Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 15, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/583/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244873
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244873.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci navrhovateľa: H. K., N.. XX.X.XXXX,
A. A., Č. E. Č.. X, zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., IČO: 35 955 341,
Radlinského č. 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika zast. Národnou bankou Slovenska,
Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 7. mája 2015 č. k. 9C/211/2011-215 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorou sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
8.298,48 eur z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska (NBS) pri výkone dohľadu nad Podielovým družstvom slovenské investície (ďalej len
„Družstvo“). Ďalej súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Odporcovi súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh (ďalej len "úrad")

rozhodnutím z 21.03.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo
návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.04.2003 o schválenie jeho dodatku. Dňa
02.06.2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi Zmluvu o riadení portfólia, podľa
ktorej sa obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio Družstva
ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,

uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške 8 % ročne. Po obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo zmluvy o riadení portfólia z
30.03.2010 Družstvo požiadalo listom z 15.04.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu
obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa
Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo
odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť prijímanie nových členských vkladov od existujúcich alebo

nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie vyrovnacích podielov pre vystupujúcich členov, vyplácanie
deklarovaných výnosov z prijatých členských vkladov a ostatných peňažných súm prijatých od svojich
členov. Družstvo poukázalo na rozsiahlu majetkovú škodu, ktorú mu mal obchodník s cennými papiermi
spôsobiť pri plnení zmluvy a ktorá podľa predbežnej kalkulácie dosahovala sumu viac než 20 miliónoveur. Ďalším listom z 23.04.2010 žiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy
v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil svoje základné povinnosti voči
Družstvu ako subjektu dohliadanému zo strany NBS spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných

prostriedkov jemu zverených do správy. NBS rozhodnutím z 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010
zastavila konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že
i napriek poskytnutiu dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti
stanovené zákonom. Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo 07.12.2010,
č. GUV-1744/2010. Uvedeným rozhodnutiam predchádzala výzva NBS z 10.05.2010 na odstránenie

nedostatkov žiadosti o schválenie Prospektu investície z 28.04.2010, ako aj doplnenia dodatku k
Prospektu investície, pričom rozhodnutím z 10.05.2010, č. OPK-5664/1-2/2010 NBS prerušila konanie
podľa § 21 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade. NBS zistiac pri výkone dohľadu na
diaľku niektoré skutočnosti nasvedčujúce tomu, že neznámy páchateľ spáchal skutok, ktorý by mohol
naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu, podala dňa 27.07.2010 trestné oznámenie. Ďalej súd
prvého stupňa v rámci zisťovania skutkového stavu zistil, že Okresný súd Bratislava I uznesením z

11.04.2011, č. k. 3K/95/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.05.2011, vyhlásil konkurz na
majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu bol ustanovený Mgr. Marek Letkovský. Vo vyjadrení
k výzve Okresného súdu Bratislava I na predloženie správy o stave konkurzu správca konkurznej
podstaty uviedol, že v záujme úpadcu je vedených približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina
je tvorená uplatnenými nárokmi z odporovateľných právnych úkonov vykonaných pred vyhlásením

konkurzu, ktorými boli niektorí veritelia úpadcu uspokojení na úkor ostatných veriteľov. Navrhovateľ
sa stal majiteľom členského podielu vo výške 8.298,48 eur. Navrhovateľ si prihlásil pohľadávku v
konkurze, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením z 11.04.2011. Prihlásenú pohľadávku žalobcu
správca konkurznej podstaty poprel a navrhovateľ podal incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto
veci nie je doposiaľ ukončené. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie

je dôvodná. Navrhovateľ bol povinný preukázať všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej
za vznik škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol navrhovateľ členom, pričom tieto podmienky musia
byť splnené kumulatívne. Ak nie je splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za
vznik škody, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. Týmito podmienkami sú v zmysle zák. č.

514/2003 Z.z. a/ existencia nesprávneho úradného postupu, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by NBS vo
vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že
NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená
dohliadaťajnaskutočnosť,čivyhlasovateľmajetkovýchhodnôt-Družstvododržiavaschválenýprospekt

investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, keďže by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,
ako aj v rozpore so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj
zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal aj na tú skutočnosť, že činnosť vyhlasovateľov verejnej
ponuky majetkových hodnôt zákon o cenných papieroch reguluje len čiastočne v ust. § 126 až § 130 zák.
č. 566/2001 Z.z.. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných
fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.

1095/2010, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať
do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho
návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov
a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu prvej podmienky vzniku zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorou je
nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, súd prvého
stupňa žalobu zamietol. Súd prvého stupňa žalobu zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody
voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Navrhovateľ si svoj nárok na náhradu

škody uplatnil v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 3K/95/2010
voči úpadcovi - Družstvu, čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka
sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľa ako predpokladu vzniku
škody spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy,keď nebude nárok navrhovateľa na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený.
Pohľadávku navrhovateľa síce správca konkurznej podstaty poprel, čo však neznamená, že počas
incidenčného konania pohľadávku žalobcu neuzná, navrhovateľ si uplatnil predmetnú pohľadávku

incidenčnou žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe navrhovateľa nerozhodol a konkurz nie je
ukončený. Preto podľa súdu prvého stupňa nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi
vznikla a jeho návrh je teda podaný predčasne. Ako bývalý člen družstva nárok na náhradu škody môže
odporca uplatniť podľa § 243 ods. 4 Obch. zákonníka. Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh
navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ súd prvého stupňa zamietol

s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES
- smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí
na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na ktorú sa navrhovateľ odvoláva v
návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné
zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať
až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych

investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo
1060/2009, (EÚ) číslo 1095/2010. Súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a
naviac prvostupňový súd nie je súdom, proti rozhodnutiu ktorému nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to nie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie,

keďže táto povinnosť vyplýva len súdu, voči rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti výroku rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh vo veci samej, podal navrhovateľ v zákonnej lehote
odvolanie, ktorým z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p.

žiadala prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že súd odporcovi uloží povinnosť zaplatiť
navrhovateľke náhradu škody v uplatnenej výške s príslušenstvom, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prvostupňovému súdu vytkla, že pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že NBS nepostupovala v
súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným

atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej
moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich
postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Opätovne poukázal na to, že sa spoliehala, že
nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie NBS ako orgánu dohľadu a nemohla
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa NBS len formálny, resp. že takýto je

jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval a postup NBS bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na
odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Postup odporcu označila za svojvoľný, resp.
arbitrárny v neprospech každého, kto sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol.
Argument odporcu, o upozornení Družstva, že vykonáva dohľad nad jeho činnosťou ako vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva, posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom
dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť
medzi škodou a porušením zákonných povinností NBS spočívajúcim v nesprávnom výkone dohľadu,
ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z. V ďalšom uviedol, že povinnosťou NBS podľa ust. § 137

ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1
zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany NBS, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak - preto mala NBS

zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných
NBS Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne
kontrolovaný NBS) a OCP.

Povinný zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým
sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, vrátane rizík,
ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázal
na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolovýpoveďou svedka J.. D. Q., E.., preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil OCP, z

čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte
personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. NBS sa po zistení o rizikovosti
portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING
a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 %

dcérskymispoločnosťamiCIHOLDING,a.s.avovšetkýchtrochspoločnostiachbolnavyše,čiužčlenom
predstavenstva alebo konateľom, J. vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľ poukázal
ďalej na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované
do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že NBS vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých

podstatnýchohľadoch,anipovydanítohtorozhodnutiaokremudelenejpokutyvovýške10.000Eur,NBS
nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné
alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka

s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Navrhovateľ tiež poukázala na skutočnosť, že
Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu

na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku
2011 Národnou bankou Slovenska. Uviedol, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje
možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody
proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody

skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľky
ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá
čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť aj napr. správy
ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna

normaneumožňujevysloviťzáveropredčasnostipodanianávrhu,atoanivtedy,aknavrhovateľdoposiaľ
nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového
súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak
by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu

škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon
o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného
skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že zodpovednosť štátu, občianskoprávna
zodpovednosť, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona
o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa

20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený
hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti NBS, Garančnému fondu investícií,
či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť
svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietol, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi

konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., a to s poukazom na uznesenie
NS SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť. Uviedol, že prvostupňový súd v prejednávanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie za

účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu (navrhnuté navrhovateľom), riadne zabezpečil dôkazné
listiny aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach a zároveň mal k dispozícii
všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky,
že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda
právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky, a preto jej tvrdenie, že

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae je účelové. Odporca
vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších
právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží
vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo,
pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľ nevyužil
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom

predstavenstva, ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za
hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Podľa neho kompetencie NBS pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny

výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že
NBS postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila
žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala
zákonné pravidlá zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca
vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ mohla požiadať NBS o vysvetlenie jej zákonom zverených

kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je
spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že NBS
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú
dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až

od 1. júna 2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť
dodržiavaťschválenýProspektinvestície,atedaažodvtedymohlaNBSdohliadať,čiDružstvoschválený
Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného

ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od
vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov
v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom

uložených povinností. Poukázal tiež na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS
kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba
jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) Zákona o cenných papieroch, ktorá

spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových
hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj
riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie
Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako
štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto

povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Odporca uviedol, že NBS mohla kontrolovať
len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to,
či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust.
§ 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie NBS nepotvrdzovala a ani nemohla

potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola NBS nečinná, nakoľko vydala relevantné
rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení av súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu
k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 odporca uviedol, že tento

primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov
osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť štátu v prípade,

ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a
preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia
byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu,
ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľa a jej výška
voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej
podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľky voči Družstvu nebude

uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľke vzniknúť škoda. K námietke navrhovateľa, že v
konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka
od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie
správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca konkurznej podstaty
konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto

dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku,
mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez
riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne
zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom.
Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní

boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého
stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval
o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne
známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne

poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom
a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať,
pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého
právneho zástupcu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nebolo
navrhovateľkou podané dôvodne.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že navrhovateľ v konaní
nepreukázala nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom
súd prvého stupňa v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 46/05, I.

ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal účastníkmi konania nastolené otázky,
ktoré majú rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa stotožňuje aj súd druhého stupňa.

V danom prípade nebola spornou skutočnosť, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; sporným bol rozsah tohto dohľadu.

Zohľadniť treba pritom fakt, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001
Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6.
2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investície. Z uvedeného potom vyplýva, že aj NBS mohla až od 01. 06. 2010

dohliadať na to, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Rovnako aj povinnosť aktualizovať
prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01. 01. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonomč. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť

portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda
ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov
ako napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Neexistujúce povinnosti Družstva preto
nemohli byť ani predmetom kontroly NBS. Navrhovateľ sa tiež mylne domnieva, že NBS vykonávala
dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej úpravy NBS mohla kontrolovať

len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto
súvislosti treba poukázať na to, že navrhovateľ si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené
riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm.
b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001
Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013 ). Ak si toho
navrhovateľ vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu NBS v zmysle zásady vigilantibus iura non

excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľky,
podľa ktorej o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti
portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani NBS z neho
nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,
že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane
nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)

interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť
zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do
základných práv navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľky
vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a OCP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných
operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií
súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že OCP obchodoval vo vlastnom mene
na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva,

a ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c)
Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby,
ktoré Družstvo ako klient OCP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je

podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do
rozhodnutia NBS zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala OCP povolenie na
poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady NBS zo dňa 1. marca 2011,
č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú NBS. Činnosť
Družstva, ktorého bola navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými

prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným
majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť OCP voči
Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi .

Odhliadnuc aj od aktívneho prístupu NBS k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej
rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila OCP pokutu vo výške
16.596,96 euro, kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou NBS, opätovne
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutuvovýške9.958,18euroanáslednerozhodnutímzodňa21.decembra2010,č.ODT-8305-5/2010

odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd sa nepovažuje za dôvodnú
ani námietku navrhovateľky o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu
po zistení závažných pochybení OCP pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávnehoúradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho
posúdeniaveci;hmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťlen vobsahurozhodnutíNBS,keďže
za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či

aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný
predpoklad pre založenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., a to

nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (§ 9 uvedeného zákona).

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala
navrhovateľ,jejinterpretáciajenesprávnaazavádzajúca.Predovšetkýmtentorozsudoksatýkanáhrady
škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením
tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku

poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,
podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti
pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď
poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp.
zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy

rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť
zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd
ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok

za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu,

a po druhé to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti

pohľadávky navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého
stupňa aj v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s odvolacou námietkou týkajúcou sa procesného pochybenia

súdu prvého stupňa, ktorý podľa navrhovateľa na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 13. mája 2014
totiž vyplýva, že konajúci súd po otvorení pojednávania riadne oboznámil účastníkov konania s dovtedy
vykonaným dokazovaním a obsahom spisu (§ 119 ods. 2 O.s.p.).

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.