Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 29, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/79/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712217190
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7712217190.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne B. I., nar. XX.X.XXXX, bytom O., Y.. armády XX, zast.
JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou, so sídlom Prešov, Floriánová 12, proti žalovanému Q. I., nar.
XX.X.XXXX, bytom M., Jilemnického XX, zast. JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom, so sídlom
Michalovce, Nám. Slobody 3, o zaplatenie 2.400,- € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 20C
40/2013-139 z 1.12.2014 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a o trovách konania si vyhradil rozhodnúť
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa, ktorá je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/3 pod B2

nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X o výmere XX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcely
č. XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavené plochy a nádvoria a stavby - rodinného domu
so súpisným číslom XXXX, postavenej na parcele XXXX/X zapísaných na LV č. XXXX kat. územie M.,
domáha od žalovaného, ktorý je takisto podielovým spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti len v podiele X/
X, ale užíva celú nehnuteľnosť, zaplatenia istiny X 400 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75%
ročne zo žalovanej sumy od 20.9.2012 do zaplatenia, z titulu bezdôvodného obohatenia získaného

neoprávneným užívaním časti nehnuteľnosti, vlastnícky patriacej jej. Túto vyčíslila ako obvyklú náhradu
požadovanú za užívanie 1/3 rodinného domu a priľahlých pozemkov vo výške 100 € mesačne za
obdobieod1.10.2010do1.10.2012.Žalobkyňasvojspoluvlastníckypodielknehnuteľnostinadobudlana
základe Osvedčenia o dedičstve z 8.6.2004 (právoplatné dňa 24.7.2004). Nehnuteľnosť po nadobudnutí
nemohlaužívať,pretopožiadalaostatnýchspoluvlastníkovoodkúpeniespoluvlastníckehopodielu,resp.
o zaujatie stanoviska k predloženej ponuke. K reakcii žalovaného a ani ďalšieho spoluvlastníka (M. I.)

nedošlo, preto podaním zo dňa 17.9.2012 vyzvala žalovaného (držiteľa predmetných nehnuteľností v
celosti) na poskytnutie náhrady za obdobie od 1.9.2010 do 1.9.2012 a to za neoprávnené užívanie časti
nehnuteľnosti vlastnícky patriacich jej. Žalovaný nemal záujem na zmierlivom riešení danej situácie a
naďalej tieto užíva v celosti bez toho, aby kedykoľvek žalobkyni poskytol náhradu, resp. bez toho, aby
sa so žalobkyňou akokoľvek vysporiadal. Žalovaný s návrhom nesúhlasil, neuznával výšku ani právny
základ nároku a žiadal ho zamietnuť. Tvrdil, že so svojimi súrodencami sa po smrti otca dohodol, že

bude užívať tieto nehnuteľnosti bezodplatne, keďže dochoval ich otca a uhradil všetky náklady súvisiace
s pohrebom. Toto rozhodnutie prijali ako podieloví spoluvlastníci, keď nadobudli tieto podiely na základe
osvedčenia o dedičstve po ich nebohom otcovi Q. I., nikdy nedošlo k zmene tohto rozhodnutia a je
povinná ho rešpektovať aj žalobkyňa, ktorá nadobudla svoj podiel v dedičskom konaní po svojom otcovi
E. I., po jeho bratovi, ktorý bol podielovým spoluvlastníkom a s ktorým sa takto dohodol. Za celý čas
trvania tohto podielového spoluvlastníctva si voči nemu neuplatnil žiaden nárok brat M. I., ani právny

predchodca žalobkyne E. I.. V tejto súvislosti poukazoval na judikatúru súdov zverejnenú v Zborníku
IV. (strana 356), v zmysle ktorého práva a povinnosti dohody podielových spoluvlastníkov o užívaníspoločnej veci nezanikajú smrťou osôb z tejto dohody zaviazaných, alebo oprávnených, a môžu byť
spolusospoluvlastníckympodielomprevedenénaprávnychnástupcovúčastníkovtakejtodohody.Súdv
odôvodnenírozsudkuuviedolskutočnosti,ktorézistilzvykonanýchdôkazovapoprávnomposúdeníveci

podľa § 137 ods. 1, § 139 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval, že
dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že žalovaný užíva vec v podielovom spoluvlastníctve účastníkov
konania nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu zaťažuje žalobkyňu, ktorá musela preukázať túto
skutočnosťaibavprípadeuneseniatohtodôkaznéhobremenamohlabyťvkonaníúspešná.Zvýpovede
žalobkyne však zistil, že táto počas žalovaného obdobia na predmetnej nehnuteľnosti vôbec nebola.

Takisto svedkyňa M. I. (matka žalobkyne), ktorá mala potvrdiť túto skutočnosť bola na predmetných
nehnuteľnostiach v roku 2009 a potom až v tom októbri r. 2012, teda nie počas žalovaného obdobia.
Súd ďalej konštatoval, že ďalší podielový spoluvlastník M. I., nemal výhrady k užívaniu predmetných
nehnuteľností zo strany svojho brata Q. I. (žalovaný) a nepožadoval od neho žiadne peniaze za ich
užívanie. Z výsluchu svedkov Z. A., ktorý býva v rodinnom dome B. č. XX a V. I. (manželky žalovaného)
ako aj samotného žalovaného mu vyplynulo, že predmetnú nehnuteľnosť neužívali nad rámec svojho

spoluvlastníckeho podielu, keďže na jeseň roku 2010 sa stiahli iba do jednej izby a druhú izbu vôbec
neužívali. Súd preto uzavrel, že žalovaný neužíval viacej ako mohol užívať vzhľadom aj na súhlas
podielového spoluvlastníka M. I.. Naopak žalobkyňa mohla, pokiaľ by prejavila záujem, užívať druhú
miestnosť výmerovo obdobnú miestnosti, ktorú užíval žalovaný. Súd mal za preukázané, že žalovaný
nebránil žalobkyni v užívaní predmetných nehnuteľností, ale táto to odmietla s tým, že má vlastné

bývanie zabezpečené v Prešove. Súd konštatoval, že pokiaľ ide o užívanie priľahlých nehnuteľností
k rodinnému domu č. 25, žalobkyňa neurčila, v akom rozsahu nad rámec svojho spoluvlastníckeho
podielu ich žalovaný užíva, pričom v konaní bolo preukázané, že tieto nemôže užívať výlučne len
žalovaný a jeho manželka, ale musia ich užívať aj bývajúci v rodinnom dome č. 27, ktorý sa nachádza
za rodinným domom č. 25, a ktorí požívajú takisto spoločný dvor. Žalobkyňa ani nešpecifikovala

v čom spočíva užívanie týchto priľahlých nehnuteľností, len, že ich užíva, pričom nimi vstupuje do
rodinného domu v ich podielovom spoluvlastníctve. Pretože žalobkyňa okrem vypočutia svedkyne M.
I. (matky žalobkyne) nenavrhla a ani nepredložila súdu žiadne dôkazy na preukázanie skutočností, že
žalovaný užíval predmetný rodinný dom a k nemu priľahlé pozemky nad rámec svojho spoluvlastníckeho
podielu, súd právne uzavrel, že žalobkyňa neuniesla v tomto smere svoje dôkazné bremeno, a teda

na strane žalovaného za žalované obdobie od 1.10.2010 do 1.10.2012, nemohlo vzniknúť bezdôvodné
obohatenie spočívajúce v užívaní podielového spoluvlastníctva v časti zodpovedajúceho podielovému
spoluvlastníctvu žalobkyne, keďže bolo preukázané, že žalovaný bez náhrady mohol užívať podiel
ďalšieho podielového spoluvlastníka (M. I.). Keďže súd dospel k záveru, že žalovaný sa na úkor
žalobkyne bezdôvodne neobohatil, zamietol žalobu ako bezdôvodnú.

Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. f/, t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a § 205 ods. 1
písm. d/ (správne má byť § 205 ods. 2, pozn. odvolacieho súdu) O.s.p., t.j. že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Mala za to, že súd dospel k nesprávnemu právnemu názoru, ak jej návrh zamietol
na tom základe, že žalovaný neužíval viacej ako mohol užívať vzhľadom aj na súhlas podielového
spoluvlastníka Milana I., keďže sa stiahol so svojou manželkou (svedkyňou V. I.) len do jednej izby a
druhú vôbec neužívali, mohla tak žalobkyňa, pokiaľ mala záujem, užívať druhú miestnosť výmerovo

obdobnú miestnosti, ktorú užíval žalovaný a že žalovaný nebránil žalobkyni v užívaní nehnuteľností, táto
to však odmietla s tým, že má vlastné bývanie zabezpečené v Prešove. Dôvodila, že spoluvlastnícky
podiel každého spoluvlastníka neznamená, že by sa vlastnícke právo spoluvlastníka vzťahovalo na
určitú časť nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve, ale je iba číselným výrazom právneho postavenia
spoluvlastníkakostatnýmspoluvlastníkom,znamenámieru,akousaspoluvlastnícipodieľajúnaprávach

a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, akou mierou sa podieľajú na užívaní
spoločnej veci, ako majú prispievať na náklady na užívanie a udržovanie spoločnej veci a pod. (R
19/1969). Preto nemôže prijať to, s čím sa stotožnil aj súd, že podielový spoluvlastník Q. I. (žalovaný) bez
dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, a teda aj s ňou, jej len vyčlenil jednu miestnosť v nehnuteľnosti, v
rodinnomdomenaB.XXvM.,aurčil,žetútomiestnosťmohla,resp.môžeakopodielováspoluvlastníčka

užívať. Súd pritom vôbec nebral do úvahy, že počas existencie podielového spoluvlastníctva k určitej
veci, nie je možné spoločnú vec rozdeliť a je reálne nedeliteľná, pokiaľ sa podieloví spoluvlastníci
nedohodnú na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením veci, ak vôbec
takéto reálne rozdelenie veci je možné. Žalobkyňa poukázala na to, že aj keby jej bol žalovaný vyčleniljednu miestnosť a on by sa s manželkou stiahli do druhej miestnosti, tak časť žalovaným vyčlenenej
nehnuteľnosti by reálne užívať nemohla, pretože ak by v rodinnom dome v podielovom spoluvlastníctve
jej a žalovaného bývala, nevyhnutne by musela užívať k svojej bežnej potrebe aj kuchyňu a sociálne

zariadenia. Poukázala na rozhodnutie 4 Cz 22/68 publikované ako judikát pod č. 61/1966 a dôvodila,
že žalovaný sám rozhodol tak, že on (spolu s bratom M. I.) budú užívať časť rodinného domu v
Michalovciach na B. XX (jedáleň, kuchyňu, chodbu a sociálne zariadenia) a jej vyčlenili jednu izbu, hoci
žalovaný po tom, čo takto nehnuteľnosť začal užívať (od 1.10.2010 podľa jeho tvrdenia) jej neoznámil,
že má vyčlenenú časť, jednu miestnosť na užívanie, ani jej neposkytol kľúče od nehnuteľnosti, aby

do nej mala prístup a mohla realizovať svoje právo podielového spoluvlastníka. Citovala z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 277/2009 a argumentovala, že spoluvlastnícky podiel
nie je podiel reálne vymedzený, ale ide o podiel ideálny a v rámci neho nie je možné oddeliť, čo je
výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo sú výlučne podiely ostatných spoluvlastníkov. Posúdenie,
či spoluvlastník užíva vec v rámci svojho spoluvlastníckeho podielu, je posúdením právnym, ktoré
musí vychádzať zo skutkového zistenia. Súd musí brať do úvahy všetky okolnosti veci, nestačí len

zistenie, že spoluvlastník užíva časť veci o väčšej výmere, než ktorá by mu podľa pomeru výšky
jeho podielu patrila, alebo že užíva časť zodpovedajúcu jeho výške podielu, ale musí sa zaoberať
aj kvalitou užívanej časti veci. Až potom je možné urobiť záver, či spoluvlastník užíva vec v rámci
svojho spoluvlastníckeho podielu alebo nad rámec (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
10.10.2012, sp. zn. 31 Cdo 503/2011). Mala za to, že súd v prejednávanej veci takto nepostupoval a len

jednoducho uviedol, že žalobkyňa mala možnosť užívať žalovaným vyčlenenú jednu miestnosť, pričom
súdopomenulzaoberaťsakvalitoutejtovyčlenenej častinehnuteľnostivporovnaníkčastinehnuteľnosti
užívanej samotným žalovaným, ktorý užíval aj ostatné priestory ako kuchyňu, chodba, kúpeľňa a
sociálne zariadenie. Bez zohľadnenia ďalších okolností prípadu, hlavne kvality časti nehnuteľnosti
užívanej tým ktorým spoluvlastníkom, je nedostatočný záver súdu prvého stupňa, že žalovaný neužíva

nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný
pritom, napriek tomu, že na ňom je dôkazné bremeno a nie na žalobkyni, nepreukázal, že nehnuteľnosť
v podielovom spoluvlastníctve neužíval nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyňa ďalej
argumentovala, že žalovaný s manželkou majú v predmetnej nehnuteľnosti trvalý pobyt, predmetnú
nehnuteľnosť celú užívali, pričom nie na nej bolo dôkazné bremeno preukázať, že žalovaný neužíva

celú časť nehnuteľnosti, ale bolo na žalovanom túto skutočnosť preukázať. Žalobkyňa zdôraznila, že v
konaní vedenom pod č. 9C 105/2010 na Okresnom súde Michalovce, žalovaný uznal nárok žalobkyne
na zaplatenie náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu a uhrádza jej v splátkach mesačne
sumu 30 € (z celkovej sumy 2 400 € za obdobie od 28.4.2008 do 28.4.2010). Aj z tohto konania je možné
dospieť k záveru, že žalobkyňa sa domáhala na žalovanom umožnenia užívať predmetnú nehnuteľnosť,

ale žalovaný ani potom, čo bol zaviazaný k zaplateniu sumy 2 400 € po uznaní jej nároku, v ďalšom
obdobíjejneumožnilužívaťpredmetnúnehnuteľnosťaanijejžiadnymspôsobomneoznámil,žesamôže
v rámci svojho spoluvlastníckeho podielu podieľať na užívaní rodinného domu. To, že žalovaný užíval
aj podiel ďalšieho podielového spoluvlastníka a tento od neho nežiadal za to náhradu, neznamená, že
nemá povinnosť poskytovať náhradu za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho

podielu žalobkyni, s ktorou sa nedohodol na užívaní nehnuteľnosti bez poskytovania náhrady. Žalobkyňa
podotkla,žeprávospoluvlastníkananáhraduzato,ženeužívaspoločnúvecvrozsahuzodpovedajúcom
jej spoluvlastníckemu podielu, je dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní
spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Rozsah tohto užívacieho práva ku spoločnej
veci nemôže byť proti vôli spoluvlastníka rozhodnutím spoluvlastníkov modifikovaná. Ak neumožňujú

existujúce pomery alebo rozhodnutie, prípadne dohoda spoluvlastníkov, niektorému zo spoluvlastníkov
plnohodnotnú realizáciu tohto práva, patrí mu za to zodpovedajúca náhrada (pokiaľ sa strany nedohodli
inak). V danej veci to znamená, že ak by sa aj žalovaný so svojím bratom M. I. boli dohodli ako
väčšinoví spoluvlastníci, že spoločnú vec bude užívať žalovaný, neznamená to, že by žalobkyni
ako spoluvlastníčke vylúčenej z užívania spoločnej veci nemala prislúchať náhrada za užívanie jej

spoluvlastníckeho podielu.

Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný.

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.)prejednalodvolaniežalobkynevrozsahu

vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú podmienky ani pre potvrdenie
napadnutého rozsudku (§ 219) ani pre jeho zmenu (§ 220) preto napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Z obsahu odvolania podaného žalobkyňou vyplýva, že uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2
písm. d/ a f/ O.s.p.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j.

vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový
stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne
použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o

právach a povinnostiach účastníkov konania).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené.

Podľa § 123 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet
svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa § 136 ods. 1 OZ vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Podľa § 137 ods. 1 OZ podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je
okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť aj v spoluvlastníctve

viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k
spoločnej veci. Znamená to, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý
zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci
v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady

vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec
užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Odvolací súd
zdôrazňuje, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a
jeden(aleboviacerí)znichjuužívajú,niejeopodstatnenýzáver,ževecjeužívanábezprávnehodôvodu.
Právnym dôvodom na užívanie veci je spoluvlastnícke právo. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou

žalobkyne, že spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach
k spoločnej veci nie je podiel na veci reálne vymedzený, ale ide o podiel ideálny. V rámci neho nie
je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého
spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov. Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady
vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu

svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva, ktorý je osobitne
v Občianskom zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci,
prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ. Toto
právo je nepochybne majetkovej povahy a nemožno ho právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodnéhoobohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno
preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenie (viď uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 24.11.2009, sp. zn. 4 Cdo 277/2009).

Súd prvého stupňa preto nesprávne právne posúdil nárok žalobkyne proti žalovanému na zaplatenie
náhrady za užívanie spoločnej veci, ak postupoval podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v

rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva, resp. je daný ustanovením § 137 ods. 1 OZ.
Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi)
nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu. Nie je rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem
toho ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), z rozhodnutia

väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola
spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako
takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom
jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež
podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník

spoločnú vec neužíva, nie je právne významný. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však
nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera), ale rozhodujúca môže byť úžitková
(hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u
jednotlivých častí veci rozdielna (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.10.2010,
sp. zn. 6 Cdo 1847/2010).

Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa neuniesla svoje
dôkazné bremeno a nepreukázala, že žalovaný užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu
nehnuteľnosť, vychádzajúc z tvrdenia, že žalovaný sa stiahol do jednej izby a druhú neužíval. Ako
bolo vyššie uvedené, spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/3 žalobkyne vyjadruje mieru jej účasti ako

spoluvlastníčky na právach a povinnostiach k spoločnej nehnuteľnosti, pričom tento jej podiel nie
je na nehnuteľnosti reálne vymedzený, ale ide o podiel ideálny. Argument súdu prvého stupňa, že
žalobkyňa mohla užívať druhú, výmerovo obdobnú miestnosť, ako užíval žalovaný, nekorešponduje so
zmyslom ustanovenia § 137 ods. 1 OZ a negarantuje žalobkyni právo užívať nehnuteľnosť v rozsahu
jej spoluvlastníckeho podielu (so zohľadnením skutočnosti, že z obsahu spisu vyplýva, že nehnuteľnosť

nie je tvorená len dvoma výmerovo obdobnými izbami). Dôvodná je aj odvolacia námietka žalobkyne,
že žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že neužíval celú nehnuteľnosť od
jesene 2010, pretože svedeckú výpoveď jeho manželky, ktorá je zainteresovaná na veci, nie je možné
pokladať za hodnovernú a s ďalším svedkom sa žalovaný a jeho manželka dlhodobo nestýkajú, preto
aj jeho hodnovernosť pokiaľ ide o spôsob užívania nehnuteľnosti žalovaným v rozhodnom období, je

diskutabilná. Súd nesprávne posúdil otázku dôkazného bremena ku skutkovým tvrdeniam vzneseným
v rámci obrany žalovaného proti uplatnenému nároku (dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného, lebo
bolo v jeho záujme) a nie žalobkyňu, ako to nesprávne ustálil súd prvého stupňa a vychádzajúc z
nesprávnehoprávnehonázorupotomnesprávnevyhodnotilivykonanédôkazyvovzťahukuplatnenému
nároku.

Podľa názoru odvolacieho súdu doposiaľ v konaní nebolo nesporne zistené, či žalovaný v rozhodnom
období užíval alebo nie nehnuteľnosť vo väčšom rozsahu, než aká zodpovedá jeho spoluvlastníckemu
podielu. Nevyhnutným predpokladom nároku žalobkyne ako spoluvlastníčky na náhradu za neužívanie
spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, je užívanie tejto nehnuteľnosti veci druhým

spoluvlastníkom , t.j. žalovaným, nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 1/3, ktorý patrí žalobkyni, musí byť dôsledkom jej užívania
druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak spoločná vec vôbec nie je
spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej užívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako
takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom

jeho spoluvlastnícky podiel.

Vzhľadom na uvedené dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok nie je vecne správny a pokiaľ
súd prvého stupňa žalobu zamietol, rozhodol tak predčasne. Odvolací súd preto rozsudok zrušil a vrátilvec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho úlohou odstrániť vytýkané nedostatky
doterajšieho rozhodovania, vykonať ďalšie účastníkmi navrhnuté dôkazy, príp. zistiť, či a ako si podieloví
spoluvlastníci dohodli užívacie náklady, povinnosti vyplývajúce zo spoluvlastníctva (napr. kto platil daň

za nehnuteľnosť) a ak dospeje k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný, uviesť, akým spôsobom
ustálil výšku náhrady za neužívanie spoluvlastníckeho podielu. Súd následne všetky vykonané dôkazy
vyhodnotí podľa zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 132 a nasl. O.s.p., vychádzajúc tiež zo zásady, že
každý z účastníkov je povinný navrhnúť a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a tých právne
významných skutočností, ohľadne ktorých má bremeno tvrdenia a ktoré sú podľa hmotného práva v jeho

záujme, a vo veci opätovne rozhodne.

Súd prvého stupňa o trovách konania si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, v ktorom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom

od 1.5. 2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.