Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 26, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/448/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314205938
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1314205938.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Romana Majerského, v právnom spore žalobkyne: T.
R., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. Č.. XX, F., zastúpená advokátkou: JUDr. Ivana Hutňanová, Krížna č. 38,
Bratislava, proti žalovanému: Y. R., W.. XX.XX.XXXX, F. H. Č.. X, F., zastúpený advokátom: Mgr. Martin
Majerčík, Krajinská č. 30, Bratislava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k hnuteľnej
veci, na odvolanie žalobkyne i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 17C/6/2014
- 139 zo dňa 02.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo k motorovému vozidlu zn.
S. N. X,X XX, U.: A., číslo motora: XXXAXXXX, farba: Š. Y., dátum prvej evidencie vozidla: XX.XX.XXXX,
evidenčné číslo: F. XXX F. a prikázal ho do výlučného vlastníctva žalovaného s tým, že žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov sumu 3.250,- Eur, do

troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti týkajúcej sa náhrady za neužívanie motorového vozidla
žalobkyňou, súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 137 ods.
1, § 139 ods. 1, § 141 a § 142 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že v danej veci je nesporné
nadobudnutie predmetného motorového vozidla dňa 04.05.2011 pred uzavretím manželstva strán sporu
(18.06.2011), pričom najmä z listinných dôkazov mal preukázané, že motorové vozidlo strany nadobudli
do podielového spoluvlastníctva, nakoľko napriek tomu, že v technickom preukaze je ako jeho vlastník

uvedený žalovaný, keďže spôsob evidencie motorových vozidiel neumožňuje uvádzanie viacerých osôb
ako vlastníkov motorových vozidiel, žalobkyňa si na jeho kúpu brala zamestnanecký úver v sume 8.000,-
Eur, ktorý dňa 09.03.2012 bol v celom rozsahu vyplatený a záväzok žalobkyne z úveru tak zanikol.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyhodnotil argumenty žalovaného, že pred
svadboumalpeniazenakúpuautanašetrené,akoúčelovúobranu,keďpotombysaakonelogickýmjavil
dôvod brania úveru žalobkyňou v čase rozhodnom pre kúpu auta. Svoj záver podporil aj tým, že súčet
sumy 2.000,- Eur, získanej žalovaným za predaj predchádzajúceho motorového vozidla zn. U. a sumy

8.000,- Eur ako výšky úveru získaného žalobkyňou, tvorí sumu 10.000,- Eur, ktorá bola zaplatená ako
kúpna cena za predmetné motorové vozidlo. Z vyjadrenia žalovaného bolo zrejmé, že chce auto ďalej
užívať, preto súd prvej inštancie predmet vysporiadania prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného a
zaviazal ho povinnosťou zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie spoluvlastnícky podiel v sume 3.250,- Eur apri určení výšky náhrady vychádzal súd z určenia všeobecnej (objektívnej) ceny, za ktorú možno predať
rovnaké alebo porovnateľné vozidlo v danom mieste a čase, keď podľa inzerátov o predaji obdobných
vozidiel priemerná cena je vo výške cca 6.500,- Eur, pričom žalobkyňou určenú výšku všeobecnej ceny

vozidla žalovaný nerozporoval. Vo vzťahu k nevyhovujúcej časti žalobného návrhu, týkajúcej sa náhrady
za neužívanie motorového vozidla žalobkyňou, mal súd prvej inštancie najmä mailovou komunikáciou
medzi stranami sporu preukázané, že žalovaný mal záujem prenechať auto žalobkyni na užívanie za
účelom zabezpečenia komfortu maloletej I. a dôvod, pre ktorý sa tak nestalo, nemožno podľa súdu
účelovo použiť voči žalovanému v konaní a žiadať od neho aj náhradu za neužívanie motorového vozidla

popri náhrade na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil
právne ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na pomerný úspech strán v konaní.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.

d) Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.06.2016, keď súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a alternatívne navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho vyhovujúcej časti zmeniť tak, že žaloba sa zamieta, resp. rozsudok vo vyhovujúcej časti
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. V dôvodoch svojho odvolania
žalovaný uviedol, že podielové spoluvlastníctvo k predmetnému motorovému vozidlu nevzniklo a mal za

to, že patrí do jeho výlučného vlastníctva, namietajúc, že v konaní bolo preukázané, že mal našetrenú
hotovosť na kúpu predmetného vozidla s tým, že tvrdenia žalobkyne, že tieto peniaze boli použité na
kúpu oblečenia, hodiniek a zimnej bundy, sa nezakladajú na pravde. Žalovaný k okolnostiam pôžičky
žalobkyne namietol rovnaké skutočnosti ako v konaní pred súdom prvej inštancie s tým, že v čase
kúpy automobilu bol žalovaný v predajni sám (bez žalobkyne) a vystupoval ako kupujúci automobilu

do svojho výlučného vlastníctva, pričom dôvodom, že žalovaný nevyplatil celú kúpnu cenu v hotovosti,
hoci v čase kúpy mal túto sumu k dispozícii, mala byť skutočnosť, že v čase kúpy nebolo predmetné
vozidlo v predajni. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na dlhšiu dobu čakania na vozidlo (do 04.05.2011)
žalobkyňa mu navrhla, že namiesto jeho našetrených peňazí na zaplatenie zvyšnej sumy kúpnej ceny
(sumu 2.000,- Eur zaplatil žalovaný ako zálohu) požičia mu, nakoľko má momentálne možnosť v práci -

v spoločnosti Cetelem - čerpať výhodný úver, bez úrokov a hlavne bez pokuty za predčasné splatenie.
Žalovaný namietol, že neexistuje ani jeden listinný dôkaz a ani jedna vierohodná svedecká výpoveď
o tom, že by účastníci kupovali predmetné vozidlo do podielového spoluvlastníctva, dôvodiac tým, že
ak by existovala vôľa nadobudnúť predmetné vozidlo, nebol by žiaden problém, aby na nadobúdacích
dokladoch figurovali obaja účastníci. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobkyňa sa k predmetnému

vozidlu od počiatku nesprávala ako spoluvlastník, keďže od momentu kúpy, pred uzatvorením i počas
manželstva, ako aj po rozvode manželstva hradí všetky náklady výlučne žalovaný. V súvislosti s trhovou
cenou vozidla žalovaný namietol, že skutočná cena vozidla vzhľadom na jeho závady je značne nižšia,
ako uviedla žalobkyňa, a preto mal za to, že je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie ohľadom skutočnej
hodnoty vozidla. Žalovaný vo svojom odvolaní napokon namietol aj skutočnosť, že súd prvej inštancie

nezohľadnil jeho finančnú insolventnosť s tým, že jediným zámerom žalobkyne v tomto konaní je
finančná likvidácia žalovaného.

3.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady za neužívanie
motorového vozidla a v súvisiacom výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňa z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku, účinného do
30.06.2016 a navrhla rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni náhradu za neužívanie motorového vozidla žalobkyňou v rozsahu jej spoluvlastníckeho

podielu za obdobie od 18.06.2012 do 12.03.2014 v sume 2.954,- Eur a za polovicu obdobia od
13.03.2014 do zrušenia podielového spoluvlastníctva v sume 9,35 Eur denne, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch svojho odvolania žalobkyňa uviedla, že záver súdu o
existencii záujmu žalovaného na spoločnom užívaní vozidla so žalobkyňou, resp. o nepreukázaní
zásadného odmietnutia odovzdania vozidla žalobkyni vyvracia fakt, že žalovaný nepovažoval žalobkyňu

za podielového spoluvlastníka vozidla, a tak ani nemohol mať snahu a záujem, aby aj žalobkyňa
užívala vozidlo ako jeho druhý spoluvlastník s tým, že žalovaný v konaní ani raz nepoprel, nevyvrátil a
žiadnym spôsobom sa nevyjadril k okolnostiam neužívania vozidla žalobkyňou. Žalobkyňa spochybnila
hodnotenie svedeckých výpovedí súdom prvej inštancie, majúcich potvrdiť skutočnosť, že žalovanýnechcel dávať vozidlo žalobkyni, nakoľko zastávala názor, že tieto svedecké výpovede sú bezpochyby
významné v tom, že z nich vyplýva súdom odignorovaný nespochybniteľný fakt, že žalovaný
neumožňoval žalobkyni vozidlo užívať, keď reakcie žalovaného na snahy žalobkyne o spoločné užívanie

vozidla boli negatívne a súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia pripísal väčšiu váhu jedinej pozitívnej
reakcii žalovaného. Žalobkyňa považovala za arbitrárny záver súdu prvej inštancie, že dôvod, pre ktorý
žalovaný neprenechal vozidlo žalobkyni na užívanie nemožno účelovo použiť voči žalovanému a žiadať
od neho náhradu za neužívanie vozidla popri náhrade za vyrovnanie podielov, nakoľko nie je zrejmé,
akými úvahami sa súd pri vyslovení tohto záveru riadil. Žalobkyňa zdôraznila, že kardinálnym je fakt,

že vozidlo v rozhodnom období preukázateľne neužívala, hoci na užívaní mala záujem (poukazujúc
na správu zo dňa 26.01.2013 adresovanú žalovanému), a že žalovaný počas celého konania túto
skutočnosť žiadnym spôsobom nerozporoval a bola presvedčená, že práve žalovaný mal v konaní
objasniť dôvody, pre ktoré nedošlo k prenechaniu vozidla žalobkyni. Žalobkyňa mala za to, že v
konaní bol dostatočne preukázaný jej záujem a snaha spoločne užívať vozidlo, a preto považovala
konštatovanie súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou v tomto smere za

nesprávne a nepresvedčivé s tým, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu nie je zrejmé, aké konkrétne
„pokusy“ mala žalobkyňa realizovať v snahe získať vozidlo aspoň prechodne do svojho užívania.

4.

K odvolaniu žalobkyne sa dňa 29.09.2015 písomne vyjadril žalovaný tak, že ak by žalobkyňa mala
skutočný záujem používať predmetné motorové vozidlo, túto možnosť mala kedykoľvek vzhľadom na
to, že doposiaľ zadržiava náhradné kľúče od vozidla, ako aj technický preukaz spolu so servisnou
knižkou. Žalovaný zároveň namietol, že ak by žalobkyňa mala tento záujem a nevedela by sa s ním
dohodnúť,mohlataktiežpodaťnasúdžalobuourčenieužívaniaspoločnejvecipodľa§139Občianskeho

zákonníka, no ani jednu z týchto možností nevyužila. Na základe uvedeného žalovaný mal za to, že
skutočným záujmom žalobkyne je pomsta a finančná likvidácia žalovaného, a že práve žalobkyňa v
značnej miere obmedzuje žalovanému riadne užívanie predmetného vozidla nevydaním mu náhradných
kľúčov, technického preukazu a servisnej knižky. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že nerozporoval
cenu vozidla a výšku náhrady za jeho neužívanie, žalovaný uviedol, že vychádzajúc z predbežného

právneho posúdenia vlastníckeho práva k vozidlu, ktoré konštatoval súd prvej inštancie na pojednávaní
dňa 18.11.2014, nemal potrebu vyjadrovať sa k otázke ceny automobilu a k výške uplatňovanej náhrady
za jeho neužívanie. Žalovaný však vo svojom vyjadrení zdôraznil, že hodnota motorového vozidla je
nanajvýš polovica z uplatňovanej sumy, ktorá vzhľadom na požadovanú nezákonnú sumu za neužívanie
vozidla vo výške 9,35 Eur denne, ku dňu vyjadrenia žalovaného činí sumu 8.479,85 Eur, poukazujúc

na to, že pokiaľ ide o hodnotu vozidla a výšku náhrady, ktorú udáva žalobkyňa, v danom smere nebolo
vykonané žiadne dokazovanie. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v
časti týkajúcej sa náhrady za neužívanie motorového vozidla potvrdiť, uplatňujúc si náhradu trov konania
a právneho zastúpenia.

5.

K odvolaniu žalovaného sa dňa 05.10.2015 písomne vyjadrila žalobkyňa tak, že žalovaný neoznačil
žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by preukazoval jeho tvrdenie, že mal našetrenú hotovosť na kúpu vozidla
a navyše jeho tvrdenia k okolnostiam kúpy vozidla, najmä k pôvodu finančných prostriedkov použitých

na jeho kúpu, sú rozporné, keďže v inom konaní pred súdom (vedenom na OS BA III pod sp. zn.
19C/22/2013) klamal, keď uviedol, že „si vozidlo kúpil pred uzavretím manželstva ako nové v hotovosti,
za 10.000,- Eur“. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa sa od počiatku nesprávala ako spoluvlastník
vozidla, poukázala na časové súvislosti danej veci s tým, že počas ich manželstva, ktoré uzavreli
v krátkej dobe po kúpe vozidla (kúpa vozidla: XX.XX.XXXX, uzavretie manželstva: XX.XX.XXXX),

užívali vozidlo spoločne a náklady znášali zo spoločných prostriedkov patriacich do ich bezpodielového
spoluvlastníctva, pričom žalovaný v konaní opak nepreukázal. Od ich odlúčenia (júl 2012) užíval vozidlo
výlučne žalovaný tým, že si vozidlo svojvoľne prisvojil a z užívania vozidla úplne vylúčil žalobkyňu,
čím ju logicky vylúčil aj z možnosti podielať sa nielen na právach, ale aj povinnostiach vyplývajúcich
z podielového spoluvlastníctva, a teda nemohla mať vedomosti o technickom stave vozidla, potrebe

jednotlivých kontrol či servisných zásahov a zúčastňovať sa na ich zabezpečovaní. Vo vzťahu k tvrdeniu
žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočne dokazovanie o hodnote vozidla pre účely
vyporiadania spoluvlastníctva, žalobkyňa uviedla, že činnosť súdu v sporovom konaní nespočíva vo
vyhľadávaní dôkazov s tým, že žalovaný počas celého konania sa ani raz nevyjadril k navrhovanejvýške vyporiadavacích podielov a neoznačil k uvedeným okolnostiam žiadne dôkazy a procesnú aktivitu
žalovaného nie je možné kompenzovať len jeho strohým vyhlásením v prvoinštančnom konaní, že žiada
žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Žalobkyňa zároveň poukázala na približnú zhodnosť sumy, ktorou

ohodnotil vozidlo súd prvej inštancie a žalobkyňa vo svojom návrhu a sumy, ktorú deklaroval žalovaný
v obsahu elektronickej komunikácie právnych zástupcov strán sporu. Pokiaľ ide o finančnú insolventnosť
žalovaného, žalobkyňa, poukazujúc na jeho majetok a pôžičky, považovala skutočnosť, že žalovaný
sa počas tohto konania, o ktorom mal vedomosť, zadĺžil a doborovoľne vstúpil do zmluvných vzťahov,
z ktorých pre neho vyplývajú finančné záväzky a na základe toho sa snaží preukázať svoju aktuálnu

finančnú nespôsobilosť, pre konanie za právne bezvýznamnú. Na podklade uvedených skutočností
žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej žalovaným potvrdiť, uplatňujúc si
nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom konaní.

6.

Odvolací súd preskúmal spor, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, podľa § 379 a § 380 ods. l C. s.
p. a tento prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) C.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného, ako aj odvolanie žalobkyne nie sú dôvodné.

7.

Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav sporu, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil.

8.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9.

Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že predmetné motorové vozidlo
nadobudol do výlučného vlastníctva, nakoľko zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania (zo
zmluvy o zamestnaneckom úvere, z výpisu z účtov žalobkyne a z potvrdenia o splatení úveru) je
zrejmé, že žalobkyni bol v čase rozhodnom pre kúpu predmetného vozidla poskytnutý úver vo výške

8.000,- Eur, ktorú skutočnosť nepoprel ani žalovaný a vzhľadom na obdobie uzavretia úverovej zmluvy
a kúpnu cenu vozidla vo výške 10.031,- Eur, z ktorej suma 2000,- Eur (získaná žalovaným z predaja
predchádzajúceho motorového vozidla) bola nesporne zaplatená ako záloha za kúpu vozidla, odvolací
súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu názoru, že argumenty žalovaného o jeho
našetrených peniazoch na kúpu auta pred svadbou sú jeho účelovou obranou, nakoľko v takom prípade

by sa javil dôvod brania úveru žalobkyňou v čase rozhodnom pre kúpu auta nelogickým, keďže súčet
uvedených súm predstavuje kúpnu cenu motorového vozidla. Na základe takto zistenej skutočnosti je
zjavné, že žalobkyňa sa finančne podielala na kúpe predmetného vozidla a neobstojí bezvýznamná
námietka žalovaného, že vozidlo bol kupovať v predajni sám. Odvolací súd uvádza, že pre posúdenie
vlastníckych práv k vozidlu je v tomto spore bezpredmetné, či žalovaný mal našetrenú hotovosť na

zaplatenie celej kúpnej ceny vozidla, nakoľko je nepochybné, že žalovaný zvyšnú sumu (8.031,- eur) z
celkovej kúpnej ceny nezaplatil, a za účelom jej zaplatenia si žalobkyňa zobrala zamestnanecký úver.

10.

Neopodstatnená je tiež námietka žalovaného, že ak by existovala vôľa nadobudnúť vozidlo do
podielového spoluvlastníctva, figurovali by obaja účastníci na nadobúdacích dokladoch k vozidlu,
nakoľko i s touto okolnosťou sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s tým, že evidencia neumožňuje
uvádzanie viacerých osôb ako vlastníkov motorových vozidiel, a preto rozhodujúcou skutočnosťou preposúdenie existencie spoluvlastníctva k motorovému vozidlu bol práve listinnými dôkazmi nesporne
preukázaný zamestnanecký úver poskytnutý žalobkyni.

11.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa sa nesprávala k vozidlu ako spoluvlastník, keďže
náklady na vozidlo hradil výlučne žalovaný, odvolací súd uvádza, že v tomto ohľade v zhode s tvrdením
žalobkyne je potrebné mať na zreteli, že ku kúpe predmetného automobilu došlo približne jeden

mesiac pred svadbou strán sporu, a teda počas trvania ich manželstva užívali automobil spoločne
a všetky náklady naň hradili zo spoločných finančných prostriedkov patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a po rozvode manželstva nebolo reálne, aby sa žalobkyňa podieľala na
užívaní, údržbe, technických kontrolách či iných výdavkoch na vozidlo, nakoľko vozidlo zostalo v držbe
žalovaného a žalobkyňa nemala k nemu fyzický dosah.

12.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného o potrebe vykonania ďalšieho dokazovania o skutočnej
hodnote vozidla, odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v tomto smere riadne vykonal
dokazovanie, keď vychádzal z objektívnej trhovej ceny, za ktorú bolo možné kúpiť porovnateľný

automobil v rozhodnom čase a mieste, pričom so zreteľom na koncentračnú zásadu konania je nutné
uviesť, že takto určenú cenu vozidla žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nerozporoval.
Odvolací súd navyše dodáva, že ak by aj žalovaný včas rozporoval cenu vozidla, jeho námietka by bola
nedôvodná, nakoľko na základe prieskumu cenových ponúk na trhu v rozhodnom čase a mieste, súd
prvej inštancie vychádzal pri určení vyrovnania spoluvlastníckych podielov z náležite stanovenej ceny

predmetného vozidla.

13.

Reflektujúcnámietkužalovanéhoonezohľadneníjehofinančnejinsolventnosti vkonanípredsúdom

prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že táto námietka je nielen právne irelevantná
pre spravodlivé vysporiadanie spoluvlastníctva k motorovému vozidlu, ale zároveň nepravdivá, nakoľko
žalovaný v prvoinštančnom konaní nielenže nepreukázal, že jeho pomery odôvodňujú priznanie mu
oslobodeniaodsúdnychpoplatkov,aleztlačivapredokladovaniepomerov(č.l.173)zároveňvyplýva,že
žalovaný je zamestnaný ako projektový manažér a je viac ako dostatočne finančne solventnou osobou

so stálym mesačným príjmom vo výške 1.300 - 1.400,- Eur.

14.

Zaoberajúc sa odvolaním žalobkyne, odvolací súd uvádza, že jej odvolacie dôvody týkajúce sa

nevyhovujúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým nepriznal žalobkyni náhradu za jej
neužívanie motorového vozidla, sú neopodstatnené tak z dôvodov, ktoré uviedol súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia, keď mal preukázaný záujem žalovaného prenechať užívať vozidlo
žalobkyňou, ale odvolací súd zároveň považuje za potrebné dodať, že súd prvej inštancie rozhodol
o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva k motorovému vozidlu v súlade s ustanovením § 142 ods.

1 Občianskeho zákonníka, keď prihliadol na veľkosť podielov (1/2) a účelné využitie veci, a preto vo
vzťahu k prikázaniu vozidla do výlučného vlastníctva žalovaného, proporčne k tomuto právu žalovaného
tohto zároveň zaviazal vyplatením spoluvlastníckeho podielu žalobkyni vo výške 3.250,- Eur, čím
nastolil právny stav žiaduci inštitútom zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva. Vzhľadom na zmienený
účel daného konania odvolací súd považuje žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu za neužívanie

motorového vozidla za nenárokovateľný a nadbytočný k náhrade na vyrovnanie spoluvlastníckych
podielov.Pretoneobstojíobranažalobkyne,žeprejejnárokjerozhodujúcimfakt,ževozidlovrozhodnom
období preukázateľne neužívala, hoci na užívaní mala záujem, a že žalovaný počas celého konania
túto skutočnosť žiadnym spôsobom nerozporoval, nakoľko tento fakt nezakladá jej právo domáhať
sa popri vyrovnacieho podielu zo spoluvlastníctva k spoločnej veci aj ňou uplatneného nároku, ktorý

má povahu nároku na náhradu škody, ktorú utrpela tým, že nemohla v špecifikovanom období užívať
predmetné vozidlo. Predmetom posudzovaného sporu totiž nie je nárok na náhradu škody podľa
§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva podľa § 142
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa preto stotožnil so zrejmými úvahami súdu prvej inštancie a tiežzastáva názor, že skutočnosť reálneho neužívania vozidla žalobkyňou, resp. dôvod, pre ktorý nedošlo k
prenechaniu vozidla žalobkyni na jeho užívanie, nie je kvalifikovanou obranou žalobkyne a predstavuje
duplicitný „nárok“ k nároku na spoluvlastnícky podiel. Odvolací súd potvrdzuje správnosť záveru súdu

prvej inštancie o nedôvodnosti jej nároku na náhradu za neužívanie motorového vozidla i tým, že
narozdiel od súdu prvej inštancie konštatuje, že aj prípadné splnenie dôkaznej povinnosti žalobkyne
v súvislosti s jej snahou získať auto prechodne do užívania a odmietavým postojom žalovaného, by
nemalo relevanciu pre priznanie tejto žalobkyňou požadovanej náhrady.

15.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd, plne sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvej inštancie,
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., potvrdil.

16.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že vzhľadom na čiastočný úspech strán v spore žiadna zo strán nemá nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

17.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).