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716204255
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7716204255.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu H.. O. K., narodeného X. Q. XXXX,
bývajúceho G. XXX/X, B. S., zastúpeného JUDr. Ivanom Vankom, advokátom, Advokátska kancelária
Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, so sídlom Floriánska 19, Košice, proti žalovanej Slovenskej
republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej, ako aj žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce zo dňa 10. apríla 2017 č.k. 19C/95/2016-80 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 10.
apríla 2017 č.k. 19C/95/2016-80 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.000 €, spolu s úrokom
z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 6.000 € od 6. augusta 2015 do zaplatenia, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej
republiky zo dňa 10. novembra 2011 spisová značka PPZ - 148/BPK - V - 2011 bolo proti žalobcovi
vznesené obvinenie za zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, 4 písm. a/ Trestného zákona v
jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa §
261 ods. 1,2 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 9. januára 2014 bola na žalobcu podaná obžaloba,
pre prečin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev v štádiu pokusu formou

spolupáchateľstva v jednočinnom súbehu so zločinom subvenčného podvodu v štádiu pokusu formou
spolupáchateľstva. Konanie sa viedlo pred Špecializovaným trestným súdom v Pezinku (pracovisko
Banská Bystrica - poznámka odvolacieho súdu) pod spisovou značkou BB - 4 T 1/2014. Dňa 1. októbra
2014 bol žalobca spod obžaloby oslobodený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica č.k. BB-4T/1/2014-1126, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6. októbra 2014. Po citácii
§ 3 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu podania žaloby (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“,), § 5

ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 15 ods. 1,2 zákona č. 514/2003
Z.z., § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z., § 18 ods. 1,3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 19 ods. 1 až 3
zákona č. 514/2003 Z.z. dospel súd k záveru, že návrh žalobcu je v časti dôvodný.3. Žalobca listom zo dňa 29.1.2015 (podaným na prepravu 3.2.2015) požiadal Generálnu prokuratúru
SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti s trestným konaním vedenom proti
nemu a uplatnil si právo na náhradu škody 1.000 € ako trovy právneho zastúpenia a nemajetkovú

ujmu vo výške 12.500 €. Generálna prokuratúra listom zo dňa 19.2.2015 postúpila žiadosť na konanie
Ministerstvu spravodlivosti SR ako orgánu príslušnému na konanie. Ministerstvo spravodlivosti dňa
21.5.2015 vrátilo žiadosť ako nedôvodne postúpenú. Generálna prokuratúra znovu vrátila žiadosť
žalobcu Ministerstvu spravodlivosti listom zo dňa 3.6.2015 s odôvodnením, že generálna prokuratúra
nie je oprávnená žiadosť prerokovať.

4. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci a podmienky jej uplatnenia. Štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím. Žalobca si uplatnil právo na náhradu škody na tom základe, že sa proti
nemu viedlo od roku 2011 trestné konanie pre trestný čin poškodzovania finančných záujmov ES v
štádiu pokusu formou spolupáchateľstva v jednočinnom súbehu so zločinom subvenčného podvodu v

štádiu formou pokusu spolupáchateľstva, avšak spod obžaloby bol oslobodený. Oslobodzujúci rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 6. októbra 2014.

5. V zmysle ustálenej judikatúry, rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre jeho nezákonnosť, má aj rozsudok oslobodzujúci spod obžaloby. Podľa uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 183/2009 nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Po novele zák. č. 514/2003 Z.z. zákonom
číslo 412/2012 Z.z. je orgánom oprávneným konať za štát v prejednávanej veci podľa § 4 ods. 1 písm.
f) Generálna prokuratúra SR, čo súdna prax dostatočne od roku 2013 ustálila svojou rozhodovacou

činnosťou. V konaní nebolo sporné, že proti žalobcovi bolo vedené trestné konanie, že bola podaná
proti nemu obžaloba na Špecializovaný trestný súd a že trestné konanie skončilo oslobodením žalobcu
spod obžaloby. V zmysle vyššie uvedeného je preto žalobca osobou oprávnenou na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.

6. V prípade uplatnenia nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je potrebné splnenie
týchto kumulatívnych podmienok: 1. predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom
orgáne, 2. vydanie nezákonného rozhodnutia, 3.vznik škody, 4. príčinná súvislosť medzi vydaním
nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 5. zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia
príslušným orgánom a 6. podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by sa mala

nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. V špecifickom prípade, ako je
oslobodenie spod obžaloby sa nevyžaduje splnenie podmienky zrušenia nezákonného rozhodnutia a
podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu.

7. Žalobca preukázal, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom

zo dňa 29. januára 2015 na Generálnu prokuratúru SR v rozsahu 12.500 € nemajetkovej ujmy a
1.000 € náhrady škody. Generálna prokuratúra SR odstúpila žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR ako
orgánu príslušnému na predbežné prerokovanie nároku. Následne ministerstvo spravodlivosti vrátilo
prokuratúre žiadosť ako nedôvodne postúpenú. Oprávnenej osobe nemôže byť na ujmu, že príslušný
orgán štátu odmietne prerokovať žiadosť s odôvodnením, že nie je orgánom oprávneným. Žalobca podal

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, a to Generálnej
prokuratúre SR dňa 3. februára 2015. Nárok žalobcu do 3. augusta 2015 nebol generálnou prokuratúrou
uspokojený. Súd preto vychádzal z toho, že žalobcov nárok nebol uspokojený v rámci predbežného
prerokovania nároku pred príslušným orgánom v zákonom stanovenej 6 mesačnej lehote, a preto mal
právo obrátiť sa žalobou na súd.

8. Žalobca si podľa § 18 ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. uplatnil právo na náhradu škody spočívajúce v
náhrade trov účelne vynaložených v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Z
pripojeného trestného spisu je preukázaná príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia
(v tomto prípade oslobodenie spod obžaloby) a vznikom škody. Je nepochybné, že proti žalobcovi bolo

vedené trestné konanie, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, a že v rámci tohto konania mal
výdavky spojené s obhajobou, a to vo výške 1.000 €. Z faktúry číslo 20141051 obhajcu JUDr. Ivana
Vanka je preukázané, že žalobca uhradil v hotovosti dňa 24. júla 2014 sumu 1.000 € ako preddavok
na právne služby. Suma 1.000 € tak v súvislosti s trestným konaním ušla z majetku žalobcu, preto jepotrebné v zmysle atribútov nárokov na náhradu škody považovať zaplatenie sumy 1.000 € obhajcovi
za škodu, ktorá žalobcovi v súvislosti s trestným konaním vznikla. Z pripojeného trestného spisu mal
súd preukázané, že žalobcu zastupoval v trestnom konaní obhajca JUDr. Ivan Vanko pri všetkých

uplatnených úkonoch. Vyúčtované trovy právneho zastúpenia boli uplatnené v súlade s vyhláškou č.
655/2004 Z.z. Podľa § 12 ods. 3 písm. b/ vyhlášky pri obhajobe v trestnom konaní je základnou
sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje
trest odňatia slobody, ktorého horná hranica nepresahuje 10 rokov 1/8 výpočtového základu určeného
pre rok 2010 (§ 1 ods. 4 vyhlášky). Na žalobcu bola podaná obžaloba pre trestný čin podľa § 255 ods. 1,

4 písm. a/ Trestného zákona, pri ktorom zákon stanovuje hornú hranicu trestu odňatia slobody 10 rokov.
V roku 2010 bola výpočtovým základom pre úkon právnej služby suma 721,40 €, 1/8 predstavuje 90,17
€. Žalobca si uplatnil právo na náhradu za 9 úkonov právnej služby po 90,17 €, pričom za účasti na
pojednávaniach 13. augusta 2014, 14. augusta 2014 a 30. augusta 2014 išlo o pojednávania, ktoré boli
prerušované a trvali do prerušenia pojednávania od 9.40 hod. do 12.00 hod, teda viac ako dve začaté
hodiny a po prerušení pokračovali a boli ukončené do dvoch hodín (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky). V

tieto dni tak patrí odmena za 3 začaté dvojhodiny. Dňa 1.10.2014 bolo vyhlásené rozhodnutie, za čo
patrí 1/4 odmeny v sume 22,54 € (1/4 z 90,17 € podľa § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky). Žalobcovi tak patrí
odmena za prevzatie a prípravu zastúpenia 90,17 Eur, za účasť na pojednávaní 29. septembra 2014
odmena 90,17 €, za účasť na pojednávaniach 13. augusta 2014, 14. augusta 2014 a 30. septembra
2014 patrí odmena za deň po 3 x 90,17 €, a za účasť na pojednávaní 1. októbra 2014 štvrtinová odmena

22,54 €. Spolu trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky predstavujú bez DPH 1014,41 € tak, ako si
ich obhajca žalobcu vyúčtoval. Žalobca si uplatnil a uhradil sumu 1.000 €. Z uvedeného dôvodu súd
žalobcovi požadovanú náhradu škody vo výške 1.000 € priznal.

9. Súd tiež dospel k záveru, že je dôvodný aj nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu, avšak nie v

požadovanej výške. Pri priznaní tohto nároku súd vychádzal zo skutočnosti, že trestným stíhaním došlo
k zásahu do osobnostných práv žalobcu.

10. Súd s prihliadnutím na ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a po zhodnotení podmienok
podľa 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. za primeranú náhradu považoval nemajetkovú ujmu vo

výške 5.000 € a vo zvyšku nárok zamietol. Aj keď toto ustanovenie zákona zaviedla až novela číslo
412/2012 Z.z., cieľom zákonodarcu bolo odstrániť neprimeranosť priznávania nemajetkovej ujmy podľa
tohto zákona a stanoviť kritéria pre jej priznanie. Podľa § 5 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi je maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy pri smrti
50-násobok minimálnej mzdy, ktorá v čase rozhodovania predstavovala 405 €. Maximálna náhrada

tak predstavovala sumu 20.250 €. Súd nepovažoval za primerané priznať žalobcovi náhradu 12.500
€, ak pri smrti obete trestného činu je náhrada 20.000 €. Oslobodzujúci rozsudok je určitou formou
zadosťučinenia za trestné stíhanie, ktoré sa proti žalobcovi viedlo. Súd uznáva, že vzhľadom na zrejmé
útrapy,ktorémuselpodstúpiťvsúvislostistrestnýmkonaním,oslobodzujúcirozsudokniejedostatočným
zadosťučinením a primeraná náhrada vo forme nemajetkovej ujmy je opodstatnená. Žalobca tvrdil, že

jeho manželka sa v súvislosti s jeho trestným stíhaním liečila, že mal povesť „kriminálnika“ a že to sťažilo
aj jeho podnikateľské aktivity, či možnosť kandidovať v komunálnych voľbách. Na tieto svoje tvrdenia
však žalobca neprodukoval ani nepredložil žiadne dôkazy. Žalobca síce predložil účtovné závierky za
roky 2014, 2015 a 2016, ktoré majú preukázať tvrdenie, že v súvislosti s trestným konaním prišiel o
objednávky a tým sa jeho ekonomická situácia v podnikaní zhoršila. Súd musí prisvedčiť žalovanej, že

nie je preukázané, že sa tak stalo v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Žalobca si náhradu škody v tomto
smere ani neuplatnil, ani nepredložil dôkazy, ktoré by svedčili o objednávkach, ktoré boli pre jeho trestné
stíhanie zrušené, alebo o zmluvách, ktoré by boli v tejto súvislosti vypovedané alebo neboli uzavreté.
To isté sa týka aj jeho tvrdení o znemožnení kandidovať v komunálnych voľbách.

11. Súd bol toho názoru, že v rámci prebiehajúceho súdneho konania neboli preukázané žiadne
mimoriadne okolnosti, ktoré by umožňovali priznať žalobcovi vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, a že
žalobca nepreukázal také priťažujúce okolnosti pre jeho osobný a spoločenský život, ktoré by náhradu
v požadovanej výške odôvodňovali. Ako bolo uvedené vyššie, súd nespochybňuje, že trestné stíhanie
je vážnym zásahom do osobnostných práv žalobcu a že negatívne zasiahlo do všetkých oblastí jeho

života. Aj v tomto prípade však platí zásada primeranosti, ktorá závisí od okolnosti konkrétneho prípadu.
Ako súd uviedol vyššie, žalobca svoje tvrdenia o spôsobe zásahu do jeho osobnostných práv ničím
nepreukázal. Súd preto vychádzal zo všeobecnej premisy, že trestné stíhanie je pre netrestanéhočloveka traumatizujúcim zážitkom a zasiahne jeho život v každej oblasti a za primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy považoval sumu 5.000 €.

12. Súdna prax sa ustálila v názore, že pokiaľ bol žalobca oslobodený spod obžaloby, objektívna
zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie je daná a štát sa jej nemôže zbaviť, a to aj napriek
tomu, že orgány činné v trestnom konaní v ničom neporušili zákon, či úradný postup. Neobstojí preto
argumentácia žalovanej o tom, že ústavný súd vyslovil, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia
nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho

vydania existujúca pravdepodobnosť spáchania určitého skutku konkrétnou osobou, ktorá sa neskôr z
rôznych dôvodov nepotvrdila. V tomto konkrétnom prípade bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie a
bola proti nemu podaná obžaloba, spod ktorej bol rozhodnutím súdu oslobodený.

13. Žalobca si uplatnil aj právo na úroky z omeškania. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok

na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd
neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Žalobca si uplatnil právo na úroky z omeškania od 6. augusta 2015,
čo zodpovedá zneniu zákona. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zaslal
žalovanej 3. februára 2015. Žalovaná neuspokojila nárok na náhradu škody v šesťmesačnej lehote, a
preto od žalobcom požadovaného dátumu 6. augusta 2015 je v omeškaní. Požadovaná výška úrokov

z omeškania 5,05 % je v súlade s Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z.z., pretože ku dňu 6. augusta
2015 predstavovala 0,05 + 5 %-tuálnych bodov. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi aj úrok z
omeškania z priznanej istiny 6.000 € vo výške 5,05 % ročne od 6. augusta 2015 do zaplatenia a vo
zvyšku nárok na úroky z omeškania zamietol.

14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo vychádzajúc z toho, že žalobca mal vo veci úspech len čiastočný, lebo požadoval
celkovú sumu 13.500 € a priznaná mu bola náhrada 6.000 €, a preto pomer úspechu a neúspechu strán
bol približne rovnaký.

15. Proti výroku rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podala odvolanie žalovaná v zákonnej
lehote. Navrhla zmeniť napadnutý výrok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť alebo zrušiť a vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podala podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j.,
že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že počas konania
žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok

na náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy. V dôvodoch odvolania upriamila pozornosť odvolacieho
súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júla 2008 sp. zn. 3Cdo/201/2007
a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 163/2013. Uznesenie o vznesení obvinenia
nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Konštrukciu,
že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na to, že trestné stíhanie obvineného

bolo zastavené alebo, že obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený, a vzhľadom na zastavenie alebo
oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím nie je možné akceptovať,
a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č.
514/2003 Z.z.. V ďalšej časti odvolania uviedla, že priznaný úrok z omeškania možno priznať len zo
sumy 1.000 €, ktorá predstavuje trovy právneho zastúpenia. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až
uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník dostáva do omeškania (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011).

16. Proti výroku rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a nepriznal náhradu trov

konania, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žalobe
žalobcu súd vyhovie, a prizná žalobcovi aj plný nárok na náhradu trov konania alebo zruší napadnutý
rozsudok a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v §
365ods.1písm.b/a§365ods.1písm.d/CSP.Nesúhlasilsnázoromsúdu,ženárokžalobcunanáhradu
nemajetkovej ujmy je dôvodný len čo do výšky 5.000 €, namiesto požadovaných 12.500 €. Vyslovil

názor a presvedčenie, že žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 12.500 € je
vzhľadom na ujmu, ktorú žalobca predmetným trestným stíhaním utrpel, primeraná. Ako v konaní pred
súdom prvej inštancie, tak aj v odvolacom konaní má za to, že predmetná ujma spočívala v dlhodobých
zdravotných problémoch, predovšetkým psychických, a to počas celej doby trestného stíhania. Trestnéstíhanie negatívne ovplyvnilo chod rodiny žalobcu, čo vyústilo aj do stavu, kedy manželka žalobcu
musela byť liečená v dobe od 19. marca 2014 do 23. júna 2014 na Psychiatrickej ambulancii v Košiciach
aj v Michalovciach. Trestné stíhanie spôsobilo žalobcovi morálnu ujmu, ktorú pociťuje v tom, že stratil

dôveryhodnosť, nemohol kandidovať do samosprávnych orgánov (predošlé volebné obdobie pôsobil
ako poslanec mestského zastupiteľstva). Bol predsedom komisie výstavby a územného plánovania a
majetkovej komisie. Ľudia známy z jeho okolia sa mu začali vyhýbať, začal mať povesť kriminálnika,
zmenšil sa mu obrat a príjem ako fyzickej osoby tak, ako aj vo firme, kde je konateľom. Pred predmetným
stíhaním viedol riadny život bezúhonného občana Slovenskej republiky. Po citácii § 17 ods. 3 písm. a/

až d/ zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je treba prihliadať
najmä na vek, zdravotný stav, sociálnu situáciu, či bol v minulosti trestaný, doterajšiu povesť, spôsob
prežívania trestného stíhania poškodeným, status poškodeného v spoločnosti, následky poškodeného
v súkromnom živote, etc. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu
Českej republiky z 27. júna 2012 sp. zn. 30Cdo/2813/2011, v ktorom senát vymedzil a definoval tzv.
osobitné kritéria určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy (spôsobené trestným stíhaním, ktoré sa

skončilo inak, než právoplatným odsúdením). Súdy pri stanovení formy a výšky zadosťučinenia majú
vychádzať predovšetkým z povahy v trestnej veci, z dĺžky trestného stíhania a predovšetkým z dopadov
trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby. V tomto smere poukázal na to, že voči nemu
bolo vedené trestné stíhanie za zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 až 4 písm. a/ Trestného
zákona a trestné stíhanie trvalo takmer 3 roky. Poukázal aj na to, že pred súdom prvej inštancie predložil

všetky dôkazy, ktoré bolo možné objektivizovať. Dokazovanie negatívnych zásahov do súkromného
života, ako aj majetkových pomerov je značne náročné. Uznal, že v konaní pred súdom prvej inštancie
mohol dokazovanie doplniť prípadným výsluchom rodinných príslušníkov, avšak na predošlú, ako aj
aktuálnu rodinnú situáciu tak neurobil, lebo sa obával zhoršenia psychického stavu svojej manželky a
detí. Žiadal prihliadnuť nielen na právnu, ale aj ľudskú stránku prejednávanej veci. K nároku na náhradu

trov poznamenal, že ak jeho nárok na 12.500 € nemajetkovej ujmy bude dôvodný, potom má nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Po citácii § 220 ods. 2 CSP uviedol, že odôvodnením
napadnutého rozsudku nebola naplnená podmienka riadneho odôvodnenia rozsudku.

17. Nepreskúmateľným je rozsudok aj vtedy, ak v odôvodnení rozsudku chýbajú skutkové zistenia

urobené s odkazom na príslušné dôkazy, a ak zo záverov súdu ohľadne rôznych sporných položiek nie
je zrejmé, z akých dôvodov súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri svojom hodnotení.

18.Zpísomnéhovyjadreniažalovanejkodvolaniužalobcuvyplýva,žetátozotrvávanasvojichdôvodoch
a argumentoch a úvahách, ktoré boli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní.

Uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
poklesom príjmov jeho spoločnosti a prebiehajúcim trestným konaním. Kópie majetkového priznania
svedčia o poklese príjmov jeho spoločnosti, ale nie o tom, že tento pokles bol spôsobený trestným
stíhaním žalobcu. Ďalej v odvolaní žalobca uvádzal, že trestným stíhaním došlo k zhoršeniu psychického
stavu jeho manželky a detí, ale žiadnu z týchto skutočností pred súdom prvej inštancie nepreukázal,

len oprel o svoju výpoveď. Z vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovanej vyplýva, zotrváva na svojich
písomných podaniach prezentovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní.
Namietal tvrdenie žalovanej uvedené vo vyjadrení, v ktorom poznamenala, že žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie nepreukázal skutočnosti - zmeny v jeho sociálnom živote a oprel sa len o svoju
výpoveď. V odvolaní žalobca uviedol, že výsluch rodinných príslušníkov by mal negatívny dopad na ich

psychický stav, nakoľko celé trestné stíhanie, aj bez vykonania týchto výsluchov, nepriaznivo ovplyvnilo
riadny chod rodiny žalobcu. Pripomenul, že jeho manželka bola v dôsledku vedeného trestného stíhania
dlhodobo liečená na psychiatrickej ambulancii v Košiciach a Michalovciach. Na záver pripomenul, že
napriek niekoľkoročným útrapám spojeným s nezákonne vedeným trestným stíhaním nebolo zo strany
žalovanej poskytnuté ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako aj žalobcu
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej ako aj žalobcu nie je možné vyhovieť.

20. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.5.2018 o 12.50 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 16.5.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1, 3 CSP

a § 378 ods. 1 CSP.

22. Žalobca v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t.j. že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesné vady v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP sú a/ zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a b/nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenie.

24. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

25. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou
sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

26. Žalovaná namietala odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho

vyložil.

28. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že

by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli,
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
§ 192 až § 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia

alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

30. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, náležite zistil skutkový stav a vykonanie
ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP a z týchto dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny

záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, a preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny
potvrdil.31.Súdprvejinštanciesprávneprávnekvalifikovalžalobouuplatnenýnárokakonároknanáhraduškody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.

32. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.

33. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez

ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

34.Predpokladomkvalifikácierozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody
viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).

35. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v
tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a

škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti
štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s
nezákonným rozhodnutím.

36. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O
vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny
úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak
protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba

pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba
vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti,príčinnásúvislosťjedanávtedy,akješkodapodľavšeobecnejpovahy,obvykléhochoduvecía
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a
konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne

okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je
právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
pretozásadnývýznamotázka,včomkonkrétnespočívaškoda(majetkováujma),zaktorújepožadovaná
náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním

škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje
príčinná súvislosť.

37. V prejednávanom spore žalobca označil ako nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa
PrezídiaPolicajnéhozboruSlovenskejrepublikyzodňa10.11.2011sp.zn.PPZ-148/BPK-V-2011,ktorým

bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi za zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, 4 písm. a/
Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania finančných záujmov ES podľa § 261 ods. 1,2
písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.

38. Žalovaná namietala, že v prejednávanom spore absentuje nezákonné rozhodnutie. Uviedla, že

uznesenie o vznesení obvinenia automaticky nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že v
čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov
nepotvrdila.39. Uvedenú odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie
pri rozhodnutí vychádzal z ustálenej judikatúry súdov v tejto otázke a odvolací súd nemal dôvod sa od
tejto judikatúry v prejednávanej veci odchýliť.

40. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri
splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

41. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z..
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania (rozsudok NS SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009). Súdna judikatúra
dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola

odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo

53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery,
prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj
rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

42. Oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre

jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

43.Zmyslomaúčelomzák.č.514/2003Z.z.boloustanoviťvsúladesčl.46ods.3ÚstavySRpodmienky,
za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý

umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím,
ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (nález Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II.ÚS
25/2011).

44. V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom

štáteurčujepostuporgánovverejnejsprávytak,abyneboliporušovanéprávaobčanov(nálezÚstavného
súdu SR z 14. júla 1999, sp. zn. II.ÚS 62/1999).

45. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené(arovnakoajvprípade,keďdošlokoslobodeniuspodobžaloby),trebavykladaťnielenvčl.46

ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v
princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa

ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodujúce, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo (rozsudok NS SR z 1. novembra 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, R 37/2014).

46. V prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č.k. BB-4T1/2014-1126 bol žalobca
oslobodený spod žaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

47. Z uvedeného dôvodu, aj keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že
jeho výsledkom bolo uznesenie o vznesení obvinenia, ich podozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo,

čoho dôsledkom je existencia nezákonného rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nemohol
stotožniť s odvolacou námietkou žalovanej, podľa ktorej v danej veci niet nezákonného rozhodnutia -
právneho titulu, ktorého existenciu by mohol žalobca dôvodiť žalobou uplatňovanú náhradu škody s
poukazom na zákon č. 514/2003 Z.z.48. Súd prvej inštancie dôsledne posudzoval nárok žalobcu s prihliadnutím na ustálenú súdnu prax,
na ktorú vo svojom rozhodnutí poukázal. Zdôraznil pritom, že v prejednávanom spore bol žalobca

oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný
stíhaný. Z uvedeného vyplýva, že pri posúdení uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného
nepovažoval uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné automaticky v dôsledku oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby, ale prihliadol aj na dôvod oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.

49. Nenáležitá je odvolacia námietka žalovanej, v ktorej uviedla, že súd prvej inštancie sa nijakým
spôsobom nevysporiadal s tým, z akého dôvodu neaplikoval na vec rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike.

50. Žalovaná citujúc bod 50 vyššie uvedeného rozhodnutia poukázala na to, že skutočnosť, že bol
sťažovateľ „zbavený“ obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné konanie bolo nezákonné alebo

od začiatku inak vadné.

51.Odvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenato,žeajzrozhodovacejčinnostiNSSRvyplýva,žeprávo
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom
nie je právom absolútnym (uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 20/2009). Súdna prax od publikovania

judikátu R 37/2014 sa ustálila v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu
spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že
občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je

neskorší výsledok trestného konania.

52. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),
ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania

vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z.). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v
prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra ale dospela k záveru, že ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom
treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o

vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného konania (uznesenie NS SR z 30. marca 2011 sp. zn 3 Cdo 194/2010).

53. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak za rozhodujúce meradlo opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia a vedenia trestného stíhania žalobcu pri posúdení splnenia predpokladu nároku
žalobcu na náhradu škody považoval výsledok trestného konania, a prihliadol pritom na ustálenú
rozhodovaciu prax, a nevychádzal „iba“ zo žalovanou označeného rozhodnutia ESĽP.

54. Odvolacie námietky žalovanej nesmerovali voči výške a spôsobu určenia škody žalobcu,
predstavujúcej vynaložené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní. Ani odvolací súd zo spisu
nezistil žiadne skutočnosti spochybňujúce správnosť výpočtu výšky škody.

55. Žalovaná v odvolaní nespochybnila ani záver súdu prvej inštancie o existencii príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Pri posúdení tohto predpokladu existencie zodpovednosti
štátu za škodu súd rozhodol vecne správne, ak dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia uhradenéžalobcom obhajcovi boli v rozsahu sumy 1.000 € vynaložené účelne a v priamej súvislosti s vedením
trestného konania voči osobe žalobcu, v ktorom bol napokon spod obžaloby oslobodený.

56. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že dôvodný je aj nárok žalobcu na
nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 €. Pri priznaní tohto nároku správne súd vychádzal zo skutočností,
že trestným stíhaním došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Z vykonaného dokazovania
nepochybnevyplynulo,žesamotnétrestnéstíhanienegatívneovplyvniloosobný,pracovný,spoločenský
a rodinný život žalobcu, ako aj najbližších rodinných príslušníkov. Aj odvolací súd sa prikláňa k názoru

súdu prvej inštancie, že vzhľadom na útrapy, ktoré musel podstúpiť žalobca v súvislosti s trestným
konaním oslobodzujúci rozsudok nie je dostatočným zadosťučinením, a primeraná náhrada vo forme
nemajetkovejujmyjeopodstatnená.Jepravdou,žežalobcatvrdil,žejehomanželkasavsúvislostisjeho
trestným stíhaním liečila, že on mal povesť „kriminálnika“ a že to sťažilo aj jeho podnikateľské aktivity, či
možnosť kandidovať v komunálnych voľbách, ale na tieto tvrdenia žalobca neprodukoval a nepredložil
žiaden konkrétny dôkaz. Súd prvej inštancie ale pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadol na

vek, na zdravotný stav žalobcu, na sociálnu situáciu, ako aj na to, že v minulosti nebol trestaný, že mal
povesť slušného človeka. Súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecnej premisy, že trestné stíhanie je
pre netrestaného človeka traumatizujúcim zážitkom, a zasiahne jeho život v každej oblasti. Za primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 5.000€, s ktorou sa stotožňuje aj odvolací súd.

57. Žalobca v odvolaní, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol dôvody, pre ktoré nenavrhol
vykonať ďalší dôkaz výsluchom svojich rodinných príslušníkov a manželky.

58. Odvolací súd na adresu žalobcu uvádza, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy zohľadnil aj ľudskú stránku prejednávanej veci, a nie iba právnu stránku.

59. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o úrokoch z omeškania aplikujúc § 16 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z. v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.

60. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., zákonná lehota omeškania začína (príslušnému orgánu)

plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesť mesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

61. Žalobca si uplatnil právo na úroky z omeškania od 6.8.2015 podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z..
62. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 29.1.2015 bola vyčíslená

nielen výška škody, ale aj nemajetkovej ujmy, tak ako to vyžaduje zák. č. 514/2003 Z.z.. Nároky žalobcu
neboli uspokojené do 3.8.2015.

63. K odvolacej námietke žalovanej ohľadom úroku z omeškania s odkazom na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 6Cdo 185/2011, odvolací súd poznamenáva, že v uvedenom rozhodnutí sa prejednávala náhrada

škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., ktorý neumožňoval priznanie nemajetkovej ujmy.

64. V predmetnej veci bola priznaná nemajetková ujma podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a táto bola priznaná
po predbežnom prerokovaní nároku u žalovanej.

65. Odvolací súd považuje za potrebné zopakovať, že úroky z omeškania náležia žalobcovi
(poškodenému) až od uplynutia doby, ktorú má príslušný orgán uvedený v § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. k
vyplateniu náhrady, teda šesť mesiacov od uplatnenia tohto nároku u príslušného orgánu (§ 16 zák.č.
514/2003 Z.z.).

66. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na Stanovisko NS ČR z 13.4.2011 Cpjn 206/2010, podľa
ktorého (pri totožnej právnej úprave) poškodený má právo na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho
po uplynutí šesťmesačnej lehoty, potom, čo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (primeraného
zadosťučinenia) uplatnil postupom podľa príslušného zákona.

67. Tento právny záver bol potvrdený i v náleze Ústavného súdu ČR z 23.2.2010 sp. zn. II.ÚS 1612/09.68. Nepatričné boli ale námietky žalobcu ohľadom nedostatku odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie. K tejto námietke odvolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SR z 3.12.2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov SR pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu
konania. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatnýchprerozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladáprípustnosťodvolania(prípadne
dovolania).

69. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch by mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladať
vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, a to vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako
celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné
nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému
omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba
výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri RYABYKH

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejších dôležitostí pre súdny systém“,
ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri SUTYAZHNIK proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní
spisu odvolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako výnimky) druhej
vety stanoviska R 2/2016.

70. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP,
takže žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Odvolací súd vychádza z toho,
že v odvolacom konaní nemal úspech ani žalobca, ani žalovaná, a preto odvolací súd rozhodol tak, že
žiadna zo sporných strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

71. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).