Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/45/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307203039
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4307203039.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom: Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864
421, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ, advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti
povinnej: B. K., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom B., H. XX/XX, t. č. na neznámom mieste, zastúpená
opatrovníčkou Mgr. Janou Barancovou, zamestnankyňou Okresného súdu Nové Zámky, o vymoženie

pohľadávky 987,85 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu
Levice zo dňa 28. marca 2012 pod č. k. 13Er/135/2007-20 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania z a m i e t a .
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zastavenia exekučného konania m e
n í tak, že exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a exekúciu zastavuje.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom, zamietol žiadosť
oprávnenej na zmenu súdneho exekútora, exekučné konanie zastavil. Posledným výrokom uložil
oprávnenej povinnosť nahradiť súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej trovy exekúcie v sume 50,87
eura do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na
ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 3 ods.

1, § 39, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k), 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od
01.01.2008,§35,§44ods.1,§45ods.1,2zák.č.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,§2písm.a),
b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 2 zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších

predpisov, článkami Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, rozsudkami súdneho dvora ES, ako aj zisteným skutkovým stavom. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci bol rozhodcovský
rozsudokStálehorozhodcovskéhosúduzriadenéhozriaďovateľomSlovenskározhodcovskáa.s., sp.
zn. SR 6453/06 zo dňa 29. 11. 2006, vydaný na základe zmluvy o úvere č. 1210833 uzavretej medzi
oprávnenou ako dodávateľkou a povinnou ako spotrebiteľkou dňa 07. 02. 2006. Tento právny vzťah

posúdil ako spotrebiteľský. Rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy
o úvere, oprávnená používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv
rovnakého druhu a neurčitého počtu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je
neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Povinná
nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj
všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľka ju mohla prijať buď ako

celok resp. odmietnuť. Na základe uvedeného dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľka ňou nie je viazaná atáto je v rozpore príslušnými ustanoveniami §52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s
ustanoveniami Smernice č. 93/13/EHS. Ďalej uviedol, že rozhodcovský súd priznal oprávnenej aj plnenie
v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 %

ročne. V predmetnej exekučnej veci bol spotrebiteľke poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 663,88
eura (20.000 Sk). Z exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) nie je možné zistiť, z akých zložiek
pozostáva istina a poplatok za poskytnutie úveru. Tento obsahuje iba odkaz na zmluvu o úvere, čo má za
následok jeho nevykonateľnosť, preto nie je možné uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného
konania. Pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu exekúciu zastavil. Čo sa týkalo návrhu oprávnenej

na zmenu súdneho exekútora, ten súd zamietol, nakoľko zistil dôvod pre zastavenie exekúcie. O trovách
exekúcie rozhodol podľa § 14 ods. 1 písm. a), b), ods. 2, ods. 3, § 15 ods. 1 písm. a), b), c), d), j), § 22
vyhlášky MS SR č. 288/1995 o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a dospel k záveru, že toto
vyčíslenienebolovúplnomsúladesvyhláškou,pretočasťtrovžiadanýchsúdnouexekútorkounepriznal.
Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnená, navrhujúc, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavila na základných piatich bodoch, v rámci ktorých
vytýkala rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
bol potrebný, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v
neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdila, že exekučný súd nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní

sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodala, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu

o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenula, že k takémuto
revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažovala za súd v zmysle §
40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa nej súdom konajúcom o zrušení

tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mala za to, že z hľadiska princípu právnej
istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný
súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a

to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné
právo zaraďuje. Konštatovala, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia
opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju

v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany
legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj
ochrany základných práv, zvýraznila problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní rozobrala,
na základe čoho zastala názor, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase,
keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym štátom,
a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu
zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i

platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý
je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o
zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodala, že exekučný súd
musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,

ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom
konaní. Zdôraznila, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadala, aby všeobecný
súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného

poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na § 45
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tvrdila, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred

súdom namietala predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Vytýkala, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala
v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne.
Mala za to, že exekučný súd rozhodoval o jej práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jej právne
postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne

ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatovala aj porušenie princípu rovnosti
zbraní, na základe ktorého bola uvedená do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie
ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietala,
že nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jej právnom postavení, ako ani nemala možnosť ovplyvniť prípravu

obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo
jej právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnej dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej, došlo k zmareniu exekúcie.
Zároveň vytkla aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho
zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný

súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdila, že táto je platná a to z dôvodu, že
dojednanie,ktorýmzmluvnéstranyzaložiliprávomocrozhodcovskéhosúduvšakneustanovuje,žespory
s dodávateľkou budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodala, že nejde pritom o
fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho
nesúhlasilaanisprávnymposúdenímzmluvyoúvereakozmluvy ospotrebiteľskomúvere

v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto
zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Poukázala aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadrila k poplatku
za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Zvýraznila tiež skutočnosť, že

otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia
bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne
rozhodol.

V odvolaní vyplýva oprávnená navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie

prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V neskoršom návrhu doručenom
súdu prvého stupňa dňa 10. 08. 2012, s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhla tiež konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej

únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že "všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe

zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa
zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciupodmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Povinná sa k odvolaniu oprávnenej písomne nevyjadrila.
Súdna exekútorka sa k odvolaniu oprávnenej vyjadrila v časti týkajúcej sa trov exekútora a žiadala, aby

súd napadnuté uznesenie potvrdil, pretože trovy exekúcie sú riadne a správne určené. Do pozornosti
dala nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 04. 2011 ÚS III. 322/2010-37.
Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu o výroku 2. a 3.,
pretože odvolaniu nemienila vyhovieť, nakoľko uznesenie v napadnutých výrokoch 2. a 3. považuje
za vecne správne v celom rozsahu. O odvolaní proti prvému výroku týkajúceho sa zamietnutia návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora rozhodol súd prvého stupňa v súlade s § 374 ods. 4 OSP

uznesením zo dňa 18.12.2014 č.k. 13Er/135/2007-72, ktorým návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora zamietol.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou, v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP), a že spĺňa náležitosti § 205 a nasl.

OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že uznesenie v napadnutom 2. výroku je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť tak, ako je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP), ani na jeho
zrušenie (§ 221 ods. 1 OSP). Návrhy oprávnenej na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109

ods. 1 písm. b), c) OSP ako nedôvodné zamietol.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Odvolací súd posudzujúc návrhy oprávnenej na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej právnej
úpravy dospel k záveru o ich nedôvodnosti. Osobitným predpisom v zmysle ustanovenia § 251 ods. 4
OSP je totiž Exekučný poriadok, ktorý v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné
prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, čo znamená, že v inom prípade výslovne vylučuje
inštitútprerušeniakonania.Takýmtoosobitnýmzákonomjepredovšetkýmzák.č.7/2005Z.z.okonkurze

a reštrukturalizácii, nie však OSP, ktorý sa použije len na riešenie otázok neupravených v Exekučnom
poriadku vôbec alebo nedostatočne, aj to za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie
nevylučuje. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde. Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej

právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
Záverom odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v
danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny
dvor EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho

ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, ale že

rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí
bezprostrednesúvisieťsosporomprejednávanýmvnútroštátnymsúdom.Prejudiciálnaotázkanastolená
SúdnemudvoruEÚpritomnesmiebyťzjavneneopodstatnenáairelevantnávovzťahukprebiehajúcemu
konaniu. Začatie konania o predbežnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ

(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010).
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania v zmysle
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP ako nedôvodné zamietol.V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnená svojím návrhom zo dňa 14. 02. 2007
požiadala súdnu exekútorku o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 29.760 Sk
(987,85 eura) s príslušenstvom. Za exekučný titul označila rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,

zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 29. 11. 2006 sp. zn. SR
6453/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 12. 2006 a vykonateľnosť dňa 21. 12. 2006. Súdna
exekútorka doručila dňa 16. 03. 2007 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ku ktorej pripojila návrh na vykonanie exekúcie, rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul
a plnomocenstvo. Súd prvého stupňa poveril dňa 20. 03. 2007 súdnu exekútorku vykonaním exekúcie.

Následne súd prvého stupňa rozhodujúc o návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora a po
preskúmaní zmluvy o úvere spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru vo veci rozhodol
napadnutým uznesením. Uznesením zo dňa 20. 03. 2014 č.k. 13Er/135/2007-66 ustanovil povinnej
opatrovníčku Mgr. Janu Barancovú, zamestnankyňu Okresného súdu Nové Zámky. Uznesením zo dňa
18. 12. 2014 č.k. 13Er/135/2007-72 návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Podľa § 57 ods. písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Predmetné ustanovenie obsahuje všeobecný dôvod neprípustnosti exekúcie. Táto neprípustnosť je
vymedzená len negatívne, a to tak, že ide o iné dôvody, pre ktoré nie je možné exekúciu vykonať. Zákon
tu má na mysli dôvody, ktoré sú upravené v § 57 ods. 1 písm. a) - f) a h) - j) Exekučného poriadku.

Pri tomto dôvode neprípustnosti exekúcie súd rozhodne o neprípustnosti exekúcie a exekúciu zastaví
jedným uznesením, v ktorom sa uvedie výrok o neprípustnosti i výrok o zastavení exekúcie.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57
ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu

(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu,
kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Exekučný súd je vždy povinný skúmať,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je skutočne exekučným titulom v zmysle
Exekučného poriadku, najmä či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie. Exekučný súd je
povinný skúmať túto podmienku ex officio, a to už pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne

neskôr počas celého exekučného konania a v prípade zistenia nedostatku materiálnej vykonateľnosti je
povinnýexekúciuajbeznávrhuzastaviť.Zuvedenéhomožnovyvodiťzáver,ževšeobecnýsúdrozhodne
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez
jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Odvolací súd má za potrebné v tejto súvislosti poukázať na to, že Exekučný poriadok rozlišuje pojmy
zastavenie exekučného konania a zastavenie exekúcie. Keďže exekučné konanie sa začína doručením
návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, o zastavenie exekučného konania pôjde v štádiu
do vydania poverenia na vykonanie exekúcie a k zastaveniu exekúcie môže potom dôjsť až po vydaní
poverenia (čo je prejednávaná vec). V predmetnej veci sa začalo exekučné konanie dňa 02. 03. 2007,

kedy bol doručený súdnemu exekútorovi návrh oprávnenej na vykonanie exekúcie. Následne súd
prvéhostupňavydaldňa20.03.2007poverenie navykonanieexekúciepresúdnehoexekútora.Keďžev
predmetnej veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, nemohol súd prvého stupňa postupujúc
podľa ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
decembra 2014 rozhodnúť o zastavení exekučného konania po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi.

Uvedený postup je možný len v štádiu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie s tým, že v štádiu
po vydaní poverenia, súd môže zastaviť exekúciu z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 Exekučného
poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa nesprávne rozhodol o zastavení exekúcie,
keď v čase po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, mal rozhodnúť v súlade s ustanovením § 57
ods. i písm. g) exekučného poriadku a vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastaviť.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď v preskúmavanej veci
zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených
v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom, čo mu zákon
umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť,
že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je

exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní
alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí
prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívneuviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po
vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje
súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu

konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom.
Podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.
januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere
uzatvorená účastníkmi konania dňa 07. 02. 2006. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka výslovne
uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008,
treba posudzovanú zmluvu o úvere považovať za zmluvu spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský
a to i napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Keďže ide o zmluvu uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, bolo ju potrebné podrobiť
súdnej kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa. Dôsledne aplikoval ustanovenie
§ 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných
ustanovení. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, správne právne posúdil ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľky, ako aj je
neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľkou individuálne dojednaná a

celkom zjavne nemala spotrebiteľka reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná
forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným
textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní
v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne

neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať.
Odvolací súd, z uvedených dôvodov, námietky oprávnenej uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore

so zákonom a s dobrými mravmi.
Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav, dostatočne vykonal dokazovanie, avšak nesprávne rozhodol, keď zastavil exekučné
konanie, keďže v predmetnom konaní bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie. V štádiu po vydaní
poverenia mal súd prvého stupňa v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásiť exekúciu

za neprípustnú a exekúciu zastaviť, preto uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 220 OSP zmenil
tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
O odvolaní oprávnenej proti výroku o náhrade trov exekúcie odvolací súd nerozhodoval. V danej veci
ide totiž o rozhodnutie podľa § 57 Exekučného poriadku vydané vyšším súdnym úradníkom, o ktorom
doposiaľ nerozhodol sudca, a preto v zmysle ustanovenia § 202 ods. 2, § 374 ods. 4 OSP a § 58 ods.

6, § 243b ods. 1, 3 Exekučného poriadku je potrebné v konaní aplikovať právne predpisy účinné od 1.
novembra2013,nepripúšťajúceprotivýrokuonáhradetrovkonaniavrozhodnutípodľa§57Exekučného
poriadku odvolanie. Za situácie, že v intenciách § 374 ods. 4 OSP bola splnená i podmienka podania
odvolania včas a oprávnenou osobou, zo zákona tak došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia vo
výroku o náhrade trov konania, o ktorej opätovne rozhodne sudca.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.