Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 24, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/332/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112229643
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7112229643.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne JUDr. Ingrid Kovalčukovej,
správkyne konkurznej podstaty úpadcu: CK FENÍCIA s.r.o., so sídlom v Košiciach, Mlynská 27, IČO:
36698598, sídlo kancelárie správcu: Štúrova 33, Košice, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Štefan
Prevozňák s.r.o. so sídlom v Košiciach, Kukučínova 108/23, proti žalovanému T., zast. JUDr. Frederikou
Birkovou, advokátkou, Košice, Rosná 5, o zaplatenie 2.859,99 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku 35C/92/2013-205 z 22.3.2016 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol.
Žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 171,50 €, ktorú je žalobkyňa povinná zaplatiť k
rukám jeho právnej zástupkyne JUDr. Frederiky Birkovej, advokátky, Rosná 5, Košice, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej

sumu 2.859,99 € s 9 % úrokmi z omeškania ročne z dlžnej sumy od 20.1.2012 do zaplatenia, ako aj
náhrady trov právneho zastúpenia na tom skutkovom základe, že uznesením Okresného súdu Košice
I č.k. 30K/3/2012 zo 17.9.2012 zverejnenom dňa 24.9.2012 v Obchodnom vestníku pod č. 184/2012,
bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu CK FENÍCIA s.r.o., Mlynská 27, Košice, IČO: 36698598 a
žalobkyňa bola ustanovená do funkcie správkyne konkurznej podstaty, a šetrením účtovných záznamov
úpadcu zistila, že žalovaný ako konateľ úpadcu výdavkovým pokladničným dokladom č. Z.-XXXX/X z
31.1.2012 si vyplatil z pokladne úpadcu hotovostný výdaj peňazí vo výške 2.859,99 € ako nevyplatený

podiel na zisku spoločníkovi, pričom tento výdaj v pokladni nie je riadne zdokladovaný a v účtovníctve sa
nenachádza žiadna listina, ktorá by žalovaného na vyplatenie podielu na zisku oprávňovala, preto listom
z 26.9.2012 vyzvala žalovaného, aby jej predložil všetky písomnosti týkajúce sa spoločnosti a činnosti
jej orgánov počas celého obdobia existencie CK FENÍCIA s.r.o., dňa 1.10.2012 jej žalovaný odovzdal
všetky listiny týkajúce sa úpadcu, ktorými disponoval a zároveň vyhlásil, že žiadnymi inými listinami už
nedisponuje, a taktiež zistila, že v Zbierke listín Obchodného registra, ani v dokumentoch predložených
správcovi sa nenachádza návrh konateľa na rozdelenie zisku ani rozhodnutie valného zhromaždenia o

rozdelení zisku spoločníkom. Podľa daňového priznania úpadcu za rok 2011 (zostaveného 23.3.2012),
tento dosiahol v danom období stratu vo výške 3.906,92 €, podľa účtovných záznamov mal úpadca
interným dokladom č. T. z 31.1.2012 preúčtovať nerozdelený zisk za predchádzajúce obdobie vo výške
2.859,99 € na účet 364 - záväzky voči spoločníkom, pričom v skutočnosti k tomuto preúčtovaniu došloaž dňa 12.6.2012, žalovaný nepochybne vedel o strate za rok 2011 a súčasne pripravoval návrh na
začatie konkurzného konania, ktorý podal dňa 19.6.2012, účtovná uzávierka za rok 2011 bola schválená
valným zhromaždením spoločnosti CK FENÍCIA s.r.o. nepochybne účelovo až dňa 25.6.2012 a žalovaný

v čase vyhotovenia zápisnice z valného zhromaždenia musel vedieť, že na vyplatenie podielu na
zisku nemá právo. Žalobkyňa listom zo dňa 4.10.2012 vyzvala žalovaného, aby vydal do konkurznej
podstaty sumu 2.859,99 €, pretože k jej vyplateniu došlo v rozpore so spoločenskou zmluvou a so
zákonom, žalovaný však neuznal uplatnený nárok a listom zo dňa 18.10.2012 (v jeho prílohe) jej doručil
evidentne antidatovanú listinu - rozhodnutie jediného spoločníka zo dňa 20.1.2012, ktorým rozhodol o

vyplatení podielu na zisku svojej osobe, pričom je nepochybné, že sa jedná o výdaj urobený z pokladne
úpadcu dodatočne a v čase, kedy na jeho vyplatenie neboli splnené zákonné podmienky a podiel na
zisku bol žalovanému vyplatený neoprávnene. Podaním zo dňa 10.12.2015 žalobkyňa upresnila, že v
prejednávanej veci sa domáha od žalovaného zaplatenia žalovanej sumy titulom vydania bezdôvodného
obohatenia, a nie titulom prospechu z odporovateľného právneho úkonu a v konaní argumentovala, že
nesplnenie podmienok na výplatu zisku spočíva vo tom, že rozhodnutiu jediného spoločníka zo dňa

20.1.2012 nepredchádzal návrh spoločníka na rozdelenie zisku a pre rozdelenie zisku spoločnosti neboli
naplnené podmienky podľa ust. § 179 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, a teda sporné rozhodnutie
má súd považovať za neplatné a následne titulom bezdôvodného obohatenia navrhovala zaviazať
žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy.

3. Súd prvej inštancie nárok právne posúdil podľa ustanovení § 23 ods. 1, § 57 ods. 1 až 4, § 60
ods. 1, 2 a 3, § 63 ods. 1, § 199 ods. 1, 2 a 9 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v
znení platnom v rozhodnom čase (ďalej len „ZKR“) poukazujúc na to, že po vyhlásení konkurzu daný
právny vzťah upravujú v prvom rade ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. ako lex specialis, ktorý má
prednosť pred inými všeobecnými právnymi predpismi (lex generalis). Z tohto pohľadu posudzoval,

či žalobkyňa uplatnila nárok v zmysle ustanovení ZKR, t.j. či odporovala spornému právnemu úkonu
v zmysle ustanovení ZKR a mal preukázané, že žalobkyňa svoj nárok žalobou doručenou súdu dňa
16.11.2012 uplatnila síce v prekluzívnej 6 mesačnej lehote (ktorá začala plynúť dňa 25.9.2012 a skončila
dňa 25.3.2013), avšak domáhala sa iba vyplatenia sumy 2.859,99 €, ktorú následne definovala titulom
vydania bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu - rozhodnutia jediného spoločníka

zo dňa 20.1.2012, čo znamená, že nežalovala odporovateľnosť daného právneho úkonu v zmysle
ustanovení ZKR. Súd posúdil žalobkyňou konkretizovaný nárok podľa ustanovení § 114 ods. 1, § 122
ods. 1, § 123 ods. 1 a 2, § 179 ods. 3 a 4, § 125 ods. 1 písm. b), § 131 ods. 1, 2 a 5, § 132 ods. 1,
§ 135 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka účinného v rozhodnom období, t.j.
do 31.7.2012 (ďalej len „ObZ“), a v zmysle jej argumentácie ohľadom neplatnosti rozhodnutia jediného

spoločníka zo dňa 20.1.2012. Bol toho názoru, že v tomto konaní nemožno vysloviť neplatnosť sporného
rozhodnutia v rámci riešenia prejudiciálnej otázky a následne žalovaného zaviazať na zaplatenie
žalovanej sumy, preto žalobu ako nedôvodnú treba zamietnuť. Poukázal všeobecne na základné
práva spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným: a) právo na účasť na riadení spoločnosti, ktoré
vykonáva účasťou na valnom zhromaždení, právo na kontrolu spočívajúce predovšetkým v oprávnení

požadovať informácie o záležitostiach spoločnosti a právo nazerať do dokladov spoločnosti, ako aj s
tým spojené právo uplatňovať v mene spoločnosti nároky voči konateľom a spoločníkom súdnou cestou
a právo požadovať na súde určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, b) majetkové práva
predovšetkým právo na podiel na zisku, ktoré však vzniká iba v prípade, keď valné zhromaždenie
rozhodlo o tom, že časť zisku, prípadne celý zisk sa použije na rozdelenie medzi spoločníkov; v rámci

svojej pôsobnosti valné zhromaždenie môže rozhodnúť aj inak (napr. tak, že celý zisk sa použije
na financovanie ďalšieho rozvoja spoločnosti); výplata zisku však nemôže byť vykonaná na úkor
základnéhoimania,rezervnéhofonduaniinýchfondov,ktorémusiabyťpodľazákonapovinnevytvorené;
počas účtovného obdobia je spoločnosť povinná zabrániť vyplateniu preddavkov na podiely na zisku;
pokiaľ ide o mieru účasti spoločníkov na zisku, spoločenská zmluva môže určiť aj iné pravidlo, než

ustanovuje zákon v odseku 1, t.j. zisk sa môže rozdeliť aj podľa iných zásad, než podľa pomeru
splatených vkladov jednotlivých spoločníkov; za žiadnych okolností však nie je prípustné vyplácanie
úrokov z vkladov, ktoré spoločníci splatili do základného imania; k majetkovým právam ďalej patrí aj
právo na vyrovnávací podiel (ak zanikne účasť spoločníka v spoločnosti a spoločnosť trvá naďalej)
alebo právo na podiel na likvidačnom zostatku podľa § 153 ods. 2 (ak spoločnosť zaniká bez právneho

nástupcu po predchádzajúcej likvidácii jej majetku). Uviedol, že okrem týchto práv môže spoločenská
zmluva pre spoločníkov zakotviť aj ďalšie práva s tým, že niektoré z uvedených práv patria všetkým
spoločníkom rovnako, iné podľa výšky ich obchodných podielov, ich zakotvenie v spoločenskej zmluve
však vždy musí zodpovedať princípom vymedzeným v ust. § 56a ObZ (zákaz zneužitia práva). Akmá spoločnosť jediného spoločníka, či už z dôvodu jej založenia jednou osobou, alebo v dôsledku
spojenia všetkých obchodných podielov v rukách jediného spoločníka, je z povahy veci vylúčené, aby sa
v nej konalo valné zhromaždenie, v takom prípade pôsobnosť valného zhromaždenia vykonáva jediný

spoločník. Napriek tomu, že v jednoosobovej spoločnosti sa nekoná valné zhromaždenie, konatelia sú
povinní plniť si voči jedinému spoločníkovi všetky povinnosti, ktoré zákon ustanovuje pre konateľov vo
vzťahu k valnému zhromaždeniu (napríklad povinnosť predložiť jedinému spoločníkovi na schválenie
účtovnú závierku, návrh na rozdelenie zisku alebo úhradu straty, informovať jediného spoločníka o
tom, že strata presiahla hodnotu jednej tretiny základného imania, predložiť mu návrhy opatrení a

pod.). Rozhodnutia jediného spoločníka prijaté pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia môžu
byť napadnuté žalobou o určenie neplatnosti podľa § 131 za tých istých podmienok, ako uznesenia
valného zhromaždenia. S účinnosťou od 1. januára 2002 zákon zavádza povinnú požiadavku písomnej
formy pre všetky rozhodnutia jediného spoločníka, ktoré tento spoločník prijíma pri výkone pôsobnosti
valného zhromaždenia, písomné vyhotovenie rozhodnutia prijatého pri výkone pôsobnosti valného
zhromaždenia musí byť jediným spoločníkom vždy podpísané. Prísnejšia požiadavka na formu sa

vyžaduje iba v prípadoch, o ktorých tak výslovne ustanoví zákon. Z citovaných zákonných ustanovení
súdujednoznačnevyplynulo,žeprávnyporiadokSlovenskejrepublikyobsahujeprávnuúpravuapostup,
akým sa možno domáhať vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, a to žalobou podľa
ust.§131ObZ,ktorájevpodstateosobitnýmdruhomurčovacejžalobypodľa§80písm.c)O.s.p.,pričom
aktívne legitimovanou osobou na podanie takého návrhu je aj správca konkurznej podstaty (porovnaj

R 63/1996). V prípade určovacej žaloby podľa § 131 ObZ existenciu naliehavého právneho záujmu
zákon predpokladá, a preto ho netreba osobitne preukazovať. V konaní o určenie neplatnosti uznesenia
valného zhromaždenia treba preukázať iba tie skutočnosti, o ktorých tak určí špeciálne ust. § 131 ObZ
(napr. bývalý konateľ musí podľa odseku 1 preukázať, že sa ho napadnuté uznesenie týka; spoločník
musí preukázať, že napadnuté uznesenie obmedzuje jeho práva a pod.). Zákon uvádza, že dovolávať

sa neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia súdnou cestou možno len v prípade, keď napadnuté
uznesenie je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo so stanovami. Ide o taxatívny
výpočet dôvodov, z čoho vyplýva, že prípadný rozpor s právnym predpisom nižšej právnej sily, než je
zákon, nemôže byť dôvodom na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia. Pritom platí, že
žalobou o určenie neplatnosti možno napadnúť tak pre vecnoprávne, ako aj pre formálnoprávne vady

uznesenia valného zhromaždenia (napr. nedodržanie postupu pri zvolaní valného zhromaždenia, prijatie
uznesenia o otázke, ktorá nebola zaradená do programu rokovania valného zhromaždenia, nedodržanie
potrebného počtu hlasov pri prijatí uznesenia a pod.). Lehota, v priebehu ktorej možno podať návrh
na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia súdom, je kogentne ustanovená, ide o lehotu
prekluzívnu, ktorej márne uplynutie má za následok zánik práva domáhať sa takéhoto určenia na

súde, pričom na uvedenú skutočnosť je súd povinný prihliadať ex offo aj bez návrhu. Začiatok plynutia
prekluzívnej lehoty je ustanovený objektívne „od prijatia uznesenia“ valného zhromaždenia, v prípade,
keď valné zhromaždenie nebolo riadne zvolané, začiatok lehoty sa posudzuje takisto objektívne a počíta
sa odo dňa, keď sa oprávnená osoba mohla o uznesení dozvedieť. To znamená, že nie je rozhodujúce,
kedy sa oprávnená osoba o uznesení skutočne dozvedela, ale rozhodujúci je deň, kedy sa objektívne o

uznesení mohla dozvedieť. Zároveň však pre prípad, keď valné zhromaždenie nebolo zvolané riadne,
prekluzívna lehota plynie odo dňa, kedy sa oprávnená osoba mohla dozvedieť o jeho konaní. Vychádza
sa z akceptovania všeobecnej zásady, že začiatok lehoty určuje objektívna možnosť vykonania práva
po prvý raz, nezávisle od subjektívnych okolností. V posudzovanej veci po vykonanom dokazovaní
súd dospel k záveru, že žalobkyňa ako správkyňa konkurznej podstaty je osobou oprávnenou, a teda

aktívnelegitimovanounapodanienávrhunaurčenieneplatnostiuzneseniavalnéhozhromaždenia,ktoré
právo však nevyužila a nepodala na príslušný súd žalobu o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného
zhromaždenia, a to v lehote do troch mesiacov od momentu, kedy sa mohla dozvedieť o existencii
rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 20.1.2012, teda od predloženia daného rozhodnutia žalovaným
listom zo dňa 18.10.2012, doručeným správkyni dňa 26.10.2012, čo predstavuje dátum 26.1.2013.

Nakoľko tak žalobkyňa neurobila, jej nárok týmto titulom zanikol. Súd dospel k záveru, že v tomto
spore nie je oprávnený predbežne riešiť otázku neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia v konaní
o zaplatenie sumy 2.850,99 € s prísl., nakoľko práve tomuto konaniu chýba právne relevantný zákonný
podklad, ktorým je rozhodnutie súdu o žalobe podľa § 131 ObZ. Uvedenou žalobou je možné napadnúť
tak vecnoprávne (obsahové), ako formálnoprávne (procesné) vady prijatého rozhodnutia, to znamená,

že len takouto žalobou je možné domáhať sa vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia
aj napríklad kvôli možnému antidatovaniu rozhodnutia, nedodržania postupu pred samotným prijatím
rozhodnutia jediného spoločníka, napr. vo forme nepredloženia návrhu na rozdelenie zisku a podobne.
Neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia pôsobí až od okamihu, kedy ju vysloví súd, čo sa v tomtoprípade nestalo. Súd mal za to, že nie je oprávnený v tomto spore posudzovať, či boli alebo neboli
naplnenépodmienkyvzmysle§179ods.3a4ObZ.Žalobkyňanevyužilaanijedenzospôsobov,ktoréjej
aprioriponúkaapredpisujeplatnáprávnaúpravaakopostupprivymoženídanejpohľadávky,atotitulom

odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle ZKR, resp. titulom vyslovenia neplatnosti uznesenia valného
zhromaždenia v zmysle Obchodného zákonníka a z neho vyplývajúceho nároku na zaplatenie žalovanej
sumy.Zuvedenýchdôvodovsúdžalobupovažovalzanedôvodnú.Uplatnenýnárokvšakposúdilajpodľa
do úvahy prichádzajúcich ustanovení o náhrade škody voči konateľovi spoločnosti, pričom skúmal, či
žalovaný pri výkone svojej činnosti, konkrétne pri vyplatení podielu na zisku (ne)postupoval s odbornou

starostlivosťou v zmysle zákonných predpokladov ustanovených v § 373 a nasl. ObZ (všeobecná úprava
zodpovednosti za škodu), ako aj podľa ust. § 56a, § 135a ods. 1, 2 a 3 ObZ, v ktorých je obsiahnutá
špeciálnaúpravazodpovednostikonateľovzaškoduspôsobenúprivýkonesvojejpôsobnosti.Akkonateľ
spôsobí škodu pri výkone svojej pôsobnosti či už porušením záväzku alebo porušením povinnosti podľa
Obchodného zákonníka, je povinný nahradiť spôsobenú škodu, a to za podmienok upravených v §
373 a nasl. Obchodného zákonníka. Pre vznik zodpovednosti konateľov za škodu musia byť splnené

nasledovné predpoklady: a/ vznik škody - len ak vznikne škoda možno sa domáhať jej náhrady, ak by
škoda nevznikla, aj keď by reálne hrozila, nemožno sa úspešne domôcť náhrady škody, b/ porušenie
povinnosti pri výkone funkcie konateľa, najmä porušenie povinnosti vykonávať funkciu s odbornou
starostlivosťou - povinnosti konateľa sú určené jednak v zákone, spoločenskej zmluve, zmluve o
výkone funkcie, resp. ak nie je takáto zmluva uzavretá, vyplývajú z úpravy mandátnej zmluvy (§ 566

a nasl. Obchodného zákonníka). Porušenia povinnosti sa môžu konatelia dopustiť tak úmyselným, ako
i nedbanlivostným konaním, resp. nekonaním, hoci boli povinní konať. Porušenie povinnosti konať s
odbornou starostlivosťou pri výkone funkcie konateľa sa podľa zákona predpokladá a nie je potrebné ho
preukazovať,c/príčinnásúvislosťmedziporušenímpovinnostikonateľaavznikomškody.Zodpovednosť
konateľa za škodu je založená na princípe objektívnej zodpovednosti a konateľ bude zodpovednosť

za spôsobenú škodu bez ohľadu na to, či ju spôsobil zavineným konaním alebo nie. Konateľ nebude
zodpovedať za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou,
nakoľko v takomto prípade nedôjde k porušeniu povinnosti, a teda naplneniu predpokladu vzniku
povinnosti k náhrade škody. V prípade, že neunesie dôkazné bremeno o tom, že konal s odbornou
starostlivosťou, zákon zavádza osobitný liberačný dôvod, a to subjektívnej povahy. Týmto dôvodom je

dobrá viera konateľa, že koná v záujme spoločnosti. Takýmto spôsobom je záujem spoločnosti vždy
preferovaný pred záujmom spoločníkov. Týmto mechanizmom právnej úpravy zákonodarca ponecháva
konateľomtzv.právonaomylprirozhodovaní.Vecnásprávnosťrozhodnutiazávisíodmnohýchokolností
a nemôže byť priradená bez splnenia ďalších podmienok automaticky na vrub konateľov. Ak konatelia
vykonávaliuznesenievalnéhozhromaždenia,nezodpovedajúspoločnostizaškoduspôsobenúvýkonom

tohto uznesenia, pokiaľ bolo v súlade so zákonom. Náhradu škody voči konateľom si môže uplatňovať
spoločnosť, ktorá je v pozícií poškodeného, ale aj jej veriteľ. Vykonaným dokazovaním v danej veci
súd nemal preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu, nakoľko je otázne, či daným
konaním vznikla spoločnosti vôbec nejaká škoda. V prípade, ak bol žalovaným ako konateľom vyplatený
podiel na zisku jemu samému, ktorý však ako spoločník spoločnosti nepochybne je (bol) v pozícii

veriteľa spoločnosti, nemožno konštatovať, že došlo k nejakej škode spoločnosti. Súd v tejto súvislosti
opätovne poukázal na existenciu rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 20.1.2012 ako podkladu na
vyplatenie podielu na zisku, o ktorom nebolo rozsudkom v zmysle § 131 ObZ vyslovené (rozhodnuté),
že je neplatné, a teda rozhodnutie treba považovať za platné, nezrušené, vykonateľné, a v konečnom
dôsledku je nutné naň nazerať ako na zákonné. Z tohto pohľadu potom nemožno uvažovať o žiadnom

porušení zákona zo strany žalovaného ako konateľa spoločnosti, naviac ak tento pred uskutočnením
rozhodnutia požiadal účtovníčku spoločnosti o oznámenie stavu - výšky podielu na zisku, ktorý je
možné vyplatiť spoločníkovi, čo znamená, že žalovaný naplnil liberačný dôvod podľa ust. § 135a ods.
3 ObZ. Zároveň ako súd zistil zo stránky www.finstat.sk , spoločnosť za rok 2011
dosiahla zisk plus 213 % a strata predstavovala iba 41 %, čo v porovnaní s dosiahnutým ziskom

je pre spoločnosť plus 169 %. V konaní nebolo nepochybne preukázané, že by už v januári 2012
bolo očividné, že spoločnosť sa dostáva do tzv. mínusu, ak žalovaný nechal vytlačiť nový katalóg na
rok 2012, zájazdy na leto sa predávali už v predstihu, a nič nenasvedčovalo, že spoločnosť bude
musieť o pár mesiacov podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Na základe uvedeného podľa názoru
súdu nemožno ani konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi údajnou škodou (ktorá však podľa

názorusúduaninevznikla)atvrdenýmporušenímpovinnostižalovanéhoakokonateľaspoločnosti(ktoré
však súd neposúdil ako rozporné so zákonom). Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná ani titulom nároku na náhradu škody, a preto ju v celom rozsahu zamietol. Záverom
konštatoval, že nevykonal navrhnuté dokazovanie, a to najmä znalecké dokazovanie znalcom z odboruekonómieaúčtovníctvazaúčelompreukázania,čivedenieúčtovníctvaúpadcuspoločnostiCKFENÍCIA,
s.r.o. do času podania návrhu na začatie konkurzného konania vykazovalo také nedostatky, ktoré by
spôsobili poškodenie veriteľov, nakoľko uvedené dokazovanie vzhľadom na preukázané skutočnosti súd

považoval za nehospodárne a neúčelné. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1, § 151 ods.
1 a 2 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, priznal náhradu trov vyplývajúcich zo spisu,
t.j. zaplatený súdny poplatok za odpor vo výške 171,50 €, nakoľko žalovaný trovy konania nevyčíslil
najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, a uložil neúspešnej žalobkyni povinnosť
ich zaplatiť zást. žalovaného JUDr. Frederike Birkovej, advokátke (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku.

4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods.
2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. V odvolaní opísala
skutkové okolnosti, ktoré ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu CK FENÍCIA, s.r.o. zistila po začatí
konkurzného konania a v kontexte ktorých podľa nej je potrebné posudzovať dôvodnosť podanej žaloby.

Okreminéhouviedla,žežalovanýdňa12.06.2012vystavilajvýdavkovýdoklad,ktorýjepredmetomtohto
konania, na základe ktorého si vyplatil podiel na zisku za predchádzajúce obdobia vo výške 2.850,99
€, hoci vzhľadom na stratu za roky 2011 a 2012, na vyplatenie tejto sumy nemal právny nárok, že
týmto spôsobom znížil pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu stav hotovosti v pokladni (ktorý
na počiatku roku 2012 predstavoval sumu 38.815,60 €) celkovo o sumu 27.849,40 €, že žalovaný

ako konateľ v dňoch 11.6.2012 až 14.6.2012 vykonal v účtovníctve celý rad neoprávnených účtovných
operácií, s cieľom rôznymi preukázateľne fiktívnymi znížiť evidentne fiktívny stav hotovosti v pokladni
a takýmto spôsobom bola v uvedenom období v rozpore so zákonom znížená hotovosť peňažného
majetku úpadcu v pokladni o 29.792.02 € ! Zostatok v pokladni ku dňu 15.6.2012 v sume 8.064,68 €
žalovaný vložil na bankový účet a znížil dlh na kontokorentnom úvere, ktorého bol priamo on sám ako

fyzická osoba spoludlžníkom. V deň podania návrhu na vyhlásenie konkurzu bol stav pokladne nula,
stav bankového účtu: mínus 4.857,02 € a celá časť dlhu voči SLSP, a.s. vo výške 25.418,18 € bola
splatená od januára 2012 do polovice júna 2012 z tržieb za predaj zájazdov v sezóne 2012, ktoré sa ale
nikdy nerealizovali; dňa 19.6.2012 podal žalovaný za úpadcu návrh na vyhlásenie konkurzu v čase, keď
prví klienti mali vycestovať na zájazd do Bulharska o tri dni, t.j. dňa 22.6.2012. V deň podania návrhu

na začatie konkurzného konania žalovaný ako konateľ oznámil poisťovni, s ktorou mal úpadca uzavreté
povinné poistenie proti bankrotu poistnú udalosť a požiadal poisťovňu o poskytnutie poistného plnenia
voči jednotlivým klientom vo výške 26.250,- €. Ďalšou podľa názoru žalobkyne podstatnou okolnosťou,
ktorú mal súd pri hodnotení dokazovania zohľadniť, je výpoveď žalovaného vo veci vedenej pod sp.
zn. 17C/15/2013, ktorú predložila súdu, keď žalovaný k výdavkovým dokladom z pokladne úpadcu

výslovne vypovedal, že tieto doklady vystavil za účelom „vynulovania“ pokladne, v ktorej peniaze boli
len účtovne, v skutočnosti v nej neboli, a to údajne z toho dôvodu, že jeho právnička mu povedala, že
ak ide do konkurzu, musí mať v pokladni nulu. Pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu žalovaný ako
konateľ úpadcu zatajil hnuteľný majetok úpadcu a ak by žalobkyňa ako správkyňa nezistila chýbajúce
doklady v pokladni, musela by v záverečnej správe súdu uviesť, že konkurzné konanie je potrebné

pre nedostatok majetku zastaviť a k vyhláseniu konkurzu by ani nebolo došlo. Kontokorentný úver
(nepochybne spotrebovaný už v minulosti) by bol takmer celý splatený tržbami za predaj zájazdov
v sezóne 2012, ktoré sa podľa všetkého ani nikdy nemali uskutočniť. Klientov, ktorí tieto peňažné
prostriedky poskytli, odškodní poisťovňa, zánovné auto splatené vo výške 82 % je „doma“, a nič sa
vlastne nestalo. Žalobkyňa je presvedčená, že s takýmto scenárom žalovaný ako konateľ úpadcu počítal

a skutočnosť, že k vyhláseniu konkurzu došlo, vníma osobne, hoci ona ako správkyňa postupuje len v
zmysle zákona a s ohľadom na svoju povinnosť náležitej odbornej starostlivosti. Uviedla ďalej, že jedným
z dokladov, ktorými žalovaný „nuloval“ pokladňu, bol doklad č. V-0011/1 zo dňa 31.01.2012, pričom
skutočnosť, že tento doklad bol vyhotovený až v júni 2012, v konaní preukazovali výňatkom z účtovníctva
úpadcu (hlavná kniha s dátumom zaúčtovania), z ktorého jednoznačne vyplýva, že doklad (ako fakticky

všetkyuvedenévýdavkovépokladničnédoklady)bolzaúčtovanýanepochybneajvystavenýsospätným
dátumom až v júni 2012. Svedčí o tom aj číslovanie dokladov, ktoré nie je plynulým pokračovaním
číselného radu, ale za tento rad je vkladané lomítko s ďalším číslom; inak by musel mať doklad
vysoké číslo nasledujúce po naposledy zaúčtovanom doklade, z čoho by bolo hneď zjavné, že sa
jedná o dodatočne vyhotovený doklad. Ak by bol žalovaný dobromyseľný a vo vzťahu k uvedeným

výdavkovým pokladničným dokladom by sa skutočne malo jednať len o doúčtovanie „zabudnutých“
dokladov, žalobkyňa ako správkyňa by nič nenamietala, ak by jednotlivé výdavky boli súčasne aj riadne
preukázané, napr. príjmovými dokladmi dodávateľov, alebo osobitne vo vzťahu k prejednávanej veci
od počiatku aj rozhodnutím jediného spoločníka. Poukázala na výpoveď žalovaného a rozpory v jehotvrdeniach, keď na pojednávaní dňa 12.11.2015 na otázku očíslovania dokladu s lomítkom, uviedol:
„Preto, lebo som vedel, že idem do konkurzu, tak som si robil poriadky v tomto. Zistil som, že toto
nie je urobené, tak som vypísal.“ Na túto odpoveď reagoval súd doplňujúcou otázkou, či vypísal aj

doklad založený na č.l. 7, na ktorú žalovaný už účelovo uvádza, že tento doklad bol vypísaný, ale nebol
daný do účtovníctva. On tieto výdavkové bloky mal už pripravené v januári 31.1. Súčasne ale na ďalšiu
otázku súdu, v akom časovom odstupe sa dávali doklady do účtovníctva, odpovedal: „To sa dávalo
hneď, nanajvýš týždenný odstup tam bol.“ K uvedeným rozporom v tvrdeniach žalovaného žalobkyňa
poukázala na to, že aj keď sa doklady zúčtovávali „nanajvýš s týždenným odstupom“ (čo zrejme naozaj

tak bolo vzhľadom na to, že úpadca bol mesačným platcom DPH), „zhodou okolností“ všetky „zabudnuté
doklady“ sú práve tie, ktorými sa „nulovala“ pokladňa pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu,
všetky majú číslo s lomítkom a sú zaúčtované až pred vyhlásením konkurzu. Podľa žalobkyne kľúčovým
v prejednávanej veci bolo posúdenie, či doklad č. V-0011/1 bol skutočne vyhotovený dňa 31.01.2012,
či skutočne došlo v uvedený deň aj k výplate podielu na zisku a či rozhodnutie jediného spoločníka
skutočne bolo učinené 20.01.2012, alebo až dodatočne, dňa 12.06.2012 za účelom zníženia fiktívneho

stavu hotovosti v pokladni úpadcu a rozhodnutie jediného spoločníka až na jeseň 2012 ako reakcia
na to, že žalobkyňa žiadala vydať žalovanú sumu, keďže bola vyplatená v rozpore so zákonom. Ak
by súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sa jedná o dodatočne vyhotovené
doklady, ktoré v čase deklarovaného výberu z pokladne neexistovali, nemohol by sa dopracovať k inému
záveru než k tomu, že žalovaný vzal z pokladne úpadcu žalovanú sumu, hoci na ňu nemal právny nárok,

pričom týmto neoprávneným výberom sa snažil dodatočne v júni 2012 legalizovať chýbajúce peniaze
v pokladni, keď vyhotovil a zaúčtoval výdavkový pokladničný doklad č. V-0011/l, na ktorom účelovo
uviedol januárový dátum. Nemôže v tejto súvislosti obstáť argumentácia súdu z odôvodnenia, podľa
ktorej týmto žalovaný mohol vziať z pokladne úpadcu žalovanú sumu, nakoľko i on sám ako spoločník
bol veriteľom úpadcu, čo sa týka jeho nároku na vyplatenie podielu na zisku spoločnosti. Okrem toho, že

podľa ZKR je žalovaný spriaznenou osobou, ktorej prípadné pohľadávky sa uspokojujú ako podriadené,
t.j. až z toho, čo zvýši po uspokojení všetkých nezabezpečených veriteľov, predovšetkým je potrebné
uviesť, že v čase, kedy v skutočnosti došlo k dodatočnému vyhotoveniu výdavkového pokladničného
dokladu V-0011/1 (12. jún 2012) a listiny „rozhodnutie jediného spoločníka“ (jeseň 2012 - po uplatnení
práva na vrátenie peňazí žalobkyňou), žalovaný ako konateľ nemal na vyplatenie podielu na zisku nárok,

nakoľko úpadca pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu sám v účtovníctve deklaroval stratu vo výške
25.091,03 € a pre úplnosť aj záporné vlastné imanie (- 21.280,27 €). Podľa § 179 ods. 3 OBZ platí, že
do zrušenia spoločnosti môže byť rozdelený vždy len čistý zisk znížený o neuhradenú stratu z minulých
období. Účtovníctvo úpadcu bolo pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu uzavreté ku dňu
15.6.2012 a návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný dňa 19.6.2012, t. j. k vyhotoveniu výdavkového

pokladničného dokladu V-0011/1 v skutočnosti došlo fakticky len tri dni pred podaním návrhu na začatie
konkurzného konania, keď stav straty musel byť a nesporne aj bol žalovanému známy. Súd založil svoje
rozhodnutie ďalej na vlastnom presvedčení, že aj rozhodnutie jediného spoločníka bolo vyhotovené už
dňa 20.01.2012, a to napriek tomu, že uvedenú skutočnosť žalobkyňa v konaní namietala a vyplynulo to
aj z vykonaného dokazovania, že predmetná listina bola vyhotovená dodatočne, až po výzve žalobkyne

na vrátenie žalovanej sumy v rámci konkurzného konania. Poukázala ďalej na výpoveď svedkyne -
manželky žalovaného na pojednávaní dňa 12.11.2015, ktorú považovala za nedôveryhodnú, pokiaľ táto
svedkyňa vypovedala, že listinu „rozhodnutie jediného spoločníka“ údajne našla na jeseň 2012 medzi
svojimi osobnými vecami, pričom k založeniu listiny do súkromnej zložky doma malo údajne dôjsť z
dôvodu vytopenia kancelárie v júli 2011. Žalobkyňa trvala na tom, že listina bola vyhotovená účelovo a

anifiktívnemuvyplateniupodielovnaziskunepredchádzaložiadnerozhodnutiejedinéhospoločníka,ako
to vyžaduje zákon, a teda neboli splnené zákonné podmienky. Keďže nemožno za žiadnych okolností
považovať rozhodnutie jediného spoločníka za platnú listinu, nemohla preto žalobkyňa ani odporovať
tomuto právnemu úkonu, ako uvádza súd v odôvodnení, keď konštatuje, že nevyužila nástroje, ktoré
jej primárne ponúka osobitný zákon o konkurze a reštrukturalizácii, keďže odporovať je možné len

platným právnym úkonom. Predmetná listina je ale nepravým, ničotným a evidentne dodatočne účelovo
vyhotoveným dokladom. Na jednej strane súd rozhodol o žalobe vychádzajúc zo svojho presvedčenia,
že rozhodnutie jediného spoločníka bolo vyhotovené dňa 20.01.2012 a poukazuje na to, že žalobkyňa
nevyužila ani ďalší inštitút ponúkaný Obchodným zákonníkom v ust. § 131 ods. 1 ObZ a nenapadla
túto listinu žalobou o určenie jej neplatnosti. Na strane druhej súd súčasne sám konštatuje, že na

podanie takejto žaloby je stanovená trojmesačná prekluzívna lehota odo dňa prijatia uznesenia, resp. v
prípade ak valné zhromaždenie nebolo riadne zvolané, odo dňa, kedy sa osoba oprávnená na podanie
takejto žaloby mohla o prijatí uznesenia dozvedieť. Súd tvrdí, že práve toto právo žalobkyňa nevyužila,
nakoľko podľa názoru súdu jej začala plynúť lehota na podanie žaloby o určenie neplatnosti rozhodnutiavalného zhromaždenia dňom, kedy jej žalovaný doručil listinu označenú ako „rozhodnutie jediného
spoločníka“. Z odôvodnenia však už nevyplýva, na základe čoho má súd za to, že valné zhromaždenie,
naktoromžalovanýakožerozhodolovyplatenípodielunazisku,neboloriadnezvolané,apretožalobkyni

začala plynúť lehota na podanie žaloby až po doručení listiny. Mala za to, že z dôkazov vykonaných
v konaní je nesporné, že „rozhodnutie jediného spoločníka“, fiktívne datované dňom 20.01.2012, je
ničotným právnym úkonom, t.j. absolútne neplatným v dôsledku absencie náležitosti vôle podľa § 37
ods. l OZ a tiež z dôvodov podľa § 39 OZ, nakoľko sa jedná o právny úkon, ktorý svojim účelom
odporujezákonu,resp.hoobchádzaavdanomprípadesaajpriečidobrýmmravom,keďževzhľadomna

všetky okolnosti je zrejmé, že dodatočným vystavením výdavkového pokladničného dokladu V-0011/1
sa mal legalizovať schodok v pokladni úpadcu, ktorý podľa všetkého vznikol oveľa skôr. V tejto súvislosti
poukázala tiež na výpoveď žalovaného v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom pod sp.
zn. 35C/118/2013, v ktorej žalovaný priamo uviedol, že: „V pokladni boli účtovne finančné prostriedky,
ale fyzicky vlastne neboli. Tak som tento výdavkový pokladničný doklad vystavil len účtovne. Fyzicky
som žiadne peniaze nevzal, pretože v pokladni fyzicky neboli.“ Keďže následok v podobe absolútnej

neplatnosti právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (súd na ňu prihliada ex offo) a pôsobí od začiatku
(ex tunc) voči všetkým (erga ornnes), mal súd žalobe vyhovieť a žalovaného zaviazať na náhradu trov
konania. S okolnosťami tvrdenými žalobkyňou v konaní o tom, že sa jedná o dodatočne a účelovo
vyprodukované listiny, na základe ktorých žalovaný len znížil fiktívny účtovný stav hotovosti v pokladni,
sa súd v odôvodnení nezaoberal. Odôvodnenie je síce rozsiahle, avšak podľa názoru žalobkyne

nereaguje na priebeh konania, resp. na otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia
nie je zrejmé, na základe čoho sa súd dopracoval k záverom o pravosti listín z hľadiska času ich
vyhotovenia, čo má nesporne priamy vplyv na- posúdenie splnenia podmienok pre vyplatenie podielu
na zisku, hoci vyhodnotenie tejto okolnosti bolo pre konanie kľúčové, a to osobitne aj s ohľadom na
výpovede samotného žalovaného, ktoré preukazujú, že listiny neboli vyhotovené v tam deklarovanom

čase, a tiež v kontexte dôkazov, ktoré v konaní predložila žalobkyňa, najmä výňatok z hlavnej knihy
účtovníctva žalobcu a účtovné doklady. Odôvodnenie rozsudku preto nie je v súlade so zákonom, čiže
je naplnený aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Pre
úplnosť poukázala na to, že predkladanie falošných listín a dôkazov sú u žalovaného bežnou praxou,
osobitne napr. v konaní sp. zn. 15C/92/2013 o zaplatenie 950,- € preukázali, že žalovaný zakladal do

účtovníctva daňové doklady pod hlavičkou zahraničného dodávateľa, pričom takýmito dokladmi vôbec
nedisponoval ich údajný vystavovateľ, pričom na všetkých faktúrach z roku 2011 od tohto dodávateľa
je vyobrazená graficky absolútne totožne umiestnená pečiatka dodávateľa aj s podpisom konateľa tejto
zahraničnej spoločnosti, súčasne graficky rovnako absolútne totožná pečiatka s tým istým absolútne
rovnakým podpisom konateľa sa nachádza aj na čestnom prehlásení tohto zahraničného partnera,

ktorým prehlasuje prijatie sumy 950,- € v hotovosti priamo do jeho rúk dňa 31.05.2012 od žalovaného v
Grécku. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok, žalobe v celom
rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného nahradiť trovy konania žalobkyni v celkovej sume vrátane trov
odvolacieho konania 1139,30 €, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej
inštancie a s jeho odôvodnením. Citoval ust. § 179 ods. 4 ObZ a uviedol, že ako jediný spoločník spol. CK
FENÍCIA s.r.o. rozhodol dňa 21.1.2012 o tom, že spoločníkovi Ing. M. R. bude vyplatený zisk vo výške
2.859,99 € za obdobie 2007, 2008, 2009 a 2010, ktorý bol vyčíslený na základe schválených riadnych
účtovných uzávierok za dané obdobie, pričom v čase vyplatenia zisku vlastné imanie spoločnosti podľa

poslednej schválenej riadnej účtovnej uzávierky za rok 2010 nebolo nižšie ako hodnota základného
imania spolu s rezervným fondom. Mesiac pred vyplatením zisku žalovanému dňa 23.12.2011 bolo
práve naopak zvýšené základné imanie spoločnosti a v tom čase nebola spoločnosť v úpadku. Mal
za to, že ako jediný spoločník spoločnosti mohol rozhodnúť o použití zisku z uplynulého obdobia a
urobil tak pred vyhotovením a schválením účtovnej uzávierky za rok 2011, kde bola vykázaná strata.

Žalobkyňa nepreukázala, že by k rozhodnutiu o vyplatení zisku za minulé obdobia došlo v čase,
keď spoločnosť vykazovala stratu, resp. bola v úpadku. Pretože strata za rok 2011 bola zistená pri
zostavovaní riadnej účtovnej uzávierky až 23.3.2012, bol zisk za obdobie predchádzajúcich rokov
vyplatený žalovanému v súlade s právnymi predpismi a v tomto prípade nebola naplnená žiadna zo
skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. V súvislosti s nárokom žalobkyne na náhradu škody

uviedol, že ako jediný konateľ a jediný spoločník spoločnosti postupoval v dobrej viere, že koná v
záujme spoločnosti. Žalobkyňa na jednej strane mu vytýka porušenie povinnosti konateľa, pretože
nepredložil valnému zhromaždeniu (t.j. v tomto prípade sebe samému ako jedinému spoločníkovi) návrh
na rozdelenie zisku, avšak na strane druhej nevyužila iný spôsob na vymoženie predmetnej pohľadávky,a to titulom vyslovenia neplatnosti valného zhromaždenia. Žalobkyňa v konaní ani nepreukázala vznik
škody ako predpokladu na jej uplatnenie. Zároveň uviedol, že ak by nedošlo k vyplateniu zisku, bol
by veriteľom spoločnosti. Ostatné skutočnosti uvedené žalobkyňou v odvolaní, podľa žalovaného sa

netýkajú predmetu sporu, sú zavádzajúce, pričom o nárokoch žalobkyne proti žalovanému sa vedú
súdne konania, ktoré neboli právoplatne skončené, v ktorých žalovaný dokazuje, že tvrdenia uvádzané
žalobkyňou sa nezakladajú na pravde. Na základe uvedených skutočností navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

6. Vyjadrenie žalovaného bolo zást. žalobkyne doručené dňa 17.8.2016; žalobkyňa však nevyužila právo
na tzv. odvolaciu repliku a na vyjadrenie žalovaného nereagovala.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1
CSP). Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. V súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP odvolací súd posúdil podmienky prípustnosti
podaného odvolania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do
30.6.2016,tedavčaserozhodnutiasúduapodaniaodvolaniažalobkyňou(odvolaniepodané12.5.2016),

prejednal odvolanie ako podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., § 205 ods.
2 písm. d/ a f/ O.s.p., v spojení s § 470 ods. 2 prvá veta CSP] a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne

nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozsudok je vecne
správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.1.2018 o 11.20 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. §
219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu vymedzenom odvolacími námietkami

žalobkyne, pričom nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne,
nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo
nesprávne aplikoval alebo interpretoval právny predpis. Súd prvej inštancie dospel k správnym

skutkovým zisteniam a právnym záverom, aplikoval na vec relevantné hmotnoprávne normy, ktoré aj
správne vyložil a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a
povinnostiach sporových strán, a správne tak posúdil žalobkyňou uplatnený nárok.

11. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobkyňa uviedla v podanom odvolaní, nič nemenia na vecnej

správnosti napadnutého rozsudku, lebo nie sú spôsobilé spochybniť skutkový základ rozhodnutia ani
správnosť právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, a neumožňujú ani záver o vadách
konania, v dôsledku ktorých by stranám sporu (žalobkyni) bola odňatá možnosť konať pred súdom a
bolo porušené jej právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
v konaní zistené skutočnosti opodstatňujú záver, že žalobkyňa nepreukázala v spore vznik nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému, ani dôvodnosť nároku o zaplatenie žalovanej
sumy 2.859,99 € s prísl. titulom náhrady škody.

12. V odvolaní žalobkyňa opakovane uvádza skutočnosti namietané už v konaní pred súdom prvej
inštancie, ktorý sa s rozhodnými tvrdeniami a relevantnou argumentáciou žalobkyne úplne a v podstate

správne vysporiadal pri svojom rozhodovaní a v dôvodoch napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky
žalobkyne nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu, že vyslovenia neplatnosti sporného
rozhodnutia žalovaného ako jediného spoločníka spol. CK FENÍCIA s.r.o. sa žalobkyňa (ako aktívne
legitimovaná osoba, z dôvodov, na základe ktorých napáda platnosť rozhodnutia jediného spoločníkav tomto spore, dôvodiac, že nebolo prijaté zákonným spôsobom) mohla domáhať žalobou podanou
podľa § 131 Obchodného zákonníka, a pokiaľ takú žalobu v zákonnej lehote nepodala, jej nárok zanikol,
preto sporné rozhodnutie treba považovať za platné a účinné jeho prijatím príslušným orgánom. Pokiaľ

žalobkyňa pri svojej argumentácii o dôvodnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádza
z názoru, že ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka (nárok na vydanie plnenia z neplatného právneho úkonu), táto argumentácia je nenáležitá.
Vo vzťahu k rozhodnutiam valného zhromaždenia spoločnosti alebo jediného spoločníka (v prípade
jednočlennej spoločnosti je z povahy veci vylúčené, aby sa v nej konalo valné zhromaždenie a v takom

prípade pôsobnosť VZ vykonáva jediný spoločník - pozn. odvolacieho súdu) treba uviesť, že judikatúra
NajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(pozrinapr.rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Obo21/2000
publikovaný v ZSP 7/2001, rozsudok NS SR sp.zn. 4 Obdo 22/98 publikovaný v ZSP 5/2000 pod
č. 55) sa priklonila k názoru, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom a z toho
dôvodu neplatnosť uznesenia VZ (rozhodnutia jediného spoločníka) nie je možné posudzovať podľa
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o absolútnej a relatívnej neplatnosti právnych úkonov,

ale možno ju posudzovať len z hľadiska osobitnej právnej úpravy v Obchodnom zákonníku so všetkými
z toho vyplývajúcimi dôsledkami (porov. prof. JUDr. Mária Patakyová, CSc. a kol.: Obchodný zákonník,
Komentár, 3. vydanie, 2010). Súd prvej inštancie v súlade s uvedenými zásadami ustálenými v právnej
teórii i súdnej praxi posúdil túto otázku podstatnú pre rozhodnutie v danej veci vo vzťahu k okruhu
oprávnenýchosôb,klehotámadôvodomnapodaniežalobypodľa§131ObZ,akoajkúčinkomsporného

rozhodnutia žalovaného ako jediného spoločníka CK FENÍCIA s.r.o., ktoré je nevyhnutné považovať
za platné a účinné, pokiaľ žalobkyňa ako oprávnená osoba sa nedovolala v zákonom stanovenej
(prekluzívnej) lehote vyslovenia jeho neplatnosti v konaní podľa špeciálnej právnej úpravy (ust. § 131
ObZ) a nebolo vyslovené (určené) právoplatným rozhodnutím súdu, že rozhodnutie žalovaného ako
jediného spoločníka spoločnosti CK FENÍCIA s.r.o. zo dňa 20.1.2012 je neplatné.

13. Súd správne vyhodnotil pri svojom rozhodovaní všetky právne relevantné skutkové okolnosti
a uviedol dostatočné, správne a presvedčivé dôvody rozhodnutia o zamietnutí žaloby, v súlade s
požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 220 ods. 2 CSP účinného od 1.7.2016), s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, a na dôvody napadnutého rozsudku aj odkazuje

(§ 387 ods. 2 CSP).

14. Odvolací súd nezistil pochybenia v postupe (rozhodnutí) súdu prvej inštancie porušujúce procesné

práva strán (žalobkyne) alebo právo na spravodlivý proces, odnímajúce stranám možnosť konať pred
súdom,anižiadnuzvádkonania,ktorébymalizanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Vzhľadomna
uvedené konštatuje, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a odvolanie
podané žalobkyňou nie je opodstatnené, preto napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

15. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa vzhľadom na svoj neúspech v odvolacom konaní
nemá právo na náhradu trov a žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v celom rozsahu. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istejveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).