Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/93/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216636
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216636.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 9. decembra
2013 č. k. 14C/49/2013-46, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2
písm. c), d), i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučnýporiadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonov,akoajzistenýmskutkovýmstavom.Žalobca

sa v danej veci domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Levice vo veci vymáhania pohľadávky oprávneného,
ktorým bol žalobca, proti povinnému U. O. o zaplatenie 71,49 eura s príslušenstvom. V tejto exekučnej
veci oprávnený dňa 19. 10. 2009 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zápisnicu,
ktorá obsahuje návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, na základe exekučného titulu, ktorým bol
Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03679/09 zo dňa 13. 08. 2009. Súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý dňa 04. 11. 2009 doručil Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Exekučný súd dňa 30. 11. 2009 vyzval oprávneného prostredníctvom súdneho
exekútora, aby predložil presnú špecifikáciu úrokov z omeškania, ktoré žiada v návrhu
na vykonanie exekúcie. Oprávnený dňa 10. 12. 2009 založil do spisu opravnú zápisnicu spísanú pred
súdnym exekútorom v správnom vyčíslení v súlade s exekučným titulom. Exekučný súd dňa 07. 01.
2010 v predmetnej veci vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so

svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu. Súdne konanie z pohľadu dodržiavania lehôt, či už zákonných, resp. primeraných lehôt na
rozhodnutie v danej veci, nie je kompetentný preskúmavať všeobecný súd v konaní o náhrade škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predsedasúdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní). Žalobca namieta, že exekučný súd sa dopustil
nesprávneho postupu tým, že poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie v danej veci vydal
nie v zákonnej, 15-dňovej lehote, ale po viac ako 10 mesiacoch, resp. po 301 dňoch. Súd v tomto

prípade skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná
nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Podľa § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (t.j. do 31. 05.
2010), bolo možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný

tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov, rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.
06. 2011. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo
a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase podania žiadostí na vydanie
poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o

udelenie poverenia (04. 11. 2009) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo
exekučného titulu so zákonom. Už toto samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný
súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Ak je predmetom
rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v
tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a
teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, súd bol jednoznačne a nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský
rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom (Zákon o rozhodcovskom konaní), ale tiež, či pôvodný titul
tohto rozhodnutia (zmluva o úvere) neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka
bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi
predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Je nesporné, že súd nevydal poverenie v 15-dňovej

lehote tak, ako mu to ukladalo ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale poverenie na
vykonanie exekúcie vydal súdnemu exekútorovi dňa 07. 01. 2010, t.j. po uplynutí dvoch mesiacov za
situácie, že sám oprávnený na výzvu exekučného súdu na špecifikáciu úrokov z omeškania reagoval
až predložením opravnej zápisnice obsahujúcej opravný návrh na vykonanie exekúcie dňa 10. 12.
2009. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej

neistoty. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňuje výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.
z., dôvodiac, že príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. V
súvislosti s prípadným prieťahom v danej veci sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre

ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady
boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01. 01. 2013, súd
je toho názoru, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia
pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na
vydanie poverenia a začatia tohto konania. Z uvedených dôvodov súd preto konštatoval, že v danej

exekučnej veci nezistil žiadny nesprávny úradný postup, zakladajúci nárok na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy žalobcu. Žalobca podal súdu žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy súdu dňa 28. 09. 2012. V čase podania žaloby súdu šesťmesačná zákonná lehota na predbežné
prerokovanie nároku u žalovaného ešte neuplynula, avšak v čase rozhodovania súdu, táto lehota už
uplynula a žalovaný návrhu žalobcu v rámci predbežného prerokovania nevyhovel. Súd preto žalobu

za predčasne podanú nepovažoval a vo veci rozhodol. K vznesenej námietke premlčania žalovaným,
súd uviedol, že vzhľadom na to, exekučné konanie bolo začaté v roku 2009 a žalobca sa predbežného
prerokovania domáhal v roku 2012 (dňa 23. 04. 2012), predmetný nárok žalobcu na náhradu škody
súd nepovažoval za premlčaný. V danom prípade bolo vydané poverenie súdnemu exekútorovi dňa 07.
01. 2010. Z tohto dôvodu námietku premlčania vznesenú žalovaným, súd neakceptoval. V danej veci

žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody 125 eur, keď síce zdôvodnil, z
akých položiek táto škoda pozostáva, avšak žiadny dôkaz v tomto smere súdu nepredložil. Iba samotné
tvrdenie žalobcu o existencii vyššie uvedenej škody nie je možné považovať za preukázanú existenciu
výšky škody. Taktiež žalobca, na ktorom je preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi vznikomškody a konaním žalovaného, túto žiadnym spôsobom nepreukázal, čím sa dostal do dôkaznej núdze.
Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a postupom exekučného súdu, ktorý žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovel po dvoch mesiacoch z dôvodu, že ani v prípade,

ak by súd bol rozhodol bezodkladne (na nasledujúci deň), by hmotná škoda žalobcovi nevznikla.
K uplatnenej nemajetkovej ujme súd poznamenal, že táto bola uplatnená neopodstatnene, nakoľko
súd skonštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo, teda nedošlo
k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, nedošlo k vnútorným zásahom do spoločnosti, k
ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušeniu práv žalobcu, strate legitímnych

očakávaní, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky tak, ako to žalobca sám v podanej žalobe tvrdí, pričom toto svoje tvrdenie
žiadnym spôsobom nepreukázal a vykonaným dokazovaním bolo zistené a preukázané, že k týmto jeho
tvrdeniam zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru, že na
strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený

právnyzákladatozodpovednosťžalovanéhozauplatňovanúujmu.Onáhradetrovkonaniasúdrozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania,
nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým, že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd 1. stupňa nesprávne
vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na základe "inšpirácie"
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č.
412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca

nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať
a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis
a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,

že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu

(§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia .

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia

prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený, a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie začalo dňa
19. 10. 2009 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Súdny exekútor podal na

Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 04. 11. 2009 a dňa
07. 01. 2010 bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému so sídlom Exekútorského úradu v
Bratislave,Záhradnícka62udelenépoverenienavykonanieexekúcie.Udeleniupovereniapredchádzala
výzvaexekučnéhosúduzodňa26.11.2009,realizovanánaoprávnenéhocestousúdnehoexekútora,za
účelompresnejšpecifikácieúrokovzomeškania,ktoréžiadaloprávnenývnávrhunavykonanieexekúcie

vymôcť. Na túto výzvu oprávnený reagoval doručením opravného návrhu na vykonanie exekúcie dňa
10. 12. 2009.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatiaexekúcie,obsahujezákonnúlehotunavydaniepoverenia. Zdokazovaniavykonaného
súdom prvého stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu prvého stupňa do 15 dní odo

dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (04. 11. 2009) nedošlo, avšak exekučný
súd dňa 26. 11. 2009 realizoval výzvu na oprávneného za účelom riadnej špecifikácie vymáhaného
príslušenstva k pohľadávke. Po doručení opravného návrhu na vykonanie exekúcie exekučný súd
dňa 07. 01. 2010 poveril exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 62
vykonaním exekúcie. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že exekučný súd o

žiadostisúdnehoexekútoranaudeleniepoverenianerozhodolvlehote15dníododňadoručeniažiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, avšak rozhodol v primeranej lehote po doplnení návrhu na
vykonanie exekúcie, pričom žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa nepreukázal, že nedodržanie
zákonnej lehoty na vydanie poverenia zo strany exekučného súdu je v priamej príčinnej súvislosti s
ním tvrdeným vznikom škody, ktorej existencia zo strany žalobcu nebola reálne preukázaná. Odvolací

súd zvýrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, keďže je
potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote a zohľadniť
tak všetky okolnosti konkrétneho prípadu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). V konaní

nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jednej z podmienok zodpovednosti
štátu za škodu, vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi

odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva, že keďže žalobca postup súdu, ktorým malo
dôjsťkodňatiumožnostikonaťpredsúdom,vodvolanínešpecifikovalaodvolacísúdpopreskúmaníveci
akonania,ktorémupredchádzalo,žiadentakýtodôvodnezistil,vtejtočastipovažovalodvolaniežalobcu
za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým
by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná,

patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie žalobcu, že súd v
danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu, je nesprávne. Súd prvého stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto
je táto námietka žalobcu nedôvodná. K zamietnutiu návrhu žalobcu nedošlo nedôveryhodnosťou údajov

žalobcu, ale nesplnením podmienok na náhradu škody, pričom vzhľadom k dĺžke konania súdu nedošlo
k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty žalobcu. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených dôvodov
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.