Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/235/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217574
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217574.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členov senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Soni Vackovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 811 09
Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorého koná ako konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 1. apríla 2014 č.k. 15C/55/2013-36 a o odvolaní žalobcu
proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 6. februára 2015 č.k. 15C/55/2013-58, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 175,- eur titulom majetkovej škody a sumy 442,56 eura titulom nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
6Er/311/2005. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods.
1 písm. a) bod 1., § 3 ods. 1 písm. a), d), § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1,
2 písm. c), d), § 44 ods. 7, 8, § 46 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania. Z hľadiska
skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice

pod sp.zn. 6Er/311/2005 podal oprávnený dňa 25.05.2009 návrh na zmenu exekútora, ktorý Okresný
súd Levice uznesením zo dňa 16.11.2009 č.k. 6Er/311/2005-16 vydaným vyššou súdnou úradníčkou
zamietol, a sudca uznesením zo dňa 19.01.2010 č.k. 6Er/311/2005-27 odvolaniu oprávneného vyhovel
a vykonaním exekúcie poveril JUDr. Rudolfa Krutého. Zistil, že zákonná 30 dňová lehota dodržaná
nebola. Vyslovil názor, že počas exekúcie, v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej
škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať
úkony exekučného konania, a žalobca ani nepreukázal vznik škody na jeho strane. Náklady spojené so

správoupohľadávky-pracovnýchvýkonovzamestnancovpomocouinformačnéhosystému,naudržanie
a správu informačného systému, nemožno považovať za škodu v dôsledku nesprávneho úradného
postupu súdu a žalobca ich ani nepreukázal. Rovnako žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť vzniku
prípadnej škody s vydaným rozhodnutím. K vydaniu rozhodnutia došlo v čase, kedy sa oprávnenýdomáhal v exekučných konaniach zaplatenia svojich pohľadávok a z rozhodovacej činnosti súdu je
známe, že šlo o taký počet návrhov, ktoré nebolo možné vybaviť v každom prípade. Nemajetková ujma
nezávisí len od zistenia nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, na základe ktorých nezistil

dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Zistenie, že vo veci ide o prieťah, nie je
ako všeobecný súd v tomto konaní oprávnený a povolaný konštatovať. Nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Poukázal na list Európskej komisie,
a tam uvedené praktiky žalobcu, ktoré sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a zjavným cieľom je zbaviť
spotrebiteľov ich práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. O trovách

konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci úspech, nepriznal
náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikovala a žiadne jej nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa mu svojim
postupom odňal možnosť konať pred súdom, vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní

bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z.z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a

posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je
aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti, atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej

kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s
výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 175 eur
z titulu náhrady škody a sumy 442,56 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp.zn. 6Er/311/2005. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nerozhodnutí o zmene exekútora v

zákonnej 30-dňovej lehote.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok) (v znení účinnom do 31.08.2005), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a
súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako

keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, §
136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005 (§ 238 ods. 2
Exekučného poriadku).

Odvolací súd po preskúmaní danej veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci vykonal

dostatočné dokazovanie. Súd prvého stupňa síce konštatoval, že exekučný súd o návrhu na zmenu
exekútora rozhodol síce po uplynutí 30-dňovej zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, zdôrazňujúc,
že až do času, kedy súd rozhodne o návrhu oprávneného na zmenu exekútora, je povinný vykonávať
nevyhnutné úkony v prospech oprávneného pôvodne poverený súdny exekútor, ale odvolací súd
poukazujenato,ževdanejveciboloexekučnékonaniezačatédoručenímnávrhunavykonanieexekúcie

súdnemu exekútorovi, ktorého si oprávnený vybral, dňa 03.05.2005. V zmysle ustanovení Exekučného
poriadku je na uvedenú vec potrebné aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.08.2005, nakoľko podľa prechodných ustanovení k zákonu č. 341/2005 Z.z. sa konania začaté pred
1. septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje
inak, pričom odsek 2 ustanovenie § 44 výslovne neuvádza. Exekučný poriadok v znení účinnom ku dňu

začatia exekučného konania zákonnú lehotu pre rozhodnutie súdu o zmene exekútora nestanovuje,
preto Okresný súd Levice nemohol neporušiť povinnosť vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že exekučný súd od doručenia návrhu na zmenu
exekútora vykonával vo veci úkony potrebné pre rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora, vyzval
súdneho exekútora na vyjadrenie a zaslanie exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie, a preto v

tejto súvislosti nemožno exekučnému súdu vytknúť nečinnosť, bez ohľadu na to, či zákonná úprava pre
rozhodnutie súdu o zmene exekútora určuje lehotu alebo nie.Odvolací súd poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zákon č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát

zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama

príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený,
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne

upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného

konania.Zust.§9ods.1zákonač.514/2003/Z.z.vyplýva,žezanesprávnyúradnýpostupsapovažujeaj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a

vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V danej veci súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov správne posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní. V tomto smere v potrebnom rozsahu
zistil skutkový stav veci. Žalobca v konaní nepreukázal zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č.
514/2003 Z.z. Návrhom uplatnený nárok na náhradu škody v sume 175 eur ako majetkovej škody mal

predstavovať náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočnenou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím, na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov
zamestnancov pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému a
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom. V tejto súvislosti odvolací súd

považuje za podstatné konštatovanie, že exekučné konanie bolo vykonávané na základe poverenia
vydaného pre súdnu exekútorku Mgr. Katarínu Baňárovú na základe návrhu súdneho exekútora
na udelenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zaslanej súdu prvého stupňa
dňa 20.05.2005. Samotná okolnosť, že došlo k vydaniu poverenia, mala za následok, že poverený
súdny exekútor mal právo, ako aj povinnosť vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky

oprávneného. Skutočnosť, že exekučný súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol po uplynutí
2 mesiacov, nemá za následok vznik žalobcom tvrdenej a uvádzanej škody, pretože úkony, za ktoré
požaduje náhradu škody, vykonával bez ohľadu na to, ktorý exekútor vo veci vykonával exekúciu. Z
tohto dôvodu ani podľa názoru odvolacieho súdu postupom exekučného súdu nevznikol žalobcovi stav
právnej neistoty a ani majetková škoda či nemajetkové ujma, ktorú uplatňuje žalobou.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V danej veci súd prvého stupňa uznesením zo dňa 06.02.2015 č.k. 15C/55/2013-58 vyzval žalobcu na
zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 20,- eur podľa položky číslo 7a Sadzobníka

súdnych poplatkov.

Predmetné uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca dôvodiac, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorou je odôvodnenie, ďalej namietal, že súdny poplatok bolnesprávne vyrubený, nakoľko podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha
iba podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú spoplatneniu ďalšie úkony vo veci samej, ako
sú odvolanie, dovolanie a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a súd nie

je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko v prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch,
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom
prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č.
286/2012 Z.z., a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Žiadal napadnuté uznesenie
zrušiť bez náhrady.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,

teda v znení účinnom od 15. 06. 2013 do 30. 11. 2013 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky
(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu

poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

V tejto časti je najskôr potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch

vykonanej zák. č. 621/2005 Z.z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c) súdne konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené
od poplatku. Uvedená novela však od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová
správa odôvodnila reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený

nový paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona
o súdnych poplatkoch vykonanou zákonom. č. 273/2007 Z.z. účinného od 01.07.2007 bolo ust. § 4
ods. 1 doplnené o písm. k), ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom od poplatku zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov.
Posledná zmena v tomto smere bola uskutočnená zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o
súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k) a v
Sadzobníku súdnych poplatkov za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žalobyna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k
tejto novele na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

na súdoch. Znamená to, že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od
poplatkovej povinnosti, a preto žalobcovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle
§ 2 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a)
Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach

v zmysle § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto
podal dovolanie, ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) vzniká podaním
odvolania a dovolania. V tomto smere žalobcom predkladanými úvahami o tom, že k spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie,
sa odvolací súd nestotožňuje. V tejto súvislosti ďalej poznamenáva, že tieto úvahy žalobcu nielenže

sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné hodnotiť ako tendenčné a
účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v
odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v Sadzobníku súdnych poplatkov
jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako napr. poznámka k položke 13,
spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke 9, atď.). I keď tvrdenie žalobcu

o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou judikatúrou a odvolací súd ho ani
nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, nedochádza k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej
povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku. Neobstojí ani poukaz žalobcu

na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007 riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad
nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, začaté na návrh žalobcu

dňa 28.09.2012, t.j. pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z. a že odvolanie proti zamietajúcemu
rozsudku súdu prvého stupňa žalobca predložil dňa 16.06.2014, t.j. po jeho účinnosti, je potom potrebné
posúdiť vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia
k úpravám účinným od 01.10.2012, a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Pri výklade tohto
ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať niektoré úkony

alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zákonom č. 286/2012 Z.z., Pre danú vec je preto
určujúcim hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť, pod niektorú z častí tejto zákonnej
definície. Pri snahe o zodpovedanie tejto otázky je potrebné si uvedomiť, že právna úprava súdnych
poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou "poplatkový úkon", pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo
konania súdov vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože

odvolanie je úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy
súdov alebo prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z
charakteru odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho. V
súvislosti s poplatkovou povinnosťou žalobcu za odvolanie je potom rozhodujúce, či odvolacie konanie
bolo začaté do 30.09.2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie začalo podaním odvolania

žalobcomdňa16.06.2014,tedažalobcovivsúvislostispodanímodvolaniavzniklapoplatkovápovinnosť.
Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyrubil žalobcovi za podané odvolanie súdny
poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak
správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20,- eur v súlade s položkou 7 písm. a/ Sadzobníka
súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku žalobcu uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia
súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je i

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatousúdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého
stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie žalobcu o jeho nepreskúmateľnosti

za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek
pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol žalobcovi vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa akého

ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.