Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/54/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712213685
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8712213685.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 3C/553/2012 -
60 zo dňa 12.02.2015 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ust. § 3
ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z) a § 44 ods. 1, 2, 8, § 41 ods.
2 písm. c), d), § 243 ods. 1 Exekučného poriadku.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, ako aj dôvody uplatneného nároku z titulu
náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu - Okresného súdu Poprad, ktorý nerozhodol v zákonnej 15 - dňovej lehote o žiadosti
súdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.Žalovanástranavznieslavovyjadreník

žalobe aj námietku premlčania jednotlivých uplatnených nárokov, pri ktorých došlo k uplynutiu 15-dňovej
lehoty od doručenia žiadosti o vydanie poverenia pred 23. 4. 2009. Meritórne sa však touto námietkou
súd prvej inštancie nezaoberal, keďže vyslovil neplatnosť z iných dôvodov. S poukazom na ust. § 15a,
§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 poukázal na dôvod zamietnutia žaloby z dôvodov predčasnosti podanej
žaloby. Žalobkyňa podala žaloby predčasne, keď nárok uplatnil na súde pred uplynutím šesťmesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie návrhu. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo strany žalobkyne boli žalovanej doručené 23.4.2012. Žaloby v pôvodných konaniach v tejto

veci boli doručené Okresnému súdu v Poprade 27. 9. 2012. Ďalej uviedol, že v exekučných konaniach
vedených na Okresnom súde v Poprade, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,
žalobkyňa nepreukázala nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov v konaní. Mala za
to, že súd v konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom nie jeoprávnený posudzovať nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Bol toho názoru, že nemožno všeobecné
rozhodnutie súdu vydané po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny

úradný postup súdu. Osobitne v exekučných konaniach pri posudzovaní návrhov na vykonanie exekúcie
na podklade exekučných titulov rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc sa javí 15-dňová
lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie.
Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, keď žalobkyňa v konaní uplatňuje
tzv. majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou

žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
v dôsledku uplatnenej nečinnosti súdu a nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď samotné konštatovanie
porušenie práva na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
Ústavou Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručené článkom 6,
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V otázke preukázania škody neuniesla dôkazné
bremeno v tom, že nevyčíslila v každom jednom spise konkrétnu a skutočnú škodu, teda nie ako škodu
vynaloženú na správu a vymáhanie pohľadávky. Žalobkyňa nepreukázala výšku uplatnenej náhrady
škody a nepreukázala ani ostatné atribúty - predpoklady vzniku škody, najmä nepreukázala príčinnú
súvislosť medzi výškou škody a prípadným nesprávnym úradným postupom súdu, porušenie právnej

povinnosti a zavinenie, tak ako to predpokladá ust. § 420 OZ. Doložený znalecký posudok je formálnym
úkonom a nie vyčíslením skutočnej výšky škody, tak ako s to predpokladá ust. § 420 OZ. Žalobkyňa
nepreukázala ani nemajetkovú ujmu vo výške aplikácie nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky o
priznaní finančného zadosťučinenia za konštatované zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ide tu o akési
paušálne uplatnenie nemajetkovej ujmy, ktorú nie je možné aplikovať. Napokon žalobkyňa nepreukázala

ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, keď
nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody. Z dôvodov vyššie uvedených,
z dôvodov nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom súd žalobu zamietol. Rovnako súd prvej inštancie nepriznal
nemajetkovú ujmu.

4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, tak, že úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.(účinného v čase rozhodnutia súdu).

Obsah odvolania

5. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalobkyňa. Namietala odňatie
možnosti konať pred súdom, ďalej vady, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie, ako aj
nedostatočne zistený skutkový stav veci z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na
zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj nesprávne právne posúdenie. Poukázala na to, že súd prvej

inštancie nebol oprávnený o uplatnenom nároku rozhodnúť podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom po 01.01.2013. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, a to potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právneho vzťahu. Ďalej poukázala na to, že súd vôbec nevysvetlil prečo nevznikol účastníkom stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul tak
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Ďalej uviedla, že súd nie je oprávnený polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Bolo povinnosťou súdu aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Zdôraznila, že Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr.

rozsah nevybavenej súdnej agendy. Poznamenala, že predložila ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, a to znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku,a to v posudku určenej výške. Namietla, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné oboznámenie sa s
predloženým znaleckým posudkom. Mala za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky
pre vznik nároku na náhradu škody. K návrhu na prerušenie konania uviedla, že súd bol povinný pred

rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Hodnotenie odvolacieho súdu

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj
konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, v spojení
s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario), miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k

záveru, že odvolanie žalobkyne je neopodstatnené.

7. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa.

8. Žalobkyňa viní štát za neúspešnú exekúciu a navrhuje priznať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len ,,Zákon“) náhradu škody a
nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne exekučný súd išiel nad rámec oprávnení exekučného súdu, konal
napriek výzvam s prieťahmi, nedodržal 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

9. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody za náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky a
nemajetkovú ujmu za stratu dôvery v právo a za nespravodlivé riešenie veci.

10. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nedodržaním lehoty

na udelenie poverenia a s tvrdenými prieťahmi. V prerokúvanej veci išlo o exekúcie na základe
rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a to na základe
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto
doložky sa môžu považovať za neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach

ochrany spotrebiteľa v danom období (porov. rozsudky citované aj v iných zamietavých uzneseniach
exekučného súdu príp. iných súdov), nemožno podľa názoru súdu uvedené veci považovať za právne
úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne
obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. To
sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním

a pod.

11. Správanie účastníkov síce k dĺžke konania samo osebe neprispelo. Nemožno však nebrať zreteľ
na osobitosti nielen predmetnej veci, ale tisíce obdobných právnych vecí. Podľa § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. má žalobkyňa aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej
ujmy sa pritom prihliada na kritériá uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona, teda najmä a) osobu poškodeného,
b)závažnosťvzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,c)závažnosťnásledkovvsúkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení. Z takto formulovaných kritérií je podľa názoru súdu zrejmé, že

žalobkyneakoprávnickejosobysamôžetýkaťnanajvýškritériumuvedenévpísmeneb),pretožeostatné
sa celkom zjavne môžu týkať len fyzickej osoby. Žalobkyňa nemá súkromný život ani spoločenské
uplatnenie, ani „osobu“, doterajší život alebo prostredie, kde žije a pracuje.

12. Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity
na to, aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu
exekučnýchspisovjepritomzrejmé,žeminimálnesúdnyexekútormuselbyťnatakýtonápadpripravený,
čo sa prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie,je jeho podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne.
Je síce pravdou, že je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom
personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené
zásady platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod
sa zaujímať o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna
osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci
prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd

jehopodaniaschopnývybaviť,ajepovinnýakceptovať,ževybaveniejehovecínemusíbyťtakpromptné,
ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup
k spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci
na úkor všetkých ostatných. Žalobkyňa tak podľa názoru súdu nemohla rozumne (legitímne) očakávať
vybavenie svojich žiadostí v 15 dňovej lehote ani v tých prípadoch, v ktorých mala nárok na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Za týchto okolnosti nemohla žalobkyňa z nedodržania tejto lehoty

zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu nemožno považovať ani samo
„vyvolanierizíkohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávky“,„vnútornézásahydospoločnosti“(zrejme
pocity„frustráciečlenovriadiacichorgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľov“),keďževtomtoprípadeide
o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a

rozhodnutia žalobkyne zahltiť exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho
tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako poškodenej pri vzniknutom stave (§
441 Občianskeho zákonníka).

13. To všetko podľa názoru súdu vylučuje, aby žalobkynina ujma musela byť kompenzovaná ešte aj

náhradou v peniazoch.

14. I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať
za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa
ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy

v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V
takýchto konaniach je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

15. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd

nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.

16. Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na to, že aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. podrobne upravujúceho podmienky, z ktorých možno vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu nie je možná, s touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu
pri aplikácii právneho predpisu. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo do tohto právneho
predpisu zavedené až zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013, a preto je priamo

aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté od 1.1.2013. To však neznamená, že
súd prvej inštancie nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti uvedené v ustanovení § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom

v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania

17. K znaleckému posudku sa odvolací súd rovnako stotožňuje aj s podrobným odôvodnením rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda vo veci sp. zn. 10C 175/2014. ,,Ku skutkovým záverom ohľadom
zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné, na tlač a na správu informačného

systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého faktickú správnosť v tomto smere súd
nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa súdu v žiadnom prípade nevyplýva, že
tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s exekučným konaním, v ktorom malo podľa tvrdenia
žalobkyne dôjsť k prieťahom. Pri hodnotení tohto súd vyšiel z týchto úvah: Celkovo tak možno v tejtočasti skonštatovať, že až na tri úkony (sťažnosť na prieťahy) nemožno zo znaleckého posudku nijakým
spôsobom zistiť, prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného nesprávneho úradného
postupu, a nie celkom jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že žalobkyňa sa jednoducho v

rokoch 2009 až 2011 rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo nárokov voči svojím dlžníkom, čo
si nevyhnutne vyžiadalo zvýšenú administráciu a s ňou spojené náklady. Inak povedané, zo znaleckého
posudku nemožno nijako zistiť, či by k týmto zvýšeným nákladom nebolo došlo aj v prípade, že by súdy
vydali všetky poverenia na vykonanie exekúcie presne v zmysle žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15
dňovej lehote. Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť, aj pokiaľ ide o výpočet škody

v podobe zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže z neho vôbec
nie je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu, že žalobkyňa
jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu svojich nárokov.
Navyše, v tejto časti pôsobí znalecký posudok skôr dojmom primitívnej účtovnej trojčlenky, keď na
s. 34 až 42 úplne mechanicky vypočítava rozdiel medzi skutočnými nákladmi (!) zistenými z faktúr
od tretích osôb za poštovné, tlač a správu informačného systému a takto zistené zvýšenie následne

úplne mechanicky delí „počtom obchodných prípadov“, teda v podstate počtom vymáhaných nárokov
žalobkyne v príslušnom roku (pričom z celého znaleckého posudku sa nedá zistiť, odkiaľ sa znalec
k týmto počtom „obchodných prípadov“ dopočítal). To všetko úplne bez toho, aby sa vôbec zaoberal
banálnou otázkou, ako je preukázané, že celé zvýšené náklady išli len na tie „obchodné prípady“ -
exekučné konania, z ktorých žalobkyňa uplatňuje náhradu škody, a nie napríklad na rozposielanie s

týmto konaním nesúvisiacich písomností (napríklad súkromných) (poštovné), na tlač úplne nesúvisiacich
propagačných materiálov (náklady na tlač) alebo na inštaláciu lepšieho, či výkonnejšieho počítačového
systému „len tak“, z rozmaru žalobkyne (navyše znalec vôbec nevyhodnotil, či z úpravy počítačového
systému nemala žalobkyňa trvalý prospech, ktorý by časť nákladov kompenzoval). Ak v tejto časti vôbec
možnoznaleckémuposudkupriznaťvôbecnejakúlogickúúvahu,očomsúdpochybuje,idepodľanázoru

o typický prípad logickej chyby „post hoc ergo propter hoc“, teda keď sa z časovej súvislosti dvoch javov
(zvýšená exekučná aktivita a zvýšené náklady) automaticky vyvodí ich príčinná súvislosť. Zo všetkých
týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v
ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových nákladov a
nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz

príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na základe
toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O. s. p. (dôkazné bremeno žalobkyne) dospel k záveru,
že vznik škody v príčinnej súvislosti nebol dokázaný“.

18. Odvolací súd nevidí vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu. Súd

prvej inštancie nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby formulárových
podaní žalobkyne, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody rozhodoval súd, ktorý
bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

19. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS
209/04).

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny postupom vyplývajúcim z
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.

21. V odvolacom konaní nebola žalobkyňa úspešná. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej

vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k
odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396

ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške
náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne
nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).