Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 4, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/56/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118010086
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1118010086.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Ivety
Zelenayovej a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému H. Q. stíhaného pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 2T/7/2018 zo dňa 20.03.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.júla
2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/7/2018 zo dňa 20.03.2018 bol
obžalovaný H. Q. uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1
Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

od decembra roku 2016 do dňa 09.07.2017 v R. na C. ulici č. XX pred obytným domom aj pred dverami
bytu patriaceho poškodenej B. G. sa spolu dvakrát poškodenej B. G. vyhrážal slovami: „ty kurva,
vyjebaná, zničím ti život, keď pôjdem autom v plnej rýchlosti do teba narazím a zabijem ťa, rozbijem ti
auto, keď si zničila život ty mne, zničím ho aj ja tebe a aj tvojmu synovi N.“, čím uvedeným konaním
vzbudil u poškodenej B. G., trvale bytom C. ul. č. XX, R., dôvodnú obavu o jej život a zdravie.

Za to mu bol podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m), § 38 ods. 4 Tr. zák. uložený trest
odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného pre výkon
trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Tr. zák. bolo obžalovanému uložené aj ochranné liečenie protialkoholické
ústavnou formou.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor, ktoré odôvodnil osobitným
písomným podaním tak, že bolo dostatočne preukázané, že obžalovaný po dlhší čas, ktorý trval viac
ako 6 mesiacov, pod vplyvom alkoholu poškodenej nielen vulgárne nadával, ale sa jej aj minimálne
dvakrát počas tohto obdobia vyhrážal zabitím, neustále jej telefonoval a sledoval ju. Poškodená uviedla,
že z jeho konania mala reálnu obavu. Je názoru, že skutočnosť, že obžalovaný sa poškodenej vyhrážal

len dvakrát neznamená, že takéto konanie nemôže byť právne kvalifikované ako „dlhší čas“, pretože
toto celé jeho správanie, ktorého časťou bolo aj vyhrážanie trvalo dlhší čas a znepríjemňovalo život
poškodenej. Ohľadne právnej kvalifikácie taktiež uvádza, že poškodená bola družka obžalovaného a
následne po rozchode, bola aj bývalou družkou obžalovaného. Napriek skutočnosti, že skutok nebol
v obžalobe kvalifikovaný aj podľa odseku 2 písmeno b) Trestného zákona, teda, že sa ho obžalovaný
dopustil na chránenej osobe, z vykonaného dokazovania má za to, že obžalovaný sa skutku dopustil

voči poškodenej v súvislosti s tým, že bola jeho družka. Navrhol preto skutok právne kvalifikovať ako
prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zák. a obžalovanémuuložiť trest odňatia slobody vo výmere minimálne 16 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia a to za súčasného zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa. Zároveň
navrhol, aby bolo obžalovanému uložené aj ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný. Vo svojom stanovisku uvádza, že sa
poškodenej nevyhrážal a už vôbec nie viac ako 6 mesiacov. Nemohla pociťovať žiadnu obavu z
jeho možného vyhrážania. Jeho nadávky jej boli nepríjemné. Nadával jej 4-5 krát od apríla 2017 do
09.07.2017 a to je viac ako 3 mesiace a nie 6 mesiacov. Pokiaľ ide o prekvalifikovanie na chránenú

osobu, tak s tým nesúhlasí. Vyšetrovanie bolo uzatvorené, obžaloba podaná a bez zistenia nových
skutočnostíprekvalifikovaťtentoprečinjeúčelovézostranyprokuratúry.Jepritomotázne,čispoluvôbec
žili v spoločnej domácnosti. Žiada krajský súd, aby potvrdil právnu kvalifikáciu okresného súdu a aby
mu vymeral trest v spodnej hranici trestnej sadzby.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátorka navrhla vyhovieť podanému odvolaniu

prokurátora a to z dôvodov, ktoré sú uvedené v písomnom odvolaní.

Obhajca obžalovaného uviedol, že navrhuje odvolanie prokurátora zamietnuť, nakoľko prvostupňový
rozsudok považuje za zákonný vo všetkých jeho výrokoch.

Obžalovaný uviedol, že žiada, aby krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že podané odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k
žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na

hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé
rozhodnutie súdu, pričom odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a
logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

Výrok o vine obžalovaného zo sáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák.

nevzbudzuje žiadne relevantné pochybnosti.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na výpoveď poškodenej B. G., ktorá logickým a presvedčivým
spôsobom popísala všetky rozhodné skutkové okolnosti. Na hlavnom pojednávaní vypovedala, že
obžalovaný sa jej v žalovanom období dvakrát vyhrážal a to tak, že jej zničí život, že do nej autom

vrazí v plnej rýchlosti a zbije ju s tým, že jej rozbije auto a zničí život aj jej synovi. Tieto vyhrážky zo
strany obžalovaného v nej vzbudili obavu, že ich uskutoční, nakoľko v minulosti sa už malo stať, že ju
obžalovnaý fyzicky napadol. Mala z neho obavy hlavne vtedy, keď bol opitý.

Krajský súd je názoru, že predmetná výpoveď poškodenej osoby je spôsobilým usvedčujúcim dôkazom

obžalovaného, pričom z jej obsahu možno vyvodiť, že poškodená osoba mohla mať objektívne skutočnú
obavu z konania obžalovaného, nakoľko ten v značnej miere konzumoval alkoholické nápoje a pod ich
vyplyvom sa stával verbálne agresívnym a to hlavne voči jej osobe.

Odvolací súd konštatuje, že ak má byť odsúdenie založené fakticky len na osamotenom dôkaze, je

nevyhnutné, aby takýto dôkaz bol jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň
nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený. Všetky tieto atribúty výpoveď
poškodenej spĺňa. Krajský súd sa preto nestotožňuje s námietkou obžalovaného, ktorá odznela ešte v
konaní pred súdom prvého sutpňa, že súd mal aplikovať zásadu „in dubio pro reo“ a to len z dôvodu,
že proti sebe stoja výpovede obžalovaného a poškodenej. Uplatnenie tejto zásady je totiž na mieste len

v prípadoch, ak súd, po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov, dospeje k záveru, že
nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny
odporujúcich si dôkazov, takže zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral. Pokiaľ však
súd po vyhodnotení takejto dôkaznej situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zoskupín výpovedí je pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím spochybnená, nie sú splnené podmienky na
uplatnenie zásady „in dubio pro reo“, pretože súd pochybnosti nemá (primerane rozhodnutie Ústavného
súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 154/2002).

Takáto situácia nastala aj v posudzovanom prípade. Navyše výpoveď poškodenej je podporená aj
výpoveďou svedka G. T., ktorý na hlavnom pojednávaní vypovedal, že obžalovaný poškodenej často
vykrikoval pod oknom vulgárne veci s tým, že obžalovaný sa poškodenej vyhrážal, že jej rozbije auto.

Skutočnosť, že obžalovaný má výrazné problémy s konzumáciou alkoholu možno vyvodiť aj zo
znaleckého psychiatrického posudku, ktorý bol na hlavnom pojednávaný vykonaný a z ktorého
vyplýva, že obžalovaný trpí duševnou poruchou a to syndrómom závislosti od alkoholu so sociálnymi
konsekvenciami a preto znalkyňa navrhla uloženie ochranného protialkoholického liečenia ústavnou
formou. Podľa záverov predmetného znaleckého posudku sú u obžalovaného prítomné príznaky
rozvinutej závislosti od návykovej látky, ako napríklad strata kontroly a bagatelizovanie pitia a potreby

liečby.

Z hľadiska výroku o vine krajský súd uzatvára, že obžalovaný sa pod vplyvom alkoholu opakovane
(dvakrát) inej osobe (poškodenej) vyhrážal (zničením života, zabitím, zrazením autom) a to takým
spôsobom, že to v poškodenej osobe reálne mohlo vzbudiť obavu, že tieto svoje vyhrážky uskutoční.

To platí o to viac, keď obžalovaný je osobou závislou od konzumácie alkoholu a pod vpylvom alkoholu
sa stával agresívnym a svoju agresiu smeroval opakovane voči poškodenej osobe. Obžalovaný teda
svojím konaním naplnil tak formálne, ako aj materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák.

Pokiaľ prokurátor v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa mal konanie obžalovaného
právne kvalifikovať aj podľa § 360 ods. 2 písm. a) Tr. zák., nakoľko trestný čin mal byť zo strany
obžalovnaého páchaný po dlhší čas, tak s touto odvolacou námietkou sa krajský súd nestotožnil.

Odvolací súd pripomína, že obžalovaný bol uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného

vyhrážania, ktorého podstatou je to, že sa páchateľ inej osobe vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví
alebo inou ťažkou ujmou. Z výpovede poškodenej pritom jednoznačne vyplýva, že obžalovaný sa jej
mal vyhrážať uvedeným spôsobom dvakrát za celé časové obdobie, ktoré bolo vymedzené v obžalobe.
Sporadické vyhrážky celkom určite nemožno chápať ako páchanie trestného činu nebezpečného
vyhrážania po dlhší čas. Aby to tak bolo, musel by sa páchateľ inej osobe vyhrážať spôsobom uvedeným

v ustanovení § 360 ods. 1 Tr. zák. viackrát, sústavne a dlhodobo, t. j. minimálne niekoľko mesiacov
počas ktorých by musel poškodenú osobu neustále atakovať vyhrážaním relevanntým pre trestný čin
nebezpečného vyhrážania.

Pokiaľ prokurátor v odvolaní namietal, že obžalovaný poškodenej neustále telefonoval a sledoval ju,

či vulgárne sa k nej správal niekoľko mesiacov (t. j. dlhší čas), tak je nutné upozorniť, že žiadne z
týchto konaní (vulgárne nadávanie, sledovanie poškodenej, či neustále telefonovanie poškodenej) nie
je znakom skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania a preto takéto konanie nemôže
byť ani považované za páchanie trestného činu nebezpečného vyhrážania po dlhší čas. Trestný čin
nebezpečného vyhrážania môže byť páchaný po dlhší čas iba konaním, ktoré je vymedzené v základnej

skutkovej podstate tohto trestného činu (t. j. vyhrážaním sa) a nie aj alebo len úplne iným konaním, ktoré
pre tento trestný čin nie je relevantné.

Napokonsledovanieaneustáletelefonovaniepoškodenejneboloanisúčasťoukonania,ktoréprokurátor
kládol obžalovanému za vinu v obžalobe. Ak prokurátor považoval za relevantné aj takéto konanie, v

spojení s vulgárnym nadávaním, dlhodobým znepríjemňovaním života poškodenej a vyhrážaním, potom
malkonanieobžalovanéhokvalifikovaťakoúplneinýtrestnýčin,napríkladakotrestnýčinnebezpečného
prenasledovania podľa § 360a Tr. zák. Pokiaľ sa tak nestalo a prokurátor prípadne chybne vymedzil
skutokvobžalobeakoajjehoprávnukvalifikáciu,potomnemôžeokresnémusúduvytýkať,žesazameral
iba na posudzovanie skutku uvedeného v obžalobe a právnu kvalifikáciu trestného činu nebezpečného

vyhrážania.Rovnako tak sa krajský súd nestotožnil s odvolaním prokurátora v tom smere, že skutok kladený za vinu
obžalovanému mal byť právne kvalifikovaný aj podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zák., t. j. na chránenej
osobe, pretože poškodená osoba bola bývalá družka obžalovaného.

V prvom rade odvolací súd konštatuje, že kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zák. nekládol prokurátor obžalovanému za vinu v obžalobe,
ani nenavrhol žiadne zmeny v právnej kvalifikácii počas konania hlavného pojednávania. Preto je
prekvapivým, že nekvalifikovanie žalovaného skutku aj podľa vyššie uvedeného ustanovenia považuje

za chybu napadnutého rozsudku a to navyše bez toho, aby navrhol aj nevyhnutné zmeny v skutkovej
vete.

Odvolací súd sa síce stotožňuje s tým, že obžalovaného a poškodenú možno v zmysle § 127 ods. 5
Tr. zák. považovať za blízke osoby, avšak zároveň sa nestotožňuje s námietkou prokurátora v tom,
že toto zistenie (t. j. zistenie, že poškodená osoba je vo vzťahu k obžalovanému osoba blízka a tým

aj chránená) automaticky (či skôr mechanicky) spôsobuje naplnenie znaku kvalifikovanej skutkovej
podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zák. Prokurátor v
tomto smere totiž celkom opomenul znenie ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zák.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. sa ustanovenie odseku 1 nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v

súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že
podstatným pre posúdenie postavenia chránenej osoby ako znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty
je nielen zistenie, že niekto má postavenie chránenej osoby (v danom prípade blízkej osoby), ale aj
skutočnosť, že trestný čin, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu bol spáchaný v súvislosti s postavením
chránenej osoby. Pokiaľ trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením chránenej osoby, nie je ani

možné použiť tento znak (chránenej osoby) ako kvalifikačný moment pri právnej kvalifikácii stíhaného
skutku.

V tomto smere odvolací súd uvádza, že ustanovením § 139 ods. 2 Tr. zák. vyžadovaná súvislosť
spáchaného trestného činu s postavením chránenej osoby je skutkovým zistením, t. j. musí byť súčasťou

popisu skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu. To napokon vyplýva aj z ustanovenia § 163 ods.
3 Tr. por., z ktorého je zrejmé, že súčasťou tzv. skutkovej vety vo výroku meritórneho rozhodnutia musí
byť aj opis skutočností, ktoré odôvodňujú všetky zákonné znaky trestného činu, vrátane tých, ktoré
odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.

Pokiaľ teda prokurátor chcel klásť obžalovanému za vinu aj spáchanie trestného činu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zák. potom mal v skutkovej vete vymedziť opis skutku tak,
aby pokrýval nielen skutočnosť, že poškodená bola blízka osoba obžalovaného (čo bolo vyjadrené v
skutkovej vete obžaloby slovným spojením „bývalá družka“), ale aj skutočnosť, že žalovaný trestný čin
bol spáchaný v súvislosti s postavením poškodenej osoby. Táto súvislosť spáchaného trestného činu

s postavením poškodenej ako blízkej osoby, t. j. toto skutkové zistenie odôvodňujúce naplnenie znaku
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2 písm. b)
Tr. zák., však v skutkovej vete obžaloby vyjadrená nie je (a to žiadnym spôsobom).

Uvedené závery vyplývajú nielen z výkladu ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zák. v spojení s ustanovením §

163 ods. 3 Tr. por., ale aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok najvyššieho
súdusp.zn.2Tdo/65/2013zodňa03.12.2013),zktorejcelkomjednoznačnevyplýva,ževek,postavenie,
či stav poškodeného musí byť v určitej vecnej súvislosti so spáchaným trestným činom, t. j. musí byť
motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku, teda rozhodnutie páchateľa smerujúce
k spáchaniu trestného činu. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zdôraznil, že v zmysle § 139 ods.

2 Tr. zák. možno spáchanie činu voči osobe uvedenej v § 139 ods. 1 Tr. zák. považovať za okolnosť,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby len pri úmyselnom trestnom čine, pričom sa zároveň
vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je chránenou osobou a navyše (otázka súvislosti so
spáchaným trestným činom) aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou
odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou,

ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. V tejto súvislosti najvyšší
súd konštatoval aj to, že táto subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo stavu chránenej
osoby sa vyžaduje pri kvalifikačnom použití pri všetkých písmenách ustanovenia § 139 ods. 1 Tr. zák.
Dôvodom zrušenia rozsudku v dovolacom konaní zo strany najvyššieho súdu bola skutočnosť, že zformulácie skutkovej vety rozsudku nijako nevyplývalo, že by spáchanie trestného činu bolo z hľadiska
obžalovaného subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vekom poškodeného a napriek tomu bol uznaný
vinným aj zo spáchania kvalifikovanej skutkovej podstaty v rozpore s ustanovením § 139 ods. 2 Tr. zák.

Pokiaľ sa teda prokurátor v odôvodnení odvolania domáhal zmeny právnej kvalifikácie oproti obžalobe
a to bez toho, aby zároveň navrhol aj relevantné zmeny v opise skutku, je táto jeho odvolacia námietka
v zásade nesprávna. Už bolo uvedené vyššie, že skutkové zistenie, že poškodená bola v čase
spáchania skutku voči obžalovanému v pomere blízkej osoby je len základný predpoklad pre použitie

právnej kvalifikácie podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zák. Aby súd prvého stupňa mohol obžalovaného
uznať vinným aj zo spáchania tejto kvalifikovanej skutkovej podstaty, musí byť v opise skutkovej vety
vyjadrená súvislosť medzi spáchaným trestným činom a skutočnosťou, že poškodená bola blízka osoba
obžalovaného (t. j. ako to uvádza najvyšší súd v citovanom rozhodnutí, musí byť do skutkovej vety
zahrnutý aj motivačný faktor, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku, teda rozhodnutie obžalovaného
smerujúce k spáchaniu trestného činu). Je preto pochybením prokurátora, keď obžalovanému chce klásť

za vinu aj spáchanie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zák.
a to napriek tomu, že tento znak žiadnym spôsobom nevyjadril v tzv. skutkovej vete obžalobného návrhu
a nenavrhoval v tomto smere ani žiadne zmeny v skutkovej vete počas konania hlavného pojednávania,
respektíve počas odvolacieho konania.

Súd prvého stupňa preto postupoval v zásade správne, ak bez návrhu prokurátora na zmenu skutkovej
vety obžaloby a návrhu na zmenu právnej kvalifikácie neuznal obžalovaného vinným zo spáchania
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zák., nakoľko táto
skutková okolnosť nenašla svoje vyjadrenie v tzv. skutkovej vete (alebo povedané inak, každý použitý
znak uvedený v tzv. právnej vete musí mať svoj odraz v tzv. skutkovej vete a pokiaľ sa tak nestane,

nie je možné uznať obžalovaného za vinného aj za spáchanie znaku, ktorý nie je pokrytý skutkovými
okolnosťami).

K uvedenému krajský súd dodáva, že starostlivosť o dokonalosť popisu skutku je výhradne doménou
aktivity obžaloby a nie súdu, nakoľko v konaní pred súdom ťaží, ohľadne otázky viny, dôkazné bremeno

len prokurátora. Úlohou súdu teda nie je, aby vlastnou aktivitou odstraňoval prípadne vady v popise
skutku a tak sa podieľal na preukazovaní viny obžalovaného (v tomto smere možno za použitia
komparatívneho výkladu poukázať aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 670/2005 zo dňa
24.04.2006, ktorý skonštatoval, že aktívne zásahy súdu do skutkovej vety bez aktivity obžaloby nie je
možné chápať ako nestranné rozhodovanie súdu).

Súd nie je pomocník prokurátora, ktorý mu dotvorí, doplní, či opraví skutok tak, aby zodpovedal právnej
kvalifikácii uvedenej v obžalobe, či navrhovanej v podanom odvolaní. Okresný súd preto nepochybil,
pokiaľ napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného vinným iba zo spáchania prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., pretože popis skutku vyjadrený v obžalobe odráža len znaky

základnej skutkovej podstaty predmetného trestného činu.

Pokiaľ ide o výrok o treste, tak trest uložený obžalovanému za spáchanú trestnú činnosť bol súdom
prvého stupňa ukladaný v súlade so zásadami ukladania trestov a súd prvého stupňa výrok o treste aj
náležitým spôsobom odôvodnil. Trest uložený obžalovanému možno označiť za trest úmerný (zákonný

a spravodlivý), vzhľadom na okolnosti prípadu a kriminálnu minulosť obžalovaného.

Pri rozhodovaní o tom, aký druh trestu je potrebné obžalovanému uložiť za spáchanú trestnú činnosť,
je nutné vychádzať najmä z toho, že obžalovaný je recidivista, ktorý sa opakovane dopúšťa úmyselnej
trestnej činnosti a ktorého doposiaľ nedokázalo napraviť ani opakované ukladanie trestov za spáchané

úmyselné trestné činy. Navyše stíhaný trestný čin obžalovaný spáchal počas plynutia skúšobnej doby
podmienečného odsúdenia, čo nesvedčí o tom, že by bolo možné dosiahnuť nápravu obžalovaného
iným než nepodmienečným trestom odňatia slobody. Páchanie rôznej trestnej činnosti pod vplyvom
alkoholu je teda zjavne spôsobom života odsúdeného, ktorý preukázal, že ukladanie trestu nespojeného
s výkonom odňatia slobody nemá na neho žiadny pozitívny vplyv a nedokáže ho viesť k tomu, aby sa

prestal dopúšťať úmyselnej trestnej činnosti.

Krajský súd sa preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, že z hľadiska druhu trestu bolo nutné
uložiť obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody, nakoľko obžalovaný je recidivistom,ktorý opakovane ignoruje zákazy stanovené Trestným zákonom a z hľadiska ochrany spoločnosti je
nevyhnutné pôsobenie na obžalovaného výkonom trestu odňatia slobody.

Pokiaľ ide o konkrétnu výmeru ukladaného nepodmienečného trestu odňatia slobody, tak súd prvého
stupňa pri ukladaní trestu správne vychádzal primárne zo závažnosti prečinu (§ 360 ods. 1 Tr. zák.),
z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným a ktorú určuje už zákonodarca stanovením rozpätia trestnej
sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom vo výmere až na 1 rok.
Súd prvého stupňa správne zistil, pri absencii poľahčujúcej okolnosti, jednu priťažujúcu spočívajúcu v

tom, že obžalovaný už bol súdne trestaný (§ 37 písm. m) Tr. zák.). Vzhľadom k uvedenému správne
postupoval podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. a zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu (jedna tretina
z 12 mesiacov je 4 mesiace, t. j. trest bol obžalovanému ukladaný v zvýšenej trestnej sadzby v rozpätí
4 mesiace až 1 rok).

Odvolací súd vzhľadom na okolnosti prípadu (spáchanie úmyselného trestného činu), ako aj na osobu

obžalovaného (ide o recidivistu, ktorý opakovane pácha trestné činy a stíhaný skutok spáchal v
skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia) dospel k záveru, že uloženie nepodmienečného trestu
odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, t.j. v hornej polovici zvýšenej trestnej sadzby je primerané na
zabezpečenie ochrany spoločnosti pred obžalovaným.

Súd prvého stupňa postupoval správne aj pri zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred
spáchaním žalovanej trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody za spáchanie úmyselného
trestného činu.

Pokiaľ ide o výrok o uložení ochranného protialkoholického liečenia ústavnou formou, tak tento výrok
krajský súd nepreskúmaval, pretože nebol napadnutý odvolaním zo strany žiadnej procesnej strany.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvoalcí súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.